Kontradiktórnosť hlavného pojednávania (niektoré teoretické a praktické problémy)

 

Kon­tra­dik­tór­nosť hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia (teo­re­tic­ké a prak­tic­ké prob­lé­my ko­na­nia pred sú­dom)

 

1/ vy­me­dzenie poj­mu kon­tra­dik­tór­nosť hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom a mož­nos­ti ak­ti­vi­ty sú­du v do­ka­zo­va­ní

 

Po­kiaľ ide o zá­sa­du kon­tra­dik­tór­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia, tak je pot­reb­né zdô­raz­niť, že tá­to zá­sa­da je po­va­žo­va­ná (a to aj v ju­di­ka­tú­re Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va) za pod­sta­tu spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, av­šak jej ob­sah sa de­fi­nu­je rôz­ny­mi spô­sob­mi.

 

Čas­to je zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti nes­práv­ne za­mie­ňa­ná so spo­ro­vým ko­na­ním, či pria­mo so sys­té­mom com­mon law (t. j. tres­tným sys­té­mom an­glo­sas­ké­ho ty­pu). Na tom­to mies­te je mož­né uviesť de­fi­ní­ciu kon­tra­dik­tór­ne­ho ko­na­nia, kto­rá bo­la pou­ži­tá v pro­jek­te Cor­pus Ju­ris, pod­ľa kto­rej je mož­né po­va­žo­vať za kon­tra­dik­tór­ny pro­ces, v kto­rom sa reš­pek­tu­jú zá­sa­dy rov­nos­ti zbra­ní, kto­rý za­is­ťu­je, aby ma­li stra­ny prís­tup k akým­koľ­vek dô­ka­zom a ar­gu­men­tom, kto­ré bo­li pred­lo­že­né sú­du a kto­ré by moh­li mať vplyv na pre­jed­na­nie ve­ci a súd­ne roz­hod­nu­tie.

 

Z tej­to, po­mer­ne všeo­bec­nej de­fi­ní­cie, mož­no vy­vo­diť, že zá­sa­du kon­tra­dik­tór­nos­ti nie je mož­né sto­tož­ňo­vať len so sú­pe­re­ním strán v an­glo­sas­kej po­do­be, pre­to­že tá­to zá­sa­da je šir­šia a tvo­rí ju nie­koľ­ko ďal­ších zá­sad, kto­ré ov­lá­da­jú tres­tné ko­na­nie a to:

 

-         zá­sa­da ve­rej­nos­ti – t. j. stra­ny ma­jú ne­zá­vis­lé­mu sú­du pred­kla­dať dô­ka­zy a ar­gu­men­ty zá­sa­de vo ve­rej­nom súd­nom ko­na­ní

-         zá­sa­da ús­tnos­ti – dô­ka­zy by ma­li byť sú­du pred­kla­da­né zá­sad­ne ús­tne (vý­slu­chy sved­kov, znal­cov, ob­ža­lo­va­né­ho, čí­ta­nie lis­tin­ných dô­ka­zov a po­dob­ne) s tým, že čí­ta­nie vý­po­ve­dí sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia by ma­lo byť skôr vý­ni­moč­né a len v ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch (nap­rík­lad smrť sved­ka a po­dob­ne)

-         zá­sa­da bez­pros­tred­nos­ti – t. j. ne­zá­vis­lý súd má roz­ho­do­vať len na zá­kla­de dô­ka­zov, kto­ré bo­li pred ním vy­ko­na­né v prie­be­hu po­jed­ná­va­nia – sa­moz­rej­me je mož­né sta­no­viť vý­nim­ky, v kto­rých sa ob­ža­lo­va­ný mô­že vý­slo­ve­ne vzdať prá­va na kon­tra­dik­tór­ny pro­ces a kde súd pris­tú­pi k roz­hod­nu­tiu bez vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov (nap­rík­lad uz­na­nie vi­ny, do­ho­da o vi­ne a tres­te, či ak­cep­to­va­nie tres­tné­ho roz­ka­zu)

-         zá­sa­da rov­nos­ti strán – z kto­rej vy­plý­va, že tak pro­ku­rá­tor ako aj ob­ža­lo­va­ný (ako dve nos­né stra­ny tres­tné­ho pro­ce­su) ma­jú prís­tup k dô­ka­zom a ar­gu­men­tom proti­stra­ny a ma­jú mož­nosť ich spo­chyb­niť (kon­fron­tač­ná zá­sa­da) – rov­nosť strán je chá­pa­ná ako rov­nosť v pro­ces­ných prá­vach a nie v po­vin­nos­tiach, na­koľ­ko je v zá­sa­de len po­vin­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra aby do­ka­zo­val vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho, sa­mot­ný ob­ža­lo­va­ný mô­že byť pa­sív­ny a ne­mu­sí nič spo­chyb­ňo­vať a ani do­ka­zo­vať (do­kon­ca sa mô­že vzdať aj pre­jed­na­nia ve­ci v je­ho prí­tom­nos­ti)

– z uve­de­nej zá­sa­dy vy­plý­va aj prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho byť prí­tom­ný pri pre­jed­na­ní ve­ci (ide o prá­vo a nie po­vin­nosť ob­ža­lo­va­né­ho pre­to niek­to­ré roz­hod­nu­tia sú­dov, kto­ré vy­slo­ve­ne kon­šta­tu­jú ne­mož­nosť ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho pri niek­to­rých tres­tných či­noch – nap­rík­lad za­ned­ba­ní po­vin­nej vý­ži­vy – vy­vo­lá­va­jú op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti).

 

Zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia te­da (v struč­nos­ti) zna­me­ná dis­ku­siu strán o pred­lo­že­ných dô­ka­zoch a ar­gu­men­toch proti­stra­ny vo ve­rej­nom súd­nom ko­na­ní pred ne­zá­vis­lým sú­dom, kto­rý je po­vin­ný roz­hod­núť len na pod­kla­de dô­ka­zov, kto­ré bo­li pred ním bez­pros­tred­ne vy­ko­na­né. Zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia te­da za­hŕňa v se­be ce­lý sys­tém zá­ruk (zá­sad), kto­rý­mi je ov­lá­da­né tres­tné ko­na­nie a kto­ré v súhr­ne tvo­ria spra­vod­li­vý pro­ces. Ur­či­té po­ňa­tie tak­to chá­pa­nej zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti po­dá­va aj Ústa­va SR, kto­rá v člán­ku 48 ods. 2 zdô­raz­ňu­je že kaž­dý má prá­vo (ok­rem iné­ho) aj na to, aby je­ho vec bo­la pre­jed­na­ná v je­ho prí­tom­nos­ti a aby sa mo­hol vy­jad­riť ku všet­kým vy­ko­ná­va­ným dô­ka­zom.

 

(dis­ku­sia o prá­ve a ju­di­ka­tú­re)

Tu tre­ba zdô­raz­niť, že zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti nez­na­me­ná len dis­ku­siu o dô­ka­zoch, ale aj dis­ku­siu o ar­gu­men­toch stra­ny, kto­ré by ma­li by pred­lo­že­né proti­stre­ne (ide nap­rík­lad o práv­ny roz­bor za­sla­ný sú­du jed­nou zo strán a po­dob­ne). Pred­met­nom dis­ku­sie by te­da ma­li byť aj otáz­ky práv­ne. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť, že od­bor­ná li­te­ra­tú­ra po­ma­ly us­tu­pu­je od ná­zo­rov, kto­ré vy­chá­dza­li z to­ho, že pred­me­tom spo­ru a dis­ku­sie mô­žu byť len skut­ko­vé okol­nos­ti a nie okol­nos­ti práv­ne, na­koľ­ko súd poz­ná prá­vo (iura no­vit cu­ria – te­da stra­ny pred­lo­žia fak­ty a súd ap­li­ku­je prá­vo). Pred­met­ná zá­sa­da sa v sú­čas­nos­ti vy­kla­dá skôr tak, že súd poz­ná ob­jek­tív­ne prá­vo, te­da nap­rík­lad ob­sah Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak tu ide o inter­pre­tá­ciu práv­ne­ho pred­pi­su. Inter­pre­tá­cia práv­ne­ho pred­pi­su je pro­ces a nie zna­losť (ide tu o to, či ur­či­tý skut­ko­vý dej mož­no pod­ra­diť pod ur­či­tú hmot­nop­ráv­nu nor­mu, kto­rú sí­ce súd poz­ná, av­šak jej ap­li­ká­cia na da­ný prí­pad mô­že byť me­dzi stra­na­mi spor­ná). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je pot­reb­né dať na dis­ku­siu aj práv­ne otáz­ky a ich mož­né rôz­ne inter­pre­tá­cie (v pod­mien­kach SR je ty­pic­kým prík­la­dom dis­ku­sie aj o práv­nych ar­gu­men­toch nap­rík­lad ko­na­nie o od­vo­la­ní, kde pr­vos­tup­ňo­vý súd za­sie­la od­vo­la­nie aj proti­stra­ne na vy­jad­re­nie, pri­čom od­vo­la­nia ob­sa­hu­jú aj práv­ne roz­bo­ry a ar­gu­men­tá­cie). Pod­ľa roz­hod­nu­tí ESLP nie je vždy nut­ným, aby dis­ku­sia strán pre­bie­ha­la vždy ús­tne, nie­ke­dy pos­ta­čí aj dis­ku­sia ve­de­ná pí­som­ne.

 

Rov­na­ko tak je prí­pus­tným viesť spor o to, či niek­to­rá ju­di­ka­tú­ra je pou­ži­teľ­ná na da­ný kon­krét­ny prí­pad (nap­rík­lad stra­na sa od­vo­lá­va na pred­ví­da­teľ­nosť roz­hod­nu­tia sú­du s od­ka­zom na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, pri­čom dru­há stra­na na­mie­ta, že ju­di­ka­tú­ra pred­lo­že­ná proti­stra­nou nie je ap­li­ko­va­teľ­ná na po­su­dzo­va­ný prí­pad).  Nap­rík­lad ide prí­pa­dy, keď ob­haj­ca pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru ESLP a chce ju ap­li­ko­vať na da­ný prí­pad (mal by sú­du ako aj proti­stra­ne ta­kú ju­di­ka­tú­ru pred­lo­žiť – tu tre­ba uviesť, že v od­bor­nej li­te­ra­tú­re pretr­vá­va­jú po­chyb­nos­ti o tom, či zá­sa­da iura no­vit cu­ria zna­me­ná aj to, že súd poz­ná, ok­rem prá­va, aj ju­di­ka­tú­ru.  Zrej­me pod zá­sa­du iura no­vit cu­ria mož­no pod­ra­diť zna­losť ofi­ciál­nej ju­di­ka­tú­ry NS SR (te­da ju­di­ka­tú­ry uve­rej­ňo­va­nej v rám­ci Zbier­ky roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk). Prob­le­ma­tic­kým však je že sa čas­to ar­gu­men­tu­je aj ju­di­ka­tú­rou niž­ších sú­dov, ďa­lej Ústav­né­ho sú­du SR, v rám­ci kom­pa­ra­tív­ne­ho vý­kla­du sa tak­tiež ar­gu­men­tu­je ju­di­ka­tú­rou Ústav­né­ho sú­du a Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR a sa­moz­rej­me aj ju­di­ka­tú­rou ESLP. Zá­sa­dou je, že stra­ny by ma­li ar­gu­men­to­vať len ju­diak­tú­rou, kto­rá je pub­li­ko­va­ná, t. j. dos­tup­ná, v opač­nom prí­pa­de by mu­sia pred­lo­žiť roz­hod­nu­tie sú­du, kto­rým ar­gu­men­tu­jú (pri pub­li­ko­va­ných roz­hod­nu­tiach by stra­ny ma­li uviesť as­poň iden­ti­fi­kač­né úda­je roz­hod­nu­tia, kto­rým ar­gu­men­tu­jú ako aj pra­meň, kde je uve­rej­ne­né. V prí­pa­doch, keď sa ar­gu­men­tu­je nap­rík­lad roz­hod­nu­tím ESPL, kto­ré do­po­siaľ ne­bo­lo pub­li­ko­va­né v slo­ven­skom ja­zy­ku (tu tre­ba uviesť, že neexis­tu­je ofi­cál­ny prek­lad roz­hod­nu­tí ESPL zo stra­ny štá­tu)  ma­la by ar­gu­men­tu­jú­ca stra­na pred­lo­žiť prek­lad roz­hod­nu­tia, na­koľ­ko ko­na­nie pred sú­dom sa ve­die v štát­nom ja­zy­ku). Len pre úpl­nosť je nut­né uviesť, že pred­kla­da­nie ju­di­ka­tú­ry je ar­gu­men­tá­ciou stra­ny, kto­rá je za­me­ra­ná na to, aby súd pos­tu­po­val rov­na­ko ako v pred­kla­da­nom roz­hod­nu­tí, te­da pod­ľa zá­sa­dy, že v rov­na­kých, či po­dob­ných ve­ciach sa má roz­ho­do­vať rov­na­ko. Pred­kla­da­nie ju­di­ka­tú­ry te­da nie je dô­kaz a pre­to sa ten kto pred­lo­ží neexis­tu­jú­cu ju­di­ka­tú­ru (v praxi sa tak už sta­lo) ne­do­púš­ťa tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti.

Len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že svo­ju pred­sta­vu práv­ne­ho ho­do­te­nia prí­pa­du mô­že po­núk­nuť aj súd (for­mou ozna­mu o zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku – k spor­nos­ti toh­to kro­ku poz­ri niž­šie). Ne­mal by tak však ro­biť ak by iš­lo o ur­či­tý „ná­vod“ jed­nej zo strán ako ďa­lej v ko­na­ní pos­tu­po­vať.

 

(Zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti sú­lad­ná s kon­ti­nen­tál­nym ako aj an­glo­sas­kým po­ňa­tím prá­va)

 

Zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti je sú­lad­ná tak s an­glo­sas­ký­mi práv­ny­mi sys­té­ma­mi ako aj s práv­ny­mi sys­té­ma­mi kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu. Ak v sys­té­me kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu (v in­kvi­zič­nom sys­té­me) je za­hr­nu­tá zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti (a v rám­ci nej aj zá­sa­dy ve­rej­nos­ti, ús­tnos­ti, bez­pros­tred­nos­ti, rov­nos­ti strán a kon­fron­tač­ná zá­sa­da, tak ako je to aj v pod­mien­kach SR) ne­má s ta­kým­to práv­nym sys­té­mom prob­lém ani Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (na­po­kon, ten­to súd ani do­po­siaľ nes­po­chyb­nil kon­ti­nen­tál­ny typ tres­tné­ho ko­na­nia ako ta­ký s tým, že by bol v roz­po­re so zá­sa­dou kon­tra­dik­tór­nos­ti, pre­to­že pod­stat­ným tu je, pre Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, prá­ve sys­tém zá­ruk, kto­ré v súhr­ne tvo­ria spra­vod­li­vý pro­ces a kto­ré mô­žu byť cel­kom dob­re pos­kyt­nu­té aj v sys­té­me kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu).

 

Len pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že v praxi sa už len spo­ra­dic­ky mož­no stret­núť s kla­sic­kým in­kvi­zič­ným práv­nym sys­té­mom (sys­té­mom kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu), na­koľ­ko prev­lá­da­jú spra­vid­la zmie­ša­né práv­ne sys­té­my, kto­ré kom­bi­nu­jú tak pr­vky kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu ako aj pr­vky an­glo­sas­ké­ho ty­pu (a to aj opač­ne, nap­rík­lad v An­glic­ko sme­ru­je k vy­tvo­re­niu dvoj­fá­zo­vé­ho tres­tné­ho ko­na­nia tak ako je to na kon­ti­nen­te, t. j. príp­rav­né ko­na­nie a nás­led­ne ko­na­nie pred sú­dom). – k uve­de­né­mu poz­ri pod­rob­nej­šie Fe­nyk,J.: Zá­sa­da kon­tra­dik­tór­ní v tres­tním říze­ní an­glo­sas­ké­ho a kon­ti­nen­tál­ní­ho ty­pu, pub­li­ko­va­né v Zbor­ní­ku Poc­ta Dag­mar Cí­sařové k 75. na­ro­ze­ni­nám, Lexis­Nexis CZ, Pra­ha 2007, Fe­nyk, J.: Něko­lik poz­ná­mek k věcné­mu zá­měru zá­ko­na o tres­tním říze­ní soud­ním (tres­tní­ho řádu) Čes­ké re­pub­li­ky 2008, pub­li­ko­va­né v Zbor­ní­ku Teo­re­tic­ké a prak­tic­ké prob­lé­my do­ka­zo­va­nia, Poc­ta JUDr. Vla­di­mí­ro­vi Mat­her­no­vi k 80. na­ro­de­ni­nám, Bra­tis­lav­ská vy­so­ká ško­la prá­va, Bra­tis­la­va 2008)

 

Poz­nám­ka – to, že za­ká­za­nie akej­koľ­vek ak­ti­vi­ty sú­du v do­ka­zo­va­ní, aj keď je ne­vyh­nut­né, aby súd vy­stu­po­val pa­sív­nej­šie a zdr­žan­li­vej­šie v do­ka­zo­va­ní vi­ny, je kon­ti­nen­tál­ne­mu po­ja­tiu prá­va cu­dzie mož­no de­monštro­vať na prík­la­de Ta­lian­ska, kto­ré za­vie­dlo čis­tý spo­ro­vý pro­ces bez mož­nos­ti sú­du za­sa­ho­vať do do­ka­zo­va­nia. Ten­to spô­sob ve­de­nia do­ka­zo­va­nia však ko­ri­go­va­li roz­ho­do­va­nia Ústav­né­ho sú­du v Ta­lian­sku v ro­koch 1992 a 1993 (Ta­lian­sko za­vie­dlo sil­né pr­vky an­glo­sas­ké­ho sys­té­mu do tres­tné­ho pro­ce­su), kto­rý uvie­dol (a tým aj re­vi­do­val čis­tý aku­zač­ný sys­tém v po­jed­ná­va­ní), že z prin­cí­pu le­ga­li­ty vy­plý­va, že dô­ka­zy mô­že vy­ko­ná­vať aj súd, te­da, že nep­ri­chá­dza do úva­hy len ta­ká kon­cep­cia pro­ce­su, že by sa moh­lo pri­hliad­nuť len na dô­ka­zy vy­ko­na­né pred sú­dom stra­na­mi, na­koľ­ko by doš­lo k re­zig­ná­cii na zis­ťo­va­nie prav­dy v pro­ce­se do­ka­zo­va­nia s tým, že Ústav­ný súd Ta­lian­ska tak­tiež skri­ti­zo­val úpl­nú ne­mož­nosť pou­ži­tia vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia v ko­na­ní pred sú­dom ako nep­ri­me­ra­nú pre­káž­ku hľa­da­nia prav­dy v dôs­led­ku čo­ho doš­lo k´vy­pus­te­niu toh­to us­ta­no­ve­nia.

 

To čo od­li­šu­je sys­tém com­mon law a sys­tém in­kvi­zič­ný nie je te­da ani tak up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti, ale to

 

1/ aká je úlo­ha sú­du a strán v ta­kom­to ko­na­ní, te­da naj­mä to, či úlo­ha sú­du má byť vy­slo­ve­ne ak­tív­na, prí­pad­ne len dopl­ňu­jú­ca a pou­čo­va­cia, res­pek­tí­ve úpl­ne pa­sív­na za­me­ra­ná len na pro­ces­né ve­de­nie po­jed­ná­va­nia a nás­led­ne roz­hod­nu­tie vo ve­ci

 

2/ kto má po­vin­nosť zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí, te­da či je ko­na­nie pred sú­dom ov­lá­da­né zá­sa­dou zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (te­da zá­sa­dy ma­te­riál­nej prav­dy a či prí­pad­ne na up­lat­ňo­va­ní tej­to zá­sa­dy mu­sí par­ti­ci­po­vať aj súd), res­pek­tí­ve, či je ov­lá­da­né (z poh­ľa­du sú­du) len zá­sa­dou pre­jed­na­cou (po­dob­ne ako je to v ci­vil­nom ko­na­ní) s tým, že dô­kaz­né bre­me­no má vý­hrad­ne a len pro­ku­rá­tor (t. j. nie aj súd, pri­čom ko­na­nie pred sú­dom je ov­lá­da­né čis­to for­mál­nou prav­dou a súd v pod­sta­te vy­slo­vu­je prá­vo tak, že kon­šta­tu­je udr­ža­nie ale­bo neudr­ža­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na, te­da či sa pro­ku­rá­to­ro­vi po­da­ri­lo ale­bo ne­po­da­ri­lo v súd­nom ko­na­ní preu­ká­zať vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí).

 

Po­kiaľ ide o do­ka­zo­va­nie tak je pot­reb­né uviesť, že v práv­nom sys­té­me kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu má súd veľ­mi ak­tív­nu úlo­hu v do­ka­zo­va­ní, do­ka­zo­va­nie ria­di, sta­no­vu­je po­ra­die vy­ká­va­nia dô­ka­zov a dô­ka­zy tak­tiež sám vy­ko­ná­va. V an­glo­sas­kom práv­nom sys­té­me má súd pa­sív­nu úlo­hu, vy­stu­pu­je ako nes­tran­ný ar­bi­ter, sám sa na príp­ra­ve dô­ka­zov ne­po­die­ľa a je­ho úlo­hou je za­is­tiť zá­kon­nosť pos­tu­pu pou­ži­té­ho pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov. Klásť otáz­ky sved­kom, kto­rí sú vy­po­čú­va­ní stra­na­mi mô­že len v prí­pa­de, že to po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né k od­strá­ne­niu nej­dnoz­nač­nos­ti v ich vý­po­ve­diach (an­glic­ký sud­ca má do­kon­ca teo­re­tic­ké op­ráv­ne­nie vy­po­čuť sám sved­ka, kto­rý ne­bol vy­po­ču­tý stra­na­mi s tým, že tak mô­že uro­biť aj v prí­pa­de ak je to pot­reb­né k ochra­ne spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su ). V kla­sic­kom  pro­ce­se kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu nap­rík­lad ne­za­ni­ká po­vin­nosť preu­ká­zať vi­nu ob­vi­ne­né­mu ani v prí­pa­de ak sa k tres­tné­mu či­nu priz­nal (v pod­mien­kach SR s vý­nim­kou in­šti­tú­tu priz­na­nia vi­ny, kto­ré ak súd príj­me do­ka­zo­va­nie pre­bie­ha už len o vý­ro­ku o tres­te, ochran­nom lie­če­ní, či náh­ra­de ško­dy), av­šak v sys­té­me com­mon law zba­vu­je priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho súd po­vin­nos­ti za­lo­žiť od­sú­de­nie na pred ním vy­ko­na­ných dô­ka­zoch a zba­vu­je po­vin­nos­ti pro­ku­rá­to­ra preu­ka­zo­vať v súd­nom ko­na­ní vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho (sa­mot­né priz­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho však nes­ta­čí, mu­sí byť pri­ja­té sú­dom, kto­rý skú­ma je­ho „kva­li­tu“). – k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie  Po­kor­ný, L.: Úvod do trestněpráv­ní kom­pa­ra­tis­ti­ky, Audi­to­rium, Pra­ha 2010)

 

(pod­mien­ky tres­tné­ho pro­ce­su pred sú­dom v SR)

 

Už z toh­to struč­né­ho náčr­tu kon­ti­nen­tál­ne­ho a an­glo­sas­ké­ho sys­té­mu je zrej­mé, že Trest­ný po­ria­dok plat­ný a účin­ný v SR ob­sa­hu­je pr­vky z obid­voch sys­té­moch. Tá­to sku­toč­nosť pre­to vy­vo­lá­va otáz­ky o úlo­he sú­du v súd­nom ko­na­ní, a tie­to otáz­ky sú v sú­čas­nos­ti naj­viac dis­ku­to­va­né práv­nou praxou v SR, na­koľ­ko od­po­ve­de na ne sú vy­slo­ve­ne v praxi spor­né a spô­so­bu­jú rôz­nu inter­pre­tá­ciu us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku na úze­mí SR (od­vo­la­cí­mi súd­mi sa sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­tý­ka na jed­nej stra­ne príl­iš­ná pa­si­vi­ta v do­ka­zo­va­ní a neob­jas­ne­nie všet­kých pod­stat­ných skut­ko­vých a práv­nych otá­zok a na stra­ne dru­hej (iný­mi od­vo­la­cí­mi se­nát­mi) sa vy­tý­ka príl­iš­ná ak­ti­vi­ta (horli­vosť) sú­du v do­ka­zo­va­ní čo hra­ni­čí až spo­chyb­ňo­va­ným ne­zá­vis­los­ti sú­du a zá­sa­dy rov­nos­ti strán v pros­pech pro­ku­rá­to­ra).

 

Z čas­ti je tá­to spor­nosť a ne­jed­not­nosť v ná­zo­roch na dô­kaz­né bre­me­no v tres­tnom ko­na­ní ako aj na úlo­hu sú­du v do­ka­zo­va­ní spô­so­be­ná kon­zer­va­tív­nos­ťou niek­to­rých sud­cov a pro­ku­rá­to­rov, kto­rí na­ďa­lej vy­chá­dza­jú zo sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da naj­mä z to­ho, že súd je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a má (prí­pad­ne aj na­mies­to pro­ku­rá­to­ra) zis­ťo­vať sku­toč­ný stav ve­ci a to bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí s tým, že v po­chyb­nos­tiach o skut­ku, či o tom, či sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný, je mož­né os­lo­bo­diť ob­ža­lo­va­né­ho len v prí­pa­doch, ak súd vy­čer­pal všet­ky mož­né dô­ka­zy na ob­jas­ne­nie spor­ných otá­zok a vo ve­ci na­ďa­lej zos­ta­li po­chyb­nos­ti (na­po­kon, to kon­šta­tu­je aj star­šia ju­di­ka­tú­ra).

