Nad schválenou novelou Trestného zákona

Dňa 13.07.2011 bo­la NR SR schvá­le­ná no­ve­la Tres­tné­ho zá­ko­na a Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré na­do­bud­nú účin­nosť dňom 01.09.2011.

 V pr­vom ra­de je po­zo­ru­hod­ným, že v prí­pa­de Tres­tné­ho zá­ko­na ide už o 15. zme­nu a po­kiaľ ide o Trest­ný po­ria­dok tak ten sa me­ní už do­kon­ca 20. krát. V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né pri­po­me­núť, že Trest­ný zá­kon ako aj Trest­ný po­ria­dok na­do­bud­li účin­nosť 01.01.2006, t. j. ide stá­le o po­mer­ne no­vé kó­dexy, kto­ré sú v účin­nos­ti len nie­čo vy­še päť a pol ro­ka. Vzhľa­dom k to­mu, že pri­ja­tie no­vých tres­tných kó­dexov bo­lo spre­vá­dza­né všeo­bec­ným po­li­tic­kým a me­diál­nym nad­še­ním a tres­tné kó­dexy bo­li vy­hla­so­va­né za „mo­der­né“, je neu­ve­ri­teľ­ným, že tres­tné kó­dexy pot­re­bu­jú až ta­ké čas­té zme­ny (Trest­ný po­ria­dok sa me­ní prie­mer­ne šty­rik­rát za rok a Trest­ný zá­kon prie­mer­ne trik­rát za rok).

Po­kiaľ sa po­zrie­me na ob­sah zmien tres­tných kó­dexov všeo­bec­ne, tak zis­tí­me, že až na vý­nim­ky (nap­rík­lad zme­ny, kto­ré sú­vi­se­li so za­ve­de­ním me­ny Euro), tak­mer všet­ky pod­stat­ne me­ni­li, či dopĺňa­li Trest­ný zá­kon a Trest­ný po­ria­dok a spra­vid­la nap­rá­va­li väč­šie, či men­šie po­chy­be­nia, kto­rých sa zos­ta­vo­va­teľ tres­tných kó­dexov do­pus­til (pr­vé veľ­ké chy­by tých­to tzv. mo­der­ných kó­dexov mu­se­li byť do­kon­ca na­rý­chlo nap­ra­ve­né eš­te pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a Tres­tné­ho po­riad­ku).

 Autor toh­to prís­pev­ku je pre­to ná­zo­ru, že čas­té zme­ny tres­tných kó­dexov sved­čia evi­den­tne pre zá­ver, že tak Trest­ný zá­kon ako aj Trest­ný po­ria­dok nie­len že nie sú (ob­sa­ho­vo) mo­der­né kó­dexy, ale ide o kó­dexy, kto­ré sú ne­vy­da­re­né aj le­gis­la­tív­ne a bo­li zjav­ne prip­ra­ve­né a schvá­le­né na­rý­chlo, bez väč­šej od­bor­nej dis­ku­sie. Cel­ko­vo je nut­né pri­pus­tiť, že tres­tné kó­dexy sú (ako ce­lok) vy­slo­ve­ne ne­vy­da­re­né le­gis­la­tív­ne di­ela, ma­jú množ­stvo chýb, kto­ré mu­sia byť neus­tá­le „plá­ta­né“ no­ve­la­mi, kto­ré no­ve­li­zu­jú pred­chá­dza­jú­ce no­ve­ly, jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia tres­tných kó­dexov umož­ňu­jú proti­chod­né vý­kla­dy, čo v praxi spô­so­bu­je ne­jed­not­nosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov a tým pris­pie­va­jú k nep­red­ví­da­teľ­nos­ti roz­hod­nu­tí v po­dob­ných tres­tných ve­ciach. Sa­moz­rej­me, o ne­ja­kej práv­nej is­to­te, či sta­bi­li­te práv­ne­ho po­riad­ku v tres­tnej ob­las­ti ne­mô­že byť ani re­či, na­koľ­ko zme­ny sú ta­ké čas­té, že je po­mer­ne ťaž­ké (a to nie­len pre lai­kov, ale aj pre od­bor­ní­kov) pos­treh­núť všet­ky zme­ny (za­vá­dza­né ne­zried­ka aj tzv. ne­pria­my­mi no­ve­la­mi cez zme­ny iných zá­ko­nov), kto­ré čas­to, bez akej­koľ­vek kon­cep­cie, či nad­väz­nos­ti s os­tat­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, „vtr­hnú“ do tres­tné­ho prá­va.

