Nevyplatenie mzdy a odstupného

 

 JUDr. Ma­rek Švec / JUDr. Si­mo­na Schus­zte­ko­vá[1]

 Úvod

 Trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho tvo­rí je­den z naj­výz­nam­nej­ších práv­nych pros­tried­kov mi­mo rám­ca pra­cov­né­ho prá­va, kto­rý má v zmys­le exis­tu­jú­cej teo­re­tic­kej kon­cep­cie za­bez­pe­čiť za­mes­tnan­com ochra­nu ich pe­ňaž­ných ná­ro­kov s oh­ľa­dom na vý­kon zá­vis­lej prá­ce. Sú­čas­ná práv­na konštruk­cia i jej prak­tic­ké up­lat­ne­nie však pred­sta­vu­jú zá­sad­nú pre­káž­ku v kon­texte pra­cov­nop­ráv­nej ochra­ny za­mes­tnan­cov, naj­mä s oh­ľa­dom na exis­tu­jú­ce roz­po­ry me­dzi tres­tnop­ráv­nym a pra­cov­nop­ráv­nym vý­kla­dom prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na. Re­le­van­tnosť spra­co­va­nej prob­le­ma­ti­ky mô­že­me do­lo­žiť na­ras­ta­jú­cim poč­tom prí­pa­dov z praxe v os­tat­nom ob­do­bí, ke­dy sa spo­loč­nos­ti sna­žia zní­žiť pod­ni­ko­vé nák­la­dy prá­ve ne­vyp­lá­ca­ním miezd za­mes­tnan­com.   

             Teo­re­tic­ké vý­cho­dis­ká tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho

 Prá­vo za­mes­tnan­ca na vy­pla­te­nie mzdy mô­že­me do­vo­diť nie­len z de­fi­ní­cie zá­vis­lej prá­ce pod­ľa § 1 ods. 2 Zá­kon­ní­ka prá­ce, kde je­den z jej pod­stat­ných iden­ti­fi­kač­ných zna­kov tvo­rí vý­kon prá­ce za­mes­tnan­ca pre za­mes­tná­va­te­ľa za mzdu ale­bo od­me­nu. Po­dob­ne i zo zá­klad­ných zá­sad Zá­kon­ní­ka prá­ce (čl. 3 – za­mes­tnan­ci ma­jú prá­vo na mzdu za vy­ko­na­nú prá­cu) ale­bo čl. 36 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Pred­met­né op­ráv­ne­nie je po­cho­pi­teľ­ne for­mu­lo­va­né aj v iných re­le­van­tných me­dzi­ná­rod­ných ale­bo európ­skych práv­nych do­ku­men­toch.[2] Za­mes­tná­va­teľ je v zmys­le us­ta­no­ve­ní Zá­kon­ní­ka prá­ce po­vin­ný pos­ky­to­vať za­mes­tnan­com za vy­ko­na­nú prá­cu mzdu, kto­rej ukot­ve­nie ako pod­stat­nej ob­sa­ho­vej ná­le­ži­tos­ti pred­pok­la­dá § 43 ods. 1 písm. d) Zá­kon­ní­ka prá­ce aj v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo ko­lek­tív­nej zmlu­ve. V prí­pa­de, že za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­tí za­mes­tnan­co­vi mzdu v sta­no­ve­nej vý­ške a v do­hod­nu­tom ter­mí­ne[3], do­púš­ťa sa po­ru­še­nia us­ta­no­ve­nia § 214 zá­ko­na č. 350/2007 Z. z. Trest­ný zá­kon (ďa­lej aj ako „TZ“) a napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho.[4] Na­priek re­la­tív­ne jed­no­du­chej práv­nej konštruk­cii v zmys­le fak­tic­ké­ho ne­vyp­la­te­nia miezd za­mes­tnan­com a nás­led­nej ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­ní § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio, kto­rým by sa ma­lo do­siah­nuť od­strá­ne­nie proti­práv­ne­ho sta­vu, nie je inter­pre­tá­cia sú­čas­né­ho práv­ne­ho sta­vu v praxi ta­ká jed­noz­nač­ná. Si­tuáciu kom­pli­ku­je pre­dov­šet­kým nev­hod­ná for­mu­lá­cia us­ta­no­ve­nia § 214 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá uvá­dza pred­met­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Znač­ne od­liš­ne vní­ma­jú trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho i jed­not­li­vé ved­né od­bo­ry. Dis­pro­por­cie pri inter­pre­tá­cií us­ta­no­ve­nia § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na sa ob­ja­vu­jú naj­mä me­dzi pra­cov­ným a tres­tným prá­vom.

Zá­klad­nú pre­mi­su tvo­rí sa­mot­ná pod­sta­ta exis­ten­cie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Mô­že byť (ma­lo by byť) po­ru­še­nie súk­rom­nop­ráv­ne­ho (pra­cov­nop­ráv­ne­ho) vzťa­hu san­kcio­no­va­né nor­ma­mi tres­tné­ho prá­va? Od­po­veď na po­lo­že­nú otáz­ku nie je po­cho­pi­teľ­ne jed­no­du­chá a od­ví­ja sa pre­dov­šet­kým aj od vní­ma­nia ochran­nej fun­kcie pra­cov­né­ho prá­va, či dôs­led­nos­ti reš­pek­to­va­nia zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd. V od­bor­nej ve­rej­nos­ti sa vy­tvo­ri­li dva ná­zo­ro­vé prú­dy, kto­ré s viac či me­nej pres­ved­či­vý­mi ar­gu­men­tmi pri­ná­ša­jú do pre­bie­ha­jú­cej dis­ku­sie ďal­šiu roz­po­rupl­nosť. Pr­vý ná­zo­ro­vý prúd vy­chá­dza zo súk­rom­nop­ráv­ne­ho zmluv­né­ho cha­rak­te­ru pra­cov­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu a od­mie­ta je­ho po­ru­še­nie san­kcio­no­vať tres­tnop­ráv­ny­mi pros­tried­ka­mi. Zmluv­né stra­ny vstú­pi­li do vzá­jom­né­ho vzťa­hu dob­ro­voľ­ne, poz­na­li pod­mien­ky a ob­sah zá­väz­ku a je­ho prí­pad­né nepl­ne­nie si ma­jú vy­má­hať v rám­ci ob­čian­skop­ráv­ne­ho ko­na­nia. Zá­ko­no­dar­ca, po­kiaľ na to bu­de mať vô­ľu, mô­že vstú­piť do uve­de­né­ho zmluv­né­ho vzťa­hu pros­tred­níc­tvom no­riem správ­ne­ho prá­va (fi­nan­čné­ho) a pos­tih­núť ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa mi­mo rám­ca no­riem tres­tné­ho prá­va. Tres­tné prá­vo zoh­rá­va v kon­texte ochra­ny za­mes­tnan­ca sub­si­diár­nu úlo­hu a ako pros­trie­dok ul­ti­ma ra­tio s ne­po­mer­ne prís­nej­ší­mi san­kcia­mi sa mô­že zdať je­ho pou­ži­tie ako nep­ri­me­ra­né.[5]

