JUDr. Patrik Števík, sudca Okresného súdu Bratislava II
Problém "našich ľudí" mizne - stáva sa normou
"V zmysle elementárnej logiky ako aj odbornej literatúry rozoznávame
korupciu v užšom zmysle slova a korupciu v širšom význame. Nie každé korupčné
správanie je teda možné vtesnať do skutkových podstát trestného činu korupcie,
čo ho však nezbavuje nemorálnosti a korupčnosti"
Ontologický zlom v dejinách ľudstva v podobe antického Grécka a neskôr Ríma
obohatil európsky kultúrny priestor o inštitúty demokracie a právneho štátu.
Ich neoddeliteľnou súčasťou sa stala paradigma schopnosti. Ide o
princíp, na základe ktorého o presadení sa človeka v spoločnosti rozhoduje
výlučne jeho odborná a morálna schopnosť. Iba takáto schopnosť by mala byť
rozhodujúca pri obsadzovaní jednotlivých fukcií, iba táto schopnosť by mala byť
smerodajná pri riadení štátu.
Z pochopiteľných dôvodov je paradigma schopnosti nepoužiteľná v
totalitných režimoch, v ktorých funkcie obsadzujú režimovo a ideologicky
spriaznení ľudia. Z poznania histórie sa ale dozvedáme, že aj mnohým totalitným
režimom záležalo na tom, aby štát fungoval a preto rozmer odbornosti
nazanedbávali úplne.
Ako sme na tom v Slovenskej republike v roku 2022?
Pred poslednými parlamentnými voľbami sme boli zo strany vtedy opozičných strán
bombardovaní sľubom, že keď budú pri moci, inštitút "našich ľudí"
zanikne. Že obsadzovanie funkcii a pozícií bude len o odbornosti a morálke.
Voliči rozhodli, že parlamentné voľby vyhrali dovtedy opozičné sily.
Na prekvapenie, po dva a pol roku, problém "našich ľudí" skutočne zo
spoločenského života mizne. "Naši ľudia" však nie sú na ústupe preto,
že by ich nová vládna garnitúra heroickým spôsobom vytlačila zo spoločenského
života. Deje sa tak preto, lebo noví mocipáni urobili z "našich ľudí"
normu.
Ak sa minulé vlády praktiky "našich ľudí" snažili skrývať a popierať,
tá súčasná z nich robí neskrytú normu. Z hľadiska demokracie a právneho štátu
ide o tak závažné konanie, že útočí priamo na ich podstatu. Ak nerozhoduje v
spoločnosti paradigma schopnosti a modus operandi správneho výberu, potom
neexistuje rovnosť pracovných príležitostí a teda ani materiálne jadro
demokracie.
Kto sú "naši ľudia"?
Pod týmto slovným spojením označujeme ľudí, ktorí sú dosadzovaní do verejných
funkcií nie v duchu paradigmy schopnosti, ale na základe známosti, prísľubu
poslušnosti alebo ideologickej príbuznosti. Alebo ide o jedincov, u ktorých
kompetentní prehliadajú odborné a morálne zlyhania, či porušovanie zákonov,
lebo sú im užitoční pri uplatňovaní totalitných praktík. Náš vládnuci aparát
ide až tak ďaleko, že neváha dosadzovať do vysokých štátnych funkcií zabezpečujúcich
spravodlivosť jedincov vo výkone trestu, s pohnutou alkoholickou minulosťou
alebo preukázateľne odborne mimo misu s dovetkom, však sa naučia. Že majú na to
celé funkčné obdobie. Hlavne, že sú to "naši ľudia". Buďme preto
vďační aspoň za systémovú chybu v podobe Generálneho prokurátora, ktorému
zvolitelia vyčítajú už aj to, že dôsledne dodržiava zákon.
Dosadzovanie "našich ľudí" do verejných pozícií nie je len
diskrimináciou ostatných, ale aj korupčným správaním v
širšom zmysle slova. Slovo korupcia pochádzajúce z latinského slova
corrumpere v preklade znamená skaziť. Z obsahovej náplne pojmu korupcia
vyplýva, že o korupčné správanie ide vždy, ak niektorá zo strán získa
neoprávnenú či nenáležitú výhodu v akejkoľvek podobe. Nemusí ísť pritom vždy o
naplnenie skutkovej podstaty trestného činu korupcie, teda korupcie v užšom
zmysle slova. Ak sú funkcie obsadzované "našimi ľuďmi" ide o korupčné
správanie v širšom význame par excellence. Osoba, ktorá obsadí funkciu na
základe známosti, ideologickej príbuznosti alebo sľubu poslušnosti dostane
neoprávnenú výhodu pred ostatnými kandidátmi, ktorí sú takýmto výberom
diskriminovaní. Osoba, ktorá rozhoduje o výbere z kandidátov do funkcie získa
zase neoprávnenú výhodu v tom, že vybratý jedinec, bude v rozpore s odbornosťou
a morálkou plniť želania svojho mandanta.
Je alarmujúce, že aktuálna vládna garnitúra zaviedla v slovenskej spoločnosti
okrem novej paradigmy neschopnosti aj normu "našich ľudí". Dnes
už iba lokajom a ideologickým fanatikom neprekáža, že sa paradigma
neschopnosti, hulvátstvo, nemorálnosť, intelektuálna obmedzenosť zakorenili aj
na najvyšších poschodiach riadenia nášho štátu od Grasalkovičovho paláca, cez
Národnú radu až po Úrad vlády. Vrcholom duševnej agónie je neschopnosť
rozpoznať, že vedú našu krajinu, demokraciu a právny štát do záhuby. Alebo je
to zámer?
