Pochybnosti o správnosti využívania trestného činu ohýbania práva v aplikačnej praxi (kauza Búrka)

 

         Pochybnosti o správnosti využívania trestného činu ohýbania práva v apliakčnej praxi (kauza Búrka)

Odbornú ako aj mediálnu verejnosť zaujal prípad schvaľovania dohody o vine a treste uzatvorenej medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len ÚŠP) a bývalou sudkyňou Okresného súdu Bratislava I (ďalej len obvinená). Centrom pozornosti tu bola skutočnosť, že prokurátor ÚŠP prekvapivo zmenil právnu kvalifikáciu skutku tak, že obvinenej kládol za vinu spáchanie trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák., hoci mala obvinená spáchať stíhaný skutok v roku 2017, kedy tento trestný čin v slovenskom Trestnom zákone neexistoval a obvinená aj bola následne uznaná vinnou zo spáchania tohto trestného činu, nakoľko Špecilaizovaný trestný súd predloženú dohodu schválil.

Ide o zaujímavú problematiku vzájomného pomeru medzi trestnými činmi zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák. a trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. a preto som sa rozhodol prispieť do tejto diskusie.

Skutkové okolnosti a právna kvalifikácia:

Obvinenej sa kládlo za vinu (skutok je skrátený len na podstatné skutkové okolnosti), že:

obvinená ako zákonná sudkyňa v konkrétnej veci bola v kontakte s X, ktorý ju žiadal, aby rozhodla v jeho prospech a teda aby vydala neodkladné opatrenie, pričom dňa ... vydala uznesenie, ktorým konanie voči žalovanému v druhom rade zastavila a nariadila neodkladné opatrenie, pričom ako zákonná sudkyňa tak konala nie na základe zisteného skutkového a právneho stavu veci, ale na základe požiadaviek a v prospech X, následne dňa ...  v uvedenej veci o určenie kto je akcionárom a o určenie neplatnosti akcií, rozhodla v merite veci a to rozsudkom pre zmeškanie, pričom podľa § 273 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) je možné vydať rozsudok pre zmeškanie iba v konaniach podľa § 137 písm. a) CSP, t. j. súd môže rozhodnúť týmto spôsobom iba v prípade žalôb na plnenie, avšak predmetom tohto konania nebolo plnenie, ale určenie, či tu právo je alebo nie je, predmetný nezákonný rozsudok nechala správoplatniť a to aj napriek tomu, že bola na túto skutočnosť upozornená navrhovateľom, teda ako zákonná sudkyňa tak konala nie na základe zisteného skutkového a právneho stavu veci, ale na základe požiadaviek v prospech X a na základe odporúčania JUDr. Y, ktorý tak konal tiež na základe požiadavky a v prospech X, ktorého pravidelne informoval o postupe a plánovaní úkonov v rámci predmetnej súdnej veci.....

Bývalej sudkyni Okresného súdu Bratislava I bolo pôvodne vznesené obvinenie za spáchanie tohto skutku v roku 2020, pričom toto jej konanie bolo právne kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. a) Tr. zák.

Táto právna kvaliifkácia bola prokurátorom ÚŠP v dohode o vine a treste zmenená na zločin obýbania práva podľa § 326a ods. 1 („kto ako sudca pri rozhodovaní uplatní svojvoľne právo a iného tým poškodení alebo zvýhodní“), ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. a) Tr. zák. – na objednávku.

Sudkyňa Špecializovaného trestného predloženú dohodu schválila a nemala žiadne výhrady k zmenej právnej kvalifikácii.

       Úrad špeciálnej prokuratúry hovorí o pomerne špeciality trestných činov. Skutočne tu ide o špecialitu?

Úrad špeciálnej prokuratúry zmenu právnej kvalifikácie na trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. v posudzovanom prípade odôvodnil pre médá tak, že „pri trestnom čine obýbania práva sa jedná o trestný čin, ktorý je označený ako „lex specialis“ vo vzťahu k sudcom. Podľa Tresntého zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá, podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“.[1]

Z uvedeného vyjadrenia ÚŠP možno vyvodiť, že prokurátor posúdil vzájomný vzťah trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák. a ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. ako vzťah špeciality s tým, že špeciálnym trestným činom je tu trestný čin ohýbania práva. Z tohto vyjadrenia možno vyvodiť aj to, že prokurátor považoval ohýbanie práva za súčasť trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktoré bolo iba zákonodarcom vyčlenené z tejto skutkovej podstaty ako nový trestný čin.