 Na­vy­še, tres­tné prá­vo, nie­len vi­nou no­vých tres­tných kó­dexov, ale aj vi­nou nás­led­ných neus­tá­lych no­viel, stra­ti­lo svo­je pos­ta­ve­nie sub­si­diár­ne­ho prá­va, t. j. prá­va, kto­ré nas­tu­pu­je ako ul­ti­ma ra­tio (pos­led­ná a kraj­ná mož­nosť) a kto­ré ne­má, bez ďal­šie­ho, za­sa­ho­vať do prob­lé­mov (spo­rov), kto­ré ma­jú byť pri­már­ne po­su­dzo­va­né a rie­še­né ces­tou ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia, či nap­rík­lad správ­ne­ho ko­na­nia. Zá­ko­no­dar­ca ve­do­me vy­tvá­ra z tres­tné­ho prá­va aký­si od­pad­ko­vý kôš, na­koľ­ko do tres­tné­ho zá­ko­na za­ra­ďu­je všet­ko s čím si štát ne­vie ale­bo nech­ce dať ra­dy a pre­zen­tu­je tres­tné prá­vo ako vše­liek na aké­koľ­vek ne­du­hy spo­loč­nos­ti. Me­diál­ne sú ta­ké­to zme­ny pre­zen­to­va­né ako ráz­ne vy­rie­še­nie prob­lé­mov, av­šak ide len o mý­tus, na­koľ­ko prob­lé­my nie je mož­né vy­rie­šiť tým, že z nich spra­vím tres­tné či­ny a bu­dem naiv­ne spo­lie­hať, že tres­tná rep­re­sia všet­ko vy­rie­ši. Ide tu skôr o zly­ha­nie štá­tu, kto­rý pre­sú­va­ním prob­lé­mov nap­rík­lad zo správ­ne­ho prá­va, pries­tup­ko­vé­ho prá­va, da­ňo­vé­ho prá­va, či exekuč­né­ho do prá­va tres­tné­ho, dá­va na ve­do­mie, že ne­do­ká­že pos­ti­ho­vať a eli­mi­no­vať účin­ne proti­práv­ne ko­na­nia inak. Štát tu cel­kom zjav­ne ne­pos­ti­hu­je kri­mi­nál­ne či­ny, ale kri­mi­na­li­tu sám vy­tvá­ra (nap­rík­lad neo­dô­vod­ne­nou pre­me­nou pries­tup­kov na tres­tné či­ny), prí­pad­ne cel­kom ne­kon­cep­čne roz­dro­bu­je už us­tá­le­né všeo­bec­né skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov na množ­stvo ďal­ších špe­ciál­nych skut­ko­vých pod­stát, kto­ré ce­lú oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na len znep­reh­lad­ňu­jú a vy­tvá­ra­jú množ­stvo vý­kla­do­vých prob­lé­mov pre práv­nu prax (nap­rík­lad po­su­dzo­va­nie jed­no­čin­ných sú­be­hov a po­dob­ne). Vy­tvo­re­nie tak­mer kaž­dej x-tej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je okam­ži­te me­diál­ne pre­zen­to­va­né ako vy­rie­še­nie prob­lé­mu (je po­ľu­to­va­nia­hod­né a naiv­né ak je tres­tná po­li­ti­ka štá­tu za­lo­že­ná len na tom, že hroz­ba tres­tom všet­ko vy­rie­ši a že ak sa bu­dú kri­mi­na­li­zo­vať všet­ky proti­práv­ne ko­na­nia, tak vy­miz­nú).

 Tre­ba si pre­to ot­vo­re­nie priz­nať, že no­vé tres­tné kó­dexy sú neús­pech a ich neus­tá­le zme­ny ne­do­ká­žu na tom nič zme­niť, na­koľ­ko eš­te množ­stvo prob­lé­mov a chýb zos­ta­lo neop­ra­ve­ných a ča­ka­jú na ďal­šie no­ve­ly (k to­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad člá­nok o zá­sa­dách uk­la­da­nia tres­tov, či ko­niec toh­to prís­pev­ku, kde bo­li načr­tnu­té len niek­to­ré zme­ny, kto­rých pri­ja­tie by bo­lo vhod­né).

 Žiaľ, vo vy­ššie uve­de­nom du­chu, pok­ra­čo­val zá­ko­no­dar­ca aj pri no­ve­le Tres­tné­ho zá­ko­na schvá­le­nej dňa 13.07.2011.

