Selektívne vyvodzovanie zodpovednosti ako staronový fenomém v justícii

 

Mgr. Erika Krutková

Selektívne vyvodzovanie zodpovednosti ako staronový fenomén v justícii

Rozhodnutie disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 22.05.2023, sp. zn. 32D/22/2022, ktorým bol sudca najvyššieho súdu JUDr. František Mozner oslobodený spod disciplinárneho návrhu podaného bývalou ministerkou spravodlivosti rozhodne zaujal širokú laickú aj odbornú verejnosť. Základnou myšlienkou predmetného rozhodnutia je ochrana integrity disciplinárneho konania pred jeho zneužitím na šikanózne účely, keď pri zistení malígnych úmyslov subjektu oprávneného na podanie disciplinárneho návrhu, súd disciplinárne obvinenú osobu spod takéhoto návrhu oslobodí, a to napriek zisteniu dôvodnosti jeho podania. Konkrétne senát v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Čo i len pripustenie možnosti, že disciplinárne konanie by sa (opäť raz)[1] mohlo stať prostriedkom na trestanie názorových oponentov z radov sudcov v otázkach verejného záujmu týkajúcich sa súdnictva, by však bolo popretím materiálneho právneho štátu, nezávislosti sudcov ale i disciplinárneho konania ako spravodlivého súdneho procesu. Tento záver sa súčasne nemá vykladať v tom zmysle, že bráni možnosti stíhania sudcu za neplnenie pracovných povinností po tom, čo uplatnil svoje právo na slobodu prejavu, ak neexistuje žiadne podozrenie o tom, že toto stíhanie bolo vedené ako forma odplaty za výkon tohto základného práva (bod 82).“ Rovnako tak disciplinárne konanie neslúži ako aréna pre riešenie si osobných animozít a nenaplnených ambícií medzi sudcami. Svojou podstatou závery disciplinárneho senátu pripomínajú známu doktrínu commo law systému „abuse of process“, podľa ktorej primárnou povinnosťou súdov je zabezpečiť spravodlivosť a zabrániť nespravodlivosti. Z tejto povinnosti mu vyplýva neoddeliteľná a výnimočná právomoc zastaviť trestné stíhanie, ak sa domnieva, že pokračovanie v trestnom konaní by predstavovalo zneužitie súdneho procesu[2].

V rámci odôvodnenia rozhodnutia zaujme aj argumentácia k zúženému rozsahu oprávnenia „ministra v demisii“ na podanie disciplinárneho návrhu, keď senát uviedol, že podanie disciplinárneho návrhu, pri ktorom nehrozí uplynutie zákonom stanovenej lehoty na jeho podanie, sa vymyká tomu, čo možno vo všeobecnosti považovať za bežnú agendu „ministra v demisii“, nakoľko nesie so sebou určitú zodpovednosť disciplinárneho navrhovateľa; je potrebné zdôrazniť, že pri zmene na poste ministra, pri trvaní tej istej vlády, platí v zásade „režim kontinuity“, čo vo vzťahu k disciplinárnym návrhom znamená, že dôvodnosť ich podania sa spätne nepreskúmava.

Bez reakcie, či skôr pochopenia podstaty, zostalo aj jednoznačné vyslovenie sa za posilnenie postavenia predsedu súdu, ktorého pri riešení vnútorných záležitostí súdu a otázke riadneho plnenia si povinností zo strany jednotlivých sudcov, nemožno obchádzať. Deklarovaná subsidiárna alebo komplementárna povaha disciplinárnych oprávnení ministra spravodlivosti voči sudcom významne posilňuje nezávislosť justície od výkonnej moci a poskytuje sudcom ochranu pred neoprávnenými zásahmi výkonnej moci, a teda politickej moci, do jej fungovania.

V uvedenom prípade disciplinárny senát konštatoval, že dominujúcim cieľom na podanie disciplinárneho návrhu proti disciplinárne obvinenému sudcovi bolo sankcionovať ho za kritické vyjadrenia týkajúce sa súdnej reformy (bod 74). V ďalšom odôvodnení niekoho zaujme iniciovanie disciplinárneho konania zo strany kolegu, či nevyžiadanie si vyjadrenia zo strany disciplinárne obvineného sudcu a predsedu súdu pred samotným podaním disciplinárneho návrhu, či otázka správnosti aplikácie záverov rozsudku ESĽP vo veci Miroslava Todorova proti Bulharsku zo dňa 19.10.2021, č. 40072/13.

Zaujímavým momentom, pre mňa osobne, sú ale skutočnosti, ktoré popri iných argumentoch zostali nepovšimnute v ústraní, a týkajú sa samotného predmetu disciplinárneho návrhu. Odlišne predmetný disciplinárny návrh vníma ten, kto je vo svojich úvahách a hodnotiacich úsudkoch limitovaný len pohľadom z vonku a inak ten, kto detailne pozná aj vnútorné fungovanie justície a okolnosti, ktoré sa len málokedy dostanú na verejnosť alebo sa stratili v čase.

A: prieťahy v súvislosti s trestnou vecou PK-1T/14/2007

Disciplinárny návrh bol podaný v súvislosti s trestnou vecou vedenou na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-1T/14/2007. O predmetnej trestnej veci sa z odôvodnenia rozhodnutia dočítame len to, že ide o trestnú vec vedenú na Špecializovanom trestnom súde od roku 2007 voči organizovanej skupine, ktorá páchala násilnú trestnú činnosť a sama o sebe si preto vyžadovala nielen zvýšenú pozornosť prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, ale aj dovolacieho súdu. Pre nezainteresovaných si dovolím uviesť, že išlo trestnú vec Róberta Okoličányho a spol.[3]

Obžaloba v predmetnej trestnej veci bola podaná na Špecializovanom trestnom súde dňa 27.04.2007 a následne bola spojená aj s trestnou vecou vedenou na Špecializovanom trestnom súde na podklade obžaloby zo dňa 15.02.2008 pod sp. zn. BB-3T/5/2005 celkom voči 16 obvineným pre 20 skutkov, okrem iných aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a v šiestich skutkoch pre trestný čin vraždy podľa § 219 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a inú trestnú činnosť. Pôvodná obžaloba sa nachádza vo zväzku č. 20, pričom aktuálne spisový materiál obsahuje približne 300 zväzkov, každý zväzok obsahuje približne 500 strán, a to „vďaka“ zvolenému procesnému postupu prvostupňového súdu.

V priebehu konania súd vydal celkom 27 uznesení o vylúčení trestnej veci obvinených na samostatné konanie a ich následnom spojení na spoločné konanie, v dôsledku čoho predmetná trestná vec mala v rôznych štádiách konania celkom 18 rôznych spisových značiek. Dalo by sa povedať, že v priebehu konania sa každý z obvinených dočkal privilégia v podobe vlastnej spisovej značky. Z celkového počtu približne 130 dní hlavného pojednávania bola viac ako polovica odročených bez prejednania pre najrôznejšie procesné prekážky. Dĺžka konania sa nevyhnutne odzrkadlila aj na celkových nákladoch, keď len v priebehu konania pred súdom boli obvineným ustanovení 12 obhajcovia a náhradní obhajcovi, dokonca niektorým obvineným súd ustanovil dvoch náhradných obhajcov, i keď zákon takúto možnosť nepripúśťa, ktorí si v súhrne aktuálne uplatňujú odmenu za zastupovanie rádovo v státisícoch eur. Samotné rozhodnutia o odmene niektorých súdom ustanovených obhajcov, ktoré som mala tú „česť“ písať, a tak aj dôverne spoznať predmetnú trestnú vec, presahujú 150 strán.

Prvým zlomovým momentom trestnej veci bol nález Ústavného súdu SR zo dňa 22.04.2008 sp. zn. I. ÚS 187/07, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa Róberta Okoličányho na osobnú slobodu zaručenú čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Pre mladšie ročníky uvádzam, že podstatou predmetného nálezu bola otázka ústavnosti tzv. obžalovacej väzby alebo tiež „súdnej väzby“ [4], teda ďalšieho trvania väzby po podaní obžaloby, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pre tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená[5]. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby a musí sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodnúť ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená. V konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 28.04.2007 a obžaloba bola podaná Špeciálnemu súdu dňa 27.04.2007, teda deň pred uplynutí lehoty. Ústavný súd súčasne zdôraznil, že v situácii, ak pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Rovnako tak Ústavný súd poukázal aj na to, že podľa pôvodného znenia ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku, ktoré síce nadobudlo platnosť, avšak pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 01.01.2006 bolo novelizované, bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby. Špeciálnemu súdu trvalo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvinených po podaní obžaloby celkom 46 dní a do rozhodnutia najvyššieho súdu o sťažnostiach uplynulo ďalších 30 dní. Z hľadiska aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ide o absolútne neakceptovateľné lehoty na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu Tpj 45/2021). Najvyšší súd SR na podklade záverov ústavného súdu uznesením zo dňa 15.05.2008 sp. zn. 1 Tošs 32/2007 zrušil uznesenie Špeciálneho súdu a prepustil obvineného z väzby na slobody príkazom zo dňa 15.05.2008.

Napriek tomu, že obvinení od počiatku poukazovali na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu v otázke ústavnosti tzv. „obžalovacej väzby“ alebo tiež „súdnej väzby“ (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 08.03.2007 sp. zn. III. ÚS 271/06) a rovnako tak ústavný súd v náleze poukázal na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, záujem o udržanie obvinených vo väzbe bol silnejší než rešpekt k rozhodnutiu najvyššej súdnej autority. Nasledoval teda ďalší nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2008 sp. zn. I. ÚS 134/08, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa Róberta Niguta na osobnú slobodu zaručenú čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a  v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, keďže všeobecné súdy pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby odmietli rozšíriť závery ústavného súdu aj na ostatných obvinených. Ústavný súd SR tak pripomenul najvyššiemu súdu, že v právnom štáte, rešpektujúc postavenie a pôsobnosť všeobecných súdov a ústavného súdu, je neprípustné, aby prepiaty interpretačný formalizmus zamedzil rešpektovaniu vysloveného právneho názoru ústavným súdom iba preto, že tento sa v rovnakých súvislostiach týkal nie tej istej osoby.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22.10.2008 sp. zn. 1Tošs 33/2008, na podklade záverov ústavného súdu, zrušil uznesenie Špeciálneho súdu zo dňa 12.06.2007 sp. zn. PK-1T/14/2007, ktorým vyslovil, že u obvineného dôvody väzby aj naďalej trvajú a súčasne zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a prepustil obvineného Róberta Niguta z väzby na slobodu príkazom zo dňa 22.10.2008. Po tomto rozhodnutí boli následne prepustení aj ďalší dvaja obvinení z väzby na slobodu dňa 27.11.2008.

