Innocence Project: Prečo nevinní ľudia uzatvárajú dohody o vine a treste?

 

Barbora F.

Innocence Project: Prečo aj nevinní ľudia uzatvárajú dohody o vine a treste?

            V poslednom čase americká organizácia Innocence Project veľa krát upozornila na fakt, že aj nevinní ľudia  uzatvárajú dohody o vine a treste (ide o tzv. falošné dohody o vine a treste). Tejto problematike sa venoval aj Adnan Sultan, advokát Innocence Project, vo svojom nedávnom článku s názvom: Opinion: The problem with plea bargains and how NY can help the innocent. Tu vysvetľuje, že nevinní ľudia uzatvárajú dohody o vine a treste za zločiny, ktoré nespáchali, a to v dôsledku tlaku. Akcentuje, že New York má teraz príležitosť umožniť týmto ľuďom dosiahnuť spravodlivosť.

Autor úvodom zmienil, že základným kameňom amerického trestnoprávneho systému je právo na nezaujatý, verejný súdny proces v kriminálnych prípadoch. Navzdory tomu, pre prevažnú väčšinu ľudí, ktorí sú v USA obvinení z trestných činov, toto právo pomaly erodovalo v prospech dohôd o vine a treste. Ako uvádza ďalej, dohody o vine a treste predstavujú v USA takmer 98 % rozsudkov. Tento fakt by podľa neho mal viesť k serióznym zamysleniam ohľadom transparentnosti a legitímnosti amerického trestnoprávneho systému. Upozornil na to, že dohody o vine a treste pripravujú ľudí o ich ústavné právo, a súčasne ukrývajú problémových aktérov v systéme – napr. skorumpovaných policajtov. Bez toho, aby sa kriminálne prípady súdili, neexistuje príležitosť otvorene preskúmať chovanie problémových aktérov na strane štátu.

V priebehu posledných troch rokov, autor spolu s ďalšími advokátmi, sudcami a akademikmi,  študoval problematiku dohôd o vine a treste ako člen Pracovnej skupiny pre dohody o vine a treste Americkej advokátskej komory. V nedávno zverejnenej správe,ktorá popisuje ich zistenia a odporúčania, ukázali, ako nadmerné množstvo dohôd o vine a treste priamo popiera hodnoty amerického trestnoprávneho systému, akými sú spravodlivosť, zodpovednosť a hľadanie pravdy. Vytvára sa tak podľa nich zvrátený súbor motivácií, ktorý zhoršuje existujúcu rasovú nerovnosť a často núti nevinných ľudí do uzavierania dohôd o vine a treste za zločiny, ktoré nespáchali.

Autor ako bývalý verejný obhajca v Bronxe a ako súčasný advokát Innocence Project, bol sám svedkom donucovacích praktík používaných v trestnoprávnom systéme, ktoré vedú ľudí k uzavieraniu dohôd o vine a treste. Upozornil na to, že systém sa nafúkol kvôli veľkému množstvu prípadov, a tak existuje len jediná cesta ako môže tento systém prežiť: ak sa o týchto prípadoch bude rozhodovať s nižšími nákladmi na trestné konanie, mimo súdneho systému. Poukázal na to, že prokurátori, ktorí majú moc nad procesom ohľadom dohôd o vine a treste, používajú (s požehnaním súdov) taktiky, ktoré majú za cieľ vymôcť dohody z klientov. Usilujú sa pritom o to, aby sa klienti dostali v prípravnom konaní do väzby len preto, aby im bola ponúknutá dohoda, ktorá im zabezpečí okamžité prepustenie, dobre si pritom uvedomujúc, že ľudia budú schopní urobiť čokoľvek pre to, aby sa dostali na slobodu. Ponúknu im dohody, ktoré vezmú po určitom čase späť, čo sa tiež označuje termínom “explodujúce ponuky dohôd“, ktoré slúžia k tomu, aby pritlačili klientov k tomu, aby skoro, v prípravnom konaní,uzatvorili dohodu, a to v čase keď nemajú kompletné informácie o dôkaznejsile ich prípadu. Autor ďalej prízvukuje, že súdy tiež uložia, alebo hrozia uložením prísnejších trestov (než je tomu v prípade ponuky dohody), ak klient pôjde pred súd a bude odsúdený (ide o tzv. trial penalty). Hrozba prísnejšie trestu potom vedie mnohých advokátov k tomu, že radia svojim klientom, aby uzatvorili dohodu o vine a treste a neriskovali tak neurčitý výsledok súdneho procesu.