 

Tu však tre­ba uviesť, že prax, keď súd ak­tív­ne pre­be­rá úlo­hou v do­ka­zo­va­ní v súd­nom ko­na­ní je ne­zried­ka spô­so­be­ná aj tým, že niek­to­rí pro­ku­rá­to­ri nie sú vždy schop­ní riad­ne viesť vý­slu­chy na po­jed­ná­va­ní, čo sú­vi­sí aj s tým, že ide spra­vid­la o ve­ci, kto­ré ne­ža­lo­va­li a v príp­rav­nom ko­na­ní ani ne­vy­ko­ná­va­li do­zor a pre­to ich ani pod­rob­ne ne­poz­na­jú (v pod­mien­kach ok­res­ných pro­ku­ra­túr a sú­dov je to­tiž ne­mož­né, aby po­jed­ná­va­nia bo­li vy­ty­čo­va­né tak, aby si pro­ku­rá­to­ri moh­li cho­diť po­jed­ná­vať svo­je vlas­tné ve­ci – t. j. ve­ci, kto­ré do­zo­ro­va­li v príp­rav­nom ko­na­ní).

 

Z čas­ti je tá­to spor­nosť na úlo­hu sú­du v do­ka­zo­va­ní spô­so­be­ná aj sa­mot­ným Tres­tným po­riad­kom, kto­rý cel­kom zjav­ne chcel „nak­ro­čiť“ len k pre­jed­na­cej zá­sa­de v ko­na­ní pred sú­dom s dô­kaz­ným bre­me­nom pro­ku­rá­to­ra a s je­ho vý­raz­nou ak­ti­vi­tou, av­šak na stra­ne dru­hej po­ne­chal príp­rav­né ko­na­nie prak­tic­ky bez zme­ny a aké­koľ­vek pr­vky spo­ro­vé­ho ko­na­nia zá­ko­no­dar­ca ukon­čil na sú­de pr­vé­ho stup­ňa s tým, že sa už ne­tý­ka­jú od­vo­la­cie­ho ko­na­nia (nap­rík­lad us­ta­no­ve­nie pod­ľa kto­ré­ho ak od­vo­la­cí súd zru­ší roz­hod­nu­tie pr­vé­ho stup­ňa a tak pri­ká­že sú­du opä­tov­ne ko­nať, zá­ro­veň aj na­ria­di sú­du, te­da nie stra­nám, aké kon­krét­ne dô­ka­zy má vo ve­ci vy­ko­nať. To­to us­ta­no­ve­nie je vy­slo­ve­ne pop­re­tie rov­nos­ti strán).

 

Na tom­to mies­te je pot­reb­né zdô­raz­niť, že z hľa­dis­ka zá­ko­no­dar­né­ho, nie sú cel­kom vhod­né „po­lo­vič­né“ ces­ty. Ak zá­ko­no­dar­ca hod­lal os­la­biť zod­po­ved­nosť štát­nych or­gá­nov za vý­sle­dok súd­ne­ho ko­na­nia na úkor sú­bo­ja strán, mal tak uro­biť jed­noz­nač­nej­šie a zro­zu­mi­teľ­nej­šie, než sa sku­toč­ne sta­lo, pre­to­že v sú­čas­nos­ti mož­no ko­na­nie pred sú­dom pod­ľa Tres­ta­né­ho po­riad­ku ozna­čiť za aký­si hyb­rid kon­ti­nen­tál­ne­ho a an­glo­sas­ké­ho ty­pu ko­na­nia, kto­rý, ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, umož­ňu­je rôz­ne vý­kla­dy na úlo­hu sú­du a strán v do­ka­zo­va­ní

 

Kon­krét­ne k pod­mien­kam tres­tné­ho pro­ce­su v SR a k úlo­he sú­du a pro­ku­rá­to­ra v nej:

 

Po­kiaľ ide o ak­ti­vi­tu sú­du v do­ka­zo­va­ní oh­ľad­ne otáz­ky vi­ny, dô­kaz­né bre­me­no a zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, tak som ná­zo­ru, že Trest­ný po­ria­dok už v pod­sta­te zvie­dol v ko­na­ní pred sú­dom (oh­ľad­ne otáz­ky vi­ny, či ne­vi­ny) zá­sa­du pre­jed­na­ciu (z poh­ľa­du sú­du), kde úlo­hou sú­du je len po­sú­diť, či pro­ku­rá­tor unie­sol dô­kaz­né bre­me­no a to na pod­kla­de dô­ka­zov, kto­ré bo­li pred sú­dom a proti­stra­nou vy­ko­na­né (ok­rem uve­de­né­ho je úlo­hou sú­du oh­ľad­ne otáz­ky vi­ny hlav­ne pro­ces­né ve­de­nie ko­na­nia, roz­ho­do­va­nie o dô­kaz­ných návr­hoch, či ná­miet­kach strán, pou­čo­va­cia po­vin­nosť ob­ža­lo­va­né­ho, sved­kov, znal­cov a po­dob­ne).

 

Tie­to zá­ve­ry vy­plý­va­jú s nas­le­dov­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku:

 

a) (or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd) v pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né uviesť, a to je pod­stat­ná zme­na op­ro­ti pred­chá­dza­jú­ce­mu Tres­tné­mu po­riad­ku, že v zmys­le § 10 ods. 1 Tr. por. sa za or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­va­žu­jú už len po­li­cajt a pro­ku­rá­tor. Súd už te­da nie je za­ra­de­ný me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale je­ho úlo­ha vy­plý­va z nes­tran­nos­ti a ne­zá­vis­los­ti sú­dov, kto­ré vy­ko­ná­va­jú súd­nic­tvo (§ 10 ods. 2 Tr. por.).

 

- sku­toč­nosť, že sú­dy bo­li za­ra­de­né me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vied­la k to­mu, že v súd­nom ko­na­ní bo­lo na súd v pod­sta­te pre­ne­se­né dô­kaz­né bre­me­no a súd bol nú­te­ný ak­tív­ne zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a v pod­sta­te ne­vys­tu­po­val ako ne­zá­vis­lý or­gán, kto­rý mu­sí (aj pri pa­si­vi­te pro­ku­rá­to­ra) do­ka­zo­vať všet­ky roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti a vy­čer­pať všet­ky dos­tup­né (do­siah­nu­teľ­né) dô­ka­zy (a až v po­chyb­nos­tiach v prí­pa­de vy­ko­na­nia všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov mo­hol ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­diť spod ob­ža­lo­by).

V tom­to sme­re je nut­né sa sto­tož­niť so Šáma­lom, že za­ra­de­nie sú­du me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­reš­pek­to­va­lo sku­toč­nosť, že štát v tres­tnej ob­las­ti pl­ní dve nav­zá­jom nez­lu­či­teľ­né fun­kcie a to jed­nak chrá­niť ve­rej­ný po­ria­dok a pos­ti­ho­vať všet­ky oso­by, kto­ré ho zá­važ­ným spô­so­bom na­rú­ša­jú ako pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov a jed­nak za­is­tiť nes­tran­né roz­ho­do­va­nie spo­ru o vi­ne či ne­vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho a dôs­led­koch s tým spo­je­ných. Pre­ve pre nez­lu­či­teľ­nosť tých­to fun­kcií vied­la k to­mu, že sa in­šti­tu­cio­nál­ne ale aj pro­ces­ne od se­ba od­de­li­li or­gá­ny pos­ti­hu (po­lí­cia a pro­ku­ra­tú­ra) a or­gá­ny súd­ne. Kým po­lí­cia a pro­ku­ra­tú­ra sa ra­dia k vý­kon­nej mo­ci štá­tu (a to aj na­priek to­mu, že pro­ku­ra­tú­ra má for­mál­ne pos­ta­ve­nie ne­zá­vis­lé­ho or­gá­nu), súd je pod­ľa kla­sic­kej deľ­by mo­ci tre­ťou (sa­mos­tat­nou) mo­cou v štá­te. Po­kiaľ to­to roz­de­le­nie úloh nie je dôs­led­ne reš­pek­to­va­né (tak ako to bo­lo v prí­pa­de za­ra­de­nia sú­dov me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní), do­chá­dza k to­mu, že sú­dy sú nes­práv­ne po­va­žo­va­né tak­tiež (ako po­lí­cia a pro­ku­ra­tú­ra) za or­gán tres­tnej rep­re­sie a si­tuo­va­né do ta­kej po­zí­cie ako­by svo­jou čin­nos­ťou kon­ti­nuál­ne nad­vä­zo­va­li na čin­nosť po­lí­cie a pro­ku­ra­tú­ry a tvo­ri­li s ni­mi je­den ce­lok (poz­ri bliž­šie Šámal, P.: Zá­klad­ní zá­sa­dy tres­tní­ho říze­ní v de­mok­ra­tic­kém sys­té­mu, Co­dex Bo­he­mia, Pra­ha 1999).

 

Je pros­te nep­ri­ja­teľ­ná ta­ká kon­cep­cia, pod­ľa kto­rej by mal súd v súd­nom ko­na­ní všet­ko sám ob­jas­niť, preu­ká­zať a roz­hod­núť.

 

K uve­de­né­mu Šámal správ­ne pri­po­mí­na, že ak­ti­vi­ta strán v súd­nom spo­re je ta­ká veľ­ká, aký pries­tor jej pos­ky­tu­je práv­na úp­ra­va, pre­to­že stra­ny sa vždy pris­pô­so­bia práv­nej úp­ra­ve a nie nao­pak. Vy­ššiu ak­ti­vi­tu strán (naj­mä pro­ku­rá­to­ra) pre­to v na­šich pod­mien­kach ne­mož­no do­siah­nuť len tak, že bu­de­me vy­zý­vať pro­ku­rá­to­ra k vy­ššej ak­ti­vi­te a dú­fať, že sní­me zo sud­cu dô­kaz­né bre­me­no. Zá­klad­ným cie­ľom tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho by pre­to ma­lo byť vy­tvo­re­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho tres­tné­ho ko­na­nia kon­ti­nen­tál­ne­ho ty­pu na zá­kla­de zá­sad pre­zum­pcie ne­vi­ny, prá­va na ak­tív­nu ob­ha­jo­bu, rov­nos­ti strán, bez­pros­tred­nos­ti a ús­tnos­ti, kto­rých sku­toč­né napl­ne­nie po­tom ve­die k že­la­né­mu prin­cí­pu, že ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia je v súd­nom ko­na­ní, kto­ré mu­sí byť konštruo­va­né tak, aby sku­toč­ne iš­lo o spor strán, čo­ho je mož­né do­cie­liť len tým, že sa zvý­raz­ní (vy­slo­ve­ne v zá­ko­ne uve­die me­dzi zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia) že bre­me­no do­ka­zo­va­nia je na pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý je aj zod­po­ved­ný za to, či ho v ko­na­ní pred sú­dom une­sie.

 

Ak súd, pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je za­ra­de­ný me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní je zrej­mé, že ho ne­mož­no po­va­žo­vať za pok­ra­čo­va­nie po­lí­cie a pro­ku­rá­to­ra. Ne­za­ra­de­ním me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dal zá­ko­no­dar­ca naj­avo, že ko­na­nie pred sú­dom bu­de pre­bie­hať pred ne­zá­vis­lím sú­dom, kto­ré­ho úlo­hou nie je boj s kri­mi­na­li­tou (ako si niek­to­rí po­li­ti­ci či ve­rej­nosť my­slia), ale je­ho úlo­hou je po­su­dzo­va­nie to­ho, či pro­ku­rá­tor unie­sol ale­bo neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no (otáz­ka vi­ny) a ak unie­sol, tak je je­ho úlo­hou uk­la­da­nie tres­tu. Súd by mal byť ne­zá­vis­lým ar­bit­rom, kto­rý pos­ky­tu­je stra­nám pries­tor na vy­ko­ná­va­nie do­ka­zo­va­nia, kto­ré po­tom hod­no­tí pod­ľa zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov (s vý­nim­kou uz­na­nia vi­ny).

 

Vy­čle­ne­nie sú­du z or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a zme­na náh­ľa­du na fun­kciu a úlo­hu sú­du v tres­tnom pro­ce­se je ba­da­teľ­ná aj zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia, v zmys­le kto­rých je zvý­raz­ne­né

 

- pre­jed­na­nie ve­ci pred ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom (§ 2 ods. 7 Tr. por.)

 

- po­vin­nosť zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti ma­jú už len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (te­da nie aj súd), kto­ré mu­sia v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por. zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, pri­čom dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti (t. j. len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia ob­sta­rá­vať dô­ka­zy z úrad­nej po­vin­nos­ti, ta­kú­to po­vin­nosť však už ne­má súd), pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti, kto­ré sved­čia pro­ti ob­vi­ne­né­mu ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia pro­ti ob­vi­ne­né­mu a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dôak­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie (opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že ob­jas­ňo­va­nie okol­nos­tí prí­pa­du je už v zmys­le tej­to zá­klad­nej zá­sa­dy do­mé­nou len or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale nie aj sú­du, po­vin­nos­ťou sú­du je spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, za kto­ré je nut­né po­va­žo­vať aj roz­hod­nu­tie os­lo­bo­dzu­jú­ce z dô­vo­du, že pro­ku­rá­tor neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no. Len pre úpl­nosť je nut­né do­dať, že ob­jas­ňo­va­nie okol­nos­tí sved­čia­cich v pros­pech aj nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho po­li­caj­tom a pro­ku­rá­to­rom bu­de skôr do­mé­nou príp­rav­né­ho ko­na­nia, v kto­rom ne­má pro­ku­rá­tor pos­ta­ve­nie stra­ny ale je pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia s tým, že v ko­na­ní pred sú­dom bu­de pro­ku­rá­tor usi­lo­vať o preu­ká­za­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho, te­da bu­de preu­ka­zo­vať okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu)

 

b) (len dopl­ňu­jú­ca úlo­ha sú­du v do­ka­zo­va­ní) sku­toč­nosť, že súd už ne­má žiad­nu po­vin­nosť vy­ko­ná­vať dô­ka­zy po­kiaľ ide o vi­nu (nej­de te­da o úrad­nú po­vin­nosť sú­du) vy­plý­va cel­kom jed­noz­nač­ne aj zo zne­nia zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v § 2 ods. 11 Tr. por., pod­ľa kto­rej súd mô­že (te­da ne­mu­sí, nej­de o po­vin­nosť) vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li. V zmys­le tej­to zá­sa­dy je te­da do­ka­zo­va­nie do­mé­nou strán, pri­čom úrad­nú po­vin­nosť na ob­sa­ta­rá­va­nie dô­ka­zov ma­jú len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní. To­to us­ta­no­ve­nie je pod­stat­né pre súd z to­ho dô­vo­du, že pro­ku­rá­tor má dô­kaz­né bre­me­no len oh­ľad­ne otáz­ky vi­ny, te­da ak preu­ká­že vi­nu, je už úlo­hou a po­vin­nos­ťou sú­du ulo­žiť trest pri kto­rom je čas­to nut­né vy­ko­nať aj do­ka­zo­va­nie (nap­rík­lad vy­žaiada­nie spi­su a po­dob­ne), te­da tu mož­no ho­vo­riť o dô­ka­zoch, kto­ré stra­ny ne­navrh­li). Pôj­de te­da o dô­ka­zy, kto­ré sa ne­tý­ka­jú pri­már­ne otáz­ky vi­ny.

 

- sku­toč­nosť, že hlav­nou (pod­stat­nou) úlo­hou sú­du po­čas do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní je naj­mä ve­de­nie po­jed­ná­va­nia (do­ka­zo­va­nia) s tým, že sa­mot­né do­ka­zo­va­nie vy­ko­ná­va­jú stra­ny vy­plý­va aj zo zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v § 2 ods. 18 Tr. por. pod­ľa kto­rej do­ka­zo­va­nie ria­di súd, kto­rý však vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho, sved­kov, poš­ko­de­né­ho a znal­cov spra­vid­la pre­ne­chá­va stra­nám. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že pod­ľa Slov­ní­ka slo­ven­ské­ho ja­zy­ka je vý­znam slo­va „spra­vid­la“ ta­ký, že má zhod­ný vý­znam ako slo­vá „tak­mer pra­vi­de­le­ne“, „oby­čaj­ne (ob­vyk­le)“, „bež­ne“, „ty­pic­ky“ a po­dob­ne. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pred­met­ná zá­klad­ná zá­sa­da pre­ne­chá­va cel­kom jed­noz­nač­ne vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní stra­nám (a nie sú­du) s tým, že bež­ným by ma­lo byť vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov stra­na­mi a len cel­kom vý­ni­moč­ne by mal dô­ka­zy vy­ko­ná­vať sám súd (súd nap­rík­lad sám vy­ko­ná­va vý­sluch sved­ka mlad­šie­ho ako 14 ro­kov a po­dob­ne – poz­ri k to­mu § 261 ods. 4 Tr. por., ale aj v ta­kých­to prí­pa­doch ide len o fa­kul­ta­tív­nu mož­nosť sú­du, pri­čom ak chce vy­ko­nať vý­sluch ta­kých­to osôb súd sám, mu­sí o tom do­kon­ca for­mál­ne roz­hod­núť). Po­kiaľ ide o sa­mot­né hlav­né po­jed­ná­va­nie te­da súd ne­mu­sí (len mô­že) vy­ko­nať sám žiad­ny dô­kaz, kto­rý sa tý­ka otáz­ky vi­ny (to je pod­stat­né, na­koľ­ko už bo­lo uve­de­né, že otáz­ka tres­tu, či po­su­dzo­va­nia pod­mie­nok ve­de­nie po­ked­ná­va­nia je vý­slov­nou do­mé­nou sú­du), a do­kon­ca ani ne­mu­sí od­stra­ňo­vať roz­po­ry, kto­ré nas­ta­nú v sve­dec­kých vý­po­ve­diach uro­be­ných v PK a nás­led­ne na HP (§ 264 Tr.por.)  a ne­mu­sí ani čí­tať vý­po­ve­de sved­kov vy­ko­na­né v PK pri kto­rých sú spl­ne­né pod­mien­ky na ich čí­ta­nie pod­ľa § 263 ods. 3 Tr. por. (to vy­plý­va z pou­ži­tia slo­va „mô­že“ pou­ži­té­ho v obid­voch tých­to us­ta­no­ve­niach). Tým­to sa je­noz­nač­ne os­la­bu­jú vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní a po­siľ­ňu­je sa vý­znam do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­ré by ne­ma­lo byť len re­ka­pi­tu­lá­ciou do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní.

 

- len pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že v zmys­le § 277 ods. 3 Tr. por. mô­že súd do­kon­ca ulo­žiť stra­ne, aby za­bez­pe­či­la dôakz, kto­rý navrh­la vy­ko­nať pri od­ro­če­ní HP, te­da ak­ti­vi­ta strán ne­kon­čí len pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov na HP, ale je mož­ná aj pri ob­sta­rá­va­ní dô­ka­zov (nap­rík­lad pred­vo­lá­va­nia sved­kov, či vy­žia­da­va zna­lec­ké po­sud­ky a po­dob­ne)

 

c) (pos­ta­ve­nie pro­ku­rá­to­ra v súd­nom a príp­rav­nom ko­na­ní a po­ru­še­nie zá­sa­dy rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom ak súd pre­be­rá na se­ba dô­kaz­né bre­me­no)

 

Pred­met­né zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia sú nás­led­ne bliž­šie roz­pra­co­va­né v us­ta­no­ve­niach up­ra­vu­jú­cich ko­na­nie pred sú­dom (§ 237 Tr. por. a nas­le­du­jú­ce), z kto­rých je zrej­mé, že pro­ku­rá­tor za­stu­pu­jú­ci štát (§ 2 ods. 5 Tr. por., te­da nie poš­ko­de­né­ho ako sa bež­ne po­ní­ma pos­ta­ve­nie pro­ku­rá­to­ra ve­rej­nos­ťou (pro­ku­rá­tor nie je predĺže­nou ru­kou sku­toč­né­ho, či dom­ne­lé­ho poš­ko­de­né­ho) sa pri za­stu­po­va­ní ob­ža­lo­by v súd­nom ko­na­ní spra­vu­je zá­ko­nom (t. j. aj vy­ššie uve­de­ný­mi zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi, kto­ré mu uk­la­da­jú po­vin­nosť viesť do­ka­zo­va­nie v ko­na­ní pred sú­dom a ob­sta­rá­vať dô­ka­zy a to z úrad­nej po­vin­nos­ti) ako aj svo­jim vnú­tor­ným pres­ved­če­ním za­lo­že­ným na úvá­že­ní všet­kých dô­ka­zov a okol­nos­tí prí­pa­du (§ 237 ods. 2 Tr. por.).

 

Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní te­da vy­plý­va pre pro­ku­rá­to­ra dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom, kto­ré je zvý­raz­ne­né aj tým, že až do za­ča­tia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia mô­že vziať ob­ža­lo­bu späť a tým sa kon­čí ko­na­nie pred sú­dom (vec sa vra­cia do príp­rav­né­ho ko­na­nia - § 239 ods. 1 Tr. por.) s tým, že ak pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní us­tú­pi od ob­ža­lo­by, mu­sí súd ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť (§ 239 ods. 2 Tr. por.)  a to aj v prí­pa­de, ak by mal súd inú mien­ku na otáz­ku vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho (súd te­da už viac ne­ve­die v ta­kých­to prí­pa­doch do­ka­zo­va­nie tak ako to bo­lo nut­né za sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, ale po­vin­ne mu­sí vy­hlá­siť os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok).

 

Ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du ČR k dô­kaz­né­mu bre­me­nu pro­ku­rá­to­ra a pos­ta­ve­niu sú­du:

 

Na­priek to­mu, že práv­na úp­ra­va v ČR je pre ak­ti­vi­tu sú­du v do­ka­zo­va­ní na HP prís­nej­šia ako v SR (v zá­klad­ných zá­sa­dách čes­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku je sí­ce zdô­raz­ne­ná ak­ti­vi­ta strán, av­šak zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du dopl­niť do­ka­zo­va­nie ak je to pot­reb­né), tak Ústav­ný súd ČR v ná­le­ze zo dňa 14.05.2008 sp. zn. II. ÚS  2014/2007 vy­tkol sú­du ak­tív­ne za­sa­ho­va­nie do do­ka­zo­va­nia pri pa­si­vi­te pro­ku­rá­to­ra, keď zdô­raz­nil, že

 

od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa tres­tnej čin­nos­ti je pri­már­ne ve­cou štát­ne­ho za­stu­pi­teľ­stva. Je to te­da štát­ne za­stu­pi­teľ­stvo, kto ne­sie zod­po­ved­nosť za to, aby sú­du pred­lo­že­ná vec bo­la pod­lo­že­ná pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný­mi dô­kaz­mi pot­reb­ný­mi k roz­hod­nu­tiu o vi­ne a tres­te v sú­la­de s po­da­nou ob­ža­lo­bou. Všeo­bec­né sú­dy sa pre­to nik­dy nes­mú sta­vať do po­zí­cie po­moc­ní­ka ve­rej­nej ža­lo­by usi­lu­jú­ce­ho tak­tiež o od­sú­de­nie. Prin­cíp spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su a z ne­ho vy­plý­va­jú­ce­ho rozvr­hnu­tia úloh je­ho jed­not­li­vých účas­tní­kov je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že pred sú­dom má byť vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie v roz­sa­hu pot­reb­nom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, kto­ré ale ne­mu­sí byť od­su­dzu­jú­ce.

 

Pred­met­né roz­hod­nu­tie je pri­me­ra­ne pou­ži­teľ­né aj v práv­nych pod­mien­kach SR, na­koľ­ko zá­kla­dá zá­sa­da tres­tné­ho ko­na­nia vy­jad­re­ná v § 2 ods. 10 Tr. por. uvá­dza, že or­gá­ny´čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú sú­du umož­niť spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie (spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím je sa­moz­rej­me aj os­lo­bu­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie ak pro­ku­rá­tor neumie­sol dô­kaz­né bre­me­no).

 

V da­nej ve­ci sú­dy za­lo­ži­ly od­sú­de­nie na úrad­nom zá­zna­me (keď­že inak bo­la vo ve­ci dô­kaz­ná nú­dza), kto­rý bol vy­tvo­re­ný po­lí­ciou s tým, že ho „spro­ces­ni­li“ vý­slu­chom po­li­caj­tov, kto­rý ho vy­ho­to­vo­va­li a to aj na­priek to­mu, že to pro­ku­rá­tor ne­navr­ho­val. Ústav­ný súd ČR k to­mu uvie­dol, že pou­ži­tie vý­slu­chu po­li­caj­ta vo vzťa­hu k ním na­pí­sa­né­mu úrad­né­mu zá­zna­mu je ús­tav­nop­ráv­ne nep­rí­pus­tné (úrad­ný zá­zam po­lí­cie nie je dô­kaz a ne­mož­no z ne­ho dô­kaz „vy­tvo­riť“ tak, že sa k je­ho ob­sa­hu vy­po­ču­jú po­li­caj­ti ako sved­ko­via) s tým, že pod­sta­tou tres­tné­ho ko­na­nia nie je len spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa, ale aj fair pro­ces, kto­rý je ne­vyh­nu­tou pod­mien­kou de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho po­riad­ku. Všeo­bec­né sú­dy tak vy­kro­či­li z po­zí­cie nes­tran­nos­ti sú­du a zo za­cho­va­nia zá­sa­dy rov­nos­ti strán, pre­to­že vy­lep­šo­va­li po­zí­ciu ob­ža­lo­by.

