"Preparácia" obvineného ako vyšetrovacia metóda slúžiaca na získanie priznania obvineného

 

   „Preparácia“ obvineného ako vyšetrovacia metóda slúžiaca na získanie priznania obvineného a udávania iných osôb

Rok 2021 sa podobne ako aj rok predtým niesol v trestnom práve v duchu odhalení údajnej protiprávnej činnosti, ktorú opätovne odhalovali hlavne spolupracujúce osoby, t. j. kajúcnici. Nezriedka sa takéto osoby rozhodli spolupracovať s políciou až vo výkone väzby, pričom pred vzatím do väzby trestnú činnosť popierali a k ich obratu (priznaniu toho, z čoho boli obvinení a k udávaniu aj ďalších osôb) došlo až v podmienkach výkonu väzby. O kajúcnikoch a ich spornom využívaní v trestnom konaní už boli publikované viaceré kritické články, či rozhodnutia súdov z ktorých autor toho článku čerpal pri jeho koncipovaní[1]. Pre účel lepšieho publikačného zvýraznenia rozoberanej problematiky je nasledujúci text zovšeobecnený, čo samozrejme automaticky neznamená, že všetky prípady, v ktorých sa obvinený priznal a začal spolupracovať s políciou vo väzbe sú alebo musia byť procesne pochybné, respektíve, že by rozoberaná vyšetrovacia metóda bola bežnou policajnou praxou. Ide o článok, ktorý má ambície priniesť diskusiu a možné riešenia rozoberanej odbornej problematiky.

Je však absolútne vylúčené využitie nižšie popisovanej metódy v súčasnosti? Napríklad tento konkrétny prípad, ktorý nebol mediálne známy, nabáda k opatrnosti a k tomu, že je vhodné viesť diskusiu aj o vyšetrovacích postupoch - pozri bližšie tu

http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a984-k-nedoveryhodnosti-vypovedi-kajucnikov-v-konkretnej-veci-a-k-podozreniu-z-manipulovania-s-vypovedmi-kajucnikov

V tejto súvislosti preto nezaškodí pripomenúť aj vyšetrovaciu metódu, ktorá slúži na „výrobu“ kajúcnikov, teda na to, aby sa z popierajúcich (spupných) obvinených stali pokorní (skrotení) kajúcnici schopní posúvať obvinenia aj na ďalšie osoby. Jednou z doposiaľ využívaných efektívnych metód ako „dotlačiť“ obvineného k „dobrovolnému“ priznaniu a aj k prípadnému udávaniu iných osôb je metóda „preparácie“ obvineného (vo význame postupného pripravenia, spracovania obvineného, aby vypovedal želateľným spôsobom), ktorá bola dobre známa už v minulosti a ktorá sa pravdepodobne s priaznivými výsledkami využíva orgánmi činnými v trestnom konaní doposiaľ [2].

Nikto už spravidla nepoužíva primitívne násilné metódy na dosiahnutie želanej výpovede obvineného. Už dávnejšie sa našli „humánnejšie“ metódy na stlmenie vôle obvineného. Základným východiskovým bodom je poznanie, že ak sa podarí orgánom činným v trestnom konaní donútiť obvineného k priznaniu inak než hrubým fyzickým násilím, ťažko potom už môže na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom presviedčať súd (či verejnosť), že sa priznal iba pod (psychickým) nátlakom. To platí o to viac, ak bolo takéto priznanie urobené za prítomnosti obhajcu obvineného. Priznanie obvineného pritom pomáha búrať sudcove pochybnosti o vine obvineného, nech už sú zvyšné dôkazy v akejkoľvek kvalite a množstve[3].

Podstatným tu je ďalej skutočnosť vychádzajúca z toho, že kým fyzický nátlak na vôlu obvineného je absolútne neakceptovateľný (nezákonný) a spôsobuje vylúčenie takto získaného dôkazu z konania, psychické donútenie má už inú procesnú kvalitu, pretože je takmer nemožné ho preukázať, prípadne sa neberie až tak vážne ako násilie fyzické (veď je predsa samozrejmé, že väzba na takmer každého vplýva psychicky negatívne) a navyše, často takéto psychické násilie ani nemožno zistiť, pretože obvinený sa dostane do takého duševného stavu, že už iba mechanicky opakuje svoje výpovede a to aj po prípadnom prepustení z väzby na slobodu, či v konaní pred súdom.