  Od­liš­ný ná­zor za­stá­va­jú pred­sta­vi­te­lia dru­hé­ho prú­du, kto­rí svo­je tvr­de­nia pra­vi­del­ne od­ôvod­ňu­jú nep­ri­ja­teľ­nou praxou, kto­rá je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke aj 19 ro­kov po vzni­ku de­mok­ra­tic­ké­ho štá­tu bež­nou sú­čas­ťou tr­hu prá­ce. Pred­pok­lad dos­ta­toč­nej mo­rál­nej vy­spe­los­ti za­mes­tná­va­te­ľov je spra­vid­la len teóriou a v os­tat­nom ob­do­bí sa pra­vi­del­ne stre­tá­va­me s prí­pad­mi špe­ku­la­tív­ne­ho úmy­sel­né­ho ne­vyp­lá­ca­nia mzdo­vých ná­ro­kov za­mes­tnan­cov. Otáz­ka vy­pla­te­nia miezd pred­sta­vu­je aj otáz­ku pod­ni­ka­teľ­skej sluš­nos­ti, kto­rá bo­hu­žiaľ u mno­hých za­mes­tná­va­te­ľov ab­sen­tu­je. Exis­ten­cia oso­bit­né­ho san­kčné­ho pos­ti­hu mi­mo rám­ca pra­cov­né­ho prá­va s dos­ta­toč­nou pre­ven­čnou fun­kciou, kto­rú skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho is­te pred­sta­vu­je, sa pre­to zdá byť ne­vyh­nut­nos­ťou. Zoh­ľad­niť mu­sí­me v pred­met­nej sú­vis­los­ti eš­te dve sku­toč­nos­ti. Zá­klad­ný účel tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho spo­čí­va v  ochra­ne vý­znam­ných spo­lo­čen­ských vzťa­hov a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb, zá­uj­mov spo­loč­nos­ti a pod.. Prá­vo za­mes­tnan­cov na od­me­nu za vy­ko­na­nú prá­cu pat­rí me­dzi naj­výz­nam­nej­šie so­ciál­ne (ľud­ské) prá­va a je­ho ochra­na by ma­la pat­riť me­dzi zá­klad­né po­vin­nos­ti no­si­te­ľa ve­rej­nej mo­ci. Ne­vyp­la­te­nie mzdy dos­tá­va za­mes­tnan­cov do ne­zá­vi­de­nia­hod­nej si­tuácie, ke­dy ne­do­ká­žu se­be a ani vlas­tným ro­din­ným prís­luš­ní­kom za­bez­pe­čiť fi­nan­čné pros­tried­ky k us­po­ko­je­niu zá­klad­ných ži­vot­ných po­trieb. Na­ru­še­nie so­ciál­ne­ho zmie­ru je nás­led­ne len po­cho­pi­teľ­ným vy­ús­te­ním ne­ga­tív­ne­ho sta­vu. Od­ká­za­nie za­mes­tnan­cov vý­luč­ne na ob­čian­skop­ráv­ny spor je opo­mí­na­ním sú­čas­nej ne­priaz­ni­vej so­ciál­nej si­tuácie, keď prie­mer­ná dĺžka pra­cov­nop­ráv­ne­ho spo­ru pred­sta­vu­je ob­do­bie 18 me­sia­cov a za­mes­tnan­ci ne­ma­jú fi­nan­čné pros­tried­ky, aby sa do­má­ha­li náp­ra­vy proti­práv­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa. Eko­no­mic­ká pre­va­ha ka­pi­tá­lu za­mes­tná­va­te­ľa pred­sta­vu­je v sú­čas­nos­ti zá­klad­ný im­pe­ra­tív spra­vod­li­vos­ti a ochra­ny práv za­mes­tnan­cov v pra­cov­nom prá­ve.   

 Trest­ný zá­kon pred­pok­la­dá, že tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho sa do­pus­tí šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by ale­bo fy­zic­ká oso­ba, kto­rá je za­mes­tná­va­te­ľom ale­bo ich pro­kur­ista, po­kiaľ ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu, plat ale­bo inú od­me­nu za prá­cu, náh­ra­du mzdy ale­bo od­stup­né, na kto­ré má za­mes­tna­nec ná­rok. § 214 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty pred­pok­la­dá spl­ne­nie nie­koľ­kých pod­mie­nok, a to, že:

-         za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til do­hod­nu­tú mzdu, od­me­nu, prí­pad­ne iné pe­ňaž­né pl­ne­nie za­mes­tnan­co­vi v „deň ich splat­nos­ti“;

-         za­mes­tná­va­teľ mal v deň splat­nos­ti pot­reb­nú su­mu pe­ňa­zí na úč­te a ne­pot­re­bo­val ho ne­vyh­nut­ne na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou, ale­bo vy­ko­ná opat­re­nia sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia tých­to pe­ňaž­ných pros­tried­kov.[6]

 For­mu­lá­ciu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu mô­že­me z poh­ľa­du ochran­nej fun­kcie pra­cov­né­ho prá­va ozna­čiť mi­ni­mál­ne za neš­ťas­tnú. Za zá­sad­ný ne­dos­ta­tok po­va­žu­je­me naj­mä zá­ko­nom ap­ro­bo­va­ný pred­pok­lad up­red­nos­tne­nia to­va­ru ale­bo ob­chod­né­ho par­tne­ra nad zá­uj­ma­mi a pot­re­ba­mi za­mes­tnan­cov. Za­mes­tnan­ci pred­sta­vu­jú naj­dô­le­ži­tej­šiu časť pod­ni­ko­vé­ho substrá­tu, pre­to­že tvo­ria pre za­mes­tná­va­te­ľa hod­no­ty s mož­nos­ťou do­siah­nu­tia zis­ku. Z di­kcie us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na mô­že­me do­vo­diť, že ho­ci má za­mes­tná­va­teľ k dis­po­zí­cií pot­reb­nú su­mu pe­ňa­zí na vy­pla­te­nie miezd za­mes­tnan­cov, ne­mu­sí tak uro­biť v oka­mi­hu, po­kiaľ ich vy­uži­je na za­bez­pe­če­nie svo­jich vlas­tných po­trieb a bez ich vy­na­lo­že­nia by moh­lo prísť napr. k bez­pros­tred­né­mu oh­ro­ze­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa (ob­me­dzenie ale­bo do­čas­né po­zas­ta­ve­nie čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, k ško­dám na ma­jet­ku za­mes­tná­va­te­ľa a pod.). Do úva­hy pri­chá­dza­jú i rôz­ne si­tuácie, keď za­mes­tná­va­teľ mu­sí okam­ži­te uh­ra­diť fak­tú­ry za to­var svo­jim do­dá­va­te­ľom, pre­to­že ho ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je na svo­ju vý­ro­bu, res­pek­tí­ve uh­ra­dí poh­ľa­dáv­ky za elek­tri­nu, náj­om bu­do­vy a po­dob­ne.[7] Načr­tnu­tý práv­ny mo­del za­bez­pe­če­nia iných stat­kov než vy­pla­te­nie fi­nan­čných ná­ro­kov za­mes­tnan­cov ne­zod­po­ve­dá vý­zna­mu pra­cov­nej si­ly pre za­mes­tná­va­te­ľa. Naj­mä v kon­texte hod­no­ty prá­ce akú jej pri­su­dzu­je Dek­la­rá­cia Me­dzi­ná­rod­nej or­ga­ni­zá­cie prá­ce o so­ciál­nej sta­ros­tli­vos­ti pre spra­vod­li­vú glo­ba­li­zá­ciu (Phi­la­delphská dek­la­rá­cia). Dek­la­rá­cia MOP preu­ká­za­teľ­ne kon­šta­tu­je, že prá­ca nie je to­var, čím ju up­red­nos­tňu­je pred os­tat­ný­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré vy­uží­va za­mes­tná­va­teľ pri svo­jej čin­nos­ti. Zvý­hod­ňo­va­nie iných zá­väz­kov za­mes­tná­va­te­ľa (napr. ná­kup ma­te­riá­lov a ener­gií) na­mies­to zá­väz­kom k za­mes­tnan­com, mô­že­me hod­no­tiť ako po­ru­še­nie zá­sa­dy, na zá­kla­de kto­rej je kon­šti­tuo­va­ná i Or­ga­ni­zá­cia spo­je­ných ná­ro­dov. Rov­na­ko mu­sí­me po­dot­knúť, že vág­na konštruk­cia ne­vyh­nut­né­ho za­bez­pe­če­nia čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa v praxi spô­so­bu­je, že spra­vid­la prí­de k za­sta­ve­niu tres­tné­ho ko­na­nia, keď­že za­mes­tná­va­teľ bez väč­ších ťaž­kos­tí preu­ká­že „ne­vyh­nut­nosť“ pou­ži­tia fi­nan­čných pros­tried­kov.

