Informátori a justičné omyly
Barbora F.
Informátori a justičné omyly
V tomto článku chcem predstaviťzverejnený odborný článok ktorý nesie názov Informants v. Innocents: Informant Testimony And Its Contribution To Wrongful Convictions (Capital University Law Review, č. 48, 19. 5. 2020). Jeho autormi sú výskumníci M. B. Fessingerová, B. H. Bornstein, J. S. Neuschatz, D. DeLoachová, M. A. Hillgartnerová, S. A. Wetmorová a A. B. Douglassová. Podľa amerických štatistík patria krivé výpovede informátorov medzi vedúce príčiny justičných omylov. V článku autori pojednávajú o úlohe informátorov v prípadoch nespravodlivých odsúdení, a to prostredníctvom skúmania právneho precedensu a predstavenia výsledkov predchádzajúceho psychoprávneho výskumu a empirickej štúdie, ktoré sa týkajú využívania informátorov a ich vplyvu na súdy. V II. časti venujú pozornosť tomu, ako súdy pristupujú k výpovedi informátora a právnym dôsledkom tohto dôkazu. V III. časti poskytujú prehľad o predchádzajúcom psychoprávnom výskume, ktorý sa zameral na tri hlavné oblasti: na to, či benefity zvyšujú pravdepodobnosť, že informátori poskytnú falošné informácie; na to, ako informátori ovplyvňujú verdikty porotcov a na to, či sú ochranné mechanizmy právneho systému efektívne v boji s nespoľahlivými svedectvami informátorov. V IV. časti prezentujú výsledky analýzy 22. reálnych prípadov rehabilitácií, kde sa objavili krivé výpovede informátorov (t. j. väzenských informátorov a spolupracujúcich svedkov) s úmyslom lepšie porozumieť úlohe informátorov na procese, informáciám, ktoré poskytujú a dôvodom, prečo porotcovia nemusia byť schopní odhaliť ich klamstvo. V V. časti autori pojednávajú o psychologických mechanizmoch, ktoré môžu vysvetliť, prečo sú výpovede informátorov pre porotcov extrémne presvedčivé aj napriek tomu, že sú nespoľahlivé a v poslednej časti sa zaoberajú dôsledkami súčasnej štúdie. Verím, že článok prispeje k lepšiemu pochopeniu tohto dôkazu a jeho vplyvu na rozhodovanie porotcov. Nech je varovaním aj pre Slovenskú republiku.
I. ÚVOD (s. 149-150)
V úvode autori konštatujú, že justičné omyly sa neobjavujú len v mimoriadnych prípadoch, pričom nevinní ľudia neraz trávia za mrežami dlhé roky, niekedy desaťročia. Podľa stránky The National Registry of Exonerations bolo v USA (od roku 1989) rehabilitovaných 3 164 osôb (naposledy videné dňa 10. 6. 2022). Na stránke organizácie Innocence Project je uvedené, že od roku 1989 prebehlo v USA 375 rehabilitácií na základe DNA.
Na s. 150 sa v článku píše, že krivé výpovede informátorov patria medzi vedúce príčiny justičných omylov v USA, pričom 17 až 21 % prípadov rehabilitácií na základe DNA, obsahovalo výpovede informátorov. Podľa údajov zverejnených na stránke The National registry of exonerations, sa krivá prísaha, alebo falošné obvinenie objavili v 62 % z 3 164 rehabilitácií, čo znamená, že ide o hlavnú príčinu, ktorá prispela k týmto justičným omylom. Medzi ďalšie vedúce príčiny nespravodlivých odsúdení patria: neprávne konanie zo strany orgánov, nesprávna identifikácia zo strany očitých svedkov, falošné doznania, nekorektné forenzné dôkazy a neefektívna obhajoba. Autori tu tiež upozorňujú na zverejnenú správu s názvom The Snitch System:How snitch testimony sent Randy Steidl and other innocent Americans to death row, z roku 2005, kde sa na s. 3 uvádza, že „Svedectvo donášača je vedúcou príčinou nespravodlivých odsúdení v prípadoch hrdelných zločinov... Celkovo prebehlo 111 rehabilitácií v prípadoch ľudí odsúdených na trest smrti, odkedy bol v 70. rokoch obnovený trest smrti. Z toho, prípady s donášačmi tvoria 45,9 %. To robí z [výpovedí] donášačov vedúcu príčinu nespravodlivých odsúdení v USA v prípadoch hrdelných zločinov.“.
II. PRÁVNE POZADIE (s. 151-162)
Autori v úvode konštatujú, že informátori sú „v najvšeobecnejšom zmysle jednotlivci, ktorí poskytujú informácie o kriminálnej činnosti. Môžu byť platení štátom, aby sa infiltrovali do kriminálnych kruhov a zhromažďovali inkriminujúce dôkazy, môžu byť nasadení štátom [tam], kde si pravdepodobne vypočujú inkriminujúce informácie (napr. vo väzenských celách), alebo môžu sami zhromažďovať inkriminujúce dôkazy a predstúpia v nádeji, že získajú nejakú odmenu.“. V článku sa venuje pozornosť tomu typu informátorov, ktorí sami zhromažďujú informácie, alebo sa stretávajú s inkriminujúcim dôkazom a nie sú platení predom, alebo nastrčení štátom, aby získavali informácie. Svedectvo týchto informátorov sa označuje ako “bartered testimony“, nakoľko často uzavierajú dohodu výmenou za svoje svedectvo.
Táto definícia informátora sa môže deliť na nasledovné typy (s. 151-152):
■väzenskí informátori, ktorí často predstúpia s informáciou, výmenou za nejakú formu prisľúbeného benefitu. Ich svedectvo predstavuje sekundárne doznanie, v rámci ktorého tvrdia, že počuli obžalovaného (spoluväzňa) priznať sa k spáchaniu zločinu. Tento typ je považovaný za najnebezpečnejší, nakoľko ich tvrdenia môžu byť úplne vyfabrikované, bez možnosti potvrdenia.
■Spolupracujúci svedkovia (cooperating witnesses) majú inkriminujúci dôkaz o prípade obžalovaného, pričom za svoje svedectvo požadujú benefit. Títo svedkovia sa o prípade väčšinou dozvedia prostredníctvom spojenia s obžalovaným (napr. ako jeho priatelia), alebo prostredníctvom ich vlastnej skúsenosti (napr. ako očití svedkovia). Tu sa ako príklad uvádza, že keď sa očitý svedok môže zdráhať svedčiť kvôli strachu z odplaty, tak mu prokurátor poskytne nejaký benefit (napr. príspevok na presťahovanie), aby tým zaistil jeho výpoveď ako spolupracujúceho svedka.
■Svedkovia spolupáchatelia (accomplice witnesses), ktorí údajne spáchali zločin spolu s obžalovaným a svedčia proti obžalovanému výmenou za nejakú zhovievavosť v ich vlastnom prípade.
Informátori predstavujú jedinečný typ svedkov, ktorým prokurátori môžu ponúknuť benefity výmenou za ich svedectvo. Tieto benefity majú vo všeobecnosti formu zhovievavosti, ale môžu mať tiež podobu rôznych odmien (telefonovanie pre väznené osoby, špeciálny režim pre členov rodiny, alebo peniaze, či jedlo). Autori tu upozorňujú na to, že tieto odmeny môžu byť pre štát nevyhnutné pre to, aby získal informácie o kriminálnej činnosti, ktoré by boli prostredníctvom tradičných prostriedkov nedostupné. Tento “systém spolupráce“ je výhodný aj pre informátora aj pre prokurátora – informátor získa nejaké zvýhodnenie, alebo benefit a prokurátor získa informácie, ktoré pomôžu pri obžalobe ostatných kriminálnikov, ktorí sú často viac vinní a nebezpečnejší. Niektorí tvrdia, že efektívnosť systému trestného súdnictva je závislá na využití informátorov, nakoľko by mnohé zločiny neboli odhalené a žalované, alebo oboje, bez informácií, ktoré môžu poskytnúť len informátori. Tento systém kooperácie však ako akcentujú autori, vytvára priestor pre možné vylákanie nespoľahlivej, alebo vyfabrikovanej výpovede, čo môže mať potenciálne tragické dôsledky pre nevinných obžalovaných (s. 153).