V reakcii na vzniknutú situáciu zákonodarca prijal novelu Trestného poriadku č. 5/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.02.2009, ktorá rozsiahlym spôsobom upravila ustanovenia týkajúce sa väzby, a okrem iného v § 76 ods. 2 zaviedla povinnosť prokurátora podať najmenej dvadsať pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty alebo prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty.

Následnou novelou č. 97/2009 Z. z. bol do Trestného poriadku zavedený § 76a, prezývaný aj „Okoličányho ustanovenie“, podľa ktorého vo výnimočných prípadoch[6] bolo možné predĺžiť lehotu väzby na dobu, ktorá nepresiahla 60 mesiacov. Takto strávil obvinený Róbert Okoličány vo väzbe celkom 4 roky 6 mesiacov a 11 dní a Róbert Nigut strávil vo väzbe celých 5 rokov. V prípade obvineného Róberta Niguta nedá nespomenúť veľmi špecifický príkaz predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu zo dňa 09.07.2012, ktorým prepustil obvineného z väzby na slobodu z dôvodu uplynutia maximálnej celkovej lehoty podľa § 76a Trestného poriadku, a to dňom 10.07.2012 o 8:20 hod, i keď celková lehota väzby sa ráta na mesiace a nie na hodiny, ako je tomu pri zadržaní obvineného pri rozhodovaní o vzatí do väzby.

Ďalším zlomovým momentom bolo uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.02.2010 sp. zn. 2Toš/4/2009, ktorým zrušil prvé dva odsudzujúce rozsudky vyhlásené v predmetnej trestnej veci súdom prvého stupňa. Už v počiatočnom štádiu súd rozdelil trestné veci obvinených na štyri samostatné trestné veci. Pod pôvodnou sp. zn. PK-1T/14/2007 bolo trestná vec vedená proti siedmim obvineným, pod sp. zn. PK-1T/15/2008 bola trestná vec vedená proti jednému obvinenému, pod sp. zn. PK-1T/32/2008 bola trestná vec vedená proti piatim obvineným a pod. sp. zn. PK-1T/33/2008 bola trestná vec vedená proti trom obvineným, a to dokonca v prípadoch, keď obvinení boli stíhaní pre skutok, ktorého sa mali dopustiť v súčinnosti s inými obvinenými, ktorých trestná vec bola súbežne vedená v inom konaní. Nakoniec Špeciálny súd vydal dňa 17.02.2009 rozsudok v trestnej veci pod sp. zn. PK-1T/14/2007 vedenej proti siedmim obvineným pre 9 skutkov a dňa 30.03.2009 vydal rozsudok v trestnej veci pod sp. zn. PK-1T/15/2008 vedenej proti jednému obvinenému pre 2 skutky.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19.02.2010, sp. zn. 2Toš/7/2009, predmetné dve trestné veci v rámci odvolacieho konania spojil na spoločné konanie a následne uznesením zo dňa 26.02.2010 zrušil oba rozsudky a trestné veci vrátil Špecializovanému trestnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. I keď rozhodnutie najvyššieho súdu v mnohom predbehlo svoju dobu (problematika spolupracujúceho obvineného, obžaloba založená na výpovedi jediného usvedčujúceho dôkazu o účasti obvinených na skutkoch a hodnotenie týchto dôkazov) z procesného hľadiska sú významné najmä výhrady najvyššieho súdu k opakovanému vylučovaniu časti trestnej veci a obvinených na samostatné konanie, ich spätné spájanie na spoločné prejednanie  a napokon opätovné vylúčenie podstatnej časti obvinených a tých istých skutkoch uvedených v obžalobe na samostatné prejednanie, ktoré mali za následok neúplné zistenie skutkové stavu a porušenie práva na obhajobu obvinených. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia konštatoval nasledovné:

Vo veci sa má vykonať spoločné konanie, aby sa mohla posúdiť vzájomná súvislosť jednotlivých skutkov, lebo objasnenie takého, ktorý nie je predmetom tejto veci, ale je vo vylúčenom konaní, môže naznačovať na súvislosť s predmetnými skutkami a môže sa tak posúdiť vzájomná previazanosť konaní obvinených. Preto sa nemožno uspokojiť s tým odôvodnením, že niektorí svedkovia majú byť vypočutí k iným bodom, k niektorým skutkom vo vylúčenej veci, pretože tým sa má zároveň preveriť pravdivosť tvrdení chráneného svedka a zároveň aj obhajoba obvinených, že s tým nemajú nič spoločného, že to bola záležitosť len dotyčného svedka v spojení s osobou, resp. inou skupinou.

Keďže celá žalovaná trestná činnosť všetkých obvinených mala spolu veľmi úzko súvisieť a mala byť prepojená a odvodzovaná od skutku pod bodom I. (pozn. trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona) napadnutých rozsudkov i obžaloby, bolo aj z tohto pohľadu chybou prvostupňového súdu, že viacerých obvinených a žalované skutky, ktoré však majú bezprostrednú nadväznosť na tie, ktoré sú uvedené v napadnutých rozsudkoch, vylúčil na samostatné konanie.

Ustanovenie § 21 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania uprednostňujúce predovšetkým rýchlosť konania však nemožno aplikovať na úkor zmyslu a predmetu Trestného poriadku zakotveného v § 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa ním upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Rozhodne nemožno ustanovenie § 21 ods. 1 Trestného poriadku používať tak, aby to mohlo naznačovať porušenie zásady prezumpcie neviny ustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, čo sa v danom prípade už mohlo dotýkať tej skupiny obvinených, ktorí boli vylúčení na samostatné konanie.

Je síce pravdou, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.12.1997, sp. zn. Ndt 180/87, uverejneného pod č. 30/1998 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ak sa viedlo spoločné konanie proti viacerým spolupáchateľom a neskôr došlo k vylúčeniu jedného alebo viacerých spolupáchateľov na samostatné konanie, nepôjde o prejudikovanie viny, ak súd v odsudzujúcom rozsudku, ktorý sa týka ďalších, nevylúčených spolupáchateľov, v znení skutkovej vety uvedie vecnú súvislosť konania vylúčeného spolupáchateľa (doteraz neodsúdeného) s konaním ostatných spolupáchateľov.

Postup prvostupňového súdu v danej veci však už bol za rámcom tohto judikátu. Malo by ísť len o poukázanie na súvislosť konaní viacerých osôb, ale nie spôsobom použitým Špeciálnym súdom. Ide tu o špecifický prípad previazanosti konaní viacerých osôb, že bolo veľmi ťažké i pre odvolací súd vyhnúť sa tomu, aby označením trestného konania osôb, ktoré mali byť vykonávateľmi jednotlivých skutkov, ktorí však už nie sú v tomto konaní spoluobvinenými, vopred nenaznačil svoje stanovisko k otázke ich viny. Najvyšší súd v dôsledku toho ani nemohol robiť relevantné závery v otázke viny tých obvinených, ktorých odvolania teraz prerokováva.

(pozn. najvyšší súd v odôvodnení uznesenia namiesto mena obvinených používal slovné spojenia ako „spolu s inou obvinenou osobou, ktorá je menovaná v rozsudku, ale nebola uznaná za vinnú, lebo sa vedie voči nej samostatné konanie“ alebo „okrem toho ako jej členovia sú menovaní ďalší obvinení, ktorí neboli uznaní za vinných, ale sú trestne stíhaní v dvoch veciach vylúčených prvostupňovým súdom na samostatné konania a členom zločineckej skupiny mala byť aj osoba R. G., ktorá bola síce obvinená v prípravnom konaní, ale bola vylúčená z predmetnej trestnej veci na samostatné konanie a v predmetnej veci vystupovala ako chránený svedok“ alebo „spolu s ďalšími dvomi v rozsudku menovanými obvinenými trestne stíhanými vo vylúčených veciach v samostatnom konaní“ alebo „spolu s ďalšími obvinenými trestne stíhanými v samostatnej trestnej veci“ alebo „a ďalších troch osôb menovaných v rozsudku, ktorí sú trestne stíhaní každý v samostatnej trestnej veci“ alebo „spolu s ďalšími tromi osobami“ alebo „a ďalšej v rozsudku menovanej osobe R. G.“ alebo „R. N., ktorý je trestne stíhaný v samostatnom konaní“ alebo „ a ďalšie dve obvinené osoby, trestne stíhané v samostatných konaniach“, či „išlo o výpoveď osoby R. N. trestne stíhanej teraz v samostatnom konaní“)

Táto vecná súvislosť konaní obvinených v predmetnej veci a ďalších, ktorí sú trestne stíhaní samostatne, je pri niektorých skutkoch tak úzka, že bez jednoznačného rozhodnutia o vine tých, ktorí mali byť vykonávateľmi žalovaných skutkov, nemožno rozhodnúť o vine tých obvinených, o ktorých sa koná v predmetnej veci a naopak, aby právoplatným výrokom o vine v tejto veci obvinených odvolateľov nedošlo k prejudikovaniu viny iných obvinených, ktorých trestné stíhanie ešte nebolo ukončené.

Týka sa to predovšetkým obvineného, ktorý mal byť podľa obžaloby (i rozsudku súdu prvého stupňa) návodcom na viaceré trestné činy, že mal naviesť konkrétne osoby na ich spáchanie, hoci doteraz výrokom rozsudku súdu nebolo ustálené, či práve tieto osoby čin aj vykonali. Podobne aj opačne iná osoba, pôvodne spoluobvinená, ktorá mala naplánovať a zorganizovať trestné činy uvedené v napadnutom rozsudku, nebola doteraz uznaná za vinnú a je nemožné urobiť záver o vine obvineného bez toho, aby ostala nenarušená spomenutá zásada uvedená v § 2 ods. 4 Trestného poriadku (pozn. prezumpcia neviny), vo vzťahu k tej skupine obvinených, o ktorých doteraz nebolo rozhodnuté.

Nie je preto ani celkom priliehavé konštatovanie prvostupňového súdu, že by sa uvádzanie mien pôvodne spoluobvinených, teraz stíhaných v iných konaniach, nijako nedotýkalo prejudiciálnej otázky, keď práve u tohto obvineného došlo k úplne rozdielnym interpretáciám záverov z výpovedí chráneného svedka k jednej a tej istej otázke.

Ak predmetné závery najvyššieho súdu znejú niekomu až príliš povedome, je to preto, že otázka prezumpcie neviny v skupinových trestných veciach, avšak v súvislosti s konaním o dohode o vine a treste bola predmetom názorovej výmeny medzi Špecializovaným trestným súdom a Najvyšším súdom SR v trestnej veci už právoplatne odsúdeného R. Lališa a spol. vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. BB-3T/32/2014, výsledkom ktorej bolo stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.04.2017, sp. zn. Tpj 11/2017, publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. 5/2017, ako aj rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mucha proti Slovenskej republike zo dňa 25.11.2021, č. 63703/19.

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu v trestnej veci obvineného Róberta Okoličányho a spol. a jeho analýza boli pôvodne aj súčasťou konceptu článku, ktorý bol zverejnený na stránke právnych listov dňa 16.12.2017 pod názvom „Prezumpcia neviny a nestrannosť sudcu pri prejednávaní skupinových vecí v samostatných konaniach“ avšak súčasný predseda Špecializovaného trestného súdu JUDr. Ján Hrubala, ktorý sa so mnou na napísaní predmetného príspevku podieľal, ako sa zvykne chváliť, uvedenú časť príspevku vymazal a bez reakcie z jeho strany zostalo aj moje upozornenie zo dňa 18.11.2017 na nesprávnosť stanoviska najvzyššieho súdu, keď som doslovne v e-maile uviedla: „ ...v tomto smere je teda stanovisko NS, že prezumpcia neviny sa týka len osoby, ktorej sa trestné stíhanie týka, mylné. ....V zásade teda nedôjde k porušeniu prezumpcie neviny ak je tretia osoba označená hoc aj celým menom ale ako osoba samostatne trestne stíhaná /viď Karaman/ ...alebo možno ak by sa použil podmieňovací spôsob...čím by sa zabránilo jeho výslovnému označeniu ako páchateľa trestnej činnosti, pričom nepostačuje, ak je daná osoba označená iniciálami inkriminujúcim spôsobom, teda ako páchateľ trestnej činnosti. Aj to bol dôvod, prečo tento príspevok bol prvým a zároveň aj posledným, na ktorom som bola ochotná s ním spolupracovať, nehovoriac o jeho nulovom prínose k článku po odbornej stránke, ktorý je výsledkom mojich prebdených nocí nad vyhľadávaním a analýzou rozsudkov ESĽP. Už v priebehu jeho koncipovania bolo zjavné, že mu nejde o objektívne spracovanie problematiky, a v tomto smere najmä priznanie si vlastného zlyhania súdu a hľadanie ústavne konformného východiska, ale najmä o účelové podržanie stanoviska najvyššieho súdu a mediálneho obrazu Špecializovaného trestného súdu, a to za akúkoľvek cenu. Odvtedy sa veľa nezmenilo. Ako ukázali najmä posledné tri roky, to, že ste v minulosti kritizovali niektoré pomery v justícii z vás automaticky dobrého a čestného človeka nerobí.

Špecializovaný trestný súd si bol teda minimálne od roku 2010 plne vedomý potreby rešpektovania prezumpcie neviny v prípade samostatne vedených trestných konaní v skupinových trestných veciach ako aj všetkých rizík s tým spojených. Závery najvyššieho súdu však nebol schopný pretaviť do svojej následnej rozhodovacej činnosti a postupu v konaní, a to aj napriek tomu, že mu najvyšší súd dal presný návod ako sa vysporiadať s prípadnou potrebou označenia osoby, ktorej trestná vec bola vedená v samostatnom konaní a jej označenie v popise skutkovej vety bolo nevyhnutné. Nie je potom namieste obviňovať (nie výnimočne aj titulovať vulgárizmami) ESĽP alebo najvyšší súd z neschopnosti, nepochopenia, prekračovania právomocí a zasahovania do vnútroštátnej interpretácie a aplikácie práva, keď niekedy stačí zamyslieť sa nad tým, či obvinený nemá pravdu, a prekročiť svoj vlastný tieň. Možno by potom nevisel veľký otáznik nad viacerými skupinovými trestnými vecami, v ktorých reálne hrozí konštatovanie porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru a nutnosť ich opätovného prejednania.

Otázka prezumpcie neviny sa často redukuje len na povinnosť zdržať sa takých vyjadrení, ktorým by sa osoba označovala za vinnú skôr, než jej bude právoplatne vyslovená vina. Trestný poriadok dokonca výslovne uvádza, že dôvodom námietky nemôže byť procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní a o takejto námietke sa nekoná (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 02.06.2023 sp. zn. 1Tost/13/2023). S prezumpciou neviny je však neoddeliteľne previazaná aj otázka nestrannosti sudcu alebo senátu v konaní. Ich modernejšie ponímanie dáva dôraz práve na procesný postup príslušných orgánov v konaní. Ako bližšie vysvetlil Najvyšší súd U.S.A.: „každá zbraň daná obvinenému na obranu svojej neviny - právo na obhajcu, právo vypočuť svedkov proti nemu a predvolať svedkov vo svoj prospech, právo neusvedčovať seba samého – je bezcenná v miere, v akej prokurátor na zabezpečenie odsúdenia nemusí predložiť dôkazy na podporu podstatných tvrdení obžaloby.“ Rešpektovanie prezumpcie neviny kladie požiadavku na sudcu aby k trestnej veci obvineného pristupoval s otvorenou mysľou namiesto vnútorného presvedčenia o jeho vine, ktorému následne prispôsobuje priebeh konania, rozsah dokazovania a jeho hodnotenie (confirmation bias[7], tunell vision[8]). Rozsudok musí jednoznačne podávať odpoveď na to ako bola prelomená prezumpcia neviny, teda ako súd na základe vykonaného dokazovania dospel k vine obvineného. Porušením prezumpcie neviny je aj také hodnotenie dôkazov, ich prípustnosti, váhy a ich významu, ku ktorému by žiaden spravodlivý a nestranný sudca nemohol dospieť. Arbitrárny postup súdu v konaní a hodnotiace závery v rozpore so základnými pravidlami trestného konania a princípmi logiky rovnako vyvolávajú opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcu a rešpektovaní prezumpcie neviny obvineného. Porušením prezumpcie neviny je aj zjavné prekročenie rozumnej miery použitia invazívnych úkonov na preukázanie viny obvineného bez náležitého odôvodnenia zásahu do súkromia (tzv. fishing – lovenie dôkazov). Práve arbitrárny postup súdu a konanie zjavne v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci, ako je možné sa dočítať v popise skutkovej vety v rozsudku Špecializovaného trestného súdu zo dňa 24.02.2023, sp. zn. 4T/1/2023, pre zločin ohýbania práva podľa § 326a ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, boli tým, čo signalizovalo nielen pochybnosti o nestrannosti konajúceho sudcu ale aj podozrenie zo spáchania trestného činu. Na druhej strane, samotná skutočnosť, že súd rozhodne v prospech obvineného, t. j. obvineného napr. oslobodí spod obžaloby, neznamená, že nemôžu vzniknúť rovnako objektívne pochybnosti o nestrannosti sudcu, ak dôvody, pre ktoré tak rozhodol, sú arbitrárne a vnútorne rozporné a nelogické.

Procesný postup súdu založený na vylučovaní trestnej veci niektorého z obvinených na samostatné konanie z dôvodu odstránenia procesnej prekážky v „kmeňovej“ veci so sebou nevyhnutne prináša vysoké riziko procesných chých ako tomu bolo aj v iných trestných veciach Špecializovaného trestného súdu. Jedným z posledných prípadov je aj trestná vec vedená na Špecializovanom trestnom súdu pod sp. zn. BB-3T/2/2018, v ktorej najvyšší súd na podklade dovolania obvineného JUDr. B. D. rozsudkom zo dňa 28.02.2023 sp. zn. 1 TdoV 4/2020 konštatoval porušenie zákona v neprospech obvineného, tým, že prvostupňvý súd založil odsúdenie dovolateľa aj na výpovedí jeho spoluobžalovaného, pričom po opätovnom spojení veci dovolateľa na spoločné konanie nezopakoval medzičasom vykonaný výsluch. Z predloženého spisového materiálu pritom nevyplýva, že by súd prvého stupňa dovolateľa s obsahom výsluchu tohto obžalovaného akokoľvek oboznámil, umožnil sa mu k nemu vyjadriť a že by z jeho vyjadrenia vyplynulo, že zopakovanie výsluchu tohto obžalovaného v jeho prítomnosti nežiada.

Následný procesný postup Špecializovaného trestného súdu v trestnej veco Róberta Okoličányho a spol. nemožno nazvať inak než z extrému do extrému. Závery najvyššieho súdu si totiž vysvetlil tak, že vylúčenie trestnej veci niektorého z obvinených je úplne neprípustné. Nasledovala celá séria odročených pojednávacích dní v dôsledku procesných obštrukcií nielen zo strany obvinených, ale žiaľ aj zo strany ich obhajcov. V tomto kontexte som si pri rozhodovaní o odmene súdom ustanoveného obhajcu neodpustila konštatovanie, že:

„Súd mal možnosť a potešenie zdieľať so zvolenými aj ustanovenými obhajcami radosti aj starosti ich každodenného súkromného či profesijného života. V rámci týchto vzťahov bol súd pravidelne a podrobne oboznamovaný s každou modrinou a zakašlaním, ktorým obhajcovia alebo ich príbuzní náhle trpeli, a ktoré im neumožňovali zúčastniť sa hlavného pojednávania. Rozmanitosť zdravotných problémov, ktorými obhajcovia ospravedlňovali svoju neprítomnosť na hlavnom pojednávaní vedie súd k záveru, že advokátsky stav by mal v budúcnosti podstatne viac dbať svojho zdravia a prevencie, keďže jeho chorľavosť je až alarmujúca. Súd súcitil s problémami s neplodnosťou a tešil sa z narodenia detí a z toho vyplývajúcich ďalších radostí a starostí ako oslavy narodenín či promócií, ktoré samozrejme boli opäť dôvodom na ospravedlnenie účasti z hlavného pojednávania. Rovnako mal súd možnosť spoznať štruktúru iných právnych vecí prejednávaných obhajcami a ich priority, keď nezaplatenie pohľadávky vo výške pár tisíc eur s príslušenstvom považovali niektorí obhajcovia oproti väzobnej trestnej veci, v ktorej obvineným hrozilo uloženie doživotných trestov odňatia slobody, za prioritné len preto, že upovedomenie o termíne pojednávania im bolo doručené skôr. Samostatnú kapitolu ospravedlnení tvoria dovolenky obhajcov, kde by bola prinajmenšom vhodná istá miera koordinácie medzi obhajcami, tak aby si súd mohol splniť svojej povinnosť prejednať väzobnú vec prednostne a urýchlene. Tieto očakávania sa však nestretli s predstavami obhajcov v dostatočnej miere. Už v priebehu hlavného pojednávania a najmä pri spätnom komplexnom pohľade na vystupovanie niektorých najmä zvolených advokátov sa súd neubráni pocitu, že ich jedinou úlohou bolo, nie zastupovať záujmy obvineného v trestnom konaní, ale na objednávku vytvoriť procesnú prekážku a oddialiť tak právoplatné rozhodnutie súdu o vine či nevine obvinených. K tomuto záveru súd dospel na základe obsahu jednotlivých ospravedlnení, zjavnej striedmosti  ich účasti na hlavnom pojednávaní, ako aj spôsobu ich komunikácie so súdom. Lojálnosť ku klientovi je jedným zo základných princípov výkonu advokátskeho povolania avšak lojalita nikdy nesmie prevážiť nad rešpektovaním právneho poriadku, úcte k demokracii, právnemu štátu, výkonu spravodlivosti a  povinnosťami, ktoré má advokát voči tretím stranám, súdom a štátu, ohrozujúc tak dôveru a úctu verejnosti v advokátske povolanie. Pri výkone spravodlivosti je dôvera v nezávislosť advokáta rovnako nevyhnutná ako nezávislosť sudcu. Advokát je preto povinný sa vyhýbať všetkým zásahom do svojej nezávislosti a nesmie ustúpiť z noriem spojených s výkonom povolania v snahe vyhovieť klientovi, súdu alebo tretej osobe. Len vtedy je možné tvrdiť, že obhajca zastupoval obvineného úspešne, ak sa súd a tretia strana môžu naňho spoľahnúť ako na sprostredkovateľa a aktívneho účastníka pri výkone spravodlivosti.“

Uvedený odsek sa síce nestretol s veľkým pochopením a nadšením dotknutého obhajcu a ani nemohol zmeniť minulosť, či poskytnúť akúkoľvek satisfakciu poškodeným za ujmu spôsobenú im prieťahmi, a možno tento odsek absolútne nepatril do rozhodnutia o odmene obhajcu. Moja vnútorná potreba vyjadriť sa však bola silnejšia než snaha, čo najrýchlejšieho zbavenia sa rozsiahleho spisu a otravnej agendy trov trestného konania. Z pozície vyššieho súdneho úradníka nemôžete veľa zmeniť alebo ovplyvniť, to však neznamená, že nezmôžete vôbec nič a máte byť ticho, záleží len na vás.

Ako to už býva zvykom rukojemníkom v tomto procese sa stali poškodení, keď rodiny obetí už ani nečakajú na spravodlivosť, ale aspoň na nejaký rozsudok. Možno je naozaj pravdou, že prežiť milovanú osobu nie je zločinom, ale doživotným trestom. Najsilnejším momentom celej trestnej veci tak nebolo ani vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku ale hlavné pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 12.04.2011 v Košiciach, ktoré súd opätovne odročil, tentokrát z dôvodu neprítomnosti obhajcov, keď matky dvoch poškodených, ktoré sa výnimočne zúčastnili hlavného pojednávania, nesúhlasili s odročením hlavného pojednávania a začali kričať na sudcov senátu 1T: „Dokedy sa vám budú obvinení vysmievať. Chcem aby vrahovia boli potrestaní, a aby sa nám prestali smiať do očí !“ Možno je vhodné aj pripomenúť, že jeden z poškodených, hoci s ťažkými zraneniami prežil, v dôsledku trvalých následkov a chronických bolestí, nakoniec spáchal samovraždu.

Až podanie ústavných sťažností poškodenými (ústavné sťažnosti boli prijaté na ďalšie konania dňa 08.09.2015 a dňa 13.09.2015) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a následne nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 438/2015 zo dňa 13.09.2016 a III. ÚS 305/2016 zo dňa 13.09.2016, v ktorých poukázal na neefektívnosť postupu Špecializovaného trestného súdu špecifikovanú v odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a konštatoval porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne im priznal finančné zadosťučinenie, rozhýbalo Špecializovaný trestný súd a od októbra 2015, teda až potom, čo si bol vedomý podaných ústavných sťažností, sa opätovne vrátil k procesnému postupu vylučovania trestnej veci obvinených na samostatné konanie a ich následnému opätovnému spájaniu na spoločné prejednanie (PK-1T/30/2015, PK-1T/31/2015, PK-1T/5/2016, PK-1T/9/2016, PK-1T/12/2016, PK-1T/15/2016 a PK-1T/17/2016,). Rozdiel však spočíval v tom, že tentokrát Špecializovaný trestný súd po vykonaní dokazovania uznesením zo dňa 29.06.2016 spojil všetky samostatne vedené trestné veci na spoločné konanie a dňa 09.08.2016 vyhlásil jeden spoločný odsudzujúci rozsudok.

Posledným zlomovým momentom bolo vyhlásenie rozsudku Najvyššieho súdu SR dňa 11.04.2018 sp. zn. 4To/1/2017, keď bezprostredne po jeho vyhlásení odsúdený Róbert Okoličány ušiel do Maďarska, zatiaľ čo najvyšší súd vydával príkaz na dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody, a následné spory ohľadom právomoci najvyššieho súdu vydať Európsky zatýkací rozkaz a Medzinárodný zatýkací rozkaz podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy, ktoré nakoniec vydal po 22 dňoch od vyhlásenia rozsudku až Špecializovaný trestný súd po vrátení spisu dňa 03.05.2018, resp. príslušné zatykače som v daný deň písala asi do polnoci, bez nároku na náhradné voľno, či akékoľvek odmeny alebo aspoň „ďakujem“. Myslím, že každý vyšší súdny úradník si dokáže predstaviť moje „nadšenie“, keď mi v poobedňajších hodinách zhodili vo vedľajšej prázdnej kancelárii 300 zväzkov spisu, v ktorých bolo nutné nájsť všetky potrebné údaje, § 490 ods. 3 a ods. 4 Trestného poriadku, najmä ak sa predsedovi senátu neviete dovolať už o tretej poobede. Ich vydanie skomplikovala aj skutočnosť, že s účinnosťou od 01.02.2017[9] predseda senátu prestal byť členom senátu 1T a stal sa členom senátu 4T pôsobiacim na pracovisku Banská Bystrica, s tým, že som zostala ako vyššia súdny úradníčka zaradená do senátu 1T do právoplatného skončenia jemu pridelených vecí v senáte 1T. Možno bolo príliš odvážne z mojej strany myslieť si, že sa aspoň v tomto exponovanom prípade dostaví na pracovisko v Pezinku avšak to, že na druhý deň sa dostavil aspoň na pracovisko v Banskej Bystrici až po telefonáte od predsedu súdu, považujem s odstupom času za absurdné. O efektivite spolupráce s niekým, kto sedí 200 km ďaleko a nemá k dispozícii spis nemôže byť ani reč. Ak práve spôsob fungovania pracoviska Banská Bystrica a sídla súdu v Pezinku malo byť vzorom pre vytvorenie pracovísk súdov v rámci reformy súdnej mapy, tak s plnou vážnosťou a znalosťou veci môžem povedať, že systém pracoviska a sídla súdu v podmienkach slovenskej justície nefungoval, nefunguje a nikdy fungovať nebude. Kto tvrdí opak, sleduje buď svoje vlastné záujmy alebo sa len nechal oklamať.

V každom prípade trestná vec Róberta Okoličányho a spol. priniesla ďalšiu novelu Trestného poriadku a zákona o Európskom zatýkacom rozkaze č. 321/2018 Z. z. účinnej od 01.01.2019, ktorá výslovne oprávňuje na vydanie Európskeho zatýkacieho rozkazu a Medzinárodného zatýkacieho rozkazu vo vykonávacom konaní aj predsedu senátu nadriadeného súdu, ak je potrebné odsúdeného vyžiadať z cudziny v čase po prijatí rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody do vrátenia spisu prvostupňovému súdu. Nič to však nezmení na tom, že súdy a štát zlyhali pri zabezpečení výkonu trestu odňatia slobody uloženého osobe právoplatne odsúdenej za závažnú násilnú trestnú činnosť na doživotie v dôsledku nedostatku koordinácie medzi jednotlivými zložkami, ako aj absencie jasnej právnej úpravy týkajúcej sa právomoci nadriadeného súdu vydať zatýkacie rozkazy bezodkladne po obdržaní informácie o možnosti úteku odsúdeného do Maďarska. Podľa ESĽP požiadavku na účinné vyšetrovanie podľa čl. 2 Dohovoru v sebe zahŕňa aj povinnosť štátu zabezpečiť výkon svojich právoplatných rozsudkov bez zbytočného odkladu. Výkon trestu uloženého v súvislosti s právom na život sa musí považovať za neoddeliteľnú súčasť procesnej povinnosti štátu podľa tohto článku (rozsudok ESĽP vo veci Kitanovska Stanojkovic a spol. proti bývalej Juhoslávskej republike Macedónia zo dňa 13.10.2016 č. 2319/14; E. G. proti Moldavsku zo dňa 13.04.2021 č. 37882/13).

Prvé dovolania proti právoplatnému rozsudku podali odsúdení už krátko po vrátení spisu Špecializovanému trestnému súdu, ktoré následne postupne, dňa 11.10.2018 – 3 dovolania, dňa 12.06.2019 – 1 dovolanie, dňa 24.06.2011 – 3 dovolania a 24.08.2021 – 1 dovolanie, predkladal najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Okrem toho je potrebné uviesť, že prvostupňový súd opakovane žiadal o zapožičanie spisu z dôvodu rozhodovania o nárokoch súdom ustanovených obhajcov a náhradných obhajcov na odmenu a náhrady podľa § 553 ods. 2 Trestného poriadku, čím najvyšší súd obral o celý rok. Presne takáto žiadosť sa skrýva aj za žiadosťou Špecializovaného trestného súdu, ktorej najvyšší súd odmietol vyhovieť z dôvodu plánovaného vytýčenia termínu. Je ustálenou praxou na okresných súdoch, že v prípade doručenia návrhu súdom ustanoveného obhajcu v čase po predložení spisu nadriadenému súdu v súvislosti s podaným opravným prostriedkom, súd len o uvedenej skutočnosti informuje obhajcu, a o nároku rozhodne až po vrátení spisu nadriadeným súdom. Ako uviedla ministerka spravodlivosti vo svojom návrhu, predmetná trestná vec si vyžadovala zvýšenú pozornosť nielen prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu. Za neadekvátny potom možno považovať najmä postup Špecializovaného trestného súdu, ktorý uprednostnil sekundárnu agendu po právoplatnom skončení trestnej veci pred meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu o podaných dovolaniach. Oprávnené finančné nároky súdom ustanovených obhajcov v rozsiahlych a časovo náročných trestných veciach by riešila možnosť priznania preddavku na právne služby alebo možnosť priebežného rozhodovania o odmene obhajcu za uskutočnené úkony právnej služby.

Po možno zdĺhavejšom úvode, je namieste konštatovať, že ak v súvislosti s trestnou vecou odsúdeného Róberta Okoličányho a spol. vedenou na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-1T/14/2007 mal byť niekto disciplinárne stíhaný, tak je to predseda senátu prvostupňového súdu, ktorý zodpovedá za zabezpečenie riadneho a plynulého priebehu hlavného pojednávania, tak aby vec bolo možné prejednať v primeranej lehote, najmä využíva všetky dostupné procesné opatrenia na zabránenie obštrukciám a zneužívaniu procesných práv a dôsledne vymáha riadne plnenie si povinností vyplývajúcich stranám trestného konania z príslušných procesných predpisov. Napriek viacerým nálezom ústavného súdu sa tak nikdy nestalo.

V kontexte vyššie uvedeného tak podanie disciplinárneho návrhu na sudcu v súvislosti s rozhodovaním o dovolaniach odsúdených, pri takej procesnej zložitosti trestnej veci ako svojím postupom zavinil Špecializovaný trestný súd, ako aj napriek rozhodnutiam Ústavného súdu SR zo dňa 28.07.2020 sp. zn. I. ÚS 353/2020, zo dňa zo dňa 21.02.2023, sp. zn. IV ÚS 100/2023, ktorými odmietol ústavné sťažnosti sťažovateľov vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacích konaniach vedených pod sp. zn. 1 TdoV 8/2018, je až ad absurdum.

Výsledné uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 07.06.2021 sp. zn. 1TdoV/8/2018, ktorým rozhodol o šiestich podaných dovolaniach má rozsah 152 strán a rozhodne patrí k tomu najlepšiemu, čo som za posledné obdobie z dielne najvyššieho súdu čítala.

B: konanie bez zbytočných prieťahov

Ďalším bodom disciplinárneho návrhu ministerky spravodlivosti bola otázka konania bez zbytočných prieťahov v predmetných trestných veciach. Pri svojich úvahách o primeranosti dĺžky konania sa navrhovateľka opierala o rozhodnutie disciplinárneho senátu zo dňa 03.05.2022 sp. zn. 33D/20/2021, podľa ktorého sudca prvej inštancie sa môže dopustiť zavineného nesplnenia a porušenia povinností sudcu vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov až po uplynutí troch mesiacov od pridelenia veci. Z uvedeného analogicky dospela k záveru, že v takom prípade sudcovi spravodajcovi dovolacieho súdu by malo stačiť šesť mesiacov.

Disciplinárny senát v tomto bode dal navrhovateľke do pozornosti rozdiel medzi odvolacím a dovolacím konaním a rozhodovaním, povahu dovolacieho konania a judikatórny pohľad na dĺžku dovolacieho konania, ktoré si môže každý prečítať.

Ak je však navrhovateľka vnútorne presvedčená o správnosti v návrhu uvedených úvah, potom nie je zrejmé prečo nebol podaný aj disciplinárny návrh na sudcov Špecializovaného trestného súdu, napr. v trestnej veci sp. zn. PK-1T/8/2013, v ktorej bol nariadený termín hlavného pojednávania až 1,5 roka po podaní obžaloby, v trestnej veci sp. zn. PK-2T/11/2020, v ktorej bol nariadený termín hlavného pojednávania až 2,5 roka po podaní obžaloby, pričom skutočnosť, že teoreticky v budúcnosti prichádza do úvahy uloženie spoločného trestu alebo zastavenie trestného stíhania pre neúčelnosť, nie je dôvodom na to, aby súd po podaní obžaloby nekonal, alebo v trestnej veci BB-4T/18/2016, v ktorej súd v dôsledku účelovej zmeny v zložení senátu po podaní obžaloby, z dôvodu vytvorenia nového dvojčlenného senátu 5T pôsobiaceho na pracovisku v Banskej Bystrici[10], zavinil 6 rokov trvajúce prieťahy, keďže najvyšší súd uznesením zo dňa zo dňa 16.08.2022, sp. zn. 2To/9/2020, konštatoval porušenie práva na zákonného sudcu a vrátil vec Špecializovanému trestnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie v zákonnom zložení senátu, či v trestnej veci sp. zn. 4T/7/2021, v ktorej nariadil súd hlavné pojednávanie až rok po podaní obžaloby, v trestnej veci sp. zn. 2T/1/2020, v ktorej je obvinená trestne stíhaná od roku 2000, súd rok od vrátenia spisu z najvyššieho súdu, ktorý zrušil uznesenie o zastavení trestného stíhania, nekonal a následne ďalší rok trvalo úplne nezmyselné vydanie trestného rozkazu, voči ktorému obvinená, ktorá 23 rokov trvá na svojej nevine, „prekvapivo“ podala odpor, alebo v trestnej veci sp. zn. PK-2T/2/2015, v ktorej sudca celý rok po rozhodnutí súdneho dvora o prejudiciálnej otázke vo veci C -603/19  z 01.10.2020 nekonal, či v trestnej veci sp. zn. 14T/8/2022, v ktorej sudca až po 9 mesiacoch, dňa 14.03.2023, oznámil dôvody svojej zaujatosti, pričom bol následne uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2023, sp. zn. 3Ndt/6/2023, z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený, a to potom, čo účelovo dňa 09.03.2023 spojil trestnú vec s trestnou vecou vedenou pod sp. zn. 13T/10/2022, vedomý si svojho ďalšieho postupu – oznámenia dôvodov zaujatosti, a tak vedome konal vo veci samej ako sudca, ktorý nenaplnil objektívny test svojej nestrannosti, ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 03.05.2023, sp. zn. 3Tost/9/2023, čím zavinil rok trvajúce prieťahy a mnohé ďalšie. Aj tento, len veľmi stručný prehľad niektorých trestných vecí, ktoré boli diskutované naprieč senátmi, Špecializovaného trestného súdu dosvedčuje, že je veľký rozdiel medzi elitným sudcom a sudcom, ktorý je len elitne platený. Napriek tomu si nespomínam, že by ktorýkoľvek minister spravodlivosti podal návrh na disciplinárne stíhanie sudcu Špecializovaného trestného súdu, a to ani v prípade sudcu, ktorého „odborné kvality“ boli natoľko známe, že sa stali predmetom vtipov, napr. že jeho rozsudky rušia na najvyššom súde v podateľni. Takýto stav býva často len dôsledkom negatívneho javu, keď na voľné miesto sudcu sa nerobí výber ale nábor.

Uplatňovanie univerzálneho pravidla napr. 3 – 6 – 9 mesiacov pre oboznámenie sa so spisom prvostupňovým, odvolacím a dovolacím súdom, by znamenalo, že na slovenských súdoch by ste len ťažko našli sudcu, ktorému by nehrozilo disciplinárne stíhanie. Odlišná skutková, právna a procesná zložiť trestných vecí, zjednodušene: rozsah dôkazov, ktoré je potrebné vykonať a vyhodnotiť, rozsah a počet námietok a procesný postup strán v trestnom konaní, neumožňuje prijať takéto „všeobjímajúce“ lehoty. Nemalú úlohu zohráva aj objektívny stav súdneho oddelenia a povinnosť sudcu prednostne vybavovať väzobné veci. Predmetné úvahy tak znejú síce milo ale sú úplne mimo reality.

C: nedodržanie lehoty na písomné vyhotovovanie rozhodnutí

Osobitnou kapitolou je problematika lehoty na písomné vyhotovenie rozhodnutí, ktoré disciplinárne stíhanému sudcovi trvalo v prípade trestných vecí Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1T/14/2007 (R. Okoličány a spol.) a sp. zn. PK-2T/24/2016 (nástenkový tender) o 4 mesiace dlhšie než umožňuje Trestný poriadok. Ako konštatoval senát najvyššieho správneho súdu: „nevyhotovenie rozhodnutí v zákonnej lehote nie je žiaden gentlemanský delikt, ktorý by bolo možné zhovievavo tolerovať. Vyhotovenie už vyhláseného rozhodnutia musí byť prioritným cieľom aj pre zaťaženého alebo preťaženého sudcu“. Len pre pripomenutie je vhodné uviesť, že podľa § 172 ods. 3 Trestného poriadku, rozsudok treba písomne vyhotoviť vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných veciach do 30 pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu lehotu, najviac však dvojnásobok uvedených lehôt. V prípade rozsiahlych trestných vecí je štandardom, a to nielen na Špecializovanom trestnom súde, že koncept rozsudku sudca začína písať skôr ako je vyhlásený, po vykonaní dokazovania v rozsahu, ktorý mu umožňuje spraviť si základný obraz o trestnej veci, začína predseda senátu s opisom a zhrnutím vykonaných dôkazov a námietok strán v priebehu konania, tvoriacich kostru rozsudku. Koncept rozsudku pripravený vopred nijakým spôsobom nezaväzuje a ani nebráni súdu aby po vypočutí záverečných rečí a posledného slova dospel k inému záveru alebo dôvodom, ktorými svoje závery následne odôvodnil (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Kremzow proti Rakúsku zo dňa 21.09.1993, č. 12350/85).

Nesporný význam písomnému vyhotoveniu rozhodnutia prikladá aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí ESĽP zo dňa 02.06.2022 vo veci Gheorghe-Marius MIERLĂ a ďalší proti Rumunsku č. 25801/17, keď uviedol, že: „Požiadavka primeranej dĺžky sa vzťahuje na všetky štádiá konania, a teda aj na predbežné rozhodnutia, ako aj na konečné rozhodnutia, ktorých účelom je ukázať stranám konania, že boli vypočuté, a tým prispieť k väčšej akceptácii predmetných rozhodnutí. Dostatočne jasné uvedenie dôvodov na ktorých sú rozhodnutia založené, umožňuje stranám konania účinne uplatniť existujúce opravné prostriedky. Je úplne v súlade s požiadavkou primeranej dĺžky konania v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa konanie nepovažovalo za skončené pred uložením konečného odôvodneného rozhodnutia v kancelárii súdu, ktorý ho vydal alebo dokonca skôr, ako bolo rozhodnutie doručené dotknutej osobe, a to najmä v prípadoch, keď medzi vyhlásením rozsudku a doručením jeho písomného odôvodnenia účastníkom konania existuje dlhý časový odstup.“[11]

Ako vyplýva zo skutkových okolností opísaných v rozhodnutí ESĽP, písomné vypracovanie rozhodnutí v rozsiahlych skupinových trestných veciach nespôsobuje problémy len slovenskej justícii.

Konanie proti 28 podozrivým osobám vrátane policajtov sa týkalo viacerých trestných činov súvisiacich s podvodným vydávaním vodičských preukazov. Po viacnásobnom odročení vyhlásenia rozhodnutia súd rozsudkom zo 14.02.2012 odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody a ďalšie tresty. Vec pozostávala zo 158 zväzkov. Rozsudok bol vypracovaný dňa 26.10.2012 a mal 1133 strán. Odvolací súd konečným rozsudkom zo dňa 14.04.2014 rozhodol o odvolaniach, ktorý dňa 08.12.2016 vypracoval. Rozsudok odvolacieho súdu mal 860 strán. Napriek uvedenému inšpekcia konštatovala, že omeškanie bolo odôvodnené veľmi veľkým pracovným vyťažením sudcu zodpovedného za vypracovanie predmetného konečného rozsudku. Zohľadnil tiež osobitnú situáciu najvyššieho súdu, ktorý v tom čase čelil nedostatku zamestnancov, a ťažkosti spojené s nadobudnutím účinnosti nového Trestného zákona a Trestného poriadku vo februári 2014.

Ďalej sa dozvedáme, že obdobne ako je tomu v Slovenskej republike, aj v Rumunsku sú dané lehoty na písomné vypracovanie rozhodnutí, a to v čl. 16 zákona č. 304/2004 o organizácii súdov, ktorý bol zmenený zákonom č. 207/2018, ktorým sa doplnil odsek 3, ktorý nadobudol účinnosť 23.07.2018, podľa ktorého rozhodnutia musia byť vyhotovené najneskôr do tridsiatich dní od ich vyhlásenia. V riadne odôvodnených prípadoch možno túto lehotu dvakrát predĺžiť, vždy najviac o tridsať dní. K novej právnej úprave Ústavný súd Rumunska uviedol, že táto úprava je základom pre vypracovanie kvalitného rozsudku a vylučuje akúkoľvek možnosť, aby sa tridsaťdňová lehota stala prvkom nátlaku na sudcu, ktorý by sa bez nej vystavil možným disciplinárnym dôsledkom v prípade jej nedodržania, čo by malo nepriamo vplyv na kvalitu výkonu spravodlivosti. Možnosť predĺžiť tridsaťdňovú lehotu o ďalších šesťdesiat dní v riadne odôvodnených prípadoch nie je taká, aby ovplyvnila rozhodnutie veci v primeranej lehote. Právo na spravodlivý proces totiž predpokladá vytvorenie právneho rámca, ktorý zaručuje aj to, že súdne rozhodnutia môžu byť vypracované za podmienok, ktoré zodpovedajú prípadu, úlohe súdu alebo konkrétnej situácii konkrétneho sudcu. Existencia riadne odôvodnených, konkrétnych prípadov, ktoré môžu viesť k predĺženiu zákonnej lehoty na vypracovanie súdneho rozhodnutia, predstavuje dôvod na zbavenie sa disciplinárnej zodpovednosti. V literatúre sa spresňuje, že výraz „riadne odôvodnené prípady“ sa vzťahuje na okolnosti menej závažné ako vyššia moc, ktoré predstavujú relatívne prekážky (a nie nevyhnutne na úrovni vyššej moci) vylučujúce zavinenie. Riadne odôvodnenými prípadmi prekročenia lehoty súdneho konania môžu byť: osobitná zložitosť veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie, nadmerné preťaženie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, choroba a hospitalizácia sudcu atď; sudca musí preukázať, že dôvody uvedené na podporu jeho žiadosti o predĺženie lehoty sú opodstatnené.

Samotné podanie disciplinárneho návrhu voči sudcovi najvyššieho súdu rovnako zaujme z dôvodov, ktoré v odôvodnení samotného rozhodnutia nie je možné nájsť, a to aj v kontexte nedávneho disciplinárneho stíhania sudkyne Špecializovaného trestného súdu oficiálne pre „nepodanie žiadosti o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie rozhodnutia“. Pretože v skutočnosti nejde o jednu žiadosť a ani „len“ o jedno rozhodnutie ale dlhodobo známe problémy spojené s písomným vyhotovovaním rozhodnutí danej sudkyne už od počiatku jej preloženia na Špecializovaný trestný súd, a to aj v jednoduchých trestných veciach. Je všeobecne známe, že v minulosti už bola sudkyňa písomne napomenutáa predsedom súdu podľa § 117 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich[12] pre nevyhotovenie písomneho odôvodnenia rozsudkov v zákonnej lehote, pričom ani nepožiadala predsedu súdu o predĺženie lehoty na ich písomné vyhotovenie, a to celkovo v troch zo siedmich pridelených veciach, i keď omeškanie pri vypracovaní písomného odvodnenia troch rozsudkov rádovo nie v dňoch ani v týždňoch ale v mesiacoch asi ťažko možno považovať za „nedostatky v práci menšieho významu“ najmä ak vezmeme do úvahy celkový počet pridelených trestných vecí v danom období, ich rozsah a skutkovú a právnu zložitosť. V nadväznosti na zistené nedostatky v práci bola následne s účinnosťou od 05.05.2020 zbavená funkcie riadiaceho predsedu senátu, ktorú zastávala od 01.07.2019 (dodatok č. 8 k rozvrhu práce pre rok 2019 a dodatok č. 2 k rozvrhu práce pre rok 2020). Ako je však možné sa ďalej dočítať zo štatistických výkazov sudkyne za roky 2019, 2020, 2021 a 2022, okrem už uvedeného, bola za rok 2020 upozornená na prevažujúci počet pridelených vecí v porovnaní s vecami rozhodnutými. Zo strany predsedu súdu bola tiež upovedomená o tom, že v ňou prejednávaných veciach bude vykonávaný podrobný dohľad v zmysle právomocí predsedu súdu a následne za rok 2022 bol v zmysle § 27 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich[13] per analogian - vzhľadom k podaným podnetom týkajúcich sa pochybení sudkyne súvisiach s oneskoreným vypracovávaním rozhodnutí, predsedom súdu dňa 08.12.2022, plniac si povinnosti predsedu súdu vyplývajúce okem iného aj z ustanovenia § 42 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, vykonaný so sudkyňou osobný pohovor v rámci ktorého ju oboznámil s tým, že zo strany vedenia súdu bude venovaná zvýšená pozornosť kontrole jej výkonov. Uskutočnenie osobného pohovoru však nie je vyvodením disciplinárnej zodpovednosti, vyvodenie ktorej mu pri závažnosti zistených nedostatkov ukladá práve citovaný § 42 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch,[14] osobitne ak ide o systematické a dlhodobé porušovanie povinností sudcu. Možno poukázať najmä na trestné veci, v ktorých v danom období bola lehota na vypracovanie písomného odôvodnenia rozhodnutia prekročená niekoľkonásobne:

-       v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1T/1/2019 voči jednej obvinenej B. B. Š. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona a pokračovací obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, pri rozsahu vyšetrovacieho spisu 3.040 strán, v ktorej bol rozsudok vyhlásený dňa 30.09.2021 a jeho písomné vyhotovenie bolo odovzdané spisovej kancelárii dňa 30.06.2022, teda písomné vypracovanie odôvodnenia rozsudku trvalo celkom 190 pracovných dní,

-       v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1T/16/2019 voči jednému obvinenému P. P. pre prečin podplácania podľa § 332 ods. 1 Trestného zákona, pri rozsahu vyšetrovacieho spisu 480 strán, v ktorej bol rozsudok vyhlásený dňa 16.09.2019, pričom po predĺžení lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku do dňa 11.11.2019 bolo písomné vyhotovenie odovzdané spisovej kancelárii dňa 24.04.2020, teda písomné vypracovanie odôvodnenia rozsudku trvalo celkom 152 pracovných dní.

-       v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1T/23/2019 voči jednému obvinenému M. M. pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pri rozsahu vyšetrovacieho spisu 1.000 strán, v ktorej bol rozsudok vyhlásený dňa 14.01.2020 a jeho písomné vyhotovenie bolo odovzdané spisovej kancelárii dňa 07.05.2020, teda vypracovanie písomného odôvodnenia rozsudku trvalo celkom 80 pracovných dní.

-       v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1T/3/2020 voči jednému obvinenému M. S. pre zločin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v súbehu s prečinom subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Trestného zákona, pri rozsahu vyšetrovacieho spisu 5.500 strán, v ktorej bol rozsudok vyhlásený dňa 07.02.2022 a jeho písomné vyhotovenie bolo odovzdané spisovej kancelárii dňa 30.06.2022, teda vypracovanie písomného odôvodnenia rozsudku trvalo celkom 102 pracovných dní

-       vo väzobnej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1T/9/2020 voči štyrom obvineným F. D a spol. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, pri rozsahu vyšetrovacieho spisu 18.260 strán, v ktorej bol rozsudok vyhlásený dňa 13.12.2021 a jeho písomné vyhotovenie bolo odovzdané spisovej kancelárii dňa 11.02.2022, teda vypracovanie písomného odôvodnenia rozsudku trvalo celkom 47 pracovných dní. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že obvinený F. D. bol uznesením najvyššieho súdu zo dňa 04.03.2022 sp. zn. 3Tostš/3/2022 prepustený z väzby na slobodu, a to z dôvodu, že sťažnosť obvineného proti uzneseniu o väzbe a spis boli najvyššiemu súdu doručené viac ako 2 mesiace od podania sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a 1,5 mesiaca od odoslania odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu, ktorým zmenil dôvody väzby po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku. Zákon výslovne neupravuje presný postup súdu v obdobnej situácii, teda, či má prednosť vypracovanie písomného odôvodnenia rozsudku vo väzobnej veci alebo predloženie sťažnosti obvineného proti uzneseniu o zmene dôvodov väzby po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku na rozhodnutie nadriadenému súdu, ktorý tým fakticky „skonzumuje“ prvostupňovému súdu lehotu na písomné vypracovanie odôvodnenia rozsudku. Osobne však zastávam názor, že v prípade, že sudca je objektívne schopný vypracovať písomné odôvodnenie rozsudku v základnej lehote 10 pracovných dní, je možné predloženie sťažnosti na rozhodnutie, až následne. V opačnom prípade, je sudca povinný uprednostniť rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe. Je ústavne akceptovateľnejšie, ak predseda súdu predĺži sudcovi lehotu na vypracovanie písomného odôvodnenia rozsudku o čas, ktorý sa spis nachádzal na nadriadenom súde, a to aj nad rámec lehoty uvedenej v § 172 ods. 3 Trestného poriadku než spôsobiť, že o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe súd nerozhodne prednostne a urýchlene. Uvedená procesná situácia by si však zaslúžila výslovnú a jasnú právnu úpravu. Iní sudcovia však za obdobné pochybenie čelili disciplinárnemu stíhaniu.

-       vo väzobnej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1T/29/2020 voči dvom obvineným L. H. a spol. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, pri rozsahu vyšetrovacieho spisu 15.000 strán, v ktorej bol rozsudok vyhlásený dňa 23.11.2021 a jeho písomné vyhotovenie bolo odovzdané kancelárii dňa 24.01.2022, teda vypracovanie písomného odôvodnenia rozsudku trvalo celkom 43 pracovných dní,

-       vo veci návrhu na povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 3Nt/1/2022, v ktorej bolo rozhodnutie vyhlásené dňa 23.01.2023 a jeho písomné vyhotovenie bolo odovzdané kancelárii dňa 30.05.2022, teda písomné vypracovanie odôvodnenia uznesenia trvalo celkom 88 pracovných dní.

Nie je teda zrejmé akým spôsobom predseda súdu vykonával deklarovaný „podrobný dohľad“ či „zvýšenú kontrolu“ jej výkonov, keďže aj prieťahy v súvislosti s písomným vyhotoveným odôvodnenia v posledne menovanovanej trestnej veci návrhu na povolenie obnovy konana, v ktorej následne podal disciplinárny návrh, boli zistené až v súvislosti s mojou žiadosťou o zmenu pridelia do súdneho oddelenia dňa 26.05.2023. Ak teda pochybenie malo spočivať len v neodoslaní písomného vyhotovenia rozhodnutia asistentke na zaevidovanie do elektronického súdneho systému, resp. zabezpečiť jeho expedovanie, a to z dôvodu pracovného vyťaženia, stojí za zamyslenie, prečo to muselo trvať niekoľko dní.

Je na zváženie, či vôbec existuje meritórne rozhodnutie, ktorého písomné odôvodnenie bolo vypracované v zákonnej lehote, teda aspoň približne. Napriek tomu, žiaden zo sudcov najvyššieho súdu nemal potrebu podávať podnet ministerke spravodlivosti na podanie návrhu na disciplinárne stíhanie dotyčnej sudkyne, a to dokonca ani sudca, ktorý dal podnet ministerke spravodlivosti na sudcu najvyššieho súdu. Namiesto toho ako predseda odvolacieho senátu v trestnej veci Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1T/23/2019, uznesením zo dňa 25.06.2020 sp. zn. 5To/6/2020 rozhodol o podaných odvolaniach prednostne, a to v lehote dokonca kratšej ako 1,5 mesiaca. Ak by však niekto hľadal, čo i len drobnú zmienku o nedodržaní lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku, hľadal by márne, a to práve senát 5T nepatrí k tým zdržanlivým[15]. Na druhej strane, aj v týchto skutočnostiach možno asi hľadať dôvod nevyhovenia jej nedávnej žiadosti o dočasné pridelenie na výkon funkcie sudcu na najvyšší súd, keď „za“ mali hlasovať len dvaja sudcovia trestného kolégia. Zostáva však faktom, že iní sudcovia nemali také šťastie aby skončili iba s napomenutím napr. rozhodnutie disciplinárneho senátu zo dňa 23.06.2023 sp. zn. 32D/23/2022 alebo rozhodnutie disciplinárneho senátu zo dňa 18.10.2022 sp. zn. 31D/6/2021.

Zaujme aj samotný a tak často skloňovaný argument „enormnou“ pracovnou vyťaženosťou sudcov Špecializovaného trestného súdu, ktorý stojí za podrobnejší rozbor, keďže sa bez hlbšej analýzy preberá ako fakt. Špecializovaný trestný súd bol pôvodne založený za účelom prejednávania nazávažnejšej trestnej činnosti. Pri detailnom pohľade na štruktúru trestných vecí je možné zistiť, že celkový nápad trestných vecí, počtom, právnou a skutkovou zložitosťou sa ničím nevymyká trestným veciam štadardne prejednávaným na okresnom súde, nehovoriac o okresných súdoch v sídle kraja. Prevažná časť trestných vecí právoplatne skončí vydaním trestného rozkazu, schválením dohody o vine a treste alebo vyhlásením obžalovaného.

Napriek tomu, že v ročných štatistických výkazoch sudcov Špecializovaného trestného súdu je možné sa stretnúť s poznámkou, že porovnanie podľa § 27 ods. 2 písm. c) - g) zák. č. 385/2000 Z. z. s údajmi podľa ods. 2 písm. j) zákona nie je možné vykonať, pretože Špecializovaný trestný súd je jediný svojho druhu v SR, a preto ho nie je možné porovnať so súdom toho istého druhu, ako je to v prípade okresného súdu a krajského súdu. Vzhľadom na miestnu a vecnú pôsobnosť, rozdielnu od vecnej a miestnej pôsobnosti okresných a krajských súdov, ho nie je možné porovnávať ani s týmito súdmi. Skutočnosť, že porovnávané objekty nie sú rovnaké neznamená, že nie sú porovnateľné vôbec.

Zo štatistickej ročenky MSSR za rok 2022 – trestná agenda je možné zistiť, že na Špecializovanom trestnom súde bol v danom roku v agende T celkový nápad 183 trestných vecí a 362 stíhaných osôb. V prípade 67 stíhaných osôb bola schválná dohody o vine a treste. V prípade okresných súdov bol nápad v agende T celkom 23.181 trestných veci a 26.018 stíhaných osôb a nápad v agende Tk[16], trestné veci na prejednanie ktorých je príslušný okresný súd v sídle kraja podľa § 16  ods. 1 Trestného poriadku, predstavoval celkom 115 trestných vecí a 225 stíhaných osôb. V prípade 1.680 stíhaných osôb bola schválená dohoda o vine a treste.

Pre korektné porovanie celkového nápadu trestných vecí a zaťaženosti sudcov Špecializovaného trestného súdu v porovnaní so sudcami okresných súdov je potrebné ísť do hĺbky. V prípade disciplinárne stíhanej sudkyne Špecializovaného trestného súdu je možné sa pozrieť na nápad trestných vecí za posledné 3 roky, keďže tie majú predstavovať nanáročnejšie obdobie z hľadiska zaťaženosti súdu ako aj z dôvodu zmeny spôsobu prideľovania trestných vecí s účinnosťou od 01.01.2021 priamo predsedom senátu a nie trojčlennému senátu ako celku, keď následne boli spisy prideľované riadiacim predsedom senátu.

V roku 2021 bolo do súdneho oddelenia 3T pridelených celkom 16 trestných vecí v registri T, a to:

-       sp. zn. 3T/1/2021, zo dňa 05.02.2021, 4 obvinení, 1 skutok, pre § 261 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, hlavné pojednávanie v dňoch 21. a 22.10.2021 a nasl.,

-       sp. zn. 3T/2/2021, zo dňa 10.02.2021, 1 obvinený, 10 skutkov, pre § 329 ods. 1 Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 04.05.2021,

-       sp. zn. 3T/3/2021, zo dňa 16.03.2021, 3 obvinení, 3 skutky, pre § 333 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a § 233 ods.1 písm. a), ods. 2 písm. a), ods. 3písm. b) Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 13.05.2021,

-       sp. zn. 3T/4/2021, dňa 08.04.2021, 1 obvinený, 5 skutkov, trestný rozkaz zo dňa 22.04.2021,

-       sp. zn. 3T/5/2021, dňa 20.04.2021, 1 obvinený, 4 skutky, pre § 296 Trestného zákona a § 329 ods.1, ods. 2 Trestného zákona a § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona, § 353 ods. 1 Trestného zákona, rozsudok zo dňa 20.09.2021 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.05.2022 sp. zn. 5To/11/2021,

-       sp. zn. 3T/6/2021, dňa 07.05.2021, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods. 1 Trestného zákona, trestný rozkaz vydaný dňa 12.05.2021,

-       sp. zn. 3T/7/2021, dňa 31.05.2021, 2 obvinení, pre § 20 k §333 ods. 1 Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 28.06.2021,

-       sp. zn. 3T/8/2021, dňa 09.06.2021, 1 obvinený, 1 skutok pre § 333 ods. 1 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 28.06.2021,

-       sp. zn. 3T/9/2021, dňa 30.06.2021, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods. 1 Trestného zákona, rozsudok zo dňa 08.10.2021, späťvzatie odvolania prokurátorom,

-       sp. zn. 3T/10/2021, dňa 14.07.2021, 2 obvinení, 1 skutok, pre § 20 k § 336 ods. 1 Trestného zákona, rozsudok zo dňa 22.06.2022, vzdanie sa odvolania,

-       sp. zn. 3T/11/2021, dňa 19.08.2021, 1 obvinený, 2 skutky, pre § 422 ods. 1 Trestného zákona a § 422c Trestného zákona, rozsudok zo dňa 21.01.2022, podané odvolanie,

-       sp. zn. 3T/12/2021, dňa 13.09.2021, 1 obvinený, 7 skutkov, pre § 20 k § 326 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a § 329 ods. 1, ods. 2, schválenie dohody o vine a treste dňa 27.10.2021,

-       sp. zn. 3T/13/2021, dňa 17.09.2021, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods. 1 Trestného zákona, trestný rozkaz vydaný dňa 24.09.2021,

-       sp. zn. 3T/14/2021, dňa 21.10.2021, 1 obvinený, 3 skutky, pre § 422 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 422b ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, § 422c Trestného zákona, § 424 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 122 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, rozsudok zo dňa 15.08.2022, podané odvolanie,

-       sp. zn. 3T/15/2021, dňa 01.12.2021, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 17.01.2022,