V sú­la­de s uve­de­ným práv­nym kon­textom pre­to pri­chá­dza do úva­hy pre­hod­no­te­nie for­mu­lá­cie us­ta­no­ve­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu v zmys­le vy­pus­te­nia mož­nos­ti, že o pred­met­ný trest­ný čin ne­pôj­de v prí­pa­de, ak za­mes­tná­va­teľ pou­žil pe­ňaž­né pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou a pod.. Vy­chá­dza­me pri­tom z rov­na­kej ideo­vej zá­klad­ne, akú pou­ží­va i zá­ko­no­dar­ca. Akým spô­so­bom mô­že za­mes­tná­va­teľ za­bez­pe­čiť chod vý­ro­by bez za­mes­tnan­cov, ho­ci s dos­tat­kom pot­reb­né­ho ma­te­riá­lu? Kým tak práv­ny po­ria­dok na jed­nej stra­ne nez­my­sel­ne umož­ňu­je za­mes­tná­va­te­ľo­vi uh­ra­diť svo­je zá­väz­ky vo­či tre­tím oso­bám bez aké­ho­koľ­vek pos­ti­hu, na dru­hej stra­ne za­mes­tnan­ci od­vá­dza­jú­ci svo­ju prá­cu ma­jú byť nep­ri­me­ra­ným spô­so­bom pos­tih­nu­tí. Bez náz­na­ku zoh­ľad­ne­nia ich so­ciál­nej ale­bo ži­vot­nej si­tuácie, ke­dy sa čas­to mu­sia sta­rať o svo­je ro­di­ny, pla­tiť úč­ty. 

  Sa­mot­ná konštruk­cia pred­met­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho i jej prak­tic­ká ap­li­ká­cia pri­már­ne zvý­hod­ňu­je oso­bu za­mes­tná­va­te­ľa, na­priek je­ho proti­práv­ne­mu ko­na­niu s mož­ný­mi mi­mo­riad­ne zá­važ­ný­mi nás­led­ka­mi v spo­loč­nos­ti. Teória tres­tné­ho prá­va i vlast­ný text Tres­tné­ho zá­ko­na ako­by vnú­tor­ne nep­rik­la­da­li uve­de­né­mu ko­na­niu fy­zic­kej ale­bo práv­nic­kej oso­by dô­le­ži­tosť naj­mä v po­do­be ne­dôs­led­nos­ti pri for­mu­lá­cií po­pi­so­va­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia za­mes­tná­va­te­ľa. Po­pí­sa­né kon­šta­to­va­nie mož­no do­lo­žiť nie­len vý­kla­dom poj­mu „v deň splat­nos­ti“, vy­me­dze­ním špe­ciál­ne­ho sub­jek­tu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, ne­jas­ným vý­kla­dom opat­re­ní sme­ru­jú­cich k zma­re­niu vy­pla­te­nia pe­ňaž­ných pros­tried­kov ur­če­ných na mzdy, ale i zá­ko­nom ap­ro­bo­va­ným zá­ni­kom tres­tnos­ti pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho vo for­me účin­nej ľú­tos­ti.

 Naj­pál­či­vej­ším ne­dos­tat­kom v uve­de­nej sú­vis­los­ti sa ja­ví pre­dov­šet­kým nev­hod­né vy­me­dzenie ka­te­gó­rií špe­ciál­ne­ho sub­jek­tu i ča­so­vý roz­mer napl­ne­nia ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu v po­do­be dňa splat­nos­ti mzdy, či iné­ho fi­nan­čné­ho pl­ne­nia.