Takéto deformácie (vrátane metódy preparácie obvineného) v obstarávaní dôvkazov vo vyšetrovaní sa využívajú vtedy, pokiaľ je orgán činný v trestnom konaní presvedčený o spáchaní trestného činu, má fixnú verziu a vedie vyštrovanie zámerne tým smerom, aby túto verziu presadil. Dokazovanie sa tak vykonáva účelovo a subjektívne sa ospravedlňuje využívanie deformácií pri obstarávaní dôkazov celospoločenskou potrebou (napríklad bojom proti korupcii, snahou o očistu spoločnosti a podobne)[4]. Základom tu preto je často viera (presvedčenie) orgánov činných v trestnom konaní, že slúžia dobrej veci[5], prípadne niektorí z orgánov činných v trestnom konaní konajú zo strachu, aby ostatnými (kolegami) neboli označovaní za škodcov, ktorí zradili boj s očistou spoločnosti, ak by nezdieľali ich názor na spôsob vedenia vyšetrovania, ktorý zahŕňa aj využívanie metódy preparácie obvineného.

Treba si priznať, že bez využívania metódy preparácie obvineného by celkom určite nebol boj za očistu spoločnosti v slovenských podmienkach ani zďaleka taký „úspešný“ ako pri jej využití, pretože by neprodukoval dostatočný počet kajúcnikov a tým pádom ani dostatočný počet priznaní a odhalení údajnej závažnej kriminality[6].

Čo je vyšetrovacia metóda „preparácie“ obvineného a ako sa v praxi využíva:

„Preparácia“ obvineného je využitie kombinácie metód psychického a fyzického nátlaku na vôľu obvineného založených na využívaní strachu obvineného, jeho izolácie od iných osôb a sľubovaní výhod (odmien) pre obvineného, ak sa bude správať želateľným spôsobom. Pri aplikácii metódy preparácie sa vychádza z poznatku, že nie všetci ľudia sú rovnako vnímanými objektmi na jej úspešné použitie. U niekoho možno cieľ dosiahnuť po niekoľkých týždňoch a u niekoho to môže trvať dlhšie, respektíve sú jedinci, u ktorých sa to nepodarí vôbec. Čím dlhšie je obmedzená osobá sloboda obvineného, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa využitie tejto metódy vydarí.

Preparácia obvineného ako vyšetrovacia metóda je postavená na tom istom základe (princípe) ako krotenie, či cvičenie divých zvierat pre cirkus[7]. Základnými prvkami drezúry divého zvieraťa ako aj metódy preparácie obvineného sú izolovanosť od nevydrezúrovaných jedincov svojho druhu, zvyk na konkétneho človeka, systém výhod a systém opakovania cviku. 

Toto sa teda využíva aj pri preparácii obvineného ako vyšetrovacej metóde smerujúcej k priznaniu obvineného a udávaniu aj iných osôb. Jednotlivé kroky tejto metódy sú preto nasledovné:

a) obvinený sa musí nachádzať vo väzbe – teda v izolácii

Základným východiskovým bodom metódy preparácie obvineného je to, aby sa dostal do izolácie od ostatných a bol k dispozícii iba svojmu krotiteľovi (vyšetrovateľovi). Na to slúži inštitút väzby. Vychádza sa tu zo správneho predpokladu, že trestné stíhanie obvineného na slobode vedie zriedkavejšie k priznaniu obvineného a ešte zriedkavejšie k začatiu udávania aj ďalších osôb. Preto je nevyhnutné izolovať obvineného od vonkajšieho sveta, ktorý doposiaľ poznal, t. j. „odstrihnúť“ obvineného od bežného spôsobu vedenia svojho života, od jeho rodiny a podobne.

Podstatným je ďalej nielen to, že sa v podmienkach väzby obvinený cíti vykorenený zo svojho života a opustený (návštevy rodiny vo väzbe sú výrazne obmedzené, písomný styk s vonkajším svetom prechádza cenzúrou, ktorá je pomalá a podobne), ale aj to, aby fakticky jedinou osobou (okrem obhajcu obvineného) s ktorým sa obvinený bude stretávať bol vyšetrovateľ, prípadne aj iný pracovníci polície určení na to, aby obvineného vo väzbe navštevovali neformálne, bez prítomnosti obhajcu obvineného, a náležitým spôsobom na neho vplývali.

