Je požiadavka na rozhodovanie nezaujatým sudcom iba ilúziou?
JUDr. David Lindtner, advokát
Je požiadavka na rozhodovanie nezaujatým sudcom iba ilúziou?
Portál aktuality.sk dňa 09.11.2022 informoval o uznesení sudkyne Špecializovaného trestného súdu, ktorým rozhodla, že v trestnej veci JUDr. Davida Lindtnera nie je zaujatá a preto nie je vylúčená z prejednávania tejto veci.
Vzhľadom na už tradičné zámerné selektívne neuvedenie niektorých podstatných skutočností, v dôsledku ktorých som v námietke zaujatosti žiadal o vylúčenie tejto sudkyne z rozhodovania v mojej trestnej veci, si dovoľujem na článok novinára tohto média krátko zareagovať.
V ostatnom období vo verejnom priestore tak v odborných ako aj laických kruhoch opakovane rezonuje problematika rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a sudcov (predovšetkým špecializovaných trestných zložiek) v mediálne exponovaných trestných kauzách, o ktorých nezaujatosti voči stranám konania vznikajú legitímne pochybnosti. Už len samotná skutočnosť, že niektorí vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia v snahe získať si mediálnu pozornosť v politicky citlivých trestných konaniach napriek tomu, že existujú reálne objektívne okolnosti, ktoré ich z vykonávania úkonov v trestnom konaní minimálne v zmysle teórie zdania jednoznačne vylučujú, nástojčivo až tvrdohlavo trvajú na svojej nezaujatosti, svedčí o ich zaujatom pomere ku konkrétnej trestnej veci. Napriek tomu, že podmienka nezaujatého a nestranného výkonu zverených kompetencií sa vzťahuje na všetky štátne orgány, podmienkou sine qua non spravodlivého súdneho konania je predovšetkým rozhodovacia činnosť sudcov, o ktorých subjektívnej a objektívnej nezaujatosti a nestrannosti neexistujú žiadne ani len minimálne pochybnosti.
V tejto súvislosti je vhodné spomenúť v súčasnosti vládnucou politickou reprezentáciou a niektorými novinármi mainstreamovej mediálnej propagandy verejnosti opakovane falošne prezentovaný naratív o potrebe bezpodmienečného predkladania trestných vecí na rozhodnutie „nezávislým súdom“, účelovo pritom opomínajúc aj iné spôsoby ukončenia trestných vecí v prípravnom konaní.
Nikto z nás, vrátane mojej osoby (už tretí rok kriminalizovaný na podklade lživých izolovaných výpovedí kajúcnikov, ktorý strávil 7 mesiacov v kolúznej väzbe, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom označil za protiústavnú), nepochybuje o tom, že v demokratickej spoločnosti sú to práve nezávisle súdy, ktoré svojimi spravodlivými rozhodnutiami majú nosné atribúty materiálneho právneho štátu napĺňať.
Súčasne nepochybne všetci, vrátane mojej osoby, očakávame a vítame, pokiaľ o právach na osobnú slobodu a vine či nevine rozhoduje nezávislý súd spĺňajúci všetky parametre nezávislosti a nestrannosti tak, ako to predpokladá zákon o sudcoch a prísediacich, Zásady sudcovskej etiky Súdnej rady Slovenskej republiky,Ústava Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Charta základných práv Európskej únie, Smernica Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní a v neposlednom rade aj ustálená rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 6 Ndt 16/2016 zo dňa 07.07.2016, 1TdoVS/1/2021 zo dňa 22.02.2021, 3Tost/7/2022 zo dňa 18.05.2022, ako aj Stanovisko trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR R 114/2014 zo dňa 17.6.2014), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 32/2021 zo dňa 14.04.2022, III. ÚS 110/07, III ÚS 24/05, III. ÚS 79/08 zo dňa 29.04.2008, II. ÚS 44/2013), Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 16.09.1999 vo veci Buscemiproti Taliansku, Lavents proti Lotyšsku zo dňa 28.11.2002, Piersack proti Belgicku zo dňa 1. októbra 1982, Le Compte a ďalší p. Belgicku zo dňa23. júna 1981, vo veci Thorgeir Thorgeirson proti Islandu zo dňa 25.06.1992, vo veci Tanner a Malminen proti Fínsku zo dňa 25.06.1992, vo veci Daktarasproti Litve zo dňa 10. októbra 2000, vo veci Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku zo dňa 7. augusta 1996, rozsudok Veľkej komory ESĽP o veci MauriceprotiFrancúzsku, sťažnosť č. 29369/10, § 78, vo veci Deweer proti Belgicku zo dňa 27.02.1980 a Allenet de Ribemont proti Francúzsku zo dňa 10.02.1995, Khuzkin a ďalší vs. Rusko, č. 13470/02, §39, 23.10.2008), ako aj českých najvyšších súdnych inštancií (napr. Nález Ústavnéhosúdu ČR sp. zn. II. ÚS 741/21 zo dňa 2.8.2021, NálezÚstavnéhosúdu ČR sp zn. I. ÚS 1965/15 zo dňa 27.1.2016, Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 30.5.2018, č. j. 16Kss1/2018).
Na strane druhej však platí aj to, že každý účastník súdneho konania má právo namietať, aby o jeho veci nerozhodoval sudca, u ktorého sa objavia také prvky správania alebo vyjadrení ku konkrétnemu účastníkovi alebo o konkrétnej veci, alebo také postoje sudcu k elementárnym princípom a zásadám spravodlivosti, medzi ktoré patrí predovšetkým úcta a bezvýhradný rešpekt k ústavnému právu na prezumpciu neviny, ktoré sú nezlučiteľné nielen z vykonávaním úkonov takéhoto sudcu vo veci, na ktoré sa jeho vyjadrenia vzťahujú, ale mali by viesť aj vylúčeniu takéhoto sudcu z rozhodovania o akejkoľvek inej trestnej veci en block. Nikto predsa nemôže očakávať spravodlivosť tam, kde rozhoduje sudca, ktorého výroky znevažujú a doslova opovrhujú prezumpciou neviny, čím deklaruje svoj vnútorný odmietavý postoj a odpork základnej zásade trestného práva.
Medzi takéto neprípustné verejne prezentované výroky sudcu, hrubo porušujúce prezumpciu neviny a deklarujúce zaujaté presvedčenie o vine, je nepochybne nutné zaradiť aj výroky sudkyne Záleskej, ktoré v elektronickom priestore adresovala sudcom a vysokým predstaviteľom justície, ktorými, okrem iného, označila bez akejkoľvek znalosti predmetnej trestnej veci sudcov zadržaných pri akcii „Búrka“ za svine, o ktorých vine nepochybuje. Napriek tomu, že dehumanizácia osôb v slovníku sudkyne Záleskej nie je ojedinelá, o čom svedčí napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.07.2021 2Tost/41/2021, v ktorom súd sudkyňu upozornil, že prirovnanie obžalovaného ku psovi „čo aj len obrazne a v neformálnej konverzácii s ním je nepochybne zo strany sudcu nevhodné a znižuje to dôstojnosť súdu...a nech už zaznelo v akejkoľvek uvoľnenej nálade a atmosfére, je nevhodné, neúctivé a nerešpektujúce vážnosť inštitúcie, v ktorej predsedníčka senátu pôsobí“, sú takéto vyjadrenia sudcu o to viac, ak sú spojené s výrokmi sudcu vyjadrujúcimi presvedčenie o vine, absolútne neprijateľné a nezlučiteľné s nezaujatým rozhodovaním vo veci.