Prev­lá­da­jú­ca dok­trí­na v tres­tnop­ráv­nej teó­rií pred­pok­la­dá, že za deň splat­nos­ti sa po­va­žu­je je­den kon­krét­ne do­hod­nu­tý deň, pri­čom od­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nia § 129 a § 130 Zá­kon­ní­ka prá­ce, prí­pad­ne do­jed­na­nie v pra­cov­nej ale­bo ko­lek­tív­nej zmlu­ve. Na­priek sku­toč­nos­ti, že za­mes­tná­va­teľ bu­de mať fi­nan­čné pros­tried­ky k dis­po­zí­cií deň vop­red ale­bo deň nes­kôr po dni do­hod­nu­tom ako vý­plat­ný ter­mín mzdy za­mes­tnan­cov, ne­do­pus­tí sa po­ru­še­nia no­riem tres­tné­ho prá­va.[8] Práv­ne pu­ris­tic­ký vý­klad for­mu­lá­cie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spô­so­bu­je via­ce­ré prob­lé­mo­vé ok­ru­hy. Ho­ci Trest­ný zá­kon v § 214 sám uvá­dza skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, pri po­su­dzo­va­ní skut­ko­vých okol­nos­tí sub­si­diár­ne pou­ží­va us­ta­no­ve­nia Zá­kon­ní­ka prá­ce o splat­nos­ti a vý­pla­te miezd. Pod­ľa § 129 ods. 1 Zá­kon­ní­ka prá­ce je mzda splat­ná po­za­du za me­sač­né ob­do­bie, a to naj­nes­kôr do kon­ca nas­le­du­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca, ak sa v ko­lek­tív­nej zmlu­ve ale­bo v pra­cov­nej zmlu­ve ne­do­hod­lo inak. Pod­ľa § 130 ods. 2 Zá­kon­ní­ka prá­ce sa mzda vy­plá­ca vo vý­plat­ných ter­mí­noch do­hod­nu­tých v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo v ko­lek­tív­nej zmlu­ve. Pri­már­ne pre­to mu­sí­me roz­li­šo­vať me­dzi poj­ma­mi splat­nosť mzdy a vý­pla­ta mzdy, od kto­rých sa bu­de nás­led­ne od­ví­jať aj po­su­dzo­va­ný ča­so­vý rá­mec napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Splat­nosť mzdy je cha­rak­te­ri­zo­va­ná ako ob­do­bie ply­nú­ce od skon­če­nia pos­led­né­ho dňa pred­chá­dza­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca, za kto­rý vznik­lo za­mes­tnan­co­vi prá­vo na vý­pla­tu mzdy za vy­ko­na­nú prá­cu (mož­nosť len vý­hod­nej­šie­ho do­jed­na­nia splat­nos­ti v pros­pech za­mes­tnan­ca). Zá­kon­ník prá­ce pre­to sta­no­vu­je splat­nosť mzdy ex le­ge do skon­če­nia ďal­šie­ho (nas­le­du­jú­ce­ho) ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca po­za­du. Vý­plat­ný ter­mín je nao­pak vždy pred­me­tom do­ho­dy me­dzi za­mes­tnan­com ale­bo je­ho zá­stup­ca­mi a za­mes­tná­va­te­ľom. Načr­tnu­tý roz­diel spo­čí­va pre­dov­šet­kým v cha­rak­te­re oboch us­ta­no­ve­ní. Kým § 129 ods. 1 ur­ču­je ob­do­bie, po­čas kto­ré­ho je za­mes­tná­va­teľ po­vin­ný za­mes­tnan­co­vi vy­pla­tiť mzdu, do­ho­da na vý­plat­nom ter­mí­ne pred­sta­vu­je skôr ná­ho­di­lú zlož­ku pra­cov­nej ale­bo ko­lek­tív­nej zmlu­vy v po­do­be kon­kre­ti­zá­cie ča­so­vé­ho oka­mi­hu pl­ne­nia zá­väz­ku zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa. Neu­zat­vo­re­nie do­ho­dy o vý­plat­nom ter­mí­ne pred­pok­la­dá, že sub­jek­ty pra­cov­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu pos­tu­pu­jú pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 129 na­mies­to § 130 Zá­kon­ní­ka prá­ce. Vo vý­sled­ku tak nie je mož­né s is­to­tou ur­čiť, kto­rý deň je dňom splat­nos­ti mzdy za­mes­tnan­ca, pre­to­že pri ne­do­ho­de na vý­plat­nom ter­mí­ne je to teo­re­tic­ky kaž­dý deň nas­le­du­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca ply­nú­ce­ho po ka­len­dár­nom me­sia­ci, za kto­rý vznik­lo za­mes­tnan­co­vi prá­vo na vý­pla­tu mzdy. Zá­kon­ník prá­ce ani pod­por­ne vo svo­jich us­ta­no­ve­niach nei­den­ti­fi­ku­je kon­krét­ny deň splat­nos­ti mzdy za­mes­tnan­ca, len ob­do­bie, po­čas kto­ré­ho má byť mzda vy­pla­te­ná. Pri ur­čo­va­ní dňa splat­nos­ti mô­že­me vy­chá­dzať z ob­me­dzenia pod­ľa § 129 ods. 1 Zá­kon­ní­ka prá­ce. Do­ve­de­né do dôs­led­kov by tým dňom splat­nos­ti mal byť v zá­sa­de až pos­led­ný ka­len­dár­ny deň me­sia­ca po­za­du, pre­to­že je­ho up­ly­nu­tím by sa za­mes­tná­va­teľ do­pus­til po­ru­še­nia aj maximál­ne sta­no­ve­né­ho ob­do­bia, po­čas kto­ré­ho je po­vin­ný vy­pla­tiť mzdu. Pos­led­ný deň ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca však nep­red­sta­vu­je ur­če­ný deň splat­nos­ti mzdy, ale len pos­led­ný mož­ný ter­mín dňa splat­nos­ti mzdy za­mes­tnan­cov. Všet­ky os­tat­né dni od pr­vé­ho dňa v me­sia­ci až po ten pred­pos­led­ný mô­žu byť rov­na­ko dňa­mi splat­nos­ti, pre­to­že spa­da­jú do ča­so­vé­ho rám­ca, kto­rý uvá­dza Zá­kon­ník prá­ce pre vý­pla­tu mzdy. Ta­ká­to práv­na konštruk­cia ale nespĺňa pred­pok­lad ur­či­tos­ti, kto­rý vy­ža­du­je skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho.

Prí­pad­ná sna­ha o pou­ži­tie ana­ló­gie § 69 ods. 1 písm. b) Zá­kon­ní­ka prá­ce v zmys­le, že za­mes­tna­nec mô­že okam­ži­te skon­čiť pra­cov­ný po­mer, ak mu za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til mzdu, náh­ra­du mzdy, ces­tov­né náh­ra­dy, náh­ra­du za pra­cov­nú po­ho­to­vosť, náh­ra­du príj­mu pri do­čas­nej pra­cov­nej nes­chop­nos­ti za­mes­tnan­ca ale­bo ich časť do 15 dní po up­ly­nu­tí ich splat­nos­ti, sa rov­na­ko ne­dá pou­žiť s oh­ľa­dom na vý­klad pred­met­ných us­ta­no­ve­ní z poh­ľa­du dok­trí­ny pra­cov­né­ho prá­va. Teória pra­cov­né­ho prá­va to­tiž pred­pok­la­dá, že po­kiaľ nep­rí­de do­jed­na­niu vý­plat­né­ho ter­mí­nu sub­jek­tmi pra­cov­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo ko­lek­tív­nej zmlu­ve, pla­tí zá­kon­ná úp­ra­va splat­nos­ti mzdy pod­ľa Zá­kon­ní­ku prá­ce.[9]

 V ta­kom­to prí­pa­de nie je ani úpl­ne zrej­mé, v kto­rom oka­mi­hu za­čne za­mes­tná­va­te­ľo­vi ply­núť le­ho­ta na zá­nik tres­tnos­ti spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rá je sta­no­ve­ná na 60 dní od do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu. Pred­met­ná neur­či­tosť sta­no­ve­nia dňa splat­nos­ti mzdy za­mes­tnan­ca a mož­ná exis­ten­cia via­ce­rých dní, zá­sad­ne na­ru­šu­jú pred­pok­lad skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né spo­čí­va­jú­ci v exis­ten­cii pres­ne ur­če­né­ho dňa splat­nos­ti mzdy (vý­plat­ný ter­mín). Pri ur­če­ní oka­mi­hu za­ča­tia ply­nu­tia 60 – dňo­vej le­ho­ty, kto­rú pred­pok­la­dá Trest­ný zá­kon v § 214, by sme sa pre­to moh­li od­vo­lať na ana­lo­gic­ké up­lat­ne­nie za­ča­tia ply­nu­tia 15 – dňo­vej le­ho­ty pre za­mes­tnan­ca s oh­ľa­dom na okam­ži­té skon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru. V nad­väz­nos­ti na ju­di­ka­tú­ru v Čes­kej re­pub­li­ke, pri zoh­ľad­ne­ní rov­na­kej zá­kon­nej for­mu­lá­cie, za­čí­na ply­núť 60 – dňo­vá le­ho­ta már­nym up­ly­nu­tím ob­do­bia cha­rak­te­ri­zo­va­né­ho ako splat­nosť mzdy, a to oka­mi­hom up­ly­nu­tia pos­led­né­ho dňa nas­le­du­jú­ce­ho me­sia­ca po me­sia­ci, za kto­rý vzni­kol za­mes­tnan­co­vi ná­rok na vy­pla­te­nie mzdy (ana­lo­gic­ky v prí­pa­de okam­ži­té­ho skon­če­nia pra­cov­né­ho po­me­ru zo stra­ny za­mes­tnan­ca).[10]

