O zneužívaní trestného činu ohýbania práva v praxi
Nie je to tak dávno (s účinnosťou od 01.01.2021), čo bol do Trestného zákona zavedený nový trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák.
Jeho zavedenie bolo časťou odbornej verejnosti kritizované ako nepotrebné a ľahko zneužiteľné (napríklad na šikanu sudcu), avšak odborná verejnosť bola opakovane zo strany navrhovateľa zákona ubezpečovaná, že tento trestný čin nebude novým alebo ďalším riadnym, či mimoriadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiam súdov, ktorým budú disponovať orgány činné v trestnom konaní na to, aby právne preskúmali postup a rozhodnutie súdu; nebude sa týkať prípadných nepodstatných porušení zákona, ktoré nemohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci a nemuseli by byť ani dôvodom na zrušenie rozhodnutia v opravnom konaní a nebude ani slúžiť na to, aby polícia sama iniciatívne začala konať len preto, že sa s nejakým rozhodnutím súdu nestotožňuje a „trestala“ tak sudcu za jeho postup, či právny názor[1].
Ako to po pár mesiacoch účinnosti zatiaľ vyzerá v praxi možno demonštrovať na konkrétnych prípadoch, v ktorých možno badať nielen hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne úskalia pri výklade znakov skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva a pri jeho dokazovaní.
1/ Prípad z praxe – možné nedodržanie procesných lehôt ako trestný čin ohýbania práva?:
V konkrétnom trestnom konaní realizovanom na Prezídiu Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, odbor Stred, Banská Bystrica je pod sp. zn. PPZ: - 197/NKA – ST3 – 2021 vedené konanie vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Trestného zákona „v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 6T/88/2021 zo dňa 04.08.2021“.
Pripomeniem, že podľa medializovaných správ išlo o prípad obvineného Csabu Domotora, u ktorého Okresný súd Bratislava III rozsudkom schválil dohodu o vine a treste za spáchanie zločinu krivej výpovede a krivej prísahy, pričom v čase schvaľovania dohody o vine a treste bol obžalovaný vo väzbe s tým, že schváleným trestom bol podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 32 mesiacov so skúšobnou dobou 5 rokov.
1A/ hmotnoprávne hľadisko – výklad znakov skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák.
Z hľadiska hmotnoprávneho zaujme, že podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. tu má vyplývať z toho, či bola dodržaná zákonná lehota piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie podľa § 292 ods. 4 Tr. por., respektíve, či k jej skráteniu došlo so súhlasom oprávnenej osoby (obvineného).
Nikto teda nespochybňuje samotný rozsudok, ktorým došlo k schváleniu dohody o vine a treste uzatvorenej medzi prokurátorom a obvineným v tom smere, že by bol svojvoľný (nikto teda netvrdí, že by sudca týmto rozsudkom „svojvoľne uplatnil právo a tým iného poškodil alebo zvýhodnil“ tak ako to stanovuje skutková podstata trestného činu ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák., respektíve, že by bolo „svojvoľné“ konanie ktoré jeho vydaniu predchádzalo, t. j. priebeh verejného zasadnutia na ktorom obvinený formálne odpovedal na otázky týkajúce sa predloženého návrhu dohody), ale podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva má zakladať len otázka (!!!), či bola dodržaná päťdňová lehota na prípravu obvineného na verejné zasadnutie a ak nie tak prečo. Už z vyššie popísaného (nespochybňovanie priebehu verejného zasadnutia a vyhlásenia rozsudku, ktorým došlo k schváleniu dohody o vine a treste na základe návrhu prokurátora) je zjavné, že tu v žiadnom prípade nemôže ísť o trestnoprávnu problematiku (nikto nebol neoprávnene zvýhodnený a ani poškodený, pretože došlo iba k schváleniu predtým uzatvorenej dohody o vine a treste na ktorej znení procesné strany evidentne trvali aj na verejnom zasadnutí).
Vo všeobecnosti možno uviesť, že pokiaľ ide o päťdňovú lehotu na prípravu na verejné zasadnutie, na ktorom sa má schvaľovať dohoda o vine a treste, tak túto lehotu možno skrátiť so súhlasom oprávnenej osoby a aplikačná prax uznáva, že tejto lehoty sa môže oprávnená osoba aj výslovne vzdať (argumentum a minori ad maius)[2]. Z uvedeného vyplýva, že „skracovanie“ lehôt, či „vzdanie“ sa lehôt zo strany oprávnených osôb je v praxi bežné (a podľa medializovaných správ sa tak malo stať aj vo vyššie popisovanom prípade), avšak nezriedka sa stane aj to, že lehoty na prípravu u oprávnených osôb dodržané nie sú a napríklad zo zápisnice o hlavnom pojednávaní, či verejnom zasadnutí sa nedá zistiť prečo sa tak stalo a prečo nie je zaznamenaný súhlas oprávnenej osoby.
