Zákaz zneužitia moci pri obmedzení práv chránených Európskym dohovorom o ľudských právach

 

JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry SR

Zákaz zneužitia moci pri obmedzení práv chránených Európskym dohovorom o ľudských právach

„Demokracie sa nestávajú nacistickými krajinami za jeden deň. Zlo postupuje rafinovane, pričom menšina pôsobí tak, aby odstránila páky kontroly. Slobody sú potláčané jedna po druhej, v jednej oblasti za druhou. (...) Je potrebné zasiahnuť skôr, ako bude neskoro. Niekde musí existovať svedomie, ktoré bude biť na poplach v mysliach národa ohrozeného touto postupujúcou korupciou".

Pierre-Henri Teitgen (francúzsky právnik a politik)

Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej iba „Dohovor“) uzrel svetlo sveta na pôde Rady Európy ako odpoveď na skončenú druhú svetovú vojnu, ktorá si vyžiadala mnoho ľudských životov. Zámerom pre jeho vypracovanie bolo, podľa jedného z jeho tvorcov Davida Maxwella-Fyfa, zabrániť tomu, aby "osoby so zlými úmyslami dostali príležitosť vytvoriť totalitnú vládu, ktorá úplne zničí ľudské práva". Vytvorenie kolektívnej záruky základných slobôd a základných práv v Európe by tak podľa ďalšieho z jeho tvorcov Pierra-Henriho Teitgena "umožnilo členským štátom zabrániť - skôr než bude neskoro - tomu, aby ktorýkoľvek nový člen, ktorému by mohlo hroziť znovuzrodenie totalitarizmu, podľahol vplyvu zla, ako sa to už stalo v podmienkach všeobecnej apatie".

Dobrá viera zmluvného štátu je to, na čom je Dohovor postavený. Jednu z výnimiek predstavuje článok 18 Dohovoru ktorý zakazuje obmedzenia práv v zlej viere. Jeho znenie je síce veľmi stručné: „Obmedzenia, ktoré tento dohovor pripúšťa pre uvedené práva a slobody sa nesmú použiť na iný účel než ten, na ktorý boli určené“, no jeho úloha je o to významnejšia. Má totiž chrániť pred potláčaním práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru zo strany štátu "prostredníctvom menších opatrení, ktoré sa síce prijímajú pod zámienkou organizovania výkonu týchto slobôd na jeho území alebo zabezpečenia litery zákona, ale majú opačný účinok".[1]

Vďaka predmetnému článku môže Európsky súd pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“) v odôvodnených prípadoch konštatovať, že zmluvné štáty obmedzili práva vyplývajúce z Dohovoru v zlej viere, teda zneužívajúcim spôsobom, inými slovami z nelegitímnych dôvodov a s nie povoleným cieľom. Sem spadá zneužívanie moci z politických dôvodov, alebo potlačenie nesúhlasu spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so zásadami demokracie a právneho štátu a ničí ich.

Samotná existencia článku 18 Dohovoru tak pripúšťa - v každom prípade vyvrátiteľnú - domnienku, že členské štáty Rady Európy budú plniť svoje záväzky vyplývajúce z dohovoru v dobrej viere.[2]

Ak sa pozrieme do histórie rozhodovania ESĽP, tak zistíme, že až v roku 2004 bolo prvý krát konštatované porušenie článku 18 Dohovoru a to v rozsudku Gusinskij proti Rusku č. 70276/01, ECHR 2004-IV. Do dnešného dňa ESĽP konštatoval v 26 prípadoch porušenie článku 18 Dohovoru a to v spojitosti s článkami 5, 8,10, s článkom 1 Protokolu 1 a článkom 2 Protokolu 4.  Prípady sa okrem iného týkali práv obhajcov ľudských práv, vlastníkov médií kritických voči vláde a opozičných politikov, a úzko súvisia s otázkami týkajúcimi sa právneho štátu a základných demokratických zásad. Niektoré z týchto prípadov tiež pripomínajú "politický proces" alebo "proces eliminácie", ktorý Judith N. Shklar definovala ako proces, v ktorom sa "strana obžaloby, zvyčajne vládnuci režim, ktorému pomáha spolupracujúce súdnictvo, snaží odstrániť svojich politických nepriateľov", pričom "pohŕda zásadou zákonnosti".