 Rov­na­ká neis­to­ta oh­ľa­dom za­čiat­ku ply­nu­tia 60 – dňo­vej le­ho­ty vznik­ne aj v sú­vis­los­ti s roz­de­le­ním me­sač­né­ho pe­ňaž­né­ho pl­ne­nia za­mes­tnan­ca na dve čas­ti v zmys­le § 130 ods. 4 Zá­kon­ní­ka prá­ce. Zá­kon­ník prá­ce pred­pok­la­dá, že za­mes­tná­va­teľ mô­že me­dzi vý­plat­ný­mi ter­mín­mi pos­ky­to­vať pred­da­vok na mzdu v do­hod­nu­tých ter­mí­noch. Pred­da­vok na mzdu sa po­va­žu­je za sú­časť mzdy. Zá­kon­ník prá­ce ne­via­že čas pos­ky­to­va­nia pred­dav­ku na práv­ne pred­pi­sy, ale pred­pok­la­dá do­ho­du za­mes­tná­va­te­ľa a za­mes­tnan­ca na kon­krét­nom ter­mí­ne je­ho vý­pla­ty. V praxi však ne­mož­no vy­lú­čiť, že za­mes­tná­va­teľ a za­mes­tna­nec sa do­hod­nú po­dob­ne ako v prí­pa­de mzdy, t. j. neur­čia pres­ný ter­mín vý­pla­ty pred­dav­ku na mzdu, oh­ra­ni­čia ho napr. ob­do­bím do de­sia­te­ho ka­len­dár­ne­ho dňa nas­le­du­jú­ce­ho me­sia­ca. V uve­de­nom prí­pa­de ne­mož­no do­vo­diť ani z práv­nej úp­ra­vy, ani z us­ta­no­ve­nia pra­cov­nej zmlu­vy, pres­ný ter­mín dňa splat­nos­ti pred­dav­ku a 60 – dňo­vá le­ho­ta by ma­la za­čať ply­núť až 11. dňom v nas­le­du­jú­com ka­len­dár­nom me­sia­ci po me­sia­ci, za kto­rý vzni­kol za­mes­tnan­co­vi ná­rok na vý­pla­tu mzdy.

Zoh­ľad­ne­nie sku­toč­nos­ti, že v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho nej­de o trest­ný čin tr­vá­ci, keď­že pá­cha­teľ sa do­pus­tí proti­práv­ne­ho ko­na­nia, ale neudr­žu­je proti­práv­ny stav ne­me­ní nič na sku­toč­nos­ti, že vý­klad poj­mu dňa splat­nos­ti len ako kon­krét­ne ur­če­né­ho dňa je do is­tej mie­ry za­vá­dza­jú­ci, keď­že nie je mož­né v prí­pa­de „ne­do­ho­dy“ za­mes­tná­va­te­ľa a za­mes­tnan­ca expli­cit­ne ur­čiť, kto­rý deň sa po­va­žu­je za deň splat­nos­ti. Vý­klad, že ide len o pos­led­ný deň nas­le­du­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca nie je správ­ny a v prík­rom ro­zop­re s us­ta­no­ve­nia­mi Zá­kon­ní­ka prá­ce. Pri pos­ky­to­va­ní pred­dav­ku i nás­led­né­ho vy­úč­to­va­nia mô­že pa­ra­doxne nas­tať si­tuácia, keď by sa mal za­mes­tná­va­teľ do­pus­tiť napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu dvak­rát v rám­ci jed­né­ho me­sač­né­ho pe­ňaž­né­ho pl­ne­nia, a to v oka­mi­hu, ke­dy za­mes­tnan­co­vi ne­vyp­la­tí do­hod­nu­tý pred­da­vok na mzdu ani zvy­šok me­sač­nej mzdy v rám­ci ko­neč­né­ho vy­úč­to­va­nia. V tom­to oka­mi­hu by sa mal za­mes­tná­va­teľ do­pus­tiť dvoch rôz­nych ko­na­ní, kto­ré oba pred­sta­vu­jú po­ru­še­nie pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia § 214 TZ a bu­dú ply­núť dve le­ho­ty od oka­mi­hu ne­vyp­la­te­nia pred­dav­ku mzdy a od oka­mi­hu ne­vyp­la­te­nia zvyš­ných pe­ňaž­ných pros­tried­kov v rám­ci ko­neč­né­ho vy­úč­to­va­nia Prí­pad­ne pôj­de o jed­no ko­na­nie, pri­čom 60 – dňo­vá le­ho­ta v kon­texte oso­bit­nej for­my účin­nej ľú­tos­ti bu­de ply­núť až od oka­mi­hu ne­vyp­la­te­nia ko­neč­né­ho vy­úč­to­va­nia v zmys­le načr­tnu­té­ho od up­ly­nu­tia pos­led­né­ho dňa nas­le­du­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca po me­sia­ci, v kto­rom za­mes­tnan­co­vi vzni­kol ná­rok na vy­pla­te­nie mzdy.  

Do roz­po­ru sa dos­tá­va­jú i dva práv­ne pros­tried­ky ochra­ny ako za­mes­tná­va­te­ľa i za­mes­tnan­ca. Kým vý­klad poj­mu „deň splat­nos­ti“ v po­do­be kaž­dé­ho ďal­šie­ho nas­le­du­jú­ce­ho dňa po vý­plat­nom ter­mí­ne by pred­sta­vo­val nep­rí­pus­tnú exten­ziu vý­kla­du v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu[11], sú­čas­ný prev­lá­da­jú­ci vý­klad v po­do­be kon­krét­ne­ho dňa za­se vý­znam­ne os­la­bu­je pra­cov­no- a tres­tnop­ráv­nu ochra­nu za­mes­tnan­cov, pre­to­že sa ne­mô­žu do­môcť vy­pla­te­nia miezd, kto­ré im pri­ná­le­žia.