Držanie obvineného v takýchto podmienkach väzby musí byť často dlhodobé, teda je nutné, aby bol obvinený vo väzbe čo najdlhšie (pokiaľ sa nezlomí už po prvých týždňoch, či mesiacoch výkonu väzby, čo mu zaručí prepustenie z väzby na slobodu) a preto je niekedy potrebným, aby väzba trvala dlhé mesiace a to ešte v prípravnom konaní, v ktorom sa preto aj často úmyselne nevykonávajú žiadne relevantné procesné úkony a tak sa prípravné konanie, ako aj väzobné trestné stíhanie preparovaného obvineného, úmyselne predlžuje (ide o využívanie spôsobovania cieľených prieťahov v konaní).

Pokiaľ náhodou sudca pre prípravné konanie alebo sťažnostný súd rozhodne o prepustení preparovaného obvineného z väzby na slobodu, respektíve nahradí väzbu probačným dohľadom, či peňažnou zárukou a ide o obvineného, na ktorého priznaní a následnom prípadnom udávaní iných osôb majú orgány činné v trestnom konaní obzvlášť veľký záujem, tak nasleduje pre slovenské pomery typické neslávne „otočenie“ obvineného pred bránou väznice a vzatie obvineného do väzby v inej trestnej veci, ktorá bola orgánmi činnými v trestnom konaní predpripravená, či úmyselne nespojená na spoločné konanie s väzobnou trestnou vecou obvineného, a to práve z dôvodu predchádzania prepustenia obvineného z väzby na slobodu.

Podstatou tejto časti využívania metódy preparácie je aj zoznamovanie obvineného s kajúcnymi výpoveďami iných spoluobvinených, pripomínanie obvinenému, že za takéhoto dôkazného stavu „nemá šancu“, že je zbytočné „zatĺkať“, nakoľko na jeho odsúdenie stačí aj jedna takáto kajúcna výpoveď a taktiež sa mu nezabudú pripomenúť výhody, ktoré čerpá zo svojho priznania jeho spoluobvinený, ktorý už je náležite skrotený a poskytuje kajúcne výpovede. Rovnako tak niektorí prokurátori využívajú aj mediálny priestor, v ktorom ešte pred súdonym konaním hodnotia zabezpečené dôkazy ako „veľmi silné“, či „nepriestrelné“ a tak deformujú a predpripravujú verejnú mienku želateľným spôsobom a vytvárajú aj určitý tlak do budúcna na konajúci súd, či samotného obvineného.

Vyšetrovateľ teda musí opakovane naznačovať obvinenému, že by aj on mohol začať hovoriť o „svojej trestnej činnosti“, pričom na začiatku preparovania vo výkone väzby je obvinený vyšetrovateľom ponechaný sám na seba, aby sa potrápil a uviedol sám zoznam svojich hriechov. To je skúška obvineného, či už má dostatočne oslabenú vôľu a či je schopný hovoriť spontánne na vyzvanie, t. j., či je schopný vykonať a potom opakovať svoj cvik. Často sa potom obvinený po niekoľko mesačnej procedúre preparácie vo výkone väzby nachádza v takom duševnom stave, že už chce mať iba pokoj, chce byť doma a chce to mať všetko za sebou. To platí o to viac, ak sa metóda preparácie obvineného spojí aj napríklad so spánkovou depriváciou (časté budenie obvineného v noci sa vykonáva pod zámienkou zistenia, či si obvinený nepoškodzuje zdravie), respektíve s nedostatkom prirodzeného denného svetla a podobne.

b) zvyk na cvičiteľa (vyšetrovateľa)

Podstatná náležitosť metódy preparácie obvineného spočíva aj v tom, že obvinený sa musí s každou svojou žiadosťou (podnetom) ohľadne svojej trestnej veci, či možností styku s rodinou, korešpondencie a podobne, obrátiť na vyšetrovateľa, ktorý sa tak stáva dôležitou (významnou) osobou v živote väzobne stíhaného obvineného a je v záujme obvineného, aby si túto všemohúcu osobu neznepriateľil, pretože to môže mať pre neho neblahé následky (napríklad doručovanie pošty od rodiny môže trvať niekoľko dní, ale aj niekoľko mesiacov, schválená návšteva rodiny vo väzbe sa môže neuskutočniť pre „nečakané komplikácie“, rovnako aj naplánovaný telefonický hovor a podobne).

