Benešove dekréty a kauza Baťa

Ten­to prís­pe­vok ne­má za cieľ po­le­mi­zo­vať s roz­hod­nu­tia­mi sú­dov, je­ho cie­ľom je len pod­nie­tiť dis­ku­siu o za­ují­ma­vých otáz­kach tzv. Be­ne­šo­vých dek­ré­tov, kto­ré sa tý­ka­jú tres­tné­ho zá­ko­no­dar­ca s je­ho nás­led­ka­mi aj na sú­čas­nú práv­nu úp­ra­vu.

 V mé­diách pre­beh­li in­for­má­cie o tom, že Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I. po­vo­lil ob­no­vu ko­na­nia vo ve­ci Já­na An­to­ní­na Ba­ťu, kto­rý bol od­sú­de­ný Ná­rod­ným sú­dom v Pra­he (ok­rem iné­ho mu bol ulo­že­ný aj trest pre­pad­nu­tia ma­jet­ku) a nás­led­ne za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie. Na pod­kla­de uve­de­né­ho po­žia­da­li de­di­čia už zos­nu­lé­ho Já­na An­to­ní­na Ba­ťu Mi­nis­ter­stvo fi­nan­cí SR o vy­pla­te­nie od­škod­ne­nia za ma­je­tok, kto­rý bol v pô­vod­nom ko­na­ní pre­pad­nu­tý (v mé­diách pre­beh­la in­for­má­cia, že by ma­li žia­dať až jed­nu mi­liar­du euro).

 Ide o práv­ne a aj o his­to­ric­ky veľ­mi za­ují­ma­vý prí­pad, kto­rý sa tý­ka prob­le­ma­ti­ky tzv. Be­ne­šo­vých dek­ré­tov, pri­čom pri ich bliž­šom roz­bo­re mô­že­me dos­pieť k zá­ve­ru, že po­vo­liť ob­no­vu ko­na­nia v tres­tných ve­ciach v kto­rých roz­ho­do­val Ná­rod­ný súd v Pra­he nie je mož­né (te­da nie je mož­né bez to­ho, aby naj­skôr doš­lo k pries­ku­mu tzv. Be­ne­šo­vých dek­ré­tov ces­tou Ústav­né­ho sú­du SR).

 Z dos­tup­ných in­for­má­cií (z mé­dií a naj­mä z inter­ne­tu) mož­no zis­tiť nas­le­dov­né in­for­má­cie:

 - na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I. bol po­da­ný návrh zom­re­té­ho od­sú­de­né­ho Já­na An­to­ní­na Ba­ťu (v za­stú­pe­ní ob­haj­com) na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia (ko­na­niu o po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia nie je na pre­káž­ku, že od­sú­de­ný, o kto­ré­ho ko­na­nie ide zom­rel) a to vo vec ve­de­nej na už neexis­tu­jú­com Ná­rod­nom sú­de v Pra­he. Navr­ho­va­teľ žia­dal po­vo­liť ob­no­vu ko­na­nia a zru­šiť roz­su­dok Ná­rod­né­ho sú­du v Pra­he.

 - návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia sa tý­kal roz­sud­ku tres­tné­ho Ná­rod­né­ho sú­du v Pra­he z ro­ku 1947, kto­rým bol Ján An­to­nín Ba­ťa prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za zlo­čin pro­ti štá­tu pod­ľa § 4 Dek­ré­tu pre­zi­den­ta 16/1945 Sb. zo dňa 19.06.1945 o pot­res­ta­ní na­cis­tic­kých zlo­čin­cov, zrad­cov a ich po­má­ha­čov a o mi­mo­riad­nych ľu­do­vých sú­doch, pri­čom mu bol ulo­že­ný ťaž­ký ža­lár v tr­va­ní 15 ro­kov a pre­pad­nu­tie ma­jet­ku v pros­pech štá­tu. Ján An­to­nín Ba­ťa bol od­sú­de­ný v nep­rí­tom­nos­ti, na­koľ­ko v ča­se vy­hlá­se­nia roz­sud­ku sa zdr­žia­val v USA a v Bra­zí­lii (kde mal zís­kať nes­kôr aj bra­zíl­ske štát­ne ob­čian­stvo). Ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy te­da nik­dy ne­vy­ko­nal, av­šak trest pre­pad­nu­tia ma­jet­ku vy­ko­na­ný bol a ma­je­tok pre­pa­dol v pros­pech štá­tu.

 - Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I. po­vo­lil ob­no­vu ko­na­nia a zru­šil roz­su­dok Ná­rod­né­ho sú­du v Pra­he v ce­lom roz­sa­hu (vo vý­ro­ku o vi­ne ako aj tres­te). Uve­de­né uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť tým is­tým dňom, na­koľ­ko pro­ku­rá­tor aj práv­ny zá­stup­ca navr­ho­va­te­ľa sa vy­slo­ve­ne vzda­li prá­va na po­da­nie sťaž­nos­ti.

 - nás­led­ne Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I., po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia, na­ria­dil ve­rej­ne za­sad­nu­tie o pred­bež­nom pre­jed­na­ní pô­vod­nej ob­ža­lo­by (pô­vod­nej ob­ža­lo­by, kto­rú po­dal Ná­rod­ný pro­ku­rá­tor v Pra­he) s tým, že súd, v rám­ci pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by, za pou­ži­tia § 244 ods. 1 písm. c), § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti ob­vi­ne­né­mu Já­no­vi An­to­ní­no­vi Ba­ťo­vi z dô­vo­du, že je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa tres­tné stí­ha­nie ve­die. Uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia neob­sa­hu­je od­ôvod­ne­nie, na­koľ­ko práv­ny zá­stup­ca navr­ho­va­te­ľa ako aj pro­ku­rá­tor sa vy­slo­ve­ne vzda­li prá­va na po­da­nie sťaž­nos­ti. Uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia sa te­da po­va­žu­je za prá­vop­lat­né dňom je­ho vy­hlá­se­nia na ve­rej­nom za­sad­nu­tí.

 His­to­ric­ko práv­ne sú­vis­los­ti a sú­čas­ný stav ve­ci:

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že Dek­ré­tov pre­zi­den­ta re­pub­li­ky Ed­var­da Be­ne­ša (tzv. Be­ne­šo­ve dek­ré­ty) bo­lo vy­da­ných cel­kom 141, kto­ré, na­priek to­mu, že už nie sú práv­ne účin­né, sú na­ďa­lej po­va­žo­va­né za plat­né a tvo­ria do­po­siaľ sú­časť slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku a to rov­na­ko ako pred­voj­no­vé, či po­voj­no­vé zá­ko­ny.

 Tu tre­ba pri­po­me­núť, že Ján An­to­nín Ba­ťa bol od­sú­de­ný za zlo­čin, kto­rý bol konštruo­va­ný oso­bit­ným Dek­ré­tom pre­zi­den­ta re­pub­li­ky (č. 16/1945) a to pro­ces­ným pos­tu­pom, kto­rý tak­tiež bol up­ra­ve­ný oso­bit­ným Dek­ré­tom pre­zi­den­ta re­pub­li­ky (č. 17/1945).

 Dek­rét pre­zi­den­ta č. 16/1945 Sb. zo dňa 19.06.1945 o pot­res­ta­ní na­cis­tic­kých zlo­čin­cov, zrad­cov a ich pris­lu­ho­va­čov a o mi­mo­riad­nych ľu­do­vých sú­doch, bol dek­ré­tom, kto­rý kon­ci­po­val skut­ko­vé pod­sta­ty zlo­či­nov pro­ti štá­tu, pro­ti oso­bám, pro­ti ma­jet­ku, ob­sa­ho­val všeo­bec­né us­ta­no­ve­nia o tres­tnos­ti či­nov a o uk­la­da­ní tres­tov a ob­sa­ho­val aj pro­ces­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa zria­ďo­va­li mi­mo­riad­ne ľu­do­vé sú­dy a up­ra­vo­va­lo ko­na­nie pred ni­mi, do kto­rých kom­pe­ten­cie spa­da­lo pre­jed­ná­va­nie zlo­či­nov, kto­ré ten­to dek­rét up­ra­vo­val (vý­nim­kou bo­li len niek­to­ré oso­by, na kto­rých pre­jed­na­nie bol kom­pe­tent­ný Ná­rod­ný súd v Pra­he zria­de­ný dek­ré­tom č. 17/1945).