Ko­rek­tné vy­me­dzenie poj­mu „deň splat­nos­ti“ je pot­reb­né dať do sú­vi­su rov­na­ko s vág­nou de­fi­ní­ciou tzv. opat­re­ní sme­ru­jú­cich k zma­re­niu vy­pla­te­nia pe­ňaž­ných pros­tried­kov za­mes­tnan­co­vi. Trest­ný zá­kon ani zá­ko­no­dar­ca ne­pos­ky­tu­jú vý­klad poj­mu opat­re­ní sme­ru­jú­cich k zma­re­niu vy­pla­te­nia pe­ňaž­ných pros­tried­kov, pre­to je mož­né pod pred­met­ný znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu sub­su­mo­vať rôz­ne ko­na­nia za­mes­tná­va­te­ľa. Chý­ba­jú­ca kon­kre­ti­zá­cia poj­mu umož­ňu­je za­mes­tná­va­te­ľo­vi v prí­pad­nom tres­tnom ko­na­ní dô­vo­diť, že za­bez­pe­čo­val chod pod­ni­ku, us­po­ko­jo­val rôz­ne poh­ľa­dáv­ky vo­či tre­tím oso­bám, ho­ci v sku­toč­nos­ti pre­sú­val pe­ňaž­né pros­tried­ky z pod­ni­ko­vých úč­tov ur­če­ných k vý­pla­te miezd. Z praxe je zná­mych nie­koľ­ko prí­pa­dov, ke­dy má fy­zic­ká oso­ba za­lo­že­ných nie­koľ­ko ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, me­dzi kto­rý­mi pra­vi­del­ne pre­sú­va nie­len pe­ňaž­né pros­tried­ky, ale aj za­mes­tnan­cov, stro­jo­vé vy­ba­ve­nie pod­ni­ku a pod.. Spo­loč­nos­ti sú nav­zá­jom eko­no­mic­ky i per­so­nál­ne pre­po­je­né a úče­lo­vý pre­sun pe­ňaž­ných pros­tried­kov ne­mu­sí spa­dať do vy­me­dzenia pros­tried­kov k zma­re­niu vy­pla­te­nia miezd, na­priek to­mu, že v sku­toč­nos­ti o ta­ké­to ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa pôj­de. Sú­čas­ný strikt­ný vý­klad poj­mu deň splat­nos­ti spô­so­bí, že za­mes­tná­va­teľ pre­su­nie fi­nan­čné pros­tried­ky z jed­nej spo­loč­nos­ti, kto­rá ma­la vy­plá­cať mzdy do dru­hej a po up­ly­nu­tí do­hod­nu­té­ho dňa splat­nos­ti miezd (vý­plat­né­ho ter­mí­nu) fi­nan­čné pros­tried­ky na účet pr­vej spo­loč­nos­ti vrá­ti. Exis­ten­cia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu v práv­nom po­riad­ku je nás­led­ne viac me­nej len for­mál­na. 

 Ďal­šou vý­znam­nou pre­káž­kou pre účin­né up­lat­ňo­va­nie práv za­mes­tnan­cov v kon­texte skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a jej pre­ven­tív­ne­ho pô­so­be­nia pred­sta­vu­je vy­me­dzenie sub­jek­tu. § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na pred­pok­la­dá, že tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho sa mô­že do­pus­tiť len špe­ciál­ny sub­jekt v po­do­be šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu práv­nic­kej oso­by ale­bo fy­zic­ká oso­ba, kto­rá je za­mes­tná­va­te­ľom ale­bo ich pro­kur­ista, kto­rá ne­vyp­la­tí v § 214 TZ uvá­dza­né pe­ňaž­né pl­ne­nie. Pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu te­da mu­sí dis­po­no­vať vy­ža­do­va­nou spô­so­bi­los­ťou ale­bo pos­ta­ve­ním za­lo­že­nou oso­bit­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.[12] Bez oh­ľa­du na rých­losť a efek­tív­nosť zis­ťo­va­nia kon­krét­nej oso­by vy­stu­pu­jú­cej napr. ako šta­tu­tár­ny or­gán v niek­to­rých práv­nych for­mách ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, iden­ti­fi­ku­je­me z poh­ľa­du praxe pra­cov­né­ho prá­va naj­väč­ší prob­lém v sa­mot­nej pod­sta­te a po­žia­dav­ke špe­cia­li­ty sub­jek­tu. Us­ta­no­ve­nie § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na vy­lu­ču­je z ok­ru­hu mož­ných pá­cha­te­ľov pri sú­čas­nom práv­nom sta­ve napr. správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ale­bo lik­vi­dá­to­ra, kto­rí v ur­či­tom oka­mi­hu dis­po­nu­jú op­ráv­ne­nia­mi šta­tu­tá­ra a v prí­pa­de ne­vyp­la­te­nia miezd za­mes­tnan­com sa pre­to ne­mô­žu do­pus­tiť pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu, keď­že ne­dis­po­nu­jú od­po­ve­da­jú­cim pos­ta­ve­ním. Ana­lo­gic­ký prob­lém vznik­ne v oka­mi­hu, keď za­mes­tná­va­teľ po­ve­rí kom­pe­ten­cia­mi v ob­las­ti mzdo­vé­ho od­me­ňo­va­nia niek­to­ré­ho zo za­mes­tnan­cov a ten napr. úmy­sel­ne mzdy ne­vyp­la­tí. Za­mes­tna­nec nep­red­sta­vu­je v zmys­le de­fi­ní­cie Tres­tné­ho zá­ko­na po­ža­do­va­ný špe­ciál­ny sub­jekt a u za­mes­tná­va­te­ľa bu­de chý­bať za­vi­ne­nie.

 Prak­tic­ké vý­cho­dis­ká tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho  

   Ako už bo­lo vy­ššie načr­tnu­té, ne­jed­noz­nač­ná práv­na úp­ra­va poj­mu „deň splat­nos­ti“ pri tres­tnom či­ne ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pra­vi­del­ne od­rá­dza aj sa­mot­ných za­mes­tnan­cov od up­lat­ňo­va­nia si svo­jich ná­ro­kov pros­tred­níc­tvom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Uve­de­né sa tý­ka naj­mä prí­pa­dov, ke­dy ter­mín splat­nos­ti mzdy nie je so za­mes­tná­va­te­ľom do­hod­nu­tý na kon­krét­ny dá­tum a má sa za to, že to mô­že byť kto­rý­koľ­vek deň nas­le­du­jú­ce­ho me­sia­ca, naj­nes­kôr však pos­led­ný deň nas­le­du­jú­ce­ho me­sia­ca.

V praxi to nás­led­ne zna­me­ná, že ďa­le­ko me­nej za­mes­tná­va­te­ľov je pos­ti­ho­va­ných za ne­vyp­lá­ca­nie miezd aj z dô­vo­du, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní o nich ne­ma­jú ani len ve­do­mosť, keď­že za­mes­tnan­ci sa ne ob­ra­ca­jú skôr vý­ni­moč­ne ako pra­vi­del­ne.