Záverom ku stručnému príspevku k problematike rozhodovania nezaujatými súdmi predkladám sťažnosť proti uzneseniu sudkyne Špecializovaného trestného súdu Mgr. Pamely Záleskej, ktorým rozhodla, že v trestnej veci vedenej voči autorovi tohto príspevku nie je zaujatá. Nezávislý a nezaujatý čitateľ má tak možnosť objektívne a kriticky posúdiť, či je možné očakávať spravodlivý súdny proces na nezávislom a nestrannom súde vo všetkých jeho dôsledkoch v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, od sudkyne, ktorá vo verejnej diskusii s predstaviteľmi justície otvorene prezentuje svoj odpor ku prezumpcii neviny, stotožňuje sa s výrokmi politických predstaviteľov, ktorí vo svojich vyjadreniach v konkrétnej veci prezumpciu neviny nerešpektujú a v konkrétnej veci vopred označí skupinu osôb (vrátane osoby, o ktorej má neskôr rozhodovať), za svine, o ktorých vine pochybuje už ozaj len ten, kto bol posledných niekoľko mesiacov na Mesiaci.
Parafrázujúc slová sudkyne Záleskej si dovoľujem vyjadriť presvedčenie, že po takýchto (a ďalších) vyjadreniach môže o jej zaujatosti v mojej trestnej veci pochybovať skutočne len ten, kto žije na mesiaci.
Nasleduje sťažnosť voči uzneseniu sudkyne, v ktorej sú zhrnuté všetky relevantné námietky vo vzťahu k namietanej zaujatosti ako aj rozhodovacia činnosť vrcholových súdnych orgánov a spomenuté sú aj obdobné prípady z praxe, ktoré sa týkali vyjadrovania sa sudcu a viedli k vylúčeniu sudcu:
1. Uznesením samosudkyne Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „Samosudkyňa“) sp. zn. 3T/9/2022 zo dňa 12.10.2022 bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú som podľa § 31 ods. 1, ods. 5 Trestného poriadku proti nej vzniesol dňa 01.08.2022 pre jej pomer k veci ako aj pre pomer k mojej osobe tak, že podľa § 32 ods. 3 Tr.por. nie je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 3T/9/2022.
2. Predmetné uznesenie bolo doručené môjmu obhajcovi dňa 26.10.2022 a mne dňa 31.10.2022. Proti uzneseniu Samosudkyne podľa § 32 ods. 3 Tr. por. zo dňa 12.10.2022 sp. zn. 3T/9/2022, ktorým sa nevylúčila z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci, podávam v zákonnej lehote prostredníctvom obhajcu podľa ustanovení § 32 ods. 4; § 185 a nasl.; § 189 ods. 1 písm.a), b), c), ods. 2; § 176 ods. 2; § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažnosť, ktorú odôvodňujem nasledovne.
3. Podľa ustanovenia § 176 ods. 1, ods. 2 Tr. por. musí uznesenie obsahovať odôvodnenie, v ktorom musia byť uvedené predovšetkým dôkazy a zrozumiteľné skutkové ako aj právne úvahy, ktorými sa príslušný orgán pri rozhodovaní spravoval.
4. Požiadavka zrozumiteľnosti odôvodnenia uznesenia pritom nevyplýva len z ustanovenia § 176 ods. 2 Tr. por., ale aj z ustanovenia § 189 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktoré umozň uje ̌ napadnúť vydané uznesenie pre zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, čo logicky predpokladá možnosť preskúmať (zrozumiteľné) odôvodnenie.
5. Odhliadnuc od viacerých nepresností v uznesení Samosudkyne, ktorá zrejme v dôsledku častého používania funkcie („ctrl + c“) pre kopírovanie textu zo svojich skorších rozhodnutí v iných trestných veciach umiestnila aj Špecializovaný trestný súd do Nitry (kde v minulosti na okresnom súde predtým pôsobila; predposledný odstavec na str. 1 napadnutého uznesenia), je potrebné úvodom upozorniť na (i) viaceré pasáže textu napadnutého uznesenia nedávajúce žiaden zmysel, napríklad na strane 5, druhý odstavec; ako aj (ii) na používanie výrazových prostriedkov neumožňujúcich objektívne (navonok) pochopiť význam, ktorý im vo svojom vnútornom (subjektívnom) myšienkovom svete Samosudkyňa priznáva, ako napríklad „komunikačné vlákno“ (na stranách 7, 8); ale tiež na (iii) veľmi abstraktné (bez oznacenia konkř étneho bodu) uvádzanie rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré navyše na moju vec nie je možné aplikovať.
6. Samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská sa nevylúčila z prejednávania a rozhodovania v trestnej veci, pretože podľa jej názoru neexistuje prekážka, ktorá by bránila nestrannosti a nezaujatosti sudkyne. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva podstatný argument Samosudkyne, vyjadrený v prvom odstavci na strane 9, že text napísaný a rozširovaný jej osobou prostredníctvom elektronickej pošty (e-mailovej správy) v jeho celistvosti nie je spôsobilý privodiť pochybnosť o nezaujatosti sudkyne, nakoľko sa v danej veci nevyjadrovala k mojej vine, nevyjadrovala svoj názor na moju trestnú vec a neriešila žiadnu otázku, ktorá bude predmetom prejednania a rozhodovania v mojej trestnej veci. Samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že tieto vyjadrenia ju z konania a rozhodovania nevylučujú, keďže išlo o jej vyjadrenia v rámci komunikácie uzavretej skupiny 15 osôb, menovite ma nikdy nespomenula, a že išlo o jej názor v rámci prípravy stanoviska Celorepublikovej rady Združenia sudcov Slovenska.
7. V odôvodnení uznesenia Samosudkyňa prezentuje svoje subjektívne názory najmä na jej vlastné vyjadrenia, ktoré boli nosným (nie jediným) dôvodom pre podanie námietky zaujatosti, pričom hodnotí svoju zaujatosť výlučne z hľadiska subjektívnej zaujatosti. Samosudkyňa sa však (v absolútnom rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva) žiadnym spôsobom nezaoberá existenciou objektívnych skutočností (tzv. test objektívneho pozorovateľa), ktoré vzbudzujú zásadné pochybnosti o jej nestrannosti a nezaujatosti v očiach strán a verejnosti a toto hľadisko doslova ignoruje tým, že mu nevenuje v posudzovanej veci nevyhnutnú argumentačnú pozornosť.
8. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Samosudkyňa nespochybnila existenciu predloženej emailovej komunikácie. V rámci tejto komunikácie ide o vyjadrenia a názory Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej na sudcov obvinených v kauze „Búrka“, teda vrátane mňa, adresované a prezentované členom Združenia sudcov Slovenska prostredníctvom emailovej komunikácie. V posudzovanej veci teda nie je sporné (viď str. 7, prvý odstavec napadnutého uznesenia), že Samosudkyňa sa verejne vyjadrila ku konkrétnej trestnej veci príslušníkmi PPZ, NaKA (mediálne) označenej ako kauza „Búrka“, teda aj k mojej osobe, pričom je právne irelevantné, či sa tak vyjadrila pred jednou alebo viacerými osobami, ale osobitne je potrebné posúdiť, či jej výroky a navonok prejavené postoje sú sposobil̂ é vzbudiť obavu z absencie nestrannosti pri jej osobe.
9. Pre úplnosť je potrebné opakovane uviesť podstatný obsah tejto komunikácie. Dňa 16.03.2020 Samosudkyňa uviedla, cit.: „A som trestný sudca už 12 rokov. Viem, aký je rozdiel medzi zásadami trestného konania (a teda rozumiem aj princípu prezumpcie neviny) a medzi zásadami, ktoré máme v etickom kódexe. Toto nie je trestné stíhanie sudcu za nedbanlivostný trestný čin (lebo ako vodič mal dopravnú nehodu, napríklad), ale za veľmi vážny protiprávny akt, kde už len podozrenie tohto rozsahu a tejto intenzity je absolútne v rozpore s tým, aby boli títo sudcovia ďalej v talároch, kým nebude právoplatne rozhodnuté o ich vine alebo o ich nevine (kde pochybuje už ozaj len ten, kto bol poslednýchniekoľko mesiacov na Mesiaci).
