Verejne vyslovený súhlas so začatím ozbrojeného konfliktu na Ukrajine a prečin schvaľovania trestného činu podľa § 338 Tr. zák?

 

Skutočne môže byť verejne vyslovený súhlas so začatím ozbrojeného konfliktu na Ukrajine prečinom schvaľovania trestného činu podľa § 338 Tr. zák.?

Cieľom tohto príspevku je pokračovať v odbornej diskusii ohľadne možnosti, či nemožnosti spáchania prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 Tr. zák. a to pri konaniach, v ktorých ide o verejné schvaľovanie vojenskej agresie jedného štátu voči druhému[1].

Podnetom na napísanie tohto príspevku bol zaujímavý článok Františka Vojtuša[2] publikovaný v aktuálnom čísle časopisu Zo súdnej praxe, ktorý sa, okrem iného, zaoberal aj možnosťami spáchania prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 Tr. zák. vo vzťahu k trestnému činu (vojnovej) agresie (v zmyle vedenia útočnej vojny).

František Vojtuš vo svojom článku uvádza nasledovný modelový prípad, na ktorom následne demonštruje svoje závery týkajúce sa prečinu schvaľovania trestného činu:

„Verejne známa osoba prostredníctvom sociálnej siete zverejní status, v ktorom vyhlási, že plne schvaľuje začatie vojenskej agresie voči suverénnemu štátu zo strany predstaviteľov susedného suverénneho štátu a ich vojenské kroky s tým spojené a sama by konala rovnako, keby mala takú možnosť. Agresia vedie k vypuknutiu konfliktu, ktorý v čase zverejnenia statusu stále prebieha a Slovenská republika nie je účastníkom tohto konfliktu. Vojenská agresia nebola obranou zo strany susedného štátu a nepredchádzalo jej vyhlásenie vojny napadnutému štátu. Napadnutie je zo strany agresora prezentované ako „osobitná vojenská operácia“. Žiadna medzinárodná organizácia a ani medzinárodný súd v čase zverejnenia statusu vo vzťahu ku konaniu agresora právoplatne nekonštatovala spáchanie zločinov proti mieru alebo vojnových zločinov“.

Vyššie uvedený autor článku dochádza k záveru (ktorý zostručním), že by tu prichádzalo do úvahy naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. Z pohľadu autora ide o schvaľovanie útočnej vojny, pričom Trestný zákon síce podľa autora článku nepozná žiadny trestný čin, ktorý by vyslovene trestnoprávne postihoval útočnú vojnu (trestný čin agresie), avšak mohlo by tu ísť o schvaľovanie konania, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu agresie podľa čl. 8bis Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (ďalej aj len Rímsky štatút).

Autor článku vychádza z názoru, že prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. sa možno dopustiť nielen schvaľovaním konania, ktoré napĺňa znaky trestného činu uvedeného v niektorej zo skutkových podstát trestných činov nachádzajúcich sa v Trestnom zákone, ale aj schvaľovaním konania, ktoré má znaky trestného činu definovaného v iných právnych predpisoch, ktoré sú platné a účinné na území SR. Uvedené platí aj v prípade medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi, čo sa týka aj Rímskeho štatútu.

K uvedenému autor článku dodáva, že to, či došlo k spáchaniu trestného činu agresie podľa čl. 8bis Rímskeho štatútu si musia orgány činné v trestnom konaní vyriešiť ako predbežnú otázku a v tomto smere viesť dokazovanie.

Polemika na pozadí konkrétneho ozbrojeného konfliktu

V prvom rade je nutné súhlasiť s názorom, že pojem „trestný čin“ uvedený v základnej skutkovej podstate prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. je nutné vykladať tak, že sa tým má na mysli nielen trestný čin vymedzený (definovaný) v Trestnom zákone, ale aj akýkoľvek trestný čin, ktorého skutková podstata je vymedzená v iných právnych predpisoch, vrátane medzinárodných zmlúv, pokiaľ sú pre SR platné a účinné[3].