-       sp. zn. 3T/16/2021, dňa 15.12.2021, 1 obvinený, 2 skutky, pre § 333 ods. 1 Trestného zákona, trestný rozkaz vydaný dňa 01.04.2022,

V roku 2022 bolo do súdneho oddelenia 3T pridelených celkom 13 trestných vecí v agende T, a to:

-       sp. zn. 3T/1/2022, dňa 11.01.2022, 6 obvinených, 16 skutkov, pre § 336 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, § 3 ods. 1 zák. 91/2016 Z. z., hlavné pojednávanie dňa 23., 24. a 25.11.2022 a nasl.,

-       sp. zn. 3T/2/2022, dňa 21.01.2022, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods. 1 Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 02.03.2022,

-       sp. zn. 3T/3/2022, dňa 01.03.2022, 1 obvinený, 2 skutky, pre § 296 Trestného zákona, § 172 ods. 1 písm. a), c), d) Trestného zákona, § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, § 172 ods. 4 písm. b), c), § 138 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §141 písm. a) Trestného zákona, senátna trestná vec, rozsudok zo dňa 03.05.2022 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.09.2022 sp. zn. 3 To 4/2022, vyhlásenie o vine,

-       sp. zn. 3T/4/2022, dňa 21.03.2022, 1 skutok, 1 obvinený, pre § 332 ods. 1 Trestného zákona, rozsudok zo dňa 27.06.2022, vzdanie sa odvolania,

-       sp. zn. 3T/5/2022, dňa 22.04.2022, 1 obvinený, 3 skutky, pre § 422 ods. 1 Trestného zákona, § 422c Trestného zákona, rozsudok zo dňa 20.06.2022, vzdanie sa odvolania

-       sp. zn. 3T/6/2022, dňa 03.05.2022, 24 obvinených, 18 skutkov, pre § 277 ods. 1, 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona, § 296 Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, hlavné pojednávanie dňa 05.09.2023 a nasl.

-       sp. zn. 3T/7/2022, dňa 27.05.2022, 2 obvinení, 6 skutkov, pre § 20 a §21 písm. b), c), d), § 326 ods.1 písm. a) Trestného zákona, § 329 ods. 1 Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 27.06.2022,

-       sp. zn. 3T/8/2022, dňa 22.06.2022, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods.1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, rozsudok zo dňa 22.09.2022, vyhlásenie o vine,

-       sp. zn. 3T/9/2022, dňa 01.07.2022, 1 obvinený, 3 skutky, pre § 336 ods. 2 Trestného zákona, § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona,

-       sp. zn. 3T/10/2022, dňa 07.09.2022, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 336 ods. 2 Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 19.10.2022,

-       sp. zn. 3T/11/2022, dňa 26.10.2022, 2 obvinení, 1 skutok, pre § 14 ods. 1 a § 20 k § 261 ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, uznesenie o zastavení trestného stíhania zo dňa 29.06.2023,

-       sp. zn. 3T/12/2022, dňa 05.12.2022, 1 obvinený, 11 skutkov, pre § 14 ods1 a § 20 k § 261 ods. 1, ods.2 písm. a) Trestného zákona, rozsudok zo dňa 28.02.2023, vzdanie sa odvolania,

-       sp. zn. 3T/13/2022, dňa 14.12.2022, 1 obvinený, 4 skutky, pre § 21 ods. 1 písm. a) a 14 ods. 1 k § 329 ods. 1 Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 09.02.2023,

A nakoniec do augusta 2023 bolo do súdneho oddelenia 3T pridelených celkom 7 trestných vecí v agende T, a to:

-       sp. zn. 3T/1/2023, dňa 09.01.2023, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 336 ods. 2 Trestného zákona,

-       sp. zn. 3T/2/2023, dňa 15.02.2023, 1 obvinený, 6 skutkov, pre § 422b ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a § 422c Trestného zákona, schválenie dohody o vine a treste dňa 31.03.2023,

-       sp. zn. 3T/3/2023, dňa 22.03.2023, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 261 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, uznesenie o zastavení trestného stíhania zo dňa 21.06.2023, právoplatné 30.06.2023,

-       sp. zn. 3T/4/2023, dňa 11.05.2023, 2 obvinení, 6 skutkov, pre § 296 Trestného zákona, § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), § 172 ods. 2 písm. a), c) Trestného zákona, § 172 ods. 3 Trestného zákona, § 172 ods. 4 písm. b), c) Trestného zákona, § 172 ods. 6 písm. b) Trestného zákona, § 172 ods. 8 pím. b), c), § 138 písm. b) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona, senátna trestná vec, schválenie dohody o vine a treste dňa 06.07.2023,

-       sp. zn. 3T/5/2023, dňa 02.06.2023, 1 obvinený, 9 skutkov, pre § 14 ods. 1 a § 20 k § 360 ods.1,ods. 2 písm. e) Trestného zákona, § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 156 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. e) Trestného zákona, hlavné pojednávanie v dňoch 23.10.2023 a nasl.,

-       sp. zn. 13T/1/2023, dňa 13.06.2023, 1 obvinený, 1 skutok, pre § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona,

-       sp. zn. 3T/6/2023, 1 obvinený, 1 skutok, pre  § 333 ods. 1 Trestného zákona, trestný rozkaz vydaný dňa 22.08.2023,

Okrem vyššie uvedených trestných vecí nie sú právoplatne skončené trestné veci sp. zn. 1T/21/2020 (1 obvinený, 1 skutok, pre § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona) a sp. zn. 1T/29/2020, po zrušení rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 23.11.2021 uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.09.2022 sp. zn. 3To/3/2022.

Je síce pravdou, že na rozdiel od sudcov okresných súdov a mestských súdov, sudca Špecializovaného trestného súdu zastáva aj funkciu člena senátu v iných trestných veciach, avšak po novele Trestného poriadku č. 214/2019 Z. z. senát prejednáva len obzvlášť závažné zločiny, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, je senátnych trestných vecí nepomerne menej. Navyše nároky kladené na sudcu ako predsedu senátu sú diametrálne odlišné od sudcu, ktorý je len členom senátu.

Prípadná vyššia skutková a právna zložitosť trestných vecí ako aj prípadná zvýšená časová záťaž sudcu vykonávajúceho aj funkciu člena senátu v porovnaní so sudcami okresných súdov by sa nevyhnutne prejavila na počte dní strávených v pojednávacej miestnosti. Avšak ani v týchto číslach sa Špecializovaný trestný súd nevymyká z priemeru napriek až nedôstojnému „vyplakávaniu“ predsedu Špecializovaného trestného súdu, napr. opatrenie predsedu súdu č. 2/2023, v ktorom uvádza, že vzhľadom na počet pojednávacích dní oscilujúci od 50 do 114, pričom i v prípade najnižšieho čísla ide, aspoň podľa neho, o enormnú vyťaženosť. Z obsahu ročných štatistických výkazov sudcov Okresného súdu Bratislava I za rok 2022 u celý rok pracujúcich sudcov počet pojednávacích dní osciluje od 70 do 119. Rovnako tak v ostatných ukazovateľoch bývalý Okresný súd Bratislava I prevyšuje výkazy sudcov Špecializovaného trestného súdu, pričom ako súd, v obvode ktorého sa nachádza aj ústav na výkon trestu odňatia slobody a liečebné zariadenia na výkon uloženého ochranného liečenia, rozhoduje v značnom počte trestných vecí súvisiacich s podmienečným prepustením odsúdeného, o zmene spôsobu výkonu trestu, premene zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, zmene spôsobu výkonu ochranného liečenia, pokračovaní v ochrannom liečení, prepustení z ochranného liečenia a jeho ukončení a ďalšie, a to vrátane trestných vecí prejednávaných na Špecializovanom trestnom súde. Ani takáto enormná vyťaženosť mnohých okresných sudcov im nebráni usporiadať si pracovné povinnosti tak aby sa mohli zúčastniť zasanutia Súdnej rady SR vo veci, ktorá sa ich osobne týka. Nie je tomu tak dávno, čo na inú sudkyňu bol podaný predsedníčkou Súdnej rady SR návrh na discipplinárne stíhanie pre pre závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu pre údajné uvedenie nepravdivých informácií v konaní pred Súdnou radou SR (rozhodnutie disciplinárneho senátu zo dňa 03.10.2022 sp. zn. 32D/8/2022). Pri pohľade na konkrétne dáta a čísla by sa skôr dalo povedať, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu za tie roky len stratili kontakt s realitou a stavom v justíci a za enormnú záťaž považujú to, čo na iných súdoch je krutá realita bežných dní.

Záverom

V tomto kontexte tak predmetný disciplinárny návrh vyvoláva len dojem selektívneho vyvodzovania zodpovednosti a pochybnosti o skutočných dôvodoch a okolnostiach, pre ktoré bol predmetný návrh podaný, a to aj v kontexte následne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu a mediálnej podpory vybraného denníka.[17]. Pri troche kreativity by sa dala naformulovať aj zločinecká skupina založená na účely diskreditácie sudcu najvyššieho súdu s cieľom ovládnutia trestného kolégia najvyššieho súdu a následne účelového zjednocovania rozhodovacej praxe súdov spôsobom v prospech vybraných skupín. Na moju smolu sa však stále držím faktov a nie dezilúzii ťažkých rán. Nejde však o jediny návrh na disciplinárne stíhanie sudcu, ktorý skončilo oslobodením sudcu s odôvodnením, ktoré by priviedlo minimálne do rozpakov každého súdneho človeka. Pri záveroch rozhodnutia disciplinárneho senátu vo veci sudkýň Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.11.2022 sp. zn. 32D/13/2021 alebo rozhodnutia disciplinárneho senátu zo dňa 21.12.2022 sp. zn. 32D/22/2021 vo veci sudcu Okresného súdu Žilina, by sa očakávala aspoň určitá miera sebareflexie a nie vývy k zásadným personálnym zmenám v justícii.

Selektívna spravodlivosť neslúži spravodlivosti, ale podporuje nespravodlivosť. Je v rozpore so zásadou rovnosti pred zákonom a sťažuje uplatňovanie princípov právneho štátu, narúša účinnosť systému vyvodzovania zodpovednosti, keďže poskytovanie spravodlivosti je bez dodržiavania zásad právneho štátu neúplné. Ale ako povedal Sofokles: „Dovidieť do duše vladára, spoznať jeho srdce, jeho um vieme, až keď ho uvidíme panovať a slúžiť zákonom.“

 

Diskusia