Vývoj judikatúry do roku 2017

Už v spomínanom rozsudku Gusinskij proti Rusku sťažovateľ tvrdil, že skutočným účelom jeho zadržania bolo prinútiť ho k nevýhodnému predaju jeho mediálneho podniku spoločnosti Gazprom, ktorá je kontrolovaná štátom. ESĽP v danom prípade  konštatoval, že obmedzenie slobody sťažovateľa podľa článku 5 Dohovoru bolo uplatnené nielen z legitímneho účelu, ktorým bolo predvedenie sťažovateľa pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ale aj z iného – skrytého účelu, ktorým boli obchodné vyjednávacie stratégie. Podľa názoru ESĽP zneužitie trestného konania a väzby pre uvedený skrytý účel je v rozpore s účelom verejného práva. V tomto prípade bolo konštatované porušenie článku 18 Dohovoru v spojení s článkom 5 Dohovoru.

Vo veci Lutsenko proti Ukrajine z roku 2012, v ktorom bolo, okrem iného,  konštatované aj porušenie článku 18 Dohovoru v spojení s článkom 5 Dohovoru, ESĽP uviedol, že trestné stíhanie sťažovateľa nebolo začaté len s cieľom postaviť ho pred súd pre podozrenie z trestného činu, ale aj "z iných dôvodov", okrem iného s cieľom potrestať ho za to, že tvrdil svoju nevinu a obrátil sa na médiá, aby spochybnil obvinenia vznesené proti nemu[3].

Ďalším príkladom je rozhodnutie o sťažnosti Ilgara Mammadova proti Azerbajdžanu z roku 2014. ESĽP konštatoval, okrem porušení iných článkov Dohovoru, porušenie článku 18 Dohovoru v spojení s článkom 5 Dohovoru. Sťažovateľ bol predvolaný na policajný výsluch deň po zverejnení príspevku na blogu, ktorý poskytoval informácie o nepokojoch, ktoré chceli orgány utajiť pred verejnosťou. Následne sa proti nemu začalo trestné konanie. Vzhľadom na absenciu "objektívnych informácií, ktoré by viedli k bona fide podozreniu voči sťažovateľovi"[4], ESĽP považoval za dostatočne preukázané, že "skutočným cieľom napadnutých opatrení bolo umlčať alebo potrestať sťažovateľa za kritiku vlády a pokus o šírenie informácií, ktoré sa podľa neho snažila vláda utajiť" [5].

S výnimkou ojedinelých rozhodnutí ESĽP v súvislosti s článkom 18 Dohovoru, môžeme konštatovať, že do roku 2017  bolo toto ustanovenie dlhé roky vykladané úzko a ESĽP ukladal sťažovateľom mimoriadne vysoké dôkazné bremeno, ktoré vychádzalo z predpokladu, že štáty plnia svoje záväzky vyplývajúce z dohovoru v dobrej viere. V tomto období ESĽP odmietal konštatovať porušenie článku 18 Dohovoru v prípadoch, ak sťažovateľ síce tvrdil, že jeho právo bolo obmedzené aj pre skrytý účel, avšak vláda kontrovala tým, že existoval aj legitímny účel jej konania. Sťažovatelia totiž v niektorých prípadoch mali  predložiť "nespochybniteľný a priamy dôkaz" o porušení článku 18 Dohovoru a preukázať, že "celý právny mechanizmus žalovaného štátu" bol "abinitio zneužitý, že orgány od začiatku až do konca konali v zlej viere a v zjavnom ignorovaní dohovoru".

