Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku I.

 

JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry SR

 

                               Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku I.

 

Úvod

Postavy „udavačov“ sprevádzajú naše dejiny od nepamäti vďaka represívnym systémom, ktoré ponúkali a stále ponúkajú odmeny tým páchateľom trestnej činnosti, ktorí sa rozhodli poskytnúť výpoveď proti iným páchateľom. V anglickom zvykovom práve sa „approvement“ vzťahoval na situáciu, keď sa obvinený z vlastizrady alebo z iného zločinu („felony“) priznal k jeho spáchaniu a súčasne obvinil spolupáchateľov a poskytol proti nim dôkazy s cieľom získať vlastnú milosť. Oslobodenie spolupáchateľov, proti ktorým ponúkol svoje svedectvo, však znamenalo jeho odsúdenie. Už vtedy sir Matthew Hale poznamenal, "že viac nešťastia vzniklo dobrým ľuďom takýmito „aprobáciami“ na základe falošných a zlomyseľných obvinení zúfalých darebákov".[1]

V súčasnosti sú takýto svedkovia často označovaní ako „korunní svedkovia“ – napr. v Holandsku je to "kroongetuige", v Nemecku "Kronzeuge".  V Taliansku je to „collaboratore della giustizia", vo Veľkej Británii je to "supergrass" a vo Francúzsku "repenti".

Nemožno nesúhlasiť s teóriou, že postavenie „korunného svedka“ je často významné v trestných konaniach, v ktorých sa trestná činnosť organizovanej skupiny nedá vyšetriť bežnými vyšetrovacími metódami a to z dôvodu jej uzavretosti, vnútornej štruktúry a  často aj  z dôvodu jej medzinárodnej pôsobnosti. Ak „korunný svedok“ bol súčasťou tejto skupiny je naozaj významným svedkom, pretože vďaka jeho informáciám o štruktúre a fungovaní skupiny môžu byť postavení pred súd jej významní vedúci predstavitelia.

Na druhej strane takýto „svedkovia“ sú často sami podozriví zo spáchania závažných trestných činov v rámci organizovaných skupín a poskytnutím spolupráce sa snažia úplne vyhnúť trestu, resp. získať nižší trest. Tým predstavujú riziko nie iba pre spoľahlivosť ich vlastného svedectva, ale aj pre systém trestného súdnictva a integritu trestného konania najmä v právnych systémoch, v ktorých absentuje dôsledná právna úprava týkajúca sa postavenia „korunného svedka – spolupracujúceho obvineného“ v trestnom konaní, ako je to žiaľ aj v Slovenskej republike.

Môj príspevok som rozdelila do dvoch častí. Prvá časť je venovaná trestnoprávnej úprave spolupracujúcich obvinených osôb a druhá časť (ne) existencii  právnej úpravy  využitia tzv. kajúcikov v súvislosti s konaniami o dohode o vine a treste.

Právna úprava korunného svedka na Slovensku

Hneď na začiatku je potrebné uviesť, že zhodnotiť postavenie korunného svedka v slovenskom trestnom konaní je náročné, pretože absentuje kvalifikovaná legislatívna úprava v tomto  smere. Je akousi šedou časťou trestného konania, v ktorej nám zaniká samotný jeho účel.

Trestné konanie na Slovensku podlieha zásade legality, čo znamená, že prokurátor je v trestnom konaní povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie (§ 2 odsek 5 Trestného poriadku (ďalej iba „TP“)). Výnimky môžu byť stanovené Trestným poriadkom, medzinárodnou zmluvou alebo rozhodnutím medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná. Inštitút tzv. korunného svedka porušuje túto zásadu, ak páchateľa zbavuje trestnej zodpovednosti. TP a ani iný  právny predpis výslovne neupravuje inštitút  „korunného svedka“  - osoby obvinenej alebo podozrivej, ktorá spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní za poskytnutie výhody v jej trestnom konaní – v podobe zníženia trestu resp. beztrestnosti.  Dôležitosť a výnimočnosť daného inštitútu si priam vyžaduje osobitnú právnu úpravu „korunného svedka“ v slovenskom právnom poriadku.

TP predpokladá poskytnutie „trestných“ výhod spolupracujúcej obvinenej osobe v podobe „imunity“ –  vo forme zastavenia jej trestného stíhania (§ 215 odsek 3 TP), resp. „čiastočnej imunity“ vo forme podmienečného zastavenia trestného stíhania (§ 218, § 219 TP). Konkrétny pojem „spolupracujúci obvinený“ je však použitý iba v prípade § 218 TP.  V § 215 TP je to pojem „obvinený, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení“ tam špecifikovaných trestných činov.