 

V ďaľ­šom zo svo­jich ná­le­zov (ná­lez zo dňa 29.04.2008 sp. zn. I. ÚS 608/2006) Ústav­ný súd ČR po­su­dzo­val prí­pad v kto­rom pr­vos­tup­ňo­vý súd os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by (na­koľ­ko bol ná­zo­ru, že oh­ľad­ne za­vi­ne­nia ob­ža­lo­va­né­ho vy­po­ve­dal v nep­ros­pech len sve­dok K., kto­rý sám bol po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu – pô­vod­ne mal byť vo ve­ci spolu­pá­cha­teľ a pre­to je­ho vý­po­veď po­va­žo­val za ne­dô­ve­ry­hod­nú a v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho sved­či­li aj pod­por­né dô­ka­zy). Od­vo­la­cí súd zru­šil roz­hod­nu­tie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du s tým, že vy­slo­vil práv­ny ná­zor (bez to­ho aby sved­ka K. vy­po­čul), že vý­po­veď sved­ka K. je dô­ve­ry­hod­ná le­bo po­čas ce­lé­ho ko­na­nia ne­me­nil svo­je vý­po­ve­de a bol aj riad­ne pou­če­ný (v pod­sta­te od­vo­la­cí súd na­ria­dil uz­nať vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho na pod­kla­de vý­po­ve­de sved­ka K.). Ústav­ný súd ČR k uve­de­né­mu pri­po­me­nul, že na­ria­ďo­va­cie op­ráv­ne­nie od­voal­cie­ho sú­du mu­sí mať svo­je „me­dze“, kto­ré spo­čí­va­jú v tom, že od­vo­la­cí súd mô­že vy­slo­viť vo ve­ci práv­ny ná­zor, kto­rý je pre pr­vos­tup­ňo­vý súd zá­väz­ný, av­šak nes­mie ho za­vä­zo­vať k ur­či­té­mu hod­no­te­niu dô­ka­zov (ak sám tas­ké­ho sved­ka na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ne­vy­po­ču­je). Z hľa­dis­ka spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su a prá­va na ob­ha­jo­bu ne­mož­no pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du vnú­tiť vlas­tné ho­do­no­te­nie dô­ka­zov, pri­čom všeo­bec­né sú­dy ne­mô­žu re­zig­no­vať na po­sú­de­nie vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­di sved­ka, aj keď ho ob­ža­lo­ba z ne­ja­ké­ho dô­vo­du pri­vi­le­gu­je. Tá­to va­da na­do­bud­ne ús­tav­ný roz­mer v prí­pa­doch, ak ide o vý­po­veď roz­ho­du­jú­ce­ho sved­ka pre preu­ká­za­nie vi­ny. Ak mal od­vo­la­cí súd iný ná­zor na vie­ro­hod­nosť toh­to sved­ka, mal ho sám vy­po­čuť, aby mo­hol bez­pros­tred­ne vní­mať je­ho pre­ja­vy a aby mo­hol dať ob­ha­jo­be pries­tor preiamo pred od­vo­la­cím sú­dom spo­chyb­ňo­vať tvr­de­nia toh­to sved­ka. Zá­sa­da rov­nos­ti strán ne­po­chyb­ne pat­rí me­dzi zá­klad­né ná­le­ži­tos­ti spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, pri­čom súd nes­mie svo­jim pos­tu­pom dať prí­či­nu po­chy­bo­vať o rov­na­kom prís­tu­pu tak k ob­ža­lo­be ako aj k ob­ha­jo­be

 

(pro­ku­rá­tor a príp­rav­né ko­na­nie)

 

Na tom­to mies­te je pot­reb­né pri­po­me­núť, že po­vin­nosť pro­ku­rá­to­ra do­ka­zo­vať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vi­nu ob­ža­lo­va­né­mu by sa ma­la pre­ja­viť aj ná­le­ži­tou úp­ra­vou v príp­rav­nom ko­na­ní, v kto­rom by mal mať pro­ku­rá­tor jed­noz­nač­né op­ráv­ne­nie ne­po­dať ob­ža­lo­bu v prí­pa­doch, v kto­rých pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­ra­tú­ry sa ne­po­da­ri­lo zhro­maž­diť dos­ta­toč­né množ­stvo dô­ka­zov na po­da­nie ob­ža­lo­by (či pria­mo na us­ved­če­nie ob­ža­lo­va­né­ho). Ak má mať pro­ku­rá­tor dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom, tak práv­na úp­ra­va mu­sí dať pro­ku­rá­to­ro­vi mož­nosť po­dať ob­ža­lo­bu len v prí­pa­doch, v kto­rých je aj reál­ne mož­né preu­ká­zať vi­nu ob­ža­lo­va­né­mu a tým do­siah­nuť je­ho od­sú­de­nie

 

Prá­ve pre­to je nut­né, už sa sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy, od­miet­nuť ju­di­ka­tú­ru, kto­rá sa vťa­ho­va­la na pred­chá­dza­jú­cu práv­nu úp­ra­vu a kto­rá už je pre­ko­na­ná no­vou práv­nou úp­ra­vou (nap­rík­lad R 3/2000) a kto­rá nú­ti pro­ku­rá­to­ra po­dať ob­ža­lo­bu „za kaž­dú ce­nu“ (je nut­né po­va­žo­vať za pre­ko­na­nú ju­di­ka­tú­ru, naj­mä ta­kú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá vy­chá­dza z to­ho, že pro­ku­rá­tor nie je op­ráv­ne­ný za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ale mu­sí po­dať ob­ža­lo­bu v prí­pa­doch, v kto­rých po vy­ko­na­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov tr­va­jú po­chyb­nos­ti o otáz­ke či sa stal sku­tok, pre kto­rý sa tres­tné stí­ha­nie ve­die, res­pek­tí­ve, či sku­tok spáv­hal ob­vi­ne­ný, pre­to­že ak po vy­ko­na­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov tr­va­jú o tých­to otáz­kach po­chyb­nos­ti a do úva­hy pri­chá­dza via­ce­ro ver­zií skut­ko­vých zis­te­ní a tre­ba roz­hod­núť o tom, kto­rá z tých­to ver­zií je prav­di­vá, je ne­vyh­nut­né aby ta­ké­to roz­hod­nu­tie vy­dal súd).

 

Za sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy nie je mož­né, aby bol pro­ku­rá­tor nu­te­ný do po­dá­va­nia čis­to for­mál­nych (ali­bis­tic­kých) ob­ža­lôb, keď už v vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia je zrej­mé, že sú tu ta­ké po­chyb­nos­ti, že preu­ká­zať vi­nu ob­ža­lo­va­né­mu ne­bu­de mož­né (nie je mož­né ho­vo­riť o sku­toč­nom spo­re me­dzi stra­na­mi, keď už pri po­dá­va­ní ob­ža­lo­by je zrej­mé, že pro­ku­rá­tor „ne­má šan­cu“, v ta­kých­to prí­pa­doch nej­de o sku­toč­ný spor, ale ide len o zre­ka­pi­tu­lo­va­nie dô­ka­zov z príp­rav­né­ho ko­na­nia s nás­led­ným os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom sú­du).

Tu sa mož­no sto­tož­niť s ná­zor­mi od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, kto­rá vy­chá­dza z to­ho, že pri­ja­tím no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku a po­sil­ne­ním ak­ti­vi­ty strán (naj­mä pro­ku­rá­to­ra) už nie je mož­né „bez­hla­vo“ tr­vať na vy­ššie uve­de­nej ju­di­ka­tú­re, pre­to­že pro­ku­rá­tor dis­po­nu­je mož­nos­ťou us­tú­piť od ob­ža­lo­by po za­ča­tí hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, kto­ré má za nás­le­dok okam­ži­té skon­če­nie tres­tné­ho ko­na­nia os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom. Z to­ho poh­ľa­du je ne­lo­gic­ké tr­vať na tom, aby pro­ku­rá­tor pri po­chyb­nos­tiach, kto­ré sa ne­da­jú už od­strá­niť po­dá­val po­vin­ne ob­ža­lo­bu,keď v pod­sta­te okam­ži­te mô­že us­tú­piť od ob­ža­lo­by a tým ukon­čiť súd­ne ko­na­nie (us­tú­pe­nie od ob­ža­lo­by má pri­tom po­dob­nú po­va­hu ako us­zne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré by pro­ku­rá­tor vy­dal po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia). Ak by sme te­da na­ďa­lej tr­va­li na uve­de­nej ju­di­ka­tú­re iš­lo by o pa­ra­doxnú si­tuáciu, keď pro­ku­rá­tor by po­vin­ne ža­lo­val všet­ko (t. j. aj dop­re­du preh­ra­né spo­ry) a nás­led­ne by si po za­ča­tí hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia tie­to spo­ry sám re­du­ko­val pros­tred­níc­tvom us­tú­pe­nia od ob­ža­lo­by (opä­tov­ne je nut­né zdô­raz­niť, že za sta­rej práv­nej úp­ra­vy mu­sel súd pok­ra­čo­vať v do­ka­zo­va­ní aj na­priek to­mu, že pro­ku­rá­tor us­tú­pil od ob­vi­ne­nia a mo­hol roz­hod­núť aj o vi­ne, te­raz to už nie je mož­né a do­kon­ca vo­či os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku po us­tú­pe­néí od ob­ža­lo­by nie je mož­né po­dať ani do­vo­la­nie – neexis­tu­je na to do­vo­la­cí dô­vod – a od­vo­la­nie je zrej­me mož­né len v roz­sa­hu, či sku­toč­ne doš­lo k ta­ké­mu pre­ja­ve­niu vô­le pro­ku­rá­to­ra, kto­ré sa dá po­va­žo­vať za us­tú­pe­nie od ob­ža­lo­by) – k uve­de­né­mu poz­ri aj nap­rík­lad Jalč, A.: Teo­re­tic­ké a prak­tic­ké otáz­ky do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní, Eurounion, Bra­tis­la­va 2008)

 

- zvý­raz­ne­ním dô­kaz­né­ho bre­me­na pro­ku­rá­to­ra, kto­ré­ho úlo­hou je preu­ka­zo­va­nie vi­ny v ko­na­ní pred sú­dom by ma­la byť vy­slo­ve­ne v zá­ko­ne spo­me­nu­tá aj zod­po­ved­nosť pro­ku­rá­to­ra za neu­ne­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na, či za ne­čin­nosť pro­ku­rá­to­ra v ko­na­ní pred sú­dom. Ak je pro­ku­rá­tor ne­čin­ný v do­ka­zo­va­ní, ne­nav­ru­je žiad­ne dô­ka­zy a ni­čím ani near­gu­men­tu­je je to mož­né po­va­žo­vať za re­zig­ná­ciu ve­rej­nej mo­ci na tres­tnú spra­vod­li­vosť a pre­to by si mal dôs­led­ky tej­to re­zig­ná­cie niesť sám pro­ku­rá­tor ako pred­sta­vi­teľ or­gá­nu ve­rej­nej ža­lo­by. Súd to­tiž nie je proti­hrá­čom ob­ža­lo­va­né­ho a ani nao­pak.

 

(zhr­nu­tie)

Pri po­su­dzo­va­ní (pre­jed­ná­va­ní) otáz­ky vi­ny, či ne­vi­ny (prí­pad­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie) by mal súd za­sa­ho­vať do do­ka­zo­va­nia len cel­kom vý­ni­moč­ne (nap­rík­lad otáz­ka po­su­dzo­va­nia preml­ča­nia, účin­nej útos­ti, či účas­ti na am­nes­tii) a to sa tý­ka aj vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov zo stra­ny sú­du, či kla­de­nia dopl­ňu­jú­cich otá­zok sved­kom, kto­rých vý­slu­chy vy­ko­ná­va­jú stra­ny (súd pre­to má mať len ob­me­dze­nú ak­ti­vi­tu v do­ka­zo­va­ní vi­ny a to sku­toč­ne len v prí­pa­doch, v kto­rých je to ne­vyh­nu­té pre vý­kon spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia).

 

Kon­tra­dik­tór­nosť hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a jej vzťah k príp­rav­né­mu ko­na­niu (ob­me­dze­né up­lat­ne­nie tej­to zá­sa­dy v PK):

 

Kon­tra­dik­tór­nosť, ako vy­ššie ci­to­va­ná zá­sa­da tres­tné­ho pro­ce­su, má mať pl­né up­lat­ne­nie hlav­ne v ko­na­ní pred sú­dom (av­šak ani tu nie je ab­so­lút­na, nap­rík­lad v prí­pa­doch uta­je­ných sved­kov a po­dob­ne). V príp­rav­nom ko­na­ní má len ob­me­dze­né po­le pô­sob­nos­ti, na­koľ­ko sa ap­li­ku­je naj­mä v prí­pa­doch, keď roz­ho­du­je súd­ca pre príp­rav­né ko­na­nie o väz­be (tu je kon­tra­dik­tór­nosť ta­ké­ho­to ko­na­nia po­rov­na­teľ­ná s kon­tra­dik­tór­nos­ťou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní aj keď sa pri roz­ho­do­va­ní o väz­be žiad­ne dô­ka­zy ne­vy­ko­ná­va­jú).

Inak pre príp­rav­né ko­na­nie pla­tí, že ide o ko­na­nie ne­ve­rej­né, kde ne­mož­no ho­vo­riť o rov­nos­ti strán (pro­ku­rá­tor v príp­rav­nom ko­na­ní ne­má pos­ta­ve­nie stra­ny ale je pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia) s tým, že ob­vi­ne­né­mu je mož­né nap­rík­lad aj od­oprieť na­hliad­nuť do spi­su, av­šak niek­to­ré pr­vky kon­tra­dik­tór­nos­ti sú patr­né aj v príp­rav­nom ko­na­ní. Ide hlav­ne o us­ta­no­ve­nie § 213 Tr. por., kto­ré umož­ňu­je ob­hjco­vi žia­dať (po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia), aby bol prí­tom­ný pri všet­kých pro­ces­ných úko­noch, kto­rých vý­sle­dok by mo­hol byť pou­ži­teľ­ný v ko­na­ní pred sú­dom ako dô­kaz. Ak to­to prá­vo vy­uži­je, mô­že klásť vy­po­čú­va­ným oso­bám aj otáz­ky a spoch­bňo­vať ich tvr­de­nia už v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia (ob­dob­né, av­šak ob­me­dze­né prá­vo má aj ob­ža­lo­va­ný, kto­rý nie je za­stú­pe­ný ob­haj­com a ide naj­mä o prí­pa­dy vý­slu­chu sved­kov, pri kto­rých exis­tu­je pred­pok­lad, že ich ne­bu­de mož­né vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom)

 

Prík­lad z praxe – ob­haj­ca po po­da­ní ob­ža­lo­by na­mie­tal, že po­li­cajt po­ru­šil us­ta­no­ve­nie § 213 Tr. por., na­koľ­ko mu neu­mož­nil byť prí­tom­ný pri tom, ako sa poš­ko­de­ný oboz­na­mo­val s vy­šet­ro­va­cím spi­som a to aj na­priek to­mu, že to vy­slo­ve­ne žia­dal dop­re­du a že vy­slo­vil re­le­van­tné po­chyb­nos­ti o tom, že po­li­cajt by na poš­ko­de­né­ho mo­hol ur­či­tým spô­so­bom vplý­vať pri preš­tu­do­va­ní spi­do­vé­ho ma­te­riá­lu (poš­ko­de­ný me­nil vý­po­ve­de a to v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho a ob­haj­ca mal oba­vu aby ne­bol pri preš­tu­do­va­ní spi­su ov­plyv­ňo­va­ný po­li­caj­tom na ich re­ví­ziu). Ob­haj­ca ta­ké­to op­ráv­ne­nie ne­má, pre­to­že je­ho mož­noť zú­čas­tniť sa pro­ces­ných úko­nov je ob­me­dze­ná len na úko­ny, kto­rých vý­sled­ky mô­žu byť v ko­na­ní pred sú­dom pou­ži­té ako dô­kaz (preš­tu­do­va­nie spi­do­vé­ho ma­te­riá­lu po skon­če­ní do­ka­zo­va­nia ta­kým­to úko­nom nie je, pre­to­že oh­ľad­ne skut­ku a práv­nej kva­li­fi­ká­cie nič ne­do­ka­zu­je).

 

Vrá­te­nie ve­ci na do­šet­re­nie by ma­lo byť sku­toč­ne len z dô­vo­du hru­bé­ho po­ru­še­nia pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko súd by ne­mal dá­vať pro­ku­rá­to­ro­vi ra­dy (v uz­ne­se­ní o vrá­te­ní ve­ci na do­šet­re­nie) ako má vo ve­ci pos­tu­po­vať z hmot­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka a ko­ho má vo ve­ci vy­po­čuť a aké dô­ka­zy má za­bez­pe­čiť, aby mo­hol v ko­na­ní pred sú­dom preu­ká­zať vi­nu ob­vi­ne­né­mu

 

K rov­nos­ti strán z poh­ľa­du ob­ha­jo­by

 

Po­kiaľ ide o ob­ža­lo­va­né­ho tak je nut­né uviesť, že rov­nosť strán v súd­nom ko­na­ní prok­la­mo­va­ná zá­klad­nou zá­sa­dou tres­tné­ho ko­na­nia je tro­chu ilu­zór­na (pre­to­že je pred­chá­dza do­mi­nan­tné pos­ta­ve­nie pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní). Ob­ha­jo­ba má oh­ľad­ne do­ka­zo­va­nia svo­je li­mi­ty (zá­kon­né zne­vý­hod­ne­nia) na­koľ­ko ur­či­tý typ dô­ka­zov (nap­rík­lad v PK) mô­že navr­ho­vať ale­bo vy­ko­ná­vať len pro­ku­rá­tor (do­mo­vá pre­hliad­ka, od­pos­lu­chy, pre­hliad­ka ne­by­to­vých pries­to­rov a po­dob­ne). Tu je aj in­ge­ren­cia sú­du v pred­súd­nom ko­na­ní, pri­čom ob­ha­jo­be sa neu­mož­ňu­je po­dob­ný spô­sob zís­ka­va­nia dô­ka­zov v príp­rav­nom ko­na­ní, av­šak v ko­na­ní pred sú­dom nie je vy­lú­če­ný ta­ký­to dô­kaz­ný návrh ob­ha­jo­by (aj keď pôj­de zrej­me len o teo­re­tic­kú úva­hu, pre­to­že v ko­na­ní pred sú­dom sa, v tom­to sme­re, reali­zu­jú spra­vid­la len dô­kaz­né návr­hy ob­ha­jo­by oh­ľad­ne § 116 Tr. por.).

 

Tu tre­ba pri­po­me­núť, že vy­hľa­dá­va­nie dô­ka­zov ob­ha­jo­bou v príp­rav­nom ko­na­ní ale aj v ko­na­ní pred sú­dom je le­gál­ne (aj keď sa do­po­siaľ po­lí­ciou po­va­žu­je za nie­čo nep­rí­pus­tné a ve­rej­nos­ti sa pod­sú­va, že ide o ne­le­gál­ne sťa­žo­va­nia prá­ce po­lí­cie v bo­ji s kri­mi­na­li­tou) Vy­hľa­dá­va­nie dôa­ka­zov zo stra­ny ob­ha­jo­by je pod­sta­tou ak­tív­nej ob­ha­jo­by a pod­stat­ným je aj to, že ob­ha­jo­ba mô­že (a do­kon­ca aj mu­sí) zis­ťo­vať, čo no­si­teľ dô­ka­zu (sve­dok) vie, na­koľ­ko je v roz­po­re so zá­ko­nom o ad­vo­ká­cii vy­ko­ná­vať ob­ha­jo­bu v nep­ros­pech klien­ta, t. j. navr­hnúť dô­kaz, kto­rý by klien­ta mo­hol us­ved­čiť, z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ob­ha­jo­ba mô­že aj za­ta­jiť sved­ka, o kto­rom vie, že by mo­hol us­ved­čiť ob­ža­lo­va­né­ho a je to le­gál­ny vý­kon ob­ha­jo­by (po­kiaľ sa­moz­rej­me nie je ten­to sve­dok nap­rík­lad za­stra­šo­va­ný zo stra­ny ob­ha­jo­by a po­dob­ne). To, že ob­ha­jo­ba mô­že (do­kon­ca mu­sí) za­ta­jiť dô­kaz, kto­rý by mo­hol ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­čiť vy­plý­va aj z to­ho, že po­vin­nosť vy­hľa­dá­vať a vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie z úrad­nej po­vin­nos­ti ma­jú len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (ob­vi­ne­ný má prá­vo ale nie po­vin­nosť vy­hľa­dá­vať dô­ka­zy a to sa tý­ka aj pred­kla­da­nia už vy­hľa­da­ných dôak­zov).

 

Úlo­ha sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní – všeo­bec­né vý­cho­dis­ká

 

Úlo­ha sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní te­da už nie je ta­ká, že by mal súd ak­tív­ne vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne vi­ny (opäť tre­ba dô­raz­niť, že dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne vi­ny má pro­ku­rá­tor, to sa však ne­tý­ka už nep­rík­lad tres­tu aj keď ani tam nie je dô­kaz­ný návrh pro­kuá­to­ra vy­lú­če­ný), či že by sa mal sta­vať do úlo­hy aké­ho­si po­moc­ní­ka pro­ku­rá­to­ra (tre­tej stra­ny), kto­rý by pro­ku­rá­to­ro­vi dopĺňal, či dot­vá­ral do­ka­zo­va­nie v prí­pa­doch je­ho pa­si­ti­ty a to tak aby mo­hol pro­ku­rá­to­ro­vi vy­ho­vieť. Ta­ké­to pos­ta­ve­nie sú­du (t. j.sup­lo­va­nie čin­nos­ti pro­ku­rá­to­ra a „no­se­nie“ dô­kaz­né­ho bre­me­na oh­ľad­ne vi­ny) ne­mož­no vy­vo­diť zo žiad­ne­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku. Ak by tak­to súd ko­nal (a sám ini­cia­tív­ne vie­dol do­ka­zo­va­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu, aby mo­hol uz­nať vi­nu) dos­tal by sa do po­zí­cie „za­uja­tej“ stra­ny a bo­li by tu váž­ne po­chyb­nos­ti o nes­tran­nos­ti, či ne­zau­ja­tos­ti ta­ké­ho­to sú­du.

 

K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že ako­náh­le sa za­čne po­siľ­ňo­vať zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti v ko­na­ní, tak sa za­čí­na po­siľ­ňo­vať aj ak­ti­vi­ta strán v spo­ro­vom ko­na­ní a tým sa po­siľ­ňu­je aj sku­toč­nosť, že súd bu­de roz­ho­do­vať na pod­kla­de prav­dy, kto­rá bu­de vý­sled­kom sú­pe­re­nia strán (tzv. pro­ces­ná, či for­mál­na prav­da). Vý­sle­dok spo­ru tak do is­tej mie­ry zá­vi­sí aj od schop­nos­ti jed­not­li­vých pro­ces­ných strán (ak kon­krét­na pro­ces­ná stra­na ne­má adek­vát­nu ar­gu­men­tač­nú vý­ba­vu, súd ten­to ne­dos­ta­tok ne­mô­že vy­pĺňať svo­jou ak­ti­vi­tou – poz­ri k to­mu niž­šie ju­di­ka­tú­ru). Dôs­led­ná ap­li­ká­cia zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti neu­mož­ňu­je aby sud­ca nah­rá­dzal chý­ba­jú­cu ak­ti­vi­tu (hlav­ne) pro­ku­rá­to­ra, pre­to­že je to na­po­kon pro­ku­rá­tor, kto zod­po­ve­dá za vý­sle­dok ko­na­nia pred sú­dom oh­ľad­ne vi­ny.

 

Súd je ne­zá­vis­lý or­gán, kto­rý nie je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, pre­to ne­má žiad­ny mo­tív zis­ťo­vať sku­tok­vý stav ve­ci pot­reb­ný na roz­hod­nu­tie, súd nie je or­gá­nom, kto­rý je ur­če­ný na boj pro­ti kri­mi­na­li­te a pre­to je nej­vy­hod­nej­šie, aby zis­ťo­val skut­ko­vý stav na pod­kla­de ak­ti­ti­vy strán a na zá­kla­de voľ­né­ho hod­no­te­nia pred­lo­že­ných dô­ka­zov dos­pel k zá­ve­ru, či pro­ku­rá­tor unie­sol ale­bo neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no.