 Ďal­ším dô­vo­dom pre­čo sú za­mes­tná­va­te­lia po­mer­ne ús­peš­ní v zba­ve­ní sa tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za pre­čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho sú prí­pa­dy, ke­dy sí­ce v ča­se splat­nos­ti mzdy dis­po­nu­jú fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi na ban­ko­vom úč­te spo­loč­nos­ti, ale tvr­dia, že ich pot­re­bu­jú na ne­vyh­nut­né za­bez­pe­če­nie cho­du spo­loč­nos­ti, napr. za­pla­te­nie ener­gií, kú­pu su­ro­vín a ma­te­riá­lu i keď na úkor vý­pla­ty miezd svo­jich za­mes­tnan­cov. Je len na po­sú­de­ní prís­luš­né­ho sú­du, aby zvá­žil reál­nu ne­vyh­nut­nosť za­bez­pe­če­nia cho­du spo­loč­nos­ti s pri­hliad­nu­tím na pred­met jej čin­nos­ti a zba­vil tak ob­vi­ne­né­ho zod­po­ved­nos­ti za trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214  Tres­tné­ho zá­ko­na. Po­čet pá­cha­te­ľov od­sú­de­ných za uve­de­ný trest­ný čin je od ro­ku 2006 mi­ni­mál­ny, čo sved­čí o ten­den­ciách, akým sa ube­rá roz­ho­do­va­nie sú­dov v po­su­dzo­va­ní mie­ry ne­vyh­nut­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľov za­bez­pe­čo­vať chod ich spo­loč­nos­tí na úkor vý­pla­ty miezd za­mes­tnan­com.

 Z exis­tu­jú­cej ju­di­ka­tú­ry je však zrej­mé, že za tres­tné sa po­va­žu­je aj len čias­toč­né ne­vyp­la­te­nie mzdy za­mes­tnan­co­vi, za pred­pok­la­du, že sa napl­nia os­tat­né zna­ky toh­to tres­tné­ho či­nu.

V prí­pa­de, ak mal za­mes­tná­va­teľ na úč­te v deň splat­nos­ti miezd za­mes­tnan­cov ur­či­tú su­mu fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­rá by pos­ta­čo­va­la na úh­ra­du ich miezd, ale pod­ľa vy­jad­re­nia ko­na­te­ľa ich ne­mo­hol pou­žiť v pl­nej vý­ške, ale len vo vý­ške ne­ce­lej po­lo­vi­ce, aby za­brá­nil úpad­ku spo­loč­nos­ti a mo­hol tak spl­niť aj od­vo­do­vú po­vin­nosť vo­či ve­rej­ným in­šti­tú­ciám, je pod­ľa ná­zo­ru sú­du zrej­mé, že sa do­pus­til uve­de­né­ho skut­ku, i keď na účet pou­ká­zal mzdy za­mes­tnan­cov, ale nie v pl­nej vý­ške. Prís­luš­ný súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí do­kon­ca pri­pus­til, že ob­ža­lo­va­ný ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti mal sí­ce mož­nosť vy­pla­tiť mzdy pra­cov­ní­kov v pl­nej vý­ške, pri­čom po po­su­dzo­va­ní dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov vy­chá­dzal zo sta­vu pok­lad­ne a sta­vu ban­ko­vé­ho úč­tu fir­my, av­šak poz­na­me­nal, že v ob­do­bí splat­nos­ti ma­la fir­ma mož­nosť vy­pla­tiť iba časť fi­nan­čných pros­tried­kov, na­koľ­ko ak by fir­ma vy­pla­ti­la mzdy za­mes­tnan­cov v pl­nej vý­ške, tak by bol zos­ta­tok pok­lad­ne za­mes­tná­va­te­ľa nu­lo­vý. Tá­to okol­nosť bo­la pod­ľa ná­zo­ru sú­du sme­ro­daj­ná pri po­sú­de­ní práv­nej kva­li­fi­ká­cie ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý aj keď si bol ve­do­mý ako šta­tu­tár­ny zá­stup­ca fir­my, že v deň splat­nos­ti mal dos­ta­toč­né fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy, do­pus­til sa uve­de­né­ho skut­ku, ale iba v zmys­le pod­ľa § 214 ods. 1, 2 písm. a, c) Tres­tné­ho zá­ko­na. Súd vy­chá­dzal zo zá­sa­dy „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho“ a do­kon­ca z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov zmier­nil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu zo znač­nej ško­dy na väč­šiu ško­du, keď­že z vy­jad­re­nia znal­ca, kto­ré­ho si súd vy­žia­dal v rám­ci do­ka­zo­va­nia bo­lo jed­noz­nač­né, že v ča­se splat­nos­ti mzdy mo­hol za­mes­tná­va­teľ dis­po­no­vať len po­lo­vi­cou fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré mal k dis­po­zí­cii, na­koľ­ko bo­lo pot­reb­né aj spl­ne­nie od­vo­do­vej po­vin­nos­ti vo­či prís­luš­ným pois­ťov­niam. Za­mes­tnan­ci bo­li od­ká­za­ní na vy­má­ha­nie svo­jich fi­nan­čných ná­rok na ob­čian­skop­ráv­ne ko­na­nie. [13]

To­to roz­hod­nu­tie sú­du pou­ka­zu­je na ne­dos­ta­toč­nú mie­ru ochra­ny fi­nan­čných ná­ro­kov za­mes­tnan­ca pred ich ne­vyp­la­te­ním. Pre súd je pl­ne pos­ta­ču­jú­ci fakt, že aj keď za­mes­tná­va­teľ dis­po­no­val dos­ta­toč­nou ho­to­vos­ťou na vý­pla­tu miezd v pl­nej vý­ške, fi­nan­čná tie­seň dos­ta­ču­jú­co od­ôvod­ňu­je je­ho ob­jek­tív­nu ne­mož­nosť úh­ra­dy miezd v pl­nej vý­ške.

Na ne­dos­ta­toč­nosť práv­nej úp­ra­vy pou­ka­zu­je aj sku­toč­nosť, že i v prí­pa­doch, kde súd sí­ce skon­šta­tu­je spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, ale upus­tí od pot­res­ta­nia pá­cha­te­ľa, resp. ulo­ží pe­ňaž­ný trest pod­mie­ne­ný náh­rad­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy a v ko­neč­nom dôs­led­ku sú poš­ko­de­ní za­mes­tnan­ci po nie­koľ­ko ro­koch tr­va­jú­cich súd­nych ko­na­niach od­ká­za­ní na ďal­šie ob­čian­skop­ráv­ne ko­na­nia s tak­mer ne­reál­nou vi­di­nou vy­pla­te­nia svo­jich miezd. Ta­ké­to spô­so­by „tres­ta­nia“ pá­cha­te­ľov ne­vy­vo­lá­va­jú u za­mes­tná­va­te­ľov pot­reb­ný reš­pekt a nie sú dos­ta­toč­ne od­ra­dzu­jú­cim fak­to­rom na upus­te­nie od ta­ké­ho­to proti­práv­ne­ho ko­na­nia. V ko­neč­nom dôs­led­ku sú aj pre sa­mot­ných za­mes­tnan­cov sig­ná­lom o bez­tres­tnos­ti za­mes­tná­va­te­ľov. Pe­ňaž­né po­ku­ty rov­na­ko v ta­kých­to prí­pa­doch ne­vy­vo­lá­va­jú od­po­ve­da­jú­ci po­cit spra­vod­li­vos­ti a len utvr­dzu­jú za­mes­tná­va­te­ľov v mi­ni­mál­nej pos­tih­nu­teľ­nos­ti za nepl­ne­nie si ich zá­klad­ných po­vin­nos­tí vo­či svo­jim za­mes­tnan­com.