Verejne schvaľovať, v zmysle § 338 ods. 1 Tr. zák., možno preto aj trestné činy, ktoré sú definované v Rímskom štatúte Medzinárodného trestného súdu (333/2002 Z.z., dodatok č. 139/2014 Z.z.), pričom právomoc tohto súdu sa týka trestných činov genocídy, zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a trestného činu agresie. Autor článku teda správne uvádza, že napriek tomu, že trestný čin agresie (vo význame začatia útočnej vojny proti inému suverénnemu štátu) nemá svoj odraz v Trestnom zákone v samostatnej skutkovej podstate trestného činu, je podrobne vymedzený v Rímskom štatúte Medzinárodného trestného súdu a v jeho dodatku (článok 8bis), ktorý je pre  SR platný a účinný[4].

Z tohto pohľadu teda možno viesť trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. aj na tom skutkovom základe, že páchateľ verejne schvaľuje začatie útočnej vojny, teda trestného činu agresie a to s poukazom na čl. 8 a čl. 8bis Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.

Vzhľadom k tomu, že „spáchanie trestného činu“ (v danom prípade spáchanie trestného činu agresie v zmysle Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu) je základným znakom skutkovej podstaty trestného činu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák., musí mať orgán činný v trestnom konaní vyriešenú otázku, či došlo k spáchaniu trestného činu agresie (kto tento trestný čin spáchal) a tieto skutočnosti musia byť následne aj súčasťou popisu skutku uvedeného napríklad v uznesení o vznesení obvinenia. Pre úplnosť možno dodať, že Medzinárodný trestný súd v zmysle Rímskeho štatútu nestíha medzinárodné zločiny spáchané štátmi, ale fyzickými osobami, teda jednotlivcami a preto je nutné, aby súčasťou skutku bolo aj vymedzenie fyzickej osoby (či osôb, teda nie len štátu), ktoré v mene konkrétneho štátu sa mohli dopustiť trestného činu agresie.

S autorom článku sa preto možno stotožniť aj v tom, že tieto otázky si musí orgán činný v trestnom konaní vyriešiť samostatne ako otázky predbežné, nakoľko ide o posúdenie viny (§ 7 ods. 1 Tr. por.) a je bez významu, že zatiaľ nebol nikto súdnym orgánom právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu agresie.

Takéto jednoduché to však v aplikačnej praxi konkrétneho prípadu nemusí byť. Alebo je podstatná (ne)ratifikácia konkrétnej medzinárodnej zmluvy?

Pokiaľ sa zameriame na modelový prípad, ktorý naformuloval František Vojtuš vo svojom článku, tak zistíme, že ide fakticky o podstatnú časť skutku, ktorý sa kladie za vinu JUDr. Štefanovi Harabinovi s tým, že jeho status sa týkal schvaľovania začatia ozbrojeného konfliktu Ruskou federáciu voči Ukrajine[5].

Z uvedeného vyplýva, že v konkrétnostiach jednotlivého prípadu (a to sa môže týkať aj iných obdobných vojenských konfliktov na ktorých nie je priamo zainteresovaná SR) si musí orgán činný v trestnom konaní pri vedení trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. vyriešiť ako základnú predbežnú otázku nielen to, či došlo zo strany Ruskej federácie k trestnému činu agresie voči Ukrajine v zmysle Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, ale aj to, a to hlavne, či vôbec začatie agresie (trestný čin agresie) v danom prípade môže byť, aspoň teoreticky, prejednaný Medzinárodným trestným súdom. Orgán činný v trestnom konaní totiž pri posudzovaní tejto otázky vystupuje fakticky ako Medzinárodný trestný súd a preto sa musí zaoberať aj tou otázkou, či vôbec trestný čin agresie v posudzovanom prípade (začatie vojnového konfliktu Ruskej federácie na Ukrajine) by mohol byť týmto súdom prejednávaný, t. j. či tu je daná jurisdikcia (právomoc) tohto súdu.