 

Po­ru­še­nie zá­sa­dy rov­nos­ti strán (v rám­ci nej kon­fron­tač­nej zá­sa­dy), či po­ru­če­nie zá­sa­dy ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti sú­du ne­mô­že os­pra­vedl­niť zis­ťo­va­nie tzv. ob­jek­tív­nej prav­dy. Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná žiad­ne us­ta­no­ve­nie, kto­ré by sú­du uk­la­da­lo po­vin­nosť vná­šať do do­ka­zo­va­nia svoj poh­ľad na vec, svo­je dô­ka­zy ni­kým ne­navr­hnu­té a kto­ré by tak dá­va­lo pred­nosť zis­ťo­va­niu ob­jek­tív­nej prav­dy pred vy­ššie uve­de­ný­mi zá­sa­da­mi (neexis­tu­je ani žiad­ne us­ta­no­ve­nie, kto­ré by pri­ka­zo­va­lo zis­ťo­vať prav­du za kaž­dú ce­nu).

 

Za­vá­dza­ním vý­raz­ných pr­vkov kon­tra­dik­tór­nos­ti ako aj ak­ti­vi­ty strán v ko­na­ní (a vy­čle­ne­ním sú­du z or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní) sa os­la­bu­je, v ko­na­ní pred sú­dom, tzv. ma­te­riál­na prav­da, či zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na roz­hod­nu­tie. Na­po­kon, prav­da zis­te­ná sú­dom na pod­kla­de sú­pe­re­nia strán (pri dôs­led­nej ap­li­ká­cii zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti) ako aj prav­da zis­te­ná sú­dom pri je­ho vý­raz­nej ak­ti­vi­te (nap­rík­lad pri in­kvi­zič­nom preo­ce­se), je vždy prav­da, kto­rá ne­bo­la zis­ťo­va­ná za kaž­dú ce­nu (v oboch prí­pa­doch sú vy­lú­če­né nap­rík­lad ne­zá­kon­né dô­ka­zy v pros­pech ako aj nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho) a pre­to v obid­voch prí­pa­doch sa mô­že vý­raz­ne lí­šiť od prav­dy sku­toč­nej (či ob­jek­tív­nej).

 

2/ tech­ni­ku ve­de­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a spô­sob sú­pe­re­nia strán na HP

 

Aká by te­da mal byť úlo­ha a ak­ti­vi­ta sú­du pri ria­de­ní a ve­de­ní do­ka­zo­va­nia a aká by ma­la byť úlo­ha strán v ko­na­ní pred sú­dom?

 

Súd by mal hlav­ne za­bez­pe­čo­vať spra­vod­li­vý pro­ces, te­da vy­tvá­rať pod­mien­ky stra­nám, aby sa fair pro­ces mo­hol reali­zo­vať.

 

Pre lep­šiu orien­tá­ciu mož­no tú­to prob­le­ma­ti­ku roz­de­liť do troch ok­ru­hov:

 

A – pr­vá fá­za ko­na­nia pred sú­dom, kto­rá sa vy­zna­ču­je ak­ti­vi­tou sú­du a ko­na­ním ex of­fo

 

Do tej­to sku­pi­ny pat­rí naj­mä po­vin­nosť sú­du, či sú da­né pod­mien­ky na ve­de­nie súd­ne­ho ko­na­nia, nap­rík­lad zis­ťo­vať či je mies­tne a vec­ne prís­luš­ný na ko­na­nie o ob­ža­lo­be.

 

V tej­to fá­ze ko­na­nia pred sú­dom je súd po­vin­ný pos­tu­po­vať z úrad­nej po­vin­nos­ti, ko­na­nie pred sú­dom je tu pre­to za­lo­že­né na ak­ti­vi­te sú­du, na­koľ­ko je je­ho po­vin­nos­ťou roz­hod­núť o ob­ža­lo­be (nap­rík­lad vy­da­ním tres­tné­ho roz­ka­zu, pos­tú­pe­ním ve­ci na pries­tu­pok, vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie, na­ria­de­nie ter­mí­nu HP a po­dob­ne)

 

B/ - dru­há fá­za ko­na­nia pred sú­dom - ria­de­nie do­ka­zo­va­nia na HP oh­ľad­ne otáz­ky vi­ny- vy­zna­ču­je sa pa­si­vi­tou sú­du oh­ľad­ne skut­ko­vých a hmot­nop­ráv­nych otá­zok (te­da oh­ľad­ne do­ka­zo­va­nia vi­ny), a ak­ti­vi­tou sú­du oh­ľad­ne pro­ces­nop­ráv­nych otá­zok (roz­ho­do­va­nie o dô­kaz­ných návr­hoch, o zá­kon­nos­ti dô­ka­zov)

 

Do tej­to fá­zy ko­na­nia pred sú­dom pat­rí ak­ti­vi­ta sú­du naj­mä oh­ľad­ne ria­de­nia (ve­de­nia HP a sa­mot­né­ho do­ka­zo­va­nia, kde je ak­tív­nou úlo­hou sú­du naj­mä doh­ľad nad tým, aby do­ka­zo­va­nie na HP bo­lo mož­né ozna­čiť za fair pro­ces (spra­vod­li­vý pro­ces).

 

Súd by pre­to mal svo­ju ak­ti­vi­tu za­me­rať naj­mä na pro­ces­nop­ráv­ne otáz­ky, kto­ré tre­ba na HP v rám­ci dok­zao­va­nia vi­ny rie­šiť, nap­rík­lad na pre­vier­ku dô­ka­zov z hľa­di­ka zá­kon­nos­ti a prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov, dbať na riad­ne a zá­kon­né ve­de­nie vý­slu­chov zo stra­ny strán, roz­ho­do­vať o pro­ces­ných návr­hoch strán (nap­rík­lad ná­miet­ky, náv­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia a po­dob­ne).

 

Sem pat­rí aj vy­dá­va­nie pro­ces­ných roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi sa za­bez­pe­ču­je riad­ny chod po­jed­ná­va­nia (nap­rík­lad oh­ľad­ne udr­žia­va­nia po­riad­ku v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti), prí­pad­ne vy­da­ná­va­nie pro­ces­ných roz­hod­nu­tí, kto­ré sa tý­ka­jú ne­mož­nos­ti ďal­šie­ho ve­de­nia súd­ne­ho ko­na­nia (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia)

 

Ak­tí­ve súd v tej­to fá­ze do­ka­zo­va­nia vy­stu­pu­je (z hľa­dis­ka skut­ko­vých a hmot­nop­ráv­nych otá­zok) len vy­slo­ve­ne vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch (kto­ré tiež do ur­či­tej mie­ry mož­no po­va­žo­vať za otáz­ky pro­ces­nop­ráv­ne) a to naj­mä v prí­pa­doch po­su­dzo­va­nia nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia (ne bis in idem, nep­rí­čet­nosť, preml­ča­nie, účin­ná ľú­tosť). Tak nap­rík­lad pri preml­ča­ní ide v pod­sta­te o prek­lú­ziu, t. j. zá­nik prá­va štá­tu na vy­vo­de­nie tres­tné­ho pos­ti­hu s tým, že na prek­lú­ziu mu­sí súd rea­go­vať ex of­fo a to aj v ci­vil­nom ko­na­ní.  Ex of­fo by mal súd skú­mať aj pod­mien­ky nut­nej ob­ha­jo­by, či cel­ko­vo pod­mien­ky vy­ko­na­nia HP

 

Z hľa­dis­ka praxe sú prob­le­ma­tic­ký­mi v tej­to fá­ze HP (z hľa­dis­ka stre­tu so zá­sa­dou rov­nos­ti strán a zá­sa­dou ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti sú­du pri roz­ho­do­va­ní)

 

B1/ dopĺňa­nie do­ka­zo­va­nia zo stra­ny sú­du, ak súd po­va­žu­je do­ka­zo­va­nie za neúpl­né, či ak sú stra­ny (hlav­ne pro­ku­rá­tor) vy­slo­ve­ne pa­sív­ne

 

B2/ zme­ny, či úp­ra­vy skut­ko­vej ve­ty uve­de­nej v ob­ža­lo­be, res­pek­tí­ve zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku zo stra­ny sú­du

 

B3/ do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne otáz­ky tres­tu, ochran­né­ho opat­re­nia, či náh­ra­dy ško­dy – tu tre­ba uviesť, že for­mál­ne je mož­né (v zmys­le nap­rík­lad Do­ho­vo­ru) roz­čle­niť do­ka­zo­va­nie otáz­ky vi­ny a tres­tu (nap­rík­lad v SR ta­ké­to for­mál­ne roz­čle­ne­nie je len pri in­šti­tú­te priz­na­nia vi­ny) s tým, že zá­ru­ky kon­tra­dik­tór­ne­ho súd­ne­ho pro­ce­su v zmys­le Do­ho­vo­ru sa nev­zťa­hu­jú na otáz­ku uk­la­da­nia tres­tu, či ochran­né­ho opat­re­nia, pri­čom ak má súd vy­rie­še­nú otáz­ku vi­ny, tak otáz­ku tres­tu, či ochran­né­ho opat­re­nia, res­pek­tí­ve náh­ra­dy ško­dy mu­sí rie­šiť ak­tív­ne, (ak nap­rík­lad pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne mu­sí nas­le­do­vať aj trest a pre­to súd mu­sí ob­jas­ňo­vať otáz­ky tres­tu z úrad­nej po­vin­nos­ti – nap­rík­lad či má byť ulo­že­ný súhrn­ný trest, as­pe­rač­ná zá­sa­da a po­dob­ne) Vo všeo­bec­nos­ti je nut­né zo­pa­ko­vať, že me­dzi­ná­rod­né zá­ru­ky sa vzťa­hu­jú len na po­su­dzo­va­nie vi­ny a ne­vi­ny, av­šak kon­tra­dik­tór­nosť nie je ne­vyh­nut­ná aj pri ko­na­ní o ulo­že­ní tres­tu, či ochran­né­ho opat­re­nia (poz­ri či sa člá­nok 6 vzťa­hu­je len na vi­nu – nap­rík­lad aj v USA sa všeo­bec­ne ak­cep­tu­je že spo­ro­vým ko­na­ním je len ko­na­nie o vi­ne ale už nie o tres­te a v ko­na­ní o ulo­že­ní tres­tu ne­má ob­ža­lo­va­ný prá­vo na proti­výs­luch sved­kov, kto­rý o ňom po­da­li ne­priaz­ni­vú in­for­má­ciu). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, t. j. naj­mä k to­mu, že uk­la­da­nie tres­tu ne­má kla­sic­ký spo­ro­vý cha­rak­ter, mal by byť súd v otáz­ke do­ka­zo­va­nia tres­tu, či ochran­né­ho opat­re­nia ak­tív­nej­ší a do­ka­zo­vať všet­ky otáz­ky ne­vyh­nut­né na správ­ne ulo­že­nie tres­tu a to aj v prí­pa­doch, keď sú stra­ny pa­sív­ne

 

C/ tre­tia fá­za ko­na­nia pred sú­dom (skon­če­nie do­ka­zo­va­nia, zá­ve­reč­né re­či a vy­hlá­se­nie roz­hod­nu­tia) – sem mož­no za­ra­diť aj ko­na­nie pre od­vo­la­cím sú­dom (kto­ré však už zjav­ne ne­má, v pod­mien­kach SR, všet­ky zna­ky kon­tra­dik­tór­nos­ti, naj­mä zá­sa­da rov­nos­ti strán, či kon­fron­tač­ná zá­sa­da sa tam vy­trá­ca)

 

Do tej­to fá­zy, kto­rá nas­le­du­je po for­mál­nom ukon­če­ní do­ka­zo­va­nia, za­ra­ďu­je­me prob­le­ma­ti­ku vy­uži­tia vy­jad­re­ní uve­de­ných v zá­ve­reč­ných re­čiach pre roz­hod­nu­tie sú­du oh­ľad­ne vi­ny, tres­tu, či náh­ra­dy ško­dy.

 

D/ oso­bit­ne mož­no spo­me­núť vý­nim­ky zo zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti súd­ne­ho ko­na­nia a to ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te a ko­na­nie pri in­šti­tú­te vy­hlá­se­nia vi­ny, kto­ré sú cel­kom zjav­ne pre­lo­mom do zá­sad bez­pros­tred­nos­ti, ús­tnos­ti, kon­fron­tač­nej zá­sa­dy a po­dob­ne a pri kto­rých nie je súd­ne ko­na­nie nie­len kon­tra­dik­tór­ne, ale ne­mož­no ho­vo­riť ani o spo­ro­vom ko­na­ní (pri do­ho­de úpl­ne, pri in­šti­tú­te vy­hlá­se­nia vi­ny len oh­ľad­ne vi­ny),pre­to­že v tých­to prí­pa­doch (hlav­ne u do­ho­dy) pred­stu­pu­jú stra­ny pred súd s tým, že žiad­ny spor u nich nie je.

 

Súd v ta­kých­to prí­pa­doch roz­hod­nu­je na pod­kla­de tzv. for­mál­nej prav­dy (nie prav­dy ob­jek­tív­nej, či skut­ko­vé­ho sta­vu zis­te­né­ho na pod­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia pred sú­dom), te­da súd roz­ho­du­je pod­ľa to­ho, že čo je nes­por­né me­dzi stra­na­mi je aj do­ká­za­né (prav­di­vé).

 

ESLP sa už vo via­ce­rých roz­hod­nu­tiach vy­jad­ril, že vy­jed­ná­va­nie o vi­ne a tres­te (do­ho­da o vi­ne a tres­te) nie je v roz­po­re s Do­ho­vo­rom, te­da v roz­po­re s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces (nie je po­ru­še­ním Do­ho­vo­ru ak sa ob­vi­ne­ný vzdá prá­va na kon­tra­dik­tór­ny pro­ces v ko­na­ní pred sú­dom vý­me­nou za niž­ší trest)

 

ESPL do­kon­ca ne­po­va­žu­je za prob­le­ma­tic­ké z hľa­dis­ka Do­ho­vo­ru ani to, ak ob­ža­lo­ba, či do­kon­ca súd ozná­mi ob­vi­ne­né­mu mož­nú (kon­krét­nu) vý­šku tres­tu, ak by bol v ko­na­ní pred sú­dom uz­na­ný za vin­né­ho skut­ko­vo aj práv­ne v zmys­le ob­ža­lo­by. Prob­lém by mo­hol pod­ľa ESLP nas­tať len v prí­pa­de, ak by roz­diel me­dzi tres­ta­mi bol ta­ký veľ­ký, že by ho bo­lo mož­né po­va­žo­vať za neo­dô­vod­ne­ný tlak na ob­vi­ne­né­ho aby sa priz­nal, prí­pad­ne ak by sa uz­na­ním vi­ny vy­hol tres­tu kto­rý je nez­lu­či­teľ­ný s Do­ho­vo­rom (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie Ba­bar Ah­mad a ďal­ši pri Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu).

 

K pís­me­nu A/ - súd v pr­vom ra­de zis­ťu­je, či sú spl­ne­né pod­mien­ky na ko­na­nie HP, te­da či je mož­né HP vy­ko­nať (súd tak ex of­fo mu­sí zis­ťo­vať pod­mien­ky na za­ča­tie HP, aby ve­del po­sú­diť či prí­pad­né vy­ko­na­nie HP by ne­bo­lo na uj­me spra­vod­li­vé­mu pro­ce­su. V rám­ci uve­de­né­ho te­da

 

1/ zis­ťu­je, že bo­la ob­vi­ne­né­mu prí­pad­ne ob­haj­co­vi riad­ne do­ru­če­ná ob­ža­lo­ba, te­da zis­ťu­je to, či ob­vi­ne­ný mal mož­nosť oboz­ná­miť sa s tým, čo sa mu v ko­na­ní pred sú­dom kla­die za vi­nu ako aj zo zoz­na­mom dô­ka­zov, kto­ré pro­ku­rá­tor navr­hu­je vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom

 

2/ súd by mal ex of­fo skú­mať aj op­ráv­ne­nie osôb zú­čas­tniť sa ko­na­nia na HP, te­da naj­mä či oso­by, kto­ré ko­na­jú v me­ne iných osôb ma­jú na to pl­nú moc (res­pek­tí­ve či ich po­ve­re­nie vy­plý­va nap­rík­lad z vý­pi­su z ob­chod­né­ho re­gis­tra – nap­rík­lad u poš­ko­de­né­ho).

 

V tej­to sú­vis­los­ti sa za­čí­na­jú mno­žiť prí­pa­dy, keď si ob­ža­lo­va­ný zvo­lí za ob­haj­cu ad­vo­ká­ta z iné­ho člen­ské­ho štá­tu EU (kto­ré­mu ude­lí pl­nú moc na za­stu­po­va­nie, nap­rík­lad za­čí­na to byť bež­né v ob­las­tiach kde sa na­chá­dza nap­rík­lad ma­ďar­ská men­ši­na, kto­rí si vo­lia ad­vo­kátv za­pí­sa­ných v Ma­ďar­sku).

 

Súd by ma skú­mať aj op­ráv­ne­nie ta­ké­ho­to ob­haj­cu na vy­stu­po­va­nie pred slo­ven­ský­mi súd­mi. Tu tre­ba upo­zor­niť, že v zmys­le smer­ni­ce EHS z 22.03.1977 o uľah­če­ní slo­bod­né­ho pos­ky­to­va­nia práv­nych slu­žieb práv­ni­kom z iných člen­ských štá­tov EÚ mô­že na na­šom úze­mí pô­so­biť aj ad­vo­ká­ti, kto­rí vy­ko­ná­va­jú prax v inom člen­skom štá­te. Zá­kon o ad­vo­ká­cii ho­vo­rí o „euroad­vo­ká­toch“, pri­čom pri spo­mí­na­ných ad­vo­ká­toch ide o „hos­ťu­jú­cich euroad­vo­ká­toch“, kto­rý v zmys­le zá­kon o ad­vo­ká­cii mô­že vy­ko­ná­vať, ok­rem iné­ho, aj ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho s tým, že nes­mie ísť o pos­ky­to­va­nie slu­žieb na na­šom úze­mí tr­va­lé­ho cha­rak­te­ru, ale iba o do­čas­né a príl­eži­tos­tné. Je pot­reb­né ve­dieť, že hos­ťu­jú­ci euroad­vo­kát mô­že na na­šom úze­mí pos­ky­to­vať práv­ne služ­by len v prí­pa­doch ak spolu­pra­cu­je s ad­vo­ká­tom, kto­rý je za­pí­sa­ný do náš­ho zoz­na­mu ad­vo­ká­tov, pri­čom ich vzá­jom­nú spolu­prá­cu up­ra­vu­je pí­som­ná zmlu­va me­dzi ni­mi. Súd nás­led­ne do­ru­ču­je všet­ky pí­som­nos­ti hos­ťu­jú­ce­mu ad­vo­ká­to­vi na ad­re­su síd­la spolu­pra­cu­jú­ce­ho ad­vo­ká­ta, pri­čom na po­žia­da­nie súd mu­sí hos­ťu­jú­cieuroad­vo­kát preu­ká­zať svo­je op­ráv­ne­nie vy­ko­ná­vať ad­vo­ká­ciu v štá­te re­gis­trá­cie sa­mos­tat­ne pod niek­to­rým z pro­fe­sij­ných ozna­če­ní a svo­je pois­te­nie zo zod­po­ved­nos­ti za ško­du, kto­rá by moh­la vznik­núť za je­ho ko­na­nie. Ak to nep­reu­ká­že nie je op­ráv­ne­ný po­ky­to­vať práv­ne služ­by v SR. Všet­ky nák­la­dy hos­ľu­jú­ce­ho euroad­vo­ká­ta hra­dí ob­vi­ne­ný na­koľ­ko na je­ho ťar­chu sa ad­vo­ká­cia vy­ko­ná­va a to nap­rík­lad aj tl­moč­ní­ka ak ne­ro­zu­mie ja­zy­ku ad­vo­ká­ta a to aj tl­moč­ní­ka v ko­na­ní pred sú­dom ak ne­ro­zu­mie ad­vo­kát ja­zy­ku v kto­rom sa ko­na­nie ve­die.

 

3/ dodr­ža­nie päť­dňo­vej le­ho­ty na príp­ra­vu s tým, že stra­ny mô­žu súh­la­siť so skrá­te­ním le­ho­ty – v niek­to­rí sud­co­via sú ná­zo­ru, že sa ne­mož­no tej­to le­ho­ty na príp­ra­vu vzdať, na­koľ­ko to nie je uve­de­né pria­mo v zá­ko­ne, ale le­ho­ta mu­sí za­čať ply­núť pri­čom za­čne ply­núť až dňom nas­le­du­jú­cim po do­ru­če­ní pred­vo­la­nia, či ozná­me­nia ter­mí­nu HP – z toh­to dô­vo­du vy­chá­dza­jú z to­ho, že ak ob­ža­lo­va­ný ne­má vy­ká­za­né do­ru­če­nie, av­šak dos­ta­ví sa na HP (nap­rík­lad pre­to, že sa ter­mín doz­ve­del od ob­haj­cu, sved­ka, či nap­rík­lad  te­le­fo­nic­ky od sú­du, prí­pad­ne z inter­ne­tu, kde za zve­rej­ňu­jú vy­tý­če­né po­jed­ná­va­nia) nie je mož­né ko­nať HP, pre­to­že eš­te ob­ža­lo­va­né­mu ne­za­ča­la bež­ať le­ho­ta na príp­ra­vu a pre­to ani ne­mô­že súh­la­siť s jej skrá­te­ním. Ta­ké­to vý­kla­dy je nut­né od­miet­nuť. Ide sí­ce o ne­dos­ta­tok práv­nej úp­ra­vy, av­šak je nut­né si uve­do­miť, že päť­dňo­vá le­ho­ta na príp­ra­vu je pos­kyt­nu­tá ob­ža­lo­va­né­mu a ten s ňou mô­že na­lo­žiť akým­koľ­vek spô­so­bom, te­da za­vi­sí len od ne­ho, či ju vy­uži­je ale­bo nie. Ak ob­ža­lo­va­ný vy­slo­ve­ne chce aby sa HP ko­na­lo, nech­ce vy­užiť le­ho­tu na príp­ra­vu (nap­rík­lad pre­to že sa cí­ti byť na HP prip­ra­ve­ný) nie je žiad­ny dô­vod tr­vať for­mál­ne na up­ly­nu­tí as­poň jed­né­ho dňa, aby sa mo­hol zvyš­nej le­ho­ty vzdať (na­po­kon ide o prí­pust­ný vý­klad od „od men­šie­ho k väč­šie­mu“, kto­rý vy­chá­dza z to­ho, že ak mô­žem práv­ne účin­ne skrá­tiť le­ho­tu na vlas­tnú príp­ra­vu, tak sa mô­žem práv­ne účin­ne vzdať aj ce­lej le­ho­ty).

 

4/ sta­no­vis­ko ob­ha­jo­by k ob­ža­lo­be – nej­de o zá­ve­reč­nú reč a pre­to mô­že byť pre­ru­šo­va­ná sú­dom keď si pred­bež­né sta­no­vis­ko ob­ha­jo­ba po­mý­li so zá­ve­reč­nou re­čou, rov­na­ko pro­ku­rá­tor mô­že na­mie­tať nap­rík­lad neú­mer­nú dĺžku sta­no­vis­ka ako aj to, že nej­de o pred­bež­né sta­no­vis­ko ale ide už o hod­no­te­nie dô­ka­zov, kto­ré eš­te ne­bo­li vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní

 

5/ ná­miet­ka za­uja­tos­ti pro­ku­rá­to­ra

 

Ob­ha­jo­ba nie­ke­dy na­miet­ne za­uja­tosť kon­krét­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý vec do­zo­ro­val a nás­led­ne aj za­stu­pu­je ob­ža­lo­bu v ko­na­ní pred sú­dom. V tom­to sme­re sa vy­sky­tu­jú dva ná­zo­ry ako by sa ma­lo pos­tu­po­vať. Pr­vý ná­zor ho­vo­rí o tom, že ko­na­nie by ma­lo byť od­ro­če­né až do roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra o ná­miet­ke za­uja­tos­ti a prí­pad­ne aj o roz­hod­nu­tí o sťaž­nos­ti vo­či uz­ne­se­niu pro­ku­rá­to­ra. Dru­hý ná­zor vy­chá­dza z to­ho, že v ko­na­ní pred sú­dom sa up­lat­ňu­je zá­sa­da rov­nos­ti strán, z kto­rej vy­plý­va, že stra­ny sa nav­zá­jom ne­mô­žu na­mie­tať (z hľa­dis­ka za­uja­tos­ti), pre­to­že obid­ve sú svo­jim spô­so­bom za­uja­té (to je pod­sta­ta spo­ro­vé­ho ko­na­nia), pri­čom úlo­hou pro­ku­rá­to­ra je niesť dô­kaz­né bre­me­no a preu­ka­zo­vať vi­nu ob­ža­lo­va­né­mu, čo už sa­mo o se­be ob­sa­hu­je ur­či­tú za­uja­tosť prok­ru­rá­to­ra vo­či obaž­lo­va­né­mu (rov­na­ko tak pro­ku­rá­tor ne­mô­že na­pá­dať za­uja­tosť ob­haj­cu).