Tento názor považujem za nesprávny, pričom nemá oporu vo vzájomnom porovnaní skutkových podstát uvedených trestných činov.

Pomer špeciality medzi trestnými činmi je vtedy, keď konanie páchateľa napĺňa znaky skutkových podstát dvoch alebo viacerých trestných činov. Ide o trestné činy, ktorých skutkové podstaty sa prelínajú (krížia), t. j. trestný čin, ktorý sa považuje za špeciálny obsahuje zásadne znaky skutkovej podstaty všeobecného trestného činu, avšak tie, na rozdiel od všeobecného trestného činu, môžu byť konkretizované, či doplnené o znaky osobitné, prípadne majú napríklad zúžený rozsah v pomere k všeobecnej skutkovej podstate (užší trestný čin je špeciálny v pomere k širšiemu trestnému činu). Alebo povedané inak, pokiaľ sa pri niektorom trestnom čine zvažuje, či je špeciálnym trestným činom k inému trestnému činu, musí sa najskôr skúmať to, či tento špeciálny trestný čin obsahuje súčasne aj znaky trestného činu všeobecného, t. j. širšieho trestného činu. A to sa týka aj znakov, ktoré charakterizujú subjektívnu stránku trestného činu. Ak ich všetky neobsahuje, potom nemôže ísť o špeciálny trestný čin a je bez významu, že inak má niektoré znaky skutkovej podstaty zhodné s iným trestným činom.

Tak napríklad v pomere špeciality sú špeciálny (zúžený) trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. vo vzťahu k všeobecnému (širšiemu) trestnému činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., nakoľko trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. obsahuje všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. (uvedenie do omylu, majetkovú dispozíciu vykonanú v omyle, spôsobenie škody), avšak je zúžený len na podvodné konania v úverových vzťahoch. Preto sa úverový podvod právne posúdi iba ako špeciálny trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., avšak už nie aj ako všeobecný trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., nakoľko ten je už v trestnom čine úverového podvodu obsiahnutý (zhodné je to aj napríklad pri špeciálnom trestnom čine lúpeže vo vzťahu k všeobecnému trestnému činu vydierania, či pri trestnom čine skrátenia dane vo vzťahu k trestnému činu podvodu a podobne).

Pokiaľ ale porovnáme základné skutkové podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. a trestného činu ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák., zistíme, že základná skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. obsahuje aj úmysel presahujúci objektívnu stránku trestného činu (tzv. druhý úmysel). Ide o špecifický úmysel vyjadrený v ustanovení § 326 ods. 1 Tr. zák. tak, že verejný činiteľ koná v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech (nestačí teda len, že verejný činiteľ úmyselne vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale je nevyhnutné, aby ho k tomuto konaniu viedol aj tzv. druhý úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech). Práve tento tzv. druhý úmysel presahujúci objektívnu stránku trestného činu tak má pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa reálny význam v tom, že z hľadiska spôsobenia škody alebo zabezpečenia neoprávneného prospechu umožňuje predčasné dokonanie trestného činu (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/939/2017).

Trestný čin ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák. pritom neobsahuje tento tzv. druhý úmysel presahujúci objektívnu stránku trestného činu a nie je ani konštruovaný, z hľadiska možného spôsobenia následku, ako predčasne dokonaný trestný čin. Z uvedeného vyplýva, že z hľadiska vymedzenia subjektívnej stránky neobsahuje základná skutková podstata trestného činu ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák. všetky znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a preto ani nemôže byť k tomuto trestnému činu v pomere špeciality. V pomere špeciality by bol trestný čin ohýbania práva vo vzťahu k trestnému činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vtedy, ak by bola jeho základná skutková podstata konštruovaná aj s týmto tzv. druhým úmyslom. Potom by sa dalo hovoriť, že je tu špecialita, nakoľko ide o totožné skutkové podstaty, avšak trestný čin ohýbania práva je užšie vymedzený v tom, že sa netýka všetkých verejných činiteľov a možno sa ho dopustiť len pri rozhodovaní. Je však zjavné, že tomu tak nie je.

Podľa môjho názoru je potrebné vymedziť vzťah trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. a ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák. ako vzťah subsidiarity (podpornosti, dopĺňania) a nie ako vzťah klasickej špeciality. 