V prípade, ak lehota na prípravu dodržaná nebola, pričom absentoval súhlas oprávnenej osoby na jej skrátenie, ide o porušenie zákona, avšak o „bežné“ porušenie zákona, s ktorým počíta aj sám zákonodarca, nakoľko vytvoril systém riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré môže oprávnená osoba využiť a žiadať preskúmanie postupu súdu pri vykonávaní procesného úkonu, a ak sa tak stane, tak je úlohou odvolacích, či dovolacích súdnych orgánov (nie orgánov činných v trestnom konaní), aby sa s takýmto prípadným procesným pochybením vyrovnali v opravnom konaní. Opravný prostriedok je pritom možné využiť aj v prípade, ak došlo k schváleniu dohody o vine a treste zo strany súdu a to podanie dovolania obvineným podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. (t. j. dôvod týkajúci sa zásadným spôsobom porušeného práva na obhajobu).
V praxi je pritom bežné aj to, že oprávnené osoby takéto prípadné porušenie zákona spočívajúce v nedodržaní procesnej lehoty na prípravu ani nenamietajú, nakoľko žiadnu lehotu na prípravu nepotrebovali a ani nepotrebujú (vedia čo je predmetom rozhodovania súdu, chcú, aby súdne konanie prebehlo ihneď a aby sa vyhovelo ich návrhu – napríklad aby sa schválila predložená dohoda o vine a treste) a jej zachovanie, či nezachovanie nemá teda žiadny vplyv na konečné rozhodnutie súdu. Napokon, vykonanie hlavného pojednávania, či verejného zasadnutia bez toho, aby bola dodržaná lehota na prípravu, pri absencii súhlasu oprávnenej osoby, nemusí byť v praxi ani dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu. Podstatným je to, či podá oprávnená osoba opravný prostriedok ako aj to, či takéto nedodržanie procesnej lehoty vôbec mohlo mať reálny vplyv na priebeh verejného zasadnutia alebo hlavného pojednávania a tým aj na konečné rozhodnutie súdu[3].
V posudzovanom prípade chceli strany, ktoré uzatvorili dohodu o vine a treste, teda prokurátor ako aj obvinený, aby súd schválil dohodu, ktorá bola medzi nimi uzatvorená a to ihneď ako sa malo rozhodovať o otázke väzby. Obidve strany dohody teda poznali obsah dohody (uzatvárali ju spolu), obvinený bol pritom zastúpený obhajcom a obsah dohody poznal aj súd, ktorý ju následne rozsudkom schválil. Pri verejnom zasadnutí o schvaľovaní dohody o vine a treste ide pritom len o formálne konanie, ktoré sa obmedzuje na to, že obvinený odpovedá na otázky kladené sudcom.
Z uvedeného vyplýva, že v postupe súdu, ktorý len rozsudkom potvrdzuje uzatvorenú dohodu medzi dvoma subjektmi, ktoré trvajú na jej schválení nemožno nikdy ani teoreticky vidieť spáchanie trestného činu ohýbania práva a ani iného trestného činu a to ani vtedy, ak by skutočne došlo k porušeniu zákona v tom smere, že nebola dodržaná lehota na prípravu a obvinený na skrátenie lehoty nedal súhlas (čo však nebol vyššie uvedený prípad), pretože obvinený by nebol neoprávnene zvýhodnený a ani poškodený, nakoľko zvýhodnenie a ani poškodenie nie je možné vidieť v schválení dohody, ktorú sám uzatváral a trval na nej aj v konaní pred súdom a ani v tom, že došlo k skoršiemu schváleniu dohody, než by to bolo v prípade, ak by k dodržaniu lehoty na prípravu došlo (zvýhodenie, či poškodenie inej osoby sú obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák.).
Neprichádza teda do úvahy, aby tu polícia suplovala prípadné opravné prostriedky a už vôbec nie v prípadoch, v ktorých je obvinený na súdnom konaní zastúpený obhajcom, ktorý je znalý práva a môže obvinenému poskytnúť náležitú právnu pomoc.
Možno preto len špekulovať, čo je skutočným dôvodom vedenia trestného konania vo vyššie popisovanej veci zo strany polície, keď je úplne evidentné, že tu nejde a ani nemôže ísť o trestnoprávnu problematiku. Treba len dúfať, že to nie je šikanózny revanš voči sudcovi, ktorý následne v inej trestnej veci rozhodoval o väzbe príslušníkov polície.