V ďalšej časti svojho článku autor zmienil prípad Rodneyho Robertsa, svojho kolegu z Innocence Project, ktorý bol odsúdený za únos 17 ročného dievčaťa v roku 1996, a musel strpieť donucovacie tlaky v čase, keď sa v prípravnom konaní dostal do väzby za zločin, ktorý nespáchal. Polícia povedala, že obeť na fotografii identifikovala Robertsa ako páchateľa. Roberts bol následne obvinený z únosu a sexuálneho útoku. Jeho právnik mu povedal, že ak pôjde na súd pravdepodobne bude odsúdený a dostane doživotný trest. Preto mu poradil, aby súhlasil s ponukou dohody na sedemročný trest vo väzení, s tým, že vo väzení pravdepodobne strávi len dva roky. Vzhľadom k tomu, že Roberts mal malého syna, chcel sa dostať domov skôr, a preto sa v roku 1996 rozhodol uzatvoriť dohodu o vine a treste v súvislosti s únosom. Bol odsúdený na sedem rokov väzenia. V roku 2000 bolo Robertsovi zamietnuté podmienečné prepustenie, pretože sa odmietol priznať k únosu, alebo sexuálnemu zneužitiu obete, navzdory tomu, že uzatvoril dohodu o vine a treste. V roku 2001 podal návrh na odvolanie svojej dohody, avšak sudca ho zamietol. Advokát aj vyšetrovateľ hovorili s obeťou, ktorá odmietla identifikovať Robertsa. Kvôli tomu, že Robertsov návrh bol zamietnutý, nebola táto informácia odprezentovaná pred súdom. Dôkazy z tela obete sa ani po veľkom úsilí nepodarilo nájsť. V roku 2007 bola obeť znovu vypočutá. Povedala, že keď bola po sexuálnom útoku v nemocnici,prišiel za ňou policajt spolu s podozrivým a požiadal ju, či by ho mohla identifikovať, avšak ona nemohla. Obeť povedala, že neskôr išla na políciu, kde jej ukázali fotografie, ale ona nikoho neidentifikovala. Povedala vyšetrovateľovi, že nikdy znovu nehovorila s políciou, a že s nikým nehovorila o prípade, až kým za ňou neprišiel vyšetrovateľ v roku 2000. V júli roku 2007 sudca Codey znova zamietol návrh na odvolanie dohody. V rozsudku sudca poznamenal, že vzhľadom k tomu, že polícia mala vyhlásenie, v ktorom obeť povedala, že identifikovala Robertsa, neuveril jej odvolanej výpovedi. Sudca uviedol, že jej tvrdenie, že nebola schopná identifikovať svojho páchateľa bolo “nepochybne falošné“. V roku 2009 sa Roberts znova odvolal. Na pojednávaní pred sudcom Codeyom, obeť povedala, že vo výpovedi pred vyšetrovateľom nikdy neidentifikovala nikoho, a že Robertsa nepoznala. Na otázku, či bol Roberts útočník, odpovedala, že „si nie je istá“. Na pojednávaní sudca vyhodnotil dodatočné testy DNA. Tieto testy obsahovali analýzu DNA syna obete, o ktorom si myslela, že ho počala pri znásilnení. Testy v roku 2009 ukázali, že syn nebol potomkom obete a Robertsa. V roku 2010 sudca Codey zamietol Robertsov návrh už po tretí krát. Sudca o. i. uviedol, že: „je zrejmé, že Robertsova žiadosť je krikľavým pokusom o odvolanie dobrovoľne urobenej dohody“, aby sa takto pokúsil zmeniť status sexuálneho predátora. Roberts sa znova odvolal. V roku 2013 súd upozornil na to, že Robertsov právnik počas dokazovania nepredvolal vyšetrovateľa, ani advokáta, ktorí pôvodne vypočúvali obeť. Súd uviedol, že ich svedectvo mohlo podoprieť svedectvo obete. Súd zároveň skonštatoval, že Robertsov advokát nepredvolal svedkyňu, aby podporil argument obžaloby, že DNA testy boli nepresvedčivé. Roberts mal potom nového advokáta. Znova sa začali hľadať dôkazy z tela obete, ktoré sa nakoniec našli. V roku 2013 DNA testy ukázali, že Roberts bol vylúčený ako zdroj spermií. Vo väzení strávil 18 rokov, rehabilitovaný bol v roku 2014. Aj tento prípad dokumentuje, aké martýrium musel podstúpiť nevinný človek, ktorý uzatvoril dohodu o vine a treste, kým bol nakoniec rehabilitovaný.