Prvoradú zodpovednosť za to však nesú voliči, ktorí odovzdali týmto ľuďom
mandát.
"Naši ľudia" v slovenskom súdnictve
Zodpovednosť za korupčné správanie v extenzívnom význame vo forme "našich
ľudí" nesú všetci, ktorí sa ho zúčastňujú. Uvediem jeden príklad z
justičného prostredia. Ministerka spravodlivosti Kolíková bez ostychu
vyhlasuje, že vo výberových komisiách potrebuje ľudí, s ktorými má
maximálnu možnú zhodu v hodnotovom nastavení. Títo budú potom vyberať opäť
len takých s rovnakým hodnotovým nastavením. Prečo potom takéto výberové
konania prebiehajú? Aby budili zdanie demokracie a odbornosti? Ak je teda
normálne, že do justičných funkcií patria ľudia, ktorí sú blízki ministerke,
načo šaškáreň s výberovými konaniami? Ak je ale normálne, že vrcholné a
dôležité justičné funkcie majú byť obsadené iba na základe kritéria paradigmy
odbornej a morálnej schopnosti, k čomu by mali slúžiť predmetné výberové
konania, je nevyhnutné vyvodiť zodpovednosť voči všetkým, ktorí sa podieľajú na
tomto type korupčného správania a diskriminácií tým, že pravidelne a neskryto
obsadzujú do komisií "našich ľudí", ktorí následne vyberajú
"našich ľudí". Rovnako je potrebné postupovať voči konkrétnym "našim
ľuďom", ktorí ako členovia komisií poslušne vyberajú nie na základe
paradigmy schopnosti, ale na základe hodnotovej príbuznosti. Trestu by sa
nemali vyhnúť ani "naši ľudia" takto zvolení do funkcie, keďže
získali neoprávnenú výhodu voči ostatným uchádzačom a neoprávnene obsadili
funkciu, na ktorú možno odborne ani morálne nemajú.
Práve "naši ľudia" pôsobiaci v justícii krivia inštitúty
demokracie, právneho štátu a nezávislosti súdnej moci a prispôsobujú ich
totalitárnym politickým želaniam. Charakteristickým znakom režimových sudcov je
absencia vecných argumentov. Nekriticky podporujú deštrukčné kroky aktuálneho
vládneho orchestra, ale keď sú vyzvaní na symetrickú súťaž v podobe vecného
dialógu, obmedzia sa na osočovanie, niekoľkoslovné štekanie, vzájomnú podporu,
kopírovanie textov, mlčanie alebo si plnia detské sny v podobe natáčania
sebadekoračných videí na stránke ministerstva spravodlivosti. Ich kritériá
kvality sebaprezentácie sú rovnaké ako kvalita vyjadrovania tých, ktorým
pochlebujú. Ich argumentačná zaostalosť im dokonca nedovoľuje používať na
obhajobu vlastných názorov ani sofizmy či logické klamy. Preto ich počet nie je
vyšší ako je počet prstov na ľudskom tele.
V slovenskom súdnictve je mnoho sudcov, ktorí nezdieľajú hodnotovú orientáciu
pani Kolíkovej, ale sú odborne a morálne na neporovnateľne vyššej úrovni ako
pani Kolíková a jej ľudia. Ale z dôvodu diskriminácie pre "nevhodné"
hodnotové nastavenie nemajú na funkcie nárok. Čím trpí celá naša spoločnosť.
Posledné voľby do Súdnej rady jasne ukázali, že drvivá väčšina sudcov stojí za
hodnotami demokracie a právneho štátu a odmieta politikárčenie v justícii.
Ako ešte inak rozpoznáme "našich ľudí"?
"Naši ľudia" sa môžu dopúšťať zákonných či mravných prešľapov a
porušení, no nič sa nedeje. Vládnuci politici a režimové média volia taktiku
hluchých a slepých, prípadne sa v tom veľmi nevŕtajú, lebo sú to "naši
ľudia". Kultúrny suterén zašiel dokonca ešte ďalej. Štátni úradníci sú po
svojich nemorálnych a neprofesionálnych excesoch povyšovaní. Aj v slovenskej
justícii pôsobia jedinci, ktorým je dovolené čokoľvek. Na vyvodenie zodpovednosti
sú málo aj rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré ich usvedčujú. Zrazu sa nenájde
žiadna kompetentná osoba na podanie návrhu na disciplinárne konanie, kým v
iných podobných alebo menej závažných prípadoch sa predbiehajú kto bude prvý.
Ďalší zo znakov "našich ľudí" je teda dvojaký meter. To čo je u
niekoho prehliadané to je druhému na príťaž.
Je na škodu celej spoločnosti, že nie každé korupčné správanie sa dá subsumovať
pod trestný čin korupcie alebo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Aktéri
mnou uvedeného korupčného správania sa často pohybujú na hrane toho čo je
zákonné, aj keď ide o konanie nemorálne a korupčné. Aj dokazovanie takéhoto
konania je náročnejšie ako dokázanie korupcie vo forme úplatku, keďže
existencia inej nenáležitej výhody ako materiálnej je často viazaná iba na
svedomie a vedomie nositeľa korupčného správania. Neostáva nám nič iné len na
tieto praktiky poukazovať a dúfať, že vyvodenie zodpovednosti sa udeje aspoň v
inej ako trestnoprávnej rovine.
Otvorené praktiky "našich ľudí" a presadzovanie paradigmy
neschopnosti sú len ďalšie sklíčka do totalitárnej mozaiky aktuálnej vládnej
moci. Za tichého súhlasu verejnosti či jej ľahostajnosti.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.