Trestný čin marenia konkurzného konania

 V Jus­tič­nej re­vue č. 11/2009 bol uve­rej­ne­ný člá­nok, v kto­rom autor JUDr. Ra­do­van Bla­žek, PhD. vy­slo­vu­je ná­zor, že dl­žník, kto­rý ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu (t. j. na za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia), ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie, pre­to­že cie­ľom kon­kur­zné­ho ko­na­nia je, ok­rem iné­ho, aby sa rie­šil úpa­dok dl­žní­ka spe­ňa­že­ním ma­jet­ku dl­žní­ka a ko­lek­tív­nym us­po­ko­je­ním je­ho ve­ri­te­ľov, te­da ak dl­žník, kto­rý sa doz­ve­del o svo­jom úpad­ku, t. j. o sku­toč­nos­ti pod­ľa § 3 ods. 2 ale­bo 3 zá­ko­na o kon­kur­ze, ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ide o ko­na­nie, kto­rým sa dl­žník sna­ží zma­riť kon­kur­zné ko­na­nie je­ho na­za­ča­tím (1).

S uve­de­ným ná­zo­rom si do­vo­lím ne­súh­la­siť.

V pr­vom ra­de je po­chyb­ným, či úmy­sel­né po­ru­še­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka, kto­rý je v úpad­ku, po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu mô­že vô­bec ma­riť (prí­pad­ne zma­riť) kon­kur­zné ko­na­nie, t. j., či ta­ké­to úmy­sel­né ko­na­nie dl­žní­ka mô­že spô­so­biť nás­le­dok pred­pok­la­da­ný us­ta­no­ve­ním § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., kto­rým je ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

Pod­ľa § 242 ods.1 písm. a) Tr. zák. sa tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia do­pus­tí ten, kto ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie (ako aj ďal­šie tam uve­de­né ko­na­nia) tým, že nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je ta­ké ko­na­nie (2).

Zo zá­kon­nej de­fi­ní­cie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vy­plý­va, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti nes­ta­čí, ak oso­ba len nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú jej zá­ko­nom č. 7/2005 Z. z. o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii (ďa­lej len zá­kon o kon­kur­ze). Sa­mot­né nespl­ne­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze te­da nie je tres­tným či­nom pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák.. Aby moh­lo ísť o ten­to trest­ný čin, mu­sí nespl­ne­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze zá­ro­veň spô­so­biť ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Me­dzi nespl­ne­ním po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze a ma­re­ním kon­kur­zné­ho ko­na­nia (ako nás­led­kom) mu­sí byť prí­čin­ná sú­vis­losť, pri­čom pá­cha­teľ mu­sí nie­len nespl­niť po­vin­nosť ulo­že­nú zá­ko­nom o kon­kur­ze v úmys­le (s cie­ľom), aby doš­lo k ma­re­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, ale ten­to nás­le­dok vo for­me ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia aj mu­sí nas­tať (ne­vy­ža­du­je sa pri­tom, aby doš­lo k zma­re­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia). Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že ne­mô­že ísť o nespl­ne­nie akej­koľ­vek po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze, ale mu­sí ísť o ta­kú po­vin­nosť, kto­rá v ob­jek­tív­nej po­lo­he mô­že reál­ne spô­so­biť ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti dl­žní­ka, kto­rý ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ho­ci vie, že je v úpad­ku, je pod­stat­ným hlav­ne to, akým spô­so­bom de­fi­no­vať po­jem „ma­re­nie“, čo mož­no ro­zu­mieť pod „ma­re­ním kon­kur­zné­ho ko­na­nia“ a či je vô­bec reál­ne (ob­jek­tív­ne) mož­né, ne­po­da­ním návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu zo stra­ny dl­žní­ka, ma­riť „za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia“.
 
Po­jem „ma­re­nie“ je pot­reb­né de­fi­no­vať ako zne­mož­ňo­va­nie, pod­stat­né sťa­žo­va­nie (ka­ze­nie) kon­kur­zné­ho ko­na­nia, te­da zne­mož­ňo­va­nie a pod­stat­né sťa­žo­va­nie úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, kto­rý po­zos­tá­va v rie­še­ní úpad­ku dl­žní­ka spe­ňa­že­ním ma­jet­ku dl­žní­ka (vrá­ta­ne zis­ťo­va­nia ma­jet­ku dl­žní­ka) a nás­led­ným ko­lek­tív­nym us­po­ko­je­ním ve­ri­te­ľov, pri­čom však ne­mu­sí dôjsť k zma­re­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Ma­re­ním je pre­to ta­ké, z hľa­dis­ka kon­kur­zné­ho ko­na­nia, zá­važ­né ko­na­nie, kto­ré spô­so­bí, že kon­kur­zné ko­na­nie buď ne­mož­no riad­ne vy­ko­nať vô­bec ale­bo len za pod­stat­ne sťa­že­ných pod­mie­nok. Mu­sí ísť pre­to o ta­ké ko­na­nie, kto­ré sme­ru­je pro­ti sa­mot­nej pod­sta­te kon­kur­zné­ho ko­na­nia, t. j. nap­rík­lad pod­stat­ne sťa­žu­je zis­ťo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka ale­bo je­ho nás­led­né spe­ňa­žo­va­nie.

Ak pou­ži­je vy­ššie uve­de­nú de­fi­ní­ciu „ma­re­nia“ na po­su­dzo­va­ný prí­pad, mu­sí­me lo­gic­ky dos­pieť k zá­ve­ru, že po­jem ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia ne­mož­no de­fi­no­vať pau­šál­ne, ako nás­le­dok po­ru­še­nia akej­koľ­vek po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze, t. j. k poj­mu „ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia“ ne­mož­no pris­tu­po­vať len čis­to for­mál­ne, bez to­ho, aby sme zis­ťo­va­li, či sku­toč­ne mô­že ob­jek­tív­ne prísť k pod­stat­né­mu oh­ro­ze­niu úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, za ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia ne­mož­no po­va­žo­vať len sa­mot­né od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia, pre­to­že od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia nez­na­me­ná je­ho zne­mož­ňo­va­nie, res­pek­tí­ve je­ho pod­stat­né sťa­žo­va­nie, t. j. nez­na­me­ná, že ne­mô­že dôjsť k za­ča­tiu kon­kur­zné­ho ko­na­nia na pod­kla­de nap­rík­lad návr­hu sa­mot­né­ho ve­ri­te­ľa ale­bo že by ne­moh­lo v bu­dúc­nos­ti dôjsť k spl­ne­niu úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, te­da k rie­še­niu prí­pad­né­ho úpad­ku dl­žní­ka spe­ňa­že­ním je­ho ma­jet­ku.