 Zlo­či­nu pro­ti štá­tu pod­ľa § 4 Dek­ré­tu pre­zi­den­ta re­pub­li­ky (za kto­rý bol od­sú­de­ný Ján An­to­nín Ba­ťa) sa do­pus­til čes­kos­lo­ven­ský ob­čan, kto­rý v do­be zvý­še­né­ho oh­ro­ze­nia re­pub­li­ky (za ob­do­bie zvý­še­né­ho oh­ro­ze­nia re­pub­li­ky sa pok­la­da­la do­ba od 21.05.1938 do 31.12.1946) v za­hra­ni­čí roz­vra­cal hnu­tie sme­ru­jú­ce k os­lo­bo­de­niu Čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky v jej pred­mí­chov­skej ús­ta­ve a jed­not­nos­ti ale­bo inak ve­do­me poš­ko­dzo­val zá­uj­my Čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky, naj­mä kto oh­ro­zo­val bez­peč­nosť ob­ča­nov, pra­cu­jú­cich pre os­lo­bo­de­nie re­pub­li­ky do­ma, pri­čom pá­cha­teľ sa pot­res­tá, po­kiaľ sa ne­do­pus­til prís­nej­šie­ho zlo­či­nu, ťaž­kým ža­lá­rom od pia­tich do dvad­sia­tich ro­kov. Ak bo­la oso­ba od­sú­de­ná za uve­de­ný zlo­čin, tak súd mu­sel po­vin­ne vy­slo­viť zá­ro­veň aj pre­pad­nu­tie ma­jet­ku v pros­pech štá­tu (§ 14 písm. c)).

 Dek­rét pre­zi­den­ta re­pub­li­ky 17/1945 Sb. zo dňa 19.06.1945 o Ná­rod­nom sú­de bol pro­ces­nou nor­mou, pod­ľa kto­rej sa vie­dlo tres­tné ko­na­nie vo­či Já­no­vi An­to­ní­no­vi Ba­ťo­vi.

 Iš­lo o Dek­rét pre­zi­den­ta, kto­rý nie­len zria­ďo­val Ná­rod­ný súd a ur­čo­val je­ho pô­sob­nosť, ale tak­tiež ob­sa­ho­val aj pro­ces­né us­ta­no­ve­nia, kto­ré up­ra­vo­va­li tres­tné ko­na­nie pred Ná­rod­ným sú­dom (Ná­rod­ný súd mal síd­lo v Pra­he). V us­ta­no­ve­ní § 2 vy­me­dzo­val oso­by, kto­ré spa­da­jú pod pô­sob­nosť Ná­rod­né­ho sú­du, ok­rem iné­ho aj oso­by, kto­ré „vý­znam­ným mies­tom v hos­po­dár­skom ži­vo­te bo­li za­via­za­ní svo­jim spolu­ob­ča­nom vlas­te­nec­kým vzo­rom“.

 Pod­stat­ným us­ta­no­ve­ním, a dô­le­ži­tým aj pre kau­zu Ba­ťa pre­jad­ná­va­nú v ro­ku 2013, bo­lo us­ta­no­ve­nie § 15. Pod­ľa § 15 ods. 1 ne­bol prí­pust­ný pro­ti roz­sud­ku Ná­rod­né­ho sú­du riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok a pod­ľa § 15 ods. 2 „o návr­hu na ob­no­vu tres­tné­ho ko­na­nia roz­ho­du­je Ná­rod­ný súd“.

 Účin­nosť dek­ré­tu pre­zi­den­ta č. 17/1945, kto­rým bol zria­de­ný Ná­rod­ný súd v Pra­he bo­la dvak­rát predĺže­ná s tým, že ten­to dek­rét stra­til účin­nosť dňom 04.05.1947 (tu tre­ba opä­tov­ne pri­po­me­núť, že nes­tra­til plat­nosť a je na­ďa­lej sú­čas­ťou náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku).

