K slobode prejavu sudcu

 

JUDr. Da­na Je­lín­ko­vá Du­dzí­ko­vá, sud­ky­ňa Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve

                                                    K slo­bo­de pre­ja­vu sud­cu

K ak­tuál­nej té­me slo­bo­dy pre­ja­vu sud­cu a pod­ne­tu šty­roch vy­šet­ro­va­te­ľov Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry vo­či sud­co­vi Šam­ko­vi za reali­zá­ciu je­ho slo­bo­dy pre­ja­vu vo vzťa­hu ku kri­ti­ke práv­nej nor­my pri­pá­jam nie­koľ­ko poz­ná­mok.

Sud­ca Šam­ko reali­zo­val slo­bo­du pre­ja­vu sud­cu vo vzťa­hu ku kri­ti­ke plat­nej práv­nej nor­my  s upo­zor­ne­ním na ap­li­kač­né ús­ka­lia a mož­nú zneu­ži­teľ­nosť na úče­lo­vú kri­mi­na­li­zá­ciu sud­cov.

Pod­ľa re­zo­lú­cie Európ­skej aso­ciá­cie sud­cov (ďa­lej aj ako „EAJ“)ad­re­so­va­nej Slo­ven­sku zo dňa 2.9.2021,[1] tý­ka­jú­cej sa le­gis­la­tív­nych zmien na Slo­ven­sku EAJ so znač­ný­mi oba­va­mi poz­na­me­na­la, že dopl­ne­ný člá­nok 148 od­sek 4 Ústa­vy SR pos­ky­tu­je imu­ni­tu za „ práv­ny ná­zor vy­jad­re­ný pri roz­ho­do­va­ní„ok­rem prí­pa­dov, ak by tým bol spá­cha­ný trest­ný čin.“

To zna­me­ná, že akt vy­da­nia súd­ne­ho roz­hod­nu­tia mô­že byť tres­tným či­nom.Rov­na­kou ale­bo väč­šou oba­vou  EAJ je zis­te­nie, že s účin­nos­ťou od 1. ja­nuá­ra 2021 bol Trest­ný zá­kon dopl­ne­ný vy­tvo­re­ním v § 326a tres­tné­ho či­nu sud­cu za vy­da­nie „svoj­voľ­né­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré spô­so­bí ško­du ale­bo pos­kyt­ne iné­mu vý­ho­du.“

Pod­ľa EAJ tie­to us­ta­no­ve­nia ľah­ko vy­sta­via sud­cov na Slo­ven­sku  tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo hroz­by či stra­chu zo stí­ha­nia za ich roz­sud­ky, čop­red­sta­vu­je váž­ne ne­bez­pe­čen­stvo ne­zá­vis­los­ti slo­ven­ských dr­ži­te­ľov sud­cov­ských fun­kcií.

EAJ upo­zor­ňu­je, že po­jem svoj­voľ­né­ho roz­hod­nu­tia je veľ­mi ši­ro­ký a zle de­fi­no­va­ný.

Z poh­ľa­du EAJ, nep­res­né a ši­ro­ké us­ta­no­ve­nia účin­né na Slo­ven­sku od 1. ja­nuá­ra 2021, jas­ne zly­ha­li vo vzťa­hu k ob­me­dzeniu tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za pro­fe­sio­nál­ne ak­ti­vi­ty sud­cu na úz­ko, pres­ne de­fi­no­va­né li­mi­ty po­ža­do­va­né na do­siah­nu­tie zá­klad­ných štan­dar­dov  európ­skych a iných me­dzi­ná­rod­ných nás­tro­jov tý­ka­jú­cich sa tej­to té­my.

Euro­ko­mi­sár pre spra­vod­li­vosť p. Di­dier Reyn­dersv nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­nú re­zo­lú­ciu EAJ lis­tom zo dňa 25.10.2021 pre EAJ uvie­dol, že ďa­ku­je EAJ za za­sla­nie jej re­zo­lú­cie z 2. sep­tem­bra 2021 tý­ka­jú­cej sa le­gis­la­tív­nych zmien v ob­las­ti súd­nic­tva na Slo­ven­sku.

Rov­na­ko uvie­dol, že Európ­ska ko­mi­sia dôk­lad­ne mo­ni­to­ru­je vý­voj jus­tič­ných re­fo­riem na Slo­ven­sku, tak­tiež v kon­texte no­vé­ho me­cha­niz­mu práv­ne­ho štá­tu. Je to pre­ven­tív­ny me­chan­izmus ap­li­ko­va­teľ­ný na všet­ky člen­ské štá­ty na pre­sa­dzo­va­nie práv­ne­ho štá­tu a pred­chá­dzanie vý­sky­tu ale­bo prehĺbe­niu prob­lé­mov. Ako sú­časť toh­to me­cha­niz­mu 20. jú­la 2021ko­mi­sia pri­ja­la jej dru­hú vý­roč­nú Sprá­vu o práv­nom štá­te.