Jednoznačne sa stotožňujem s tým, čo píše Judr. Mazák, Judr. Javorčíková a aj pani prezidentka. Ide o zlyhanie systémové, pretože všetci títo jednotlivci boli vzájomne prepojení a zneužívali systém, vktorom si boli istí, že sa schovajú za nedotknuteľnosť sudcu, za transparentný systém a za absenciudôkazov, keď je celkom zrejmé, že jeden na druhého nebudú donášať a ani sa vzájomne oznamovať na polícii, lebo mali z toho všetci dlhé roky finančný a iný prospech.
Neviem, čo som porušila alebo v rozpore s čím som napísala svoje vyjadrenie (áno, emotívne, lebo mňa to teda nenecháva vo flegmatickej polohe), pretože každý normálny a poctivý sudca chápe, že justícia potrebuje poriadnu očistu a nie kozmetické úpravy alebo lakonické konštatovanie, že ide o zlyhanie jednotlivcov, ktorí majú svoje práva. Majú právo na spravodlivý súdny proces, ale nemajú právo zotrvávať v stave, ktorý pošpinili najhoršie ako mohli.“
10. Ďalej Samosudkyňa dňa 16.03.2020 uviedla, cit.: „Ja sa hanbím za týchto obvinených sudcov (ani neviem, prečo sa ja hanbím, ale je mi z toho psychicky zle, čo urobili celej justícii) a kladiem si otázku: čo by sa zmenilo, keby nebolo Kočnerovho mobilu? Jankovskej slávna tlačová konferencia o tom, ako ho nepozná, nekomunikovala s ním ani osobne, ani sprostredkovane a ani nijako (!) by postačovala a život by išiel ďalej, lebo prezumpcia neviny a preto, že by chýbal dôkaz? Tá žena a jej spoluobvinení musela byť jednoznačne dobre známa v BA a v TN svojimi praktikami a tiež ostatní v tejto mega kauze, pane Bože! Aká prezumpcia neviny? Tú nech rešpektujú príslušné orgány v rámci trestného konania, ale my musíme vyzvať každého, kto sa špinavo spreneveril sudcovskému poslaniu, aby išiel do čerta z justície preč. Sám. Hneď. Skôr, než začnú vypadávať zo zoznamu skorumpovaní sudcovia Zoroslava Kollára.
Nech ukážeme, aký priepastný rozdiel je medzi sviňami, ktoré na celé roky zašpinili justíciu a dlhéroky ju systematicky krivili a tými ostatnými, ktorí vyhrali poctivo výberové konanie a vážia si talár a všetko, čo to povolanie predstavuje a má predstavovať.“
11. Takéto verejné (v elektronickom priestore členov najväčšej stavovskej organizácie sudcov Slovenska), radikálne, prezumciu neviny ako nosný ústavný princíp spravodlivého trestného konania každého materiálneho právneho štátu hrubo nerešpektujúce vyjadrenia Samosudkyne nielen, že túto ad hoc vylučujú z vykonávania úkonov v mojej trestnej veci, ale principiálne spochybňujú jej spôsobilosť nezávisle, nestranne, spravodlivo a zákonne rozhodovať v akomkoľvek trestnom konaní. Takéto neprípustné vyjadrenia totiž manifestujú odmietavý vnútorný postoj Samosudkyne ku princípom spravodlivého trestného procesu, ktoré zrejme neuznáva, a ktorým deklaruje svoju neschopnosť odosobniť sa a nepodliehať aktuálnym náladám dezinformačnou mediálnou propagandou indoktrinovanej verejnosti kŕmenou falošným politickým naratívom o očiste spoločnosti.
12. Úvahy Samosudkyne o jej nezaujatosti a nestrannosti (ktoré nemožno nazvať argumentami ani pri vysokej miere tolerancie voči významu tohto pojmu) sú hrubo arbitrárne a formalistické, bez akejkoľvek opory v objektívnej realite a sú útokom na kognitívny štandard, dokonca aj na požiadavku argumentačnej logiky menej kritického objektívneho pozorovateľa. Z vyššie citovaných vyjadrení Samosudkyne je absolútne nepochybné, že nielenže existujú objektívne skutočnosti reálne spôsobilé vyvolať oprávnené pochybnosti o jej nezaujatosti, ale je daná aj jej subjektívna zaujatosť, pre ktorú sa mala vylúčiť sama, pretože nemožno od nej s istotou očakávať, že bude od veci odosobnená s dostatočnou profesionalitou sudcu. Napriek môjmu poukazovaniu na s vecou súvisiacu rozsiahlu ustálenú judikatúru tak Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, sa s touto namietaná sudkyňa nielenže neriadila, ale absolútne svojvoľne sa ňou ani v minimálnom štandarde vôbec argumentačne nezaoberala.
13. Bez ohľadu na subjektívny pocit Samosudkyne musia jej verejné výroky po objektívnej stránke spĺňať jednu podmienku, a to konkrétne, že na moju adresu, či na adresu iného obvineného, môžu byť jej osobou tieto vyjadrenia prednesené aj v súdnej sieni bez toho, aby verejnosť mohla nadobudnúť čo i len zdanie o jej predpojatosti k mojej osobe, či k trestnej veci, v ktorej má vyniesť spravodlivý rozsudok.
14. Na tomto mieste je možné poukázať na nesprávne právne úvahy Samosudkyne, ktoré ako som už uviedol, majú svoj základ v nesprávnej aplikácii rozhodnutí ESĽP.
15. Z rozsudku ESĽP vo veci Hauschildt proti Dánsku zo dňa 24.05.1989, číslo sťažnosti 10486/83 vyplýva, že súd sa zaoberal konkrétnou úlohou, ktorú sudca príslušný pre hlavné pojednávanie zohrával v prípravnom konaní, kde rozhodoval okrem iného o väzbe obvineného, pričom vyslovil princíp, podľa ktorého samotná skutočnosť, že sudca v priebehu konania rozhodoval v prípravnom konaní, okrem iného aj o väzbe, nemôže spochybniť jeho nestrannosť, pokiaľ nie sú dané určité zvláštne, či osobitné skutočnosti. V uvedenom prípade ESĽP vzhliadol uvedené osobitné konkrétne skutočnosti, nakoľko dánske právo vyžaduje pre vzatie do väzby existenciu obzvlášť silného stupňa podozrenia, v dôsledku čoho sa stráca rozdiel medzi konštatovaním existencie dôvodného podozrenia a konštatovaním viny. Predmetné zvláštne, či osobitné okolnosti viedli ESĽP ku konštatovaniu porušenia základných práv obvineného. Z uvedeného rozsudku ESĽP vo veci Hauschildt jeteda možné aplikovat ̌ len právny názor (§ 49), že je nevyhnutné vychádzať z konkrétnychokolností prípadu, čo však nikto nespochybňuje.