Tá­to sku­toč­nosť je pod­stat­ná, pre­to­že ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. za­hŕňa aj nás­le­dok (ma­re­nie) ako aj prí­čin­ný vzťah a nie­len ko­na­nie (po­ru­še­nie po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze). Ak te­da JUDr. Ra­dos­lav Bla­žek PhD. vo svo­jom člán­ku tvr­dí, že „ak dl­žník, kto­rý sa doz­ve­del o svo­jom úpad­ku, ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ide o ko­na­nie, kto­rým sa dl­žník sna­ží zma­riť kon­kur­zné ko­na­nie je­ho ne­za­ča­tím“, ho­vo­rí v pod­sta­te len o sub­jek­tív­nej strán­ke ko­na­nia dl­žní­ka, kto­rý sa chce (ve­do­me) vy­hnúť za­ča­tiu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, av­šak to­to tvr­de­nie už ne­ho­vo­rí nič o nás­led­ku (ako ob­li­ga­tór­ne­mu zna­ku ob­jek­tív­nej strán­ky), te­da o tom, či ta­ké­to úmy­sel­né ko­na­nie dl­žní­ka mô­že aj ob­jek­tív­ne ma­riť (zne­mož­ňo­vať, pod­stat­ne sťa­žo­vať) účel kon­kur­zné­ho ko­na­nia, kto­rým je spe­ňa­žo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka a ko­lek­tív­ne us­po­ko­jo­va­nie je­ho ve­ri­te­ľov.

V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né skon­šta­to­vať, že zá­kon o kon­kur­ze uk­la­dá, už v rám­ci za­ča­té­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia, kon­krét­ne po­vin­nos­ti rôz­nym oso­bám (nap­rík­lad dl­žní­ko­vi ale­bo správ­co­vi kon­kur­znej pod­sta­ty), kto­ré sa vy­slo­ve­ne tý­ka­jú tých­to kon­krét­nych osôb a kto­ré mu­sia spl­niť len vý­hrad­ne tie­to oso­by. Z hľa­dis­ka dl­žní­ka, mu­sí ísť o ta­kú po­vin­nosť sta­no­ve­nú zá­ko­nom o kon­kur­ze, kto­rá sa vý­hrad­ne via­že na oso­bu dl­žní­ka a iné (ďal­šie) oso­by vy­stu­pu­jú­ce v kon­kur­znom ko­na­ní (nap­rík­lad správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty) „nas­tu­pu­jú“ až nás­led­ne a len vte­dy, ak si dl­žník ta­kú­to svo­ju po­vin­nosť nespl­ní. Prá­ve tá­to vý­hrad­nosť po­vin­nos­ti a pos­tup­nosť pri jej pl­ne­ní, či nepl­ne­ní (pos­tup­nosť v tom zmys­le, že naj­skôr ako pr­vý vždy mu­sí ko­nať dl­žník a nik­to iný) mô­že oh­ro­ziť ale­bo pod­stat­ne sťa­žiť nap­rík­lad zis­ťo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka a tým aj nás­led­né us­po­ko­jo­va­nie ve­ri­te­ľov (3). Po­kiaľ však ide o po­vin­nosť dl­žní­ka po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, tak ide sí­ce tak­tiež o po­vin­nosť, av­šak nás­le­dok spl­ne­nia tej­to po­vin­nos­ti (za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia) nie je via­za­ný vý­hrad­ne na jej spl­ne­nie, res­pek­tí­ve na aké­koľ­vek ko­na­nie, či ne­ko­na­nie dl­žní­ka, pre­to­že návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu mô­žu po­dať aj iné oso­by a ne­mu­sia naj­skôr ča­kať, či tak uro­bí dl­žník v rám­ci pl­ne­nia si svo­jich po­vin­nos­tí ulo­že­ných mu zá­ko­nom o kon­kur­ze. Za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia tak nie je vo vý­hrad­nej dis­po­zí­cii dl­žní­ka a pre­to sa dl­žník sí­ce mô­že chcieť vy­hnúť za­ča­tiu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, av­šak ta­kou­to svo­jou ne­čin­nos­ťou mô­že len od­dia­liť za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia, av­šak nie aj ma­riť prí­pad­né za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia a už vô­bec nie ho zma­riť. Ak te­da nás­le­dok ne­čin­nos­ti dl­žní­ka (za­ča­tie, či ne­za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia) nie je voľ­ne k dis­po­zí­cii dl­žní­ko­vi (na­koľ­ko za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia mô­že ini­cio­vať aj nap­rík­lad ve­ri­teľ), ne­mož­no len od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia po­va­žo­vať za zme­nož­ňe­nie, či pod­stat­né sťa­že­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

Opä­tov­ne tu tre­ba zdô­raz­niť, že po­da­nie návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu nie je do­mé­nou len sa­mot­né­ho dl­žní­ka, na­koľ­ko ta­ký­to návrh mô­že po­dať ve­ri­teľ, lik­vi­dá­tor dl­žní­ka a po­dob­ne a mô­že tak do­kon­ca uro­biť nás­led­ne aj dl­žník v ča­se keď už dlh­šiu do­bu (viac ako 30 dní) vie o svo­jom úpad­ku. To, že dl­žník ne­dodr­ží dôs­led­ne ale­bo vô­bec po­vin­nosť ulo­že­nú mu pod­ľa § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­zne nes­pô­so­bu­je, sa­mo o se­be, vo vzťa­hu k úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, žiad­ne tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tné nás­led­ky vo for­me ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia, t. j. zne­mož­ne­nia, prí­pad­ne pod­stat­né­ho sťa­žo­va­nia zis­ťo­va­nia ma­jet­ku dl­žní­ka a je­ho nás­led­né­ho spe­ňa­žo­va­nia.