Vývoj  judikatúry po roku 2017

Prelomovým rozhodnutím vo vzťahu k článku 18 Dohovoru je rozsudok Veľkej komory Merabishvilli proti Gruzínsku  č. 72508/13 z 28. novembra 2017. Keďže jeho hlbší výklad vyžaduje viac priestoru, zameriam sa v tomto článku iba na najzákladnejšie body tohto rozsudku.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby v trestnom konaní vedenom proti nemu pre trestné činy falšovania pasu, sprenevery a zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Obvinenie nebolo jasne politického rázu, ale istá miera podozrenia, pokiaľ ide o potenciálny politický impulz, bol pochopiteľný vzhľadom na to, že v tom čase bol bývalým ministrom, generálnym tajomníkom hlavnej a najväčšej opozičnej (a bývalej vládnucej) strany. ESĽP predložil všeobecné a konkrétne tvrdenia: prvé, že jeho trestné konanie bolo vedené politickou agendou, druhé, že štát zneužil jeho väzbu tým, že ňou na neho vyvíjal priamy nátlak, a tretie, že štát zneužil jeho väzbu tým, že na neho vyvíjal priamy nátlak, aby poskytol informácie o nesúvisiacich udalostiach. V poslednom bode tvrdil, že počas zadržania bol v noci tajne vyvedený z cely, predvedený pred generálneho prokurátora Gruzínska a riaditeľa väzenskej služby Gruzínska a boli mu položené otázky týkajúce sa smrti predsedu vlády a finančných aktivít bývalej hlavy štátu (dve veľmi citlivé otázky v národnom kontexte). Sľúbili mu prepustenie a voľný odchod z Gruzínska, ak splní podmienky. Všetko odmietol. V roku 2014 bol uznaný vinným z väčšiny obvinení, ktoré boli proti nemu vznesené.

ESĽP konštatoval najmä porušenie článku 18 Dohovoru v spojení s článkom 5 odsek 1 Dohovoru z dôvodu, že väzba v prípravnom konaní bola použitá nielen na účely predvedenia sťažovateľa pred príslušný súdny orgán na základe dôvodného podozrenia, že spáchal trestné činy, ale aj na vyvíjanie nátlaku na neho v súvislosti s vyšetrovaním, ktoré nesúviselo s trestnými činmi, z ktorých bol obvinený.

Tento rozsudok je významný z dôvodu, že ESĽP v ňom objasnil kritéria hodnotenia článku 18 Dohovoru v konaní o sťažnostiach a možno ich rozdeliť do troch základných bodov.

V prvom rade Veľká komora vymedzila vzťah článku 18 Dohovoru k ostatným článkom dohovoru a potvrdila svoju dovtedajšiu judikatúru, keď konštatovala, že tento článok neexistuje samostatne.[6]Článok 18 Dohovoru sa totiž môže uplatniť len v spojení s iným článkom Dohovoru alebo jeho protokolmi, v ktorých sa stanovuje právo alebo sloboda, ktoré môžu podliehať obmedzeniam povoleným Dohovorom[7]. Napriek tomu má článok 18 Dohovoru autonómny rozsah pôsobnosti, pokiaľ môže byť porušený bez toho, aby došlo k porušeniu článku, s ktorým je spojený[8].

Po druhé, Veľká komora zaviedla kritérium "prevažujúceho účelu", ak by nastala situácia, keď sťažovateľ tvrdí, že obmedzenie slúžilo viacerým účelom súčasne (tzv. pluralita účelov). V takomto prípade by došlo k porušeniu článku 18 Dohovoru, ak by zo všetkých účelov bol dominantný ten, ktorý nie je predpísaný dohovorom[9].

Po tretie, ESĽP objasnil svoju judikatúru v otázke dokazovania v súvislosti s článkom 18 Dohovoru a rozhodol, že sa musí postupovať podľa zvyčajného prístupu bez uplatnenia osobitných pravidiel, teda dôkazný štandard "bez dôvodných pochybností"[10].

Ani toto rozhodnutie sa nezaobišlo bez stanovísk sudcov, ktorý z rôznych dôvodov podrobili kritike test prevažujúceho účelu.

Osem disentujúcich sudcov - ktorí súhlasili so zásadami stanovenými v rozsudku, ale nesúhlasili s väčšinou, pokiaľ ide o ich uplatnenie na skutkové okolnosti prípadu - uznalo a akceptovalo skutočnosť, že "veľmi vysoký prah (...) prejavujúci sa v teste prevažujúceho účelu" znamená, že článok 18 Dohovoru sa môže uplatniť len v "najzávažnejších prípadoch".

V súhlasných stanoviskách však zazneli kritické hlasy.