Rovnaký pojem „obvinený, ktorý sa významnou mierou podieľa na objasnení“ nájdeme aj v ustanovení § 228 odsek 3 TP, ktorý súvisí s možnosťou prerušiť trestné stíhanie takejto osobe. A posledným pojmom použitým v TP, je „osoba, ktorá sa významnou mierou podieľala na objasnení“ špecifikovaných trestných činov uvedených v ustanovení § 205 odsek 1 TP, ktorý upravuje dočasné odloženie vznesenia obvinenia takejto osobe.

Ak by sme si chceli zhrnúť vyššie uvedené právne termíny, mohli by sme  ich subsumovať pod dva pojmy „spolupracujúci obvinený“ a „spolupracujúca osoba“ (pri dočasnom odložení vznesení obvinenia).

Pre úplnosť spomeniem aj na zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého ustanovenia možno primerane použiť aj na obvineného, ktorý v trestnom konaní výpoveďou, prípadne ďalšími dôkazmi poskytol a poskytne dôkaz o páchateľovi alebo o okolnostiach zločinov (špecifikovaných v tomto zákone) a v súvislosti s výpoveďou a poskytnutím údajov o svojej osobe je tu dôvodná obava z ohrozenia jeho života alebo zdravia. Ochrannú dohodu v zmysle tohto zákona uzatvára s takýmto obvineným príslušný útvar Policajného zboru, s predchádzajúcim súhlasom komisie, bez akejkoľvek kontrolnej činnosti súdu. Dohody nie sú verejne prístupné, ani po uplynutí ich platnosti.

Priznanie postavenia  spolupracujúceho obvineného v trestnom konaní

TP neupravuje, akým spôsobom sa z obvineného (podozrivého) stáva spolupracujúci(a)  obvinený (osoba).  Možno však dôvodne predpokladať, že aktivita môže byť ako na strane orgánov činných v trestnom konaní, tak aj na strane obvineného (podozrivého). Keďže neexistuje právna úprava inštitútu korunného svedka, je iba na úvahe orgánov činných v trestnom konaní, či osoba obvineného resp. podozrivého bude v ďalšom konaní v postavení spolupracujúcej osoby, ktoré mu de facto vznikne procesným spôsobom. Alebo policajt so súhlasom prokurátora spíše záznam podľa §  205 TP a odloží vznesenie obvinenie takejto osobe, alebo ak je takáto osoba obvinená, vydá uznesenie o prerušení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného podľa § 228 odsek 3 TP. Z môjho pohľadu je v nepriaznivejšom postavení osoba, ktorej policajt podľa § 205 odsek 2 TP iba vyhotoví záznam o odložení vznesení obvinenia. Záznam nie je rozhodnutím v trestnom konaní, nemá zákonom predpísané náležitosti a policajt nemá povinnosť záznam doručiť takejto osobe, iba prokurátorovi. Takáto osoba stráca práva obvineného/ podozrivého a v pozícii svedka, bez práva na obhajcu, sa stáva ľahšie „manipulovateľnou“ zo strany orgánov činných trestnom konaní. Myslím si, že odloženie vznesenia obvinenia je nadbytočnou a zneužiteľnou právnou úpravou, pretože ak existujúc dôvody pre vznesenie obvinenia, má sa tak bezodkladne učiniť. Zamieňať procesné role obvineného a svedka je v rozpore s účelom TP a samotnou podstatou trestného konania.

Neexistencia právnej úpravy formálnej dohody medzi prokurátorom a budúcim spolupracujúcim obvineným, o vzájomných právach a povinnostiach má za následok, okrem neistoty na oboch stranách, aj nejednoznačnosť v ďalšom postupe v trestnom konaní voči takejto osobe. Na začiatku teda  môžeme hovoriť iba o akejsi nepísanej „džentlmenskej“ dohode, ktorej obsahom je prísľub spolupracujúceho obvineného  poskytnúť výpoveď za (čiastočnú) imunitu - v podobe rozhodnutia prokurátora o (podmienečnom) zastavení trestného stíhania. Na strane obhajoby však vládne neistota až do takéhoto rozhodnutia prokurátora, pretože prokurátor sa môže bez odôvodnenia v prípravnom konaní rozhodnúť aj pre podanie obžaloby (v tomto prípade je možný postup podľa § 39 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona), alebo môže začať konanie o dohode o vine a treste (táto časť bude predmetom druhej – samostatnej časti môjho príspevku).

TP upravuje tri rovnaké podmienky pre meritórne rozhodnutie v trestnom konaní vedenom proti spolupracujúcemu obvinenému v podobe jeho (podmienečného) zastavenia trestného stíhania prokurátorom, vďaka ktorým môžeme definovať „korunného svedka“ na Slovensku a to:

1./ spolupracujúci obvinený sa musí významnou mierou podieľať na objasnení závažných trestných činov špecifikovaných v príslušných ustanoveniach (korupcia, založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestných činov terorizmu) alebo na zistení jej páchateľa,

2./ záujem spoločnosti na objasnení takýchto trestných činov má prevyšovať záujem na  trestnom stíhaní spolupracujúceho obvineného,

3./ spolupracujúci obvinený nesmie byť organizátorom, návodcom alebo objednávateľom trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľal.

Spolupracujúci obvinený je teda v oboch prípadoch v pozícii, v ktorej si môže vybrať medzi trestným stíhaním a svedectvom výmenou za (podmienečné) zastavenie jeho trestného stíhania prokurátorom.

Ako môžeme vidieť, TP stanovuje minimálne pravidlá a limity pri udelení „prokurátorskej milosti“ spolupracujúcemu obvinenému, keďže absentuje akákoľvek podrobnejšia úprava pre takýto postup. Je teda plne v kompetencii prokurátora, ktorý je viazaný iba minimálnymi zákonnými podmienkami, rozhodovať o tom, kto sa stane spolupracujúcim obvineným v jednotlivých trestných konaniach, ako aj o tom, že nie je v záujme spoločnosti stíhať takúto osobu. Súčasťou jeho voľnej úvahy môže byť aj to, že takýto spolupracujúci obvinený nebude potrestaný ani za tie najzávažnejšie trestné činy (pri splnení 3. bodu v podmienkach), pretože jeho trestné stíhanie bude ukončené zastavením alebo podmienečným zastavením.

Zásada proporcionality je v tomto prípade vyjadrená len veľmi všeobecne – prevyšujúcim záujmom spoločnosti na objasnení závažných trestných činov na ktorých sa spolupracujúci obvinený významnou podieľa nad jeho vlastným trestným stíhaním. Z uvedeného by sa dalo dedukovať, že význam získanej svedeckej výpovede, by mal prevyšovať závažnosť trestného činu, ktorého sa obvinený dopustil, na strane druhej. TP nevylučuje, spáchanie obzvlášť závažných trestných činov spolupracujúcim obvineným.

Ďalším problémom právnej úpravy je absencia podmienky priznania sa k všetkým trestným činom, ktoré osoba „ašpirujúca“ na postavenie spolupracujúceho obvineného spáchala. Priznanie by malo obsahovať aj konkrétny popis páchania trestnej činnosti tejto osoby, pretože bez tejto znalosti prokurátor nemôže odôvodniť bod 2/ - teda splnenie zákonom stanovenej zásady proporcionality pre udelenie „imunity“ takémuto obvinenému .Priznanie spolupracujúceho obvineného vo vzťahu k svojej trestnej činnosti by malo byť realizované do takej miery, aby objasňovalo celú jeho protiprávnu činnosť v trestnej veci, v ktorej „ašpiruje“ na priznanie postavenia spolupracujúceho obvineného. Malo by ísť o „absolútne“ priznanie, a to aj ku skutočnostiam jeho protiprávneho konania, ktoré orgánom činným v trestnom konaní nie sú známe v štádiu konania, kedy sa rozhoduje o priznaní postavenia spolupracujúceho obvineného. V priebehu trestného konania, po priznaní postavenia spolupracujúceho obvineného, totiž môže dôjsť k situácii, že orgány činné v trestnom konaní zistia ďalšie skutočnosti o protiprávnom konaní spolupracujúceho obvineného, ktoré môže spôsobiť, že spolupracujúci obvinený nespĺňa bod 2/ - zásadu proporcionality pre udelenie „imunity“ obvinenému.     

Absencia jasne a presne stanovených hraníc, týkajúcich sa povahy a závažnosti trestných činov, ktoré môžu byť predmetom „nestíhania“, z dôvodu verejného záujmu na odhaľovaní, efektívnom stíhaní a stíhaní zločinov veľkého verejného a ústavného významu, poskytuje príliš široké diskrečné právomoci prokurátora, čo by mohlo byť v rozpore so zásadou legality trestného stíhania. Takáto nedokonalá legislatívna úprava dláždi cestu k svojvôli prokurátora, keďže absentuje akákoľvek forma súdnej kontroly.

Veľkým nedostatkom právnej úpravy inštitútu spolupracujúceho obvineného, je neriešienie otázku, ako postupovať v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní zistia, že spolupracujúci obvinený sa nepriznal k celej trestnej činnosti, za ktorú bol trestne stíhaný (aj s možnosťou, že táto spôsobuje narušenie vyššie uvedenej zásady proporcionality pre udelenie „imunity“ obvinenému) alebo uviedol nepravdu, resp. zamlčal trestnú činnosť iných obvinených, ktorú mal objasniť alebo jej časť.      

Aj keď to nie je podmienkou, spolupracujúci obvinený by mal byť súčasťou organizovanej skupiny, v ktorej páchal trestnú činnosť a má informácie, ktoré môžu napomôcť k jej odhaleniu a stíhaniu jej vedúcich predstaviteľov. To má za následok, že vo väčšine prípadov by mal byť spolupracujúci obvinený trestne stíhaný v rovnakom trestnom konaní ako obvinení, proti ktorým svedčí. Je už praxou, že spolupracujúci obvinený bude zo spoločného trestného konania vylúčený na samostatné konanie. Dôvodom takéhoto postupu je zmena jeho procesného postavenia – z obvineného sa stáva svedok, v dôsledku čoho sa menia aj jeho práva a povinnosti v zmysle TP. Tento proces sa deje bez akejkoľvek súdnej kontroly zákonnosti a primeranosti, čo, ako už môžeme vidieť, narušuje transparentnosť trestného súdnictva, a to najmä v prípadoch, keď osoba vystupuje v úlohe svedka, hoci z obsahu jej výpovede na hlavnom pojednávaní je úplne zrejmé, že táto osoba mala byť stíhaná a súdená spolu so svojimi obvinenými spolupáchateľmi. V tejto súvislosti dávam na zamyslenie otázku, že ako spolupracujúci obvinený, môže významnou mierou prispieť k odhaleniu činnosti organizovanej skupiny, ak nebol jej súčasťou.

Tu je vhodné poznamenať, že inštitút spolupracujúceho obvineného (korunného svedka) má svoj pôvod v angloamerickej právnej úprave, kde sa obvinený môže rozhodnúť, či bude vypovedať. Ak sa rozhodne vypovedať, je vypočúvaný v procesnom postavení svedka (nie obvineného, ako je to v našej právnej úprave) a je povinný vypovedať pravdivo pod hrozbou trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď.

Miešanie procesných rolí svedka a obvineného v postavení spolupracujúceho obvineného bez akéhokoľvek právneho rámca a súdnej kontroly, narúša princípy spravodlivého trestného konania. Je predsa nemysliteľné, aby „spolupracujúci obvinený“ mal zlegalizované príjmy z trestnej činnosti z dôvodu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže v prípade (podmienečného) zastavenia trestného stíhania TP neupravuje povinnosť uloženia trestu prepadnutia veci, resp. finančných prostriedkov získaných z trestnej činnosti. Z iného pohľadu by sme to mohli hodnotiť aj ako akúsi „finančnú odmenu“ štátu za spoluprácu.

Ďalším problémom sú práva poškodených (obetí) v trestnom konaní vedenom proti „spolupracujúcemu obvinenému“, ktoré v tomto prípade nezohrávajú kľúčovú úlohu (ani v prípade napr.  trestného činu vraždy) a štát v prípade, že dôjde k zastaveniu trestného konania spolupracujúceho obvineného, nepreberá  ich nároky. Reálne totiž môže nastať situácia, že spolupracujúci obvinený v rámci svojej trestnej činnosti svojím buď výhradným konaním  alebo v spolupráci s ďalšími obvinenými spôsobí škodu poškodenému, za ktorú by ako obvinený zodpovedal. Takto sa v rámci trestného konania pri získaní „imunity“ vyhne aj zodpovednosti za škodu.

Preto je možné konštatovať, že v slovenskom právnom poriadku absentuje právna úprava povinnosti nahradiť škodu, ktorú spolupracujúci obvinený  spôsobil svojim protiprávnym konaním. K tomuto problému uvádzam poznámku, že ak náhrada škody spôsobená spolupracujúcim obvineným nie je možná od samotného spolupracujúceho obvineného, mal by škodu nahradiť štát, nakoľko tento vyvinil obvineného a zbavil ho zodpovednosti za škodu.

Inštitút „spolupracujúceho obvineného“ by sa mal využívať len ako posledná možnosť, keď neexistujú iné možnosti účinného potlačenia organizovanej trestnej činnosti a korupcie .

Jasná procesná právna úprava postavenia „spolupracujúceho obvineného“ v trestnom konaní, založená na jeho kontrole súdnou mocou hneď od začiatku, vrátane vyriešenia otázky zodpovednosti za spôsobenú škodu a uloženia povinnosti vypovedať celú pravdu o trestnej činnosti samotného obvineného a spoluobvinených s hrozbou straty postavenia „spolupracujúceho obvineného“, vrátane definovania trestných činov, pri ktorých nemožno (podmienečne) zastaviť trestné stíhanie (napr. závažné trestné činy proti životu a zdraviu), by mohla aspoň čiastočne odstrániť pochybnosti o jeho význame v trestnom konaní. Súčasťou právnej úpravy by mala byť aj dohoda so spolupracujúcim obvineným spísaná napr. formou zápisnice.

Bez limitov stanovených formálnou dohodou (upravenou zákonom) je spolupracujúca osoba vydaná na milosť/nemilosť orgánov činných v trestnom konaní, keďže jej procesné postavenie je bez akýchkoľvek záruk. Toto jej postavenie môže byť zneužiteľné orgánmi činnými v trestnom konaní, no rovnako sa aj orgány činné v trestnom konaní sa môžu sťať jej „obeťou“, keď si takáto osoba v záujme zaistenia svojej beztrestnosti začne prispôsobovať výpovede, keďže ako obvinená osoba má prístup k vyšetrovací spisom. Preto spolupracujúci obvinený, ktorý je v trestnom konaní v postavení svedka, by nemal mať prístup k obsahu vyšetrovacieho spisu. Pre hodnotenie dôveryhodnosti jeho výpovede už v prípravnom konaní by bolo vhodné upraviť, že v prípade ak sa obvinená osoba rozhodne spolupracovať, má povinnosť uviesť všetky jej známe informácie hneď na začiatku a to ako o svojej trestnej činnosti, tak aj o trestnej činnosti a o páchateľoch, ktorej sa  jeho výpoveď bude týkať. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní jej túto výpoveď náležite overiť a v prípadoch ak budú zistené zásadne rozpory vo výpovedi, nemôže byť takejto osobe priznaný štatút spolupracujúceho obvineného. Jeho výpoveď musí byť konzistentná ako celok, aby nebola spochybniteľná. Žiaľ orgány činné v trestnom konaní, resp. súd až „príliš neskoro“ zisťujú, že spolupracujúci obvinený neuviedol celú pravdu o trestnej činnosti, resp. o trestnej činnosti klamal z dôvodu, aby získal výhody spolupracujúceho obvineného. Tento problém sa preukazuje vo svojej nahote v súčasnej dobe. 

Konečné rozhodnutie o získaní postavenia spolupracujúceho obvineného by mal učiniť súd, ktorý by rozhodoval na návrh prokurátora, po preverení všetkých materiálnych podmienok na priznanie takéhoto postavenia obvinenej osobe, vrátane toho, či je jej svedecká výpoveď v záujme odhalenia a stíhania ďalších členov organizovanej skupiny a či zamýšľané (podmienečné) zastavenie trestného stíhania v konkrétnom prípade je skutočne vo verejnom záujme.

V tejto súvislosti by som ešte poukázala na ustanovenie § 39 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona, ktoré  upravuje možnosť súdu mimoriadne znížiť trest páchateľovi „ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu“, špecifikovaného v tomto ustanovení. V štádiu prípravného konania proti takémuto páchateľovi nemôže prokurátor prisľúbiť zníženie jeho trestu, pretože takáto moderácia trestu je čisto v  kompetencii súdu. Obdobné ustanovenie obsahuje aj nemecký trestný zákonník, podľa ktorého však spolupracujúca osoba, musí poskytnúť informácie týkajúce sa trestnej činnosti inej osoby do začatia súdneho konania z dôvodu, aby jej výpoveď mohla byť overená podpornými dôkazmi. Súd potom môže posúdiť spoľahlivosť a hodnotu takejto výpovede a dospieť k záveru, či je výpoveď nepravdivá alebo dostatočná na trestné stíhanie tretej osoby. Rozhodnutie súdu o zmiernení trestu pre spolupracujúcu osobu je fakultatívne a súd má širokú voľnosť pri výbere trestu medzi minimálnym a maximálnym trestom. Slovenská právna úprava nešpecifikuje predchádzajúci postup v takomto prípade. Za základný rozdiel medzi nemeckou a slovenskou právnou úpravou vo vzťahu k spolupracujúcej osobe považujem skutočnosť, že nemecký prokurátor nemá oprávnenie poskytnúť imunitu takejto osobou formou zastavenia jej trestného stíhania. 

V ostatných jurisdikciách, ako je Holandsko, Taliansko, Rakúsko alebo Chorvátsko podlieha inštitút spolupracujúceho obvineného – korunného svedka kontrole súdnej moci, pričom dohody s takouto osobou sú zákonom upravené v širšej alebo užšej miere. Napr. v Chorvátsku je to Zákon o Úrade boja proti korupcii a organizovanej trestnej činnosti[2], ktorý podrobne upravuje priznanie „štatútu“ korunného svedka.   Štatút, ktorý priznáva senát krajského súdu zložený z troch sudcov na návrh generálneho prokurátora, nemôže ho získať osoba, ktorá spáchala niektorý zo závažných trestných činov uvedených v tomto zákone, ako je vražda, vražda s priťažujúcimi okolnosťami, znásilnenie, terorizmus, závažné sexuálne zneužívanie alebo vykorisťovanie dieťaťa atď., alebo ak bola organizátorom zločineckej skupiny. Ďalšou podmienkou je, že svedectvo musí prispieť k stíhaniu najzávažnejších trestných činov organizovanej trestnej činnosti (pozn. zločineckej skupiny nie iba organizovanej skupiny), vo vzťahu ku ktorým záujem trestného stíhania skutočne odôvodňuje zastavenie trestného stíhania korunného svedka a súčasne u korunného svedka musia existovať dôležité poľahčujúce okolnosti, odôvodňujúce zmiernenie jeho trestu.

V Taliansku osoba, ktorá prejavila ochotu spolupracovať, je povinná do 180 dní od uvedeného prejavu poskytnúť výpoveď prokurátorovi. S takouto osobou spíše prokurátor záznam o spolupráci, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu, jeho zverejnenie je zakázané.  Výpovede spolupracujúcej osoby musia byť "vnútorne spoľahlivé" a musia byť "nové alebo úplné" alebo "pre iné prvky sa musia javiť ako veľmi dôležité pre vývoj vyšetrovania alebo pre účely rozsudku alebo pre vyšetrovacie činnosti týkajúcej sa štruktúrovaných organizácií, ich vybavenia zbraňami, výbušninami alebo tovarom, spoločných a vnútorných alebo medzinárodných väzieb zločineckých organizácií mafiánskeho alebo teroristického typu alebo cieľov, účelov a metód činnosti uvedených organizácií. Ak má byť spolupracujúca osoba vypočutá ako svedok alebo ako obvinený v súvisiacom konaní, sudca na žiadosť strany nariadi, aby sa záznam ilustrujúci obsah spolupráce uvedenej bol pripojený  k spisu prokurátora, pričom sa obmedzí na tie jej časti, ktoré sa týkajú prebiehajúceho konania[3]. Aj v Taliansku iba sudca môže rozhodnúť o neodsúdení alebo o uložení miernejšieho trestu výmenou za spoluprácu zameranú na predchádzanie trestným činom alebo na poskytnutie dôležitých informácií umožňujúcich účinné vyšetrovanie.

Otázka hodnotenia výpovede spolupracujúceho obvineného

Podľa § 2 odsek 10 TP (tretia veta) orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Výpoveď spolupracujúceho obvineného sa spravidla využíva v prípadoch, keď neexistujú iné dôkazy o trestnej činnosti organizovaných skupín resp. v prípadoch korupcie. Aká je však dôkazná hodnota toho, čo povie spolupracujúci obvinený?

Je nesporné, že ak sa obvinený rozhodne spolupracovať, urobí všetko pre to, aby získal postavenie spolupracujúceho obvineného a vyhol sa tak trestnej zodpovednosti. V tejto súvislosti sa môže snažiť šikovným spôsobom oklamať orgány činné v trestnom konaní a vylepšiť skutočný obraz trestnej činnosti neexistujúcimi faktami, alebo zmeniť úlohy obvinených voči ktorým svedčí. Pre tieto dôvody  je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní a najmä prokurátor, postupoval pri hodnotení takejto výpovede s náležitou starostlivosťou už v prípravnom konaní.

Je neprípustné, aby prokurátor bez náležitého overenia výpovede spolupracujúceho obvineného a bez zohľadnenia alternatívnych možností predkladaných obhajobou, uveril spolupracujúcemu obvinenému len preto, že jeho výpoveď je už v súlade s jeho existujúcou teóriou o vine obvineného. Táto predpojatosť môže spôsobiť, že prokurátori budú interpretovať nejednoznačné dôkazy ako podporujúce už ich existujúce stanovisko. Samozrejme niekedy dôvodom takejto predpojatosti môže byť aj nemožnosť konfrontovať to, čo korunný svedok hovorí, so skutočným priebehom udalostí pre nedostatok iných dôkazov.

V tejto súvislosti zopakujem, že pri uplatňovaní inštitútu spolupracujúceho obvineného je mimoriadne dôležité, aby obvinený vypovedal k veci čo najobšírnejšie, s čo najviac podrobnosťami. Dnešná realita na Slovensku však naznačuje presne opačný trend. Výsluch spolupracujúceho obvineného nemôže prebiehať tak, že obvinený sa prakticky iba stroho, bez akýchkoľvek podrobností vyjadrí k veci, jednou alebo niekoľkými vetami sa vyjadrí k trestnej činnosti spoluobvineného a k svojej trestnej činnosti. Pritom práve z obsahu podrobnej výpovede spolupracujúceho obvineného je možné overiť pravdovravnosť spolupracujúceho obvineného, resp. mieru jeho pravdovravnosti alebo klamstva.    

Výpoveď spolupracujúceho obvineného musí byť dôkladne preskúmaná a aj zopakovaná a konfrontovaná s predchádzajúcou výpoveďou, aby sa prokurátor a neskôr súd mohli priblížiť k istote o pravdivosti výpovede takéhoto spolupracujúceho obvineného (nesmieme však zabúdať, že v trestnom konaní operujeme len s pravdepodobnosťou, nikdy nie s istotou).

TP neupravuje spôsob, akým by sa mal súd vysporiadať s výpoveďou spolupracujúceho obvineného. Samotná povaha inštitútu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní je dôvodom na opatrné zaobchádzanie s výpoveďou spolupracujúceho obvineného, t. j. mala by byť podrobená osobitnej kontrole.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“) už opakovane konštatoval, že použitie výpovedí svedkov výmenou za imunitu alebo za iné výhody síce môže spochybniť spravodlivosť trestného konania a môže vyvolať chúlostivé otázky, keďže takéto výpovede sú svojou povahou otvorené manipulácii a môžu byť urobené výlučne s cieľom získať výhody alebo sa osobne pomstiť, avšak to samo o sebe to nestačí  na to, aby sa trestné konanie stalo nespravodlivým. Existujúce riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezaujaté sa preto nesmie podceňovať[4].

ESĽP sa pri posudzovaní spravodlivosti trestného konania podľa článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej iba “Dohovor”) vždy zaoberá trestným konaním ako celkom a nehodnotí jeho vývoj iba na základe jedného konkrétneho aspektu – v našom prípade by to bolo namietanie dôkazu v podobe výsluchu svedka – spolupracujúceho obvineného.  ESĽP berie do úvahy ako práva obhajoby, tak aj záujem verejnosti a obetí na riadnom stíhaní trestného činu a v prípade potreby aj práva svedkov[5].

Príkladom hodnotenia výpovede spolupracujúceho obvineného nám môže byť úprava v Taliansku. V Taliansku je sudca viazaný článkom 192 ods. 3 talianskeho Trestného poriadku, podľa ktorého musia byť výpovede spolupracujúcich osôb „potvrdené“. Odsúdenie obžalovaného nemôže byť založené iba na výpovedi spolupracujúcej osoby, ani na výpovediach viacerých spolupracujúcich osôb. Hoci samotné ustanovenie nešpecifikuje, čo presne sa vyžaduje ako „potvrdenie výpovede“,  Najvyšší kasačný súd určil, že posúdenie výpovedí sa má vykonať na základe trojstupňového testu, podľa ktorého je sudca povinný posúdiť

(1) dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby na podklade dôkazov, ktoré predloží v konaní pred súdom prokurátor a ktoré sa týkajú najmä - zohľadnením sociálneho a ekonomického postavenia spolupracujúcej osoby, vrátane záznamov jeho registri trestov, popisom jeho vzťahu k obvinenému a uvedením dôvodov, ktoré viedli k spolupráci;

(2) vnútornú dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby a jej dôveryhodnosť výpovede (zvážením jej ucelenosti, presnosti, konzistentnosti a spontánnosti); a

(3) či je výpoveď potvrdená "vonkajšími prvkami", t. j. dôkazmi (akéhokoľvek druhu) od  nezávislého zdroja. Pokiaľ ide o posledný bod testu, treba poznamenať, že každý segment výpovede spolupracujúcej osoby musí byť potvrdený vonkajšími prvkami, a to v tom zmysle, že každý trestný čin a účasť každej osoby bude musieť byť potvrdená ďalším nezávislým zdrojom.

Holandský trestný poriadok v ustanovení § 344a odsek 4 stanovuje pravidlo, podľa ktorého nemôže byť odsudzujúci rozsudok  založený len na výpovedi (výpovediach) spolupracovníka justície. Naviac podľa § 360 odsek 2 holandského Trestného poriadku sa od sudcu prvého stupňa vyžaduje, aby pri použití týchto výpovedí poskytol v tejto súvislosti náležité odôvodnenie.

Aj francúzsky trestný poriadok výslovne relativizuje dôkaznú hodnotu výpovede spolupracujúcej osoby  a stanovuje, že odsudzujúci rozsudok nemožno vyniesť len na základe výpovedí týchto osôb (článok 132-78 ods.4 Trestného poriadku).

ESĽP už dvakrát konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s trestnými konaniami, v ktorých zásadným usvedčujúcim dôkazom bola výpoveď spolupracujúcich osôb [6]. V oboch prípadoch výpovede spolupracujúcich obvinených predstavovali ak nie jediný, tak aspoň rozhodujúci dôkaz proti sťažovateľom.

V prípade Adamčo proti Slovenskej republike konštatoval ESĽP porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru z dôvodu neschopnosti vnútroštátnych súdov preskúmať širší kontext, v ktorom svedok – spolupracujúci obvinený získal imunitu od prokuratúry – jeho trestné konanie za trestný čin vraždy bolo zastavené podľa § 215 odsek 3 TP. ESĽP vytkol Slovenskej republike, že zastavenie trestného konania spolupracujúceho obvineného bolo uskutočnené bez účasti súdu a  vnútroštátne súdy neboli schopné poskytnúť relevantné odôvodnenie týkajúce sa argumentov sťažovateľa.

Vo veci Erik Adamčo proti Slovenskej republike ESĽP opäť konštatoval, že použitie výpovedí spolupracujúcich obvinených, nebolo sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania, keďže súdy skreslili obsah niektorých z týchto dôkazov a nevenovali individuálnu pozornosť rozsahu a výhodám, ktoré spolupracujúci svedkovia získali za ich poskytnutie. Konštatoval absenciu zákonného rámca alebo zavedenej praxe a súdneho dohľadu nad „dohodami“ so spolupracujúcimi obvinenými (pozn. ako som konštatovala vyššie, dohody so spolupracujúcimi obvinenými v právnom poriadku SR neexistujú vôbec)  v súvislosti s otázkami, ako je imunita týchto páchateľov.

Záver

Trestné konanie má mať za hlavný cieľ poznanie pravdy, pre ktorú spolupracujúci obvinený môže predstavovať hrozbu, keďže je tu vysoké riziko, že prípravné konanie a následne aj súdne konanie sa bude odvíjať iba od vysvetlení spolupracujúceho obvineného najmä v prípadoch, kedy orgány činné v trestnom konaní i súdy rezignujú na svoje zákonné povinnosti, čo nepochybne narušuje základy právneho štátu. Prispieva k tomu i nedokonalá, resp. žiadna právna úprava postavenia  „spolupracujúceho obvineného“, ktorá už bola opakovane vytýkaná Slovenskej republike v rozhodnutiach ESĽP a v prípade kontinuálnej absencie právnej úpravy v tomto smere, môže Slovenská republika očakávať nové konania o sťažnostiach pred ESĽP.

Mnohí tvz. „kajúcnici“ v kauzách mediálneho významu by v iných krajinách Európy, nespĺňali podmienky priznania štatútu „korunného svedka“, nakoľko buď sami páchali trestné činy závažného charakteru, alebo zjavnou nekonzistenciou svojich výpovedí by nesplnili podmienku dôveryhodnosti výpovede. Neexistencia právnej úpravy dohody so spolupracujúcou osobou a prokurátora, ktorá by mala byť prístupná v konaní v ktorom spolupracujúci obvinený vystupuje ako svedok obhajobe i súdu, prispieva k nedôvere voči tomuto inštitútu.

Výpoveď spolupracujúceho obvineného, ktorá je zvyčajne jediným dôkazom obžaloby má zásadný vplyv na odsúdenie alebo oslobodenie obžalovaných. Nepísané pravidlo hovorí, že je lepšie oslobodiť desať vinných osôb ako odsúdiť jedného nevinného obžalovaného.

 

Diskusia