Ma­riť (a už vô­bec nie zma­riť) kon­kur­zné ko­na­nie nie je pre­to mož­né len je­ho ne­za­ča­tím. Úmy­sel dl­žní­ka, aby sa kon­kur­zné ko­na­nie ne­za­ča­lo ne­mož­no sto­tož­no­vať s ob­jek­tív­nou ne­mož­nos­ťou vy­ko­nať kon­kur­zné ko­na­nie, prí­pad­ne s tým, že by za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia bo­lo ko­na­ním dl­žní­ka pod­stat­ne sťa­že­né, na­koľ­ko by sa tak nep­rí­pus­tne za­mie­ňa­li zna­ky sub­jek­tív­nej strán­ky so znak­mi ob­jek­tív­nej strá­ny tres­tné­ho či­nu, te­da  za­vi­ne­nie by nep­rí­pus­tne nah­rá­dza­lo nás­le­dok tres­tné­ho či­nu. Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že v zmys­le zá­ko­na o kon­kur­ze nič neb­rá­ni to­mu, aby sa kon­kur­zné ko­na­nie za­ča­lo nap­rík­lad na návrh ve­ri­te­ľa (vte­dy by ne­mu­se­lo dôjsť ani k od­dia­le­niu za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia), prí­pad­ne, aby sa kon­kur­zné ko­na­nie za­ča­lo aj nes­kôr v bu­dúc­nos­ti na návrh dl­žní­ka (vte­dy by iš­lo len o od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia s po­ru­še­ním po­vin­nos­ti v zmys­le § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze, čo zjav­ne ne­mož­no po­va­žo­vať za je­ho ma­re­nie, pre­to­že nič neb­rá­ni to­mu, aby kon­kur­zné ko­na­nie pre­beh­lo riad­ne aj v ta­kom­to prí­pa­de). Tak­tiež ani prí­pa­dy, v kto­rých ve­ri­teľ ne­vyu­ži­je svo­je prá­vo na po­da­nie návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu ho­ci sú spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 11 ods. 3 zá­ko­na o kon­kur­ze, nez­na­me­ná, že sťa­žu­je, či úpl­ne zne­mož­ňu­je za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Je nes­por­né, že návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu by mal po­dať v pr­vom ra­de dl­žník, kto­rý je v úpad­ku, av­šak, z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho, nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka v zmys­le § 11 ods. 2, res­pek­tí­ve ne­vyu­ži­tie prá­va ve­ri­te­ľa v zmys­le § 11 ods. 3 zá­ko­na o kon­kur­ze vô­bec nez­na­me­ná, že sa ne­bu­de dať, tak ako to sta­no­vu­je § 1 zá­ko­na o kon­kur­ze, rie­šiť úpa­dok dl­žní­ka spe­ňa­že­ním ma­jet­ku dl­žní­ka a ko­lek­tív­nym us­po­ko­je­ním je­ho ve­ri­te­ľov v bu­dúc­nos­ti. Na­viac, sám zá­kon o kon­kur­ze san­kcio­nu­je nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu tak, že sta­no­vu­je vy­vrá­ti­teľ­nú práv­nu dom­nien­ku o vý­ške ško­dy, kto­rá ve­ri­te­ľom vznik­la, ak návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu ne­bol po­da­ný dl­žní­kom včas (§ 11 ods. 4 zá­ko­na o kon­kur­ze).

Vy­ššie uve­de­né práv­ne zá­ve­ry, kto­ré sa tý­ka­jú ne­mož­nos­ti za­mie­ňať za­vi­ne­nie (úmysl dl­žní­ka nespl­niť po­vin­nosť ulo­že­nú § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze) s nás­led­kom (s ma­re­ním kon­kur­zné­ho ko­na­nia ako zna­kom ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 Tr. zák.) mož­no de­monštro­vať aj na prík­la­doch z praxe, v kto­rých je po­mer­ne zrej­mý úmy­sel dl­žní­ka vy­hnúť sa za­ča­tiu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, av­šak je z nich zrej­má aj ne­mož­nosť spô­so­be­nia nás­led­ku, t. j. ma­re­nia za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia ta­kým­to (ne)ko­na­ním dl­žní­ka.

Nap­rík­lad, v praxi je po­mer­ne bež­né, že da­ňo­vý úrad (v po­zí­cii ve­ri­te­ľa) vy­ko­ná u da­ňo­vé­ho sub­jek­tu (kto­rý je v po­zí­cii dl­žní­ka z dô­vo­du neh­ra­de­nia da­ňo­vých po­vin­nos­tí) da­ňo­vú kon­tro­lu, pri kto­rej zis­tí (zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né), že da­ňo­vý sub­jekt ne­má už dlh­šiu do­bu žiad­ny re­le­vant­ný ma­je­tok (žiad­ne ak­tí­va), ale ide o pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt, kto­rý spra­vid­la pod­ni­ká na dlh a vy­ka­zu­je len pa­sí­va. Nás­led­ne da­ňo­vý úrad po­dá­va na ta­ké­ho­to dl­žní­ka tres­tné ozná­me­nie za ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko u dl­žní­ka zis­til pod­mien­ky úpad­ku, kto­ré tr­va­jú už dlh­šiu do­bu a o kto­rých dl­žník mu­sel ve­dieť a na­priek to­mu dl­žník ne­po­dal návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu. V ta­kých­to prí­pa­doch je evi­den­tné, že v žiad­nom prí­pa­de ne­čin­nos­ťou dl­žní­ka ne­moh­lo dôjsť k ma­re­niu za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Dl­žník sí­ce nespl­nil svo­ju po­vin­nosť v zmys­le § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze (kto­rú spl­niť mu­sí aj keď ne­má žiad­ny ma­je­tok), av­šak, a to tre­ba opä­tov­ne zdô­raz­niť, úče­lom kon­kur­zné­ho ko­na­nia je rie­še­nie úpad­ku dl­žní­ka spe­ňa­že­ním ma­jet­ku dl­žní­ka a ko­lek­tív­nym us­po­ko­je­ním je­ho ve­ri­te­ľov. Ak dl­žník ne­má žiad­ny re­le­vant­ný ma­je­tok, čo už dos­ta­toč­ne svo­jou kon­trol­nou čin­nos­ťou ve­ri­fi­ko­val da­ňo­vý úrad, vie­dlo by po­da­nie návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu dl­žní­kom len k za­sta­ve­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia pre ne­dos­ta­tok ma­jet­ku (pre­to ani da­ňo­vý úrad ako ve­ri­teľ ne­vyu­ži­je svo­je prá­vo a ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu). Ak ani spl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu ne­mô­že ob­jek­tív­ne viesť k úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, t. j. spe­ňa­že­niu ma­jet­ku dl­žní­ka, na­koľ­ko dl­žník ma­je­tok žiad­ny ne­má, ne­mô­že ani nespl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti zo stra­ny dl­žní­ka viesť k napl­ne­niu úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia a to ani vte­dy nie, ak dl­žník úmy­sel­ne (ve­do­me) ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu. Ta­ké­to tres­tné ozná­me­nia sú pre­to správ­ne spra­vid­la od­miet­nu­té eš­te pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia.