Taktiež si možno položiť otázku, že ak polícia vyšetruje ako podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva dodržanie, či nedodržanie lehoty na prípravu, čo všetko potom bude polícia skúmať v trestnom konaní v budúcnosti? Bude skúmať napríklad to, prečo sudca nevypracoval písomné rozhodnutie v zákonnej lehote, respektíve, či táto lehota bola zákonne predĺžená oprávneným subjektom? Alebo aj to, či na súdne konanie v neprítomnosti obžalovaného boli splnené zákonné podmienky? Alebo, či bol dôvodne odmietnutý dôkazný návrh procesnej strany? Alebo, či pri doručovaní súdnej zásielky skutočne boli splnené zákonné podmienky na vznik fikcie doručenia? A možno aj to, či bola správne alebo nesprávne vyznačená na rozhodnutí právoplatnosť. A možno bude polícia selektovať sudcov a vyšetrovaním za nezmyselné údajné, či skutočné drobné pochybenia budú dotknutí len tí sudcovia, ktorých nebude môcť polícia označiť za „svojich“, pretože z pohľadu polície nerozhodujú „správne“. A vôbec, nemal by sudca najskôr prekonzultovať svoj budúci procesný postup vo veci s políciou?
1B/ procesnoprávne hľadisko (súd ako poradný orgán pre políciu?) – dokazovanie naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák.
Z hľadiska procesnoprávneho zaujme, že polícia vyššie popísané podozrenie dokazovala tak, že zaslala Okresnému súdu Bratislava III žiadosť v zmysle § 196 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 3 ods. 3 Tr. por. a požiadala okresný súd „o zaslanie správy s vyjadrením k dodržaniu lehoty piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie“ s tým, že v správe mal okresný súd uviesť, „či táto lehota bola dodržaná, respektíve z akého dôvodu nebola dodržaná, prípadne či došlo k udeleniu súhlasu s jej skrátením zo strany obvineného Csabu Domotora, prípadne jeho obhajcu“. Súčasne polícia požiadala okresný súd o „zaslanie prokurátorom predloženej dohody o vine a treste, rozsudku okresného súdu zo dňa 04.08.2021 ako aj ďalších listín súvisiacich s predmetným rozsudkom preukazujúcich Vaše tvrdenia uvedené v požadovanej správe (predvolania na verejné zasadnutie a upovedomenia o verejnom zasadnutí, doručenky, súhlasy so skrátením zákonných lehôt, zápisnicu z verejného zasadnutia...“).
Ešte pred zavedením trestného činu ohýbania práva do nášho Trestného zákona som vo svojom článku[4] na príklade Spolkovej republiky Nemecko upozorňoval, že ak bude skutková podstata tohto trestného činu hovoriť o „svojvoľnom uplatnení práva“, bude nutné v trestnom konaní dokazovať aké malo byť správne právne posúdenie veci, teda dokazovať výhradne právo (čo by mal robiť vyšetrovateľ, ktorý často nemá právnické vzdelanie) a nie „tradičný skutok“. Vzhľadom k tomu, že nie je a ani nemôže existovať znalec v odbore právo (podľa § 145 ods. 1 Tr. por. znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky), bude možné tieto právne otázky dokazovať často len prostredníctvom rôznych odborných vyjadrení, či stanovísk (napríklad zo strany právnickej fakulty a podobne).
V popisovanej veci si vyšetrovateľ svoju prácu zľahčil tak, že o odborné stanovisko požiadal priamo okresný súd, pričom od okresného súdu (nie je jasné, či od vedenia súdu alebo samotného sudcu, ktorý vo veci rozhodoval) chcel vyšetrovateľ vyjadrenie nielen k tomu, čo má zisťovať sám (t.j., či bola lehota na prípravu zachovaná), ale aj právne posúdenie veci (ak nebola dodržaná tak prečo – t. j. vysvetliť ustanovenie Trestného poriadku, ktoré o lehote hovorí, o tom, kedy ju možno skrátiť, o judikatúre, ktorá umožňuje dokonca aj vzdanie sa lehoty, vykonanie verejného zasadnutia bez predvolania a podobne). Súdy pritom nie sú zriadené na to, aby pre vyšetrovateľov vykladali právne normy, dávali im právne rady, či pre vyšetrovateľov poskytovali právne návody, ako postupovať v dokazovaní konkrétneho trestného činu. V žiadnom prípade nie je možné pripustiť takú prax, že to budú súdy, ktoré budú spolupracovať s políciou a ktoré im budú poskytovať právny servis.