Subsidiarita trestných činov znamená, že tu síce máme dva trestné činy, ktoré sú určené k ochrane tých istých vzťahov, avšak účelom jedného z nich je len doplniť ochranu, ktorú už poskytuje iný (primárny) trestný čin. Ide tu teda o vzťah primárneho trestného činu a trestného činu doplnkového, ktorý sa rieši tak, že doplnkový trestný čin sa použije iba v prípade, pokiaľ skutok nie je možné právne kvalifikovať ako primárny trestný čin.

Primárnym trestným činom je tu trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák., ktorý sa týka postihu konania všetkých verejných činiteľov, ktorý konajú úmyselne niektorým zo spôsobov uvedených v písmenách a až c ustanovenia § 326 ods. 1 a to zároveň aj v tzv. druhom úmysle (ako bol popísaný vyššie) s tým, že doplnkovým trestným činom vo vzťahu k vybranej skupine verejných činiteľov a to pri ich rozhodovaní je tu trestný čin ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák., ktorý sa preto použije iba vtedy, pokiaľ nie je možné konania vybraných verejných činiteľov posúdiť podľa trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa (napríklad ak sa nepreukáže u sudcu tzv. druhý úmysel, ale len to, že úmyselne svojvoľne postupoval v rozpore so zákonom pri rozhodovaní).

 Vo vzťahu k vybranej skupine verejných činiteľov (napríklad sudcov) preto zavedenie trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. predstavuje sprísnenie Trestného zákona (nie jeho zmiernenie ako to prezentuje ÚŠP vo vyjadrení), nakoľko k primárnemu trestnému činu zavádza aj doplnkový (podporný) trestný čin, ktorý môže byť využiteľný v prípadoch, v ktorých nie sú preukázané všetky znaky skutkovej podstaty primárneho trestného činu, v danom prípade trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa (to, že takýto doplnok nie je vôbec potrebný je už iná téma).

Vzťah subsidiarity (podpornosti, dopĺňania sa) trestných činov pritom nie je v Trestnom zákone nič výnimočné. Tak napríklad klasickým príkladom subsidiarity je vzťah primárneho trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. k podpornému trestnému činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Tr. zák. (pokiaľ sa nepodarí preukázať napríklad, že konateľ obchodnej spoločnosti si prisvojil finančné prostriedky obchodnej spoločnosti vo svoj prospech, nepôjde o primárny trestný čin sprenevery, avšak môže ísť o podporný trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku pokiaľ úmyselným konaním konateľa vznikla obchodnej spoločnosti škoda na majetku, avšak absentuje dôkaz o obohatení sa konateľa). Vždy sa pritom postupuje podľa podporného (subsidiárneho) trestného činu len vtedy, pokiaľ sa nedá skutok právne kvalifikovať podľa primárneho trestného činu s tým, že ich jednočinný súbeh je vylúčený práve z dôvodu subsidiarity.

Pokiaľ tieto závery aplikujeme na skutok uvedený v úvode tohto príspevku, tak zistíme, že tu obvinená mala úmyselne vykonávať svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu (úmyselné vydanie rozsudku pre zmeškanie v prípade, v ktorom to zákon vylučoval) a zároveň mala konať aj v tzv. druhom úmysle, t. j. minimálne v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech (čo vyplýva z toho, že išlo o zneužitie rozhodovacej právomoci na objednávku s tým, že objednávateľ, respektíve účastník sporu v prospech ktorého objednávateľ vystupoval, mal byť nezákonným rozhodnutím zvýhodnený). Z uvedeného vyplýva, že obvinená naplnila svojím konaním minimálne všetky znaky základnej skutkovej podstaty primárneho trestného činu, t. j. trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Nebol preto žiadny dôvod na to, aby toto konanie obvinenej bolo prekvalifikované na trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák., pretože prednosť tu má nepochybne trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, keďže tu nejde o vzťah špeciality trestných činov, ale o vzťah subsidiarity (podpornosti). Tento výklad je aj v súlade s úmyslom zákonodarcu, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k trestnému činu ohýbania práva, nakoľko z nej možno vyvodiť, že miernejší trestný čin ohýbania práva nemá u sudcov nahradiť prísnejší trestný čin znaužívania právomoci verejného činiteľa (tak ako to fakticky konštatuje vyjadrenie ÚŠP), ale má tento prísnejší trestný čin len dopĺňať.