c) systém výhod (odmien) a formovanie priznania obvineného

Systém výhod má nezastupiteľnú úlohu v metóde preparácie obvineného, nakoľko prostredníctvom neho vyšetrovateľ ukazuje obvinenému odmenu (výhodu), ktorú dostane (alebo môže dostať), ak bude vykonávať požadovaný cvik, t. j. ak sa prizná a prípadne aj udá ďalšie osoby. Obvinený, zdegradovaný trvajúcou väzbou je často už zlomený (opustený) natoľko, že začne počúvať na sľubovaný systém výhod (odmien), ktoré by získal, ak by prestal „zatĺkať“, pričom výhody (odmeny) v podobe prepustenia obvineného z väzby na slobodu, či následnej beztrestnosti, respektíve zmiernenia trestu až na úroveň symbolického trestu (tak ako to už dosiahli niektorí uvedomelejší obvinení pred ním), sú tak výrazným lákadlom, ktorému sa v podmienkach väzby iba veľmi ťažko odoláva.

Neslávne známe sú v tomto smere hlavne návštevy operatívnych pracovníkov polície vo výkone väzby, ktorí pravidelne navštevujú preparovaného obvineného vo väzbe a ich úlohou je, aby mu opakovane predostierali systém výhod (odmien), ktoré by mu plynuli z jeho priznania a rovnako tak je ich cieľom, ak je to potrebné, naznačiť obvinenému okruh osôb, ktoré by mohol spomenúť vo svojej priznávajúcej sa výpovedi.

Autor toho článku videl v uplynulom roku niekoľko zápisníc o výsluchoch obvinených v rôznych trestných veciach, ktoré realizoval sudca pre prípravné konanie ohľadne žiadosti obvinených o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorých obvinení vypovedali aj to, že za nimi do väzby neustále chodia operatívni pracovníci polície, ktorí ich, samozrejme bez prítomnosti obhajcu, opakovane vyzývajú, aby sa priznali k tomu, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia (teda nie k tomu, čo prípadne skutočne spáchali, ale k tomu, z čoho boli obvinení) a v niektorých prípadoch operatívni pracovníci polície aj naznačujú, že iná konkrétna osoba by mala „sedieť“ za obvineného o ktorej by sa obvinený mohol zmieniť vo výpovedi [8].

Následne preparovaný obvinený v podmienkach väzby začína postupne vidieť iba sľubované výhody, začne spochybňovať sám seba, začne sa presviedčať že je nezmyselné trčať vo väzbe, keď iní su vonku (so svojou rodinou) a keď stačí tak málo, a to len priznať sa k tomu, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia (bez ohľadnu na to, či je to pravda) a následne prípadne uviesť aj mená osôb, ktoré by chceli vyšetrovatelia počuť. V tomto smere je aj zároveň políciou presviedčaný, že nemá význam, aby v tom zostal sám, že sa viacerí už priznali alebo priznajú, že je zbytočné neuviesť iné, väčšie ryby a odsedieť si to za ne a podobne. Obvinenému sú prípadne podsúvané aj mediálne informácie, ktoré obvineného prezentujú ako osobu, ktorá je zaručene vinná a že je len otázkou času jej odsúdenie.

Priznanie obvineného však nesmie byť príliš všeobecné (ak sa tak stane, okamžite je obvinenému naznačené, že ide o nedostatočné priznanie), malo by byť pokiaľ možno plné mien, podrobností a tie musia byť podávané tak, aby si neprotirečili. Ak chýbajú detaily, tak na to vyšetrovateľ obvineného upozorní a spoločnými silami sa snažia tieto biele miesta výpovede vyplniť. Nezrovnalosti vo výpovedi tak miznú, výpoveď sa stáva konkrétnejšou, podrobnejšou a tak vzniká spletenec priznaní.

d) systém opakovania cviku

Táto časť metódy preparácie obvineného spočíva vo využití toho, že devastácia psychiky obvineného vo väzbe už pokročila natoľko, že odpovedá vyšetrovateľovi na jednotlivé otázky podľa šablóny, vyšetrovateľ cibrí otázky a tým aj odpovede, vynecháva „zbytočné maličkosti“ a „nepodstatné veci“ a sám pridáva presnejšie výrazy a tak sa postupne zmení zásahmi vyšetrovateľa aj kvalita (obsah) výpovede obvineného (obvinený si niekedy „zázračne“ spomína na podstatné skutkové okolnosti až na dômyselne postavené otázky vyšetrovateľa). Pokiaľ niekedy obvinený napríklad v konaní pred súdom vyhlási, že nejde o jeho formulácie, že to tam v prípravnom konaní pridával, či obsahovo opravoval vyšetrovateľ, tak obvinený nemá žiadny dôkaz, že sa tak skutočne stalo a takéto jeho vyhlásenia sa preto spravidla označia len za účelovú obhajobu obvineného s tým, že vyšetrovateľ predsa nemal žiadny motív na to, aby upravoval, či precizoval výpovede obvineného, ktoré obvinený urobil počas výkonu väzby.