Cie­ľom tej­to Sprá­vy o práv­nom štá­te nie je iba mo­ni­to­ro­vať vý­znam­né vý­vo­jo­vé tren­dy, ale tak­tiež pris­pieť k de­ba­te o práv­nom štá­te na ná­rod­nej a európ­skej úrov­ni a pod­po­riť kul­tú­ru práv­ne­ho štá­tu vo všet­kých člen­ských štá­toch, vrá­ta­ne Slo­ven­ska.

Ko­mi­sia je vďač­ná za in­for­má­cie obdr­ža­né od Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska v kon­texte príp­ra­vy sprá­vy a te­ší sa na pok­ra­čo­va­nie v tej­to spolu­prá­ci do bu­dúc­na. Pa­sáž tý­ka­jú­ca sa jus­tič­né­ho sys­té­mu v sprá­ve o Slo­ven­sku pok­rý­va väč­ši­nu zá­le­ži­tos­tí a obáv vzne­se­ných  Európ­skou aso­ciá­ciou sud­cov. [2]

Sprá­va o sta­ve práv­ne­ho štá­tu Európ­skej ko­mi­sie za rok 2021 vo vzťa­hu k Slo­ven­sku  a k tres­tné­mu či­nu ohý­ba­nia prá­va uvá­dza, že ho­ci európ­ske nor­my sta­no­vu­jú, že vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch úmy­sel­né­ho po­chy­be­nia ale­bo hru­bej ned­ban­li­vos­ti mu­sia sud­co­via prev­ziať zod­po­ved­nosť za svo­je roz­ho­do­va­nie, kaž­dý re­žim, kto­rým sa ria­di zod­po­ved­nosť sud­cov, mu­sí pos­ky­to­vať jas­né a pres­né zá­ru­ky pot­reb­né na za­brá­ne­nie aké­mu­koľ­vek ri­zi­ku je­ho pou­ži­tia ako nás­tro­ja na vy­ví­ja­nie nát­la­ku na súd­nu čin­nosť ale­bo ako sys­té­mu po­li­tic­kej kon­tro­ly nad ob­sa­hom súd­nych roz­hod­nu­tí. Pri up­lat­ňo­va­ní tých­to no­vých us­ta­no­ve­ní v praxi je dô­le­ži­té tie­to zá­ru­ky riad­ne dodr­žia­vať v sú­la­de s európ­sky­mi nor­ma­mi.

Niek­to­ré za­in­te­re­so­va­né stra­ny vy­jad­ri­li zne­po­ko­je­nie nad ús­tav­nou zme­nou tý­ka­jú­cou sa imu­ni­ty sud­cov a tvr­dia, že jej ši­ro­ké a ne­jas­né zne­nie by moh­lo pred­sta­vo­vať ri­zi­ko zneu­ži­tia.[3]

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va za­ujal sta­no­vis­ko k slo­bo­de pre­ja­vu sud­cu, kto­rým sa ot­vá­ra­jú té­my k plat­ným práv­nym nor­mám v prí­pa­de Wil­le pro­ti Lich­ten­štaj­nsku, roz­su­dok z 28. ok­tób­ra 1999, sťaž­nosť č. 28396/95.

Sud­ca Wil­le ot­vo­ril ve­rej­nú od­bor­nú dis­ku­siu k  ús­tav­nop­ráv­nym otáz­kam a ku kom­pe­ten­ciám ús­tav­né­ho sú­du Lich­ten­štaj­nska. Za reali­zá­ciu svo­jej slo­bo­dy pre­ja­vu bol pot­res­ta­ný ve­rej­nou kri­ti­kou lich­ten­štaj­nské­ho prin­ca, kto­rý ho nás­led­ne ne­vy­me­no­val do fun­kcie pred­se­du Správ­ne­ho sú­du prá­ve v nad­väz­nos­ti na zreali­zo­va­ný pre­jav sud­cu.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na to, že slo­bo­da pre­ja­vu pred­sta­vu­je jed­nu z naj­dô­le­ži­tej­ších zá­kla­dov de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti a jed­nu z hlav­ných pod­mie­nok jej pok­ro­ku a roz­vo­ja kaž­dé­ho jed­not­liv­ca. S vý­hra­dou od­se­ku 2 čl. 10 Do­ho­vo­ru sa tá­to slo­bo­da vzťa­hu­je nie­len na „in­for­má­cie“ ale­bo „my­šlien­ky“ priaz­ni­vo pri­jí­ma­né či po­va­žo­va­né za neš­kod­né či bez­výz­nam­né, ale aj na tie, kto­ré zra­ňu­jú, šo­ku­jú ale­bo zne­po­ko­ju­jú: tak to chcú plu­ra­li­ta, to­le­ran­cia a duch ot­vo­re­nos­ti, bez kto­rých nie je de­mok­ra­tic­ká spo­loč­nosť. Slo­bo­da pre­ja­vu, v po­do­be, v akej ju za­kot­vu­je čl. 10 Do­ho­vo­ru, po­dlie­ha vý­nim­kám, kto­ré však mu­sia byť úz­ko inter­pre­to­va­né, pri­čom pot­re­ba ju ob­me­dziť mu­sí byť preu­ká­za­ná pres­ved­či­vým spô­so­bom.

