Nezákonná dohoda o vine a treste ako prostriedok poskytovania neoprávnených výhod kajúcnikom

 

JUDr. David Lindtner, advokát

 

Nezákonná dohoda o vine a treste ako prostriedok poskytovania neoprávnených výhod kajúcnikom

V ostatnom období médiá opakovane verejnosti prinášajú manipulatívne príspevky o tzv. nadužívaní inštitútu mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 Tr. por. zo strany Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ktorých jediným cieľom je mariť jeho nezastupiteľnú ústavnú povinnosť zabezpečovať ochranu práv a zákonom chránených záujmov obvinených osôb v prípravnom konaní.

Tie isté médiá však, či už zámernealebo z nevedomosti, opomínajú verejnosť objektívne (kriticky) informovať o zvláštnych postupoch predovšetkým špecializovaných trestných zložiekÚradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP“) a Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“), ktoré v ostatnom čase „nadužívajú“ iný trestno-právny inštitút, keď so spolupracujúcimi obvinenými, resp. svedkami (kajúcnikmi) uzatvárajú a následne schvaľujú Dohody o vine a treste, ktoré možno použitím eufemizmuoznačiť minimálne ako kontroverzné.

V kontexte mediálnej dezinterpretácie významu a právnych dôsledkov opravného prostriedku podľa § 363 Tr. por. (ako mimoriadneho inštitútu prípravného konania) a jeho komparácie s významom inštitútu Dohody o vine a treste (ako inštitútu, ktorého reálne právne dôsledky nastávajú až v konaní pred súdom) je dôležité zopakovať, že pokiaľ generálny prokurátor dospeje k záveru, že právoplatným rozhodnutím prokurátora alebo pojicajta alebo konaním, ktoré im predchádzalo, bol porušený zákon, nie je len oprávnený, ale zásadne a bez výnimky povinný takéto rozhodnutie zrušiť. Garantuje tým ako najvyššia inštancia dozoru v prípravnom konaní zákonnosť prípravného konania ako celku a zákonnosť rozhodnutí, ktoré sú v jeho rámci produkované.

Týmto rozhodnutím generálneho prokurátora však nedochádza k meritórnemu ukončeniu prípravného konania zastavením trestného stíhania konkrétnej obvinenej osoby tak, ako sa to účelovo pokúšajú médiá vsugerovať verejnosti, k čomu je potrebné dodať, že autorovi tohto textu nie je známe ani jedno rozhodnutie generálneho prokurátora podľa § 363 Tr. por. v medializovanej trestnej veci, kedy by postupoval podľa § 367 ods. 1 písm. a) Tr. por. a po zrušení nezákonného rozhodnutia by vo veci aj sám rozhodol (v trestných veciach realizovaných ÚŠP mu v takomto postupe bráni ústavne sporné ustanovenie § 55d ods. 3 písm. b) zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre).

Po zrušení nezákonného rozhodnutia policajta alebo prokurátora generálnym prokurátorom podľa § 363 Tr. por. tak orgánom činným v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) nič nebráni ďalej vo veci konať a prípadne aj opätovne prijať konkrétne rozhodnutie (napr. vzniesť obvinenie), ktoré však musí spĺňať atribúty zákonnosti, ktorých nedostatok generálny prokurátor v konkrétnom zrušujúcom rozhodnutí vytýkal.

Zásadne odlišná situácia však nastáva v prípade, keď prokurátor uzatvorí s obvineným Dohodu o vine a treste a následne takúto dohodu schváli rozsudkom súd. Rozsudok, ktorým súd schválil Dohodu o vine a treste, je meritórnym rozhodnutím, proti ktorému v zmysle § 334 ods. 4 Tr. por. nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c). Tr. por. (z dôvodu zásadného porušenia práva na obhajobu). Z uvedeného je teda zrejmé, že dovolanie možno podať iba v prospech obvineného, pričom dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo podnet inej osoby (Rt 58/2008, Rt 12/2017). Obvinený a prokurátor sa tým, že zákonom predpísaným spôsobom prejavili súhlas so schválením dohody o vine a treste, vzdávajú nielen oprávnenia podať proti rozsudku odvolanie, ale aj oprávnenia podať proti takému rozhodnutiu dovolanie s poukazom na § 372 ods. 1 (3 Tdo 47/2012 z 5.9.2012).

Takýto právny stav je ústavne konformný za situácie, pokiaľ uzatvorená a následne rozsudkom schválená Dohoda o vine a treste je z procesného ako aj hmotnoprávnehohľadiska v súlade so zákonom. Zásadný a súčasnou právnou úpravou nereflektovaný problém však nastáva vtedy, ak je uzatvorená a následne súdom schválená Dohoda o vine a treste nezákonná (napr. skutok, ktorý je páchateľovi kladený za vinu, je zámerne, vedome a účelovo kvalifikovaný ako trestný čin iba v jeho základnej skutkovej podstate napriek tomu, že konaním páchateľa boli jednoznačne naplnené aj jeho prísnejšie kvalifikačné znaky a následne je páchateľovi na základe takejto nezákonnej právnej kvalifikácie skutku uložený trest, ktorýnezodpovedá trestnej sadzbe zákonnej právnej kvalifikácie konania páchateľa).