Alebo povedané inak. Je možné hovoriť o spáchaní trestného činu agresie v zmysle Rímskeho štatútu, ak napadnutý štát (obeť útoku) neratifikoval, t. j. nepristúpil v tejto časti k tejto medzinárodfnej zmluve? Je možné vôbec hovoriť o spáchaní trestného činu agresie v zmysle Rímskeho štatútu ak je tu vylúčená jurisdikcia Medzinárodného súdneho dvora pre tento trestný čin a to na základe výlučného rozhodnutia Ukrajiny (ale aj Ruskej federácie) Rímsky štatút neratifikovať? Súčasťou tohto ozbrojeného konfliktu nie je SR a preto pri riešení predbežnej otázky, či došlo vôbec k spáchaniu trestného činu, ktorý mal byť páchateľom schvaľovaný je podstatným to, či sa Rímsky štatút vôbec (ohľadne trestného činu agresie) vzťahuje na bojujúce štáty.

Som názoru, že zistenie, či vylúčenie právomoci Medzinárodného trestného súdu pre stíhanie a prípadné potrestanie trestného činu agresie (ratifikovanie, či pristúpenie konkrétneho štátu k Rímskemu štatútu) je kľúčovou otázkou, ktorú si orgán činný v trestnom konaní musí zodpovedať už na samom začiatku ako vôbec prvú predbežnú otázku, pričom ak dospeje k negatívnemu záveru, t. j., že sa v daných okolnostiach prípadu jurisdikcia Medzinárodného trestného súdu na konkrétny trestný čin agresie nevzťahuje, t. j. ani Rímsky štatút tohto súdu v tejto časti (a preto tento súd takýto trestný čin ani stíhať či potrestať nemôže), potom možno oprávnene pochybovať, či možno schvaľovať trestný čin agresie vymedzený v Rímskom štatúte, ak sa v konkrétnom prípade Rímsky štatút na takéto konanie vôbec nevzťahuje a takéto konanie je fakticky vyňaté z pôsobnosti jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu. To platí o to viac, ak konkrétny štát (a to dokonca obeť a aj útočník) fakticky vylúčil pôsobnosť Rímskeho štatútu (jeho celý obsah, či aspoň niektorú jeho časť) na svojom území.

V tejto súvislosti aktuálna odborná literatúra[6] poukazuje na to, že Medzinárodný trestný súd sa zaoberá stíhaním a trestaním vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti, zločinom genocídy a zločinom agresie. Jurisdikcia Medzinárodného trestného súdu je založená, pokiaľ bol zločin spáchaný na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu, alebo pokiaľ osoba, ktorá zločin spáchala, je štátnym príslušníkom zmluvnej strany Rímskeho štatútu. Jurisdikcia Medzinárodného trestného súdu môže byť ďalej založená, pokiaľ bola vec tomuto súdu postúpená Radou bezpečnosti. Medzinárodný trestný súd teda môže vykonávať jurisdikciu nad príslušníkmi štátu, ktorý Rímsky štatút doposiaľ neratifikoval (čo je prípad Ruskej federácie), pokiaľ bol zločin spáchaný na území štátu, ktorý Rímsky štatút ratifikoval (Ukrajina Rímsky štatút však neratifikovala a urobila len ad hoc vyhlásenie – pozri nižšie).

A teraz to podstatné. Ukrajina, podobne ako napríklad Rusko, či USA, Rímsky štatút podpísala, ale neratifikovala, t. j. nepristúpila k nemu. Ukrajina urobila dve prehlásenia podľa článku 12 ods. 3 Rímskeho štatútu[7] o prijatí ad hoc jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu a to za obdobie začínajúce novembrom roku 2013 na dobu neurčitú, avšak len vo vzťahu k zločinom genocídy, zločinom proti ľudskosti a vojnovým zločinom, nie však aj vo vzťahu k zločinu agresie.

Vzhľadom na tieto vyhlásenia je preto možné dospieť k záveru, že pri rusko-ukrajinskom konflikte sú splnené predpoklady pre založenie jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu, avšak nie vo vzťahu k zločinu agresie.