V praxi sa tak­tiež vy­sky­tu­jú prí­pa­dy, keď dl­žník a ve­ri­teľ sa spo­ria v otáz­ke, či je dl­žník v úpad­ku. Ide nap­rík­lad o prí­pa­dy, keď dl­žník na­mie­ta (po­pie­ra), že by mal ve­ri­te­ľov a tvr­dí, že ide o tzv. ria­de­ný úpa­dok a „vy­ro­be­ných“ ve­ri­te­ľov, pri­čom prá­ve tým­to ve­ri­te­ľom nie je schop­ný pl­niť. V tej­to sú­vis­los­ti mož­no pou­ká­zať na prí­pad z praxe, keď šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti uzat­vo­ri­li tes­ne pred svo­jim od­vo­la­ním val­ným zhro­maž­de­ním spo­loč­nos­ti (te­da v ča­se, keď už ma­li ve­do­mosť, že ako šta­tu­tár­ne or­gá­ny „skon­či­li“, na­koľ­ko bo­lo zvo­la­né val­né zhro­maž­de­nie, kto­ré ich od­vo­lá) via­ce­ré zmlu­vy (iš­lo o via­ce­ré na se­ba nad­vä­zu­jú­ce zmlu­vy), kto­rý­mi za­via­za­li pred­met­nú spo­loč­nosť s tre­tí­mi oso­ba­mi (pod­ľa vý­po­ve­dí no­vých šta­tu­tár­nych or­gá­nov ma­lo ísť o spriez­ne­né oso­by so sta­rým ve­de­ním) a vý­sled­kom kto­rých bo­li nie­koľ­ko mi­lió­no­vé poh­ľa­dáv­ky vo­či spo­loč­nos­ti, kto­ré však už mu­se­la spo­loč­nosť hra­diť až v ča­se, keď už ma­la no­vé ve­de­nie. Pod­ľa vý­po­ve­dí no­voz­vo­le­né­ho ve­de­nia spo­loč­nos­ti však pred­chá­dza­jú­ce ve­de­nie poz­na­lo hos­po­dár­sku si­tuáciu spo­loč­nos­ti a mu­se­lo ve­dieť, že tak vy­so­ké zá­väz­ky ne­bu­de môcť spo­loč­nosť reál­ne uh­ra­diť. Vy­slo­vi­li pre­to po­doz­re­nie, že pod­sta­tou ko­na­nia bý­va­lé­ho ve­de­nia bo­lo zís­kať ma­je­tok spo­loč­nos­ti pros­tred­níc­tvom kon­kur­zné­ho ko­na­nia a to „vy­ro­be­ním“ ve­ri­te­ľov a spô­so­be­ním pla­tob­nej ne­chop­nos­ti spo­loč­nos­ti vo­či tým­to ve­ri­te­ľom, te­da že iš­lo o ria­de­ný úpa­dok spo­loč­nos­ti (spo­loč­nosť po­da­la tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku a v ob­čian­kom súd­nom ko­na­ní „na­pad­la“ ža­lo­ba­mi plat­nosť zmlúv, kto­ré uzat­vá­ra­lo bý­va­lé ve­de­nie). Na dru­hej stra­ne, ve­ri­te­lia spo­loč­nos­ti, kto­rí bo­li ozna­če­ní za „vy­ro­be­ných“, po­da­li tres­tné ozná­me­nie na no­vé ve­de­nie spo­loč­nos­ti pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia a to z dô­vo­du, že spo­loč­nosť ako dl­žník v úpad­ku ne­po­da­la návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu. No­vé ve­de­nie spo­loč­nos­ti pri­tom vy­slo­ve­ne uvá­dza­lo, že po­vin­nosť v zmys­le § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze nespl­ni­lo úmy­sel­ne a to aj na­priek to­mu, že úč­tov­ne je spo­loč­nosť v úpad­ku, na­koľ­ko ve­ri­te­ľov „neuz­ná­va­jú“ a bez nich by spo­loč­nosť v úpad­ku ne­bo­la (bo­li ná­zo­ru, že prá­ve kon­kur­zné ko­na­nie bo­lo cie­ľom ko­na­nia bý­va­lé­ho ve­de­nia, čo­mu sa chce­li vy­hnúť). Ve­ri­te­lia po­tom sa­mi po­da­li na spo­loč­nosť návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu s tým, že kon­kur­zné ko­na­nie bo­lo aj riad­ne za­ča­té. Autor toh­to člán­ku za­stá­va práv­ny ná­zor, že aj v ta­kých­to prí­pa­doch ne­mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia a to aj na­priek to­mu, že si dl­žník úmy­sel­ne nespl­nil svo­ju po­vin­nosť po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, na­koľ­ko návrh po­da­li bez prob­lé­mov sa­mot­ní ve­ri­te­lia a do­siah­li za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Úmy­sel dl­žní­ka vy­hnúť sa kon­kur­zné­mu ko­na­niu je tu pri­tom zjav­ný, av­šak ten­to je­ho pos­toj ne­ma­rí za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia, na­viac je za­lo­že­ný na re­le­van­tných dô­vo­doch, kto­ré sú pred­me­tom súd­ne­ho ko­na­nia (nap­rík­lad spo­me­nu­té ža­lo­by po­da­né o nep­lat­nosť zmlúv, kto­rých ak­cep­to­va­nie zo stra­ny sú­du by zna­me­na­lo, že by „za­nik­li“ aj ve­ri­te­lia a tým aj úpa­dok dl­žní­ka). V ta­kých­to prí­pa­doch je nut­né mať tiež na pa­mä­ti, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu a ani nie sú op­ráv­ne­né nah­rá­dzať čin­nosť sú­dov v ob­čian­sko-práv­nom ko­na­ní, pre­to­že prá­ve tie zá­ko­no­dar­ca po­vo­lá­va k to­mu, aby roz­ho­do­va­li všet­ky spor­né otáz­ky, ok­rem iné­ho, aj v zá­väz­ko­vop­ráv­nych ve­ciach.

