Odpoveď Transparency International Slovensko na článok Marcely Kosovej

 

Samuel Spáč, M.A., PhD., predseda Správnej rady Transparency international Slovensko

Odpoveď  Transparency  International  Slovensko  na článok M.Kosovej „Netransparentné hodnotenie sudcov Transparency International Slovensko“

Vážená pani Kosová, ostatní čitatelia,

dovoľte mi reagovať na článok, ktorý bol zverejnený na stránke Právne Listy pod názvom „Netransparentné hodnotenie sudcov Transparency International Slovensko“.

Najväčšia časť Vášho textu v skutočnosti nie je o hodnotení Transparency a vlastne je to aj dobre. A v tých častiach by som sa s Vami aj zhodol až na niektoré faktické, resp. interpretačné nezhody. Ale budem nasledovať štruktúru Vášho textu.

1/

Píšete: "[o]krem skutočnosti, že nie je možné zistiť akí experti na súdnictvo a na základe akého mandátu či schopností, sa podieľali na tomto počine, je tu viacero zavádzania, na ktoré sa pokúsim poukázať".

 

K otázke expertízy. Pod článkom sú podpísaní autori. Je tam aj, že "[z]a pomoc pri vypracovaní metodológie a odborné rady ďakujeme predsedovi správnej rady Transparency Samuelovi Spáčovi". To som ja. Ak máte pochybnosti o mojej expertíze, informácie sú ľahko dostupné. Prehľad si môžete spraviť napríklad cez googlescholar:

https://scholar.google.co.uk/citations?user=IC5AJKgAAAAJ&hl=en&oi=ao

 

Dá sa pomerne ľahko dozvedieť, že sa téme súdnictva roky venujem, že na tému súdnych systémov a aj toho ako súdnu moc skúmať pomerne úspešne publikujem a že pôsobím, okrem iného, aj na JudicialStudiesInstitute na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa podieľam na riešení v poradí druhého projektu financovaného EuropeanResearchCouncil venujúcemu sa súdnej moci a súdnym systémom.

 

Táto metodika má tiež svoju históriu, vznikala na základe a) prehľadu literatúry o kvantitatívnom hodnotení sudcov, b) rozhovorov so sudcami, advokátmi, ľuďmi z praxe, c) na základe komentárov, výhrad, návrhov a upresnení, ktoré zazneli pri publikovaní obdobných výstupov v minulosti. Mohla by byť istotne lepšia, ale relevantné výhrady k jej validite sú veľmi zriedkavé. Úprimne verím, že v diskusii by sme sa vedeli prepracovať k relevantným výhradám týkajúcim sa validity, ale v tomto momente sa to Vášmu textu, podľa mňa, nepodarilo. K tomu neskôr. Validitou tu myslím to, čo sa myslí pod pojmom validita vo vedeckom skúmaní, a teda, ako dobre závery korešpondujú s realitou.

 

K otázke mandátu, či schopností. Mandát má, vďakabohu, v slušnom demokratickom systéme, ktokoľvek. Viem si predstaviť, že sa nezhodneme v odpovedi na otázku, či by malo mať súdnictvo nejakú zodpovednosť voči verejnosti a či by malo podliehať verejnej kontrole. To ale nie je v jadre tohto Vášho textu.

 

Čo sa týka schopností. Mohli by ste nesúhlasiť, ale nemyslím si, že som úplne neskúsený, ako v oblasti tvorenia konceptov a ich merania, tak aj v oblasti práce s dátami a štatistickej analýzy.

K prvému odporúčam tento výstup: https://onlinelibrary.wiley.com/doi/full/10.1111/rego.12453.

K druhému napr. tento: https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/10758216.2020.1806080.

Oba prešli recenzným konaním v časopisoch, ktoré patria v politickej vede do Q1, resp. Q2 medzi impactovanými časopismi. Nie nevyhnutne to znamená, že by tie dva výstupy nemohli byť lepšie, ale povedzme, že to minimálne presvedčilo editorov a recenzentov veľmi dobrých časopisov, že ako meraniu konceptov, tak aj štatistike v nejakej miere rozumiem. O tom, prečo sa domnievam, že rozumiem aj súdnym systémom hovoria tieto publikácie tiež a aj iné výstupy mojej publikačnej činnosti.

 

 

2/

K tej časti o metodológii a metóde, k tomu sa je ťažko vyjadrovať. Skúsim opäť len to, že mám za sebou tréning v spoločenskovedných metódach a metodologické kurzy aj učím. Na pracovisku, ktoré bolo v nedávnej minulosti tiež hodnotené (a aj sme nevedeli ako to dopadne) a patrí medzi 5% najlepších vedeckých pracovísk na Slovensku.