 

Súd by mal ná­miet­ku vo­či pro­ku­rá­to­ro­vi uviesť do zá­pis­ni­ce z HP a pou­čiť proti­stwanu o rov­nos­ti strán

 

6/ prá­vo na tlo­moč­ní­ka

 

Po­kiaľ ide o prá­vo na tlo­moč­ní­ka, tak je po­vin­nos­ťou sú­du tlo­moč­ní­ka prib­rať ako ob­ža­lo­va­ný vy­hlá­si že neov­lá­da ja­zyk v kto­rom sa ko­na­nie ve­die.

 

Tu je však pot­reb­né uviesť, že prá­vo na tlo­moč­ní­ka ne­vy­ža­du­je pre­lo­že­nie ce­lé­ho spis­vé­ho ma­te­riá­lu do ja­zy­ka kto­ré­mu ob­vi­ne­ný ro­zu­mie (ne­je­de tu aj o prá­vo na pre­lo­že­nie spi­su, tak ako to nie­ke­dy žia­da­jú ob­vi­ne­ní, či ich ob­haj­co­via).

 

To vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry ESLP, kto­rý ju­di­ku­je, že us­ta­no­ve­nie § 6 ods. 3 písm. e) Do­ho­vo­ru ho­vo­rí o tl­moč­ní­ko­vi ale nie o aj o prek­la­da­te­ľo­vi (rov­na­ko len o tl­moč­ní­ko­vi ho­vo­rí aj Ústa­va SR). Ústa­ne tl­mo­če­nie by te­da zá­sa­de ma­lo byť sú­lad­né s Do­ho­vo­rom (Hu­sain pro­ti Ta­lian­sku zo dňa 24.02.2005), na­koľ­ko ten nej­de tak ďa­le­ko (a ani náš Trest­ný po­ria­dok), aby sa vy­ža­do­va­lo pre­lo­že­nie kaž­dé­ho lis­tin­né­ho dô­ka­zu ale­bo úrad­né­ho do­ku­men­tu v ko­na­ní. Pos­kyt­nu­tá po­moc tl­moč­ní­ka by ma­la byť ta­ká, aby umož­ni­la ob­vi­ne­né­mu oboz­ná­miť sa s da­nou ve­cou a ob­ha­jo­vať sa (ak te­da niek­to­rí ob­vi­ne­ní žia­da­jú pri preš­tu­do­va­ní spi­su po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia pre­lo­že­nie ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, nie je nut­né im vy­ho­vieť, na­koľ­ko pos­ta­čí len pretl­mo­če­nie spi­su tl­moč­ní­kom pria­mo pri preš­tu­do­va­ní spis­vé­ho ma­te­riá­lu).

 

To, že prá­vo na tl­moč­ní­ka nie je ab­so­lút­ne potvr­dil aj Ústav­ný súd SR (I. ÚS 257/2010) s tým, že neexis­tu­je prá­vo ob­vi­ne­né­ho, aby bo­lo pre­lo­že­né úpl­ne všet­ko čo sa na­chá­dza v spi­se (prí­pad­ne aj ce­lý spis).

 

Pos­ta­čí ako je spis pretl­mo­če­ný a prek­lad by sa mal vy­ža­do­vať len v prí­pa­doch, keď ide o hlav­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du, kto­ré sa tý­ka­jú ob­vi­ne­nia (nap­rík­lad uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ob­ža­lo­by, či roz­sud­ku). Ta­ký­to pos­tup by však mal pri­chá­dzať do úva­hy len v prí­pa­doch, ked o tom po­žia­da ob­vi­ne­ný. Ak ob­vi­ne­né­mu sta­čí len pretl­mo­če­nie roz­hod­nu­tia s od­ovod­ne­ním (prí­pad­ne aj za po­mo­ci ob­haj­cu), nič ne­naz­na­ču­je, že by iš­lo o po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho byť oboz­ná­me­ný s tým čo sa mu kla­die za vi­nu v ka­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie, prí­pad­ne o po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces.

 

Po­ru­še­ním Do­ho­vo­ru ne­bo­la do­kon­ca ani ab­sen­cia prek­la­du pí­som­né­ho roz­sud­ku a to v prí­pa­de ak s je­ho ob­sa­hom a od­ôvod­ne­ním bol dos­ta­toč­ne oboz­ná­me­ný a príá­pad­ne aj za po­mo­ci ob­haj­cu mo­hol po­dať od­vo­la­nie. Rov­na­ko tak nie je po­ru­še­ním do­ho­vo­ru ak tl­mo­če­nie nie je si­mul­tán­ne.

 

(tl­mo­če­nie súk­rom­ných roz­ho­vo­rov ad­vo­ká­ta s ob­haj­com)

 

Z prá­va na tl­mo­če­nie vy­plý­va ďal­šia za­ují­ma­vá otáz­ka a to, či ob­haj­ca má prá­vo na tl­moč­ní­ka (prib­ra­té­ho štá­tom) na pretl­mo­če­nie je­ho roz­ho­vo­ru s ob­ža­lo­va­ným,kto­rý je cu­dzi­nec nap­rík­lad v pries­to­roch väz­ni­ce (či mi­mo vy­ko­ná­va­nia pro­ces­ných úko­nov). Prá­vo na tl­moč­ní­ka sa tý­ka len ko­na­nia, kto­ré sa vo­či ob­vi­ne­né­mu ve­die (te­da ko­na­nia pred štát­ny­mi or­gán­mi kto­ré­ho ho ve­dú (po­li­cajt, pro­ku­rá­to­ra a súd), t. j. má prá­vo byť oboz­ná­me­ný s vzne­se­ním ob­vi­ne­ním a to v ja­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie a má prá­vo poz­nať a mať pretl­mo­če­né všet­ky re­le­van­tné dôak­zy, kto­ré sa vo ve­ci vy­ko­na­li (sa­moz­rej­me má prá­vo aj vy­po­ve­dať v ja­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie v ko­na­ní pred sú­do­ma po­dob­ne). Po­vin­nosť štá­tu oh­ľad­ne prá­va na tl­mo­če­nie tým kon­čí.

Ob­haj­ca kto­rý ob­vi­ne­né­mu ne­ro­zu­mie si mu­sí tl­moč­ní­ka za­bez­pe­čiť sám a na vlas­tné nák­la­dy po­kiaľ sa s ním chce ra­diť osa­mo­te (a to sa tý­ka aj us­ta­no­ve­né­ho ob­haj­cu, kto­rý si tie­to nák­la­dy po­tom mô­že up­lat­ňo­vať ako účel­ne vy­na­lo­že­né nák­la­dy). Pri vy­šet­ro­va­cích úko­noch, či pria­mo v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti však má mať ob­haj­ca „po ru­ke“ tl­moč­ní­ka, aby ve­del s ob­vi­ne­ným účin­ne rea­go­vať a prí­pad­ne si aj up­ra­viť tak­ti­ku ob­ha­jo­by.

 

V pod­sta­te prá­vo na tl­moč­ní­ka pla­tí pre ko­na­nie, kto­ré sa vo­či ob­vi­ne­né­mu ve­die, nie pre súk­rom­né roz­ho­vo­ry ob­vi­ne­né­ho s ob­haj­com. Ob­haj­ca vy­ko­ná­va za­stu­po­va­nie na účet ob­vi­ne­né­ho (v prí­pa­de ak je zvo­le­ný), res­pek­tí­ve na účet štá­tu (ak je us­ta­no­ve­ný, av­šak nák­la­dy pred­kla­dá až po prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia). Ob­haj­ca je pri­tom po­vin­ný viesť účin­nú ob­ha­jo­bu a ak jej pod­sta­tou by ma­lo byť aby si ob­haj­ca s ob­vi­ne­ným ro­zu­me­li. Z toh­to poh­ľa­du by mal tl­moč­ní­ka za­bez­pe­čiť ob­haj­ca.

 

To pla­tí aj opač­ne, čo za­čí­na byť ur­či­tá tak­ti­ka ob­vi­ne­ných, kto­rí si zvo­lia za ob­haj­cu ad­vo­ká­ta, kto­rý je z cu­dzi­ny a ne­ro­zu­mie slo­ven­ské­mu ja­zy­ku. Ani v ta­kom­to prí­pa­de európ­ska ju­di­ka­tú­ra ne­vy­ža­du­je po­vin­nosť štá­tu us­ta­no­viť tl­moč­ní­ka pre ko­mu­ni­ká­ciu s ob­haj­com, pre­to­že štát ne­zod­po­ve­dá za ťaž­kos­ti, kto­ré ob­vi­ne­né­mu z voľ­by vznik­li (roz­hod­nu­tie EKLP o nep­ri­ja­teľ­nos­ti X. Pro­ti Ra­kús­ku zo dňa 29.05.1975).

 

K pís­me­nu B/

 

1/ (pred­nes ob­ža­lo­by) – slo­vo pred­nes zna­me­ná ho­vo­riť bez príp­ra­vy, mať bez­pros­tred­nú šty­li­zá­ciu, ide o reč nie čí­ta­nie. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né us­tú­piť od to­ho aby pro­ku­rá­tor mu­sel čí­tať ob­ža­lo­bu na HP a to aj na­priek to­mu, že všet­ky stra­ny a súd ju ma­jú k dis­po­zí­cii (čí­ta­nie ob­ža­lo­by zby­toč­ne zdr­žu­je HP, na­koľ­ko v praxi, pri ob­ža­lo­bách, kto­ré sa tý­ka­jú nap­rík­lad 60 sku­to­kov, tr­vá čí­ta­nie ob­ža­lo­by aj nie­koľ­ko ho­dín). Pos­ta­čí, keď pro­ku­rá­tor struč­ne pred­ne­sie ob­ža­lo­bu (uve­die nap­rík­lad me­no, priez­vis­ko ob­ža­lo­va­né­ho a trest­ný čin, kto­ré­ho spá­chanie sa mu kla­die za vi­nu). Prob­lé­mom je, či pro­ku­rá­tor mô­že už pri pred­ne­se me­niť sku­tok, či práv­nu kva­li­fi­ká­ciu uve­de­nú v pí­som­ne vy­ho­to­ve­nej ob­ža­lo­be. Ja v tom ne­vi­dím žiad­ny zá­sad­ný prob­lém po­kiaľ zos­ta­ne za­cho­va­ná to­tož­nosť skut­ku.

 

2/ súd zis­ťu­je, či prí­pad­ná nep­rí­tom­nosť ob­vi­ne­né­ho na HP nez­ne­mož­ňu­je je­ho ko­na­nie

 

- v tom­to sme­re je nut­né uviesť, že účasť ob­vi­ne­né­ho na HP je vždy je­ho prá­vom, nik­dy nie je­ho po­vin­nos­ťou, ob­vi­ne­ný te­da má prá­vo vzdať sa prá­va na ve­de­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho pro­ce­su v je­ho prí­tom­nos­ti, t. j. vzdať sa aj prá­va na vý­sluch sved­kov, na spo­chyb­ňo­va­nie dô­ka­zov ob­ža­lo­by, pri­čom tak mu­sí uro­biť vý­slov­ným vy­hlá­se­ním kto­ré nev­zbu­dzu­je po­chyb­nos­ti (naj­lep­šie v ko­na­ní pred sú­dom ús­tne do zá­pis­ni­ce, res­pek­tí­ve pí­som­ným po­da­ním)

 

Súd by nik­dy ne­mal ob­vi­ne­né­ho nú­tiť aby sa zú­čas­tnil ko­na­nia pred sú­dom a to len pre­to, že je ná­zo­ru, že prá­va úp­ra­va, kto­rú zvo­lil zá­ko­no­dar­ca zne­mož­ňu­je ko­na­nie HP v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho (ide o prí­pa­dy za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy, pri kto­rých niek­to­ré sú­dy vy­slo­ve­ne kon­šta­tu­jú, že HP pri tom­to tres­tnom či­ne ne­mož­no ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pre­to­že práv­na úp­ra­va „na­ťa­hu­je“ sku­tok až do roz­hod­nu­tia sú­du a te­da ob­vi­ne­ný by mal mať vždy prá­vo sa ku skut­ku („na­tiah­nu­tej čas­ti“ skut­ku) vy­jad­riť). Ten­to ná­zor mož­no ak­cep­to­vať len po­tiaľ, že ob­vi­ne­ný by mal mať mož­nosť sa vy­jad­riť k skut­ko­vým okol­nos­tiam, av­šak ne­mal by byť k to­mu nú­te­ný. Ak ob­vi­ne­ný vy­slo­ve­ne po­žia­dal o ko­na­nie v nep­rí­tom­nos­ti, či sa ne­dos­ta­vil a re­le­van­tne sa neos­pravdl­nil a sú spl­ne­né pod­mien­ky na ko­na­nie v nep­rí­tom­nos­ti, súd by mal ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a ne­mal by ob­ža­lo­va­né­ho nú­tiť aby sa HP zú­čas­tnil pro­ti je­ho vô­li.

 

Ďal­ším prob­lé­mom je hod­no­te­nie, či vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho že sa vzdá­va prá­va na kon­tra­dik­tór­ny pro­ces sa vzťa­hu­je len na to kto­ré na­ria­de­né HP ale­bo pla­tí na ce­lé HP (t.j. prí­pad­ne na všet­ky di­el­čie po­jed­ná­va­nia, kto­ré sa vo ve­ci bu­dú ko­nať pri od­ro­čo­va­ní HP). V prí­pa­de, že to nie je z vy­hlá­se­nia ob­ža­lo­va­né­ho zrej­mé, ma­lo by sa pred­pok­la­dať, že sa ta­ké­to vy­hlá­se­nie tý­ka len da­né­ho kon­krét­ne­ho po­jed­ná­va­nia a pri prí­pad­nom od­ro­če­ní HP by sa mal ob­vi­ne­ný opä­tov­ne pred­vo­lať na HP. Pod­ľa ju­diak­tú­ry od­vo­la­cích sú­dov (nap­rík­lad Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve) by sa tak­to ma­lo pos­tu­po­vať vždy, te­da aj v prí­pa­doch keď ob­ža­lo­va­ný vy­slo­ve­ne vy­hlá­si, že chce aby sa kom­plet­né HP (t. j. prí­pad­ne všet­ky po­jed­ná­va­nia) ko­na­li v je­ho nep­rí­tom­nos­ti s tým, že chce byť in­for­mo­va­ný až o roz­hod­nu­tí sú­du.

 

Ten­to ná­zor ne­po­va­žu­jem za správ­ny. Ak ob­ža­lo­va­ný jed­noz­nač­ne vy­hlá­si že sa nech­ce ko­na­nia pred sú­dom zú­čas­tniť a to ce­lé­ho ko­na­nia pred sú­dom vrá­ta­ne vy­hla­so­va­nia roz­sud­ku, ma­la by sa ta­ká­to vô­ľa ob­vi­ne­né­ho reš­pek­to­vať a ob­vi­ne­ný by ne­mal byť pred­vo­lá­va­ný na ďal­šie HP (te­da ne­mal by byť ob­ťa­žo­va­ný štá­tom keď vy­užil svo­je op­ráv­ne­nie a vzdal sa prá­va na súd­ny pro­ces v je­ho prí­tom­nos­ti). Ná­miet­ky, že sa ob­ža­lo­va­ný ne­mô­že vzdať prá­va „dop­re­du“ sú neak­cep­to­va­teľ­né, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný sa ni­čo­ho „dop­re­du“ nez­dá­va, vie, že sa vo ve­ci ko­ná HP, kto­ré už bo­lo na­ria­de­né, či sa už za­ča­lo a vzá­da sa prá­va na prí­tom­nosť na tom­to na­ria­de­nom, či už za­ča­tom HP (hlav­né po­jed­ná­va­nie protim tvo­rí je­den ce­lok a len vnú­tor­ne sa mô­že čle­niť na via­ce­ro čias­tko­vých ko­na­ní, čo sa stá­va pri od­ro­če­ní po­jed­ná­va­ní).

 

2/ struč­ne k vy­hlá­se­niam ob­vi­ne­né­ho – tu sú za­ují­ma­vým prí­pa­dy, keď sú via­ce­rí spolu­ob­ža­lo­va­ní a z to­ho nap­rík­lad je­den vy­hlá­si vi­nu, kto­rá je pri­ja­tá, dru­hý vy­hlá­si ne­vi­nu a ve­die sa do­ka­zo­va­nie, v kto­rom sa na­po­kon preu­ká­že že vô­bec nej­de o trest­ný čin, že ho nes­pá­cha­li ob­ža­lo­va­ní. Ako pos­tu­po­vať pri ob­ža­lo­va­nom, kto­rý vy­hlá­sil vi­nu, av­šak na HP bo­lo preu­ká­za­né, že spá­chať trest­ný čin ne­mo­hol, ako má súd pos­tu­po­vať, keď vy­hlá­se­nie vi­ny je ne­na­pad­nu­teľ­né do­kon­ca aj od­vo­la­ním a v pod­sta­te má pri­ja­tie vy­hlá­se­nia vi­ny cha­rak­ter prá­vop­lat­nos­ti vý­ro­ku o vi­ne. Ďal­ším za­ují­ma­vým prí­pa­doch je vy­hlá­se­nie vi­ny v prí­pa­doch za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy a nás­led­né­ho uh­ra­de­nia dl­žné­ho vý­živ­né­ho nap­rík­lad v od­vo­la­com ko­na­ní, kde sa vec dos­ta­la kvo­li od­vo­la­niu do vý­ro­ku o tres­te.

 

Do­ka­zo­va­nie: (pou­čo­va­cia po­vin­nosť sú­du, všet­ky pou­če­nia vy­po­čú­va­ným oso­bám reali­zu­je súd)

 

1/ vý­sluch ob­vi­ne­né­ho (§ 258 Tr. por. súd „umož­ní pro­ku­rá­to­ro­vi vy­slúch­nuť ob­ža­lo­va­né­ho“ – mož­no z toh­to slov­né­ho spo­je­nia vy­vo­diť že má pro­ku­rá­tor vždy po­vin­nosť vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho? Mu­sí tak uro­biť ked ide o spo­ro­vé ko­na­nie a on má dô­kaz­né bre­me­no a chce mať inú pro­ces­nú tak­ti­ku?  

 prík­lad - v praxi sa stá­va, že pro­ku­rá­tor vy­hlá­si, že ne­má zá­ujem na vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko on chce preu­ká­zať vi­nu iný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi a pod­ľa ne­ho ob­vi­ne­ný aj tak ne­ho­vo­rí prav­du, nás­led­ne ani ob­haj­ca ne­má zá­ujem na vy­ko­na­ní vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (čo v ta­kom prí­pa­de má uro­biť sud­ca? Mož­no nú­tiť pro­ces­nú stra­nu k dô­kaz­nej ak­ti­vi­te?

 

Niek­to­rí sud­co­via vy­zva­li pro­ku­rá­to­ra, aby vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho us­ku­toč­nil, na­koľ­ko mu to pri­ka­zu­je Trest­ný po­ria­dok a do­kon­ca mu hro­zi­li ulo­že­ním po­riad­ko­vej po­ku­ty.

 

Už z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že súd má umož­niť pro­ku­rá­to­ro­vi vy­po­čuť ob­ža­lo­va­né­ho. Slo­vo umož­niť roz­hod­ne ne­mož­no vy­kla­dať tak, že by pro­ku­rá­tor mu­sel ob­ža­lo­va­né­ho vy­po­čuť vždy a za kaž­dých okol­nos­tí. Na­vy­še, v spo­ro­vom ko­na­ní, kde je zá­sad­ne ve­cou pro­ku­rá­to­ra dr­žať ob­ža­lo­bu a dô­kaz­né bre­me­no nie je mies­to na to, aby súd nú­zil pro­ku­rá­to­ra do vy­ko­na­nia ur­či­té­ho dôak­zu. Súd pri­tom ne­má žiad­ne zá­kon­né op­ráv­ne­nie nú­tiť kto­rú­koľ­vek stra­nu do vy­ko­na­nia ur­či­té­ho dô­ka­zu.

 

Ak pro­ku­rá­tor nech­ce vy­po­čuť ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko je­ho vý­po­veď k preu­ká­za­niu vi­ny ne­pot­re­bu­je, súd má od­mie­ta­vé sta­no­vis­ko pro­ku­rá­to­ra k mož­nos­ti vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho re­šoek­to­vať a za­zna­čiť do zá­pis­ni­ce a nás­led­ne dať mož­nosť ob­ha­jo­be aby vy­po­ču­la ob­vi­ne­né­ho. Ak to aj ob­ha­jo­ba od­miet­ne, tak by súd mal sám mal opä­tov­ne pou­čiť ob­vi­ne­né­ho, že má prá­vo sa vy­jad­riť k ob­ža­lo­be, či k up­lat­ne­né­mu ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy a po­dob­ne a dať mu mož­nosť aby sa vy­jad­ril. Bu­de nás­led­ne na ob­ža­lo­va­nom či tú­to mož­nosť vy­uži­je (ak má ob­ža­lo­va­ný zá­ujem je nut­né mu vždy pos­kyt­núť pries­tor na to, aby sa mo­hol k ob­ža­lo­be vy­jad­riť).

 

(sta­no­ve­né po­ra­die vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov) – Tres­tným po­riad­kom sta­no­ve­né po­ra­die vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov na hp (ob­vi­ne­ný, poš­ko­de­ný, sved­ko­via a po­dob­ne) je ob­li­ga­tór­ne, či ho mož­no aj ľu­bo­voľ­ne me­niť pod­ľa návr­hov strán? V praxi je bež­né, že naj­mä ob­ha­jo­ba, ale už nie­ke­dy aj pro­ku­rá­tor navr­hnú iné po­ra­die sved­kov (nap­rík­lad pro­ku­rá­tor aby sa za­ča­lo čí­ta­ním od­pos­lu­chov, či ob­haj­ca aby ob­vi­ne­ný mo­hol vy­po­ve­dať až ako pos­led­ný).

 

Súd by zá­sad­ne mal stra­nám vy­ho­vieť ak žia­da­jú o zme­ny po­ra­dia vy­ko­ná­va­nia jed­not­li­vých dô­ka­zov, ak je ich žia­dosť re­le­van­tne pod­lo­že­ná, av­šak ne­mu­sí byť pod­rob­ne zdô­vod­ne­ná (pro­ku­rá­tor ako aj ob­haj­ca ma­jú vlas­tnú tak­ti­ku na HP a súd ne­má pre­čo zis­ťo­vať bliž­šie mo­tív návr­hu na zme­nu po­ra­dia vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov). Pred roz­hod­nu­tím o návr­hu na zme­nu v po­ra­dí vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov by mal súd vždy naj­skôr zis­tiť ná­zor proti­stra­ny. Vo vy­slo­ve­ne spor­ných prí­pa­doch by mal súd roz­hod­núť tak, že do­ka­zo­va­nie sa bu­de vy­ko­ná­vať pod­ľa po­ra­dia sta­no­ve­né­ho Tres­tným po­riad­kom (nap­rík­lad spor pro­ku­rá­to­ra o to ke­dy má vy­po­ve­dať ob­vi­ne­ný, keď ob­haj­ca chce aby ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dal až ako pos­led­ný)

 

Pries­tor na zme­nu po­ra­dia vo vy­ko­ná­va­ní do­ka­zo­va­nia na HP by mal súd reš­pek­to­vať v prí­pa­doch ked ta­kú zme­nu navr­hne pro­ku­rá­tor, na­koľ­ko ten má dô­kaz­né bre­me­no a mal by mu byť na hp da­ný pries­tor, aby si sám zvo­lil pro­ces­nú tak­ti­ku a navr­hol po­ra­die vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov (nap­rík­lad za­čať aj čí­ta­ním od­pos­lu­chov).

 

prík­lad dru­hý (ob­vi­ne­ný chce vy­po­ve­dať až ako pos­led­ný) – v praxi po­žia­da ob­vi­ne­ný sám ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu, že ob­vi­ne­ný sí­ce chce vy­po­ve­dať, ale chce tak uro­biť až na zá­ver do­ka­zo­va­nia – čo v ta­kých prí­pa­doch? K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že ak súd za­miet­ne ta­ký­to návrh ob­ha­jo­by tak ta­ké­to roz­hod­nu­tie sú­du sa dá ľah­ko obísť a to tak, že ob­vi­ne­ný od­miet­ne vy­po­ve­dať  nás­led­ne po vy­ko­na­ní všet­kých dô­ka­zov pred­stú­pi ob­haj­ca, kto­rý uve­die, že ob­vi­ne­ný sa roz­ho­dol pred­sa len vy­po­ve­dať. Súd ne­mô­že brá­niť ob­vi­ne­né­mu aby sa na HP vy­jad­ril k ve­ci a to v kto­rom­koľ­vek štá­diu HP, pre­to­že by ta­kú­to žia­dosť ob­vi­ne­né­ho mal reš­pek­to­vať a umož­niť je­ho vý­sluch. Keď­že ide o dô­kaz­ný návrh ob­ha­jo­by, pr­vá by ma­la ob­vi­ne­né­ho vy­po­čuť ob­ha­jo­ba a nás­led­ne pro­ku­rá­tor.