A na­po­kon, mož­no spo­me­núť prí­pa­dy, keď dl­žník vie, že je v úpad­ku, av­šak návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu ne­po­dá v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, na­koľ­ko spo­lie­ha, že v blíz­kej bu­dúc­nos­ti bu­de v ta­kej si­tuá­cii, že za­nik­nú dô­vo­dy úpad­ku (nap­rík­lad v dôs­led­ku zreali­zo­va­nia plá­no­va­ných tran­sak­cií sa opä­tov­ne sta­ne pla­tob­ne schop­ným a us­po­ko­jí poh­ľa­dáv­ky svo­jich ve­ri­te­ľov aj mi­mo kon­kur­zné­ho ko­na­nia). Vy­šet­ro­va­ním sa nás­led­ne zis­tí, že dl­žník bol sku­toč­ne (v ča­se po­dá­va­nia tres­tné­ho ozná­me­nia) v úpad­ku o čom ve­del (a ani dl­žník tú­to svo­ju ve­do­mosť ne­po­pie­ra), pri­čom úmy­sel­ne nespl­nil po­vin­nosť po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, av­šak, v ča­se vy­šet­ro­va­nia, už je opä­tov­ne pla­tob­ne schop­ný, nie je v úpad­ku a riad­ne a prie­bež­ne aj us­po­ko­ju­je poh­ľa­dáv­ky svo­jich ve­ri­te­ľov. Je sku­toč­ne mož­né ta­ké­to cie­ľe­né (úmy­sel­né) po­ru­še­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu po­va­žo­vať za ma­re­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia? Ako tu mož­no ma­riť kon­kur­zné ko­na­nie, keď hlav­ný účel kon­kur­zné­ho ko­na­nia, te­da us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľov z ma­jet­ku dl­žní­ka, bol spl­ne­ný aj za po­ru­še­nia tej­to po­vin­nos­ti a bez za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia? Aj v tých­to prí­pa­doch te­da nej­de, pre ab­sen­ciu nás­led­ku, o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

K uve­de­ným prík­la­dom je pot­reb­né do­dať, že ak sa dl­žník zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku s úmys­lom vy­hnúť sa us­po­ko­je­niu svo­jich ve­ri­te­ľov a tým spô­so­bí, že ne­má žiad­ny ma­je­tok, prí­pad­ne sa cie­ľe­ne dos­ta­ne do úpad­ku a nás­led­ne nespl­ní svo­ju po­vin­nosť po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ne­pôj­de o trest­ný čin ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ale spra­vid­la pôj­de o niek­to­rí z tzv. úpad­ko­vých de­lik­tov ako sú trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák., či za­vi­ne­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 Tr. zák.. Po­kiaľ ide o prí­pad­né úmy­sel­né ko­na­nia v sú­vis­los­ti s da­ňa­mi, mô­že ísť naj­mä o po­doz­re­nia zo spá­chania niek­to­ré­ho z da­ňo­vých tres­tných či­nov (nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne). V prí­pa­doch, keď zba­vo­va­nie sa ma­jet­ku dl­žní­kom spre­vá­dza­jú aj tzv. úč­tov­né ma­chi­ná­cie, mô­že ísť aj o spá­chanie tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 Tr. zák..

Aj z toh­to vý­poč­tu tres­tných či­nov, kto­rý, sa­moz­rej­me, ne­mu­sí byť ko­neč­ný, je evi­den­tné, že Trest­ný zá­kon chrá­ni, aj v ča­se pre za­ča­tím kon­kur­zné­ho ko­na­nia, zá­uj­my ve­ri­te­ľov ce­lým ra­dom us­ta­no­ve­ní (sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov), kto­ré slú­žia na to, aby us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľov ne­bo­lo ma­re­né cie­le­ným (úmy­sel­ným) ko­na­ním dl­žní­ka.

Za ta­kej­to si­tuácie, keď Trest­ný zá­kon dos­ta­toč­ne pos­ti­hu­je proti­práv­ne ko­na­nie dl­žní­ka vo­či svoj­mu ma­jet­ku a tým, eš­te pred za­ča­tím kon­kur­zné­ho ko­na­nia a prí­pad­ne aj pred úpad­kom dl­žní­ka, chrá­ni ná­ro­ky ve­ri­te­ľov, len ťaž­ko mož­no náj­sť ra­cio­nál­ny ar­gu­ment, o kto­rý by sa da­lo oprieť tvr­de­nie, že len nespl­ne­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej us­ta­no­ve­ním § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze, sa­mo o se­be, mu­sí (ale­bo mô­že) mať tres­tnop­ráv­ne nás­led­ky v zmys­le § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., res­pek­tí­ve pre­čo by ma­lo byť len nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu po­va­žo­va­né za „ma­re­nie“ za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

Nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka, kto­rý je v úpad­ku, po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu pre­to ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods.1 písm. a) Tr. zák, na­koľ­ko ide o po­vin­nosť, kto­rej nespl­ne­nie ob­jek­tív­ne ne­mô­že oh­ro­ziť prí­pad­né za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia a je­ho vy­ko­na­nie, ale mô­že ho len od­dia­liť (a to prí­pad­ne aj na „neur­či­to“), čo zjav­ne nie je mož­né de­fi­no­vať ako „ma­re­nie“ (4).