Sudkyňa Špecializovaného trestného súdu hovorí o absencii riadne vyčíslenej škody 

Mediálne zdroje[2] uvádzajú, že sudkyňa Špecializovaného trestného súdu, ktorá dohodu schvaľovala, vidí rozdiel medzi trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa a ohýbaním práva v tom, či je dostatočne preukázaná škoda alebo prospech, ktorý sudca svojím protiprávnym rozhodnutím spôsobil. V danom prípade malo ísť, podľa sudkyne Špecializovaného trestného súdu, o trestný čin ohýbania práva s poukazom na nejasne uplatnený nárok na náhradu škody a samotný dôvod uplantneného nároku, čím nedošlo k splneniu podmienky podľa § 326 Tr. zák., ktorý predpokladá buď spôsobenie riadne vyčíslenej a zdôvodnenej škody alebo predpokladá vyčíslenie neoprávneného majetkového prospechu.

Dúfam, že sa na mňa kolegyňa zo Špecializovaného trestného súdu nebude hnevať, ale jej vyššie popísaný názor, ak ho skutočne vyslovila tak ako bol medializovaný, je v rozpore so znakmi základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. a jeho dlhodobým výkladom v aplikačnej praxi, nakoľko spôsobenie následku vo forme škody, či získania neoprávneného prospechu samotná základná skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vôbec nevyžaduje.

Už bolo viackrát judikované, a opakovane sa o tom písalo aj na tomto webe[3], že podstatným prvkom základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. je to, že nemusí byť reálne (skutočne) spôsobená škoda nijakej osobe a ani nemusí reálne dôjsť k získaniu neoprávneného prospechu (rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS/6/2000[4]). Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je tzv. predčasne dokonaný trestný čin, nakoľko z hľadiska porušenia, či obchádzania zákonnej povinnosti zo strany verejného činiteľa ide síce o poruchový trestný čin, pretože už samotné zneužitie právomoci je poruchou vo výkone verejnej moci, avšak predčasne dokonaným je z dôvodu, že toto zneužitie právomoci zo strany verejného činiteľa nemusí mať vždy dopad do subjektívnej sféry tretej osoby, respektíve nemusí verejný činiteľ získať neoprávnený prospech, postačí pokiaľ k tomu jeho úmysel smeruje, t. j. nemusí prísť vôbec k škode inej osoby, či k získaniu neoprávneného prospechu, postačí, ak k tomu smeroval aspoň nepriamy úmysel verejného činiteľa pri zneužívaní svojej právomoci (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/939/2017).

Úmysel verejného činiteľa spôsobiť inému škodu, či zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech preto nemusí mať odraz v objektívnej realite, postačí ak spôsobenie škody, či získanie neoprávneného prospechu verejný činiteľ zamýšľal. Zároveň nie je stanovená ani minimálna  miera škody, či prospechu.

Tento názor pritom nie v praxi sporný, je dlhodobo rešpektovaný, logický a vyplýva aj zo staršej judikatúry, ktorá konštatovala, že znak “v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech” charakterizuje pohnútku páchateľa, takže k dokonaniu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. nie je potrebné, aby aj škoda inému neoprávnene vznikla alebo aby páchateľ skutočne sebe alebo inému zadovážil neoprávnený prospech (primerane judikatúra R 25/1975). Úmysel zabezpečiť sebe alebo inému neoprávnený prospech pritom zahŕňa každé neoprávnené zvýhodnenie materiálne ale aj nemateriálne, na ktoré by páchateľ alebo iná osoba nemala právo.

Základná skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. teda celkom určite pre svoje naplnenie nevyžaduje, aby bola preukázaná majetková škoda alebo majetkový prospech a už vôbec znaky tohto trestného činu nie sú viazané na „spôsobenie buď riadne vyčíslenej a zdôvodnenej škody alebo na vyčíslenie neoprávneného majetkového prospechu“.

Z uvedeného potom vyplýva, že ak „preukázanie riadne vyčíslenej škody“ nie je vôbec znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 326 ods. 1 Tr. zák., nakoľko ide o tzv. predčasne dokonaný trestný čin a napríklad prípadný neoprávnený prospech nemusí mať ani majetkovú podobu, potom nemôže byť ani rozlišovacím kritériom pre posúdenie kedy sa protiprávne konanie sudcu pri rozhodovaní má právne kvalifikovať ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. a kedy ako trestný čin ohýbania práva podľa § 326a ods. 1 Tr. zák.