Sudca Serghides sa kriticky zamýšľal nad nejednoznačnosťou nového testu. Uviedol, že úlohou sudcu nie je vyvažovať legitímne obmedzenie s nelegitímnym obmedzením podľa jeho závažnosti alebo prevládajúceho postavenia v prípade, aby určil, ktoré z nich malo väčší vplyv, a potom pristúpil k stanoveniu, či došlo k porušeniu článku 18 Dohovoru. Test proporcionality vyžadovaný Dohovorom sa týka, podľa jeho názoru, len práva a zákonného obmedzenia, ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Ak sa preukáže, že zdanlivo legitímne obmedzenie je poznačené nelegitímnym obmedzením, prvé obmedzenie nemožno vyňať alebo oddeliť od druhého; výsledkom bude, že legitímne obmedzenie je podradené nelegitímnemu obmedzeniu a vyňaté z rozsahu pôsobnosti príslušného ustanovenia Dohovoru. Ďalej uviedol, že obmedzenie práva by sa malo považovať buď za legitímne, alebo za nelegitímne a nič medzi tým. Nelegitímnosť jedného z účelov obmedzenia má za následok kontamináciu celého rozhodnutia dotknutého vnútroštátneho orgánu, v tomto prípade rozhodnutia o zadržaní žiadateľa.

„Okrem toho logika hovorí, že ak by sa v jednom prípade umožnilo zneužitie alebo zneužitie moci, otvorilo by to bránu pre ďalšie prípady. To isté platí pre všetko, čo je dovolené a čo nie je rozumné, spravodlivé a správne, teda pre absurditu,  svojvôľu a nespravodlivosť. Zneužitie je silne spojené so všetkým, čo sa dá použiť, preto má hlboký zmysel výrok, ktorý hovorí, že zneužiť sa dá všetko, z čoho je možné mať úžitok, s výnimkou samotnej cnosti. Zneužitie moci môže často vyvolať alebo byť príčinou násilia, terorizmu a iného extrémneho správania.“ uviedol sudca.[11]

Sudcovia Yudkivska, Tsotsoria a Vehabović vo svojom spoločnom súhlasnom stanovisku navrhli, aby sa prípad zistenia zjavného zneužitia štátnych mechanizmov na nevhodné politické ciele štandardne považoval za prevládajúci účel. V závere svojho stanoviska uviedli, že zavedenie testu prevažujúceho účelu oslabí článok 18 Dohovoru ako ochranu pred nespravodlivým obmedzovaním práv vyplývajúcich z dohovoru. Tento nejasne definovaný nový štandard neposkytuje, podľa ich názoru,  objektívne kritériá na posúdenie situácií zahŕňajúcich pluralitu účelov a ponecháva orgánom široký priestor na zneužívanie systému trestného súdnictva na dosiahnutie politických cieľov vrátane možnosti eliminácie politických oponentov, a to maskovaním ich nevhodných zámerov sofistikovanejším spôsobom. V dôsledku toho povedie k novej vlne rozdielnej judikatúry, ktorá je v tejto citlivej oblasti ochrany podľa dohovoru mimoriadne znepokojujúca.

Ako som už vyššie spomínala, článok 18 Dohovoru možno použiť iba v prípadoch, ak sa na príslušné hlavné právo vzťahuje obmedzenie povolené podľa Dohovoru.[12]  Aj tento postup našiel svojich kritikov v radoch sudcov ESĽP.

V rozsudku Veľkej komory Navylnyj a Ofitserov proti Rusku č. 46632/13 a č. 28671/14 z 23. februára 2016, v ktorom bolo konštatované porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru,  bol ESĽP prvý krát vyzvaný, aby uplatnil akcesorickú ochranu článku 18 Dohovoru výlučne v spojení s článkom 6 alebo 7 Dohovoru. Sťažovatelia tvrdili, že ich trestné stíhanie a odsúdenie bolo vedené z iných dôvodov, ako bolo ich postavenie pred vnútroštátny súd z dôvodu spravodlivosti, a to najmä s cieľom zabrániť prvému sťažovateľovi v jeho verejnej a politickej činnosti. Súd v tejto časti ich sťažnosť zamietol ako nezlučiteľnú ratio materiae s ustanoveniami Dohovoru, pretože  ustanovenia týchto článkov, pokiaľ sú relevantné pre tento prípad, neobsahujú žiadne výslovné alebo implicitné obmedzenia, ktoré by mohli byť predmetom skúmania ESĽP podľa článku 18 Dohovoru. 