Súčasná právna úprava tak (na rozdiel od situácie, keď generálny prokurátor zruší nezákonné rozhodnutie podľa § 363 Tr. por. a vo veci sa ďalej koná) umožňuje vytvorenie takého právneho stavu, keď v prípade uzatvorenia a následného schválenia nezákonnej Dohody o vine a treste súdom páchateľ nebude spravodlivo potrestaný, ale naopaknezákonne zvýhodnený, pretože neexistuje právny mechanizmus, ktorým by bolo možné takto vzniknutý nezákonný a ústavne nesúladný stav zvrátiť a napraviť, nakoľko niet žiadnej osoby, ktorá by bola oprávnená podať dovolanie proti rozsudku, ktorým bola schválená nezákonná dohoda o vine a treste, v neprospech takto nezákonne (zvýhodnenej) odsúdenej osoby. Podľa súčasného platného právneho stavu je totiž možné nezákonnú Dohodu o vine a treste zvrátiť len v prípade, že schválením dohody bol spáchaný trestný čin a súčasne po právoplatnom odsúdení sudcu podá príslušný prokurátor návrh na povolenie obnovy konania, ktorému bude vyhovené. To však v žiadnom prípade nemožno považovať za účinný a efektívny prostriedok nápravy.

Je preto obrazom hlbokého novinárskeho oportunizmu, keď generálny prokurátor čelí mediálnej kritike za „nadužívanie“ inštitútu podľa § 363 Tr. por. (ktorého aplikácia pritom prináša do prípravného trestného konania právnu čistotu a nebráni OČTK ďalej vo veci konať) a na strane druhej médiá doslova ignorujú uzatváranie a schvaľovanie preukázateľne nezákonných Dohôd o vine a treste (ktoré predstavujú neprípustné nezákonné benefity spolupracujúcim obvineným), ktoré v podmienkach platnej právnej úpravy prakticky nemožno napriek ich nezákonnosti zrušiť.

Z vyššie uvedeného dôvodu by bolo vhodné, aby legislatívne iniciatívy samozvaných vykladačov práva na zrušenie inštitútu podľa § 363 Tr. por., ktoré nemajú žiaden zmysluplný právny základ a sú iba účelovými politickými útokmi na osobu generálneho prokurátora, nahradila konštruktívna diskusia o legislatívnej zmene Trestného poriadku, ktorej výsledkom bude existencia účinného opravného prostriedku, ktorý umožní dosiahnutie zákonného a spravodlivého odsúdenia páchateľa v prípade, že inštitút Dohody o vine a treste je zneužitý na poskytnutie nezákonných benefitov kajúcnikom v podobe nezákonnej podkvalifikácie ich trestného činu a následne uloženia (mierneho) trestu v rozpore so zákonom výmenou za ich „spoluprácu“.

            Cieľom autora tohto príspevku ako dlhoročného prokurátora, sudcu a v súčasnosti advokáta niektorých obvinených, ktorí sú kriminalizovaní výlučne na základe výpovedí spolupracujúcich obvinených, ktorým sú poskytované nezákonné benefity (aj v podobe nezákonnej kvalifikácie ich konania a následného ukladania nezákonných trestov), je konštruktívne polemizovať s niektorými aktuálne schválenými Dohodami o vine a treste spolupracujúcich obvinených (kajúcnikov) a vysloviť relevantné pochybnosti o zákonnosti týchto dohôd takz hľadiska ich súladu s procesnoprávnymi ako aj hmotnoprávnymi trestnými normami.

„Čarovanie“ s kvalifikáciou (s cieľom motivovať alebo demotivovať osobu, ktorá je terčom kriminalizácie) sa totiž v ostatnom období stalo štandardným „procesným“ nástrojom z repertoáru „vyšetrovacích metód“ predovšetkým špecializovaných trestných zložiek. Spôsob, akým k nemu dochádza v prospech (zásadne iba) spolupracujúcich obvinených, je nosnou témou tohto článku. Naopak, tzv. „nadkvalifikácii“ skutkov a s tým spojenej hrozbe uloženia vysokých trestov odňatia slobody čelia výlučne tí obvinení, ktorí popierajú trestnú činnosť a odmietajú sa podieľať na „spolupráci“ s OČTK, ktorá má nie výnimočne formu udávania vopred určených osôb s cieľom ich kriminalizácie.

Pozornosť si v tomto smere určite zaslúži právne mimoriadne sporná Dohoda o vine a treste, ktorá bola uzatvorená medzi prokurátorom ÚŠP JUDr. Jánom Hrivnákom a spolupracujúcou obvinenou bývalou sudkyňou Okresného súdu Bratislava I JUDr. Miriam Repákovou a následne schválená sudkyňou ŠTS JUDr. Ruženou Sabovou, o zákonnosti ktorej vyjadril dôvodné pochybnosti sudca Krajského súdu Bratislava JUDr. Peter Šamko tu:http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1192-pochybnosti-o-spravnosti-vyuzivania-trestneho-cinu-ohybania-prava-v-aplikacnej-praxi-kauza-burka, a preto nepovažujem za potrebné rozvíjať vyčerpávajúce právne úvahy menovaného, s ktorými sa stotožňujem.

Z hľadiska zákonnosti možno za rovnako problematickýoznačiť aj samosudkyňou Mgr. Pamelou Záleskou (ďalej len „sudkyňa“) vydaný rozsudok zo dňa 09. februára 2023, 3T/13/2022, ktorým schválila Dohodu o vine a treste (ďalej len „Rozsudok“) uzatvorenú medzi prokurátorom ÚŠP JUDr. Ondrejom Repom a spolupracujúcim obvineným (kajúcnikom) Ing. Františkom Imreczem, ktorý bol uznaný za vinného, že spáchal tam uvedené skutky v štyroch bodoch skutkovej vety, pričom jeho konanie sudkyňa v bodoch 1/ až 3/ právne kvalifikovala ako opakovaný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. formou organizátorstva podľa § 21 odsek 1 písmeno a) Tr. zák. a v bode 4/ ako pokus zločinu prijímania úplatku podľa § 14 odsek 1 Tr. zák. k § 329 odsek 1 Tr. zák. formou organizátorstva podľa § 21 odsek 1 písmeno a) Tr. zák. (ďalej len „Právna kvalifikácia skutku“), za čo mu bol sudkyňou uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 5 (päť) rokov za súčasného uloženia peňažného trestu vo výmere 202.000 (dvestodvatisíc) eur (ďalej len „Trest“).