16. Dôležitejší a úplne priliehavý pre posúdenie mojej veci je nepochybne právny názor vyslovený ESĽP v rozsudku zo dňa 25.06.1992 vo veci Thorgeir Thorgeirson proti Islandu, sťažnosť číslo 13778/88(§ 51), z ktorého vyplýva, že „V rámci objektívneho testu treba zistiť, či okrem osobného správania sudcu existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti. V tomto ohľade môžu mať určitý význam aj verejné prejavy. V stávke je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spolocnosti vzbudzovǎ ť vo verejnosti a predovšetkým, pokiaľ ide o trestné konanie, v obvinených. Preto každý sudca, v súvislosti s ktorým existuje legitímny dôvod obávať sa nedostatku nestrannosti, musí odstúpiť. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o tom, či je v danom prípade oprávnený dôvod obávať sa nestrannosti konkrétneho sudcu, je stanovisko obvineného dôležité, nie však rozhodujúce. Rozhodujúce je, či tento strach mozno povǎ žvať za objektívne opodstatnený.“
17. V spojených veciach Tanner a Malminen proti Fínsku, sťažnosti číslo 42114/98 a 42185/98, posudzoval ESĽP dodržanie garancií čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (dalej len „ Dohovor“) v dôsledku zamietnutia námietok zaujatosti obvinených proti sudcovi, ktoré sa zakladali predovsetǩ ým na (i) trestnom oznámení jedného z obvinených proti sudcovi; (ii) negatívnom postoji sudcu k obvineným, ktorý sa prejavil v jeho výrokoch na ich adresu, ale aj (iii) jeho rozhodovaním, keď ukladal maximálny trest a nariadil vzatie pána Tannera do väzby okamžite po jeho rozhodnutí.
18. Rozhodujúcim faktorom, pre ktorý ESĽP neuznal v danej veci porušenie práva obvinených na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bola skutočnosť, že so svojou námietkou zaujatosti čakali až do posledného pojednávania vo veci, t.j. dva roky, teda námietka nebola vznesená bezodkladne, pričom mala za cieľ znemožniť súdu prvého stupňa rozhodnúť.
19. Pre úplnosť je možné uviesť výroky príslušného sudcu prednesené v súdnej sieni v znení: (i) “one can see what is the issue in this case”, čo je možné preložiť vo význame: „je očividné, čo je problém v tomto prípade“. Rovnako neskoršiu reakciu sudcu na prejav pána Malminena, že preukáže svoju nevinu, slovami, že to bude ťažká úloha (t.j. „it would be a difficult task“). Taktiež namietali, že pokiaľ niektorí z obvinených skrývali pred médiami tvár, sudca uviedol, že „nikdy nebolo potrebné pre čestného človeka skrývať sa v tejto súdnej sieni“ (v preklade: „it has never been necessary for honest men to hide themselves in this courtroom“).
20. Na tomto mieste preto nadväzujem na môj názor (bod 13 sťažnosti), že výroky sudcu, ktorý má v určitej trestnej veci (nestranne) rozhodnúť, týkajúce sa konkrétnej trestnej veci, či obvineného, musia v teste zachovania nestrannosti a absencie zásahu do prezumpcie neviny obstáť tak mimo, ako aj vnútri pojednávacej miestnosti. Nie je preto možné akceptovať a ospravedlniť výroky Samosudkyne, ktorými častuje zadržaných sudcov vulgarizmami typu „svine“, pričom ich súčasne bez vopred preukázanej viny vyzýva na odchod z justície a doslova konštatuje ich vinu slovami: „je mi zle z toho, čo urobili celej justícii“ alebo „všetci títo jednotlivci boli vzájomne prepojení a zneužívali systém, v ktorom si boli istí, že sa schovajú ... za absenciu dôkazov, ... keď je zrejmé, že ... mali z toho všetci dlhé roky financň ý a iný prospech.“
21. V uvedených výrokoch, okrem iného „svine“, „čo urobili“, „boli vzájomne prepojení“, „mali z toho dlhé roky finančný prospech“, je už obsiahnutá konštatácia Samosudkyne, že som spáchal konanie nezlučiteľné s poslaním sudcu, z ktorého som mal mať dlhoročný finančný prospech. Samosudkyňa pritom neuvádza, v dôsledku akých skutočností môže nestranný objektívny a s právom spätý pozorovateľ očakávať, že rozhodne v rozpore so svojim vopred prezentovaným názorom o mojej vine, respektíve ako by bolo možné s jej „nekritickým volaním“ po očiste justície spojiť môj oslobodzujúci rozsudok?!
22. V žiadnej z uvedených viet, ktoré nie sú vytrhnuté z kontextu „komunikačného vlákna“, Samosudkyňa ani náznakom neprejavila pochybnosť, či som (resp. sme spolu s ostatnými obvinenými) sa niečoho dopustil, ale práve naopak priamo konštatovala (slovami svine, urobili, boli, mali) moje previnenie.
23. Je možné konštatovat, ̌ že v prípade, ak by ma Samosudkyňa spod obžaloby oslobodila, nevedela by vysvetliť jej výrok, že „som si bol istý, ako sa schovám za nedostatok dôkazov“, a taktiež jej výrok, že „o vine v kauze Búrka pochybuje ozaj už len ten, kto bol posledných niekoľko mesiacov na Mesiaci.“ Povedané inak, a jej vlastnými slovami, pokiaľ Samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská nebola poslednú dobu na Mesiaci, tak nevyhnutne zotrvá na svojom verejne prezentovanom názore, nebude pochybovať o mojej vine a svojvoľne ma odsúdi, aby som sa nemohol schovať za absenciu dôkazov.
24. Subjektívne presvedčenie Samosudkyne je nevyhnutné posudzovať aj v tom význame, že ak by priznala svoje pochybenie pri svojich neprípustných, prezumpciu neviny popierajúcich vyjadreniach, celkom určite by mohla čeliť disciplinárnemu stíhaniu, v dôsledku čoho nie je možné reálne očakávať, že nebude uprednostňovať svoje osobné záujmy. Rovnako je veľmi ľahko pochopiteľná a zrozumiteľná aj jej motivácia a nástojčivosť uzurpovať si napriek jej nepochybnej zaujatosti rozhodovanie v mojej trestnej veci, nakoľko rozhodnutie o mojej nevine sa jednak prieči jej osobnej radikálnej predstave o tzv. očiste justície a súčasne by preukázalo závažnosť a doslova protiprávnosť jej výrokov, v dôsledku čoho by mohla čeliť civilno-právnym, ale tiež trestno-právnym dôsledkom.