Sudcovia Nicolaou, Keller a Dedov vo svojom čiastočne odlišnom stanovisku nesúhlasili so zamietnutím časti sťažnosti ako nezlučiteľnej ratio nemateriae a uviedli, že je to v rozpore s ratio conventionis a predchádzajúcou judikatúrou týkajúcou sa článku 18 Dohovoru. Poukázali na históriu vypracovania predmetného článku, ktorá podľa ich názoru naznačuje, že jeho uplatňovanie nebolo zamýšľané ako obmedzenie iba na tie ustanovenia Dohovoru, ktoré obsahujú výslovnú doložku o obmedzení, ale jeho uplatňovanie by malo ísť nad rámec obsahu práv a slobôd v Dohovore a chrániť jednotlivcov pred obmedzeniami ich práv, ktoré sú v rozpore s duchom Dohovoru, vrátane politicky motivovaného trestného stíhania. Výnimku samozrejme tvoria tie absolútne práva, ktoré neumožňujú obmedzenie, a na ktoré sa preto logicky nemôže článok 18 Dohovoru vzťahovať (napríklad práva podľa článku 3 Dohovoru). Ďalej uviedli, že je nesporné, že článok 6 Dohovoru, pripúšťa obmedzenia: ustanovenie má inherentné obmedzenia podľa samotného znenia aj judikatúry[13]. Článok 6 Dohovoru, podobne ako článok 5 Dohovoru, nezakotvuje absolútne právo, a hoci ani jedno z týchto ustanovení textovo nestanovuje obmedzenia v samostatnom druhom odseku analogicky k tým, ktoré sú obsiahnuté v článkoch 8 až 11 dohovoru, obmedzenia sú napriek tomu možné[14]. Podľa názoru sudcov, neexistuje preto žiadny a priori dôvod, prečo by sa mal článok 18 Dohovoru uplatňovať len v spojení s článkom 5 Dohovoru, a nie s článkom 6 Dohovoru. Vo svojom stanovisku zároveň uviedli, že aplikácia článku 18 Dohovoru na politicky motivované trestné konania je zriedkavá, no judikatúra ESĽP ju napriek tomu potvrdzuje.[15]

V závere stanoviska sudcovia zdôraznili relevantnosť článku 18 Dohovoru v prípade prvého sťažovateľa, kedy trestné konanie vedené proti nemu nebolo len nespravodlivé, a teda v rozpore s článkom 6 odsek 1 Dohovoru; ale podľa názoru sudcov, existuje aj sporné tvrdenie, že konanie obsahovalo prvok zneužitia. „Predmetné vnútroštátne trestné konanie vystavilo kritickú, významnú a politicky aktívnu osobu trestnému stíhaniu spôsobom, o ktorom väčšina v tomto prípade konštatovala, že "svojvoľne a nepredvídateľne vykladalo [vnútroštátne právo] v neprospech sťažovateľov, čo viedlo k zjavne neprimeranému výsledku súdneho konania"[16]. Dôsledok takéhoto skreslenia práva - vyčlenenie disidentov s cieľom umlčať ich prostredníctvom trestného konania - je presne tým druhom zneužitia, pred ktorým má článok 18 Dohovoru poskytovať ochranu. Ide o otázku odlišnú od sťažnosti podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru a ide o otázku, v súvislosti s ktorou sťažovatelia vzniesli v Štrasburgu sporný nárok. ESĽP mal preto povinnosť preskúmať vznesené tvrdenie a teda mal vyhlásiť sťažnosť podľa článku 18 Dohovoru za prijateľnú“, argumentovali sudcovia vo svojom stanovisku.

V rozsudku Ilgar Nannadov proti Azerbajdžanu (No 2) č. 919/15 zo 16. novembra 2017 ESĽP poznamenal, že otázka, či článok 6 Dohovoru obsahuje výslovné alebo implicitné obmedzenia, ktoré môžu byť predmetom skúmania podľa článku 18 Dohovoru, zostáva otvorená. Zároveň však konštatoval, že„ berúc do úvahy tieto okolnosti a ďalej so zreteľom na vyjadrenia strán a svoje závery podľa článku 6 § 1 Dohovoru (pozn. bolo konštatované porušenie tohto článku),  ESĽP sa domnieva, že v tomto prípade nie je potrebné vydať samostatné rozhodnutie o sťažnosti podľa článku 18 Dohovoru.