 Nie­koľ­ko poz­ná­mok k no­ve­le Tres­tné­ho zá­ko­na:

 Pred­met­nú no­ve­lu Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no (až na ma­lé vý­nim­ky) ozna­čiť za zby­toč­nú.

 Po­kiaľ ide o zme­ny v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, tak schvá­le­ná no­ve­la nič pod­stat­né nep­ri­nies­la. Prá­ve nao­pak, pok­ra­ču­je v ten­den­cii kri­mi­na­li­zo­va­nia pries­tup­kov a to len pre­to, že štát nie je schop­ný vy­nú­tiť si pl­ne­nie po­vin­nos­ti pod­ľa iných práv­nych od­vet­ví.

 Sem spa­dá vy­tvá­ra­nie kri­mi­na­li­ty tres­tným pos­ti­hom tzv. čier­nych sta­vieb (trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho us­ku­toč­ňo­va­nia stav­by pod­ľa § 299a Tr. zák. a ma­re­nie vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 ods. 1 písm. i) Tr. zák.), pri kto­rých je úpl­ne zrej­mé, že štát zly­hal na úse­ku sta­veb­né­ho zá­ko­na, ne­do­ká­že účin­ne bo­jo­vať pro­ti tzv. čier­nym stav­bám a už vô­bec ne­do­ká­že (v spo­lup­rá­ci s ob­ca­mi) za­bez­pe­čiť od­strá­ne­nie čier­nych sta­vieb pros­tried­ka­mi správ­ne­ho prá­va (tu po­ne­chaj­me bo­kom si­tuácie, keď je pre obec vý­hod­nej­šie, ak sa stav­ba sta­via na čier­no, na­koľ­ko nas­le­du­je po­ku­ta a do­da­toč­né sta­veb­né po­vo­le­nie s tým, že po­ku­ty z čier­nych sta­vieb sú vhod­ným zdro­jom do práz­dnych obec­ných roz­poč­tov). Na­mies­to to­ho, aby štát up­ra­vil sta­veb­ný zá­kon tak, aby sa da­lo účin­ne za­kro­čiť pro­ti čier­nym stav­bám a nás­led­ne ich aj od­strá­niť (res­pek­tí­ve vo­či tým, kto­rí ne­reš­pek­tu­jú zá­ka­zy, či prí­ka­zy sta­no­ve­né sta­veb­ným úra­dom), štát re­zig­no­val a sta­veb­ný zá­kon tu, v roz­po­re so zá­sa­dou sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va a prin­cí­pom ul­ti­ma ra­tio, nah­ra­dil zá­ko­nom tres­tným v dom­ne­ní, že kri­mi­na­li­zo­va­nie po­ru­še­ní sta­veb­né­ho zá­ko­na vy­rie­ši ten­to prob­lém. Sa­moz­rej­me, že ne­vy­rie­ši. Vý­sled­kom bu­de len zby­toč­ná kri­mi­na­li­zá­cia ľu­dí, za­ťa­žo­va­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov (kto­rí tak bu­dú sup­lo­vať čin­nosť sta­veb­ných úra­dov) prí­pad­mi, kto­ré nie sú až tak zá­važ­né, aby mu­se­li ale­bo ma­li byť pos­ti­ho­va­né tres­tným prá­vom.

 Do ka­te­gó­rie zby­toč­ne vy­tvá­ra­nej kri­mi­na­li­ty štá­tom mož­no za­hr­núť aj no­vý trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho za­mes­tná­va­nia pod­ľa § 251a Tr. zák., pri kto­rom tak­tiež pos­ta­čí (aj v rám­ci smer­ni­ce EP) len pos­ti­ho­va­nie pros­tried­ka­mi správ­ne­ho prá­va. Úpl­ne ab­sur­dným sa ja­ví no­vý trest­ný čin vo­leb­nej ko­rup­cie pod­ľa § 336a Tr. zák., pri kto­rom nie je vô­bec zrej­mé, pre­čo by ko­na­nia uve­de­né v skut­ko­vej pod­sta­te ma­li byť pos­ti­ho­va­né ako trest­ný čin a nie len, nap­rík­lad ako pries­tu­pok, pri­čom skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to tres­tné­ho či­nu je pos­ta­ve­ná po­mer­ne ši­ro­ko a v pod­sta­te umož­ňu­je pos­tih aj za ko­na­nia, kto­ré sú bež­ne sú­čas­ťou pred­vo­leb­ných kam­pa­ní (nap­rík­lad osob­né sľu­by dá­va­né jed­not­liv­com na mí­tin­goch, kto­ré sa ma­jú napl­niť až vte­dy, ak bu­dú vo­liť kon­krét­nu stra­nu). Širo­ký vý­klad tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty umož­ňu­je § 131 ods. 3 Tr. zák., kto­rý de­fi­nu­je po­jem „úp­la­tok“ tak, že ide o vec ale­bo iné pl­ne­nie ma­jet­ko­vej, či ne­ma­jet­ko­vej po­va­hy, na kto­ré nie je práv­ny ná­rok (nej­de te­da len o fi­nanč­ný úp­la­tok). Ide o úpl­ne nad­by­toč­ný trest­ný čin.

 Rov­na­ko kri­tic­ky je pot­reb­né vní­mať aj vy­tvo­re­nie no­vé­ho tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 422d Tr. zák. (tres­ta­nie tzv. os­vien­čim­skej, či já­chy­mov­skej lži). Ta­ké­to tres­tné či­ny sú „na hra­ni­ci“ s kri­mi­na­li­zo­va­ním slo­bo­dy pre­ja­vu a tres­ta­jú za ná­zo­ry pos­ta­ve­né pri sta­no­ve­nej prav­de, kto­rú dek­la­ru­je a uz­ná­va štát (len na ok­raj tre­ba poz­na­me­nať, že ak štát chce tres­tať nap­rík­lad tzv. já­chy­mov­skú lož, t. j. jej spo­chyb­ňo­va­nie, mal by ne­ja­kým spô­so­bom, zrej­me všeo­bec­ne zá­väz­ným, sta­no­viť vý­klad, de­fi­ní­ciu tzv. já­chy­mov­skej lži, aby bo­lo jas­né, čo kon­krét­ne ne­mož­no spo­chyb­ňo­vať). Ak niek­to spo­chyb­ňu­je nap­rík­lad zlo­či­ny fa­šiz­mu, je pot­reb­né mu od­po­ve­dať si­lou ar­gu­men­tov (fak­tov), z kto­rých bu­de jed­noz­nač­ne vy­plý­vať nes­práv­nosť je­ho ná­zo­ru, a nie si­lou Tres­tné­ho zá­ko­na. Na­po­kon, v sú­la­de s roz­hod­nu­tia­mi Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, sú slo­bo­dou pre­ja­vu chrá­ne­né aj ta­ké ná­zo­ry, kto­ré zne­po­ko­ju­jú, šo­ku­jú či úpl­ne po­bu­ru­jú ve­rej­nosť, prí­pad­ne, kto­ré sú men­ši­no­vé. Len vy­slo­vo­va­nie ur­či­tých spo­chyb­ňu­jú­cich ná­zo­rov (aj keď his­to­ric­ky vy­vrá­te­ných a čas­to aj po­mer­ne hlú­pych) by, bez ďal­šie­ho, ne­ma­lo byť tres­tné. Je nut­né pres­vied­čať ar­gu­men­ta­mi, nie pres­vied­čať tres­ta­mi.

 Po­kiaľ ide o ďal­ší prob­lém zá­ko­no­dar­cu, t. j. roz­dro­bo­va­nie skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov na rôz­ne ďal­šie tres­tné či­ny, te­da vy­tvá­ra­nie no­vých tres­tných či­nov „vy­krá­da­ním“ sta­rých tres­tných či­nov, tak schvá­le­ná no­ve­la tu nič ne­zos­ta­la dl­žná svo­jim pred­chod­com a opä­tov­ne roz­ší­ri­la po­čet tres­tných či­nov.

 Tak nap­rík­lad, zá­ko­no­dar­ca zvie­dol no­vý trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a Tr. zák. a to aj na­priek to­mu, že prak­tic­ky všet­ky ko­na­nia v ňom uve­de­né je mož­né pos­tih­núť ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. (ak dô­vo­do­vá sprá­va k no­ve­le uvá­dza, že „neexis­tu­jú tres­tnop­ráv­ne me­cha­niz­my pos­ti­hu­jú­ce po­ru­šo­va­nie po­vin­nos­tí zo stra­ny po­vin­né­ho“, tak to zjav­ne nie je prav­da). Tak­tiež aj no­vý trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia a zne­hod­no­co­va­nia kul­túr­nej pa­miat­ky pod­ľa § 248a Tr. zák. mo­hol byť sú­čas­ťou už exis­tu­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia vlas­tníc­tva pod­ľa § 248 Tr. zák. V prí­pa­de no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ide však jed­noz­nač­ne o zby­toč­né pre­pí­na­nie tres­tnej rep­re­sie, na­koľ­ko ma­jú byť pos­ti­ho­va­né aj ko­na­nia za­vi­ne­né z ned­ban­li­vos­ti. Za zby­toč­nú skut­ko­vú pod­sta­tu mož­no ozna­čiť aj no­vý trest­ný čin za­ned­ba­nia sta­ros­tli­vos­ti o zvie­ra­tá pod­ľa § 378a Tr. zák., kto­rý mo­hol byť sú­čas­ťou tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia zvie­rat pod­ľa § 378 Tr. zák. Opä­tov­ne aj tu tre­ba pou­ká­zať na ne­bez­peč­ný trend, keď zá­ko­no­dar­ca neus­tá­le roz­ši­ru­je tres­tnop­ráv­ny pos­tih aj na rôz­ne ned­ban­li­vos­tné ko­na­nia (tak to bu­de aj pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 378a Tr. zák.) a tak sa po­ma­ly stie­ra pra­vid­lo, že na tres­tnosť či­nu sa vy­ža­du­je zá­sad­ne úmy­sel­né za­vi­ne­nie a len vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch mož­no pos­ti­ho­vať aj ko­na­nia za­vi­ne­né z ned­ban­li­vos­ti (z vý­nim­ky sa tak po­ma­ly stá­va pra­vid­lo).

 Zrej­me naj­čas­tej­šie, po­li­tik­mi a mé­dia­mi, pre­zen­to­va­ným sa sta­lo za­ve­de­nie no­vé­ho tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 327a Tr. zák. (pri­po­me­niem, že má pos­ti­ho­vať ve­rej­ných či­ni­te­ľov, kto­rí si z ned­ban­li­vos­ti nespl­nia po­vin­nosť a spô­so­bia ško­du štá­tu, ob­ci, VUC, či ve­rej­nop­ráv­nej in­šti­tú­cii). Za­ve­de­nie tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty bo­lo naj­mä mé­dia­mi a tre­tím sek­to­rom pri­ja­té s nad­še­ním a ozna­če­né ako „bič na ve­rej­ných či­ni­te­ľov“. Ide však o evi­dent­ný om­yl a nez­na­losť prob­le­ma­ti­ky. Zá­ko­no­dar­ca to­tiž vy­tvo­ril no­vý trest­ný čin na­priek to­mu, že ko­na­nia v ňom uve­de­né sa už da­jú tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať pod­ľa iných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na (nej­de te­da o žiad­nu no­vin­ku v tres­tnom prá­ve, ale ide o vy­tvo­re­nie tres­tné­ho či­nu, kto­rý už Trest­ný zá­kon poz­ná). Ko­na­nia uve­de­né v skut­ko­vej pod­sta­te toh­to no­vé­ho tres­tné­ho či­nu sa da­li a da­jú pos­ti­ho­vať ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 238 Tr. zák., pri­čom ten­to trest­ný čin má do­kon­ca šir­šiu mož­nosť vy­uži­tia ako no­vo­za­ve­de­ný „bič na ve­rej­ných či­ni­te­ľov“. Trest­ný čin pod­ľa § 238 Tr. zák. mož­no spá­chať z ned­ban­li­vos­ti, t. j. nie­len z ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti ale do­kon­ca aj z ne­ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti, pri­čom tres­tnosť či­nu nas­le­du­je už pri spô­so­be­ní znač­nej ško­dy. Nap­ro­ti to­mu, no­vo­vyt­vo­re­ná skut­ko­vá pod­sta­ta uvá­dza sí­ce za­vi­ne­nie ned­ban­li­vos­tné (ve­rej­ný či­ni­teľ, kto­rý z ned­ban­li­vos­ti...), av­šak ďa­lej je z de­fi­ní­cie tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty zrej­mé, že ide len o ve­do­mú ned­ban­li­vosť (to vy­plý­va z to­ho, že sa tak ve­rej­ný či­ni­teľ do­pus­tí len vte­dy, ak „ve­del, že mô­že po­ru­šiť zá­ujem chrá­ne­ný tým­to zá­ko­nom, ale bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov spo­lie­hal, že ta­ké po­ru­še­nie nes­pô­so­bí“, čo je zjav­ne od­pí­sa­ná de­fi­ní­cia ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti z us­ta­no­ve­nia § 16 písm. a) Tr. zák.). Ce­lá de­fi­ní­cia skut­ko­vej pod­sta­ty no­vé­ho tres­tné­ho či­nu vy­vo­lá­va roz­pa­ky, pre­to­že je net­ra­dič­ným, aby sa de­fi­ní­cia sub­jek­tív­nej strán­ky uvá­dza­la pria­mo do zne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty (opí­sa­ná de­fi­ní­cia ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti), keď sta­či­lo len uviesť, že sa ho do­pus­tí „ve­rej­ný či­ni­teľ z ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti...“ a na­vy­še sa eš­te skom­pli­ku­je tým, že sa do nej uve­die pria­mo slo­vo „ned­ban­li­vosť“, čo evo­ku­je do­jem, že toh­to tres­tné­ho či­nu sa mož­no do­pus­tiť aj z ne­ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti. Na­po­kon, no­vý trest­ný čin, na roz­diel od tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 238 Tr. zák. vy­ža­du­je na tres­tnosť či­nu spô­so­be­nie až ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu. Opä­tov­ne tre­ba uviesť, že za­ve­de­nie toh­to tres­tné­ho či­nu vy­vo­lá­va skôr do­jem, že sa tak sta­lo s nez­na­los­ťou prob­le­ma­ti­ky a naj­mä nez­na­los­ťou tres­tných či­nov, kto­ré už Trest­ný zá­kon poz­ná. Len pre úpl­nosť mož­no do­dať, že ko­na­nia ve­rej­ných či­ni­te­ľov, pri kto­rých nev­znik­la ško­da, ale vzni­kol iný zá­važ­ný nás­le­dok bo­lo mož­né a aj je mož­né pos­ti­ho­vať ako trest­ný čin ma­re­nia úlo­hy ve­rej­ným či­ni­te­ľom pod­ľa § 327 Tr. zák..

 Schvá­le­ná no­ve­la Tres­tné­ho zá­ko­na ne­bo­la pre­to pre prax tak­mer vô­bec pot­reb­ná a jej vý­sled­kom je to, že len zvý­ši už aj tak veľ­ký chaos, kto­rý pa­nu­je v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, kde tak­mer kaž­do­den­ne pri­bú­da­jú no­vé tres­tné či­ny a to aj dup­li­cit­ne.

 Prob­lé­mom je to, že ani tá­to no­ve­la neodstrá­ni­la neu­ve­ri­teľ­né chy­by, kto­ré má Trest­ný zá­kon už od svoj­ho schvá­le­nia a o kto­rých sa už ro­ky vie. Za všet­ky mož­no uviesť as­poň prob­lém s preml­ča­ním. Kon­krét­ne ide o us­ta­no­ve­nie § 437 ods. 4 Tr. zák., kto­ré vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti a pri kto­rom sa od­bor­ná ve­rej­nosť zho­du­je v tom, že je v roz­po­re s Ústa­vou SR.

 Na­priek to­mu, že pred­met­né us­ta­no­ve­nie je zjav­ne proti­ús­tav­né, ne­bo­lo do­po­siaľ zme­ne­né a to ani jed­nou z no­viel a nes­ta­lo sa tak ani te­raz (zrej­me bu­de ne­vyh­nut­ným ini­cio­vať zme­nu ces­tou Ústav­né­ho sú­du SR). Uve­diem k da­nej prob­le­ma­ti­ke časť člán­ku (Šam­ko, P. Pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Jus­tič­ná re­vue, r. 58, 2006, č. 11), kto­rý sa tou­to prob­le­ma­ti­kou za­obe­ral už v ro­ku 2006.

 „Z § 437 ods.4 ve­ta pr­vá Tr. zák. vy­plý­va, že ak doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia pred účin­nos­ťou toh­to zá­ko­na pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov (t. j. ak doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia do 31.12.2005 pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov), us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia sa pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 ne­pou­ži­jú. Lo­gic­kým vý­kla­dom uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no dos­pieť k to­mu, že ak k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­doš­lo do 31.12.2005, us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa pou­ži­jú (§ 437 ods.4 ve­ta pr­vá Tr. zák. ar­gu­men­tum a con­trá­rio). Preml­ča­cie do­by, us­ta­no­ve­nia o spo­čí­va­ní a pre­ru­še­ní preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia sa te­da bu­dú, v ta­kých­to prí­pa­doch, po­su­dzo­vať pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na a to aj vte­dy ak sa­mot­ná tres­tnosť či­nu sa bu­de po­su­dzo­vať pod­ľa us­ta­no­ve­ní pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na (ak preml­ča­cia do­ba ply­nie aj po 1.1.2006 up­lat­nia sa na po­su­dzo­va­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vždy us­ta­no­ve­nia no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na).

 Z pred­met­né­ho vý­kla­du je zjav­né, že us­ta­no­ve­nie § 437 ods.4 Tr. zák. pria­mo od­po­ru­je zá­sa­de vy­jad­re­nej v § 2 ods.1 Tr. zák. a člán­ku 40 ods.6 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd. Zá­sa­da, že tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný a že pod­ľa nes­kor­šie­ho zá­ko­na sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je vte­dy, ak je to pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie sa up­lat­ní aj pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či je ale­bo nie je tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né (te­da aj pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či preml­ča­cia do­ba bo­la pre­ru­še­ná ale­bo či spo­čí­va). Vždy sa pri­tom pou­ži­je, vo všet­kých sme­roch, buď len prá­va účin­né­ho v ča­se spá­chania či­nu ale­bo len prá­va nes­kor­šie­ho (R 32/1951), pri­čom vždy je pot­reb­né pou­žiť súhrn tres­tnop­ráv­nych no­riem ako ce­lok. Nie je pre­to mož­né po­su­dzo­vať tres­tnosť či­nu, t. j. všet­ky pod­mien­ky re­le­van­tné pre vý­rok o vi­ne a tres­te pod­ľa pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 s vý­nim­kou preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré sa bu­de po­su­dzo­vať pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006. Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu by tak bo­lo nut­né pou­žiť obid­va Tres­tné zá­ko­ny na­raz, čo je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­né. Na­viac v no­vom Tres­tnom zá­ko­ne doš­lo k predĺže­niu preml­ča­cích dôb, k roz­ší­re­niu pod­mie­nok spô­so­bu­jú­cich spo­čí­va­nie preml­ča­cej do­by a k sprís­ne­niu pod­mie­nok na pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a pre­to no­vý Trest­ný zá­kon evi­den­tne zhor­šu­je pos­ta­ve­nie pá­cha­te­ľa v tom­to sme­re. Us­ta­no­ve­nie § 437 ods.4 Tr. zák. tak nep­rí­pus­tne a do­da­toč­ne sta­no­vu­je prís­nej­šie pod­mien­ky spô­so­bu­jú­ce zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a umož­ňu­je ich ap­li­ko­vať do­da­toč­ne a spät­ne aj na prí­pa­dy, kto­ré bu­dú inak po­su­dzo­va­né pod­ľa pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. Ide tu o zjav­né po­ru­še­nie zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa. Tú­to ret­roak­ti­vi­tu nes­kor­šie­ho prís­nej­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no de­monštro­vať na prík­la­de, keď sa nap­rík­lad pá­cha­teľ do­pus­til v ro­ku 2004 tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 235 ods.1 Tr. zák., pri­čom od spá­chania skut­ku mu za­ča­la ply­núť päť­roč­ná preml­ča­cia do­ba, kto­rá by ma­la up­ly­núť v ro­ku 2009. Od 1.1.2006 však už ide o zlo­čin, pri kto­rom no­vý Trest­ný zá­kon sta­no­vu­je de­sať­roč­nú preml­ča­ciu do­bu a pre­to sa pá­cha­te­ľo­vi, za pou­ži­tia § 437 ods.4 Tr. zák., predĺži preml­ča­cia do­ba až do ro­ku 2014 a spá­chanie aké­ho­koľ­vek mier­nej­šie­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu po 1.1.2006 spô­so­bí pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by.

 K pred­met­nej prob­le­ma­ti­ke je pot­reb­né uviesť, že pod­ľa roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, zá­kaz ret­roak­ti­vi­ty prís­nej­šie­ho zá­ko­na sa nev­zťa­hu­je na pro­ces­né nor­my a pre­to sa neup­lat­ní v prí­pa­doch, ak preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je in­šti­tú­tom pro­ces­ným. To však nep­la­tí v prí­pa­doch, ak preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je in­šti­tú­tom hmot­nop­ráv­nym (tak je to aj v Slo­ven­skej re­pub­li­ke) a kde je tzv. ne­ga­tív­nou pod­mien­kou tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Zá­kaz spät­nej pô­sob­nos­ti prís­nej­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa vzťa­hu­je na všet­ky pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sta­no­ve­né vnút­roš­tát­nym prá­vom prís­luš­né­ho štá­tu, te­da aj na preml­ča­nie, po­kiaľ vy­lu­ču­je tres­tnú zod­po­ved­nosť. Ret­roak­tív­na, prís­nej­šia úp­ra­va preml­ča­nia je pre­to z hľa­dis­ka Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach prí­pus­tná len pri vý­nim­ke uve­de­nej v člán­ku 7 ods.2 (poz­ri k to­mu bliž­šie nap­rík­lad Re­pík, B.: Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech a tres­tní prá­vo. 1. vy­dá­ní, Pra­ha, Orac 2002, s. 42). Us­ta­no­ve­nie 437 ods.4 Tr. zák. je pre­to v roz­po­re aj s člán­kom 7 ods.1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach“ – ko­niec ci­tá­tu.