25. Na tomto mieste si dovoľujem opakovane poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1TdoVS/1/2021 zo dňa 22.02.2021, z ktorého vyplýva nasledovný právny záver: „Ak sudca, ktorý o skupine kolegov, ktorí boli zadržaní, obvinení a niektorí z nich vzatí do väzby, verejne vysloví, že by sa mali hanbiť, je z jeho vyjadrenia bezpochyby zrejmé, že sa s takým konaním týchto sudcov nestotožňuje, mali by sa hanbiť, odsudzuje ich konanie, napriek tomu, že takéto konanie nebolo prerokované k tomu príslušným orgánom v predpísanom konaní a nenadobudlo právoplatnosť, ale ide len o prvotné úkony vedúce možno i k takémuto právoplatnému rozhodnutiu. Ak teda bezpredchádzajúceho právoplatného rozhodnutia súdu o vine sudca, ktorý môže v budúcnosti rozhodovaťo akejkoľvek otázke súvisiacej s trestným stíhaním ktoréhokoľvek obvineného zo skupiny stíhanýchsudcov a verejne oznamuje, že by sa mali za také konanie hanbiť, ešte pred právoplatným rozhodnutímo vine oznamuje svoj postoj k prerokúvanej veci. Napriek tomu, že namietaný sudca JUDr. Juraj Kliment v rozhovore pre Denník N 7. mája 2020 neoznačil v skupine sudcov, ktorí sa mali hanbiť za svoje skutky, konkrétne aj P.. J. F., je zrejmé, vzhľadom na už spomenutú medializáciu prípadu, a aj so zreteľom na to, že na Krajskom súde v Bratislave, resp. na Mestskom súde v Bratislave JUDr. Juraj Kliment dlhé roky pracoval a preto je možné s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote konštatovať, že P.. J. F. nie je pre neho neznáma osoba, o ktorej by bol počul prvýkrát v marci 2020. O tom svedčia i „opatrné“ vyjadrenia sudcu JUDr. Juraja Klimenta v článku z 5. novembra 2020, pre Denník N, v ktorom už odmietol vyjadriť sa k trestnej veci obvineného P.. J. F.J.. So zreteľom na tieto skutočnosti päťčlenný senát najvyššieho súdu jednomyseľne vyhodnotil výrok JUDr. Juraja Klimenta zo 7. mája 2020 z hľadiska objektívneho ako taký, ktorý spôsobuje, minimálne z objektívneho hľadiska, že naňho nemožno hľadieť ako na nezaujatého. V súlade aj s rozhodnutiami ESĽP, na ktoré bolo pri prerokúvaní námietky zaujatosti vznesenej obvineným P.. J. F. poukazované, ak sa sudca dopredu - pred tým, neždôjde k rozhodovaniu o konkrétnej trestnej veci príslušným súdom - vyjadruje o nej verejneprostredníctvom médií, a to tak, že navodzuje situáciu, že konanie obvineného dopredu odsudzuje, nieje možné očakávať, že takýto sudca objektívne rozhodne o akejkoľvek otázke týkajúcej sa prerokúvanejtrestnej veci a ktoréhokoľvek z obvinených v tejto trestnej veci. Napriek tomu, že v súčasnosti platný a účinný zákon o sudcoch už nepozná povinnosť sudcu zdržať sa verejného vyjadrovania o veciach prerokúvaných súdmi, v čase vznesenia námietky zaujatosti takáto povinnosť pre sudcu platila a logicky bola vyvodzovaná z toho, že v pojme právo na spravodlivý proces je zahrnuté aj to, že o otázkach viny a ďalších v trestnom konaní bude vždy rozhodovať sudca, ktorý je nezaujatý, bez akejkoľvek závislosti, a nestranný. Ak sa čo aj len javí, že by sudca nestranný nebol (aj pre jehovyjadrenia na verejnosti), nemôže takýto sudca ďalej vo veci konať.“
26. V nadväznosti na uvedené poukazujem aj na aktuálny nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 32/2021 zo dňa 14.04.2022v mojej trestnej veci, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa Čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa Čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z nálezu ústavného súdu vyplýva, že námietky sťažovateľa z dôvodu zaujatosti (sudcu Najvyššieho súdu SR) nemožno vnímať ako založené na abstraktných dôvodoch, práve naopak, o čom svedčí uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol sudca JUDr. Juraj Kliment vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v kauze „Búrka“ pre jeho skoršie vyjadrenia vo vzťahu k zadržaným sudcom.
27. Vzhľadom na uvedené je potrebné opätovne zdôrazniť, že vyššie uvedené, v právnom štáte rešpektujúcom právo na spravodlivý trestný proces absolútne neprípustné vyjadrenia a názory Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, spôsobilé ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, adresované niektorým členom Združenia sudcov Slovenska, ktoré sú naviac aj popretím základnej ústavnej zásady trestného konania a to prezumpcie neviny (...aby boli títo sudcovia ďalej v talároch, kým nebude právoplatne rozhodnuté o ich vine alebo o ich nevine, kde pochybuje už ozaj len ten, kto bol posledných niekoľko mesiacov na Mesiaci),aktoré sú jednoznačným negatívnym predsudkom aj voči mojej osobe,je možné bez akýchkoľvek pochybností hodnotiť ako skutočnosti odôvodňujúce záver, že Samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská je aj subjektívne zaujatá, pretože neprípustne prejudikuje moju vinu, keď sama nepochybuje o vine zadržaných sudcov.
28. Skutočnosť, že sa Samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská sama nevylúčila z mojej trestnej veci, je zarážajúca aj z dôvodu, že sama v uznesení o nevylúčení uvádza, že „sudkyňa v príspevkoch opakovane vyjadruje pocit hanby ako aj to, že zle psychicky znáša dôsledky, ktoré má na obraz o slovenskej justícii predvádzanie zadržaných sudcov a v tomto kontexte vo vyjadreniach používa aj expresívne slová, keď ich napríklad označí ako svine“. Jej nevylúčenie je totiž v príkrom rozpore z vyššie citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 TdoVS/1/2021 zo dňa 28.6.2021, ktorým bol vylúčený sudca Najvyššieho súdu SR JUDr. Kliment z vykonávania úkonov trestného konania v kauze „Búrka“ z dôvodu, že tento uviedol o zadržaných sudcoch, že „by sa mali za také konanie hanbiť“, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „Ak teda bez predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia súdu o vine sudca, ktorý môže v budúcnosti rozhodovať o akejkoľvek otázke súvisiacej s trestným stíhaním ktoréhokoľvek obvineného zo skupiny stíhaných sudcov a verejne oznamuje, že by sa mali za také konanie hanbiť, ešte pred právoplatnýmrozhodnutím o vine oznamuje svoj postoj k prerokúvanej veci. (...) V súlade aj s rozhodnutiami ESĽP, ak sa sudca dopredu pred tým, než dôjde k rozhodovaniu o konkrétnej trestnej veci príslušným súdom - vyjadruje o nej verejne prostredníctvom médií, a to tak, že navodzuje situáciu, že konanie obvineného dopredu odsudzuje, nie je možné očakávať, že takýto sudca objektívne rozhodne o akejkoľvek otázke týkajúcej sa prerokúvanej trestnej veci a ktoréhokoľvek z obvinených v tejto trestnej veci“.
29. V tejto súvislosti je teda nutné konštatovať, že sa jedná o úplne analogickú situáciu nielen preto, že ide o kauzu „Búrka“, v ktorej som obžalovaný, ale aj preto, že Samosudkyňa použila (okrem iných) aj rovnaké výrazové prostriedky, teda že sa za zadržaných sudcov hanbí. Pokiaľ teda 5-členný senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že výroky sudcu o tom, že by sa zadržaní sudcovia mali za také konanie hanbiť, sú minimálne s poukazom na tzv. teóriu zdania skutočnosťou spôsobilou založiť pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti sudcu, je nevyhnutné argumentom a minori ad maius dospieť k nepochybnému záveru, že výroky Samosudkyne na adresu zadržaných sudcov (teda vrátane mojej osoby) ako „svine“ a výroky hrubo porušujúce prezumpciu neviny, že „o ich (vrátane mojej osoby) vine môže pochybovať len ten, kto žil v poslednej dobe na mesiaci“, sú ďaleko závažnejšieho charakteru a aj preto sú relevantnou skutočnosťou zakladajúcou závažnú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej.
30. V súvislosti s výrokmi Samosudkyne porušujúcimi prezumpciu neviny osobitne poukazujem na skutočnosť, že v priestore Európskej únie (ďalej len „EU“ alebo „Únia“) je dodržiavanie prezumpcie neviny osobitne, teda vo vyššom štandarde než Dohovorom, chránené Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 zo dňa 09.03.2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „Smernica 2016/343/EU“), ale taktiež čl. 48 ods. 1 Charty základných práv Európske únie (ďalej len „Charta“).
31. Podľa čl. 4 ods. 1, ods. 2 Smernice 2016/343/EU musí byť zabezpečené, aby sa až do času, kedy je zákonným spôsobom preukázaná vina obvineného, či zadržaného, táto osoba vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci neoznačovala za vinnú, pričom v prípade porušenia tejto povinnosti musia existovať vhodné opatrenia na nápravu daného stavu.
32. Podľa bodu 17 recitálu Smernice 2016/343/EU sa pod pojmom „verejné vyhlásenia orgánov verejnej moci“ rozumejú všetky vyhlásenia, ktoré odkazujú na trestný čin a ktoré pochádzajú od orgánu zapojeného do trestného konania týkajúceho sa daného trestného činu, ako sú justičné orgány, polícia a iné orgány presadzovania práva, alebo od iného orgánu verejnej moci, ako sú ministri a iní verejní činitelia.