Anonymizovaný Rozsudok možno nájsť tu:https://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/i-detail/rozhodnutie/2d09b079-df5e-4f5e-b9cb-eb0ea450459e%3Aab35bc7e-6e66-4f58-944b-8b936508a6f2

Analýzou skutkovej vety výrokovej časti a odôvodnenia citovanej Dohody o vine a treste, ktorú uzatvoril spolupracujúci obvinený Ing. Imrecze s prokurátorom ÚŠP a schválila sudkyňa ŠTSsi dovoľujem vysloviť právny názor, že táto dohoda trpí nasledovnými vadami nezákonnosti:

A.    Nesprávna právna kvalifikácia skutku uvedeného v skutkovej vete Rozsudku (páchateľ – účastník, opakovanie trestného činu – pokračovací trestný čin)

Z právnej kvalifikácie skutku uvedeného v Rozsudku vyplýva, že sudkyňa v bodoch 1/ až 3/ právne kvalifikovala konanie Ing. Imreczeho ako opakovaný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1 Trestného zákona formou organizátorstva podľa § 21 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a v bode 4/ako pokus zločinu prijímania úplatku podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 329 odsek 1 Trestného zákona formou organizátorstva podľa § 21 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona.

Podstatu skutku, ktorý je predmetom tejto dohody, tvorí konanie Ing. Imreczeho spočívajúce  vo vyžiadaní si úplatku od M.S. prostredníctvom žltého papieriku, kde boli napísané mená podplácaných osôb a sumy jednotlivých úplatkov a následne odovzdanie tohto úplatku tretím osobám.

Podľa bodu 1/ Rozsudku mal Ing. Imrecze prijať a odovzdať úplatok vo výške 50.000 Eur; podľa bodu 2/ Rozsudku mal Ing. Imrecze prijať aodovzdať úplatok vo výške 30.000 Eur; podľa bodu 3/ Rozsudku mal Ing. Imrecze prijať a odovzdať úplatok vo výške 20.000 Eur a podľa bodu 4/ Rozsudku mal Ing. Imrecze prijať úplatok vo výške 50.000 Eur.

Zo skutkovej vety vbode 1/ až 4/ Rozsudku teda jednoznačne vyplýva, že Ing. Imreczesvojim konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty dokonaného obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatkupodľa § 329 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., pretože v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu (i) priamo požiadal a následne prijal úplatok pre inú osobu, (ii) úplatok prijal vo veľkom rozsahu (v celkovej výške 150.000 Eur).

Ing. Imrecze pritom pokračoval v páchaní toho istého trestného činu, pretože jednotlivé čiastkové útoky v bode 1/ až 4/ Rozsudku podľa skutkovej vety spájala blízka súvislosť v čase (po dni 19.09.2018 pre inú osobu požiadal o úplatok, ktorý následne prijal a po dni 19.09.2018 a 01.10.2018 úplatok odovzdal inej osobe), prakticky rovnaký spôsob spáchania skutku, rovnaký predmet útoku a existencia jednotiaceho zámeru spáchať takéto čiastkové útoky.

Napriek jednoznačnej formulácii jednotlivých čiastkových útokov vbode 1/ až 4/ Rozsudku však prokurátor kvalifikoval a následne sudkyňa akceptovala kvalifikáciu konania Ing. Imreczeho ako trestného činu spáchaného účastníctvom formou organizátorstva, čo je neprijateľné a nemá žiadnu oporu v Trestnom zákone, pretože účastníctvo, na rozdiel od priameho páchateľstva alebo spolupáchateľstva predpokladá, že sa účastník na trestnom čine nezúčastňuje priamo (svojim konaním totiž nenapĺňa pojmové znaky trestného činu, ktorý organizoval, resp. ktorý si objednal, na ktorý navádzal alebo ku ktorému poskytol pomoc). Táto okolnosť je aj dôvodom, prečo súčasťou pokračovania v trestnom čine spáchanom formou páchateľstva nemôže byť útok, ktorým páchateľ napĺňa znaky účastníctva (k tomu primerane R 51/1979, R 22/1990). Páchateľom pokračovacieho trestného činu môže byť iba priamy páchateľ alebo spolupáchateľ, ale nie účastník na trestnom čine (primerane NS SR 5Tz/28/2004 zo dňa 01.12.2004).

Z obsahu skutkových viet v bode 1/ až 4/ Rozsudku nemožno za žiadnych okolností vyvodiť, že by sa Ing. Imrecze na uvedených čiastkových skutkoch nezúčastnil priamo, práve naopak, sám svojim dokonaným konaním naplnil všetky pojmové znaky trestného činu prijímania úplatku a preto je priamym páchateľom jednotlivých čiastkových útokov trestného činu uvedeného v bode 1/ až 4/ Rozsudku a nie účastníkom(organizátorom trestnej činnosti iných osôb).

Táto, na prvý pohľad nevýznamná okolnosť, má však zásadný významz hľadiska ustálenia kvalifikačného znaku, ktorým je v posudzovanom prípade prospech, ktorý Ing. Imrecze svojim konaním získal, pretože pri priamom páchateľstve viacerých čiastkových útokov jedného trestného činu (na rozdiel od účastníctva na trestnom čine) sa rozsah trestného následku spočítava, čo vyplýva z formulácie „trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin“ uvedenej v druhej vete § 122 ods. 10 Tr. zák. (primerane R 26/2018 a R 1/1957).