 

prík­lad tre­tí (vý­sluch k dô­ka­zom, kto­ré eš­te ne­bo­li na HP vy­ko­na­né)– ako pos­tu­po­vať v prí­pa­doch, keď ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dá a nás­led­ne sa ho chce pro­ku­rá­tor spý­tať aj na ve­ci kto­ré sú v od­pos­lu­choch? Čas­té ná­miet­ky ob­ha­jo­by sú ta­ké, že sa ob­vi­ne­né­ho na od­pos­lu­chy nie je mož­né eš­te vy­po­čuť, na­koľ­ko eš­te ne­bo­li na HP vy­ko­na­né?. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je od­pos­lu­chy pot­reb­né vy­ko­ná­vať po­čas vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, te­da po je­ho vy­jad­re­ní k sa k ob­ža­lo­be. Pro­ku­rá­tor po­čas vý­slu­chu buď od­pos­lu­chy preh­rá ale­bo ich pre­čí­ta a bu­de ob­vi­ne­né­mu klásť otáz­ky oh­ľad­ne vy­ko­na­ných od­pos­lu­chov. Pôj­de o pa­ra­lel­né vy­ko­ná­va­nie dvoch dô­kaz­ných pros­tried­kov sú­čas­ne, čo Trest­ný po­ria­dok ne­za­ka­zu­je. Tak to mô­že byť aj v prí­pa­doch ak je ne­vyh­nut­né aby sa ob­ža­lo­va­ný vy­jad­ril k lis­tin­ným dô­ka­zom.

 

prík­lad štvr­tý (aké vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho z PK mož­no čí­tať?) – us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. ho­vo­rí, že sa pre­čí­ta skor­šia vý­po­ved ob­ža­lo­va­né­ho. Z to­ho us­ta­no­ve­nia sa­moz­rej­me vy­plý­va, že sa mô­že čí­tať len vý­po­ved, kto­rú vy­ko­nal v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, te­da po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Vzhľa­dom na uve­de­né nep­ri­chá­dza do úva­hy čí­ta­nie vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho, kto­rú vy­ko­nal ako po­doz­ri­vý (zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho – po­doz­ri­vé­ho). Po­kiaľ ide o vý­po­ve­de v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, tak, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, ne­mož­no pre­čí­tať vý­po­ved ob­vi­ne­né­ho, kto­rú vy­ko­nal pri vý­slu­chu o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Ta­ká­to vý­po­veď pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie nie je pri­már­ne za­me­ra­ná na vy­jad­re­nie sa ob­vi­ne­né­ho k skut­ku, či k práv­nej kva­li­fi­ká­cii, ale slú­ži na roz­ho­do­va­nie o väz­be. De le­ge fe­ren­da by bo­lo pot­reb­né v Tres­tnom po­riad­ku vy­slo­ve­ne špe­ci­fi­ko­vať kto­ré vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní mož­no na hlav­nom po­jed­ná­va­ní čí­tať.

 

2/ vý­sluch sved­kov  

 

prík­lad pr­vý (sve­dok si nič ne­pa­mä­tá)

 

Do ur­či­tej mie­ry sú prob­le­ma­tic­kým prí­pa­dy, ked sve­dok uve­de­nie vo svo­jej vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, že si nič ne­pa­mä­tá a nás­led­ne aj na kaž­dú otáz­ku od­po­ve­dá že si ne­pa­mä­tá. V ta­kých­to prí­pa­doch pro­ku­rá­tor spra­vid­la navr­hne čí­ta­nie vý­po­ve­de ta­ké­ho­to sved­ka z PK, av­šak ob­ha­jo­ba spra­vid­la po­dá ná­miet­ku, že v ta­kých­to prí­pa­doch nej­de o roz­po­ry ako to vy­ža­du­je § 264 Tr. por. a pre­to ta­kú­to vý­po­veď ne­mož­no pre­čí­tať.

 

Mož­no v ta­kých prí­pa­doch čí­tať je­ho vý­po­veď z PK? Us­ta­no­ve­nie § 264 Tr. por. umož­ňu­je čí­tať vý­po­ved sved­ka len v po­rí­pa­doch ak sú vo vý­po­ve­diach sved­ka roz­po­ry – mož­no to pou­žiť aj v prí­pa­doch ked uvá­dza že si ne­pa­mä­tá? Sú to roz­po­ry vo vý­po­ve­diach? Ako mô­žu stra­ny vy­po­čuť ta­ké­ho sved­ka ked od­po­ve­dá len tak že si ne­pa­mä­tá?

 

Súd pred roz­hod­nu­tím o ná­miet­ke by mal dať mož­nosť stra­ne kto­rá vý­sluch ve­die a navr­hu­je pre­čí­tať vý­sluch z PK, aby sved­ko­vi „os­vie­ži­la pa­mäť“ a to kla­de­ním otá­zok (te­da vy­ne­chá sa mo­no­ló­go­vá časť vý­slu­chu a hneď sa pris­tú­pi ku kla­de­niu otá­zok). Ak aj tu bu­de sve­dok vy­po­ve­dať že si nič ne­pa­mä­tá a proti­stra­na bu­de na­ďa­lej tr­vať na svo­jej ná­miet­ke o za­miet­nu­tí mož­nos­ti pre­čí­tať vý­po­ved sved­ka z Pk, mal by jej súd vy­ho­vieť a ta­kú­to vý­po­veď z Pk nep­re­čí­tať a to hlav­ne v prí­pa­doch, keď ta­ký­to vý­sluch sved­ka v PK ne­bol vy­ko­na­ný s mož­nos­ťou ob­ha­jo­by klásť otáz­ky ako aj pre­to, že ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia by ma­lo byť v ko­na­ní pred sú­dom, kde by ma­la byť da­ná všeo­bec­ná pred­nosť ús­tnym vý­slu­chom sved­kov pred čí­ta­ním vý­slu­chov z PK (na­po­kon súd ne­mu­sí čí­tať vý­po­ve­de sved­kov z PK ani v prí­pa­doch ak sú v nich sku­toč­né roz­po­ry, čo vy­plý­va zo slo­va „mô­že“ kto­ré bo­lo pou­ži­té v us­ta­no­ve­ní § 264). Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru na­vy­še ne­mož­no ozna­čiť za roz­po­ry vo vý­po­ve­diach si­tuácie, ak sve­dok uvá­dza že si ne­pa­mä­tá. V ta­kých­to prí­pa­doch sve­dok ne­vy­po­ve­dá roz­diel­ne, pre­to­že v pod­sta­te vy­po­ve­dal len v príp­rav­nom ko­na­ní, na­koľ­ko na hp uvá­dzal len to, že si ne­pa­mä­tá, čo nie je roz­diel­na vý­po­veď od vý­po­ve­de v pk (roz­diel vo vý­po­ve­diach zna­me­ná, že sve­dok vy­po­ve­dá roz­die­le­ne o skut­ko­vých okol­nos­tiach prí­pa­du, či o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, te­da o tom, čo svo­ji­mi vlas­tný­mi zmys­la­mi vní­mal, čo roz­hod­ne nespĺňa ta­ká vý­po­veď v kto­rej neu­vá­dza nič).

 

prík­lad dru­hý (vý­sluch sved­ka, kto­rý sa na­chá­dza v cu­dzi­ne, kto­ré­ho vý­po­veď je pod­stat­ná pre roz­hod­nu­tie), ide o dve si­tuácie:

 

a)                                                                              je­ho po­byt je zná­my (je nap­rík­lad aj vo väz­be)

b)                                                                             ob­vi­ne­ný je v cu­dzi­ne, av­šak je­ho po­byt nie je zná­my

 

A- ak stra­na navr­hne vý­sluch sved­ka,kto­rý sa na­chá­dza v cu­dzi­ne mô­že súd pod­ľa § 277 ods. 3 Tr. por., navr­hnúť aby ho za­bez­pe­či­la stra­na kto­rá ho navrh­la. Súd mô­že vy­ko­nať po­kus o do­ru­če­nie pred­vo­la­nia ta­ké­mu­to sved­ko­vi naj­mä v prí­pa­doch, ak sa sve­dok má na­chá­dzať v kra­ji­nách mi­mo EU, či Euró­py (po­kiaľ ide o štá­ty EU nič neb­rá­ni pro­ku­ra­tú­re aby za­sla­la sved­ko­vi pred­vo­la­nie na HP).

 

Ak sa sve­dok ne­dos­ta­ví (prí­pad­ne ozná­mi, že sa dos­ta­viť nech­ce ale inak je ochot­ný vy­po­ve­dať) mal by súd vy­tvo­riť pod­mien­ky na mož­nos­ti reali­zá­cie ta­ké­ho­to sved­ka (nap­rík­lad po­žia­dať o je­ho vý­sluch s mož­nos­ťou ob­haj­cu a por­ku­rá­to­ra sa na vý­slu­chu zú­čas­tniť, prí­pad­ne vy­po­čuť sved­ka ces­tou vi­deo­kon­fe­ren­cie – to je skôr že­le­nie mož­né­ho vý­vo­ja pre bu­dúc­nosť). V prí­pa­doch, keď nap­rík­lad stra­ny navr­hnú že nie je pot­reb­ná ich osob­ná účasť pri vý­slu­chu a pos­ta­čí len do­ru­čiť otáz­ky, mal by to súd reš­pek­to­vať, vy­žia­dať si od strán otáz­ky sved­ko­vi (po­sú­diť či nie sú nep­rí­pus­tné a ak niek­to­ré sú tak tie vy­šktr­núť) a nás­led­ne tie­to otáz­ky za­kom­po­no­vať do žia­dos­ti o vý­sluch.  

 

Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ESLP nes­ta­čí keď súd len vy­ko­nal po­kus o pred­vo­la­nie sved­ka z cu­dzi­ny, na­koľ­ko je ne­vyh­nu­té pod­nik­núť aj ďal­šie kro­ky, ako nap­rík­lad žia­dosť o práv­nu po­moc (vy­po­ču­tie sved­ka v za­hra­ni­čí), prí­pad­ne uta­je­nie sved­ka a po­dob­ne

 

B - (pro­ku­rá­tor a sve­dok kto­ré­ho po­byt v cu­dzi­ne je nez­ná­my) Po­kiaľ ide o vý­sluch sved­kov, tak len to, že sa sve­dok na­chá­dza v cu­dzi­ne nes­ta­čí k to­mu, aby bo­la pre­čí­ta­ná je­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia, ak ob­ža­lo­va­ný, či as­poň je­ho ob­haj­ca v príp­rav­nom ko­na­ní ne­mal mož­nosť sa ta­ké­ho­to vý­slu­chu zú­čas­tniť a klásť sved­ko­vi otáz­ky. To pla­tí o to viac ak ide o sved­ka us­ved­ču­jú­ce­ho, či roz­ho­du­jú­ce­ho pre ob­ža­lo­bu. Pro­ku­rá­tor by mal na­vy­še preu­ká­zať, že vy­vi­nul úsi­lie o za­bez­pe­če­nie účas­ti ta­ké­ho­to sved­ka na po­jed­ná­va­ní, či že vy­vi­nul úsi­lie na zis­ťo­va­ní po­by­tu sved­ka v cu­dzi­ne. Po­kiaľ ta­ký­to sve­dok má nez­ná­my po­byt v cu­dzi­ne a ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho ob­haj­ca ne­mal nik­dy mož­nosť ta­ké­ho­to sved­ka vy­po­čuť a ne­súh­la­sí s čí­ta­ním je­ho vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia (čím by sa ob­ža­lo­va­ný vzdal prá­va kon­fron­to­vať a spo­chyb­niť sved­ka) nie je mož­né ta­ký­to dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom vy­ko­nať (pre­čí­tať pod­ľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. (čí­tať vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka z PK mož­no len vte­dy ak vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka nie je roz­ho­du­jú­ca pre uz­na­nie vi­ny, či as­poň pod­stat­ná)

 

Tu mož­no spo­me­núť roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Breuk­ho­ven pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke (roz­su­dok se­ná­tu z 21.07.2011), kde súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie člán­ku 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) Dpho­vo­ru. V da­nej ve­ci bol sťa­žo­val od­sú­de­ný za ob­cho­do­va­nie s ľud­mi a ku­pliar­stvo s tým, že us­ved­ču­jú­ci­mi dô­kaz­mi tu bo­li vý­slu­chy pia­tich ru­mun­ských di­ev­čat, kto­ré bo­li v PK vy­po­ču­té sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie ako tzv. neod­klad­ný úkon bez prí­tom­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa a aj je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu (vy­po­ve­da­li, že ich ná­si­lím nú­til k pros­tu­tú­cii a po­dob­ne). Nás­led­ne súd na HP od­mie­tol vy­po­čuť tie­to sved­ky­ne s tým, že nie sú dos­tup­né (zrej­me sa vrá­ti­li do Ru­mun­ska) a na­vy­še iš­lo o neod­klad­ný úkon. ESLP pri­po­me­nul, že sú­dy ma­li vy­vi­núť úsi­lie aby ob­vi­ne­ný mo­hol tie­to sved­ky­ne vy­po­čuť pre­to­že s Do­vo­rom je nez­lu­či­teľ­né, aby od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie bo­lo za­lo­že­né vý­luč­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re na vý­po­ve­diach osôb, kto­ré ob­vi­ne­ný ne­mal mož­nosť vy­po­čuť.

 

- vý­sluch sved­ka, kto­rý je je­din­ným ale­bo pod­stat­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom (prá­vo na vy­po­ču­tie ta­ké­ho­to sved­ka zo stra­ny ob­ha­jo­by) – ta­kým sved­kom mô­že byť aj nap­rík­lad bý­va­lý spolu­ob­vi­ne­ný

 

Pri tých­to sve­dec­tvách je pod­stat­ným ur­če­nie to­ho, či vý­po­veď kon­krét­ne­ho sved­ka má pod­stat­ný vý­znam pre roz­hod­nu­tie o vi­ne ob­vi­ne­né­ho. Ide o prob­le­ma­ti­ku to­ho, čo mož­no ro­zu­mieť pod poj­mom „pod­stat­ný vý­znam“ pre roz­hod­nu­tie. Ak totž ob­vi­ne­ný ne­súh­la­sí s čí­ta­ním vý­po­ve­de pod­stat­né­ho sved­ka nie je mož­né čí­tať je­ho vý­po­veď z PK a to ani v prí­pa­doch ak je ta­ký­to sve­dok nap­rík­lad v cu­dzi­ne a po­dob­ne.

 

To, že de­fi­no­va­nie toh­to poj­mu je pod­stat­ným (a to sa­moz­rej­me aj pre súd kto­rý roz­hod­nu­je o po­da­nej ob­ža­lo­be a mal by dbať na fair pro­ces) je nut­né vy­vo­diť z to­ho, že prá­ve ta­ké­ho­to sved­ka je nut­né vy­po­čuť kon­tra­dik­tór­ne, t. j. naj­mä dať mož­nosť ob­ha­jo­be, či pria­mo ob­vi­ne­né­mu vy­po­čuť ta­ké­ho­to sved­ka (ak ta­kú­to mož­nosť chce ob­ha­jo­ba vy­užiť – ak nie tak sa vzda­la na vý­sluch ta­ké­ho­to sved­ka a je mož­né pre­čí­tať vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka z PK).

 

To, že ur­če­nie to­ho, ke­dy mož­no po­va­žo­vať sved­ka za „pod­stat­né­ho“ je dô­le­ži­tým aj pre ESLP mož­no vy­vo­diť z je­ho ju­di­ka­tú­ry, kto­rá kon­šta­tu­je, že roz­ho­du­jú­ci vý­znam vý­po­ve­de sved­ka je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia čl. 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru. ESLP pos­ky­tol pri de­fi­no­va­ní toh­to poj­mu po­mer­ne roz­diel­nu ju­di­ka­tú­ru, kto­rú sa sna­žil zjed­no­tiť v roz­hod­nu­tí Al-Khawaja a Ta­he­ry pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu zo dňa 15.12.2011), v kto­rom uvie­dol, že po­jem „roz­ho­du­jú­ci“ zna­me­ná viac než (je sil­nej­ší než) po­jem preu­ka­zu­jú­ci, zna­me­ná to te­da viac než len to, že bez spor­ných dô­ka­zov by sa od­sú­de­nie sta­lo me­nej prav­de­po­dob­né a os­lo­bo­de­nie viac prav­de­po­dob­né, pre­to­že inak by uve­de­nej de­fi­ní­cii vy­ho­vo­val kaž­dý dô­kaz. Slo­vo „roz­ho­du­jú­ci“ by ma­lo byť vy­kla­da­né úz­ko tak, že ozna­ču­je dô­kaz vý­znam­ný ale­bo dô­le­ži­tý, že ho mož­no po­va­žo­vať za ur­ču­jú­ci pre vý­sle­dok ko­na­nia. Tam kde vý­po­veď sved­ka, kto­ré­ho ob­ha­jo­ba ne­ma­la mož­nosť vy­po­čuť, je pod­po­re­ná ďal­ší­mi dô­kaz­mi, bu­de roz­ho­du­jú­ca po­va­ha spor­né­ho dôak­zu zá­vi­sieť na si­le tých­to pod­por­ných dô­ka­zov, čím bu­dú tie­to pod­por­né dô­ka­zy sil­nej­šie tým me­nej prav­de­po­dob­né bu­de že spor­ný dô­kaz bu­de mož­né po­va­žo­vať za roz­ho­du­jú­ci.

 

Za roz­ho­du­jú­ci dô­kaz je pot­reb­né po­va­žo­vať ta­ký dô­kaz, bez kto­ré­ho by zos­tá­va­jú­ce dô­ka­zy ne­bo­li dos­ta­toč­né k vy­slo­ve­niu vi­ny.

 

(sku­tok a práv­na kva­li­fi­ká­cia v ob­ža­lo­be sú pod­stat­né pre sta­no­ve­nie to­ho ke­dy ide o roz­ho­du­jú­ci us­ved­ču­jú­ci dô­kaz)

Po­kiaľ ide o to, ke­dy je dô­kaz je­di­ným, či pod­stat­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom, tak to, pod­ľa mňa, za­vi­sí od to­ho ako je pos­ta­ve­ná skut­ko­vá ve­ta ob­ža­lo­by a aká je práv­na kva­li­fi­ká­cia v ob­ža­lo­be. Tak nap­rík­lad, v kon­krét­nom prí­pa­de bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba na ob­vi­ne­né­ho pre zlo­čin sexuál­ne­ho ná­si­lia s tým, že skut­ko­vo iš­lo o prí­pad, v kto­rom mal ob­vi­ne­ný kon­tak­to­vať cez so­ciál­ne sie­te ma­lo­le­tých, do­hod­núť si s ni­mi stret­nu­tia a nás­led­ne ma­lo­le­tých fo­tog­ra­fo­vať na­hých s pu­ta­mi na ru­kách a po­dob­ne. Je­di­ným dô­ka­zom ná­si­lia, kto­rých sa mal vo­či nim ob­vi­ne­ný do­pus­tiť, bo­li len vý­po­ve­de ma­lo­le­tých a pre­to mu­se­li byť na hp zno­va vy­po­ču­tí, aby mal ob­vi­ne­ný (či ob­haj­ca) mož­nosť klásť tým­to sved­kom otáz­ky (v pk ta­kú mož­nosť ob­ha­jo­ba ne­ma­la). Ná­si­lie na ma­lo­le­tých sa na­po­kon na hp nep­reu­ká­za­lo a pre­to bol sku­tok prek­va­li­fi­ko­va­ný na vý­ro­bu por­nog­ra­fic­ké­ho di­ela a sexuál­ne zneu­ží­va­nie (for­mou bez­kon­tak­tné­ho zneu­ží­va­nia). Ak by pro­ku­rá­tor ža­lo­val len vý­ro­bu po­rog­ra­fic­ké­ho di­ela a sexuál­ne zneu­ží­va­nie, ne­mu­se­li byť ma­lo­le­tí vô­bec vy­po­ču­tí le­bo v pk bo­li za­is­te­né ce­lé sa­dy por­nog­ra­fic­kých fo­tiek a vi­deí, ktroé vy­ho­to­vo­val ob­vi­ne­ný a kto­rý aj bol na tých fot­kách a bo­li náj­de­né u ne­ho do­ma, v te­le­fo­ne, po­čí­ta­čí a po­dob­ne. Tie­to dô­ka­zy by pre tak­to pos­ta­ve­ný sku­tok a práv­nu kva­li­fi­ká­ciu sta­či­li aj bez vý­po­ve­dí ma­lo­le­tých.

Uve­de­né mož­no zhr­núť tak, že pro­ku­rá­tor mô­že oprieť ob­ža­lo­bu aj o dô­ka­zy, kto­ré ne­bo­li v PK vy­ko­na­né kon­tra­dik­tór­ne a navr­ho­vať ich pre­čí­ta­nie na HP. Sa­moz­rej­me súd mo­že mať iný ná­zor (ak ide o roz­ho­du­jú­ci dô­kaz tak súd mu­sí mať iný ná­zor, na­koľ­ko mu­sí ex of­fo dbať na to, aby ne­doš­lo k po­ru­še­niu Do­ho­vo­ru) a mô­že ich pred­vo­lať na hp na vý­sluch a to aj v prí­pa­doch, ak bo­li sved­ko­via vy­po­ču­tí v pk kon­tra­dik­tór­ne.

 

(vý­sluch ma­lo­le­té­ho sved­ka) Po­kiaľ ide o ma­lo­le­tých sved­kov, tak čas­té prob­lé­my v praxi spô­so­bu­je to, či ich mož­no vy­po­čú­vať na hp ak to zna­lec – psy­cho­lóg vo svo­jom zna­lec­kom po­sud­ku neod­po­rú­ča. Aj v tých­to prí­pa­doch mož­no ma­lo­le­tých sved­kov vy­po­čuť na hp, pre­to­že vy­jad­re­nie znal­cov psy­cho­ló­gov, že neod­po­rú­ča­jú dal­ší vý­sluch ma­lo­le­tých má vždy len od­po­rú­ča­jú­ci cha­rak­ter, je to len ich ná­zor a vô­bec nie je zá­väz­ný pre súd, či pre pro­ku­rá­to­ra. Súd a ani pro­ku­rá­tor by ta­ké­to od­po­rú­ča­nie ne­ma­li reš­pek­to­vať vte­dy, keď je zrej­mé že ma­lo­le­tý sve­dok je je­di­ným sved­kom us­ved­ču­jú­cim ob­ža­lo­va­né­ho, te­da je­di­ným roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom a ob­vi­ne­ný ne­mal nik­dy mož­nosť klásť ta­ké­mu­to sved­ko­vi otáz­ky (mož­no uro­biť vhod­né opat­re­nia na ochra­nu ma­lo­le­tých – vy­lú­čiť ve­rej­nosť, za­bez­pe­če­nie oso­bit­nej mies­tnos­ti pre ma­lo­le­tý­cha ich ro­di­čov aby sa nes­tret­li s ob­vi­ne­ným mi­mo po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, či s no­vi­nár­mi – aj to­to je­ho úlo­ha sú­du, kto­rý má za­bez­pe­čiť riad­ny prie­beh HP a vý­kon práv ob­ha­jo­by ale aj mu­sí chrá­niť zá­uj­my ma­lo­le­tých osôb).

Pri 14. roč­ných sved­koch je tre­ba sa za­me­rat aj na to ke­dy dovr­sia 15 ro­kov. Ak dovr­sia 15 ro­kov v ča­se ko­na­nia pred ko­na­ním hp, mu­sia byť zno­va vy­po­ču­tí už ako riad­ni (ne­ma­lo­le­tí) sved­ko­via a je bez vý­zna­mu že v pk bo­li rid­ne vy­po­ču­tí eš­te ako sved­ko­via mlad­sí 15 ro­kov. Pre­to je nie­ke­dy zby­toč­né pre­po­čú­vat ta­ké­ho­to sved­ka zno­va ako oso­bu mlad­siu ako 15 ro­kov, ked za pár dní 15 ro­kov bu­de mať a mu­sí sa vy­po­čuť štan­dar­tne

Ak ide o sved­ka, kto­rý vy­po­ve­dal v Pk a nás­led­ne je ne­dos­tup­ný (nap­rík­lad nez­vest­ný, nez­ná­my po­byt v cu­dzi­ne a po­dob­ne) tak naj­skôr je ne­vyh­nu­té vy­vi­núť úsi­lie o zis­te­nie je­ho po­by­tu a ak sa to ne­po­da­rí, tak je mož­né je­ho vý­po­veď z PK čí­tať len v prí­pa­doch ak nej­de o roz­ho­du­jú­ce­ho sved­ka (tak­že nas­le­do­vať bu­de po­su­dzo­va­nie to­ho, či ide o roz­ho­du­jú­ci dô­kaz). Ak áno, tak je­ho pre­čí­ta­nie, či skôr za­lo­že­nie od­sú­de­nia na ta­kej­to vý­po­ve­di bez mož­nos­ti ob­ha­jo­by ta­ké­ho­to sved­ka vy­po­čuť, by zna­me­na­lo po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru. To pla­tí aj v prí­pa­doch, ak ide nap­rík­lad o sved­ka, kto­rý zom­rel, či sved­ka mlad­šie­ho ako 15 ro­kov, res­pek­tí­ve ak iš­lo o neod­klad­ný, či neo­pa­ko­va­teľ­ný dô­kaz (ak ide o roz­ho­du­jú­ci dô­kaz vi­ny mu­sí mať ob­vi­ne­ný as­poň raz po­čas tres­tné­ho ko­na­nia mož­nosť vy­po­čuť ta­ké­ho­to sved­ka).