Tie­to prin­cí­py sa vzťa­hu­jú rov­na­ko na štát­nych úrad­ní­kov: aj keď je le­gi­tím­ne, aby im štát vzhľa­dom k ich sta­tu­su ulo­žil po­vin­nosť dis­krét­nos­ti, ide pred­sa len o jed­not­liv­cov, kto­rí po­ží­va­jú ochra­nu pod­ľa čl. 10 Do­ho­vo­ru.

Súd pri­pus­til, že ako­náh­le sa pred­náš­ka sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­la niek­to­rých bo­dov ús­tav­né­ho prá­va, ma­la ne­vyh­nut­ne po­li­tic­ké im­pli­ká­cie. Dom­nie­val sa, že otáz­ky ús­tav­né­ho prá­va ma­jú svo­jou pod­sta­tou ta­ké im­pli­ká­cie. Tá­to sku­toč­nosť sa­ma o se­be ne­moh­la sťa­žo­va­te­ľo­vi le­gi­tím­ne brá­niť v tom, aby na tú­to té­mu pred­nie­sol ko­men­tár. Ná­zor sťa­žo­va­te­ľa ne­mô­že byť pok­la­da­ný za neob­há­ji­teľ­né sta­no­vis­ko, keď­že bol v Lich­ten­štaj­nsku zdie­ľa­ný znač­ným poč­tom osôb.

Súd dos­pel k zá­ve­ru, že v pre­ro­ko­vá­va­nom prí­pa­de doš­lo k po­ru­še­niu čl. 10 Do­ho­vo­ru, pre­to­že reak­cia prin­ca ne­bo­la pri­me­ra­ná sle­do­va­né­mu cie­ľu a zá­sah do slo­bo­dy pre­ja­vu ne­bol ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.

Z vy­ššie uve­de­né­ho vy­plý­va, že od­bor­ná ana­lý­za ak­tuál­nej plat­nej práv­nej nor­my a kri­ti­ka jej ap­li­kač­ných ús­ka­lí  a jej udr­ža­teľ­nos­ti vo vzťa­hu k  zá­sa­dám práv­ne­ho štá­tu, je prí­pus­tná (a nut­ná na fun­go­va­nie de­mok­ra­cie) aj v prí­pa­de, ak je vy­ko­na­ná pred­sta­vi­te­ľom súd­nej mo­ci. Uve­de­né pla­tí o to viac, po­kiaľ sa ná­zor sud­cu ne­po­va­žu­je za neob­há­ji­teľ­né sta­no­vis­ko, ale za práv­ny ná­zor zdie­ľa­ný aj iný­mi auto­ri­ta­mi.

Práv­ny zá­ver sud­cu Šam­ka vo vzťa­hu ku kri­ti­ke práv­nej nor­my ohý­ba­nia prá­va  nie je oje­di­ne­lý, vzhľa­dom k to­mu, že bol ve­rej­ne pre­zen­to­va­ný aj európ­sky­mi auto­ri­ta­mi.  Európ­ska aso­ciá­cia sud­cov vy­da­la apel na slo­ven­ské auto­ri­ty, aby sa vrá­ti­li k európ­skym štan­dar­dom, pri­čom ten­to apel sa tý­ka aj for­mu­lá­cie tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va. Do dneš­né­ho dňa však uve­de­ný apel  vy­po­ču­tý ne­bol a žiad­na z re­le­van­tných auto­rít – Súd­na ra­da SR, Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti SR v tej­to ve­ci ne­ko­na­li. Tr­pia stav vzdia­le­nia sa európ­skym štan­dar­dom.

Ta­ký­to pa­sív­ny pos­toj čel­ných jus­tič­ných in­šti­tú­cií však nez­ba­vu­je jed­not­li­vých pred­sta­vi­te­ľov súd­nej mo­ci prá­va na reali­zá­ciu slo­bo­dy pre­ja­vu. Prá­ve nao­pak. Bez­po­chy­by  sa  jed­ná o té­mu ve­rej­né­ho zá­uj­mu, na kto­rú je ne­vyh­nut­né za­me­rať po­zor­nosť od­bor­nej aj laic­kej ve­rej­nos­ti.

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia