Podozrivý. Väčší problém ako sa zdá?

 

       JUDr. Miroslav Srholec - vyšetrovateľ              

                                  Podozrivý. Väčší problém ako sa zdá?

Predložený článok má ambíciu nadviazať na sériu článkov^[1] dostupných na stránke právnelisty.sk^[2],[3] za účelom obohatenia právneho diškurzu. V praxi sa už aktivizovala aj akademická obec^[4],[5] a očakávajú sa pokyny z vedúcich úrovní PZ a GP.

Cieľom príspevku rozhodne nie je poskytnúť „uzatváracie“ argumenty ale predložiť len obohacujúci príspevok do celkovej diskusie a spoločného snaženia ohľadne kreovania nového aplikačného rámca. Zámerom je najmä poukaz na nevyhnutnosť zápočtu určitých momentov či argumentov, ktoré by mali byť prítomné pri každej snahe o dobromyseľný výklad novej právnej úpravy. Potreba prezencie rozhodných argumentov v procese uvažovania o výklade je nevyhnutá pre to, aby aplikátori ostali mimoriadne ostražití a aby sa priľahko nezošmykli do zjednodušujúcich záverov, ktoré nás síce skratkou ale po čase dostanú do slepej uličky v podobe porušovania práv osôb, ktorým sa novela Trestného poriadku, údajne snažila vyhnúť.

Podľa názoru autora môže byť ustanovenie § 33b TP ceteris paribus novým ozubeným kolieskom v systematike trestného práva procesného. Naviac toto ozubené koliesko zákonodarca akoby prepojil s hriadeľom. My praktici, teraz chtiac-nechtiac musíme všetky ostatné ozubené kolieska prispôsobiť tomu hnaciemu v nádeji, že ten stroj bude nejako fungovať. Samotná právna úprava jedného paragrafu o 3 odsekoch obsahuje len 154 slov. Dôvodová správa investovala do pochopenia rozsahu práv podozrivého až 21 slov. „Podozrivý nebude disponovať len tými právami a nebude mať tie povinnosti, ktoré sú výslovne alebo implicitne viazané na status (formálne) obvineného.“ 

Že prechod na problematiku „neopodozrivého“ nie je jednoduchý a bezproblémový, možno bezproblémovo spozorovať. Dokonca bola uvedená problematika témou spravodajskej reportáže^[6]. Zdanlivo jednoduchý výkladový rámec ustanovenia § 33b TP je však rozsiahly práve pre spleť nadväzných právnych vzťahov a to aj v časti objemu transportu práv a povinností podozrivej osoby, ktoré sa podľa právnej normy majú importovať z procesného postavenia obvineného.

S výpočtom určitých argumentov, ktoré je potrebné pre správnu aplikáciu neopomenúť začneme postupne:

Racionálny zákonodarca: S prihliadnutím na priebeh skráteného legislatívneho procesu, jeho ne/kvalitu ako aj skutočnosť, že problematika právneho postavenia podozrivej osoby je zjavne praktikom na prvú signálnu nezrozumiteľná a je potrebný výklad právnej normy, ktorý si vyžaduje až akademický prístup je na zamyslenie, či pri právnej úprave možno operovať s uvedeným argumentom.

Práva a povinnosti obvineného: Pred samotným priblížením rozsahu importu práv a povinností si musíme ozrejmiť: a) ktoré práva a povinnosti obvinenej osoby vznikajú okamihom vznesenia obvinenia?; b) koľko vlastných práv má obvinená osoba pred formalizovaným okamihom vydania uznesenia o vznesení obvinenia? Kým na prvú otázku môžeme odpoveď všetky, na druhú naopak žiadne. Uvedené závery si môžeme postulovať nasledovne. Vznesenie obvinenia je formalizovaný právny úkon, ktorý aktivuje práva a povinnosti osoby v procesnom postavení obvineného. Obvinený nemá pred vznesením obvinenia žiadne vlastné práva a povinnosti obvineného, ktoré by mohol uplatniť pred vydaním formalizovaného právneho úkonu.

Tu je potrebné poukázať na ustanovenie § 85 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého: „Ustanovenia § 34, § 121 až 124 sa primerane použijú aj vtedy, ak je zadržaná osoba vypočúvaná v čase, keď proti nej ešte nebolo vznesené obvinenie“.  Uvedené ustanovenie je však potrebné zaradiť do sféry „starého“ numerického výpočtu práv podozrivej/zadržanej osoby pred vznesením obvinenia a nie do kategorie práv obvineného pred vznesením obvinenia. Zároveň možno vysledovať, že ani ustanovenie § 85 ods. 5 TP pre zákonodarcu zjavne nepostačovalo a potreboval rozšíriť právny základ podozrivej osoby.

Z uvedeného dôvodu nutne narazíme na „logiku“ zákonodarcu  ktorý tvrdí, že podozrivá osoba má prijať práva a povinnosti obvineného ale zároveň nie tie, ktoré sú výslovne alebo implicitne viazané na status (formálne) obvineného. Pred pokračovaním vo výklade je potrebné uviesť, že zákonodarca zdá sa rozdeľuje na a) implicitné práva obvineného viažuce sa na formálny status b) explicitné práva obvineného neviažúce sa na formálny status obvineného. Vzhľadom k tomu, že právny poriadok nepozná žiadne ustanovenia o právach obvineného pred vznesením obvinenia (formálny úkon) je potrebné uviesť, že zákonodarca problematike nerozumie resp. cielene vytvára zmätok. Pri uvedenom sa žiada odcitovať ustanovenie § 33 Trestného poriadku: „Toho, kto je podozrivý zo spáchania trestného činu, možno považovať za obvineného a použiť proti nemu prostriedky určené týmto zákonom proti obvinenému až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie.“

            Problémom teda nie sú vlastné práva podozrivej osoby ale rozsah transportu ďalších práv od obvineného. My ako praktici, či chceme alebo nechceme, sa musíme snažiť o to aby právna norma, aj keď nezrozumiteľná bola rozumne aplikovaná.

„ak tento zákon neustanovuje inak“  - vychádzajúc z porekadla „potápajúci sa aj slamky chytá“ sa často poukazuje na vyššie uvedené normatívne návetie ustanovenie § 33b TP. Vychádza z logiky, že v prípade, ak by sme vysledovali takú právnu normu ktorá, by dosiahla lepšie pochopenie, môžeme pristúpiť k reštriktívnemu (zužujúcemu) výkladu práv podozrivej osoby oproti obvinenému.

Skôr ako sa pustíme do legislatívneho hľadania, veľmi radi by sme poukázali na skutočnosť, že zákonodarca nikde v zákone a ani v dôvodovej  správe netvrdí, že nemôže dôjsť ku splynutiu práv a povinností všade tam, kde je to možné. Z verejne publikovaných vyjadrení bolo skôr poukazované na údajne masívne porušovania práv podozrivých osôb^[7] zo strany OČTK, pričom spoločensko-politická objednávka znela na zamedzenie takýchto zásahov. Uvedená situácia mala byť riešená práve novelou č.40/2024 Z.z.

Ako sme už uviedli, pokúsme sa nahliadnuť to Trestného poriadku a vyhľadať tie ustanovenia, ktoré možno transportovať od obvineného k podozrivému a zároveň sú „formálne“ určené len pre obvineného. Skúsime teda akoby prijať záver zákonodarcu o dualite práv a vysledovať prípady v ktorých zákonodarca sám „ustanovuje inak“.

Všetky práva a povinnosti obvinenej osoby sa viažu na štatút obvineného a aktivujú sa najskôr okamihom vznesenia obvinenia. Zákonodarca vždy, keď vypočítava práva a povinnosti obvineného využíva termín „obvinený...“. Ak by sme akceptovali taký výklad právnej normy ktorý tvrdí, že podozrivý má rovnaké práva a povinnosti obvineného, ale zároveň nemá tie práva a povinnosti obvineného, ktoré sa viažu na (formálny status) obvineného, viedlo by to fakticky do absurdnej situácie, kedy podozrivému síce musíme priznať všetky práva a povinnosti obvineného ale nemôžme mu ich uznať lebo nie je (formálne) obvinený. Uvedený výkladový prístup je potrebné z dôvodu logického rozporu odmietnuť.

Ustanovenie § 33b ods. 1 Trestného poriadku legálne deklaruje, že všade tam, kde sa hovorí o obvinenom, sa zároveň hovorí aj o podozrivom, ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Za príkladné si môžeme uviesť ustanovenia:

§ 210 Trestného poriadku, Žiadosť o preskúmanie postupu policajta a prokurátora obsahuje znenie: „Obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo kedykoľvek v priebehu prípravného konania  žiadať prokurátora....“ S prihliadnutím na ustanovenie § 10 ods. 14 TP tj. „...prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby...“, možno mať za to, že aj podozrivý môže prevziať práva obvineného, ktoré sú dostupné v prípravnom konaní, teda je oprávneným subjektom na podanie žiadosti o preskúmanie postupu policajta a prokurátora

§ 69 Trestného poriadku, Nazeranie do spisov môže obvinený v prípravnom konaní využiť právo na nazeranie do spisu. Z uvedeného je teda možné vysledovať, že podozrivému zákonná norma explicitne a ani implicitne nezakazuje prevziať uvedené právo.

§ 37 Trestného poriadku, Povinná obhajoba, podľa ktorej: „Po vznesení obvinenia...“ teda po formalizovanom právnom úkone „musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní“, je s radosťou vykladané takým spôsobom, že povinná obhajoba môže ako právo obvineného, vzniknúť až po (formálnom) vznesení obvinenia. Navzdory tomu, čo sme uviedli vyššie tj. dostávame sa aj akceptáciou uvedeného prístupu do slepej uličky.

Zákonodarca slovné spojenie „po vznesení obvinenia“ používa celkovo iba 5x a v súvislosti s právami a povinnosťami, práve len pri § 37 TP a nikde inde. Z uvedeného teda parafrázovito vyplýva, že „keď tento zákon neustanovuje inak“ tak tento zákon ustanovuje len pri § 37 TP“. 

S prihliadnutím na uvedené zákonodarca tým, že nepotreboval/nevedel/nechcel/nemohol prijať taký explicitný právny rámec (napr. numerickým výpočtom či negatívnym vymedzením), ktorým by normatívne uviedol, ktoré práva a povinnosti vyslovene na podozrivú osobu ne/prechádzajú, možno mať za to, že zákonodarca rozhodne nemal potrebu zamedziť splývaniu práv podozrivej a obvinenej osoby^[8]. Zákonodarca teda definitívne opustil cestu numerického výpočtu „starých“ práv a povinností podľa § 196 či  § 85 Trestného poriadku a podozrivému priznal aj všetky relevantné práva obvinenej osoby.

Aj za použitia svojskej výrokovej logiky zákonodarcu sme však odkázaní len na konštatovanie, že len pri ustanovení § 37 Trestného poriadku môže teoreticky, implicitne vyplývať obmedzenie import práv od obvinenej osoby.

„alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“ – oveľa zaujímavejšiu oblasť tvorí návetie „alebo ak...“ ktoré má predstavovať „poslednú líniu“ pred záplavou absurdných výkladových výstupov. Zároveň si ale každý aplikátor musí uvedomiť, z čoho vyplýva nutkanie k reštriktívnemu výkladu práv podozrivej osoby? Ak vychádza zo subjektívnych nálad typu: právna úprava sa mi nepáči; nie je dosť dobrá; neviem ju aplikovať; nemyslím si že je vhodná; uvedený výkladový prístup je cielený a preto celkom isto nevhodný.

Možnosť reštriktívneho výkladu rozsahu práv podozrivej osoby si preto vyžaduje objektivizovaný prístup aplikátora.

Pri pohľade na práva a povinnosti osôb je potrebné donekonečna opakovať ústavne konformný prístup, ktorý od aplikátora požaduje aby sa pri výklade osobám poskytoval najširší možný priestor, naopak štátne orgány sú limitované a svoju kompetenciu vykladajú reštriktívne. Je nutné mať za to, že podozrivá osoba v zásade „má právo na aplikáciu extenzívneho výkladu“ čo sa týka práv a povinnosti a to bez ohľadu na nevhodnosť právnej úpravy zo strany OČTK.

Zákonodarca dokonca priamo ukázal aký výkladový rozsah je potrebné priznať podozrivému. V ustanovení  § 33b ods. 1 TP naviac dodal, že: „tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie“. Podľa ktorého by podozrivý, teoreticky mohol mať aj viac práv ako obvinený, ak by tieto boli priznané medzinárodnou zmluvou alebo aktom EÚ. To ktoré ďalšie práva možno priznať podozrivej osobe z medzinárodných zmlúv a aktov EÚ ponechal zákonodarca OČTK na domácu úlohu.

Musíme sa ale vrátiť k povahe veci. Za túto povahu v súčasnosti už možno chápať súčasný právny diškurz podľa ktorého podozrivý vie prijať tie práva a povinnosti obvinenej osoby, ktoré môže uplatniť v prípravnom konaní obvinený. Podozrivý nevie prijať tie práva a povinnosti, ktoré možno uplatniť až po vznesení obvinenia zo strany obvineného.

Zduplikovane možno uviesť napr. o práve podania sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, nakoľko podozrivý týmto právom nevie disponovať pred vznesením obvinenia s pod.

„a čo tak smernica“ – v poslednom období sa pri výklade aplikujú ciele smerníc EÚ a ľúbivej možnosti reštriktívneho prístupu k právam podozrivého za účelom splnenia cieľov smernice. Podľa názoru autora je uvedený prístup nevhodný. Smernice EÚ nemajú priamy účinok. Pri uvedenom konštatovaní by sme mohli uviesť povestnú bodku. Výkladový potenciál smernice na aplikačnú prax je pomerne limitovaný a „gravitačná sila“ smerníc pre aplikátorov je de facto marginálna. Smernice smerujú zákonodarcu k prijatiu vnútroštátnej právnej normy, ktorá je s prihliadnutím na právnu kultúru a právne podmienky danej krajiny najoptimálnejšie pre dosiahnutie spoločného cieľa. Výklad podľa smerníc je dostupný najmä v prípadoch, ak a) štát vôbec neimplementoval smernicu b) štát smernicu implementoval nevhodne alebo neúplne. V uvedených prípadoch vo svojej judikatúre SD EÚ požaduje, aby v prípade pochybností pri aplikácií vnútroštátnej právnej normy bol uprednostnený „eurokonformný“ výklad právnej normy tj. aby bol prijatý výklad v intenciách smernice. Zároveň početné smernice, ale aj smernica č. 2012/13 konštatuje, že: „táto smernica...ustanovuje minimálne spoločné normy, ktoré sa majú vzťahovať na oblasť poskytovania informácií o právach...“  Smernica teda stanovuje len minimálne spoločné normy. Čo však v prípade ustanovenia § 33b Trestného poriadku, kde išiel zákonodarca zjavne nad rozsah smernice?

Podľa nášho názoru a s prihliadnutím na uvedené, nie je možné akceptovať reštriktívny výklad práv a povinností podozrivej osoby s poukazom na ciele smernice. Obdobné možno aplikovať aj na argumentáciu súdnymi rozhodnutiami v individuálnych veciach.

            A teraz čo?

            Aby sme teda na procesný inštitút podozrivej osoby nepozerali ako povestný bager na tvrdú hlinu, pokúsime sa na podnietenie diškurzu alternatívnym výkladom. Je zjavné, že prax sa snaží nájsť cestu z uvedenej situácie. Kto mal možnosť oboznámiť sa s naozaj početnými internými pokynmi či už na úrovni PZ alebo prokuratúry, vysledoval úprimnú snahu o nájdenie schodného riešenia problematiky, ale aj hrozivý a častokrát protichodný výkladový rozsah, ktorý na takú striktnú právnu úpravu ako je trestné právo procesné, možno považovať za absurdný.

            Natíska sa teda otázka ako viesť efektívne trestné konanie v súradniciach predobvinený(podozrivý)-obvinený? Pre hľadanie najoptimálnejšej odpovede, považujeme za najhodnejšie mať na mysli, pomerne dôležitú drobnosť. Všetky problémy v súvislosti s právami a povinnosťami podozrivej osoby sa pre OČTK rozplynú ako para nad hrncom v okamihu vznesenia obvinenia.

            Procesné postavenie podozrivého zväčša nemá pre OČTK v podstate žiadny výnosový význam a možno ho označiť za nákladovú položku z hľadiska času vyšetrovania, administratívnej záťaže ale najmä z hľadiska právnej neurčitosti, ktorá fakticky ohrozuje zákonnosť celého prípravného konania. 

Samozrejme v aktuálnej schéme, keď sa prevažná časť obstarávania dôkazov realizuje pred vznesením obvinenia, následne sa vznesie obvinenie a prichádza sezóna „prepočúvania“ spôsobujú procesné práva podozrivej osoby, veľa problematických momentov a nových otázok. Riešenie problému ale nemusí ležať v snorivom vyhľadávaní, častokrát exotických výkladových barličiek a umelého skresávania teritória práv a povinností podozrivej osoby v nádeji, že „objavíme“ výklad, ktorý nám umožní „ísť po starom“; ale možno stačí za uváženie dôsledné dodržiavanie ustanovenie § 206 Trestného poriadku a vznášať obvinenie bez meškania.

            Zákonodarca právnu úpravu podozrivej osoby z pohľadu praktikov ale že absolútne nezvládol. Nie je jasné čo tým chcel dosiahnuť, nie je jasné ako to realizovať, forma je absolútne katastrofálna a naviac tomu nikto nerozumie (vrátane autora, ktorý len budí dojem o opaku). Akékoľvek právne názory zostanú len „ďalšími“ právnymi názormi. Aktuálnu právnu situáciu možno označiť za atómovú drť protichodných názorov, z ktorej sa možno časom presadia určité vektory. Bez ohľadu na to či sa presadia na demokratickej báze alebo báze oktrojovania zo strany GP alebo PPZ, oba prístupy budú pre zrozumiteľnosť trestného práva otrasnou vizitkou. Ani jeden z prístupov totiž nedáva žiadnu záruku, že OČTK svojim prístupom nebudú porušovať práva osôb v trestnom konaní, čo sa však môže prejaviť až po rokoch v súdnych sieňach. Obhajoba však už teraz nejaví záujem o pochopenie reštriktívneho prístupu OČTK a húževnato obhajuje práva klientov.

Je potrebné mať na mysli, že problém teritória podozrivej osoby v trestnom konaní nie je ani prvý a ani popredný problém zákona č. 40/2024 Z.z.

Na záver možno poukázať na skutočnosť, že v jadre aktuálne platnej novely Trestného poriadku je ochromujúce množstvo inštitútov, ktoré tuzemské, mimoriadne ťarbavé trestné konanie môžu ešte spomaliť. Pri pohľade na zákonodarcom presadzované skrátenie premlčacích lehôt, môžeme predpoklad veľký tlak na OČTK. Vysporiadanie sa s problematikou podozrivého je preto nevyhnutným krokom, pre spracovanie ďalšej matérie novely.

Cieľom príspevku bol poukaz na argumenty, ktoré nemožno pri výklade právnej normy opomenúť a je potrebné sa s nimi argumentačne vysporiadať.

 

 

 

Diskusia