A. Využívanie informátorov (s. 153-157)
Využívanie informátorov sa za posledné desaťročia stalo čoraz bežnejším, pričom autori tu poukazujú na citát jedného výskumníka: „spolupráca nikdy nebola rozšírenejšia, než v súčasnosti.“ (Simons, M. A.: Retribution for Rats: Cooperation, Punishment, and Atonement. In: 56 Vanderbilt Law Review 1, 3 (2003)).
Dáta o celkovej prevalencii informátorov je obtiažne získať. Existujú určité odhady, ktoré sú však podľa autorov pravdepodobne podcenením skutočného výskytu. Z dát je zrejmé, že výpoveď informátora nie je nevšedná. Na federálnych súdoch je dôkaz poskytnutý informátormi vo všeobecnosti prípustný. V USA, Najvyšší súd uzákonil použitie svedeckej výpovede informátorauž v roku 1878 a neskoršie verdikty federálneho súdu pokračujú v trende pripustenia takmer každej formy motivovaných svedkov obžaloby (s. 155). Prinajmenšom na federálnych súdoch, prokurátori stále majú možnosť získať informácie od motivovaných informátorov a spoliehať sa na ich svedectvo v prípadoch proti obžalovaným (s. 157).
B. Obavy týkajúce sa spoľahlivosti (s. 157-159)
Súdy často pripúšťajú svedectvá informátorov, hoci sú si vedomé problémov, ktoré vyplývajú z motivácie svedkov pre svedectvo. Autori tu poukazujú na to, že tieto problémy sa zvýraznili v roku 1988, keď notorický informátor Leslie Vernon White verejne priznal, že vyfabrikoval dôkazy proti asi tuctu obžalovaných. Bol schopný využiť informácie na to, aby vykonštruoval hodnoverné falošné sekundárne doznania - tvrdil, že obžalovaný sa mu doznal, kým boli spolu vo väzbe. Za informácie potom získal benefity. Tieto sekundárne doznania boli presvedčivé, nakoľko získal pravdivé informácie o prípade obžalovaného. Detaily o prípadoch pritom získal od polície a prokurátorov.
Whiteove verejné priznania vyvolali pobúrenie a obavy ohľadom využívania nespoľahlivých svedectiev informátorov a zároveň viedli k podrobnému vyšetrovaniu veľkej poroty ohľadom dopadu Whiteovho prípadu na systém trestného súdnictva a využitie svedectva informátora v Los Angeles County (s. 157-158). Veľká porota tak odhalila veľmi znepokojivé správanie zo strany informátorov, policajtov, ktorí pracovali s informátormi a prokurátorov, ktorí spoliehali na informácie od informátorov, aby na základe toho obžalovali ostatných obžalovaných (správa veľkej poroty z roku 1990 je zverejnená tu). Potom nasledovali podobné vyšetrovania, ktoré tiež odhalili množstvo problémov vyplývajúcich zo spoliehania sa na informácie získané od informátorov (viď napr. prípad Thompson v. Calderon, 120 F.3d 1045, 1050 (1997), reversed, 523 U.S. 538 (1998)), kde sa konštatovalo, že „postup prokurátora „vrátane využitia dvoch veľmi pochybných väzenských informátorov“, mal za následok „zásadne nespravodlivý proces“.“.
Súdy sú si dlho vedomé toho, že existuje možnosť, že informátori poskytnú nespoľahlivé informácie výmenou za benefit. Autori v tejto súvislosti uvádzajú na s. 158-159 niekoľko príkladov. V prípade United States v. Cervantes-Pacheco, 826 F.2d 310, 315 (5th Cir. 1987) súd konštatoval, že „je ťažké predstaviť si väčšiu motiváciu klamať, než je motivácia zníženého trestu.“. V podobnom duchu sa vyjadril aj sudca Trott v roku 2001: „nikdy nebolo pravdivejšie... že kriminálnik obvinený zo závažného zločinu chápe, že rýchlym a ľahkým východiskom z problému so zákonom je... uzavrieť dohodu... a kúpiť si zhovievavosť od štátu ponúknutím svedectva výmenou za imunitu, alebo výmenou za zredukované väzenie.“(N. Mariana Islands v. Bowie, 243 F.3d 1109, 1123 (9th Cir. 2001)). Sudca Trott ďalej upozornil na to, že „obžalovaní, alebo podozriví, ktorí nemajú čo predať, sa niekedy vydajú na systematickú cestu vytvárania dôkazov a tvorby niečoho hodnotného, menujúc a zradiac priateľov, príbuzných, a rovnako aj spoluväzňov.“ (tamtiež, 1124).
Autori tu dodávajú, že podobné vyjadrenia týkajúce sa nespoľahlivosti svedectiev informátorov, môžeme vidieť aj v početných rozsudkoch odvolacích súdov (napr. United States v. Levenite, 277 F.3d 454, 461 (4th Cir. 2002); United States v. Bernal-Obeso, 989 F.2d 331, 334 (9th Cir. 1993); State v. Patterson, 886 A.2d 777, 789 (Conn. 2005)), pričom tu zároveň poukazujú na Najvyšší súd, ktorý uznal, že„využívanie informátorov, spolupáchateľov, komplicov, falošných priateľov, alebo akýchkoľvek iných zradcov... môže nastoliť vážne otázky týkajúce sa kredibility.“ (Lee v. United States, 343 U.S. 747, 757 (1952)) – s. 159. Na tomto mieste sa v článku zároveň zdôrazňuje, že tieto obavy ostro kontrastujú s tým, že výpoveď informátora je pripustená za väčšiny okolností.
C. Dôraz na ochranné mechanizmy (s. 159-162)
Súdy vo všeobecnosti pripúšťajú dôkaz v podobe svedectiev informátorovza predpokladu, že existujúce ochranné mechanizmy (safeguards) právneho systému zabránia tomu, aby nespoľahlivé svedectvo viedlo k odsúdeniu nevinného. V prípade Hoffa v. United States, 385 U.S. 293, 311 (1966),Najvyšší súd rozhodol, že hoci svedectvo informátora môže byť nespoľahlivé, „Zavedené ochranné mechanizmy anglo-amerického právneho systému dovoľujú testovať vierohodnosť svedka krížovým výsluchom a o kredibilite jeho svedectva nechávajú rozhodnúť správne inštruovanú porotu.“. Z tohto dôvodu, v tomto prípade, hoci informátor mohol mať motiváciu klamať, jeho svedectvo bolo pripustené, pretože bol„subjektom dôsledného krížového výsluchu a rozsah a povaha jeho dohôd s federálnymi a štátnymi orgánmi boli neúprosne preskúmané.“. Súd tu tiež zdôraznil, že porota bola inštruovaná: „...sudca inštruoval porotu aj konkrétne aj všeobecne, s ohľadom na vyhodnotenie [jeho] vierohodnosti.“ (s. 159-160). Tieto ochranné mechanizmy sú často používané ako základ pre pripustenie svedeckej výpovede informátora.
Mnohé štátne a federálne súdy požadujú, aby porota bola podrobne inštruovaná v prípade, kde svedčí informátor. Tu autori uvádzajú aj jedno konkrétne znenie inštrukcií pre porotcov:„niektorú výpoveď svedkov musíte posudzovať s väčšou obozretnosťou než iné.
Napríklad, platení informátori, svedkovia, ktorým bolo prisľúbené vyňatie z obžaloby, alebo svedkovia ktorí dúfajú, že získajú výhodné zaobchádzanie v ich vlastných prípadoch, môžu mať dôvod urobiť falošné prehlásenie, aby tak urobili výhodnú zmluvu so štátom. Takže hoci svedok tohto druhu môže hovoriť úplnú pravdu keď svedčí, mali by ste posudzovať takéto svedectvo s väčšou obozretnosťou, než svedectvo iných svedkov.“(11Th Circuit, S1.1 Testimony of Accomplice, Informer or Witness with Immunity (2020), s. 60; dostupné tu).
Ďalšie súdy tiež podporujú využívanie takýchto inštrukcií. Na s. 160 sa zmieňujú viaceré rozsudky. V roku 1987 bolo v prípade Cervantes- Pacheco rozhodnuté, že súdy prvej inštancie by mali poskytnúť porote konkrétne inštrukcie týkajúce sa vierohodnosti platených svedkov.
Autori na s. 161 uvádzajú, že ďalším, často citovaným ochranným mechanizmom je požiadavka, aby prokurátori odkryli akékoľvek benefity, alebo zhovievavosť, ktoré ponúkajú informátorom výmenou za ich svedectvo. Najvyšší súd túto požiadavku jasne formuloval v týchto dvoch prípadoch: v prípade Giglio v. United States (1972) súd rozhodol, že v dôsledku zatajenia benefitov, ktoré boli relevantné pre posúdenie kredibility korunného svedka, došlo k porušeniu práva obžalovaného na riadny súdny proces; v prípade Banks v. Dretke (2004) súd uviedol, že obžaloba zatajila, že svedok bol platený informátor. Na tomto mieste by som chcela pripomenúť americkú správu zo septembra 2020, s názvom Government Misconduct and Convicting the Innocent: The Role of Prosecutors, Police and Other Law Enforcement, ktorej som sa venovala v tomto článku. Správa bola zverejnená neskôr ako tento americký článok. Autori v nej popisujú jednotlivé druhy nesprávneho konania, najmä zo strany policajtov a prokurátorov, ktoré prispeli k odsúdeniu nevinných ľudí v USA, pričom vychádzali z analýzy prvých 2 400rehabilitácií uvedených v The National Registry of Exonerations. V správe na s. 11 uvádzajú, že zatajovanie dôkazov v prospech obžalovaných sa objavilo v 44 % týchto rehabilitácií (išlo o najčastejšiu formu nesprávneho konania). Na s. 17 sa píše, že podnecovanie k svedectvu proti rehabilitovaným osobám bolo zatajené v 21 % rehabilitácií. Na s. 122 sa dozvedáme, že najobvyklejšie má zatajené nabádanie k falošnému svedectvu podobu dohody s prokurátorom, o tom, že sa zamietnu, alebo zmiernia hroziace obvinenia proti svedkovi (svedok pritom môže byť spoluobžalovaný za rovnaký trestný čin ako rehabilitovaná osoba, alebo môže čeliť obvineniam, ktoré s týmto trestným činom nesúvisia). Tu ešte doplním, že ku dňu 10. 6. 2022 je v zmienenom registri evidovaných 3 164 rehabilitácií, pričom dôkazy v prospech obžalovaných sa zatajovali v 48 % (1 527/3 164).
V ďalšej pasáži článku sa píše, že okrem vyššie zmienených ochranných mechanizmov, boli navrhnuté aj dodatočné ochranné mechanizmy. Jedným z nich je aj návrh odborníkov, aby sa využívali svedectvá expertov v prípadoch, kde sa objavujú informátori. Aby takéto expertné svedectvo bolo umožnené, vyžaduje sa od sudcu, aby rozhodol, že takýto expert má špeciálne vedomosti o informátoroch, ktoré nie sú porotcom známe.
Ďalším potenciálnym ochranným mechanizmom proti nespoľahlivému svedectvu informátora je požiadavka potvrdenia. Americká advokátska komora v roku 2008 urgovala všetky vlády, aby znížili riziko odsúdenia nevinných zaistením, aby žiadna obžaloba nebola založená výhradne na nepotvrdenom svedectve väzenského informátora (s. 161-162).
Autori v závere tejto časti konštatujú, že „súdy často pripúšťajú svedectvo od svedkov, ktorých niektoré považujú za “nespoľahlivých samých o sebe“, dôverujúc tomu, že existujúce ochranné mechanizmy sú dostatočné na to, aby tým, ktorí sa rozhodujú, pomohli spoľahlivo odlíšiť správne svedectvo od nesprávneho.“. Na tomto mieste tiež dodávajú, že bez nového zákona, sa bude pravdepodobne aj naďalej bežne využívať výpoveď informátora, a preto považujú za dôležité porozumieť tomuto dôkazua jeho vplyvu na rozhodovanie porotcov. Určitý vhľad do tejto problematiky nám môže poskytnúť psychoprávny výskum.
III. PREDCHÁDZAJÚCI PSYCHOPRÁVNY VÝSKUM (s. 162-172)
Tento výskum sa zameral na tri hlavné oblasti: na to, či benefity zvyšujú pravdepodobnosť, že informátori poskytnú falošné informácie; na to, ako informátori ovplyvňujú verdikty porotcov a na to, či sú ochranné mechanizmy efektívne v boji s nespoľahlivými svedectvami informátorov.
A. Benefity (s. 162-166)
Autori tu uvádzajú, že psychoprávny výskum ukázal, že benefity zvyšujú pravdepodobnosť, že informátori poskytnú falošné informácie. Tri štúdie, ktoré sa zaoberali výskumom v laboratórnych podmienkach, preukázali, že benefity môžu motivovať jednotlivcov k poskytnutiu falošnej inkriminujúcej informácie.
Jedna štúdia ukázala, že „jednotlivci sú ochotnejší preukázať účasť ostatných, než [preukázať účasť] seba samých“, najmä ak je prítomná motivácia. Výskumníci skúmali, ako motivácie pôsobili na primárne doznania (primary confessions). Autori v súvislosti s touto štúdiou upozorňujú na termíny “primárne doznania“ a “sekundárne doznania“. V tejto štúdii “sekundárne doznania“ označujú doznania toho, kto zohral rolu pri zločine, pričom preukazujú účasť spolupáchateľa na zločine. Preto autori článku používajú termíny “primárne doznania“ a “implikujúce doznania“ (implicating confessions), ktorými popisujú doznania v tejto štúdii (s. 163).Výsledky štúdie ukázali, že „účastníci boli ochotnejší preukázať účasť ostatných, než preukázať účasť seba samých“, pričom benefity zvýšili počet primárnych aj implikujúcich doznaní. Ukázalo sa, že aj minimálna motivácia bola dostatočná na to, aby povzbudila jednotlivcov k usvedčeniu seba samých, alebo ostatných (s. 164).
Ďalšia štúdiapre ukázala, že „jednotlivci sú tiež ochotnejší falošne preukázať účasťostatných, ktorí popreli spáchanie priestupku, keď [im bol] prisľúbený benefit.“.Záverom vyplývajúcim z tejto štúdie bolo to, že aj minimálna motivácia je dostatočná k tomu, aby podnietila falošné implikujúce doznanie, aj v situácii, keď označená osoba explicitne odmietla spáchanie priestupku (s. 164-165).
Tretia štúdia dokázala, že jednotlivci sú tiež ochotnejší falošne preukázať účasť iných ľudí, s ktorými sú v blízkom vzťahu, keď je im prisľúbený benefit. Zistilo sa, že aj minimálna motivácia postačuje k tomu, aby podnietila jednotlivcov k falošnému označeniu niekoho, s kým sú v blízkom vzťahu.
Tieto štúdie spoločne podporujú tvrdenie, že stimuly poskytujú jednotlivcom motiváciu falošne preukázať účasť inej osoby, teda označiť ju za vinnú. Autori teda záverom konštatujú, že tieto štúdie„dopĺňajú zistenia z ostatných oblastí psychologického výskumu, ukazujúc, že ľudia budú klamať, aby získali rôzne osobné benefity.“ (s. 166).
B. Verdikty porotcov (s. 166-170)
Na základe psychoprávneho výskumu sa tiež zistilo, že svedectvo informátora je pre porotcov presvedčivé. Štúdie tiež zhodne preukázali, že simulovaní porotcovia (mock jurors) pravdepodobnejšie vynesú verdikt o vine, keď v danom prípade svedčí informátor, než keď ide o rovnaký prípad, kde nesvedčí informátor. Tu sa zdôrazňuje, že v skutočnosti porotcovia považujú svedectvo informátora za presvedčivé dokonca aj vtedy, keď je spoľahlivosť takého dôkazu sporná (s. 166-167).
Autori na s. 167 uvádzajú prípady, kde sa ukázalo, že svedectvo informátora je pre simulovaných porotcov presvedčivé aj vtedy, keď informátor má motiváciu klamať, ktorá spočíva v získaní nejakého benefitu. Zdôrazňuje sa tu, že z početných štúdií vyplýva, že porotcovia sú ochotní odsúdiť obžalovaného na základe svedectva informátora aj v prípade, že informátor dostane benefit za svoje svedectvo (napr. v podobe peňažnej odmeny, alebo zredukovaného trestu), ako aj v prípade že tento benefit nedostane. Výsledky prvej psychoprávnej štúdie týkajúcej sa informátorov, ukázali, že simulovaní porotcovia vyniesli viac verdiktov o vine v prípadoch, kde bol informátor, ako v prípadoch, kde nebol. Naviac sa zistilo, že, či už svedok získal benefit v podobe peňažnej odmeny, zredukovaného trestu, alebo nezískal žiadnu výhodu, simulovaní porotcovia vyniesli rovnako veľa verdiktov o vine založených na jeho svedectve (65 % účastníkov, ktorí si vypočuli svedectvo motivovaného svedka, uznalo obžalovaného vinným; obdobne 65 % účastníkov, ktorí si vypočuli svedectvo nemotivovaného svedka, uznalo obžalovaného vinným) – s. 168.
Autori na tejto strane tiež uvádzajú, že štúdie ukázali, že na verdikty simulovaných porotcov nemá vplyv identita informátora (t. j. civil, väzenský informátor, spolupáchateľ), ani zdroj informácií informátora o zločine (t. j. tvrdil, že počul, že sa obžalovaný doznal k zločinu, alebo tvrdil, že poznal detaily o zločine, pretože mal na ňom účasť), ani to, koľko krát v minulosti informátor svedčil ako svedok obžaloby (t. j. svedčil 20 krát výmenou za benefit, alebo nikdy nesvedčil). Na základe všetkých týchto štúdií sa zistilo, že simulovaní porotcovia vyniesli viac verdiktov o vine v prípadoch, kde svedčil informátor, a že žiadne z dodatočných charakteristík nemali na tieto verdikty vplyv. V jednej nedávnejštúdii (Wetmore, S. A. et al.: Do Judicial Instructions Aid in Distinguishing between Reliable and Unreliable Informants? In: 47 Criminal Justice and Behavior. s. 582. 2020), bol simulovaným porotcom predstavený informátor ktorý mal niekoľko charakteristík svedčiacich o nespoľahlivosti (t. j. prijal benefit, poskytol vágne svedectvo, mal kriminálnu históriu, dozvedel sa o zločine zo správ, mal situačnú motiváciu pre svedectvo) a informátor, ktorého svedectvo malo naopak niekoľko charakteristík poukazujúcich na spoľahlivosť (t. j. neprijal benefit, poskytol podrobné svedectvo, nečerpal poznatky z externých zdrojov, nemal žiadnu kriminálnu históriu a mal dispozičnú motiváciu pre svedectvo). Situačné motivácie sú v článku definované ako tie, ktoré vychádzajú z vonkajšieho prostredia, napr. prijatie benefitu, alebo pocit, že je človek k niečomu dotlačený ostatnými. Dispozičné motivácie sú tie, ktoré vychádzajú z interných faktorov, teda také, ktoré sa vzťahujú k charakteru danej osoby, napr. že je človek empatický, alebo čestný. Výsledky tejto nedávnej štúdie ukázali, že simulovaní porotcovia vyniesli rovnako veľa verdiktov o vine, bez ohľadu na spoľahlivosť informátora. Autori tu dodávajú, že „hoci si boli vedomí toho, že spoľahlivosť informátora je sporná, boli stále ochotní použiť jeho svedectvo na dosiahnutie verdiktu.“ (s. 168-169).
Ukazuje sa tiež, že svedectvo informátora je presvedčivejšie, než ostatné typy usvedčujúcich dôkazov. V dvoch experimentoch výskumníci predstavili simulovaným porotcom prípad, ktorý zahŕňal svedectvo informátora, svedka svedčiaceho o charaktere obžalovaného a očitého svedka. Výsledky ukázali, že účastníci vyhodnotili sekundárne doznanie od informátora ako „viac svedčiace o vine, než“ svedectvo očitého svedka, ktorý bol fyzicky prítomný na mieste činu, alebo svedectvo svedka svedčiaceho o charaktere obžalovaného, ktorý mal prehľad o živote obžalovaného. V treťom experimente rovnakí výskumníci porovnali presvedčivosť sekundárnych doznaní (t. j. tých, ktoré boli oznámené informátorom) s primárnymi doznaniami (ktoré boli urobené priamo obžalovaným), ktoré sú často citované ako najpresvedčivejšia forma dôkazu proti obžalovanému. Autori tu uvádzajú, že „výsledky ukázali, že prítomnosť akéhokoľvek typu doznania (t. j. primárneho, alebo sekundárneho)... zvýšila počet verdiktov o vine, keď sa porovnali s ostatnými dôkaznými podmienkami. Neexistovali žiadne rozdiely medzi primárnymi a sekundárnymi doznaniami, čo naznačuje, že tieto typy dôkazov sú rovnako presvedčivé a sú podobne problematické.“ (s. 169).
Záverom tejto časti sa konštatuje, že tieto štúdie„spoločne jasne ukázali, akú presvedčivú silu má svedectvo informátora vo vzťahu k verdiktom simulovaných porotcov. V skutočnosti dokazujú, že svedectvo informátora je pre simulovaných porotcov presvedčivé aj vtedy, keď informátor má motiváciu klamať.“. Nedávna analýza štúdií, ktorázahŕňala 17 716 účastníkov, ukázalalen malé, alebožiadne rozdiely medzi rozhodovaním simulovaných porotcov a rozhodovaním skutočných, potenciálnych porotcov, ktorí sa dostavili pred súd kvôli výberu poroty – s. 169.
C. Navrhnuté ochranné mechanizmy (s. 170-173)
Ako sme videli vyššie, v článku boli navrhnuté niektoré potenciálne ochranné mechanizmy, vrátane krížového výsluchu, svedectva experta, odhalenia benefitov a inštrukcií pre porotu. Psychoprávny výskum však ukázal obmedzený úspech všetkých predchádzajúcich ochranných mechanizmov.
Svedectvo experta predstavuje ďalšiu formu možného ochranného mechanizmu proti nespoľahlivému svedectvu informátora. V jednej štúdii simulovaným porotcompredstavili experta, ktorýbol predtým informátoroma svedčil o „metódach, ktoré predtým použil na vyfabrikovanie svedectva... v početných prípadoch.“. Výsledky ukázali, že svedectvo experta nemalo žiadny vplyv na verdikty simulovaných porotcov; bez ohľadu na to či si vypočuli svedectvo experta, alebo nie, rovnako uznali obžalovaného vinným na základe svedectva informátora, bez ohľadu na to či prijal benefit, alebo nie. Druhá štúdia predstavila simulovaným porotcom svedeckú výpoveď experta, vedca, ktorý sa venoval spoločenským vedám, ktorý hovoril „o empirickom výskume týkajúcom sa svedectva informátora“, odôležitých psychologických mechanizmoch týkajúcich sa vyhodnotenia svedectva informátora a o štatistike ohľadom nespravodlivých odsúdení, kde sa objavilo svedectvo informátora. Výsledky aj tu ukázali, že jeho svedectvo nemalo na verdikty simulovaných porotcov žiadny vplyv - či už si vypočuli svedectvo experta, alebo nie, rovnako uznali obžalovaného vinným na základe výpovede informátora (s. 171).
Autori v závere tejto časti uvádzajú, že rozsiahly výskum, ktorý skúmal účinnosť inštrukcií pre porotu v boji s rôznymi typmi nespoľahlivých dôkazov (napr. so svedectvom očitého svedka), ukázal ich obmedzený vplyv (s. 172).
IV. SÚČASNÁ ŠTÚDIA (s. 173-180)
V úvode tejto sekcie sa konštatuje, že predchádzajúci psychoprávny výskum ukázal, že hoci motivované svedectvo informátora môže byť nespoľahlivé, je pre porotcov presvedčivé, a to aj navzdory rôznym ochranným mechanizmom. Preto tu vyvstáva dôležitá otázka, ako možno znížiť prevalenciu tohto nespoľahlivého svedectva a ako možno dosiahnuť to, aby sa porotcovia menej spoliehali na takéto svedectvo. Autori článku analyzovali všetkých 22. prípadov justičných omylov z databázy The Innocence Record (naposledy navštívená dňa 14. 10. 2019), ktoré zahŕňali výpoveď informátora, s úmyslom lepšie porozumieť úlohe informátorov na procese, informáciám, ktoré poskytujú a dôvodom, prečo porotcovia nemusia byť schopní odhaliť ich klamstvo. V týchto skúmaných rehabilitáciách, sa na základe testov DNA ukázalo, že inkriminujúce výpovede informátorov proti obžalovaným boli preukázateľne krivé. Autori tu poznamenávajú, že hoci nie sú schopní definitívne zistiť ako porotcovia vyhodnotili svedectvo informátora pri svojom rozhodovaní, keď bol k dispozícii aj iný dôkaz, všetky tieto prípady poskytujú príležitosť pochopiť, z čoho pozostávalo svedectvo informátorov a z akých dôvodov mohlo presvedčiť porotcov.
A. Metóda
V úvode tejto časti je na s. 173 informátor definovaný ako ten, kto „bol uväznený a tvrdil, že získal dôkaz o prípade obžalovaného (“väzenský informátor“ – jailhouse informant), alebo niekto, kto sa dozvedel o prípade prostredníctvom nejakého spojenia s obžalovaným, alebo prostredníctvom svojej vlastnej skúsenosti, ale požadoval benefit za svoje svedectvo (“spolupracujúci svedok“ – cooperating witness)“.V rámci výsledkov autori spájajú väzenských informátorov a spolupracujúcich svedkov do jednej všeobecnej kategórie “informátor“, pokiaľ nie je uvedené inak.
B. Výsledky (s. 174-180)
1. Demografia
V týchto 22. skúmaných justičných omyloch bolo celkom 28 obžalovaných, pričom všetci boli muži, väčšinou belosi (60,71 %), všetci boli odsúdení za ťažké zločiny, vrátane vraždy (14,29 %), sexuálneho napadnutia/znásilnenia (21,43 %), alebo oboch (64,29 %). Väčšina obžalovaných mala predošlú kriminálnu históriu.
V ôsmych prípadoch sa objavilo viac než jedno svedectvo informátora obžaloby. V piatich procesoch bol aspoň jeden informátor obhajoby. V 77,27 % prípadov bolo primárnym obhajobným argumentom tvrdenie, že obžalovaný mal alibi na čas, keď mal údajne spáchať zločin.
V skúmaných prípadoch bolo 55 informátorov. Väčšinou išlo o väzenských informátorov svedčiacich v prospech obžaloby (61,82 %), nasledovaliväzenskí informátori svedčiaci v prospech obhajoby (20,00 %) a napokon spolupracujúci svedkovia, ktorí svedčili v prospech obžaloby (18,18 %). Informátori boli väčšinou muži (87,27 %), pričom väčšina z nich mala predošlú kriminálnu históriu.Advokáti sa pýtali väčšiny informátorov (82 % z 50) na ich vzťah k obžalovanému. Najčastejšie tvrdili, že: sú známi obžalovaného (48,78 %); ďalej, že: sa nepoznali (17,07 %), boli priatelia vo väzbe (14,63 %), a boli priatelia už predtým (14,63 %) - s. 174.
2. Svedectvo informátora (s. 175-177)
a. Detaily
Väzenskí informátori, ktorí svedčili v prospech obžaloby a spolupracujúci svedkovia (“informátori obžaloby“) mali na procesoch podobné úlohy. Veľká väčšina (88,37 % zo 43) svedčila o sekundárnom doznaní. Tvrdili pritom, že: obžalovaný sa im doznal, bez toho, aby k tomu bol podnietený (46,88 % z 32); počuli, že obžalovaný sa doznal niekomu inému (28,13 %); obžalovaný sa im doznal po tom, ako sa ho na to vyslovene spýtali (25,00 %). Ich výpovede obsahovali aj detaily o zločine. Väčšina týchto detailov bola potvrdená iným dôkazom (66,02 %), pričom len veľmi málo detailov bolo v priamom rozpore s iným dôkazom (8,60 %). Väčšina väzenských informátorov, ktorí boli svedkami obžaloby,vyslovene poprela, že mala vedomosť o zločine z externých zdrojov. Všetci spolupracujúci svedkovia priznali, že mali vedomosť o zločine z alternatívnych zdrojov, pričom najčastejšie mali vedomosti z médií (napr. z novín, alebo televízie), alebo od ostatných ľudí (napr. od priateľov). Štyria väzenskí informátori, ktorí svedčili v prospech obžaloby, vypovedali o detailoch, ktoré neboli zverejnené, ako napr. o konkrétnych činoch vykonaných páchateľom počas zločinu, alebo o mieste činu. Väčšina (65,79 % z 38) informátorov obžaloby mala v rámci svojho svedectva rozpory: rozpory medzi ich svedectvom a predchádzajúcimi tvrdeniami pre políciu (20,00 %); rozpory v rámci svojho svedectva (12,00 %); či viacnásobné typy nezrovnalostí (52,00 %) - s. 175.
Väzenskí informátori, ktorí boli svedkami obhajoby (“informátori obhajoby“),najčastejšie (77,78 %) svedčili o motivácii informátorov obžaloby pre poskytnutie svedectva.
b. Dôvody pre svedectvo (s. 176-177)
Väčšina advokátov sa pýtala informátorov na to, či prijali benefit výmenou za ich svedectvo. Prokurátori (71,40 % z 28) a obhajcovia (75,00 % z 28) sa pýtali väzenských informátorov, ktorí svedčili v prospech obžaloby, na benefity v podobnom rozsahu, avšak advokáti sa častejšie (100 % z 9) pýtali spolupracujúcich svedkov na to, či prijali benefit, než prokurátori (33,33 % z 9). Keď sa opýtali, väčšina informátorov (82,05 % z 39) vyslovene poprela prijatie benefitu. Tí, ktorí priznali prijatie benefitu povedali, že prijali nejakú formu zhovievavosti v ich vlastnom prípade ((66,67 %) - napr. jeden informátor svedčil, že mu pôvodne bol navrhnutý 10 mesačný trest za jedno z jeho obvinení, ale po tom, ako súhlasil, že bude svedčiť proti obžalovanému, prokurátor navrhol zredukovanie trestu na 6 mesiacov), alebo pomoc s presťahovaním ((33,33 %) - napr. jeden informátor svedčil, že nebol ochotný svedčiť, pokiaľ mu štát nepomohol presťahovať sa do iného obvodu) – s. 176.
Väčšina informátorov tvrdila, že svedčila z dispozičných dôvodov, t. j. že svedčili z nejakého vnútorného dôvodu, ktorý sa vzťahuje k ich charakteru (napr. preto, že chceli urobiť správnu vec, vcítili sa do pozície obete, alebo preto, že súcitili s rodinou obete). Menšina informátorov tvrdila, že svedčila zo situačných dôvodov, t. j. tvrdili, že svedčili z nejakého externého dôvodu, akým je napr. osobná motivácia. Ukážky motivácií pre svedectvá, ktoré informátori uvádzali, sú uvedené v tabuľke na s. 187.
Informátori niekedy popisovali (57,69 %) rôzne prekážky, ktorým čelili vo vzťahu k svojim svedectvám. Najčastejšie (82,35 %) sa zmieňovali o hrozbe vo vzťahu k ich osobnej bezpečnosti vyplývajúcej zo svedectva proti obžalovanému, ďalej o nepohodlí (5,88 %) a o ich vzťahu s obžalovaným (5,88 %). Autori tu konštatujú, že v dôsledku týchto proklamovaných prekážok sa výpovede informátorov mohli porotcom javiť ako vierohodnejšie, nakoľko porotcovia zdôraznili, žeinformátorsvojím svedectvom konal proti svojmu sebectvu a tak podstúpil obeť, aby predniesol svoje svedectvo (s. 177).
3. Argumenty prokurátorov a obhajcov (s. 177-179)
Prokurátori vo svojich záverečných rečiach veľmi často (76,00 % z 25) hovorili o dôvodoch, ktoré podporili pravdivosť svedectiev ich informátorov, napr. jeden prokurátor tvrdil, že jeho informátor by mal byť považovaný za spoľahlivého, pretože už predtým svedčil v niektorých ďalších prípadoch. Vo svojich záverečných vyjadreniach často uviedli, že informátori neprijali benefit (56,00 % z 25) a kládli dôraz na dispozičné pohnútky k svedectvu (56,00 %). Niekedy zmienili kriminálnu históriu svojich informátorov (52,00 %): napr. jeden prokurátor použil fakt, že informátor bol čestný čo sa týka jeho kriminálnej histórie, na to, aby tým dokázal, že bol čestný aj v súvislosti so svojím svedectvom.
Obhajcovia v rámci svojich záverečných rečí podkopávali vierohodnosť svedkov obžaloby. Veľmi často (92,31 % z 26) uviedli dôvody spochybňujúce pravdivosť svedectva informátorov obžaloby, napr. v jednom prípade obhajca dokázal, že informátor obžaloby zmenil svoje svedectvo po poučení zo strany obžaloby. Často (73,07 %) zmieňovali potenciálne benefity informátorov obžaloby, ktoré mohli prijať, napriek tomu, že to títo svedkovia vyslovene popreli. Často (69,23 %) tiež uviedli kriminálnu históriu informátorov, aby spochybnili ich vierohodnosť. Častoupozornili na rozpory vo výpovedi informátorov a zmienili svojich informátorov, aby tak podkopali informátorov obžaloby.
4. Ochranné mechanizmy (s. 179-180)
Autori tu pripomínajú, že súdy v USA zdôrazňujú, že právny systém má nastavené adekvátne ochranné mechanizmy proti nespoľahlivému svedectvu informátora (Banks v. Dretke, 540 U.S. 668, 701-02 (2004)). Poukazujú však aj na to, že v rámci vyššie diskutovaných 22. justičných omyloch existovali prípady, v ktorých ochranné mechanizmy neochránili nevinných ľudí pred nespravodlivými odsúdeniami, ktoré boli prinajmenšom z časti založené na nespoľahlivom svedectve informátora.
Ochranné mechanizmy v týchto 22. kauzách buď neboli prítomné, alebo boli neefektívne. Iba približne v polovici prípadov v tejto štúdii boli prítomné inštrukcie pre porotu, ktoré sa týkali svedectva informátora. V prípadoch, kde boli inštrukcie pre porotu, tieto boli stručné a zamerané na fakt, že niektorí svedkovia boli predtým odsúdení, čo by porota mala zvážiť pri posudzovaní ich vierohodnosti. Iba v jednom prípade boli inštrukcie pre porotu konkrétne zamerané na fakt, že informátor prijal benefit za svoje svedectvo: informátorurobil dohodu s prokurátorom (týkala sa obvinení proti nemu),výmenou za svedectvo na tomto procese, pričom informátor čelil možnému doživotiu v dôsledku jeho obvinení (People v. Wyniemko, 1994 – s. 179-180). V približne polovici procesov, porotcovia nedostali žiadne konkrétne poučenie ohľadom toho, ako vyhodnotiť svedectvo informátora.
Väčšina informátorov jasne prehlásila, že neprijala benefit výmenou za svoje svedectvo a to napriek tomu, že väčšina prokurátorov (71,43 % z 28) a väčšina obhajcov (75,00 % z 28) sa konkrétne pýtala informátorov na to, či prijali benefit za svoje svedectvo. Väčšiny informátorov (73,68 % z 38) sa nepýtali, či svedčili v minulosti ako svedkovia obžaloby. Na žiadnom procese nesvedčil expertohľadominformátorov. Záverom tejto časti autori konštatujú, že hoci predchádzajúci psychologický výskum (diskutovaný vyššie) vyjadril pochybnosti ohľadom toho, či sú ochranné mechanizmy efektívne proti nespoľahlivej výpovedi informátora, tieto nemôžu byť efektívne, ak vôbec nie sú prítomné, alebo ak sa porotcovia spoľahnú na nekompletné informácie.
V. POTENCIÁLNE PSYCHOLOGICKÉ MECHANIZMY
Na s. 181 sa uvádza, že výsledky analýzy sú konzistentné s úvahami o informátoroch, rovnako, ako aj s predchádzajúcim psychologickým výskumom. V analyzovaných kauzách - aj v prípadoch, kde boli ochranné mechanizmy, tieto boli evidentne neadekvátne, čo sa týka zníženia vplyvu výpovede informátora, keďže sa ukázalo, že vo všetkých analyzovaných prípadoch boli obžalovaní nespravodlivo odsúdení prinajmenšom z časti na základe svedectva informátora. Jasne sa ukazuje, že svedectvo informátora predstavuje extréme presvedčivý dôkaz. Vynára sa tu preto otázka, prečo je tento typ dôkazu pre porotcov taký presvedčivý, dokonca aj vtedy, keď sú si vedomí toho, že informátor prijal benefit výmenou za svoje svedectvo, alebo toho, že má obsiahlu kriminálnu históriu. V ďalšej časti článku autori poskytujú tri potenciálne vysvetlenia toho, prečo sa porotcovia spoliehajú na tento typ dôkazu, napriek jeho spornej spoľahlivosti. Podotýkajú, že posledný výskum podporuje tieto možné vysvetlenia toho, prečo sa porota spolieha na svedectvo informátora.
A. Teória predvolenej pravdy (s. 181-182)
Teória predvolenej pravdy (Truth-Default Theory – TDT) je psychologická teória, ktorá vysvetľuje, ako jednotlivci spracúvajú informácie, pričom v článku sa na tomto mieste píše, že TDT „poskytuje rámec pre pochopenie toho, prečo porotcovia môžu uveriť svedectvu informátora. TDT predpokladá, že jednotlivci majú prirodzený sklon veriť tomu, že informácie, ktoré počujú, sú pravdivé. Tento sklon je adaptívny, keďže väčšina komunikácie s ktorou sa jednotlivci stretávajú na dennej báze, je pravdivá. Preto, vo všeobecnosti bez námietok veríme informáciám, ktoré počujeme a sme neustále v stave “predvolenej pravdy“. Na to, aby sme opustili stav predvolenej pravdy a vstúpili do stavu podozrenia – pýtania sa na pravdivosť informácie – je potrebné, aby existoval spúšťač, alebo podnet, ktorý poukáže na to, že sa môže objaviť klamstvo. Byť v stave podozrenia ešte nevyhnutne neznamená, že osoba bude úspešná v odhalení klamstva, ale znamená to, že osoba bude pozornejšie vyhodnocovať informácie vzhľadom k možnému klamstvu. Ak jednotlivci veria, že boli oklamaní, informácie odmietnu; avšak ak vyhodnocujú informácie a neodhalia klamstvo, potom sa vrátia do stavu predvolenej pravdy.“ - s. 181.
V prípadoch, kde sa objavili informátori, by sa podľa TDT porotcovia museli dostať do stavu podozrenia, aby boli schopní odhaliť krivé svedectvo. V zmienených 22. prípadoch mali porotcovia k dispozícii viacero príležitostí, vďaka ktorým sa mohli dostať do stavu podozrenia: informácie o kriminálnej histórii informátorov, potenciálne skryté motívy pre svedectvo, či rôzne nezrovnalosti. Autori tu dodávajú, že dokonca aj vtedy, ak sa porotcovia dostali do stavu podozrenia počas týchto procesov, je pravdepodobné, že znovu vstúpili do stavu predvolenej pravdy, pretože sa prinajmenšom čiastočne spoliehali na výpovede informátorov, keď obžalovaných uznali vinnými.
V ďalšej časti sa v článku poukazuje na to, že existuje niekoľko dôvodov, prečo mohli porotcovia nakoniec uveriť informátorom v analyzovaných prípadoch. Je možné, že ak v týchto kauzách boli aj iné dôkazy, tieto ostatné dôkazy mohli ovplyvniť to, ako porotcovia vnímali výpoveď informátora. Teda porotcovia sa síce mohli dostať do stavu podozrenia, ale nakoniec boli presvedčení o vine, na základe iného dôkazu predstaveného počas procesu.Autori tu v súvislosti s TDT poukazujú na časti výpovedí väzenských informátorov, ktoré mohli presvedčiť porotcov, že tieto svedectvá sú pravdivé. Svedectvá informátorov totiž väčšinou obsahovali presné detaily, ktoré boli podporené iným dôkazom, pričom niekedy obsahovali nezverejnené fakty. Informátori pritom často tvrdili, že sa svojím svedectvom vystavili nebezpečenstvu (napr. uvádzali strach z pomsty ostatných za donášanie), čím sa zvýraznilo, že informátor svojím svedectvom išiel proti svojej sebeckosti. Často tiež vypovedali, že sa kvôli svedectvu obávali o svoju bezpečnosť. Autori tu odkazujú na výskumníka Saula M. Kassina, ktorý hovorí, že tvrdeniam, ktoré idú proti sebeckosti sa podvedome verí a to môže porotcov viesť k tomu, aby zostali v stave predvolenej pravdy (viď Kassin, S. M.: The Social Psychology of False Confessions. In: 9 Social Issues and Policy Review, s. 38. 2015). Porotcovia však môžu zostať v tomto stave aj preto, že dôverujú legálnemu procesu, čo si ukážeme nižšie (s. 182).
B. Dôvera v právny systém (s. 182-183)
Porotcovia taktiež môžu dôverovať právnemu procesu, čo môže vysvetliť, prečo ich presvedčilo svedectvo informátora. Článok tu uvádza, že porotcovia môžu veriť tomu, že prokurátor by v prípade, že by informátor nebol spoľahlivý, neumožnil takémuto informátorovi svedčiť – alebo inak povedané, položia si otázku: prečo by sa prokurátor spoliehal na svedectvo informátorov, aby tak upevnil prípad a ponúkol im zhovievavosť? Táto dôvera môže byť spojená so zárukou prokurátora, čo je prax objavujúca sa vo výpovediach prokurátorov, ktorá podčiarkuje vierohodnosť svedkov. Autori tu uvádzajú, že hoci sa prokurátori nemôžu explicitne zaručiť za svedkov, záruka môže byť urobená jemne, alebo môže dokonca byť dosiahnutá iba tým, že sa svedok predvolá na vypočutie. V prípadoch, ktoré autori skúmali, prokurátori často priamo poukazovali na dôvody, prečo boli ich informátori vierohodní (napr. dispozičná motivácia, absencia benefitov), čím zdôraznili ich vlastné presvedčenie, že svedectvo informátora je pravdivé. Upozorňuje sa tu aj na to, že„porotcovia môžu tiež očakávať, že prokurátor je v lepšej pozícii, aby určil, či informátor hovorí pravdu, než sú oni. V skutočnosti, nedávny prieskum ukázal, že verejnosť vo všeobecnosti verí, že profesionáli sú v rozlišovaní medzi pravdivýmia falošnými sekundárnymi doznaniami lepší, než laici. Obdobne môžu porotcovia očakávať, že informátori obžaloby boli riadne preverení, a preto nemajú žiadny dôvod nedôverovať ich svedectvu. Povedané jazykom TDT, porotcovia nemusia vstúpiť do stavu podozrenia, pretože už veria, že informátor bol prokurátorom preverený ako pravdovravný.“ (s. 182-183).
Autori ďalej konštatujú, že dôvera v právny systém môže byť spojená aj s konfirmačným skreslením (confirmation bias), čo tiež môže viesť porotcov k spoliehaniu sa na výpoveď informátora. Konfirmačné skreslenie sa objavuje vtedy, keď „osoba hľadá informáciu, ktorá potvrdzuje jeho, alebo jej presvedčenia, zatiaľ čo ignoruje informáciu, ktorá to vyvracia.“. Takto, porotcovia, ktorí dôverujú prokurátorom, môžu vyhodnotiť ďalšie dôkazy, ktoré sú konzistentné s tvrdeniami svedkov obžaloby ako pravdivé a minimalizovať akékoľvek faktory, ktoré môžu naznačovať klamstvo. Autori prízvukujú, že porotcovia môžu byť viac ovplyvnení presnými detailami obsiahnutými v svedectve informátora, než správnym vyhodnotením akýchkoľvek rozporov. Záverom tejto časti ešte doplním, že konfirmačné skreslenie je typom kognitívneho skreslenia, o ktorom je známe, že prispieva k justičným omylom. V tejto súvislosti odporúčam zaujímavý článok z roku 2021, ktorý má názov What Is Cognitive Bias and How does It Contribute to Wrongful Conviction: Everyday people and law enforcement professionals alike are vulnerable to cognitive biases.