Medzinárodný trestný súd podľa toho aj postupuje. Dňa 28.02.2022 prokurátor tohto súdu z vlastnej iniciatívy začal predbežné vyšetrovanie údajných zločinov vo vzťahu ku ktorým Ukrajina prijala ad hoc jurisdikciu podľa Rímskeho štatútu. Predmetom vyšetrovania prokurátora Medzinárodného trestného súdu je situácia na Ukrajine od 21.11.2013 vo vzťahu k vojnovým zločinom, zločinom proti ľudskosti a zločinu genocídy spáchaným v akejkoľvek časti územia Ukrajiny akoukoľvek osobou, nie však zločinu agresie.

Za takýchto okolností by teda bolo možné uzatvoriť, že využitie Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu v súčasnom rusko-ukrajinskom konflikte ohľadne trestného činu agresie neprichádza do úvahy. Ak v tomto konkrétnom ozbrojenom konflikte nie je možné vôbec zobrať do úvahy skutkovú podstatu trestného činu agresie, potom tieto skutočnosti nemôže ignorovať ani orgán činný v trestnom konaní pri riešení predbežnej otázky, či mohlo alebo nemohlo dôjsť k spáchaniu tohto trestného činu. Rímsky štatút tu totiž neexistuje samostatne so svojimi skutkovými podstatami, ale len v spojení s konkrétnou jurisdikciou Medzinárodného trestného súdu vymedzenou vôľou konkrétneho štátu pristúpiť alebo nepristúpiť k Rímskemu štatútu, a teda jurisdikcia tohto súdu buď daná je alebo nie je.

Som preto názoru, že za takýchto okolností by pri vyššie uvedenom modelovom prípade nebola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na trestný čin agresie upravený Rímskym štatútom Medzinárodného trestného súdu. Skutočnosť, že akt agresie Ruskej federácie proti Ukrajine mal byť porušením medzinárodného práva (Charty OSN), respektíve, že počas vojnového konfliktu mohlo dôjsť napríklad k vojnovým zločinom nie je podstatný, nakoľko modelový prípad sa týkal len prípadného schvaľovania trestného činu agresie, ktorý je definovaný v Rímskom štatúte Medzinárodného trestného súdu a týka sa začatia konfliktu. Pre posúdenie tejto otázky je taktiež bez významu, že SR Rímsky štatút riadne ratifikovala, nakoľko SR nie je účastníkom konfliktu a preto ani možnosť spáchania trestného činu agresie sa neposudzuje podľa právnych podmienok SR, ale podľa právnych podmienok štátov, ktoré sú v ozbrojenom konflikte.

Ďalšie otázky, ktoré treba zodpovedať pri prečine schvaľovania trestného činu

Z hľadiska schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. je nutné brať do úvahy aj iné aspekty. Napríklad je rozdiel v tom, ak pachateľ vychvaľuje inú osobu za to, že spáchala trestný čin a v tom, keď páchateľ vychvaľuje inú osobu za jej konanie, avšak popiera, že došlo k spáchaniu trestného činu (napríklad páchateľ verejne schvaľuje konanie osoby, ktorá je obvinená zo spáchania trestného činu vraždy, nakoľko je názoru, že išlo o konanie v nutnej obrane a že je právom každého človeka brániť sa napadnutiu – páchateľ tu fakticky neschvaľuje spáchanie trestného činu vraždy, ale schvaľuje konanie v nutnej obrane, ktoré by protiprávnosť činu vylučovalo, pričom z hľadiska subjektívnej stránky je nutné brať do úvahy aj možné konanie páchateľa v skutkovom omyle ohľadne nutnej obrany). Schvaľovanie testného činu totiž nie je len obyčajné spochybňovanie toho, že sa trestný čin skutočne stal, či vyjadrenie nedôvery v to, že išlo o trestný čin.