2/ Prípad z praxe (politický marketing) – nespokojnosť s rozhodnutím súdu ako trestný čin ohýbania práva?:
Ohľadne trestného činu ohýbania práva možno spomenúť aj medializované prípady, v ktorých trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania tohto trestného činu podávali politici.
V prvom prípade to bola opozičná politická strana, ktorá podala trestné oznámenie na sudkyňu Špecializovaného trestného súdu z dôvodu nespokojnosti s jej rozsudkom a konaním vo veci bývalého špeciálneho prokurátora a to aj napriek tomu, že všetky námietky (skutkové, právne, procesné, zaujatosť a podobne) v danej veci musí vyriešiť odvolací súd v rámci opravného konania a nie polícia v trestnom konaní vedenom pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva. Konanie o trestnom oznámení nemôže nahrádzať odvolacie konanie (pri každom prvostupňovom rozsudku s ktorým bude ktokoľvek nespokojný bude teraz prebiehať paralelné odvolacie konanie a zároveň aj trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva?!).
V druhom prípade to zase bola vládna politická strana, ktorá pomerne teatrálne podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva v súvislosti s väzobným trestným stíhaním vyšetrovateľov a to napriek tomu, že je v aplikačnej praxi úplne bežnou vecou, že sťažnostný súd (súd druhého stupňa) má na otázku väzby obvineného odlišný názor ako súd prvého stupňa; čo je normálne, pretože to vychádza už zo samotnej podstaty dvojinštančného konania, ktoré je zavedené aj v našom právnom poriadku (pri každom zrušenom súdnom rozhodnutí pôjde teraz o podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva vo vzťahu k sudcovi, ktorý zrušené rozhodnutie vydal?!).
Obidve tieto trestné oznámenia majú spoločné to, že fakticky ani nie sú trestnými oznámeniami, ale ide iba o politický marketing a o už pomaly štandardné zaťahovanie trestného práva do politiky s následným výrazným mediálnym samoprezentovaním.
Záver:
Trestný čin ohýbania práva je súčasťou Trestného zákona síce iba niekoľko mesiacov, avšak už teraz možno uzatvoriť, že všetky obavy zo zneužívania, či absolútne nesprávneho chápania tohto trestného činu sa naplnili a možno len dúfať, že životnosť tohto trestného činu nebude veľmi dlhá. Napokon, a to už taktiež bolo viackrát zdôrazňované, existencia tohto trestného činu nie je ani potrebná, nakoľko všetky prípadné zásadné úmyselné pochybenia (porušenia zákona) zo strany verejných činiteľov pri výkone ich kompetencií možno trestnoprávne sankcionovať prostredníctvom trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, prípadne aj v spojení (v súbehu) s ďalšími už dávno existujúcimi trestnými činmi.
[1] napríklad v trestnom konaní sú súdy určené aj na to, aby s konečnou platnosťou vyhodnotili aj postup polície v trestnom konaní z hľadiska zákonnosti postupu polície a teda vedenie trestného konania pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva by nemalo byť určené na to, aby polícia náslene spätne preverovala, či jej postup v určitej veci bol súdom skutočne správne právne vyhodnotený; to platí o to viac, keď na takéto preskúmanie postupu sudcu slúžia opravné prostriedky medzi ktorými nie je zaradené trestné oznámenie
[2] k uvedenému pozri podrobnejšie napríklad Šamko, P.: Niekoľko poznámok k právnej úprave začatia hlavného pojednávania (§ 255 TP), Zo súdnej praxe, číslo 5/2013
[3] navyše, hlavné pojednávanie, či verejné zasadnutie možno so súhlasom procesných strán vykonať aj bez toho, aby boli na takýto procesný úkon procesné strany formálne predvolané, či o ňom upovedomené. V tomto smere možno poukázať na judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Tpjf 110/1981, č. 18/1982 Zb. rozh. Tr.), podľa ktorej na výslovnú žiadosť obžalovaného je možné vykonať hlavné pojednávanie aj vtedy, ak predvolanie na hlavné pojednávanie a prípadne aj opis obžaloby neboli obžalovanému doručené pred dňom konania hlavného pojednávania, ale až v deň konania hlavného pojednávania, najneskôr pred prednesením obžaloby. V takomto prípade súd vykoná hlavné pojednávanie, ak vzhľadom k povahe veci, zoznámenia sa obžalovaného so spisom pri skončení vyšetrovania a s obžalobou, je možné dôvodne predpokladať, že hlavné pojednávanie je možné vykonať bez ujmy na práve obvineného na obhajobu. Ide o rozhodnutie, ktoré je využiteľné aj pri verejných zasadnutiach vrátane verejného zasadnutia na ktorom sa schvaluje dohoda o vine a treste
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.