Z uve­de­ných práv­nych úvah pre­to mož­no vy­vo­diť zá­ver, že Trest­ný zá­kon pod „nespl­ne­ním po­vin­nos­ti ulo­že­nej pá­cha­te­ľo­vi zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je ta­ké ko­na­nie“ (§ 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) ro­zu­mie nespl­ne­nie len ta­kej po­vin­nos­ti, kto­rá mô­že pod­sta­te sťa­žiť až zne­mož­niť prie­beh kon­kur­zné­ho ko­na­nia (nap­rík­lad zis­ťo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka) a kto­rá je „na úrov­ni“ ko­na­nia uve­de­né­ho v § 242 ods. 1 písm. b) Tr. zák.. Pod us­ta­no­ve­nie § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mož­no pre­to pod­ra­diť len ta­ké po­vin­nos­ti, kto­ré sú uk­la­da­né zá­ko­nom o kon­kur­ze v rám­ci už pre­bie­ha­jú­ce­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko len ta­ké po­vin­nos­ti mô­žu reál­ne sťa­žiť, oh­ro­ziť, či zne­mož­niť zis­ťo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka, je­ho spe­ňa­žo­va­nie a nás­led­né us­po­ko­jo­va­nie ve­ri­te­ľov, a aj v ta­kých­to prí­pa­doch bu­de pot­reb­né dôs­led­ne skú­mať kaž­dé jed­not­li­vé okol­nos­ti prí­pa­du, na­koľ­ko, ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, po­ru­še­nie akej­koľ­vek po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze eš­te nič ne­ho­vo­rí o nás­led­ku, te­da o tom, či ob­jek­tív­ne moh­lo dôjsť aj k ma­re­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Pod ta­ké po­vin­nos­ti, kto­ré mô­žu obzvlášť sťa­žiť do­siah­nu­tie úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia a tým ho aj ma­riť, mož­no za­hr­núť nap­rík­lad po­vin­nosť uve­de­nú v § 21 ods. 2 (po­vin­nosť dl­žní­ka zos­ta­viť a od­ov­zdať zoz­nam ma­jet­ku dl­žní­ka) ale­bo po­vin­nosť uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 44 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze (v pod­sta­te zá­kaz nak­la­da­nia úpad­cu s ma­jet­kom po­dlie­ha­jú­cim kon­kur­zu, pri­čom práv­ne úko­ny úpad­cu, kto­ré by uk­ra­co­va­li ma­je­tok po­dlie­ha­jú­ci kon­kur­zu sú vo­či je­ho ve­ri­te­ľom neú­čin­né), či po­vin­nosť uve­de­nú v § 74 ods. 1 zá­ko­na o kon­kur­ze (po­vin­nosť sú­čin­nos­ti úpad­cu). Pa­tria sem aj po­vin­nos­ti iných osôb než dl­žní­ka, nap­rík­lad správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, kto­rý má v prie­be­hu kon­kur­zné­ho ko­na­nia ce­lý rad dô­le­ži­tých po­vin­nos­tí, kto­rých za­vi­ne­né po­ru­še­nie by moh­lo váž­ne na­ru­šiť zis­ťo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka a spe­ňa­žo­va­nie je­ho ma­jet­ku (5).

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né práv­ne úva­hy a prík­la­dy z praxe, je autor toh­to člán­ku ná­zo­ru, že po­su­dzo­va­nie prí­pad­nej tres­tnos­ti dl­žní­ka, ak ten ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu ho­ci je úpad­ku, nie je až tak jed­noz­nač­né, ako to kon­šta­tu­je vo svo­jom člán­ku JUDr. Ra­do­van Bla­žek PhD. Prá­ve nao­pak, vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti dl­žní­ka len pre­to, že dl­žník nespl­ní po­vin­nosť sta­no­ve­nú v § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze a to do­kon­ca pau­šál­ne, je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, pre­to­že po­ru­še­nie tej­to po­vin­nos­ti nie je, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom, na­koľ­ko (a to už bo­lo kon­šta­to­va­né nie­koľ­kok­rát vy­ššie) len nespl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti a prí­pad­né od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de ozna­čiť za ma­re­nie sa­mot­né­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

Na­po­kon, po­chyb­ným je aj to, či „ma­re­ním za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia“ mož­no „ma­riť kon­kur­zné ko­na­nie“ tak ako to vy­ža­du­je skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák.. Ale­bo po­ve­da­né ter­mi­no­ló­giou tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, to, že pá­cha­teľ neoz­ná­mi na po­lí­cii, že spá­chal trest­ný čin, nez­na­me­ná, že ho po­lí­cia ne­bu­de môcť pre­šet­riť na zá­kla­de nap­rík­lad tres­tné­ho ozná­me­nia po­da­né­ho poš­ko­de­ným. Pa­cha­teľ tres­tné­ho či­nu sí­ce, na roz­diel od dl­žní­ka v kon­kur­znom ko­na­ní, ne­má po­vin­nosť sám se­ba ob­vi­niť, av­šak za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia nie je vo voľ­nej dis­po­zí­cii pá­cha­te­ľa a ne­zá­vi­sí od to­ho, či prí­de, res­pke­tí­ve nep­rí­de ozná­miť svo­ju tres­tnú čin­nosť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Len ne­čin­nosť pá­cha­te­ľa (rov­na­ko ako ne­čin­nosť dl­žní­ka) nez­na­me­ná pre­to, že by za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia bo­lo tou­to ne­čin­nos­ťou ma­re­né, či do­kon­ca až zma­re­né.