 Z us­ta­no­ve­nia § 15 ods. 2 Dek­ré­tu pre­zi­den­ta re­pub­li­ky č. 17/1945 je te­da zrej­mé, že ob­no­vu ko­na­nia, vo ve­ciach, v kto­rých roz­ho­do­val Ná­rod­ný sú­du v Pra­he, mo­hol po­vo­liť len ten­to súd (te­da Ná­rod­ný súd v Pra­he). Tu tre­ba pri­po­me­núť, že Ná­rod­ný súd v Pra­he bol mi­mo­riad­nym (oso­bit­ným, či špe­ciál­nym) sú­dom, kto­rý sa mal ob­me­dze­nú do­bu za­obe­rať len kon­krét­ny­mi tres­tný­mi čin­mi, kto­ré bo­li sta­no­ve­né Dek­ré­tom pre­zi­den­ta re­pub­li­ky č. 16/1945. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sú us­ta­no­ve­nia o zria­de­ní Ná­rod­né­ho sú­du v Pra­he oso­bit­ný­mi (špe­ciál­ny­mi) us­ta­no­ve­nia­mi k us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku a te­da pred­met­ný Dek­rét pre­zi­den­ta ob­sa­hu­je aj oso­bit­nú úp­ra­vu mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov vrá­ta­ne ob­no­vy ko­na­nia. Vzhľa­dom k to­mu, že tzv. Be­ne­šo­ve dek­ré­ty ne­bo­li do­po­siaľ zru­še­né a sú na­ďa­lej sú­čas­ťou práv­ne­ho po­riad­ku SR je nut­né uza­vrieť, že vo ve­ciach, v kto­rých roz­ho­do­val Ná­rod­ný súd v Pra­he, mô­že ob­no­vu ko­na­nia po­vo­liť len Ná­rod­ný súd v Pra­he. Ked­že ten­to súd už neexis­tu­je, nep­ri­chá­dza ob­no­va ko­na­nia v ta­kých­to tres­tných ve­ciach vô­bec do úva­hy (neexis­tu­je to­tiž žiad­ny súd, kto­rý by ju mo­hol po­vo­liť).

 Ok­res­ný súd roz­ho­du­jú­ci na úze­mí SR (a ani pred­tým súd roz­ho­du­jú­ci o rov­na­kej žia­dos­ti na úze­mí ČR) ne­mal te­da ob­no­vu ko­na­nia po­vo­liť (návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia mal byť za­miet­nu­tý) a to z dô­vo­du ne­dos­tat­ku prá­vo­mo­ci (keď­že ta­kú­to prá­vo­moc mal len Ná­rod­ný súd v Pra­he a v sú­čas­nos­ti neexis­tu­je žiad­ny zá­kon, kto­rý by up­ra­vo­val oso­bit­ný me­chan­izmus ob­no­vy ko­na­nia v prí­pa­doch, v kto­rých doš­lo k prá­vop­lat­né­mu od­sú­de­niu v ko­na­ní pred Ná­rod­ným sú­dom v Pra­he).

 Tu tre­ba pri­po­me­núť, že ta­ký­to me­chan­izmus neob­sa­hu­je ani sú­čas­ný Trest­ný po­ria­dok.

 Trest­ný po­ria­dok má sí­ce pre­chod­né us­ta­no­ve­nie, kto­ré sa za­obe­rá ob­no­vou ko­na­nia v prí­pa­doch, ak roz­hod­nu­tie vy­dal už neexis­tu­jú­ci súd, av­šak to sa ne­tý­ka da­nej prob­le­ma­ti­ky.

 Pod­ľa § 567 ods. 3 Tr. por., ak roz­hod­nu­tie, pro­ti kto­ré­mu sme­ru­je návrh na ob­no­vu ko­na­nia vy­dal v pr­vom stup­ni už ne­jes­tvu­jú­ci súd, roz­ho­du­je o návr­hu na ob­no­vu ko­na­nia ten súd, kto­rý by bol pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku vec­ne a mies­tne prís­luš­ný; ak roz­ho­do­val v pr­vom stup­ni bý­va­lý Štát­ny súd, roz­ho­du­je o návr­hu na ob­no­vu ko­na­nia ok­res­ný súd v síd­le kraj­ské­ho sú­du, kto­rý by bol pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku vo ve­ci mies­tne prís­luš­ný.