V ďalšom rozsudku Veľkej komory Navaľnyj proti Rusku č. 29580/12 z 15. novembra 2018[17] Veľká komora jednoznačne podporila systémový rozmer porušenia článku 18 Dohovoru. Sťažovateľ namietal svoje údajné prenasledovanie nie ako súkromnej osoby, ale ako opozičného politika, ktorý sa zaviazal plniť dôležitú verejnú funkciu prostredníctvom demokratickej diskusie. ESĽP zdôraznil, že zatknutie, zadržanie a následné administratívne odsúdenie žalobcu nemohli nemať za následok, že by ho a iné osoby neodradili od účasti na protestných zhromaždeniach alebo od aktívnej opozičnej politiky. Tieto opatrenia mali nepochybne vážny potenciál odradiť aj ostatných stúpencov opozície a širokú verejnosť od účasti na demonštráciách a vo všeobecnosti od účasti na otvorenej politickej diskusii. Ich odstrašujúci účinok bol ešte viac umocnený skutočnosťou, že boli zamerané na známu verejnú osobu, ktorej pozbavenie slobody muselo byť široko medializované.Rozsudok konštatoval, okrem iných porušení Dohovoru, porušenie článku 18 Dohovoru v spojení s článkami 5 a 11 Dohovoru.

Jedným z posledných rozsudkov v tejto súvislosti je rozhodnutie vo veci Miroslavy Todorovej proti Bulharsku č. 40072/13 z 19. októbra 2021, ktorý sa týkal dvoch disciplinárnych konaní vedených proti sťažovateľke, ktorá bola sudcom a predsedom bulharského zväzu sudcov v príslušnom čase. Bulharská Najvyššia súdna rada nariadila najprv zníženie jej platu, po ktorom nasledovalo jej prepustenie z dôvodu prieťahov v konaniach, v ktorých bola činná. ESĽP nezistil porušenie článku 6 Dohovoru v disciplinárnych konaniach. Na druhej strane berúc do úvahy základný význam slobody prejavu vo veciach verejného záujmu ako je fungovanie súdnictva a potrebu chrániť nezávislosť súdov, ESĽP usúdil, že disciplinárne konanie proti sťažovateľke a sankcie, ktoré jej boli uložené predstavovali zásah do výkonu jej práva na slobodu prejavu, ktorý nebol "nevyhnutný v demokratickej spoločnosti" pri sledovaní legitímnych cieľov stanovených v článku 10 Dohovoru. So zreteľom na všetky skutočnosti prípadu ESĽP dospel k záveru, že hlavným cieľom disciplinárneho konania proti sťažovateľke a sankcií, ktoré jej uložila bulharská Najvyššia súdna rada, nebolo zabezpečiť dodržiavanie lehôt na ukončenie prípadov, ale potrestať a zastrašiť ju z dôvodu, že kritizovala Najvyššiu súdnu radu a exekutívu (vládu) v Bulharsku. V tomto prípade došlo ku konštatovaniu porušenia článku 18 Dohovoru v spojení s článkom 10 Dohovoru.

Záver

Mojim cieľom bolo predstaviť judikatúru ESĽP vo vzťahu k článku 18 Dohovoru. Ako ste si mohli všimnúť, pohľad sudcov ESĽP na tento článok nie je jednotný.

Je pochopiteľné, že článok 18 Dohovoru nemôže automaticky začať tam, kde sa končí existencia legitímneho cieľa pre dané obmedzenie práv. Inými slovami, ak napríklad ESĽP zistí, že obmedzenie práva na ochranu súkromnej korešpondencie väzňa podľa článku 8 ECHR nebolo uplatnené "v záujme národnej bezpečnosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo trestnej činnosti, na ochranu zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných", ako to stanovuje toto ustanovenie, neznamená to automaticky, že bol porušený článok 18 Dohovoru. Iný záver by nielenže poprel účel výslovných obmedzujúcich ustanovení v článkoch 8 až 11 Dohovoru, ale najmä by oslabil aj účel článku 18 Dohovoru.

Možno práve toto bolo dôvodom, prečo ESĽP upravil v rozsudku Merabishvili toľko diskutovaný test prevládajúceho účelu, podľa ktorého je možné konštatovať porušenie článku 18 Dohovoru v prípadoch, keď ESĽP zistí, že prevažujúcim účelom obmedzujúceho opatrenia bola zlá viera štátu – zneužitie moci. Bude to však dostatočné riešenie problému? Ako môžeme vidieť v súčasnosti  zlá viera a legitímny cieľ môžu ísť ruka v ruke a prvý z nich, podľa môjho názoru  predstavuje veľký problém a môže mať význam aj nad rámec článku 18 Dohovoru, napr. aj v prípadoch snáh o manipuláciu a deformáciu sociálnych médií.