C. Základná atribučná chyba (s. 183-185)
Autori v tejto časti ponúkajú ako tretie možné vysvetlenie dôvery porotcov vo výpovede informátorov, zameranie sa porotcov skôr na informátormi poskytnuté motivácie pre svedectvo, než na ich potenciálne motívy. Experimentálne výskumy naznačujú, ževyhodnocovatelia nezmiernia svoje vnímanie pravdovravnosti informátorov ani po tom, ako sa dozvedia obenefitoch, ktoré informátori získali výmenou za ich svedectvo. Jedným z dôvodov tejto zjavnej neschopnosti zvážiť úlohu benefitov je to, že máme tendenciu zamerať sa na obmedzený rozsah možných vysvetlení pre správanie sa ostatných. Autori tu objasňujú, že ľudia„sa zameriavajú na vysvetlenia, ktoré odvodzujú od vnútorných a stabilných charakteristík jednotlivcov, t. j. majú tendenciupripísať správanie dispozičným príčinám. Pri tomto konaní ľudia často ignorujú externé, nestabilné príčiny správania sa jednotlivcov, t. j. situačné príčiny.“ (viď Kassin, M. S. - Gudjonsson, G. H.: The Psychology of Confessions: A Review of the Literature and Issues. In: 5 Psychological Science in the PublicInterest, s. 33, 56-57. 2004) - s. 183-184.
Táto tendencia sa označuje ako základná atribučná chyba, ktorú môžeme pozorovať v rade vyhodnocovaní v rámci trestného súdnictva, pričom sa prejavuje tým, že pri vysvetľovaní chovania ostatných máme sklon preceňovať osobné vlastnosti, t. j. povahu a podceňovať situačné faktory.Autori tu poukazujú na prípady, keď simulovaní porotcovia boli požiadaní, aby vysvetlili, prečo informátor predstúpil. Ukázalo sa, že zdrvujúco uprednostnili dispozičné motivácie pred situačnými. Verdikty simulovaných porotcov majú tendenciu byť konzistentné s ich sklonom zamerať sa na dispozičné motivácie, čo dokumentujú aj výsledky výskumu, ktorý ukázal, že simulovaní porotcovia sú ochotnejší odsúdiť obžalovaného dokonca aj po tom, ako správne vypovedal, že jeho doznanie bolo vynútené v dôsledku vysokonátlakového výsluchu (viď Kassin, S. M. - Sukel, H.: Coerced Confessions and the Jury: An Experimental Test of the “Harmless Error” Rule. In: 21 Law and Human Behavior, s. 27-28, 1997). Toto je v zhode so základnou atribučnou chybou, nakoľko závery porotcov o tom prečo sa podozrivý doznal, boli vyvodené skôr z dispozičných príčin, resp. vysvetlení (t. j., že podozrivý je vinný), než z alternatívnych situačných vysvetlení (t. j. vysokonátlakový výsluch) -(viď Kassin, S. M. - Gudjonsson, G. H.: The Psychology of Confessions: A Review of the Literature and Issues. In: 5 Psychological Science in the PublicInterest, s. 33-35,56–57. 2004). Tu už len dodám, že problematike falošných doznaní ako príčine justičných omylov som sa podrobne venovala tu a tu.
Základná atribučná chyba nám môže pomôcť objasniť reakcie porotcov na svedectvo informátora v prípadoch justičných omylov, ktoré autori skúmali. Niektorí informátori vysvetlil svoje rozhodnutie svedčiť tým, že sa odvolávali na vnútorné, stabilné črty svojho charakteru, ako napr. na schopnosť empatie (vcítenie sa do rodiny obete), alebo na to, že cítili, že svojím svedectvom “urobili správnu vec“. Naviac, veľa informátorov vyslovene poprelo, že prijali nejaký benefit výmenou za svoje svedectvo, v dôsledku čoho sa nehľadelo na dôležité externé, nestabilné vysvetlenie ich svedectva. V súlade so základnou atribučnou chybou, porotcovia mohli uznať tieto dispozičné vysvetlenia za presvedčivé - namiesto dostupných alternatívnych situačných vysvetlení (t. j. benefitov). Uznanie dispozičných atribútov za vierohodné, je tiež jasne v zhode s vierou v svedectvo samotné, a preto autori v závere tejto časti konštatujú, že dispozičné vysvetlenia poskytované samotnými informátormi môžu objasniť, prečo porotcovia uverili v pravdivosť svedectva informátora – s. 184-185.
VI. ZÁVER (s. 185-186)
Vďaka predchádzajúcemu psychoprávnemu výskumu a výsledkom súčasnej obsahovej analýzy môžeme preniknúť do podstaty toho, prečo je pre porotcov tento sporný dôkaz taký presvedčivý. Predchádzajúci psychoprávny výskum upozornil na to, že vyššie diskutované ochranné mechanizmy môžu byť neadekvátne a súčasná obsahová analýza ukazuje, že tieto mechanizmy často nemusia byť prítomné dokonca ani v rámci skutočných procesov, kde sa objavili informátori. Autori tu pripomínajú, že väčšina informátorov v analyzovaných prípadoch explicitne odmietla, že prijala benefit výmenou za svoje svedectvo. Zdôrazňujú však, že toto svedectvo nebolo nutne nepravdivé, pretože čo sa týka dohôd informátorov s prokuratúrou, tieto sú často podmienené, čo znamená, že im zhovievavosť nie je prisľúbená, kým nesvedčia v prípade obžalovaného (viď napr. United States v. Cervantes-Pacheco, 1987;United States v. Hodge,1979; United States v. Spector,1986). Niektorí právni experti však argumentujú, že prokurátori odložia benefity pre informátorov, z dôvodu, že ich svedectvo môže byť presvedčivejšie, ak zaň neprijali benefit. V článku sa tu na s. 186 poukazuje na citát z vyššie zmienenej Správy veľkej poroty z roku 1990: „Aby informátor zvýšil vierohodnosť svojho svedectva, často svedčil, že mu neboli prisľúbené žiadne benefity výmenou za svoje svedectvo. Hoci nič nemusí byť explicitne prehlásené, aj prokurátor aj informátor vedeli, že za svedectvo bude nejaká kompenzácia. „Prax (prisľúbených odmien) bola urobená žmurknutím a prikývnutím a nikdy nebolo nevyhnutné mať akýkoľvek druh formálnej dohody. ““ (Bloom, R. M.: Ratting: The Use And Abuse Of Informants In The American Criminal Justice System 66 (2002)). Preto, hoci advokáti v skúmaných prípadoch spochybňovali informátorov ohľadom toho, či prijali benefity, mnohí z nich mohli pravdivo svedčiť, že (vtedy) neprijali benefit za svoje svedectvo, a porotcovia preto nemali túto informáciu v čase rozhodovania. Autori tu však uvádzajú, že predchádzajúci výskum vytvoril priestor pre pochybnosti o tom, či by to, keby túto informáciu porotcovia mali, ovplyvnilo ich verdikt. Napriek tomu, že porotcovia v skúmaných prípadoch nemali informáciu o benefitoch, mali k dispozícii niekoľko ďalších ukazovateľov nespoľahlivosti svedectva informátora (napr. kriminálna história, alebo nezrovnalosti), a predsa odsúdili týchto nevinných ľudí. Ukazuje sa, že zrejme dôraz na dispozičné motivácie a vyjadrenia proti sebectvu vysvetľujú, prečo boli krivé výpovede informátorov pre porotcov presvedčivé.
Vo všeobecnosti sú si súdy dlho vedomé toho, že benefity môžu motivovať informátorov k nespoľahlivému svedectvu. Výskum však ukázal,že porotcovia nezdieľajú túto obavu. Analyzované prípady justičných omylov poskytli 28 príkladov ľudí, ktorí boli nespravodlivo odsúdení prinajmenšom z časti kvôli výpovedi informátora. Autori článok uzavierajú konštatovaním, že bez ďalšieho empirického výskumu týkajúceho sa tejto témy a bez rozvoja efektívnych ochranných mechanizmov, existuje veľký potenciál pre to, aby aj v budúcnosti došlo kďalším justičným omylom založeným na krivých výpovediach informátorov.
Diskusia
Najčítanejšie články
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.