 

V ta­kých­to prí­pa­doch by mal súd za­miet­nuť návr­hy pro­ku­rá­to­ra na čí­ta­nie vý­po­ve­de ta­ké­ho­to roz­ho­du­jú­ce­ho sved­ka (ak ob­haj­ca s čí­ta­ním je­ho vý­po­ve­de ne­súh­la­sí), na­koľ­ko ak by súd za­lo­žil od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok na ta­kom­to dôak­ze (a ne­bo­lo by dos­ta­toč­né množ­stvo pod­por­ných dô­ka­zov) iš­lo by zjav­ne o po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru a z náš­ho poh­ľa­du, v niek­to­rých prí­pa­doch, aj o po­ru­še­nie § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por.

 

ESLP kon­šta­tu­je, že pro­ku­rá­tor by sa mal v ta­kých­to prí­pa­doch po­kú­siť preu­ká­zať vi­nu bez ta­ké­ho­to dô­ka­zu, te­da na pod­kla­de iných dô­ka­zov, pri­čom čím viac je pod­por­ných dô­ka­zov tým viac sa os­la­bu­je roz­ho­du­jú­ci dô­kaz a na­po­kon už vô­bec ne­mu­sí mať roz­ho­du­jú­ci vý­znam.

 

Ak mal však ob­vi­ne­ný, či je­ho ob­haj­ca reál­nu mož­nosť vy­ko­nať vý­sluch ta­ké­ho­to sved­ka v PK a ne­vyu­žil ju, nie je nut­né hľa­dať ta­ké­ho­to ne­dos­tup­né­ho sved­ka a je mož­né pre­čí­tať je­ho vý­po­veď z PK aj v prí­pa­de ak ide o pod­stat­né­ho sved­ka pre vi­nu (nap­rík­lad Ko­pec­ký pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, kde ob­haj­ca mal mož­nosť v PK sa zú­čas­tniť vý­slu­chu ta­ké­ho­to roz­ho­du­jú­ce­ho sved­ka ale ju ne­vyu­žil). Inak neexis­tu­je všeo­bec­né prá­vo, kto­ré by dá­va­lo ob­ha­jo­be prá­vo na zno­vu­vy­po­ču­tie sved­ka, či ko­ho­koľ­vek v ko­na­ní pred sú­dom, keď mal ta­kú mož­nosť v príp­rav­nom ko­na­ní. Ak te­da nap­rík­lad ob­vi­ne­ný zme­ní po­čas hp ob­haj­cu, a no­vý ob­haj­ca chce vy­po­čuť sved­kov, na čí­ta­nie kto­rých dal pred­tým ob­ža­lo­va­ný súh­las a bo­li aj pre­čí­ta­né (nap­rík­lad na pred­chá­dza­jú­com hp) nie je nut­né ta­kej­to po­žia­dav­ke no­vé­ho ob­haj­cu vy­ho­vieť, pre­to­že tie­to dô­ka­zy už bo­li riad­ne a zá­kon­ne vy­ko­na­né (súd sa ne­mu­sí pris­pô­so­bo­vať zme­ne­nej, či no­vej tak­ti­ke ob­ha­jo­by).

 

- vý­sluch sved­kov – mo­no­ló­go­vá časť – mo­no­ló­go­vá časť vý­slu­chov sved­kov sa ja­ví ako zby­toč­ná a do bu­dúc­na bu­de pot­reb­né zvá­žiť mož­nosť jej vy­pus­te­nia. Stra­ny sa čas­to pri vý­slu­choch sved­kov pot­re­bu­jú za­me­rať len na sopr­né bo­dy a nie je ne­vyh­nut­né aby sa sve­dok nas­kôr sám sú­vis­le mal vy­jad­ro­vať o tom čo vi­del, či po­čul (sved­ko­via ne­zried­ka v tej­to čas­ti vý­slu­chu ml­čia, ne­ve­dia čo ma­jú ho­vo­riť, prí­pad­ne si už pre od­stup ča­su ne­pa­mä­ta­jú a pre­to čas­to aj v sú­čas­nos­ti je tzv. mo­no­ló­go­vá časť vý­slu­chu len teóriou, na­koľ­ko veľ­ká časť sved­kov pros­te pot­re­bu­je hneď otáz­ky aby čo­koľ­vek po­ve­da­la). Pre­to je pot­reb­né za­viesť pruž­nej­ší spô­sob mož­nos­ti vý­slu­chu sved­kov a to len kla­de­ním otá­zok – te­da mož­nosť stra­ny vy­ko­nať vý­sluch pod­ľa vlas­tných pred­stáv (v ur­či­tých man­ti­ne­loch na kto­rých dodr­žia­va­nie do­hlia­da súd). Iš­lo by o tzv. pria­my vý­sluch sved­kov (bez mo­no­ló­go­vej čas­ti – tu sa mož­no in­špi­ro­vať an­glo­sas­kým sys­té­mom) kde by sa vý­sluch sved­kov reali­zo­val pros­tred­níc­tvom kon­krét­nych otá­zok, kto­rý­mi by vy­slú­cha­jú­ci vie­dol sved­ka k ob­jas­ne­niu spor­ných bo­dov pre­jed­ná­va­nej ve­ci s tým, že proti­stra­na by sa sús­tre­di­la na vzná­ša­nie ná­mie­tok vo­či pok­la­da­ným otáz­kam (či vo­či spô­so­bu ve­de­nia vý­slu­chu, te­da nap­rík­lad že ide o su­ges­tív­ne otáz­ky, ši­ka­nóz­ny vý­sluch sved­ka a po­dob­ne – vhod­ným by bo­lo aby sa mu­se­li klásť otáz­ky tak aby na ne sve­dok mu­sel od­po­ve­dať ce­lou ve­tou a nie len „áno“ ale­bo „nie“)

 

prík­lad – dô­ka­zy z po­ču­tia, či z dru­hej ru­ky – po­kiaľ ide o dô­ka­zy z po­ču­tia, tak ich vy­ko­na­nie Trest­ný po­ria­dok ne­za­ka­zu­je, av­šak len na nich ne­mož­no za­lo­žiť od­sú­de­nie. Na­po­kon, ta­ké­to dô­ka­zy ani spra­vid­la ne­mož­no vy­ko­nať kon­tra­dik­tór­ne, pre­to­že ta­ký­to sved­ko­via ne­ve­dia nič o pá­cha­te­ľo­vi, či tres­tnom či­ne ale len tom kto im ta­kú in­for­má­ciu dal a za akých okol­nos­tí. Do bud­núc­na sa pri­ho­vá­ram za úpl­né za­ká­za­nie ta­kých­to vý­slu­chov sved­kov z dru­hej ru­ky.

 

Prí­pa­dy keď je množ­stvo sved­kov a ma­jú vy­po­ve­dať o tom is­tom (nap­rík­lad ob­ža­lo­va­ný preu­ka­zu­je, že bol v ča­se spá­chania skut­ku na os­la­ve kde bo­lo 30 osôb a navr­hne ich k to­mu vy­po­čuť, je mož­né vy­po­čuť len dvoch ale­bo troch sved­kov a súd ne­mu­sí pri­pus­tiť vý­po­veď všet­kých – ta­ký­to pos­tup je sú­lad­ný aj s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESLP)

 

Zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie

 

Zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti v súd­nom ko­na­ní sa pre­ja­vu­je aj v zna­lec­kom do­ka­zo­va­ní. To zna­me­ná, že ak niek­to­rá zo strán do­ru­čí v ko­na­ní pred sú­dom zna­lec­ký po­su­dok sú­du (nap­rík­lad čas­té pred­kla­da­nie zna­lec­kých po­sud­kov z ces­tnej dop­ra­vy ob­ha­jo­bou pri tzv. dop­rav­ných tres­tných či­noch) je po­vin­nos­ťou sú­du za­slať zna­lec­ký po­su­dok proti­stra­ne s dos­ta­toč­ným ča­so­vým pred­sti­hom, aby sa moh­la s ním oboz­ná­miť a prí­pad­ne viesť aj vý­sluch ta­ké­ho­to znal­ca a spo­chyb­niť ho.

 

Tu však tre­ba pri­po­me­núť že zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti sa tý­ka len súd­ne­ho ko­na­nia a nie aj vy­pra­co­vá­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­com. Ak te­da nap­rík­lad ob­ha­ko­ba navr­hu­je, že chce byť prí­tom­ná pri vy­šet­re­ní ob­ža­lo­va­né­ho, či sved­ka pri psy­chia­tric­kých ale­bo psy­cho­lo­gic­kých po­sud­koch, prí­pa­de pri zna­lec­kom po­ku­se (nap­rík­lad v tzv. dop­rav­ných ve­ciach), súd ne­mô­že ta­ké­mu­to návr­hu vy­ho­vieť na­koľ­ko zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti sa vzťa­hu­je len na ko­na­nie pred sú­dom a nie aj na ko­na­nie pred znal­com (zis­tiť ako kon­krét­ne dos­pel zna­lec k zá­ve­rom v po­sud­ku mô­žu stra­ny buď pria­mo z pí­som­ne po­da­né­ho za­nlec­ké­ho po­sud­ku ale­bo pri vý­slu­chu znal­ca na HP kto­rý už mu­sí spl­ňať pa­ra­met­re kon­tra­dik­tór­nos­ti)

 

Čas­té žia­dos­ti o kon­fron­tá­ciu znal­cov (naj­mä v prí­pa­doch tzv. dop­rav­ných ve­cí). Kon­fron­tá­ciu znal­cov trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná, av­šak nie je vy­lú­če­né, aby oba­ja znal­ci vy­po­ve­da­li po se­be a aby ten kto­rý vy­po­ve­dal ako pr­vý zos­tal v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti a nás­led­ne rea­go­val na vý­po­veď dru­hé­ho znal­ca, kto­rý za­se mô­že rea­go­vať na pr­vé­ho.

 

Od­po­čú­va­nia a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky

 

Z hľa­dis­ka zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti pri tzv. od­pos­lu­choch je dô­le­ži­té, aby ob­ha­jo­ba ma­la prís­tup k všet­kým od­pos­lu­chom kto­ré bo­li vo ve­ci vy­ko­na­né. Pro­ku­rá­tor mô­že (a aj by mal) od­pos­lu­chy do spi­su se­lek­to­vať (z hľa­dis­ka ich pre­pi­sov) tak, aby tam bo­li len tie, kto­ré po­va­žu­je za pod­stat­né pre po­sú­de­nie ve­ci. Ob­ha­jo­ba by však ma­la mať mož­nosť vy­po­čuť si všet­ky od­pos­lu­chy,kto­ré bo­li zreali­zo­va­né, aby za­se sa­ma moh­la po­sú­diť, čo je pod­stat­né pre ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Z toh­to poh­ľa­du je ne­vyh­nut­né aby sú­čas­ťou spi­su bo­li CD so všet­ký­mi od­pos­luch­mi, kto­ré bo­li vy­ko­na­né, av­šak súd ne­má po­vin­nosť ich k návr­hu ob­ha­jo­by preh­rať všet­ky (t. j. vy­ko­nať ich v rám­ci do­ka­zo­va­nia). Ak ta­ký­to návrh ob­ha­jo­ba po­dá, mal by súd ob­ha­jo­be umož­niť prís­tup k CD no­si­čom (nap­rík­lad vy­ho­to­viť ob­ha­jo­be kó­pie) a pos­kyt­núť ob­ha­jo­be čas aby sa s ni­mi oboz­ná­mi­la a prí­pa­de navr­ha­la vy­ko­nať (preh­rať) v ko­na­ní pred sú­dom tie, kto­ré po­va­žu­je za re­la­van­tné.

 

Kto má v ko­na­ní pred sú­dom oboz­na­mo­vať od­pos­lu­chy? Po­kiaľ ide o pre­pi­sy, tak ich čí­ta­ním by roz­hod­ne mal byť po­ve­re­ný pro­ku­rá­tor ak ich navr­hne pre­čí­tať. Po­kiaľ ide o preh­ra­nie od­pos­lu­chov, tak nie je vy­lú­če­ná ani tá mož­nosť, že súd ulo­ží stra­ne aby tech­nic­ky za­bez­pe­či­la ich preh­ra­tie v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti, prí­pad­ne ich ne­chá preh­rať sám súd na vlas­tnom no­si­či

 

Lis­tin­né dô­ka­zy

 

Po­kiaľ stra­ny navr­hnú vy­ko­na­nie dô­ka­zov vy­žia­da­ním rôz­nych lis­tin­ných dô­ka­zov (nap­rík­lad správ, od­bor­ných vy­jad­re­ní a po­dob­ne), ma­li by si ich za­bez­pe­čiť sa­mé (ak sú ta­ké návr­hy ne­za­miet­ne) a dos­tať na to aj pri­me­ra­ný ča­so­vý pries­tor.

 

Až v prí­pa­de, ak stra­ny preu­ká­žu, že sa­mi ta­ký dô­kaz ne­mô­žu za­bez­pe­čiť (nap­rík­lad niek­to­ré štát­ne or­gá­ny ako Úrad prá­ce, čas­to od­mie­ta­jú vy­dá­vať roz­ne vy­jad­re­nia, či lis­ti­ny ob­ha­jo­be a ob­ha­jo­ba preu­ka­zu­je ne­mož­nosť za­bez­pe­čiť dô­kaz ne­ga­tív­nym vy­jad­re­ním štát­ne­ho or­gá­nu) by mal ta­ké­to dô­ka­zy za­bez­pe­čiť súd.

 

Po­kiaľ ide o lis­tin­né dô­ka­zy je nut­né, aby bo­li k dis­po­zí­cii aj ori­gí­ná­ly tých­to lis­tin­ných dôak­zov (res­pek­tí­ve ich ove­re­né kó­pie). Nap­rík­lad Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vi­del po­ru­še­nie člán­ku 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru aj v prí­pa­doch, keď neš­lo o vý­sluch sved­ka (na­priek to­mu, že v tom­to člán­ku sa vy­slo­ve­ne ho­vo­rí len o sved­koch), ale iš­lo o lis­tin­né dô­ka­zy, pri­čom pod­stat­né dô­ka­zy sa v ko­na­ní pred sú­dom ob­ja­vi­li len vo for­me kó­pií še­kov a elek­tro­nic­kých zá­zna­mov ban­ky, v dôs­led­ku čo­ho ne­bo­lo mož­né skon­tro­lo­vať, či zod­po­ve­da­jú ori­gi­ná­lom (tres­tné ko­na­nie sa vie­dlo pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry) – roz­su­dok Pa­pa­geor­giu pro­ti Gréc­ku z 09.05.2003.

 

Po­kiaľ ide o lis­tin­né dô­ka­zy tak vzhľa­dom k zá­sa­de bez­pros­tred­nos­ti a ús­tnos­ti je mož­né čí­tať ako lis­tin­né dô­ka­zy len ta­ké dôak­zy, kto­ré sú, sa­mé o se­be, dô­kaz­ným pred­me­tom. Ako lis­tin­né dô­ka­zy te­da ne­mož­no čí­tať nap­rík­lad vý­slu­chy osôb, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v iných ko­na­niach (nap­rík­lad vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho v da­ňo­vom ko­na­ní, či sved­ka v inej tres­tnej ve­ci), pre­to­že vý­slu­chy osôb mož­no čí­tať len za pod­mie­nok, kto­ré sta­no­vu­je us­ta­no­ve­nie § 259 a § 263 a iné (oh­ľad­ne čí­ta­nia vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho a sved­ka)

 

Ne­zá­kon­né a nep­rí­pus­tné dô­ka­zy a nep­rí­pust­ný spô­sob vý­slu­chu sved­ka, či znal­ca:

 

K uve­de­né­mu bo­du je ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná roz­čle­ne­nie do­ka­zo­va­nia na do­ka­zo­va­nie skut­ku, či je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cie a do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne po­su­dzo­va­nia to­ho, či je pred­kla­da­ný ale­bo navr­ho­va­ný dô­kaz zís­ka­ný zá­kon­ne ale­bo nie.

 

Na­priek to­mu sa súd na HP ne­vyh­ne to­mu, aby mu­sel naj­skôr, pred vy­ko­na­ním ta­ké­ho­to dô­ka­zu, po­su­dzo­vať je­ho zá­kon­nosť, či prí­pus­tnosť v do­ka­zo­va­ní (to je otáz­ka spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su, kde súd mu­sí byť ak­tív­ny).

 

Súd by sa te­da otáz­kou zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­nia pred­kla­da­né­ho dô­ka­zu mal za­obe­rať ex of­fo a to vždy ak by tu bo­lo ur­či­té po­doz­re­nie (nap­rík­lad stra­na pred­kla­dá vý­pis z ban­ko­vé­ho úč­tu sved­ka, prí­pad­ne vý­pis zo zdra­vot­nej do­ku­men­tá­cie sved­ka, pro­ku­rá­to­ra a po­dob­ne), či bol dô­kaz zís­ka­ný le­gál­ne, prí­pad­ne ak dru­há stra­na vzne­se­nie ná­miet­ku ne­zá­kon­nos­ti dô­ka­zu.

 

Na­priek to­mu, že pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku sa má viesť do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be (a nás­led­ne aj o tres­te, náh­ra­de ško­dy a po­dob­ne) bu­de v niek­to­rých prí­pa­doch ne­vyh­nut­né viesť aj do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne prí­pus­tnos­ti či zá­kon­nos­ti dô­ka­zov, kto­ré stra­ny navr­hu­jú na HP vy­ko­nať. – súd ko­ná z úrad­nej po­vin­nos­ti a to vzhľa­dom na § 119 ods. 2 Tr. por.

 

(dô­kaz­né bre­me­no) To­to do­ka­zo­va­nie je špe­ci­fic­ké tým, že preu­ká­zať pô­vod na­do­bud­nu­tia dô­ka­zu mu­sí stra­na, kto­rá ho pred­kla­dá, te­da nap­rík­lad ak ob­ha­jo­ba pred­kla­dá vý­pis zo zdra­vot­nej do­ku­men­tá­cie sved­ka a pro­ku­rá­tor vzne­se­nie ná­miet­ku zá­kon­nos­ti zís­ka­nia to­ho vý­pi­su (nap­rík­lad že vý­pis sa mô­že vy­dať len to­ho ko­ho sa tý­ka, znal­co­vi a po­dob­ne – te­da pres­ne uve­de­ných osôb) bu­de na ob­ha­jo­be aby preu­ká­za­la spô­sob zís­ka­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu. Ak sa tak nes­ta­ne, či ak ne­bu­de ob­ha­jo­ba chcieť od­ha­liť spô­sob zís­ka­nia ta­ké­ho­to dô­kau, ne­bu­de môcť byť vy­ko­na­ný a ne­bu­de sa môcť ani na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se. Do ur­či­tej mie­ry tu mož­no ho­vo­riť o dô­kaz­nom bre­me­ne to­ho kto dô­kaz pred­kla­dá.

 

V niek­to­rých prí­pa­doch je však do­ka­zo­va­nie na HP o prie­be­hu do­ka­zo­va­nia v PK pred­me­tom kri­ti­ky NS SR – nap­rík­lad ak ob­vi­ne­ný tvr­dil, že bol pri vý­slu­chu bi­tý, tak NS SR kri­ti­zu­je vý­sluch po­li­caj­tov k tej­to otáz­ke s tým, že ak by po­ve­da­li, že ob­vi­ne­né­ho by bi­li tak by sa do­pus­ti­li tres­tné­ho či­nu a pre­to je zby­toč­né viesť ta­ké­to vý­slu­chy.

 

Av­šak aj tu ne­mož­no za­bú­dať na to, že do­ka­zo­va­nie pod­mie­nok za akých k vý­slu­chu doš­lo mô­že byť roz­ho­du­jú­ce pre po­sú­de­nie, či ide o zá­kon­ne ale­bo ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz (nap­rík­lad aj ju­di­ka­tú­ra, či od­bor­ná li­te­ra­tú­ra už dáv­nej­šie kon­šta­to­va­la, že vý­sluch by ne­mal tr­vať príl­iš dl­ho bez spán­ku, jed­la, či pi­tia, res­pek­tí­ve za nát­la­ko­vých okol­nos­tií).

 

Šika­na (zneu­ži­tie prá­va na kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch) – ši­ka­nóz­ny vý­kon prá­va je ta­ký vý­kon prá­va keď cie­ľom vý­ko­nu prá­va je nie­čo iné ako to k čo­mu je prá­vo ur­če­né.  

 

Šika­na sved­ka či znal­ca oso­bou, kto­rá ve­die vý­sluch – po­kiaľ ide o spô­sob ve­de­nia vý­slu­chov stra­na­mi, tak je pot­reb­né uviesť, že na­mie­tať mož­no nie­len jed­not­li­vé otáz­ky ale aj spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu ako ce­lok. Súd, kto­ré­ho po­vin­nos­ťou je dbať na fair pro­ces, mu­sí zá­ro­veň dbať aj na to, aby oso­by, kto­ré vo ve­ci vy­po­ve­da­jú ne­bo­li zby­toč­ne za­ťa­žo­va­né otáz­ka­mi, kto­ré ne­sú­vi­sia s ve­cou (čo na­po­kon vy­plý­va aj z to­ho, že súd mu­sí dbať na to, aby sa HP nezdr­žia­va­lo vý­klad­mi a pre­jav­mi, kto­ré ne­ma­jú vzťah k pre­jed­ná­va­nej ve­ci.

 

V tom­to sme­re je nut­né spo­me­núť vý­slu­chy, kde ob­ha­jo­ba klád­la sved­kov ako aj znal­com ob­rov­ské množ­stvo otá­zok, kto­ré sa v pod­sta­te len do­ko­la opa­ko­va­li (s poz­me­ne­ním zne­ním) a kto­rých cie­ľom ne­bo­lo viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka, ale „zdep­tať“ sved­ka, či znal­ca, „una­viť ho“ a nás­led­ne dot­la­čiť k to­mu, že re­zig­nu­je na ďal­šie od­po­ve­de, res­pek­tí­ve že sa zmý­li pri od­po­ve­di.

 

Tu je ne­vyh­nut­né pri­po­me­núť, že kaž­dé prá­vo, tak aj prá­vo na kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka, znal­ca) je mož­né zneu­žiť a ta­ký­to vý­kon prá­va ne­po­ží­va ochra­nu a súd mu­sí pro­ti ne­mu za­kro­čiť ex of­fo. Práv­ny po­ria­dok sta­no­vu­je Zá­kaz zneu­ži­tia sub­jek­tív­ne­ho prá­va (poz­ri nap­rík­lad Im­rich Fe­ke­te, Ob­čian­sky zá­kon­ník, ko­men­tár, Epos, Bra­tis­la­va 2007, s. 24) s tým, že zneu­ži­tie prá­va pred­sta­vu­je typ proti­práv­ne­ho ko­na­nia, pri kto­rom sub­jekt pri vý­ko­ne prá­va for­mál­ne nep­rek­ra­ču­je hra­ni­ce svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho prá­va, av­šak prek­ra­ču­je hra­ni­ce me­dzi op­ráv­ne­ným vý­ko­nom prá­va a zneu­ži­tím prá­va. Za zneu­ži­tie prá­va mož­no po­va­žo­vať iba ta­ké ko­na­nie, kto­ré­ho cie­ľom nie je do­siah­nu­tie úče­lu a zmys­lu sle­do­va­né­ho práv­nou nor­mou, ale kto­ré je ve­de­né úmys­lom spô­so­biť iné­mu účas­tní­ko­vi uj­mu. Zneu­ži­tie prá­va sa v praxi pre­ja­vu­je vo for­me ši­ka­nóz­ne­ho vý­ko­nu prá­va. Šika­nou je ta­ký vý­kon prá­va, kto­ré­ho cie­ľom je poš­ko­diť iné­ho

 

            Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že cie­ľom ši­ka­nóz­nych vý­slu­chov nie je spo­chyb­niť sved­ka otáz­ka­mi, ale zdep­tať a una­viť sved­ka bez­du­chým opa­ko­va­ním rov­na­kých otá­zok a to naj­mä v prí­pa­doch, keď vy­slú­cha­jú­ca stra­na sa nes­to­tož­ňu­je s od­po­ve­da­mi sved­ka a chce ho tak­to pri­nú­tiť aby zme­nil vý­po­ved, či aby dal za prav­du ich ver­zii.

 

Súd mu­sí ta­ký­to ši­ka­nóz­ny vý­sluch sved­ka za­sta­viť, pri­čom mu­sí pos­tu­po­vať tak, že ta­ký­to vý­sluch ukon­čí, čo za­zna­me­ná do zá­pis­ni­ce spo­loč­ne aj s dô­vod­mi ukon­če­nia vý­slu­chu (ukon­če­nie vý­slu­chu by ma­lo byť vždy až pos­led­ná a kraj­ná mož­nosť, te­da naj­skor, v prie­be­hu vý­slu­chu by mal súd oso­bu, kto­rá ta­ký­to vý­sluch ve­die upo­zor­niť, že ak nez­me­ní spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu, bu­de vý­sluch ukon­če­ný). Pos­tu­po­vať mož­no pod­ľa nas­le­dov­ných us­ta­no­ve­ní:

 

Pod­ľa § 253 ods. 1 Tr. por. hlav­né po­jed­ná­va­nie ve­die a všet­ky opat­re­nia sme­ru­jú­ce na za­bez­pe­če­nie je­ho riad­ne­ho prie­be­hu na­ria­ďu­je pred­se­da se­ná­tu. Pri­tom pri­hlia­da na op­ráv­ne­né zá­uj­my strán.