 Pr­vá časť us­ta­no­ve­nia § 567 ods. 3 Tr. por. (pred bod­ko­čiar­kou) sa evi­den­tne ne­tý­ka tzv. his­to­ric­kých (či mi­mo­riad­nych sú­dov, kto­ré ani v pr­vom stup­ni spra­vid­la ne­roz­ho­do­va­li, keď­že od­vo­la­nie vo­či ich roz­sud­kom ne­bo­lo prí­pus­tné), ale tý­ka sa len „kla­sic­kých“ všeo­bec­ných sú­dov, kto­rých exis­ten­cia sa od­ví­ja od Ústa­vy SR a oso­bit­ných zá­ko­nov o sú­doch a kto­ré vzni­ka­jú, či za­ni­ka­jú z rôz­nych dô­vo­dov (nap­rík­lad zá­nik ok­res­ných sú­dov z dô­vo­dov reor­ga­ni­zá­cie súd­nej sús­ta­vy, nap­rík­lad Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku za­ni­kol v 90. ro­koch, bol te­da ne­jes­tvu­jú­cim sú­dom a vzni­kol po­tom na­no­vo v ro­ku 2008 ale­bo zá­nik vo­jen­ských sú­dov pred pár rok­mi, či zá­nik Špe­ciál­ne­ho sú­du, kto­rý nah­ra­dil Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd a po­dob­ne). Ne­jes­tvu­jú­cim sú­dom sa tu te­da ne­my­slia tzv. sú­dy his­to­ric­ké. Trest­ný po­ria­dok ro­bí v us­ta­no­ve­ní § 567 ods. 3 je­di­nú vý­nim­ku (vo ve­te za bod­ko­čiar­kou), kto­rá sa však tý­ka vy­slo­ve­ne len bý­va­lé­ho Štát­ne­ho sú­du (Štát­ny súd však nie je to­tož­ný s Ná­rod­ným sú­dom, nej­de te­da o je­den a ten is­tý súd).

 Z uve­de­né­ho roz­bo­ru je zrej­mé, že ani Trest­ný po­ria­dok neu­mož­ňu­je zá­sah do tzv. Be­ne­šo­vých dek­ré­tov a to ani pros­tred­níc­tvom ob­no­vy ko­na­nia. Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že za sú­čas­né­ho práv­ne­ho sta­vu nie je mož­né po­vo­liť ob­no­vu ko­na­nia vo ve­ciach, v kto­rých roz­ho­do­val Ná­rod­ný súd v Pra­he zria­de­ný na pod­kla­de tzv. Be­ne­šo­vých dek­ré­tov.

 Je­di­nou práv­nou mož­nos­ťou ako „ot­vo­riť“ (či zru­šiť) roz­sud­ky Ná­rod­né­ho sú­du v Pra­he je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, po­da­nie na Ústav­ný súd SR, kto­rý by naj­skôr mu­sel roz­hod­núť, že tzv. Be­ne­šo­ve dek­ré­ty (v da­nom prí­pa­de dek­rét č. 16/1945, prí­pad­ne aj dek­rét č. 17/1945) nie sú v sú­la­de s Ústa­vou SR, či me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ho­vor­mi. Až na pod­kla­de ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du SR by bo­lo mož­né pri­pus­tiť ob­no­vu ko­na­nia v tých­to tres­tných ve­ciach (a to vo všet­kých, o kto­rých roz­ho­do­val Ná­rod­ný súd v Pra­he ako aj mi­mo­riad­ne ľu­do­vé sú­dy zria­de­né Be­ne­šo­vým dek­ré­tom).

 Uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du, kto­rým po­vo­lil ob­no­vu ko­na­nia v tres­tnej ve­ci Já­na An­to­ní­na Ba­ťu je pre­to mož­né, v zmys­le uve­de­né­ho vý­kla­du, po­va­žo­vať za tzv. nu­lit­né (neexis­tu­jú­ce) roz­hod­nu­tie, kto­ré ne­má žiad­ne práv­ne účin­ky, na­koľ­ko súd tu roz­ho­do­val o ve­ci na roz­hod­nu­tie kto­rej ne­mal prá­vo­moc.

 Po­kiaľ ide o nás­led­né uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vy­da­né po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia, tak je mož­né mať po­chyb­nos­ti o tom, či je sku­toč­ne prá­vop­lat­né. Tá­to po­chyb­nosť vy­plý­va z to­ho, že pred­met­né uz­ne­se­nie zrej­me ne­bo­lo do­ru­če­né všet­kým op­ráv­ne­ným oso­bám (to, že má byť na uz­ne­se­ní o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vy­zna­če­ná do­lož­ka prá­vop­lat­nos­ti nie je na pre­káž­ku ta­ké­mu­to vý­kla­du, pre­to­že do­lož­ka prá­vop­lat­nos­ti je len ad­mi­nis­tra­tív­ny zá­znam a nie roz­hod­nu­tie, te­da ta­kú­to do­lož­ku mož­no ke­dy­koľ­vek „zma­zať“ ak sa dos­pe­je k zá­ve­ru, že prá­vop­lat­nosť bo­la vy­zna­če­ná nes­práv­ne).