Nad rá­mec uve­de­né­ho je pot­reb­né zdô­raz­niť, že zá­klad­nou fun­kciou tres­tné­ho prá­va je sí­ce aj fun­kcia pre­ven­tí­va (tak ako to zdô­raz­ňu­je vo svo­jom člán­ku JUDr. Ra­do­van Bla­žek, PhD), av­šak net­re­ba za­bú­dať aj na to, že tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio (ide o pos­led­nú a naj­kraj­nej­šiu mož­nosť), čo zna­me­ná, že v tres­tnop­ráv­nej náu­ke ako aj praxi sa už tra­dič­ne vy­chá­dza zo zá­sa­dy po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty) Pod­ľa tej­to zá­sa­dy má byť tres­tné prá­vo pou­ži­té len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok a len pri ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších po­ru­še­niach spo­lo­čen­ských vzťa­hov, zá­uj­mov a hod­nôt, te­da len tam, kde iné mož­nos­ti, hlav­ne pros­tried­ky os­tat­ných prá­vych od­vet­ví, nie sú dos­ta­toč­né, te­da už bo­li vy­čer­pa­né, sú neú­čin­né ale­bo zjav­ne nie sú vhod­né. Prin­cíp tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio sa pre­ja­vu­je naj­mä v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, pri­čom v ta­kých­to prí­pa­doch mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd vy­kla­dať zna­ky skut­ko­vých pod­stát, pre­važ­ne ma­jet­ko­vých, či hos­po­dár­skych tres­tných či­nov, s ve­do­mím, že prin­cíp ul­ti­ma rá­tio je neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a má vplyv aj na sub­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu a mu­sia tiež ná­le­ži­te zva­žo­vať, či je mož­né vy­užiť in­šti­tú­ty iných práv­nych od­vet­ví (nap­rík­lad na nespl­ne­nie si po­vin­nos­ti zo stra­ny ur­či­té­ho sub­jek­tu) a či tý­mi­to in­šti­tút­mi mož­no reál­ne do­siah­nuť náp­ra­vy, ak k po­ru­še­niu prá­va sku­toč­ne doš­lo. Prin­cíp ul­ti­ma rá­tio tak umož­ňu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­du od­lí­šiť prí­pa­dy, kto­ré spa­da­jú vý­hrad­ne do sfé­ry ob­čin­skop­ráv­nych, či ob­chod­ných vzťa­hov od tres­tnej čin­nos­ti (6).
K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že tres­tné prá­vo je čas­to zneu­ží­va­né rôz­ny­mi úče­lo­vo po­da­ný­mi tres­tný­mi ozná­me­nia­mi, a to pla­tí zvlášť v pod­ni­ka­teľ­skom pros­tre­dí. V praxi je po­mer­ne bež­né, že ve­ri­te­lia, kto­rým dl­žník neh­ra­dí ich poh­ľa­dáv­ky, po­da­jú na dl­žní­ka tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pri­čom ob­sah tých­to tres­tných ozná­me­ní je spra­vid­la len všeo­bec­ný a úva­hy ve­ri­te­ľov, že dl­žník je ur­či­te v úpad­ku, keď neh­ra­dí svo­je zá­väz­ky, sú len dom­nien­ka­mi. Cie­ľom ta­kých­to tres­tných ozná­me­ní je, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za­ča­li tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci a nás­led­ne prac­ne vy­ko­ná­va­li do­ka­zo­va­nie a zis­ťo­va­li, aká je dl­žní­ko­va hos­po­dár­ska si­tuácia, či je v úpad­ku a po­dob­ne. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní tak ve­ri­te­ľo­vi „za­dar­mo“ (bez ne­vyh­nu­tých pop­lat­kov a pred­dav­kov, kto­ré by ve­ri­te­lia mu­se­li uh­ra­diť, ak by po­da­li návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu)  a naj­mä bez dô­kaz­né­ho bre­me­na (v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia to­tiž or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní má po­vin­nosť do­ka­zo­vať všet­ky re­le­van­tné sku­toč­nos­ti oh­ľad­ne zna­kov skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov sám, a ak zis­tí, že dl­žník nap­rík­lad nie je v úpad­ku, ve­ri­teľ ne­zod­po­ve­dá dl­žní­ko­vi za prí­pad­nú ško­du, kto­rá by mu inak vznik­la ne­dô­vod­ným návr­hom ve­ri­te­ľa na vý­hlá­se­nie kon­kur­zu) zis­tia hos­po­dár­sku si­tuáciu dl­žní­ka. V kaž­dom prí­pa­de je tak po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia na dl­žní­ka pre ve­ri­te­ľov ove­ľa vý­hod­nej­šie ako po­da­nie návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu.

Prá­ve pri ta­kých­to všeo­bec­ných tres­tných ozná­me­niach, kde je­di­nou kon­krét­nou sku­toč­nos­ťou je zá­väz­ko­vop­ráv­ny vzťah me­dzi dvo­ma sub­jek­tmi a nepl­ne­nie zá­väz­ku jed­nou zmluv­nou stra­nou (neh­ra­de­nie dl­hov pri­tom nie je, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom) by mal or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní up­lat­niť aj tzv. prin­cíp ul­ti­ma rá­tio (te­da pop­ri kon­šta­to­va­ní, že len nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka v zmys­le § 11 ods. 2 zá­ko­na o kon­kur­ze nie je tres­tným či­nom), pre­to­že je nep­rí­pus­tným, aby tres­tné ko­na­nie nah­rá­dza­lo ko­na­nie kon­kur­zné a tak­tiež je nep­rí­pus­tným, aby or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní pô­so­bil v úlo­he aké­ho­si „vy­má­ha­ča dl­hov“ pre ve­ri­te­ľa. Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby sa štan­dar­tné ci­vil­né vzťa­hy rie­ši­li na úkor jed­nej zmluv­nej stra­ny pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va ta­kým spô­so­bom, kto­ré­ho dôs­led­kom je ne­rov­né pos­ta­ve­nie účas­tní­kov vo vzá­jom­ných zá­väz­ko­vých vzťa­hov.

Autor toh­to člán­ku za­stá­va ná­zor, že ani prí­pad­nú nes­chop­nosť štá­tu up­ra­viť kon­kur­zné ko­na­nie tak, aby sa ve­ri­te­lia moh­li rých­le a účin­ne do­môcť svo­jich op­ráv­ne­ných ná­ro­kov, ne­mož­no sup­lo­vať pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va nie je mož­né vy­užiť len pre­to, že sub­jekt, kto­rý sa cí­ti v prá­ve, cel­kom re­zig­no­val na ci­vil­né pros­tried­ky (nap­rík­lad na kon­kur­zné ko­na­nie), kto­ré sú ur­če­né na us­po­ko­je­nie je­ho ná­ro­kov (7).