 

V skratke a veľmi zjednodušujúco, výskumné metódy sú spôsoby, akými sa dáta zbierajú a analyzujú. Metodiky sú štandardizované postupy zberu a analýzy dát, ktorými sa niečo robí - od určovania počtu sudcov po psychologické testovanie, napr. vo výberovom procese. Metodológia výskumu sa tradične používa pri označení súboru metód a praktík, ktoré sa používajú v nejakom odbore, ale nezriedka aj ako objasnenie postupu zberu dát a analýzy dát v konkrétnom prípade.

 

Hlavne, fakt je zbytočné, aby ste túto debatu otvárali. Úprimne sa mi nechce veriť, že by si ktokoľvek po prečítaní toho odstavca pomyslel, že tomu rozumiete. Čo je v poriadku, pretože ste sudkyňa a máte rozumieť iným veciam.

 

 

3/

Píšete, že: "takéto „hodnotenie“ nie len, že nič nehovorí o kvalite jednotlivých sudcov, ale ich akési zaradenie do kategórií a následného rebríčka je spôsobilé naďalej smerovať občanov k nedôvere v justíciu".

 

Ku kvalite sudcov a aj validite výsledkov. Naozaj nám roky kontroly validity výsledkov ukazujú, že, nech už je to čokoľvek, čo meriame, tak to meriame dobre. Nestretávame sa s výhradami, že by bol subjektívne posudzovaný výborný sudca u nás hodnotený ako veľmi slabý, alebo naopak. Pravdupovediac, bol by som za také pozorovanie vďačný, pretože by nám mohlo pomôcť identifikovať ďalšie dimenzie sudcovskej práce, ktoré možno pokryté nemáme. Napríklad v tejto verzii metodiky sme pridali dimenziu (alebo komponent) produktivity, pretože v minulosti boli sťažnosti, že sudcovi boli hodnotení nízko v dimenzii efektivity, no pritom pracovali veľa a produktívne. Zobrali sme to do úvahy, pridali sme komponent.

 

S jednou vecou súhlasím, ktorá je vo Vašich riadkoch implicitne, alebo možno je tým najmenším spoločným menovateľom, na ktorom by sme sa vedeli zhodnúť. Nie je ľahké výsledky analýzy komunikovať a prílišné zjednodušenie neponúka dostatočne zrozumiteľný produkt. Pokúsime sa tento nedostatok napraviť. V minulosti sme zároveň s publikovaním textu produkovali update v profiloch jednotlivých sudcov na portáli Otvorené súdy, ktorý ponúkal plastickejší obraz, pretože hovoril ako v jednotlivých indikátoroch uspel sudca, kde sa nachádza v porovnaní s priemerom medzi ostatnými sudcami, a prečo je hodnotený ako je hodnotený.

 

Zaujímavým prípadom, ktorý spomínate, ale naozaj sa mi nezdá indikatívny je, že je tam zahrnutá sudkyňa, ktorá nie je sudkyňou. Úplne celý príbeh ste nepovedali, snahu o ústretovosť vo Vašom vyjadrení nebadať a isto viete, že by ste ústretová pomerne ľahko mohli byť. Ide totiž o sudkyňu, ktorej menovkyňa sudkyňou je. Jedenkrát bol jej štatistický výkaz zverejnený s menom v tvare "Meno Priezvisko, ml." a áno, ten kto dáta "čistil" to vyhodnotil tak, že to bude jej presnejšia identita a v snahe zabezpečiť, aby sme mali pre každého sudcu čo najkomplexnejšie dáta jej bola vytvorená identita v tomto tvare. Našťastie, táto chyba sa dá ľahko napraviť a už aj je napravená.

 

Čo sa týka dôvery v justíciu. Je to pre mňa téma na zaujímavú diskusiu.

 

Po prvé. Sudcovia sa zvyknú sťažovať, že médiá si vyberajú len prípady, ktoré vykresľujú súdnictvo zle a to prispieva k nedôvere. Chápem, aj si myslím, že to môže byť pravda. Úplne si nemyslím, že sa to deje kvôli high-profile prípadom napr. v Denníku N či SME, ktoré, podľa mňa, o súdnictve, či až zo širšia téme spravodlivosti, informuje nešťastne, ale v princípe platí, že médiá si vyberajú negatívne prípady. Viac si myslím, že k nedôvere prispieva to, ako napr. bulvárne médiá rámcujú témy spravodlivosti. Pred pár rokmi som školil diplomovú tému na túto prácu a často sa zjavovali témy toho, že súdnictvo je pomalé, alebo napríklad často dávali priestor príbuzným rôznych poškodených, ktorí vyjadrovali svoje pohoršenie nad krivdou, ktorá sa im udiala. Myslím si, že toto ovplyvňuje verejnú mienku o súdnictve viac.