 

Pod­ľa § 253 ods. 3 Tr. por. pred­se­da se­ná­tu je po­vin­ný dbať na to, aby hlav­né po­jed­ná­va­nie ne­bo­lo zdr­žo­va­né vý­klad­mi a pre­jav­mi, kto­ré ne­ma­jú vzťah k pre­jed­ná­va­nej ve­ci a aby bo­lo za­me­ra­né na čo naj­účin­nej­šie na ob­jas­ne­nie ve­ci v roz­sa­hu pot­reb­nom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

 

Pod­ľa § 268 ods. 2 Tr. por. s pou­ka­zom na § 259 Tr. por. je prí­pus­tným na­mie­tať nie­len prí­pus­tnosť otáz­ky, ale aj spô­sob vy­ko­ná­va­nia vý­slu­chu.

 

Pod­ľa § 258 ods. 2 Tr. por. (per ana­lo­giam) vý­sluch mô­že pred­se­da se­ná­tu pre­ru­šiť len vte­dy, ak vý­sluch nie je ve­de­ný v sú­la­de so zá­ko­nom ale­bo je vý­sluch ve­de­ný inak nev­hod­ným spô­so­bom.

 

Us­ta­no­ve­nie § 253 ods. 3 Tr. por. sa tý­ka „ve­de­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia“, čo zna­me­ná, že sa tý­ka ce­lé­ho prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a to vrá­ta­ne do­ka­zo­va­nia. Je pre­to nie­len prá­vom, ale aj po­vin­nos­ťou sud­cu (sa­mo­sud­cu, či pred­se­du se­ná­tu) kon­tro­lo­vať v do­ka­zo­va­ní nie­len otáz­ky, kto­ré stra­ny kla­dú jed­not­li­vým vy­po­čú­va­ným oso­bám, ale aj ve­de­nie vý­slu­chov ako ce­lok a rea­go­vať, ak spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu sa zjav­ne vy­my­ká hľa­dis­kám účel­nos­ti a dôs­toj­nos­ti ko­na­nia, te­da ak nie je za­me­ra­ný na ve­de­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho vý­slu­chu (t. j. spo­chyb­ne­nie vy­po­čú­va­nej oso­by, res­pak­tí­ve zá­ve­rov, kto­ré pred­kla­dá), ale je za­me­ra­ný len na opa­ko­va­nie otá­zok, kto­ré už bo­li vy­po­čú­va­nou oso­bou zod­po­ve­da­né. Opa­ko­va­né kla­de­nie rov­na­kých otá­zok, na kto­ré už vy­po­čú­va­ná oso­ba nie­koľ­kok­rát od­po­ve­da­la a to len z dô­vo­du, že stra­na ne­súh­la­sí s od­po­ve­ďa­mi vy­po­čú­va­nej oso­by, ne­mož­no pok­la­dať za spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu, kto­rý by bol za­me­ra­ný, v zmys­le § 253 ods. 3 Tr. por., na čo naj­účin­nej­šie ob­jas­ne­nie ve­ci a nej­de ani o kon­tra­dik­tór­ny spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu.

 

Ukon­če­nie ši­ka­nóz­ne­ho vý­slu­chu sved­ka či znal­ca ne­mož­no pok­la­dať za po­ru­še­nie práv ob­ha­jo­by, na­koľ­ko ob­ha­jo­ba ma­la prie­tor na ve­de­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho vý­slu­chu sved­ka, či znal­ca, av­šak nás­led­ne to­to svo­je prá­vo zneu­ži­la, te­da sa­ma sa vzda­la mož­nos­ti na kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka. Je tre­ba zo­pa­ko­vať, že súd by mal ukon­čiť vý­sluch znal­ca, či sved­ka až vte­dy, keď ob­ha­jo­ba z dô­vo­du ne­súh­la­su s od­po­ve­da­mi znal­ca, kla­die znal­co­vi stá­le rov­na­ké otáz­ky, kto­ré bo­li len inak for­mu­lo­va­né a zna­lec bol nú­te­ný doo­ko­la vy­svet­lo­vať to.

 

Ta­ký­to spô­sob vý­slu­chu je pot­reb­né po­va­žo­vať za vý­sluch ve­de­ný nev­hod­ným spô­so­bom (§ 258 ods. 2 Tr. por., § 259 Tr. por.), kto­rý ne­bol vô­bec ve­de­ný za úče­lom ob­jas­ne­nia ve­ci (§ 253 ods. 1 Tr. por.). V ta­kých­to prí­pa­doch to­tiž nej­de o vy­uži­tie prá­va viesť kon­tra­di­kór­ny vý­sluch, ale ide o zneu­ži­tie toh­to prá­va, te­da o tzv. ši­ka­nóz­ny vý­sluch znal­ca, čo súd, s pou­ka­zom na zne­nie vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­mô­že ak­cep­to­vať a mu­sí vý­sluch ukon­čiť (za pou­ži­tia § 253 ods. 1 Tr. por.).

 

Len pre úpl­nosť súd je pot­reb­né uviesť, že nap­rík­lad v zmys­le § 259 Tr. por. mož­no na­mie­tať nie­len jed­not­li­vé otáz­ky, ale aj sa­mot­ný spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu a ak súd mô­že roz­hod­núť, že na jed­not­li­vé otáz­ky vy­po­čú­va­ná stra­na neod­po­vie, mô­že tiež roz­hod­núť o ukon­če­ní vý­slu­chu (ar­gu­men­tum a mi­no­re ad maius – od men­šie­ho k väč­šie­mu), ak je evi­den­té, že v pod­sta­te nej­de o vý­sluch, ale ide o ši­ka­no­va­nie vy­po­čú­va­nej oso­by

 

Dopĺňa­nie do­ka­zo­va­nia sú­dom (oh­ľad­ne skut­ko­vých okol­nos­tí) pri pa­si­vi­te strán, či zjav­ne ne­dos­ta­toč­ne vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ni

 

Po­kiaľ ide o dopĺňa­nie do­ka­zo­va­nia zo stra­ny sú­du, tak v ta­kých­to prí­pa­doch by mal byť súd mi­mo­riad­ne zdr­žan­li­vý,pre­to­že ak­ti­vi­ta v do­ka­zo­va­ní je na stra­nách, pri­čom dô­kaz­né bre­me­no má vý­hra­de pro­ku­rá­tor, kto­rý má na HP do­ka­zo­vať vi­nu ob­ža­lo­va­né­mu.

 

V zá­sa­de nie je úlo­hou sú­du vstu­po­vať do do­ka­zo­va­nia, kto­ré sa ne­tý­ka prob­le­ma­ti­ky ve­de­nia HP (nap­rík­lad nep­rí­pus­tnos­ti ďal­šie­ho tres­tné­ho stí­ha­nia), pre­to­že ta­ký­to pos­tup sú­du by sa mo­hol po­va­žo­vať za po­ru­še­nie zá­sad rov­nos­ti strán ako aj po­ru­še­nie zá­sa­dy ne­zá­vis­los­ti, či nes­tran­nos­ti sú­du, pre­to­že súd by ak­tív­ne vy­stu­po­val na stra­ne pro­ku­rá­to­ra (či ob­vi­ne­né­ho).

 

Net­re­ba za­bú­dať, že úlo­hou sú­du pri ko­na­ní HP nie je do­ka­zo­vať vi­nu, či ne­vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho, ale len umož­nisť fair spo­ro­vý pro­ces a dbať nad je­ho dodr­žia­va­ním (nás­led­ne vo ve­ci roz­hod­núť s tým, že ob­ža­lo­va­ný má vždy vý­ho­du, pre­to­že aké­koľ­vek po­chyb­nos­ti mu­sí vy­kla­dať v je­ho pros­pech – to je do ur­či­tej mie­ry vy­va­žo­va­nie pô­vod­ne ne­vý­hod­né­ho pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho v do­ka­zo­va­ní, keď ob­vi­ne­ný ne­má ta­ké pro­ces­né mož­nos­ti na do­ka­zo­va­nie ako pro­ku­rá­tor – nap­rík­lad žia­dať vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky a po­dob­ne).

 

Prík­la­dy

 

- poš­ko­dzo­va­nie ve­ri­te­ľa, keď pro­ku­rá­tor preu­ká­zal len to, že že ob­ža­lo­va­ný ako dl­žník mal dlh vo­či ve­ri­te­ľo­vi poš­ko­de­né­mu a pre­dal svoj ma­je­tok – má súd upo­zor­niť pro­ku­rá­to­ra, že pre­daj ma­jet­ku nie je sám o se­be tres­tným či­nom a že o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa by moh­lo ísť len v prí­pa­de, ak by ob­ža­lo­va­ný ne­mal ani iný mae­tok, z kto­ré­ho by sa poš­ko­de­ný mo­hol us­po­ko­jiť?

 

- lú­pež a krá­dež – ob­ža­lo­va­ný bol stí­ha­ný za dva skut­ky lú­pe­že a dva skut­ky po­mer­ne bez­výz­nam­nej krá­de­že – pro­ku­rá­tor sa za­me­ral na lú­pe­že a preu­ka­zo­val ich spá­chanie ob­ža­lo­va­ným (pol ro­ka), nás­led­ne však za­bu­dol na tie dve krá­de­že a keď doš­lo k to­mu, že či ma­jú stra­ny návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia tak pro­ku­rá­tor po­ve­dal, že nie (ho­ci oh­ľad­ne krá­de­ží ne­bo­lo vy­ko­na­né žiad­ne do­ka­zo­va­nie na HP a obv. od­mie­tol vy­po­ve­dať). Ob­haj­ca tiež po­ve­dal, že nie, na­koľ­ko bez krá­de­ží by klien­to­vi neh­ro­zi­la as­pe­rač­ná zá­sa­da. Čo má súd uro­biť? Má pri­po­me­núť tie dve krá­de­že pro­ku­rá­to­ro­vi? Mož­no zá­sa­du rov­nos­ti strán po­ru­šiť v pros­pech zá­sa­dy zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci o kto­rom nie sú dvô­vod­né po­chyb­nos­ti na­priek to­mu, že tá­to zá­sa­da ne­via­že súd?

 

- poš­ko­dzo­va­nie cu­dzej ve­ci – od­bor­né vy­jad­re­nie ku ško­de sa uká­za­lo ako ne­pou­ži­teľ­né, nás­led­ne pro­ku­rá­tor od­mie­tol vy­žia­dať no­vé a chcel aby to uro­bil súd, súd to od­mie­tol, že nie je je­ho úlo­hou preu­ka­zo­vať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty a os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho – bol je­ho pos­tup správ­ny?

 

Na­priek to­mu, že súd má mož­nosť (nie po­vin­nosť) vstú­piť do do­ka­zo­va­nia, mal by tak uro­biť sku­toč­ne len v ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch.

 

Roz­hod­nu­tie súd vy­stu­po­vať ak­tív­ne vo fá­ze do­ka­zo­va­nia vi­ny je mož­né, za ur­či­tých okol­nos­tí, hod­no­tiť aj ako svoj­voľ­né na­po­má­ha­nie jed­nej ale­bo dru­hej stra­ne, kto­ré na­rú­ša nes­tran­nosť a ne­zá­vis­losť sú­du. Súd by ne­mal oh­ro­zo­vať svo­ju nes­tran­nosť a zneu­ží­vať svo­ju dô­kaz­nú ak­ti­vi­tu v pros­pech niek­to­rej zo strán. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by súd ne­mal, z vlas­nej ini­cia­tí­vy, vná­šať do spo­ru no­vé sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy, po­kiaľ je už pred ich vy­ko­na­ním prav­de­po­dob­né, že mô­žu pros­pieť len jed­nej zo strán spo­ru. Súd ta­kú­to nad­by­toč­nú ak­ti­vi­tu ne­mô­že od­ôvod­nisť ani tým, že je v zá­uj­me spra­vod­li­vos­ti, na­koľ­ko ta­ké­to op­ráv­ne­nie pre súd nie je v zá­ko­ne uve­de­né.

 

Zme­na skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by v roz­sud­ku a zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie vy­ko­na­né po­čas HP

 

Za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­kou a to naj­mä z hľa­dis­ka zá­sa­dy rov­nos­ti strán je mož­nosť sú­du me­niť skut­ko­vú ve­tu v ob­ža­lo­be a hlav­ne me­niť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Us­ta­no­ve­nie § 284 ods. 2 Tr. por. vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je sú­du po­vin­nosť, že ak chce ob­ža­lo­va­né­ho uz­nať za vin­né­ho pod­ľa prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na ako pod­ľa kto­ré­ho sku­tok po­su­dzo­va­la ob­ža­lo­ba, mu­sí ho na to upo­zor­niť a prí­pad­ne mu aj pos­kyt­núť le­ho­tu na príp­ra­vu ob­ha­jo­by vzhľa­dom k mož­nej zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie.

 

To­to us­ta­no­ve­nie je do ur­či­tej mie­ry prob­le­ma­tic­kým na­koľ­ko mô­že na­rú­šať zá­sa­du rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom. Ak súd, sám, bez návr­hu pro­ku­rá­to­ra, upo­zor­ní na mož­né zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie, mož­no, v niek­to­rých prí­pa­doch chá­pať tú­to je­ho ak­ti­vi­tu ako po­moc pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý ne­do­ká­že dô­kaz­ne udr­žať ob­ža­lo­bu a tam uve­de­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a súd mu tak­to naz­na­čí, pri akom tres­tnom či­ne by mož­no pri­chá­dzal do úva­hy vý­rok o vi­ne.

 

Som ná­zo­ru, že súd by mal upo­zor­ňo­vať na mož­né zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie, či vý­raz­nej­šie úp­ra­vy skut­ko­vej ve­ty uve­de­nej v ob­ža­lo­be len v prí­pa­doch, ak by pro­ku­rá­tor ta­kú­to zme­nu navr­hol na HP, te­da ak by ako stra­na kto­rá má dô­kaz­né bre­me­no sám rea­go­val na vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia na HP návr­hom na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Ob­ža­lo­va­ný by pri­tom mal byť zá­sad­ne upo­zor­ne­ný na všet­ky zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie, te­da nie len na prí­pa­dy, keď pri­chá­dza do úva­hy zme­na k prís­nej­šie­mu us­ta­no­ve­niu, pre­to­že vždy by mal mať pries­tor za­me­rať ob­ha­jo­bu aj na zme­ne­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a to aj v prí­pa­doch, keď sa navr­hu­je mier­nej­šia práv­na kva­li­fi­ká­cie. Sa­moz­rej­me rea­go­vať by mal súd aj v prí­pa­doch ak návrh na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie po­dá ob­ha­jo­ba.

 

Ak by pro­ku­rá­tor ne­navr­hol na HP žiad­ne zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie, mal by sa súd za­me­rať len na skut­ko­vú ve­tu a práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, kto­rá je uve­de­ná v ob­ža­lo­be a na to, či vo vzťa­hu k nim unie­sol pro­ku­rá­tor dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne vi­ny. Ak sa tak nes­ta­ne, mal by ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť a to bez ďal­šie­ho, te­da ne­mal by pro­ku­rá­to­ro­vi po­mí­hať a hľa­dať práv­ne kva­li­fi­ká­cie aby mu mo­hol vy­ho­vieť.

 

Ten­to vý­klad je mož­né ozna­čiť, v sú­čas­nej práv­nej úp­ra­ve, za po­mer­ne spor­ný, av­šak pre­ne­se­ním dô­kaz­né­ho bre­me­na na pro­ku­rá­to­ra (a tým, že súd už nie je or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a ani ne­má mať am­bí­cie „bo­jo­vať“ pro­ti kri­mi­na­li­te) tre­ba dos­pieť k zá­ve­ru, že súd, ako ar­bi­ter, by ne­mal po­má­hať žiad­nej zo strán, ak stra­ny v tom­to sme­re ne­vy­ví­ja­jú žiad­nu ak­ti­vi­tu.

 

To pla­tí aj v prí­pa­doch, ak pro­ku­rá­tor dr­ží ob­ža­lo­bu, pre­to­že je ná­zo­ru, že tam uve­de­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia je správ­na a preu­ká­za­ná, av­šak súd je ná­zo­ru, že by ma­lo ísť o iný trest­ný čin. V ta­kých­to prí­pa­doch by súd tak­tiež mal vy­niesť os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok a nedr­žať ob­ža­lo­bu prí­pad­nou zme­nou práv­nej kva­li­fi­ká­cie, či úp­ra­vou skut­ko­vej ve­ty. (sa­moz­rej­me ta­ký­to pos­tup by vy­ža­do­val niek­to­ré le­gis­la­tív­ne zme­ny naj­mä v od­vo­la­com ko­na­ní ako aj v mož­nos­ti pro­ku­rá­to­ra po­dať od­vo­la­nie len v sme­re je­ho pô­vod­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie).

 

Po­kiaľ ide o ko­na­nie pred sú­dom tak v tom­to sme­re neexis­tu­je do­po­siaľ žiad­na ju­di­ka­tú­ra, av­šak, ur­či­té náz­na­ky a nak­ro­če­nie k zme­ne náh­ľa­du sú­du v súd­nom ko­na­ní mož­no ba­dať už v príp­rav­nom ko­na­ní pri roz­ho­do­va­ní sud­cu pre prír­pav­né ko­na­nie o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by.

 

Ju­di­ka­tú­ra:

 

Naj­vyš­ší súd SR (sp. zn. 3T­do 48/2011) vo svo­jom roz­hod­nu­tí v pod­sta­te uvie­dol, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie sa má pri návr­hu na vza­tie do väz­by za­obe­rať len práv­nou kva­li­fi­ká­ciou uve­de­nou v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, prí­pad­ne zme­ne­nou práv­nou kva­li­fi­ká­ciu, kto­rú uvie­dol nap­rík­lad pro­ku­rá­tor do návr­hu na vza­tie do väz­by, av­šak nie je op­ráv­ne­ný za­ují­mať sta­no­vis­ko k pre­bie­ha­jú­ce­mu tres­tné­mu stí­ha­niu, pre­to­že by tak nep­rí­pus­tne za­sa­ho­val do prá­vo­mo­ci a pô­sob­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Ak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pri roz­ho­do­va­ní o väz­be od­miet­ne pô­vod­nú, či zme­ne­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku mu­sí ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tiť zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du a to bez to­ho, aby sa ďa­lej za­obe­ral for­mál­ny­mi dô­vod­mi väz­by. Z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia te­da mož­no vy­vo­diť zá­ver, že súd sku­toč­ne nie je po­moc­ní­kom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a pre­to ani nie je op­ráv­ne­ný ďa­lej zis­ťo­vať, či by sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mo­hol napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty iné­ho tres­tné­ho či­nu.

Po­kiaľ ide o zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie, tak je za­ují­ma­vou ju­di­ka­tú­ra ESLP, kto­rý zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie, či vý­raz­né úp­ra­vy skut­ku vy­kla­dá pros­tred­níc­tvom prá­va ob­vi­ne­né­ho byť oboz­ná­me­ný s po­va­hou a dô­vod­mi ob­vi­ne­nia (čl. 6 ods. 3 písm. a) Do­ho­vo­ru), pri­čom to­to prá­vo nez­vťa­hu­je len na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia (či v pod­mien­kach SR na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia). Pod­ľa ESLP by v zá­sa­de zme­na práv­nej kva­li­fi­ká­cie ma­la byť

- pred­ví­da­teľ­ná, te­da ob­vi­ne­ný by mal byť na ňu upo­zor­ne­ný a mal by mu byť da­ný čas si prip­ra­viť k nej ob­ha­jo­bu (for­ma oboz­ná­me­nia nie je pred­pí­sa­ná, mô­že to byť pí­som­ná for­ma, či ús­tna za­chy­te­ná v zá­pis­ni­ci o HP)

- ob­vi­ne­ný by mal byť upo­zor­ne­ný na kaž­dú zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie, te­da aj zme­nu mie­rej­šiu (roz­hod­nu­tie Block pro­ti Ma­ďar­sku zo dňa 25.01.2011, kde bo­lo po­ru­še­ním Do­ho­vo­ru neoz­ná­me­nie mier­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie), pri­čom by mal byť dop­re­du upo­zer­ne­ný aj na vý­raz­né zme­ny nap­rík­lad v za­vi­ne­ní (zme­na úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia na ned­ban­li­vos­tné), ďa­lej aj na to, že už nap­rík­lad nie je po­va­žo­va­ný za spolu­pá­cha­te­ľa ale účas­tní­ka (roz­hod­nu­tie Nuu­ti­nen pro­ti Fín­sku), prí­pad­ne že nej­de o do­ko­na­ný trest­ný čin ale len o je­ho po­kus (roz­hod­nu­tie Mi­raux pro­ti Fran­cúz­ku zo dňa 26.09.2006) a po­dob­ne – všet­ky tie­to zme­ny to­tiž mož­no pod­ra­diť pod prá­vo uve­de­né v čl. 6 ods. 3 písm. a) Do­ho­vo­ru, kto­ré ne­má v tom­to sme­re žiad­ne vý­nim­ky

 

ESLP pri­tom kon­šta­tu­je, že ak ne­dos­tal ob­vi­ne­ný mož­nosť adek­vát­ne rea­go­vať na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie v pr­vos­tup­ňo­vom ko­na­ní, mô­že byť to­to po­chy­be­nie nap­ra­ve­né v od­vo­la­com ko­na­ní, kde mu má byť pos­kyt­nu­tý pries­tor na to, aby mo­hol rea­go­vať na zme­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cie.

 

V tom­to sme­re je za­ují­ma­vou ju­diak­tú­ra Ústav­né­ho sú­du ČR (ná­lez zo dňa 24.04.2006 sp. zn. I. ÚS 670/2005), v kto­rom bol po­su­dzo­va­ný prí­pad ob­vi­ne­né­ho, kto­rý bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa uz­na­ný vin­ným z po­ku­su spô­so­be­nia ťaž­kej uj­my na zdra­ví. Od­vo­la­nie po­dal iba ob­vi­ne­ný, kto­rý v pod­sta­te na­mie­tal, že sku­tok uve­de­ný v roz­sud­ku sú­du ne­zod­po­ve­dá dôl­sed­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie za kto­rú bol uz­na­ný vin­ným Od­vo­la­cí súd, len na pod­kla­de je­ho od­vo­la­nia, zru­šil roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa a sám uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho tak­tiež z po­ku­su spô­so­be­nia ťaž­kej uj­my na zdra­ví, av­šak pod­stat­ne zme­nil skut­ko­vú ve­tu a to tak, aby le­pe­šie vy­ho­vo­va­la pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cii. Ústav­ný súd ČR zru­šil pred­met­né roz­hod­nu­tie sú­du, pri­čom skon­šta­to­val, že sta­ros­tli­vosť o do­ko­na­losť po­pi­su skut­ku je do­mé­nou ak­ti­vi­ty ob­ža­lo­by a nie ak­ti­vi­ty sú­du, kto­rý sa od­stras­ňo­va­ním ta­kej­to va­dy po­die­la na preu­ka­zo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­né­ho, čo roz­hod­ne ne­mož­no chá­pať ako nes­tran­né roz­ho­do­va­nie o vi­ne, či ne­vi­ne. Ústav­ný súd ČR tu na­po­kon kon­šta­to­val aj po­ru­še­nie prin­cí­pu zá­ka­zu zme­ny k hor­šie­mu (od­vo­la­cí súd up­ra­vo­val sku­tok v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a to len na pod­kla­de je­ho od­vo­la­nia), pri­čom kon­šta­to­val, že zá­kaz zme­ny k hor­šie­mu ne­mož­no po­ru­šiť ani v pros­pech ob­jek­tív­nej prav­dy.

 

K pís­me­nu C – tre­tia fá­za – skon­če­nie do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tie sú­du

 

skon­če­nie do­ka­zo­va­nia a zá­ve­reč­né re­či – je mož­né pou­žiť tvr­de­nia ob­vi­ne­né­ho v zá­ve­reč­ných re­čiach? prík­lad pr­vý – ob­vi­ne­ný sku­tok po­pie­ral, av­šak v zá­ve­reč­nej re­či sa ku skut­ku priz­nal – súd za­lo­žil od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho v pre­važ­nej mie­re na tvr­de­niach ob­ža­lo­va­né­ho v zá­ve­reč­nej re­či – pos­tu­po­val súd správ­ne? Je mož­né zá­ve­reč­né re­či ob­vi­ne­né­ho či je­ho pos­led­né slo­vo pou­žiť ako dôakz? Ak nie (ked­že do­ka­zo­va­nie už bo­lo skon­če­né tak aký vý­znam ma­jú vlas­tne zá­ve­reč­né re­či? Pre­čo ne­mož­no pou­žiť vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho kto­ré od­zne­lo bez­pros­tred­ne pred sú­dom? A keď ju do úva­hy ne­be­rie­me, mož­no pou­žiť vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho v zá­ve­reč­nej re­či že sku­tok ľu­tu­je ako po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť? Ale­bo mal by sa súd vy­spo­ria­dať s návr­hmi ob­ha­jo­by na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie uve­de­nú v zá­ve­reč­nej re­či?)

 

prík­lad dru­hý – pri­po­mien­ky ob­vi­ne­né­ho k vy­ko­na­ným dôa­ka­zom – mož­no ich pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní – má sa s ni­mi súd vy­spo­ria­dať v roz­sud­ku? Mož­no len na nich za­lo­žiť od­sú­de­nie?

 

 

Diskusia