33. Je potom zarážajúce, že Samosudkyňa nielen, že opomenula ustanovenia predmetnej Smernice a Charty, ale popri tom, ako ma verejne prezentovala ako vinného, tak súčasne sa (podľa jej vlastných slov) jednoznacne stotožnila s výrokmi iných verejných činiteľov zasahujúcich do môjho ústavného práva na prezumpciu neviny, a to napríklad s (rovnako neprípustnými) výrokmi predsedu Súdnej rady JUDr. Jána Mazáka, ako aj s výrokmi Prezidentky Slovenskej republiky (viď str. 2, tretí odstavec napadnutého uznesenia).
34. V dôsledku uvedenej rétoriky Samosudkyne, nekriticky schvaľujúcej výroky verejných činiteľov zasahujúcich do môjho ústavného práva na prezumpciu neviny, nie je možné očakávať nielen jej sebareflexiu, ale ani ochranu mojich základných práv (mimo iné práva na zachovanie prezumpcie neviny) pred zásahmi iných verejných činiteľov. Samosudkyňa nielenže ako sudca úplne rezignovala na svoju povinnosť sudcu rešpektovať a dôsledne chrániť prezumciu neviny, ale práve naopak, vo svojich vyjadreniach schvaľuje a hlási sa k neprípustným výrokom politikov prezumpciu neviny porušujúcich.
35. Za vlastný argumentačný faul Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej možno označiť jej konštatovanie na strane 8 napadnutého uznesenia, kde ako obiter dictum uvádza nasledovné: „Nad rámec už uvedeného súd dopĺňa, že za najtypickejší prejav sudcu, ktorý by mohol viesť k jeho vylúčeniu pre pomer k veci, je možné považovať komentovanie alebo hodnotenie určitého prípadu, ktorý by mal byť následne predmetom rozhodovania. Preto ak sudca vyjadruje svoj názor na konkrétny prípad mimo súdnej siene skôr ako v danej veci vykoná dokazovanie a vyhlási rozsudok, môžu celkom prirodzene vzniknúť pochybnosti o jeho nestrannosti a o tom, že vo veci bude skutočne rozhodovať výlučne na základe zákona.“
36. V zmysle vyššie uvedeného teda samotná Samosudkyňa tvrdí, že akýmkoľvek sudcom zaujaté stanoviská o prejednávanej veci pred procesom dokazovania a právoplatného rozhodovania vo veci sú spôsobilé vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti z objektívneho hľadiska. Vyjadrenia Samosudkyne, ktoré tvorili podstatný základ mojej argumentácie odôvodňujúcej jej zaujatosť vo veci ako napr., že „o vine obvinených môže pochybovať len ten, kto žil v poslednej dobe na mesiaci“ alebo, že sú zadržaní sudcovia „svine, ktoré pošpinili justíciu“, sú teda podľa argumentácie samotnej sudkyne spôsobilé vylúčiť ju z rozhodovania tejto trestnej veci, napriek tomu tak však Samosudkyňa odporujúc tým sama sebe neučinila.
37. Tieto vyjdrenia Samosudkyne, ktorými jasne a výslovne poukazuje na vinu obvinených v kauze „Búrka“ a nepriamo konštatuje, akým spôsobom by pro futuro rozhodovala vo veci, teda jednoznačne dokumentujú jej zaujatý pomer k veci, pričom súčasne aj podľa jej vlastnej argumentácie by mala byť vylúčená z predmetného trestného konania.
38. Vo svetle vyššie uvedených vyjadrení potom nemožno prijať argumentáciu Samosudkyne, že v odôvodnení námietky zaujatosti boli vety, ktoré preukazovali jej zaujatosť vo veci, vytrhnuté z kontextu. Vetu, v ktorej konštatovala, že „o vine zadržaných sudcov môže pochybovať len ten, kto žil na mesiaci“, nie je možné vnímať aj v kontexte celého vyjadrenia sudkyne inak, ako jednoznačné presvedčenie sudkyne, že obvinení sudcovia spáchali skutky, pre ktoré sa vedie trestné konanie, a to ju v kontexte ustálenej judikatúry všetkých súdnych inštancií jednoznačne vylučuje z prejednávania mojej trestnej veci, ako aj en bloc v trestných veciach ostatných obvinených sudcov, ktorí sú v rovnakom procesnom postavení.
39. Nad rámec rozhodnutí, na ktoré som poukazoval už v námietke zaujatosti, dávam do pozornosti sťažnostného súdu aj ďalšie na moju vec primerane aplikovateľné súdne rozhodnutia. Ide napr. o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Ndt 16/2016 zo dňa 07.07.2016, ktorým bola trestná vec obž. M. Z. vedená na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 33Tk 1/2016 odňatá tomuto súdu a prikázaná Okresnému súdu Banská Bystrica. Išlo o trestnú vec pridelenú práve sudkyni Mgr. Pamele Záleskej, kde obžalovaní namietali jej zaujatosť z viacerých dôvodov. Za podstatné však považujem uviesť, že Najvyšší súd SR aj v tejto veci zdôraznil, že „za dôležitý dôvod na delegovanie veci podľa súdnej praxe treba považovať aj zistenie takých konkrétnych skutočností, ktoré vzhľadom na svoju závažnosť môžu odôvodňovať vznik pochybností verejnosti alebo procesných strán o nezaujatosti súdu a či vec bude nestranne a nezaujato prerokovaná a posúdená. Ak je takáto pochybnosť preukázaná, hoci nie všetci sudcovia bymohli byť vylúčení, treba v záujme vylúčenia akýchkoľvek pochybností rozhodnúť o odňatí vecipríslušnému súdu a jej prikázaniu inému súdu tohto istého druhu a stupňa, na ktorom vznik takýchtopochybnosti nehrozí.“
40. Pre zachovanie objektivity je potrebné prisvedčiť názoru Samosudkyne, že aj sudca má právo na slobodu prejavu. Má právo sa vyjadrovať, publikovať, či šíriť svoje občianske postoje, vrátane názorov otvorene kritických, pričom predmetom kritiky môžu byť napríklad aj pomery v justícii.
41. Na strane druhej platí však aj to, že prejavy sudcu môžu byť v niektorých prípadoch dôvodom vylúčenia sudcu pre jeho pomer k veci podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku. To platí najmä v takých prípadoch, keď sa sudca o stranách sporu vyjadruje zjavne dehonestujúco, urážlivo, či s vopred daným názorom na výsledok sporu (napríklad s vopred utvoreným názorom na vinu obvineného). V takýchto prípadoch dáva sudca svojimi vyjadreniami najavo to, že nedokáže byť „nad vecou“, že nevie alebo nechce byť objektívny a že prípadný proces, ktorý by vo veci viedol, by bol len procesom formálnym (prípadne určených iba pre médiá, tzv. show trial) s jasným výsledkom. Pokiaľ sa sudca dostane do takejto pozície, tak vo veci nemôže rozhodovať, pretože už sám preukázal svoju zaujatosť a ak by vo veci ďalej konal, išlo by o popretie práva na spravodlivý proces a návrat k procesom s vopred napísanými rozsudkami.