Rozdelením jednotlivých čiastkových skutkov jedného trestného činu na dve samostatné konania (bod 1 / až 3/ a bod 4/ Rozsudku) prokurátor rozdelil aj rozsah trestného činu (úplatok v celkovej výške 150.000 Eur na samostatný úplatok vo výške 100.000 Eur a samostatný úplatok vo výške 50.000 Eur), čím dosiahol, že ani jedným z takto rozdelených skutkov nedošlo k naplneniu pojmového znaku získania prospechu veľkého rozsahu (sumu 133.000 Eur) a účelovo si tak vytvoril podmienky, aby skutky v bode 1/ až 3/ a v bode 4/ mohol kvalifikovať samostatne ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. (s trestnou sadzbou 3 až 8 rokov), namiesto ich zákonnej kvalifikáciev bode 1/ až 4/ Rozsudku ako pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 3Tr. zák.( s trestnou sadzbou 10 až 15 rokov).

Tým, že kvalifikovali skutok v bodoch 1/ až 3/ Rozsudku ako opakovaný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1 Tr. zák. účastníctvom formou organizátorstva a v bode 4/ Rozsudku ako pokus zločinu prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1 Tr. zák. účastníctvom formou organizátorstva, prokurátor a sudkyňa poskytli kajúcnikovi Ing. Imreczemu nezákonný benefit v podobe „podkvalifikácie“ jeho trestnej činnosti a vytvorili mu tak podmienky pre možnosť uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu a súčasne nezákonný benefit v podobe možnosti neuloženia obligatórneho trestu prepadnutia majetku. 

Dôvody takéhoto postupu pri ustálení nezákonnej právnej kvalifikácie trestného činu Ing. Imreczeho zo strany prokurátora a jeho akceptácia schválením Dohody o vine a treste sudkyňou, autorovi tohto textu nie sú známe. Avšak v kontexte skutočnosti, že sa v osobe Ing. Imreczeho jedná o kajúcnika a že v rozhodovacej činnosti ŠTS autor neidentifikoval ani jedno rozhodnutie v skutkovo rovnakej, resp. podobnej veci, ktorá by sa týkala inej ako spolupracujúcej osoby (priama žiadosť páchateľa o úplatok pre iného, jeho prijatie a následné odovzdanie tretej osobe), kedy by bol takýto skutok kvalifikovaný ako spáchaný formou účastníctva, môže kritický pozorovateľ tieto dôvody veľmi jasne dedukovať.

Kvalifikácia konania Ing. Imreczeho ako opakovaného trestného činu je nesprávna z nasledovných dôvodov.

Podľa § 122 ods. 9 Tr. zák. je trestný čin spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne spáchal viac rovnakých trestných činov opakovanými samostatnými činmi, medzi ktorými nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť, pričom trestnosť každého z nich sa posudzuje samostatne.

Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. sa za pokračovací trestný čin považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

Ak ide o naplnenie skutkovej podstaty toho istého trestného činu viacerými útokmi v čase do rozhodného momentu podľa § 122 ods. 13 Tr. zák., ide teda buď o trestný čin spáchaný opakovane podľa § 122 ods. 9 Tr. zák., alebo o pokračovací trestný čin podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. Tieto dve ustanovenia sa vzájomne dopĺňajú, pretože v uvedenom prípade vždy musí ísť buď o pokračovací trestný čin, alebo ak to nie je pokračovací trestný čin, tak o trestný čin spáchaný opakovane (k tomu porovnaj R 12/1991). Pritom rozhodujúcou je vždy konštrukcia dvoch hlavných aspektov, a to objektívnej a subjektívnej súvislosti medzi jednotlivými útokmi. Objektívna súvislosť je v ustanovení § 122 ods. 10 Tr. zák. (pokračovací trestný čin) vyjadrená ako kumulatívna objektívna súvislosť (pričom takéto, aj keď zrkadlové chápanie, platí aj pre opakovanie trestného činu podľa § 122 ods. 9 Tr. zák.): (i) v čase spáchania jednotlivých útokov, (ii) v spôsobe spáchania jednotlivých útokov, (iii) v predmete jednotlivých útokov.^[1]

Subjektívnu súvislosť ustanovenie § 122 ods. 9 Tr. zák. (opakovanie trestného činu) bližšie nešpecifikuje, je však demonštratívnym spôsobom určená v § 122 ods. 10 Tr. zák. (pokračovací trestný čin) ako jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

Subjektívna súvislosť sa obligatórne prejavuje (i) v prípade úmyselných trestných činov jednotiacim zámerom páchateľa spáchať uvedený trestný čin, (ii) v prípade nedbanlivostných trestných činov ľahkovážnym prístupom páchateľa k plneniu povinností tvoriacich jednu vlnu správania sa páchateľa.^[2]

O pokračovací trestný čin ide aj v prípade, keď jednotlivé čiastkové útoky dospeli do rôznych vývinových štádií trestného činu, teda ako tomu je aj v bode 4/ Rozsudku iba do štádia pokusu trestného činu, pričom čiastkové útoky môžu v týchto štádiách pri utváraní pokračovacieho trestného činu rôzne variovať (napr. dve prípravy na zločin, jeden pokus a tri dokonané, jedna príprava, jeden pokus a jeden dokonaný a pod.), samozrejme za predpokladu, že jednotlivé vývinové štádiá sú trestné.^[3]