 Mož­no zo­pa­ko­vať, že Ján An­to­nín Ba­ťa bol od­sú­de­ný roz­sud­kom Ná­rod­né­ho sú­du za spá­chanie zlo­či­nu pod­ľa § 4 Dek­ré­tu pre­zi­den­ta re­pub­li­ky č. 16/1945 Sb. o pot­res­ta­ní na­cis­tic­kých zlo­čin­cov a ich pris­lu­ho­va­čov a o mi­mo­riad­nych ľu­do­vých sú­doch, pri­čom Hla­va I. uve­de­né­ho Dek­ré­tu pre­zi­den­ta up­ra­vu­je „Zlo­či­ny pro­ti štá­tu“ me­dzi kto­ré sa za­ra­ďu­je aj zlo­čin pod­ľa § 4, zo spá­chania kto­ré­ho bol Ján A. Ba­ťa uz­na­ný vin­ným.

 Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí by sa da­lo vy­vo­diť, že sku­tok zo spá­chania kto­ré­ho bol Ján A. Ba­ťa uz­na­ný za vin­né­ho má aj poš­ko­de­ný sub­jekt (poš­ko­de­nú oso­bu), kto­rou bo­la Čes­kos­lo­ven­ská re­pub­li­ka vo­či kto­rej zlo­čin sme­ro­val (v sú­čas­ných pod­mien­kach te­da Slo­ven­ská re­pub­li­ka). Keď­že iš­lo o zlo­čin pro­ti štá­tu, nič neb­rá­ni to­mu, aby Slo­ven­ská re­pub­li­ka bo­la po­va­žo­va­ná, v zmys­le Dek­ré­tu pre­zi­den­ta, za poš­ko­de­nú oso­bu, kto­rá dis­po­nu­je pro­ces­ný­mi prá­va­mi v zmys­le § 46 Tr. por. (ta­ké­mu­to vý­kla­du o poš­ko­de­nom sub­jek­te neod­po­ru­je ani us­ta­no­ve­nie § 46 Tr. por., kto­ré de­fi­nu­je poš­ko­de­né­ho po­mer­ne ši­ro­ko).

 Ak by sa Slo­ven­ská re­pub­li­ka po­va­žo­va­la za poš­ko­de­nú oso­bu v zmys­le Dek­ré­tu pre­zi­den­ta a te­da aj pod­ľa § 46 Tr. por., ma­la Slo­ven­ská re­pub­li­ka prá­vo na do­ru­če­nie uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia.

 Po­kiaľ ide o prá­vo sťaž­nos­ti poš­ko­de­nej oso­by pro­ti uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia je pot­reb­né pou­ká­zať na „dvoj­ko­ľaj­nú“ práv­nu úp­ra­vu v Tres­tnom po­riad­ku, keď Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I. pou­žil pri za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia dve us­ta­no­ve­nia a to us­ta­no­ve­nie § 244 ods. 1 písm. c) Tr. por. (roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by) ako aj us­ta­no­ve­nie § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. (te­da, že je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa tres­tné stí­ha­nie ve­die).

 V zmys­le § 244 ods. 3 Tr. por. mô­že pro­ti uz­ne­se­niu pod­ľa § 244 ods. 1 písm. c) Tr. por. po­dať sťaž­nosť len ob­vi­ne­ný a pro­ku­rá­tor, kým v zmys­le § 215 ods. 6 Tr. por. mô­že po­dať sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. nie­len ob­vi­ne­ný a pro­ku­rá­tor, ale aj poš­ko­de­ný.

 Nie je cel­kom jas­né, pre­čo bol v us­ta­no­ve­ní § 244 ods. 3 Tr. por. vy­ne­cha­ný aj poš­ko­de­ný sub­jekt s prá­vom sťaž­nos­ti.