42. Z hľadiska prejavov sudcu ako možného dôvodu jeho zaujatosti sú preto podstatné také prejavy, ktoré možno vztiahnuť k nejakej konkrétnej veci a ktoré teda môžu zakladať pomer sudcu k predmetu daného konania. Tento záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP, ktorý napríklad zistil porušenie Dohovoru v prípade, v ktorom sa sudca vyjadroval spôsobom, z ktorého vyplývalo, že si už vytvoril názor na prípad sťažovateľa v jeho neprospech (rozsudok ESĽP zo dňa 16.09.1999 Buscemi v. Taliansko). V praxi ďalej ide aj o prípady, v ktorých sa napríklad sudkyňa odvolacieho súdu vyjadrovala tak, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, hoci v danej veci mala rozhodovať o podanom odvolaní. Alebo možno spomenúť prípady, ktorými sa zaoberal ESĽP, napríklad vec Lavents proti Lotyšskuzo dňa 28.11.2002, v ktorom súd riešil prípad sudkyne, ktorá sa v rozhovore pre noviny jednoznačne vyjadrila k prebiehajúcemu trestnému konaniu, v ktorom mala rozhodovať (došlo tak k porušeniu práva na rozhodnutie nestranným súdom).
43. Pokiaľ teda ide o vyššie citované vyjadrenia Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, je absolútne irelevantné, že boli vyjadrené „len“ skupine 15 sudcov a ide o jej subjektívne názory. Čo zaráža je skutočnosť, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, že tieto vyjadrenia Samosudkyňa vôbec nepovažuje za problematické a doposiaľ na nich zotrváva. Zhrnúc tieto vyjadrenia o sudcoch, ktorí boli obvinení v kauze „Búrka“, o ktorých sa vyjadrovala ako o „sviniach, ktoré na celé roky zašpinili justíciu a na dlhé roky ju systematicky krivili“, a že „všetci títo jednotlivci boli vzájomne prepojení a zneužívali systém, v ktorom si boli istí, že sa schovajú za nedotknuteľnosť sudcu...a mali z toho všetci dlhé roky finančný a iný prospech“, čo dokonca netvrdí ani prokurátor v obžalobe, tak tieto v žiadnom inom, iba ak totalitnom štáte aplikujúcom inkvizičný trestný proces, nie je možné považovať za nezaujatý a nestranný postoj sudcu k veci a rovnako ich nie je možné legitimizovať a relativizovať právom sudcu na slobodu prejavu.
44. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných informácií, tieto náležite vyhodnotiť a vo veci rozhodnúť tak, aby boli vzaté do úvahy aj predchádzajúce rozhodnutia /obdobne Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 79/08 zo dňa 29.04.2008/.
45. „Pokud jde o objektivní hodnocení nestrannosti soudců, je třeba se zabývat zejména otázkou, zda - i nezávisle na chování a výrocích soudce - existují jisté ověřitelné skutečnosti, které mohou jehonestrannost zpochybňovat, přičemž v této oblasti mohou mít význam i pouhá zdání. Skutečná, tedy i třetím osobám se jevící nestrannost a nezaujatost soudce je totiž jedním z hlavních předpokladů spravedlivého rozhodování a jednou z hlavních premis důvěry občanů v právo a demokratický právní stát“ /Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 741/21 zo dňa 2.8.2021/.
46. „Státní orgány, zejména pak soudy, jsou povinny respektovat presumpci neviny ve všech řízeních,tedy i v jiném řízení než v tom, v němž je příslušný trestný čin projednáván. I v těchto řízeních se musejí zdržet prohlášení, z nichž vyplývá, že považují určitou osobu za vinnou trestným činem, ačkoliv o vině této osoby nebylo žádným soudem pravomocně rozhodnuto. Postup, který neodpovídátomuto pravidlu, je neústavní pro rozpor s čl. 40 odst. 2 Listiny (presumpce neviny). Soudce, který ve svém rozhodnutí toto pravidlo nerespektuje, zpravidla bude v dalším rozhodování o osobě takto neprávem osočené považován za podjatého, a tudíž nebude nestranným soudcem ve smyslu čl. 36 odst.
1 Listiny“ / Nález Ústavného súdu ČR sp zn. I. ÚS 1965/15 zo dňa 27.1.2016/.
47. „Nestrannosť“ znamená absenciu (neprítomnosť) predsudku (t.j. neodôvodnene záporného postoja) alebo zaujatosti (t.j. nie nestranného posudzovania). Jej existenciu alebo neexistenciu možno zisťovať podľa subjektívneho prístupu, ktorý spočíva v zistení osobného presvedčenia alebo správania sudcu v konkrétnom prípade a objektívneho prístupu (testu), ktorý znamená zistenie, či tento konkrétny sudca v konkrétnej veci poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek odôvodnenej pochybnosti o jeho nestrannosti v zmysle pravidla, že sudca nielenže musí byť nestranný, ale takým sa musí javiť ajnavonok. Ak sú prítomné skutočnosti, ktoré môžu odôvodnene viesť k pochybnostiam o jehonestrannosti, treba sudcu považovať za vylúčeného z vykonávania úkonov v danej veci“/napr. Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. R 114/2014 zo dňa
17.6.2014/.
48. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmyslemôže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy vspoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania /Rozsudok ESĽP zo dňa 10. októbra 2000 vo veci Daktaras v. Lithuania, bod 32, sťažnosť č. 42095/98/.
49. Podľa štrasburskej judikatúry (Rozsudok ESĽP zo dňa 7. augusta 1996 vo veci Ferrantelli and Santangelo vs. Taliansko) existencia nestrannosti pre účely Čl. 6 ods. 1 Dohovoru musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčenáakákoľvek oprávnená pochybnosť (any legitimate doubt).
50. Vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti existujú u Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej relevantné dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti pre jej pomer k veci a mojej osobe.
51. Ďalším dôvodom pre podanie námietky zaujatosti bola skutočnosť, že som zároveň obhajcom v trestnom konaní vedenom proti JUDr. Robertovi Kaliňákovi a Doc. JUDr. Robertovi Ficovi, CSc., ktorí opakovane verejne poukazujú na podozrenia z politicky a mediálne motivovaných rozhodnutí sudkyne Mgr. Pamely Záleskej, pričom okrem opakovanej verejnej kritiky menovaní na tlačovej konferencii dňa 13.04.2022 podali na túto sudkyňu podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania.
52. Samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská vo vzťahu k tomuto dôvodu uviedla, že nemá pomer zo žiadnou z týchto osôb, a nie je k nim v žiadnom vzťahu, či už priateľskom alebo nepriateľskom. Sudkyňa ďalej uviedla, že neeviduje žiadne podanie voči nej v rámci disciplinárneho konania. Samosudkyňa sa prvýkrát dozvedela až z podanej námietky, že voči jej osobe bolo podaný podnet na podanie návrh na začatie disciplinárneho konania pre jej rozhodovaciu činnosť. Podľa nej, ak by aj išlo a akékoľvek vyjadrenia verejne činných osôb, pre vylúčenie sudcu nemôže postačovať, aby na ňu obvinený, resp. iné osoby útočili alebo sa hanlivo vyjadrovali, napríklad vyslovovali podozrenia z politicky a mediálne motivovaných rozhodnutí sudkyne.
53. S týmto názorom Samosudkyne sa nie je možné stotožniť. Práve z obdobných dôvodov totiž došlo aktuálne k vylúčeniu sudcu Špecializovaného trestného súdu JUDr. Michala Trubana v kauze „Očistec“, kde sudca na základe námietky poškodeného konštatoval, že sa subjektívne necíti byť zaujatý, avšak pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o možnej nezaujatosti a nestrannosti sa vylúčil z konania a rozhodovania vo veci /viď uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 14T/16/2021 zo dňa 14.04.2022/. Vylúčenie menovaného sudcu potvrdil vo svojom uznesení zo dňa 18.05.2022 sp. zn. 3Tost/7/2022 Najvyšší súd SR s poukazom na tzv. teóriu zdania a to dokonca iba z dôvodu, že voči poškodenému prostredníctvom súkromnej SMS, ktorú poškodený využil ako dôvod podanej námietky voči sudcovi, sudca prejavil pocit krivdy a výčitku za to, že ho poškodený ako predsedu súdu znevážil pred širokou verejnosťou pri jeho vystúpeniach v rámci uchádzania sa o funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu.
54. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Ndt 7/2014 zo dňa 29.5.2014, „Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť napríklad, že uvedený orgán alebo jemu blízka osoba boli poškodení prejednávanou trestnou činnosťou. Pomerom k osobám, ktorých sa úkon priamo týka a k ďalším osobám uvedeným v citovanom ustanovení sa rozumie, že je k uvedeným osobám najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha a družky, prípadne vo vzťahu úzko priateľskom alebo nepriateľskom. Osobami, ktorých úkon sa priamo týka, sú najmä strany trestného konania.“
55. Vo svojej námietke zaujatosti voči Samosudkyni Mgr. Záleskej som namietal ako primárny (nosný) dôvod zaujatosti jej s ústavným princípom prezumpcie neviny nezlučiteľné vyjadrenia, ktoré sa vzťahovali na zadržaných sudcov vrátane mojej osoby. Už táto namietaná skutočnosť by v materiálnom právnom štáte bola aj v prípade, že by bola skutočnosťou izolovanou, dôvodom na bezodkladné vylúčeniu sudcu z (nie len) konkrétnej trestnej veci.
56. Z dôvodu úplnosti skutočností, ktoré Samosudkyňu vylučujú z mojej trestnej veci, som tieto doplnil o ďalšie relevantné fakty, zaujatosť tejto sudkyne iba zvýrazňujúce. Namietol som teda zaujatosť nie len pre jej pomer k mojej trestnej veci a pre jej pomer k mojej osobe ako svini, o ktorej vine pochybuje iba ten, kto bol v poslednej dobe na mesiaci, ako aj jej pomer ku mne ako obhajcovi politicky exponovaných osôb z prostredia politickej opozície, ktoré dlhodobo a intenzívne Samosudkyňu kritizujú pre jej nezákonné procesné postupy a rozhodnutia.
57. Je zrejmé, že tieto uvedené pomery k veci a mojej osobe nemajú z hľadiska rozhodovania o vylúčení sudcu rovnaký význam, čo vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu ČR zo dňa 26.8.2014 sp. zn. II.ÚS808/13, ktorý uviedol, že „výčet těchto vztahů má sestupnou tendenci co do potenciálu vztahu založit podjatost soudce či zdání o podjatosti a je zapotřebí tyto vztahy náležitě rozlišit“. V dôsledku toho tak Ústavný súd ČR v uznesení zo dňa 22. 10. 2014 sp. zn. II.ÚS2127/14za vzťah s najväčším potenciálom považuje „vztah k věci samotné, na opačné straně spektra se pak nachází vztah k právním zástupcům účastníků řízení, přičemž vztah k právnímu zástupci vedlejšího účastníka má ze všech vztahů předvídaných ustanovením §36odst. 1 ZÚS potenciál nejmenší“, tedatú skutočnosť, ktorú som aj ja vo svojej námietke označil za nosný dôvod vylúčenia Samoudkyne Mgr. Pamely Záleskej. V danom prípade je teda vylúčenie Samosudkyne dané primárne jej pomerom k veci (opovrhovanie prezumpciou neviny) a jednoznačne nepriateľským vzťahom k mojej osobe ako svini, o ktorej vine pochybuje iba ten, kto bol v poslednej dobe na mesiaci, ako aj sekundárne jej potenciálne nepriateľským vzťahom k mojej osobe z dôvodu, že ako advokát zastupujem členov politickej opozície, ktorí ju ako sudkyňu kritizujú.
58. Na záver opakovane uvádzam, že existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda neposudzuje podľa subjektívneho postoja sudcu alebo orgánu činného v trestnom konaní, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca alebo orgán činný v trestnom konaní môže byť subjektívne absolútne nestranný (čo však nie je prípad Samosudkyne), ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca alebo orgán činný v trestnom konaní sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti/Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 110/07, mutatis mutandis Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.: III ÚS 24/05/.
59. V tejto súvislosti je pre úplnosť vhodné uviesť, že slovenské súdy pracujú s objektívnym testom nestrannosti predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP, tento test nie je normou iba štrasburského súdu. Aj v krajinách common law (USA, Kanada, Austrália a Nový Zéland) pracujú súdy s testom reasonable apprehension of bias – odôvodnená obava zo zaujatosti sudcu /Appleby, G., McDonald, S. Pride and prejudice: a case for reform of judicial recusal procedure. Legal Ethics, 2017, č. 1, s. 1–26/, ktorý rovnako spočíva v skúmaní objektívneho zdania nestrannosti. Tento test používa ako kritérium nestrannosti pohľad akéhosi tretieho nezaujatého a informovaného pozorovateľa (fair-minded and informed observer). Ako v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol Najvyšší súd Kanady, tento test skúma, k akému záveru by dospela informovaná osoba hľadiaca na vec realisticky a prakticky /Hughes, J., Bryden, D. P. op. cit. sub 181, s. 178/. Vyjadrené slovami Najvyššieho správneho súdu ČR, „se musí soudce na různé aspekty své možné podjatosti dívat očima inteligentního laika mimo justiční praxi a zvažovat, jak by se takovéto osobě tyto aspekty jevily“ /Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 30.5.2018, č. j. 16Kss1/2018-207/.
60. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (napr. Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982,Le Compte a ďalší p. Belgicku - rozsudok z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorejnestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiachstrán. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sútu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu.
61. Uvedenou judikatúrou ESĽP v súvislosti s tzv. teóriou zdania sa Najvyšší súd SR dôsledne riadil aj v aktuálnom, už vyššie citovanom rozhodnutí zo dňa 18.05.2022 sp. zn. 3Tost/7/2022 keď uviedol, že „rozhodujúce pritom nie je stanovisko sudcu, že sa necíti byť subjektívne zaujatý, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán konania a verejnosti. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade už vzhľadom na vyššie uvedené platí tzv.teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého existuje opodstatnenáobava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a najmä u strán konania.“
62. V kontexte daných okolností a ustálenej judikatúry je viac ako nepochybné, že v očiach žiadneho nezávislého, objektívneho a dokonca aj kognitívne menej vybaveného pozorovateľa sa Samosudkyňa, ktorá sa o skupine zadržaných sudcov, do ktorej patrím aj ja, iba pár dní po ich protiústavnom zadržaní a na základe zaujatých mediálnych výstupov „mienkotvorných“ médií vyjadrí, že sú „svine, o ktorých vine pochybuje len ten, kto bol niekoľko mesiacov na mesiaci“, nemôže javiť ako sudca spôsobilý nezaujato, nestranne, spravodlivo a zákonne rozhodnúť o mojej obžalobe.
63. Z vyššie uvedených okolností je zrejmé, že u Samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej z dôvodu absencie atribútu nezaujatosti z objektívneho, ale aj subjektívneho hľadiska, sú dané závažné dôvody jej zaujatosti, a preto podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku musí byť vylúčená z úkonov môjho trestného konania. Z citovanej rozsiahlej judikatúry vyplýva, že minimálnym štandardom je, aby akýkoľvek sudca, u ktorého existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmel vec prejednávať (porovnaj rozsudok Veľkej komory ESĽPo veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, § 78).
64. Na základe hore uvedených skutočností navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom spisu podľa ustanovení § 32 ods. 4; § 185 a nasl.; § 189 ods. 1 písm. a), b), c); § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažnosťou napadnuté uznesenie Samosudkyne Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3T/9/2022 zo dňa 12.10.2022, ktorým sa podľa § 32 ods. 3 Tr.por. nevylúčila z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci, zrušil, a vo veci sám rozhodol tak, že SamosudkyňaMgr. Pamela Záleská je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 3T/9/2022 pre jej pomer k veci a pomer k obvinenému.
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.