Jednotiaci zámer páchateľa je teda rozhodujúcim znakom úmyselného pokračovacieho trestného činu, ktorý ho odlišuje od opakovania trestného činu. Spočíva v tom, že jednotlivé útoky, z ktorých každý naplňuje znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jediným a tým istým zámerom v tom zmysle, že páchateľ už od začiatku zamýšľa aspoň v najhrubších obrysoch i ďalšie útoky a že po objektívnej stránke sa tieto jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru (k tomu porovnaj R 37/1972). Páchateľ teda nemusí mať konkrétnu predstavu o jednotlivých útokoch, nemusí dopredu vedieť, koľko ich bude, kedy a kde ich zrealizuje, ani kto bude poškodeným jeho čiastkovými útokmi. Je irelevantné, či si páchateľ tieto útoky postupne naplánuje, alebo ich realizuje situačne, prípadne niektoré si naplánuje a iné realizuje situačne. Stačí, že páchateľ s možnosťou takýchto útokov počíta a následne ich realizuje za splnenia ostatných podmienok § 122 ods. 10 Tr. zák.⁹

U Ing. Imreczeho v prípade čiastkových útokov uvedených v bodoch 1/ až 4/ skutkovej vety Rozsudku je nepochybne daná tak objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania, ako aj subjektívna súvislosť, ktorá je preukázaná jednotiacim zámerom spáchať uvedený trestný čin, ktorý je popísaný v úvode skutkovej vety ešte pred bodom 1/, kde sa uvádza, že Ing. Imrecze si vyžiadal úplatok od M.S.ako „odmenu" pre vybraných zamestnancov FS za ich podporu pri kontrahovaní a úspešnej implementácii projektov od spoločnosti A. s.r.o. a na žltom papieriku mu odovzdal návrh s uvedením sumy a mena konkrétneho zamestnanca FS, pričom M.S. vyžiadaný úplatok odovzdal Ing. Imreczemu a tento úplatok odovzdal jednotlivým osobám spôsobom uvedeným v bodoch 1/ až 4/ Rozsudku (v jednom prípade si ho po odmietnutí zamestnancom FS nechal pre seba), čo jednoznačne svedčí o tom, že ide o pokračovací trestný čin a nie o opakovanie trestného činu.

Túto, pre ustálenie kvalifikácie konania zásadnú skutkovú okolnosťsudkyňa (rovnako ako prokurátor) vôbec nezohľadnila a do Rozsudku uviedla, že v bodoch 1/ až 3/ išlo o opakovanie trestného činu a v bode 4/ o samostatný trestný čin napriek tomu, že jednoznačne išlo o jeden dokonaný pokračovací trestný čin prijímania úplatku, ktorý bol spáchaný vo veľkom rozsahu a teda mal byť správne kvalifikovaný ako pokračovací obzvlášť závažný zločin prijímania úplatu podľa § 329 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.

 

B.    Nezákonnosť uloženého podmienečného trestu odňatia slobody a nezákonnéneuloženie obligatórneho trestu prepadnutia majetku

Vzhľadom na bezpochyby nesprávnu Právnu kvalifikáciu skutku je nezákonný aj Trest, ktorý bol v Rozsudku Ing. Imrecze mu uložený. Sudkyňa uložila Ing. Imreczemu podmienečný trest odňatia slobody vo výmere tri roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu päť rokov.

Podľa § 329 ods. 3 Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 vo veľkom rozsahu.

Keďže Ing. Imrecze spáchal podľa skutkovej vety Rozsudku nepochybne pokračovací trestný čin podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. vo veľkom rozsahu, mal mu byť uložený trest za obzvlášť závažný zločin v súlade s ustanovením § 329 ods. 1 a ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 125 ods. 1 Tr. zák., tedatrest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov (resp. znížený o 1/3 dolnej hranice trestnej sadzby), kedyuloženie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody Trestný zákon nepripúšťa ani v prípade schválenia Dohody o vine a treste.

Súčasne je dôležité zdôrazniť, že vzhľadom k tomu, že skutkom uvedeným v skutkovej vete výrokovej časti Rozsudku Ing. Imrecze naplnil všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., nemohol mu byť uložený peňažný trest, ale obligatórny trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Tr. zák., pretože trestný čin, ktorého sa dopustil, je trestným činom taxatívne vymedzeným v tomto hmotnoprávnom ustanovení.

Z uvedeného je zrejmé, že Ing. Imreczemu bol uložený trest (i) mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (podmienečný trest odňatia slobody namiesto nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov odňatia slobody, resp. zníženého o 1/3 pod dolnú hranicu trestnej sadzby), (ii) nebol mu uložený trest, ktorý mu mal byť obligatórne uložený (trest prepadnutia majetku), (iii) bol mu uložený aj peňažný trest, teda taký druh trestu, ktorý zákon za daný trestný čin nepripúšťa (uloženie peňažné trestu ustanovenie § 34 ods. 7 písm. c) Tr. zák. pri uložení trestu prepadnutia majetku vylučuje).

 

C.    Nesprávne zistenie skutkového stavu v podstatných okolnostiach veci a s tým spojené porušenie § 232 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 ods. 1 písm. f)  a § 4 ods. 2 písm. b) Vyhlášky č. 619/2005 Z. z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu (ďalejlen „Vyhláška“)

Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych inštancií vyplýva, že priznanie obvineného k spáchaniu skutku nesmie byť posudzované ako „koruna dôkazov“, ale musí byť verifikované a podporené ostatnými dôkazmi, pričom skutkový stav musí byť objasnený v rozsahu, aký vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por., teda bez dôvodných pochybností. Uvedené platí o to viac pri spolupracujúcich obvinených, resp. svedkoch (kajúcnikoch), ktorí nevypovedajú iba o vlastnej trestnej činnosti, ale svojimi výpoveďami obviňujú aj iné osoby, k čomu je v podrobnostiach vhodné odkázať na rozhodnutie ESĽP vo veci Xenofontos a iní proti Cyprus, v ktorom je pomerne vyčerpávajúco zosumarizovaná judikatúra týkajúca sa odsúdení na základe výpovedí kajúcnikov, ako aj kritéria overovania ich vierohodnosti.