Aj vo vy­ššie uve­de­nom prí­pa­de súd sí­ce skon­šta­to­val vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom však pou­ká­zal na je­ho bez­úhon­nosť, zhod­no­til mož­nos­ti je­ho náp­ra­vy a pre­vý­cho­vy, jed­not­li­vé okol­nos­ti prí­pa­du, naj­mä tú sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný sa sna­žil od­vrá­tiť krach fir­my, spl­niť si po­vin­nosť vo­či ve­rej­ným in­šti­tú­ciám a usú­dil, že pe­ňaž­ný trest vo vý­ške 5.000,- € dos­ta­toč­ným spô­so­bom vy­jad­ru­je je­ho mo­rál­ne od­sú­de­nie a uve­de­ný trest te­da pos­ta­ču­je na je­ho náp­ra­vu. [14]

V ak­tuál­nej slo­ven­skej ju­di­ka­tú­re je mož­né náj­sť aj prí­pa­dy ke­dy súd, i na­priek kon­šta­to­va­niu, že ko­na­teľ­ka spo­loč­nos­ti ne­vyp­la­ti­la svo­jim za­mes­tnan­com mzdu, na kto­rej vy­pla­te­nie ma­li za­mes­tnan­ci ná­rok v deň jej splat­nos­ti, ho­ci v ten­to deň ma­la pe­ňaž­né pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­va­la na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by a  spô­so­bi­la ta­kým či­nom väč­šiu ško­du, upus­til od pot­res­ta­nia ob­ža­lo­va­nej.[15]

 Zá­ver

 Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho tak, ako je na­for­mu­lo­va­ná v § 214 Tres­tné­ho zá­ko­na, nepl­ní svoj za­mýš­ľa­ný účel spo­čí­va­jú­ci v ochra­ne ná­ro­ku za­mes­tnan­ca na pos­kyt­nu­tie mzdy, pla­tu ale­bo od­stup­né­ho za vy­ko­na­nú prá­cu v zmys­le us­ta­no­ve­ní Zá­kon­ní­ka prá­ce ale­bo oso­bit­ných práv­nych pred­pi­sov. Em­pi­ric­kým dô­ka­zom uvá­dza­né­ho tvr­de­nia mô­že byť i sku­toč­nosť, že na­priek vý­znam­ne zhor­šu­jú­cej sa pod­ni­ko­vej kul­tú­re v os­tat­nom ob­do­bí pre­ja­vu­jú­cej sa pri­már­ne v proti­práv­nom od­opie­ra­ní op­ráv­ne­ných so­ciál­nych ná­ro­kov za­mes­tnan­cov (naj­mä pe­ňaž­ných pl­ne­ní), bo­lo od ro­ku 2006 od­sú­de­ných za trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho len 52 pá­cha­te­ľov.[16] Ho­ci čas­to opa­ko­va­né tvr­de­nie o tres­tnom prá­ve ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio a po­žia­dav­ke vy­rie­še­nia ne­ga­tív­nych ja­vov v iných od­vet­viach prá­va sa zdá byť po­cho­pi­teľ­né, si­tuácia v spo­loč­nos­ti sa vy­vi­nu­la do extrém­nej si­tuácie, kto­rá si vy­ža­du­je iný, zá­sad­nej­ší, spô­sob rie­še­nia. Pra­cov­nop­ráv­ne pros­tried­ky zly­há­va­jú a ne­do­ká­žu za­bez­pe­čiť za­mes­tnan­com od­po­ve­da­jú­cu ochra­nu aj s oh­ľa­dom na pra­vi­del­né no­ve­li­zá­cie pra­cov­nop­ráv­nych pred­pi­sov v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi po­li­tic­kej rep­re­zen­tá­cie a prev­lá­da­jú­cich zá­uj­mov ka­pi­tá­lu. Nev­hod­ne konštruo­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu sa pre­to zdá byť zá­sad­nej­ším ne­dos­tat­kom ako za inej spo­lo­čen­skej si­tuácie.

          Navr­ho­va­ná je pre­to pod­stat­ná zme­na pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré by reš­pek­to­va­la vý­znam pra­cov­nej si­ly pre za­mes­tná­va­te­ľa v sna­he pre­ven­tív­ne­ho pô­so­be­nia na dodr­žia­va­nie pod­mie­nok pra­cov­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu (aj za ce­nu nás­tu­pu prí­pad­nej tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie), roz­ší­re­nie ok­ru­hu po­ten­cio­nál­nych špe­ciál­nych sub­jek­tov ako pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu, no­vú de­fi­ní­ciu poj­mu „deň splat­nos­ti“, kon­kre­ti­zá­ciu opat­re­ní ve­dú­cich k zma­re­niu vy­pla­te­nia miezd a od­stup­né­ho za­mes­tnan­com.           

Pop­ri navr­ho­va­ných le­gis­la­tív­nych zme­nách by sa však mal zá­sad­ne zme­niť aj prís­tup prís­luš­ných jus­tič­ných or­gá­nov, v zmys­le dôs­led­nej­šie­ho up­lat­ňo­va­nia exis­tu­jú­cej le­gis­la­tí­vy aj s oh­ľa­dom na pre­ven­čné pô­so­be­nie ako sú­časť jed­nej z fun­kcii tres­tné­ho prá­va i dodr­žia­va­nie priz­na­ných so­ciál­nych práv za­mes­tnan­cov.

 Zoz­nam pou­ži­tej li­te­ra­tú­ry

 BA­RAN­COVÁ, H.: Zá­kon­ník prá­ce. Ko­men­tár. Bra­tis­la­va: Sprint dva, 2003, s. 324, 80 – 89085 – 19 – 9. 

 IVOR, J. a kol.: Tres­tné prá­vo hmot­né. Oso­bit­ná časť. Bra­tis­la­va: Iura Edi­tion, 2006, s. 156, ISBN 80 – 8078 – 099 – 4.

 SCHWEIZER, L.: Nie­koľ­ko úvah k tres­tné­mu či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Jus­tič­ná re­vue, 57, 2005, č. 5, s. 612 – 622, ISSN 1335 – 6461.

 ŠAM­KO, P.: Trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. In: Práv­ne lis­ty. Dos­tup­né na inter­ne­te: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a99-trest­ny-cin-ne­vyp­la­te­nia-mzdy-a-od­stup­ne­ho.

Poz­nám­ky pod čia­rou

 [1] Auto­ri pô­so­bia ako dok­to­ran­di na Ka­ted­re pra­cov­né­ho prá­va a prá­va so­ciál­ne­ho za­bez­pe­če­nia, Práv­nic­ká fa­kul­ta Tr­nav­skej uni­ver­zi­ty v Tr­na­ve

 

Diskusia