 

Hodnotenie Transparency predsa pomenúva aj to dobré v súdnictve. Dokonca, aj keby sme aplikovali veľmi prísnu interpretáciu toho, čo Transparency hovorí, tak hodnotenie "slabé" dostalo len cca 9% sudcov. Hodnotenie, ktoré je lepšie ako priemerné dostalo až 44% sudcov. Opäť, chápem, že si sudcovia vedia predstaviť, že by sa poukazovalo len na to pekné, ale veď si zas netreba nahovárať, a Vy to tiež určite viete, že v súdnictve všetko funguje. Hodnotenie, ktoré sa robí zo zákona ukazuje úplne perverzné výsledky - 1839 hodnotení s verdiktom "výborný", 39 hodnotení s verdiktom "dobrý" a len 2 (!!!) s verdiktom "nevyhovujúci". Chodili ste do školy, boli ste súčasťou nejakých väčších skupín, viete, že vo svete sa distribúcie akýchkoľvek parametrov skôr či neskôr začnú podobať na normálnu distribúciu - tzv. Gaussovu krivku. Prečo to tak je vysvetľuje tzv. centrálna limitná veta (central limit theorem).

 

Dá sa na to pozrieť ešte inak. Ak by som učil kurz, v ktorom by všetci študenti dostali hodnotenie „A“, dôvodom by zrejme bolo, že som mal veľmi nízke štandardy. A na čo by bolo také niečo dobré?

 

Čiže, hodnotenie Transparency, ako jedna z mála aktivít na Slovensku, pomenúva aj to dobré v súdnictve. Ak už nemá existovať takáto aktivita, kto sa môže vyjadrovať k súdnictvu? Alebo naozaj majú byť súdy mimo verejnej kontroly? A môžeme si to na Slovensku dovoliť, ak je tu nedôvera vyššia, než v iných krajinách a po udalostiach, ktoré sa veľmi zásadne dotkli súdnictva v posledných rokoch? Mimochodom, najväčší prepad dôvery v justíciu sme zaznamenali cca pred 10-15 rokmi, v situácii, kde súdnictvo odmietalo verejnú kontrolu.

 

 

4/

Píšete, že: "kombinácia metód TIS, je nepreskúmateľná a výsledky zavádzajúce".

 

Vo vede platia nejaké štandardy na to, čo možno klasifikovať ako vedecký výstup. Toto síce vedecký výstup nie je, ale snažili sme sa týmto štandardom približovať.

 

King, Keohane a Verba (1996) napríklad píšu, že veda musí spĺňať tieto 4 kritériá: a) cieľom je inferencia, b) procesy sú verejné, c) závery nie sú predom dané, d) zmyslom je metóda.[1] Keď píšete, že kombinácia metód TIS je nepreskúmateľná, tak verím, že je nepreskúmateľná pre Vás, ale to z nej nerobí nepreskúmateľnú. Zverejnili sme, a aj v minulosti sme zverejňovali, čo sme robili, na základe akých dát a ako sme postupovali. Transparentní sme až do tej miery, že sme zverejnili ako dáta, tak aj kód v softvéri R, v ktorom boli dáta spracúvané. Tam je vidieť úplne každú jednu metodologickú voľbu, ktorú sme urobili.

 

Michener a Bersch (2013) píšu, že transparentosť, hoci to píšu pochopiteľne o transparentnosti verejnej moci, má dve dimenzie: a) viditeľnosť (visibility), b) schopnosť robiť správne závery (inferrability).[2] Všetko je dostupné, všetko si môžete prejsť vo svojom vlastnom počítači a uvidíte, že výsledky budú také isté. A môžete sa s dátami aj pohrať a zistiť, čo iné by ste v nich videli Vy. Opäť, neočakávam, že to budete robiť, pretože máte iné schopnosti ako prácu so štatistickým softvérom a schopnosť pracovať s kvantitatívnymi dátami, ale naozaj to možné je. Keby ste mali záujem, rád Vám s tým pomôžem.

 

 

5/

Na záver k váženiu prípadov a Metodike určovania počtu sudcov.

 

V prvom rade súhlasíme, že váhy prípadov nie sú dokonalé. Ale zas, nie sú vymyslené TIS, zjavené z nebies, či vycucané z prsta. Nepáčia sa Vám teraz, ale keďže mám približnú predstavu, ako sa s tými dátami zo sudcovských denníkov bude pracovať v CWA, nie som si istý, že budete s výsledkami spokojnáaj v budúcnosti. Je to téma, na ktorej treba pracovať. Napríklad by veľmi pomohlo už taká drobnosť ako rozdelenie registra C na menšie časti, pretože teraz je to trošku taký "odpadkový kôš", do ktorého spadá príliš široké spektrum vecí. A ktoré, v tejto metodike, môže spôsobovať, že sudcovia napr. zo súdov v sídle krajov majú ťažšiu skladbu vecí. Ale obávam sa, že CWA to úplne nevyrieši. Môže vyriešiť iné veci, keď s tým bude nespokojnosť, možno by sa mohlo čisto robiť CWA pre register C a uvažovať ako zvýšiť presnosť merania tam.