Význam opakovania cviku sa prejavuje aj v tom, že obvinený už má otázky a odpovede vsugerované a zafixované v pamäti, vie kedykoľvek predniesť svoju výpoveď a nezlyhá ani vtedy, ak sa zmení osoba cvičiteľa (vyšetrovateľa). Preto aj v ďalších štádiách trestného konania (napríklad na súde) dokáže opakovať svoje predchádzajúce výpovedi. Samozrejme, dôležitým tu je aj prízvukovanie, že ak by následne svoju výpoveď zmenil, mohol by okamžite prísť o systém výhod a opäť sa dostať do izolácie, respketíve sa mu pripomenie, že akákoľvek zmena výpovede, bude aj tak na súde vyhodnotená ako účelová a nepomôže mu to. Pokiaľ chce aj naďalej mať odmeny za svoj postoj nadobudnutý vo výkone väzby, tak len za cviky, na ktoré tam bol naučený.

Niekedy je do metódy preparácie zaaranžovaný aj obhajca obvineného tak, aby sa neporušil žiadny prvok vyššie popísanej drezúry. Obhajca tu obhajobu obvineného vykonáva iba formálne, jeho úloha spočíva v tom, aby spolupracoval s vyšetrovateľmi na prízvukovaní výhod (odmien), ktoré by obvinený mohol získať spoluprácou s políciou a prípadne aj na odhalovaní možnej trestnej činnosti obvineného a iných osôb (ktoré by následne mohol taktiež zastupovať), respektíve, aby aspoň zorientoval obvineného v tom, o čom všetkom a o kom všetkom by mohol alebo mal vypovedať.

Záver k metóde preparácie obvineného:

Metóda preparovania obvineného je účinná vyšetrovacia metóda ako možno priviesť popierajúcu obvinenú osobu k tomu, aby začala „dobrovoľne“ spolupracovať s políciou, urobila kajúce výpovede a prípadne označila za páchateľov aj iné osoby, na ktorých sa potom zase môže uplatniť metóda preparácie[9]. Pri metóde preparácie obvineného teda hrá úlohu striedanie strachu, neistoty, beznádeje, izlovovanosti a sľubovaný systém výhod a odmien. Počíta sa tu s unaviteľnosťou človeka vo väzbe a s túžbou človeka zase normálne žiť. Ráta sa s psychologickým predpokladom, že ten ktorého všetci opustili je náchylný sa zlomiť a je teda menej odolný voči ovplyvňovaniu. Táto metóda je „vynikajúca“ aj preto, že jej využitie v praxi je ťažko odhaliteľné.

Metódu preparácie obvineného ako spôsob získania priznania obvineného a prípadne aj udania iných osôb je nutné dôrazne odmietnuť. Ide o metódu, ktorú je potrebné považovať za tortúru a to preto, že ide o násilný zásah do psychiky človeka, o neprípustné ovplyvňovanie jeho vôle s cieľom, aby kajúcne piznal svoju vinu a je bez významu, či skutočnú alebo vymyslenú. V tomto smere možno uviesť aj § 121 ods. 1 Tr. por. veta druhá, podľa ktorého obvinený nesmie byť k výpovedi ani k priznaniu nijakým nezákonným spôsobom donucovaný. Metódu preparácie obvineného pritom celkom určite nemožno označiť za zákonný spôsob donútenia obvineného k priznaniu. 