Aby ne­do­chá­dza­lo v bu­dúc­nos­ti k zby­toč­né­mu kri­mi­na­li­zo­va­niu dl­žní­kov a tým aj k zby­toč­né­mu za­sa­ho­va­niu tres­tné­ho prá­va do pod­ni­ka­teľ­ské­ho pros­tre­dia a to aj v prí­pa­doch, v kto­rých to zjav­ne nie je ne­vyh­nu­té a ra­cio­nál­ne zdô­vod­ne­né, bu­de nut­né up­ra­viť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že toh­to tres­tné­ho či­nu sa do­pus­tí ten, „kto ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie tým, že nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu, po za­ča­tí kon­kur­zné­ho ko­na­nia, zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je ta­ké ko­na­nie...“. Nespl­ne­nie po­vin­nos­ti by sa vy­slo­ve­ne ma­lo via­zať len na po­vin­nosť, kto­rá nas­le­du­je po za­ča­tí kon­kur­zné­ho ko­na­nia a nie aj na po­vin­nosť, kto­rá za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia pred­chá­dza.

Poz­nám­ky pod čia­rou:

1.    Bla­žek, R.: Ako po­sú­diť tres­tnosť dl­žní­ka, ak ne­po­dá návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu?. Jus­tič­ná re­vue, 61, 2009, č. 11, s. 1232 – 1234.
2.    len pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že trest­ný čin pod­ľa § 242 Tr. zák. pou­ží­va vo svo­jom náz­ve, ako aj v skut­ko­vej pod­sta­te po­jem „vy­rov­na­cie ko­na­nie“, kto­ré už zá­kon o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii neup­ra­vu­je a to aj na­priek to­mu, že trest­ný čin pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. má blan­ke­to­vú skut­ko­vú pod­sta­tu od­ka­zu­jú­cu prá­ve na zá­kon o kon­kur­ze
3.    nap­rík­lad, pod­stat­ným zis­te­ním v kon­kur­znom ko­na­ní, je zis­te­nie, aký je ma­je­tok dl­žní­ka. Dl­žník má vý­hrad­nú po­vin­nosť pred­lo­žiť správ­co­vi kon­kur­znej pod­sta­ty zoz­nam svoj­ho ma­jet­ku a zá­väz­kov, pri­čom ak tak neu­ro­bí, nez­na­me­ná to, že je­ho ma­je­tok a zá­väz­ky ne­bu­de môcť správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty zis­tiť pros­tred­níc­tvom sú­čin­nos­ti s iný­mi oso­ba­mi, av­šak ta­ké­to nás­led­ne „pl­ne­nie po­vin­nos­ti za dl­žní­ka“ zo stra­ny iných osôb mô­že byť spo­je­né s rôz­ny­mi ťaž­kos­ťa­mi a nás­led­ne ne­mu­sí byť ma­je­tok, či zá­väz­ky dl­žní­ka zis­te­ný úpl­ne a tak mô­že byť oh­ro­ze­né aj nás­led­né us­po­ko­jo­va­nie ve­ri­te­ľov z ma­jet­ku dl­žní­ka. Nep­red­lo­že­nie zoz­na­mu ak­tív a pa­sív dl­žní­ka ne­mož­no sto­tož­no­vať s ko­na­ním dl­žní­ka v zmys­le § 242 ods. 1 písm. b) Tr. zák., kde dl­žník pred­lo­ží zoz­nam ak­tív a pa­sív, av­šak nep­rav­di­vý, te­da ide o špe­ciál­ny druh pod­vo­du v kon­kur­znom ko­na­ní.
4.    zhod­ne aj us­mer­ne­nie kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va sp. zn. 1/1 Spr 43/08 zo dňa 14.04.2009 (účin­né od 15.04.2009), kto­rým doš­lo k zjed­no­cu­jú­ce­mu vý­kla­du niek­to­rých ap­li­kač­ných prob­lé­mov v sú­vis­los­ti s tres­tným stí­ha­ním tres­tných či­nov pro­ti ma­jet­ku a tres­tných či­nov hos­po­dár­skych. Autor toh­to člán­ku sa eš­te ako pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va po­die­ľal na tvor­be toh­to us­mer­ne­nia s tým, že v pod­sta­te všet­ky pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­lav­ské­ho kra­ja sa zhod­li na je­ho ob­sa­hu, t. j. aj na tom, že len nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ak je v úpad­ku, nie je tres­tným či­nom ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (bod 2 us­mer­ne­nia).
5.    nap­rík­lad správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty je po­vin­ný, v zmys­le § 32 ods. 4 zá­ko­na o kon­kur­ze, po­rieť spor­nú prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku, v zmys­le § 86 zá­ko­na o kon­kur­ze je správ­ca po­vin­ný riad­ne spra­vo­vať ma­je­tok úpad­cu a po­dob­ne. Za­vi­ne­né nespl­ne­nie po­vin­nos­tí správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty mô­že váž­ne oh­ro­ziť účel kon­kur­zné­ho ko­na­nia (ma­riť ho), pri­čom do úva­hy by pri­chá­dza­la aj (ale­bo len) práv­na kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 ale­bo § 238 Tr. zák..
6.    k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio pri eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti poz­ri bliž­šie Šan­ta, J. – Ži­lin­ka, M.: Eko­no­mic­ká tres­tná čin­nosť a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio. Jus­tič­ná re­vue, 59, 2007, č. 12, s. 1646 – 1654 ale­bo pri­me­ra­ne aj Šámal, P. A kol. Tres­tní zá­kon­ník I. § 1 až 139. Ko­men­tář. 1 vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2009, s. 91 – 99.
7.    sku­toč­nosť, že zá­ko­no­dar­ca ne­po­va­žu­je zá­kon o kon­kur­ze za bez­chyb­ný mož­no vy­vo­diť z to­ho, že dňa 29.01.2010 bol do NR SR pred­lo­že­ný vlád­ny návrh zá­ko­na, kto­rým sa má zme­niť zá­kon o kon­kur­ze, pri­čom ide o návrh po­mer­ne roz­sia­hlej zme­ny a pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy má pred­lo­že­ný návrh „od­strá­niť ano­má­lie zá­ko­na o kon­kur­ze“ a ok­rem iné­ho má up­ra­viť no­vý spô­sob op­ráv­ne­nia ve­ri­te­ľa po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu (zdroj www.nrsr.sk)

         

Diskusia