 

Mimochodom, v Metodike určovania počtu sudcov (MUPS) sa na toto špecifikum prihliada. Najskôr sa mi žiada povedať, že súdnictvo dovnútra úplne nemá jasno v tom, ako to je. Postavím toto na anekdotách a nemenovaní nikoho konkrétneho, ale debaty so sudcami z Bratislavy zvyknú obsahovať tvrdenia, že "veci sú v Bratislave ťažšie, je tu veľa ochrán osobnosti a pod., v regiónoch rozhodujú o 6 ukradnutých kusoch dreva, to sú úplne iné veci." Problém je, že keď bratislavskí sudcovia odídu, tak často zaznievajú iné pohľady. Od toho, že to nie je pravda a skladba vecí je všade rovnaká, až po to, že sudcovia v Bratislave sú leniví.

 

Ja si myslím, že to sudcovia v Bratislave, väčších mestách majú ťažšie, ale nevieme to vyčísliť. A veruže to neviete ani Vy. V MUPS je to zohľadnené tak, že sa okrem normy, čiže v tomto momente jediného zmysluplného merania váhy prípadov, prihliada aj na to, ako súdy v minulých rokoch naozaj rozhodovali. Veď predsa viete, že keď sa určovali počty sudcov pred MUPS, tak na to bratislavské súdy (a najmä účastníci konania na nich) doplácali najviac. MUPS sa snaží tieto regionálne rozdiely vyrovnať aj tým, že berie ohľad na výkonnosť sudcov a dáva im "benefit of thedoubt", že robia svoju prácu najlepšie ako vedia.

 

 

6/

Na záver už len napíšem, že ja som v mnohom za túto diskusiu rád. Mohla by prebiehať aj inak, bez urazeného tónu a odborárskej mobilizácie, ale nevadí.

 

Verím, že raz sa aj Vás podarí presvedčiť, že cieľom tejto metodiky je súdom pomôcť identifikovať, čo na nich funguje a nefunguje a dať im možnosť na zlepšovanie.

 

Sudcovia, z pochopiteľných dôvodov, úplne nemajú predstavu o tom, ako sa pracuje na iných súdoch. Niekedy máme všetci v práci pocit, že pracujeme najefektívnejšie ako sa dá a potom uvidíme fungovanie iného pracoviska a zistíme, že môžeme fungovať aj lepšie. Alebo sa o sebe aj jednoducho dozvieme, že máme nejaké nedostatky. To je tiež vždy užitočné.

 

Sudcovia často vedia dovnútra svojich súdov, kto ako pracuje. Poznajú aj tých, čo pracujú zle. Keď to nevedia adresovať, tak z toho vznikajú problémy pre ostatných. Potom sa stávajú situácie, že sudca XY pár rokov pred dôchodkom jednoducho prestane pracovať (minimálne v želanom tempe), začnú sa mu kopiť nerozhodnuté a nevybavené veci a v nejakom momente to spadne na niekoho ďalšieho. Takéto dáta by súdom mohli pomôcť takéto trendy v práci sudcov identifikovať a adresovať ich.

 

V neposlednom rade, takéto analýzy by mohli zefektívniť "oficiálne" hodnotenie sudcov. Väčšina sudcov v slovenskom súdnictve podáva štandardné výkony. Tých niekoľko desiatok, ktorí za kolegami zaostávajú, by bolo dobré preskúmať. Nie z dôvodu postihu. Ale napríklad aj z dôvodu identifikovania potrieb daného sudcu. Samozrejme, jeden z dôvodov prečo má sudca nedostatočnú výkonnosť môže byť, že na tú prácu jednoducho nestačí. Máte ťažkú prácu, nie je pre každého. Čo s tým, to už je otázka. Ale ako istotne nechcete, aby na slabú výkonnosť sudcu doplácali účastníci konania, tak isto nechcete ani to, aby na výkonnosť slabého sudcu doplácali jeho kolegovia. Lebo to sa často deje.

 

Toľko za mňa. Pravdupovediac trochu dúfam, že s Vami o tom budem môcť niekedy konštruktívne podiskutovať.

 

S pozdravom,

Samuel Spáč

 

 

Použitá literatúra:

[1] King, Gary; Keohane, Robert O. and SidneyVerba. 1996. “TheScience in SocialScience” in DesigningSocialInquiry: ScientificInference in QuantitativeResearch. Princeton: PrincetonUniversity Press, p. 3-33.

[2]Michener, Greg and Bersch, Katherine. 2013. “Identifyingtransparency”, InformationPolity 18, p. 233-242.

 

 

Diskusia