K rozhodnutiu ESĽP vo veci Xenofontos a iní proti Cyprus viď článok tu:http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1146-odsudenie-zalozene-na-vypovedi-spolupachatela-ktoremu-nebolo-vznesene-obvinenie

Obligatórnou podmienkou začatia konania Dohody o vine a treste je to, že zabezpečené dôkazy osvedčujú pravdivosť priznania obvineného (§ 232 ods. 1 Tr. por.), pričom splnenie tejto podmienky sudca musí skúmať v každom jednom prípade, a to najmä či prípravné konanie poskytuje spoľahlivý podklad o spáchaní trestného činu obvineným (§ 238 ods. 1Tr. por.) a či zabezpečené dôkazy nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného (§ 232 ods. 1 Tr. por.).

Súd má pri rozhodovaní o tom, či predloženú dohodu o vine a treste schváli, alebo nie, relatívne široký a autonómny priestor úvahy. Pri preskúmaní dohody o vine a treste neposudzuje len to, či je dohoda formálne perfektná, ale musí posúdiť tiež dodržanie procesných predpisov a primeranosť dohody, pričom z procesného hľadiska je limitovaný najmä ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. Záver o zrejmej neprimeranosti dohody o vine a treste pritom môže prameniť z nedodržania ustanovení o ukladaní trestov, ochranných a výchovných opatrení, ich druhov a výmery, nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia, nesprávneho alebo nezákonného výroku o náhrade škody. Ani v konaní o dohode o vine a treste totiž nesmie a nemôže súd rezignovať na svoju úlohu nezávislého arbitra, ktorý sa musí v čo najväčšej miere snažiť o nachádzanie a nastolenie spravodlivosti (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tost/33/2017), preto súd nemôže prehliadať evidentné dôkazné medzery v zistenom skutkovom stave či skutočnosti nasvedčujúce nepravdivosti tvrdení kajúcnika, ktoré neboli zo strany OČTKvôbec (účelovo) objasnené.

Na skúmanie dohody o vine a treste sú kladené vysoké nároky (keďže sa pred súdom nevykonáva riadne dokazovanie), a preto súd musí vykonať náležité hodnotenie vykonaných dôkazov a s osobitnou starostlivosťou posúdiť, či všetky dôkazy verifikujú pravdivosť priznania obvineného (kajúcnika). Uvedené je však vylúčené, ak sú v zistenom skutkovom stave prítomné zásadné rozpory, ktoré orgány činné v trestnom konaní počas prípravné konanie neodstránili, ale iba ich vybavili floskulou, že „niet žiadneho dôvodu neveriť kajúcnikovi“, a ostatných obvinených, ktorí spáchanie trestného činu popierajú, vylúčili na samostatné konania tak, ako tomu bolo práve v posudzovanom prípade.  

Zastávam názor, že ide o účelové obchádzanie zákona zo strany OČTK, preto je povinnosťou súdu dôsledne posúdiť, či priznanie kajúcnika je skutočne dôveryhodné a podporené dostupnými dôkazmi a súčasne musí súd dôsledne skúmať, či k vylúčeniu veci kajúcnika zo spoločného konania došlo v súlade so zákonom, teda v súlade s účelom a zmyslom ustanovenia § 21 ods. 1 Tr. por., pričom uzavretie Dohody o vine a treste s kajúcnikom zásadne nemožno samo o sebe považovať za dôležitý dôvod pre vylúčenie veci kajúcnika zo spoločného konania. 

Zo skúseností z výkonu obhajoby niektorých osôb, ktoré čelia kriminalizácii výlučne iba na základe výpovedí kajúcnika, resp. kajúcnikov, si dovoľujem vysloviť názor, že jediným cieľom OČTK pri vylúčení kajúcnikov zo spoločného konania, je v skutočnosti iba eliminácia dôkazov, ktoré spochybňujú pravdivosť priznania kajúcnika. Takýmto postupom si orgány činné v trestnom konaní zámerne vytvárajú nový a oddelený dôkazný stav smerujúci k účelovým (prípadne aj nezákonným)Dohodám o vine a treste, čo by v prípade spoločného konania nebolo možné, pretoževýpovede kajúcnikov sú často v priamom rozpore s ostatnými dôkazmi, ktoré vylučujú pravdivosť priznania kajúcnikov. Takýto „dôkazný“ stav OČTK nevyhovuje (predovšetkým tým, ktoré ignorujú ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. a zásadne odmietajú vykonávať aj dôkazy v prospech obvineného), čo OČTK „riešia“ vylúčením kajúcnikov zo spoločného konania, kde súdu následne formálne „nič“ nebráni schváliť Dohodu o vine a treste, lebo mimo priznania kajúcnika sa vo vyšetrovacom spise nenachádzajú žiadne iné dôkazy, pretože ostatní obvinení, ktorí vinu popierajú a spochybňujú alebo vyvracajú tvrdenia kajúcnika, sú vylúčení na samostatné konanie.

Z uvedených dôvodov, poznajúc obsah vyšetrovacích spisov založených na výpovediach kajúcnikov, si dovoľujem vysloviť podozrenie, že v prípravných konaniach môže dochádzať k vydávaniu nezákonných (procesne neúčinných) rozhodnutí o vylučovaní kajúcnikov zo spoločného konania, a k následnému uzatváraniu účelových Dohôd o vine a treste s kajúcnikmi, ktoré by v prípade vedenia spoločného konania nemohli byť nikdy uzavreté a schválené, a to z dôvodu nesplnenia zákonných procesných podmienok pre využitie tohto inštitútu, keďže ostatné dôkazy by vôbec nenasvedčovali priznaniu kajúcnika, ale práve naopak, priznanie kajúcnika by bolo účinne spochybnené, či dokonca vyvrátené.

Znalosť dôkaznej situácie v kauze Mýtnik III (obvinenie zo dňa 04.08.2021) mi dovoľuje vysloviť právny názor, že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky na schválenie Dohody o vine a treste podľa § 232 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 ods. 1 písm. f)  a § 4 ods. 2 písm. b) Vyhlášky, nakoľko všetky dôkazy týkajúce sa tejto kauzy nenasvedčujú pravdivosti priznania kajúcnika Ing. Imreczeho, ale práve naopak, produkované dôkazy jeho tvrdenia spochybňujú a z toho dôvodu bola pravdepodobnosť jeho usvedčenia prakticky nulová.

Sudkyňa bola preto pred schválením Dohody o vine a treste s Ing. Imreczem povinná (za účelom riadneho posúdenia, či bol skutkový stav zistený náležite a bez dôvodných pochybností) oboznámiť sa nielen s vyšetrovacím spisom zo samostatne vedeného prípravného konania voči Ing. Imreczemu po jeho vylúčení zo spoločného konania, ale oboznámiť sa aj so skutočnosťami, ktoré sa týkajú skutkov uvedených v Rozsudku v kontexte všetkých skutočností a dôkazov, ktoré vyšli najavo vo vzťahu ku všetkým zainteresovaným osobám (obvineným podľa uznesenia zo dňa 04.08.2021) a podrobne sa zaoberať dôkazmi, ktoré rozporujú tvrdenia Ing. Imreczeho ako aj pravdivosť jeho priznania.

Izolovaná výpoveď kajúcnika Ing. Imreczeho nie je dôkazom (žiadna výpoveď sama o sebe totiž nie je skutkovým zistením, tým sa stáva až po jej verifikácii s ďalšími relevantnými súvisiacimi dôkazmi), ktorý by relevantným a nepochybným spôsobom dokazoval pravdivosť jeho priznania, pričom je dôležité zdôrazniť, že neexistuje dôkaz, ktorý by tvrdenia kajúcnika Ing. Imreczeho objektivizoval, čo je jednou z esenciálnych podmienok uzavretia Dohody o vine a treste, ktorá u kajúcnika Ing. Imreczeho absentuje.

Obligatórnou podmienkou začatia konania dohody o vine a treste je to, že zabezpečené dôkazy osvedčujú pravdivosť priznania obvineného (§ 232 ods. 1 Trestného poriadku), pričom splnenie tejto podmienky sudca musí skúmať v každom jednom prípade, a to najmä či prípravné konanie poskytuje spoľahlivý podklad o spáchaní trestného činu obvineným (§ 238 ods. 1Tr. por.) a či zabezpečené dôkazy nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného (§ 232 ods. 1 Tr. por.).

Nezistenie skutkového stavu spoľahlivým spôsobom a bez dôvodných pochybností a rovnako aj začatie konanie o dohode o vine a treste bez toho, aby dôkazy osvedčovali pravdivosť priznania obvineného, sú závažným porušením procesným predpisov, kedy je súd povinný návrh dohody o vine a treste odmietnuť podľa § 331 ods. 1 písm. b)Tr. por. V opačnom prípade dochádza zo strany sudcu k nezákonnému postupu a k vydaniu nezákonného rozhodnutia, pretože legitimizuje nezákonný postup prokurátora tak, ako v posudzovanom prípade, keďže skutky Ing. Imreczeho neboli „preukázané“ žiadnym iným dôkazom, iba jeho účelovým izolovaným „priznaním“(porušenie § 4 ods. 2 písm. b) Vyhlášky),a súčasne pravdepodobnosť jeho usvedčenia za existujúcej „dôkaznej“ situácie v súdnom konaní bola minimálna, resp. prakticky žiadna (porušenie § 4 ods. 1 písm. f) Vyhlášky).

D.   Porušenie § 4 ods. 1 písm. i) Vyhlášky v spojení s § 4 ods. 2 písm. d) Vyhlášky

 

Prokurátor ÚŠP, ktorý s kajúcnikom Ing. Imreczem uzatvoril Dohodu o vine a trestne a následne sudkyňa ŠTS, ktorá túto dohodu Rozsudkom schválila, absolútne odignorovali verejný záujem spoločnosti na prejednaní trestnej veci Ing. Imreczeho v riadnom súdnom konaní s dokazovaním na hlavnom pojednávaní, ktorého by sa mohla  verejnosť zúčastniť  (porušenie § 4 ods. 1 písm. i) Vyhlášky).

Vzhľadom na skutočnosť, že Ing. Imrecze bol vrcholovým predstaviteľom štátnej správy (prezident Finančného riaditeľstva SR), je nepochybné, že tu verejný záujem spoločnosti na riadnom prejednaní jeho trestnej veci na hlavnom pojednávaní na podklade obžaloby vysoko prevyšovalzáujem OČTKna uzatvorení Dohody o vine a treste s týmto kajúcnikom, ktorej výsledkom bolo len rozhodnutie, ktoré nemá žiadne materiálne odôvodnenie a ktorému nepredchádzalo žiadne dokazovanie či proces, ktorého by sa verejnosť mohla zúčastniť.

Podľa vyššie citovanej judikatúry ako aj aktuálnej právnej úpravy je verejný záujem jedným z kritérií, ktoré determinujú možnosť uzatvárania dohôd o vine a treste, preto tieto skutočnosti nemôžu zostať zo strany súdu nepovšimnuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti sa už opakovane kriticky vyjadril k uzatváraniu dohôd o vine a treste s predstaviteľmi štátnej správy a k miernemu trestaniu korupcie v štátnej sfére, aj preto bol prokurátor ÚŠP a sudkyňa ŠTS povinní prihliadnuť aj na oprávnený verejný záujem na riadnom prejednaní trestnej veci Ing. Imreczeho.