Autor v ďalšej časti článku uviedol, že vzhľadom k silným donucovacím taktikám, nie je prekvapením, že nevinní ľudia uzatvárajú dohody o vine a treste. Podľa Národného registra rehabilitácií, registrujú v USA (od roku 1989) 3 334rehabilitácií, pričom v 24 %nevinní ľudia uzatvorili dohody o vine a treste (naposledy videné dňa 16. 6. 2023). Z 321 ľudí rehabilitovaných v New Yorku, 23 uzatvorilo dohodu o vine a treste.

Autor ďalej upozornil na to, že mnohé štáty si uvedomujú, že aj nevinní ľudia uzatvárajú dohody o vine a treste, a preto umožňujú odsúdeným dosiahnuť spravodlivý rozsudok tým, že im umožnia v prípade vykonať akýkoľvek dôkaz neviny, bez ohľadu na to, či uzatvorili dohodu o vine a treste. New York však patrí k menšine. V roku 2018 štátny najvyšší súd v prípade People v. Tiger rozhodol, že obžalovaní, ktorí uzatvorili dohodu o vine a treste, nemôžu napadnúť svoje rozsudky, ak nemajú k dispozícii DNA dôkaz o svojej nevine. V reakcii na tento rozsudok autor akcentuje, že nie všetci odsúdení disponujú DNA dôkazom, ktorý by podporil ich tvrdenie o nevine. Tu upozornil na to, že DNA hrala rolu len v 51 rehabilitáciách v New Yorku (od roku 1989), podľa údajov Národného registra rehabilitácií. Na tomto mieste je vhodné zmieniť niekoľko dôležitých informácií, ktoré uviedla organizácia Innocence Project. Innocence Project vo svojom článku venovanému problematike DNA a justičných omylov, zdôraznil, že páchatelia zanechávajú DNA dôkaz len v menej ako v 10 % prípadov vrážd, pričom DNA testy môžu byť veľmi drahé – v jednom prípade môžu stáť od 5 000 do 50 000 dolárov. V rámci údajov pod názvom DNA exonerations in the United States, informoval, že keď preskúmaval svoje uzavreté prípady z rokov 2004 – jún 2015, zistil, že v 29 % boli tieto prípady uzavreté kvôli tomu, že dôkazy sa stratili, alebo boli zničené. Preto zdôraznil, že je potrebné zachovať dôkazy z miesta činu, aby nevinní odsúdení mohli dokázať svoju nevinu na základe testov DNA. Podľa údajov Národného registra rehabilitácií, v USA registrujú (od roku 1989)580prípadov, kde DNA prispela k rehabilitácii (naposledy videné dňa 16. 6. 2023). Upozornil zároveň na to, že hoci všetkých 50 štátov USA má zákony týkajúce sa DNA testov po odsúdení, mnohé tieto zákony sú svojím rozsahom natoľko obmedzujúce, že len málo ľudí má v skutočnosti prístup k testom DNA po tom, ako boli odsúdení. Tu uvádza niekoľko príkladov: v Alabame majú odsúdené osoby prístup k testom DNA len v prípade, že boli obvinené z hrdelných zločinov; kým v Kentucky je ľuďom, ktorí uzatvorili dohody o vine a treste, znemožnený prístup k testom DNA, a to dokonca aj v prípade, keď sa falošne priznali. Takéto zákony bránia skutočnej spravodlivosti: bránia nespravodlivo odsúdeným osobám, aby dokázali svoju nevinu, a zároveň umožňujú ľuďom, ktorí v skutočnosti spáchali zločin, aby zostali neodhalení. Z tohto dôvodu Innocence Project pracuje na tom, aby sa tieto zákony novelizovali s cieľom zaistiť ľuďom prístup k testom DNA, aby tak mohli dokázať svoju nevinu po tom, ako boli odsúdení.

V ďalšej časti článku autor upozornil na to, že existuje návrh zákona, ktorý nesie názov TheChallenging Wrongful Convictions Act, ktorý má za cieľ umožniť ľuďom, ktorí uzatvorili dohodu o vine a treste a tvrdia, že sú nevinní, predložiť ďalšie dôkazy, aby tak mohli v prípade serióznych dôkazov, dosiahnuť spravodlivý rozsudok. Podľa neho New York potrebuje takýto zákon na pomoc nespravodlivo odsúdeným. Prízvukuje, že je to evidentné aj vzhľadom k tomu, že minulý mesiac, Mimi Rocahová - okresná štátna zástupkyňa z Westchesteru požiadala o zrušenie 26 rozsudkov, týkajúcich sa drogových trestných vecí, a to v dôsledku toho, že vyšetrovanie polície v Mount Vernon ukázalo, že policajti používali nadmerný tlak, obvinili nevinných ľudí z predaja drog a podstrčili dôkazy, aby tým zaistili odsúdenie. Ukázalo sa tiež, že prokurátori v týchto kauzách zatajili kľúčové dôkazy (zatajili pásky desiatok obžalovaných, ktorí boli obžalovaní aj napriek faktu, že tieto pásky obsahovali explozívne priznania a vyhlásenia samotných policajtov, ktorí nevedeli, že boli nahrávaní). Rocahovej úrad vo svojej správe uviedol, že zistil “nezrovnalosti, rozpory a protirečenia“ v policajných správach týkajúcich sa predaja drog. V správe sa tiež píše, že v mnohých prípadoch v záznamoch obžaloby nebolo “buď žiadne potvrdenie, alebo žiadne dostatočne spoľahlivé potvrdenie“ údajných transakcií. V týchto prípadoch pracovalo 30 prokurátorov, ktorí konali “bez dostatočného centralizovaného dozoru“, vďaka čomu došlo k ochromeniu zdieľania dôležitých informácií s obhajcami. Autor poukazujúc na Rocahovej žiadosť podotkol, že nie každý nevinný človek má to šťastie, že štátny zástupca je ochotný znova otvoriť jeho prípad.

V závere článku zdôraznil, že bez schválenia spomínaného zákona, majú v USA systém, ktorý trestá nevinných ľudí, čo je neakceptovateľne kruté a je to pohŕdanie hodnotami, ktoré by tento systém mal reprezentovať.

            Innocence Project, podobne ako Adnan Sultan vo svojom článku, upozornil na dôležitosť schválenia vyššie zmieneného zákona pre nespravodlivo odsúdených Newyorčanov, ktorí uzatvorili dohodu o vine a treste. Innocence Project na svojom FB zverejnil výzvu s názvom Help Wrongfully Convicted New Yorkers Prove Their Innocence, kde uviedol, že štát New York má tretí najvyšší počet justičných omylov v krajine. Objasnil, že zmienený návrh zákona je životne dôležitý, a o. i. by umožnil nespravodlivo odsúdeným Newyorčanom, ktorí nemajú k dispozícii DNA dôkaz, aby mohli svoj prípad dostať opäť pred súd a dokázať svoju nevinu.

            Nedávno Innocence Project na viacerých miestach upozornil na prípad Tyrona Daya, ktorý je jedným z najstarších prípadov tejto organizácie. Dňa 24. 5. 2023 bol Day, ktorý uzatvoril dohodu o vine a treste, rehabilitovaný. Mal len 19 rokov, keď bol odsúdený za sexuálne napadnutie z roku 1989. V tom čase nebol k dispozícii žiadny DNA dôkaz a on bol identifikovaný iba na základe bieleho klobúka, ktorý mal na sebe. Tyrone totiž práve kráčal po ulici, keď bol nesprávne identifikovaný mladou ženou, ktorá nahlásila na polícii, že bola sexuálne napadnutá. Obeť bola presvedčená, že Day je páchateľ, hoci ho videla zo vzdialenosti asi 50 stôp. Žena v skutočnosti nevidela Dayovu tvár, keď ho identifikovala ako jedného z útočníkov. Identifikovala ho z veľkej vzdialenosti iba na základe klobúka, ktorý sa podobal na klobúk, ktorý mal jeden z páchateľov. Obeť bola 19 ročná beloška, ktorá oznámila na polícii, že bola napadnutá tromi neznámymi mužmi. Day trval na svojej nevine, ale aj tak uzatvoril dohodu o vine a treste a bol odsúdený na 40 rokov. Dohodu urobilna radu svojho advokáta,kvôli tomu, že sa bál 99 ročného trestu, ak by išiel jeho prípad pred súd a ten by ho odsúdil. Zamrežami strávil takmer 26 rokov - bol podmienečne prepustený, ale zostal doživotne registrovaný ako sexuálny útočník. Day prvý krát kontaktoval Innocence Project v roku 2000 a za svoju nevinu tak bojoval dovedna 33 rokov. V jeho prípade viedol k rehabilitácii dôkaz DNA - tento dôkaz ho vylúčil ako páchateľa a potvrdil identitu dvoch alternatívnych podozrivých.

            Innocence Project na svojej stránke s názvom Guilty plea problem, upozorňuje verejnosť aj na pozoruhodný prípad Claya Chabota. V roku 1986 bol Chabot odsúdený na doživotie za vraždu, hlavne na základe svedectva jeho švagra. Po 22. rokoch, v roku 2009, po tom ako výsledky DNA dokázali, že zločin spáchal jeho švagor a nie on, bol jeho rozsudok zrušený. Namiesto rehabilitácie mu štát naznačil, že môže byť znova postavený pred súd. Chabot zostal v šoku po tom, ako ho prokurátori pred procesom postavili pred dve možnosti: buď urobí dohodu o vine a treste za zločin, ktorý nespáchal, a tak bude okamžite prepustený na slobodu, alebo bude čeliť novému procesu. Chabot nechcel riskovať nový proces, a preto akceptoval dohodu o vine a treste, pričom to zdôvodnil takto: „Radšej som si zaistil slobodu, než by som si mal znovu hodiť kocky s americkým systémom spravodlivosti“. Chabot sa totiž už viac krát popálil, keď očakával spravodlivosť, takže systému už neveril. V tomto videu, kde detailnejšie vysvetľuje svoj prípad, sa uvádza, že vyšetrovatelia po vražde vypočúvali jeho švagra a aj jeho, a ponúkli mu dohodu. Chabot uviedol, že vyšetrovatelia mu povedali: „Nemyslíme si, že ste v skutočnosti spáchali vraždu. Ale potrebujeme svedka, ktorý bude svedčiť. Ak budete svedčiť proti nemu [švagrovi], budete môcť odísť.“. On im odpovedal: „žiadate ma, aby som klamal. Ja neviem, čo tento chlap urobil, alebo neurobil… Všetko čo som musel urobiť, bolo povedať pravdu a spolupracovať. A ja som odmietol. Ako sa ukázalo, [policajti]išli za ním [švagrom] s rovnakou dohodou.“. Chabot v tom čase ešte veril, že spravodlivosť nakoniec zvíťazí. S vraždou ho nespájal žiadny fyzický dôkaz. Jeho švagor Gerald Pabst na pojednávaní svedčil, že mu Chabot prikázal, aby obeť ohrozoval pištoľou, aby mu tak pomohol zviazať obeť a tvrdil, že bol v inej izbe keď Chabot znásilnil a zavraždil obeť. Cez stenu mal počuť výstrely. Chabota potom odsúdili za vraždu na doživotie, a to hlavne na základe svedectva jeho švagra. Odsedel si 24 rokov. Pabstbol tiež obvinený z vraždy, ale dva dni po procese bolo toto obvinenie stiahnuté. Po tom ako Pabst svedčil ako korunný svedok obžaloby proti svojmu švagrovi, uzatvoril dohodu o vine a treste za prečin krádeže vecí z domu obete a bol odsúdený iba na 30 dní väzenia. Po tom ako testy DNA vylúčili Chabota a identifikovali Pabsta ako zdroj mužskej DNA z tela obete, bol Pabst v roku 2008 odsúdený za vraždu na doživotie. V roku 2009 bol Chabotov rozsudok zrušený. Počas dvoch dekád, ktoré nasledovali po prvom procese, sa stratila údajná vražedná zbraň, ďalšia zbraň, ktorá sa našla na mieste činu a aj zakrvavené tričko, ktoré mal Pabst na sebe. V dôsledku toho nemohli byť tieto veci znovu analyzované a testované modernými metódami. Clay Chabot bol v roku 2010 prepustený z väzenia. Nechcel riskovať súdny proces, na základe ktorého by mohol stráviť zvyšok života vo väzení, a tak akceptoval dohodu o vine a treste. Výmenou za dohodu o vine a treste za vraždu (o ktorej od roku 1986 tvrdil, že ju nespáchal), bol odsúdený na 22 rokov, ktoré si už odsedel. Chabot v súčasnosti žije na Floride, kde vlastní malý obchod.

Záverom tejto časti by som chcela upozorniť na to, že aj medzi rehabilitovanými osobami môžeme vidieť prípady, kde nevinní ľudia uzatvorili dohody o vine a treste napriek tomu, že už pred uzavretím dohody, mali k dispozícii DNA dôkaz o svojej nevine. K ich rehabilitáciám neraz viedla veľmi dlhá cesta. V Národnom registri rehabilitácií sa môžeme dočítať aj o kauzách týkajúcich sa skupinových vecí, kde sa nevinní ľudia falošne priznali, uzatvorili dohody o vine a treste, a krivo svedčili proti spoluobžalovaným. O takýchto prípadoch som písala tu:http://www.pravnelisty.sk/clanky/a991-falosne-doznania-ako-pricina-justicnych-omylov-2-cast.

            V predchádzajúcich častiach článku som sa venovala situácii v USA. Čo sa týka Slovenskej republiky, vieme povedať, že v rokoch 2006 – 2021 bola dohoda o vine a treste schválená súdmi v 69 621 prípadoch (viď štatistické ročenky). Na podklade skúseností zo zahraničia, a to nielen z USA, ale napr. aj z Kanady– kde sa takmer v jednom z piatich prípadov uvedených v Registri nespravodlivých odsúdení (t. j. v 18 %) objavili falošné dohody o vine a treste, podobne ako v Spojenom kráľovstve, sa preto natíska nepríjemná otázka: koľko nevinných ľudí uzatvorilo u nás dohodu o vine a treste len preto, aby obišli lepšie?

            Celkom na záver by som chcela upozorniť na odborné články týkajúce sa problematiky falošných dohôd o vine a treste, ktoré sú dostupné online:

ALSCHULER, A. W.: A Nearly Perfect System for Convicting the Innocent. University of Chicago Law School,  Public Law & Legal Theory Working Paper, č. 612, 2017. Dostupné tu.

BOWERS, J.: Punishing the Innocent. In: University of Pennsylvania Law Review, Vol. 156, č. 5, 2008. Dostupné tu.

FONTIER, A. et al.: The New York State Trial Penalty: The Constitutional Right to Trial Under Attack. New York State Association of Criminal Defense Lawyers and National Association of Criminal Defense Lawyers, 2021. Dostupné tu.

HELM, R.: False Guilty Pleas And The Post Office Scandal: Why Did The Post Office Appellants Plead Guilty? And Why Is This Important? 2021. Dostupné tu.

HENDERSON K. S. – LEVETT, L. M.: Investigating Predictors of True and False Guilty Pleas. In: Law And Human Behavior, 42(5), 427–441, 2018. Dostupné tu.

HESSICK, F. A. – SAUJANI, R. M.: Plea Bargaining and Convicting the Innocent: the Role of the Prosecutor, the Defense Counsel, and the Judge. In: Brigham Young University Journal of Public Law, Vol. 16, s. 189, 2002. Dostupné tu.

NEMOYER, A. et al.: Attorney Perspectives on Juvenile and Adult Clients' Competence to Plead Guilty. American Psychological Association, 2018. Dostupné tu.

REDLICH, A. D. et al.: Self-Reported False Confessions and False Guilty Pleas among Offenders with Mental Illness. In: Law and Human Behavior, 2009. Dostupné tu.

REDLICH, A. D.: The Susceptibility of Juveniles to False Confessions and False Guilty Pleas. George Mason University, 2010. Dostupné tu.

REDLICH, A. D. et al.: The Influence of Confessions on Guilty Pleas and Plea Discounts. In: Psychology, Public Policy, and Law, Vol. 24, č. 2, s. 147–157, 2018. Dostupné tu.

REDLICH, A. D. et al.: The Psychology of Defendant Plea Decision Making. In: American Psychologist, Vol. 72, č. 4, s. 339–352, 2017. Dostupné tu.

REDLICH, A. D. – SHTEYNBERG, R. V.: ToPlead or Not to Plead: A Comparison of Juvenile and Adult True and False Plea Decisions. In: Law and Human Behavior, Vol. 40, č. 6, s. 611–625, 2016. Dostupné tu.

VICK, K. et al.: Lethal leverage: false confessions, false pleas, and wrongful homicide convictions in death-eligible cases. In: Contemporary Justice Review, Vol. 24, č. 1, s. 24–42, 2021. Dostupné tu.

WYNBRANDT, K.: From False Evidence Ploy to False Guilty Plea: Un Unjustified Path to Securing Convictions. In: The Yale Law Journal, Vol. 126, č. 2, 2016. Dostupné tu.

 

Diskusia