Keďže Dohovor je živým nástrojom a nemožno ho považovať iba za formálnu medzinárodnú zmluvu, bude zaujímavé sledovať vývoj judikatúry ESĽP v tomto smere.

Predpoklad dobrej viery umožňuje fungovanie systému Dohovoru, ale nemal by  znamenať, že ESĽP sa stane zaslepeným voči zlej viere, ak sa vyskytne. Je pochopiteľné, že úloha článku 18 Dohovoru nemôže byť príliš široká vzhľadom na závažné dôsledky porušenia a politickú povahu mnohých otázok, ktoré s tým súvisia. Na druhej strane článok 18 Dohovoru je dôležitou ochranou demokratických hodnôt a právneho štátu a nesmie by byť pozbavený svojho účelu[18].

Ak sa pozrieme na krajiny vo vzťahu ku ktorým bolo konštatované porušenie článku 18 Dohovoru, môžeme konštatovať, že vietor vanie z východu: Rusko, Moldavsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Gruzínsko, Turecko, Bulharsko.

V rozsudku Aliyev proti Azerbajdžanu č. 68762/14 a71200/14 z 20. septembra 2018 ESĽP konštatoval porušenie článku 18 Dohovoru v spojení s článkom 5 a 8 Dohovoru a konštatoval, že Dohovorom zakázané zneužitie moci zo strany Azerbajdžanu bolo konštatované už v šiestich rozsudkoch (vrátane prípadu Aliyev). V rámci skúmania článku 46 Dohovoru tak ESĽP výslovne poukázal na skutočnosť, že tieto rozsudky "odrážajú znepokojujúci model svojvoľného zatýkania a zadržiavania kritikov vlády, aktivistov občianskej spoločnosti a obhajcov ľudských práv prostredníctvom odvetných trestných stíhaní a zneužívania trestného práva v rozpore s princípmi právneho štátu"[19].

Výslovné použitie slovného spojenia  "znepokojujúci model" má veľký význam. ESĽP uznal, že sťažovateľ nebol jediným kritikom vlády, ktorý bol zadržaný a prehľadávaný na skryté účely. Systémový prístup sa však netýka len kvantitatívnych charakteristík situácie, ale aj kvalitatívnych. Aj ako ojedinelý prípad by zadržanie sťažovateľa, obhajcu ľudských práv, a prehliadka jeho domu a kancelárie s cieľom umlčať ho a potrestať a brániť mu v práci mali špecifické dôsledky na fungovanie „váh a protiváh“ v štáte. Ako ESĽP sám zdôraznil: "nemôže zabúdať na ochromujúci účinok týchto opatrení na občiansku spoločnosť ako celok, ktorej členovia často pôsobia kolektívne v rámci mimovládnych organizácií a ktorí môžu byť zo strachu z trestného stíhania odradení od pokračovania vo svojej práci na podporu a obranu ľudských práv"[20].

Otázka znie, či k porušovaniu článku 18 Dohovoru dochádza iba v štátoch,  o ktorých som vyššie písala, alebo či k porušovaniu nedochádza aj zo strany iných štátov, napr. štátov západnej a strednej Európy. Tu možno poukázať na skutočnosť, že v prípade článku 18 Dohovoru, nie je ESĽP viazaný sťažnosťou a môže tento článok preskúmať aj z vlastnej iniciatívy. Je to dané samotnou podstatou článku 18 Dohovoru (jeho akcesorickou povahou). Naviac otázka, či došlo k porušeniu článku 18 Dohovoru, nemusí byť sťažovateľom vznesená pred vnútroštátnymi súdmi.

Vzhľadom na vývoj v oblasti trestnej politiky a používania (resp. možného zneužívania)  nástrojov trestného práva  Slovenskej republike je potrebné si osobitne položiť otázku dodržiavania článku 18 Dohovoru v Slovenskej republike. Táto problematika si zaslúži osobitné spracovanie a autorka si preto kladie za cieľ v krátkej dobe spracovať článok venujúci sa tejto problematike v podmienkach Slovenskej republiky. 

 

 

Diskusia