Rovnako tak v posudzovanej veci prokurátor ÚŠP a sudkyňa ŠTS úplne rezignovali na skutočnosť, že schválenie Dohody s Ing. Imreczem bude mať nepriaznivý vplyv na trestné stíhanie iných osôb a to minimálne obvinených uvedených v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 04.08.2021, keďže rozhodovacia prax ŠTS je nie výnimočne taká, že priznania a odsúdenia kajúcnikov považuje za dôvod ich dôveryhodnosti a pravdivosti ich výpovedí, čo následne vyhodnocuje ako usvedčujú okolnosť voči osobám, ktoré kajúcnik obviňuje (porušenie § 4 ods. 2 písm. d) Vyhlášky). Táto mimoriadne nebezpečná arbitrárna premisa bola aplikovaná aj v aktuálnom rozsudku sudcu ŠTS JUDr. Milana Cisárika (neprávoplatnom), kedy súd oprel rozhodnutie o vine dvoch úradníčok Finančnej správy SR iba o úplne izolovanú, ničím nepotvrdenú výpoveď kajúcnika Ing. Imreczeho, a teda nie o výsledky dokazovania bez dôvodných pochybností, ale o akúsi „vieru“, že „kajúcnik nemôže klamať, keď sa sám priznal“. 

Záver

Sumarizujúc vyššie uvedené zastávam právny názor, že v posudzovanej veci nebola splnená žiadna zo zákonných podmienokpre schválenie Dohody o vine a treste a preto bola sudkyňa povinná túto dohodu odmietnuť podľa § 331 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže nezistenie skutkového stavu spoľahlivým spôsobom a bez dôvodných pochybností a rovnako aj začatie konanie o dohode o vine a treste bez toho, aby dôkazy osvedčovali pravdivosť priznanie obvineného, predstavujú závažné porušenie vyššie uvedených procesným predpisov.

Rovnako bolo povinnosťou sudkyne predmetnú dohodu odmietnuť aj z toho dôvodu, že bola zjavne neprimeraná a nespravodlivá, keďže Ing. Imreczemu bol navrhnutý podmienečný trest odňatia slobody, hoci bolo právne nespochybniteľné, že Ing. Imrecze spáchal obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák., kde Trestný zákon aj v prípade uzatvorenia Dohody o vine a treste znížením dolnej hranice trestnej sadzby o 1/3 nepripúšťa uloženie iného ako nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Úvahy de lege ferenda

Nad rámec uvedeného je nutné uviesť, že postup a rozhodnutie, aké boli aplikované a prijaté v posudzovanom prípade, nie sú v aplikačnej praxiOČTKa súdov výnimočné. Preto je v materiálnom právnom štáte, s cieľom eliminovania nezákonných rozhodnutí v rámci inštitútu Dohody o vine a treste, ktoré môžu byť potenciálnym prostriedkom štátnej korupcie (nezákonné zníženie trestu kajúcnikov ako odmena za udávanie vopred vybraných, režimu nepohodlných osôb), nevyhnutné prijať také legislatívne zmeny, ktoré zabezpečia existenciu účinných prostriedkov nápravy a revízie takto vzniknutého nezákonného právneho stavu.

Vzhľadom k tomu, že v praxi môže dôjsť (a podľa autora tohto textu je posudzovaný prípad dôkazom toho, že aj dochádza) k schváleniu nezákonnej Dohody o vine a treste a súčasná právna úprava nedefinuje žiaden subjekt, ktorý by bol oprávnený podať dovolanie proti takémuto nezákonnému rozsudkuv neprospech odsúdeného (nezákonne zvýhodneného), jedná sa o právny stav, ktorý nie je súladný s Ústavou Slovenskej republiky.Je tomu tak preto, pretože tu absentuje účinný prostriedok nápravy, ktorý by umožňoval štátu dosiahnuť zákonné a spravodlivé odsúdenie páchateľa v prípade, že inštitút dohody o vine a treste je zneužitý (z akýchkoľvek dôvodov) na poskytnutie nezákonného benefitu obvinenej osobe v podobe uloženia nezákonného (zásadne miernejšieho) trestu.

 

Súčasným, mimoriadne obmedzeným vymedzením právomoci ministra spravodlivosti podať dovolanie proti rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste(aj to iba v prospech obvineného), jednoznačne dochádza k narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v prípadoch, ak vznikne potreba podať dovolanie v neprospech obvineného z dôvodu nezákonnosti Dohody o vine a treste a naplnenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1, ods. 3 Tr. por. Povedané aj inak, právna úprava umožňujúca trestným zložkám štátu „obchodovať“ so spravodlivosťou pri trestaní páchateľov trestnej činnosti bez účinnej kontroly a následnej efektívnej nápravy potencionálne vzniknutého nezákonného právneho stavu (faktická neexistencia opravného prostriedku), nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Za účelom odstránenia takéhoto neústavného právneho stavubude nevyhnutné prijať takú právnu úpravu, ktorá ministrovi spravodlivosti (ideálne aj generálnemu prokurátorovi) zverí oprávnenie podať dovolanie proti rozsudku, ktorým bola schválená Dohoda o vine a treste,na základe všetkých dovolacích dôvodov upravených v Trestnom poriadku, nakoľko samotný proces schvaľovania Dohody o vine a treste nedáva garanciu, že schválením Dohody o vine a treste potenciálne nedôjde k naplneniu aj iných dovolacích dôvodov, než dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)Tr. por.  

 

 

 

 

 

 

Diskusia