Ako eliminovať možnosti využívania metódy preparácie obvineného ako prostriedku na získavanie dôkazných prostriedkov:

Už bolo uvedené vyššie, že táto nezákonná metóda získavania priznania obvineného bola využívaná v minulosti a využíva sa aj v súčasnosti. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa nemala využívať aj v budúcnosti. To platí o to viac, keď verejne prezentovaný hlad po očiste spoločnosti je taký veľký, že bude stále ťažšie ho uspokojiť. Zákonnosť tak bude celkom určite aj naďalej ustupovať podivným tézam o spravodlivosti, ktorá by údajne mala mať pred zákonnosťou prednosť. Je pritom absurdné si myslieť, že spravodlivosť možno nastoľovať v právnom štáte nezákonnou činnosťou (nezákonnými vyšetrovacími metódami). Možno sa plne stotožniť s Radoslavom Procházkom v tom, že úlohou orgánov aplikácie práva je poskytovať tzv. legálnu spravodlivosť (procesy sa neupravujú tak, aby sa dosiahol meritórny výsledok, ale naopak, prípustným je iba taký výsledok, aký sa zmestí a aký vyšiel z predpísanej formy)[10].

Napriek uvedenému možno uvažovať o súbore opatrení, ktoré by prípadne aspoň mohli sťažiť využívanie metódy preparácie obvineného v aplikačnej praxi. V stručnosti možno uviesť nasledovné opatrenia:

- legislatívne skrátiť celkové lehoty trvania väzby, pričom je nutné skrátiť hlavne lehoty trvania väzby v prípravnom konaní (napríklad tak ako je to v ČR, teda, že z celkovej lehoty trvania väzby by na prípravné konanie pripadala iba jedna tretina). Rovnako tak je nutné legislatívne sprísniť podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, ku ktorým sa v aplikačnej praxi pristupuje pomerne benevolentne a prakticky v každej trestnej veci, kde je podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sa takýmto návrhom vyhovuje. Ide o nevyhnutné opatrenia, pretože základom metódy preparácie obvineného je práve neúmerne dlhé väzobné stíhanie obvineného, časté úmyselné prieťahy v prípravnom konaní a časté opakované predložovania lehoty väzby v prípravnom konaní,

- zo strany súdu by malo prísť k dôslednejšiemu hodnoteniu väzobných dôvodov a k podrobnejšiemu hodnoteniu vzneseného obvinenia a nazhromaždených dôkazov. Rovnako tak by mala byť väzba akceptovaná iba na primerané obdobie a mala by byť predĺžená skutočne iba zo závažných (mimoriadnych) dôvodov. Taktiež by mal mať sudca vždy na pamäti, že väzba je výnimočné opatrenie a prednosť má trestné stíhanie obvineného na slobode,

- súdy by nemali automaticky akceptovať „otáčanie“ obvinených pred bránou väznice a mechanicky ich brať do väzby v inej trestnej veci a to iba z dôvodu, aby tak kontinuálne mohla fakticky pokračovať predchádzajúca väzba obvineného,

- ohľadne výkonu väzby je nutné legislatívne zmeniť podmienky návštev obvineného, písomného styku obvineného, možností vykonávania rôznych aktivít obvineného, zaviesť lehoty na cenzurovanie pošty obvineného (tak ako je to napríklad v ČR) a podobne, teda minimalizovať to, že práve drsné podmienky vo výkone väzby (ktorá sa vykonáva voči právne nevinnej osobe) budú môcť napomáhať vyšetrovateľovi k realizácii metódy preparácie obvineného,

- zakázať operatívne návštevy pracovníkov polície obvinených vo výkone väzby bez prítomnosti obhajcu obvineného, ktorých návštevy nemajú žiadny iný význam, než predostrieť obvinenému systém výhod (odmien), ktoré získa, ak bude vypovedať želateľným spôsobom, a tak obvineného „lámať“ na priznanie a udávanie iných osôb,

- vyhotovovať obrazovozvukové nahrávky zo všetkých výsluchov realizovaných políciou a to bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú procesnú relevanciu (v podmienkach SR ide však zjavne o nesplniteľnú požiadavku, avšak bolo by to vhodné aj pre ochranu samotných policajtov, nakoľko obvinení, prípadne aj svedkovia niekedy účelovo na súde tvrdia, že boli v prípravnom konaní k výpovedi nútení policajtom),

- apelovať na vyšetrovacie orgány, aby zase začali riadne vyšetrovať (možno sa stotožniť s bývalým vyšetrovateľom Petrom Vačokom, že polícia zabudla vyšetrovať a všetko „hrá“ na kajúcnikov), aby nebrali trestné konanie ako závody kajúcnikov a aby nezabúdali, že médiá nepatria medzi orgány činné v trestnom konaní a preto je bez významu koho médiá považujú za vinného, koho chcú mať vo väzbe a ako hodnotia dôkazy, ktoré im niekto vyniesol zo spisu.

 

Diskusia