Obdobné je to aj pri útočnej vojne. Charta OSN vychádza síce zo zákazu použitia sily pri riešení medzinárodných konfliktov (čl. 2 ods. 4 Charty OSN), avšak z tohto pravidla existujú dve výnimky. Prvou je akcia Rady bezpečnosti pri ohrození mieru, či porušeniu mieru a druhú predstavuje článok 51 Charty OSN (individuálna alebo kolektívna sebaobrana). A práve na článok 51 Charty OSN bežne poukazujú všetky útočiace štáty, ktoré na to nemajú súhlas Rady bezpečnosti a takto sa dovolávajú toho, že konajú v súlade s medzinárodným právom (na článok 51 Charty OSN poukazuje nielen Ruská federácia pri konflikte s Ukrajinou, ale v minulosti to boli napríklad aj USA pri konflikte s Irakom, Izrael pri tzv. šesťdňovej vojne, USA pri ozbrojených útokoch na Nikaraguu spolu s financovaním „Contras“ a podobne). A taktiež práve túto argumentáciu preberajú často aj osoby, ktoré schvaľujú takéto útočné konania štátov a s poukazom na tento článok Chraty OSN začatie konfliktu ospravedlňujú (opäť aj tu môžu hrať úlohu nesprávne informácie, ktoré osoba ospravedlňujúca začatie vojny má k dispozícii a môže preto konať v skutkovom omyle, ktorý podľa konkrétnych okolností prípadu môže byť aj omyl ospravedlniteľný, t. j. vylučujúci úmyselné zavinenie).

Orgán činný v trestnom konaní musí preto v rámci riešenia predbežných otázok venovať svoju pozornosť aj článku 51 Charty OSN a tento článok vykladať v súlade s judikatúrou Medzinárodného súdneho dvoru[8] (nemylíť si tento súd s Medzinárodným trestným súdom) a to hlavne s vecou Vojenských a polovojenských činností v Nikarague a proti nej, v ktorej rozhodoval Medzinárodný súdny dvor v roku 1986 a v ktorej na námietku USA, že konala v kolektívnej sebaobrane uviedol, že právo na sebaobranu (v zmysle čl. 51 Charty) prináleží len štátu, ktorý sa stal obeťou ozbrojeného útoku s tým, že pre aplikáciu ustanovenia čl. 51 Charty, t. j. uplatnenia práva na sebaobranu musí už byť ozbrojený útok začatý a musí mať cezhraničný charakter (Medzinárodný súdny dvor v tomto prípade dospel k záveru, že niektoré útoky USA na nikaragujské prístavy, ropné zariadenia a námornú základňu v rokoch 1983 – 1984 predstavovali porušenie zákazu použitia sily voči inému štátu, teda podľa tohto súdu neboli splnené podmienky na konanie podľa článku 51 Charty OSN). Vo svetle tohto súdneho rozhodnutia zrejme žiadny z vyššie spomenutých konfliktov nespĺňa, z hľadiska útočiaceho štátu, podmienky na postup podľa článku 51 Charty OSN.

Všetky tieto okolnosti ohľadne článku 51 Charty OSN, možného skutkového omylu a skutkovej podstaty prečinu schvaľovania trestného činu v súvislosti so schvaľovaním útočnej vojny sú už však uvádzané nad rámec tohto článku a zaslúžili by si podrobnejšie rozvinutie v niktorom z ďalších článkov (a to aj z hľadiska historického a celkom určite by zaslúžil pozornosť aj rozbor vyššie spomenutého prípadu USA proti Nikarague, ktorý prejednával Medzinárodný súdny dvor a na ktorý sa bežne odkazuje pri výklade článku 51 Charty OSN).

Možno preto nateraz uzatvoriť, že nebezpečnosť väčšiny výrokov prednesených na sociálnych sieťach je nulová, pričom polícia by sa mala zamerať hlavne na také výroky, ktoré napríklad nabádajú k fyzickému násiliu voči iným osobám, k ich šikanovaniu, diskriminácii a podobne a nie na statusy, v ktorých sa pisatelia fakticky len snažia ospravedlňovať útočnú vojnu prostredníctvom článku 51 Charty OSN (t. j. spochybňujú, že došlo k porušeniu medzinárodného práva), čo bola inak bežná praktika časti populácie aj pri iných konfliktoch (v minulosti hlavne pri konflikte USA proti Iraku).

 

Diskusia