V posudzovanom prípade obvinenej teda pre naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. postačí, že účastník súdneho sporu získal neoprávnene prospech v tom, že bolo rozhodnuté v jeho prospech rozsudkom pre zmeškanie, hoci na vydanie takéhoto rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky (to, že obvinená konala v prospech konkrétnej osoby a čo v prospech konkrétnej osoby obvinená vykonala je aj súčasťou popisu skutku).

Čo s tým má Súdna rada SR?

Z mediálnych zdrojov uvedených vyššie možno zistiť, že na minimálne dve ďalšie sudkyne bola podaná obžaloba s už zmenenou právnou kvalifikáciou trestného činu ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. 

V tomto smere je preto nutné pripomenúť, že podľa § 207a ods. 3 Tr. por. má sudca obvinený pre trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák. právo po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia písomne navrhnúť Súdnej rade SR vyslovenie nesúhlasu s trestným stíhaním pre tento trestný čin.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva ochrana obvineného sudcu pred neoprávneným trestným stíhaním pre trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Tr. por., pričom z účelu tohto ustanovenia možno vyvodiť aj to, že možnosť obrátiť sa na Súdnu radu SR má sudca nielen vtedy, keď mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin ohýbania práva, ale aj vtedy, keď mu bolo síce vznesené obvinenie pre iný trestný čin, avšak v priebehu trestného stíhania došlo k prekvalifikovaniu trestného činu na trestný čin ohýbania práva.

Nie je teda vylúčené, že sa niektorá z obžalovaných sudkýň, ak sú ešte stále sudkyne, obráti podľa § 207a ods. 3 Tr. por. na Súdnu radu SR a to prípadne aj s otázkou dôvodnosti jej stíhania pre trestný čin ohýbania práva, ktorý v čase spáchania skutku neexistoval a ktorý je  s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa v pomere subsidiarity. Bolo by zaujímavé sledovať, čo by s takýmto podnetom Súdna rada SR urobila, nakoľko jej prípadný nesúhlas s výkladom, ktorý urobil ÚŠP, by znamenal zastavenie trestného stíhania v zmysle § 9 ods. 2 Tr. por. (v prípade podania takéhoto podnetu by špecializovaný trestný súd zrejme musel vyčkať rozhodnutie súdnej rady). Je paradoxné, že zákonodarca nepočítal s možnosťou, že trestné stíhanie obvineného sudcu pre trestný čin ohýbania práva môže byť nedôvodné, avšak nie preto, že by nešlo vôbec o trestný čin a trestné stíhanie by malo byť zastavené, ale preto, že nejde o trestný čin ohýbania práva, ale mohlo by ísť o trestný čin iný (ustanovenie § 9 ods. 2 Tr. por. viaže nesúhlas Súdnej rady SR vždy so zastavením trestného stíhania a nepočíta s možnosťou prekvalifikovania skutku).

Napokon, zákonodarca vložil súdnu radu do trestného stíhania sudcov ako poistku proti nedôvodnému stíhaniu sudcov pre trestný čin ohýbania práva a tak by bolo možno žiadúcim, aby sa k tejto problematike vyjadrila aj súdna rada a to ešte skôr, než tak urobí Najvyšší súd SR.

Záver:

Už v čase legislatívneho návrhu trestného činu ohýbania práva som v článku[5] upozorňoval na to, že nie je vyjasnený vzťah tohto trestného činu a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa  a že to bude v praxi spôsobovať nemalé problémy. Stalo sa a nevyjasnenie tohto vzťahu môže mať závažné následky. Napríklad, pokiaľ by sa prijal záver, že postup ÚŠP pri zmene právnej kvalifikácie bol nesprávny, potom bola dohoda o vine a treste nezákonná a navyše túto dohodu schvaľoval nepríslušný súd, nakoľko trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa nepatrí, bez ďalšieho, do právomoci Špecializovaného trestného súdu. Trestný čin ohýbania práva je pritom trestným činom zbytočným a pri pripravovanej veľkej novelizácii trestných kódxov by mal byť celkom určite vypustený z Trestného zákona.

 

Diskusia