 V tom­to sme­re je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je kom­plexne up­ra­ve­né prá­ve v us­ta­no­ve­ní § 215 Tr. por. s tým, že os­tat­né us­ta­no­ve­nia (aj us­ta­no­ve­nie § 244 Tr. por.) len na to­to us­ta­no­ve­nie od­ka­zu­jú. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mož­no dos­pieť k vý­kla­du, že zá­ko­no­dar­ca po­va­žu­je poš­ko­de­nú oso­bu za oso­bu op­ráv­ne­nú po­dať sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, pre­to­že ju vy­slo­ve­ne za ta­kú­to oso­bu ozna­ču­je v § 215 ods. 6 Tr. por., te­da v us­ta­no­ve­ní, kto­ré ako je­di­né up­ra­vu­je za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia (zá­ko­no­dar­ca tak zjav­ne chcel pri­pus­tiť mož­nosť, aby uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia moh­lo byť pres­kú­ma­né aj na pod­kla­de sťaž­nos­ti poš­ko­de­nej oso­by a to v kaž­dom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia). Z toh­to poh­ľa­du nič neb­rá­ni to­mu, aby sa poš­ko­de­ná oso­ba ana­lo­gic­ky po­va­žo­va­la za oso­bu op­ráv­ne­nú po­dať sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia aj v prí­pa­doch, ak tak roz­ho­dol súd v rám­ci pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by. Nie je lo­gic­ké od­oprieť poš­ko­de­né­mu prá­vo sťaž­nos­ti vo­či uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia len pre­to, že bo­lo uro­be­né po po­da­ní ob­ža­lo­by, keď súd tu spra­vid­la roz­ho­du­je len na pod­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, kde poš­ko­de­ný ta­kým­to op­ráv­ne­ním dis­po­nu­je. Uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. má pre poš­ko­de­né­ho rov­na­ké účin­ky tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní pred sú­dom po po­da­ní ob­ža­lo­by a pre­to nie je dô­vod na ob­me­dzenie práv poš­ko­de­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom po po­da­ní ob­ža­lo­by. Ta­ké­to ana­lo­gic­ké roz­ší­re­nie mož­nos­ti poš­ko­de­né­ho po­dať sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré uro­bil súd pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by nie je nep­rí­pus­tnou ana­ló­giu (ana­ló­gia v rám­ci Tres­tné­ho po­riad­ku je prí­pus­tná a na­vy­še ta­ká­to ana­ló­gia neob­me­dzu­je zá­klad­né prá­va a ani slo­bo­dy inej stra­ny tres­tné­ho ko­na­nia, na­po­kon, prá­vo sťaž­nos­ti poš­ko­de­nej oso­by vo­či uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia Trest­ný po­ria­dok pri­púš­ťa pri kom­plexnej úp­ra­ve za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia ako aj pri za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pod­ľa § 281 ods. 5 Tr. por., tak­že nej­de ani o ne­ja­kú „ďa­le­kú“ ana­ló­giu).

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu vý­kla­du by ma­lo byť poš­ko­de­nej oso­be, t. j. Slo­ven­skej re­pub­li­ke (v za­stú­pe­ní kon­krét­nym mi­nis­ter­stvom, v zmys­le zá­ko­na č. 575/2001 pôj­de o Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti SR, tu tre­ba pri­po­me­núť, že pro­ku­rá­tor a poš­ko­de­ná oso­ba sú dva od­liš­né sub­jek­ty) do­ru­če­né uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia (res­pek­tí­ve prís­luš­né mi­nis­ter­stvo by ma­lo o do­ru­če­nie uz­ne­se­nia po­žia­dať) a nás­led­ne by ho v zá­kon­nej le­ho­te moh­lo na­pad­núť sťaž­nos­ťou a po­žia­dať tak o pries­kum na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia od­vo­la­cím sú­dom.

 Na­mies­to zá­ve­ru mož­no uviesť, že prob­le­ma­ti­ka tzv. Be­ne­šo­vých dek­ré­tov a ich do­pa­dov na sú­čas­nú práv­nu úp­ra­vu je po­mer­ne kom­pli­ko­va­ná, kto­rá umož­ňu­je rôz­ne práv­ne vý­kla­dy, av­šak ne­ma­lo by sa za­bú­dať na to, že tzv. Be­ne­šo­vé dek­ré­ty bo­li oso­bit­ným (mi­mo­riad­nym, či špe­ciál­nym) zá­ko­no­dar­stvom a te­da roz­sud­ky sú­dov vy­da­né na pod­kla­de toh­to zá­ko­no­dár­stva by sa ma­li „ot­vá­rať“ len vte­dy, ak by sa „ot­vo­ri­lo“ sa­mot­né zá­ko­no­dar­stvo (nap­rík­lad už spo­me­nu­tým po­da­ním na Ústav­ný súd).

Diskusia