 Na zá­ver uvá­dzam nie­koľ­ko bo­dov, kto­ré v rám­ci pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia pred­kla­dal Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku a kto­ré ne­bo­li vô­bec vza­té do úva­hy s vý­nim­kou zmien v de­ten­cii, kto­ré však zos­tá­va­jú na­ďa­lej na pa­pie­ri, na­koľ­ko de­tenč­ný ús­tav ne­bol do­po­siaľ zria­de­ný (inak je po­zo­ru­hod­ným, že zá­ko­no­dar­ca v ro­ku 2005 pri­jal no­vý Trest­ný zá­kon, kto­rým za­vie­dol de­ten­ciu a to bez to­ho aby aj fak­tic­ky de­tenč­ný ús­tav exis­to­val, pri­čom naj­nov­šie sa pred­pok­la­dá zria­de­nie de­ten­čné­ho ús­ta­vu až v ro­ku 2012, t. j. viac ako šesť ro­kov po pri­ja­tí no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na).

 1/ dopl­ne­nie zá­sad pre uk­la­da­nie tres­tov

 už od na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na vzni­ka­li mno­hé ap­li­kač­né prob­lé­my sú­vi­sia­ce s uk­la­da­ním tres­tov. Tie­to vý­raz­né ap­li­kač­né prob­lé­my sa ob­ja­vi­li prak­tic­ky okam­ži­te a vy­plý­va­li z to­ho, že z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na nie je cel­kom zrej­mé ako pos­tu­po­vať pri úp­ra­vách tres­tných sa­dzieb v prí­pa­doch ak sa má tres­tná sadz­ba up­ra­vo­vať aj pod­ľa tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy ako aj pos­tu­pom pod­ľa § 38 Tr. zák., prí­pad­ne ak pri­chá­dza do úva­hy aj úp­ra­va tres­tnej sadz­by vzhľa­dom k uzat­vo­re­nej do­ho­de o vi­ne a tres­te (§ 39 ods. 4 Tr. zák.), res­pek­tí­ve vzhľa­dom k to­mu, že pá­cha­teľ je mla­dis­tvý. Prob­le­ma­tic­kým a spor­ným je naj­mä to, pod­ľa aké­ho us­ta­no­ve­nia sa má tres­tná sadz­ba up­ra­viť naj­skôr (t. j. aké je po­ra­die úp­rav pri sú­be­hu us­ta­no­ve­ní § 41, § 38, § 39, § 117 Tr. zák.) a akým spô­so­bom tres­tné sadz­by up­ra­viť (t. j. či ide o je­den spô­sob vý­poč­tu ale­bo via­ce­ré spô­so­by, kto­ré sa vzá­jom­ne kom­bi­nu­jú). Uve­de­né otáz­ky bo­li už pred­me­tom dis­ku­sie vo via­ce­rých od­bor­ných pub­li­ká­ciách a člán­koch a to s rôz­ny­mi práv­ny­mi zá­ver­mi . Ne­jed­noz­nan­čná práv­na úp­ra­va uk­la­da­nia tres­tov v praxi spô­so­bu­je to, že tres­ty sa stá­va­jú znač­ne nep­red­ví­da­teľ­ný­mi a to nie­len pre pá­cha­te­ľov, či poš­ko­de­ných, ale aj pre ich práv­nych zá­stup­cov, pre­to­že spô­sob vý­poč­tu kon­krét­nej tres­tnej sadz­by je po­mer­ne ná­ho­di­lý a zá­vi­sí nie od us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, ale a len od práv­ne­ho ná­zo­ru sud­cu, kto­rý vo ve­ci roz­ho­du­je, prí­pad­ne od ná­zo­ru od­vo­la­cích se­ná­tov  . Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, je pre­to v praxi bež­né, že pá­cha­te­lia po­dob­ných tres­tných či­nov sú tres­ta­ní vý­raz­ne od­liš­ne a to len pre­to, že Trest­ný zá­kon umož­ňu­je dve ver­zie vý­kla­du us­ta­no­ve­ní tý­ka­jú­cich sa zá­sad pre uk­la­da­nie tres­tov a jed­not­li­ví sud­co­via ma­jú roz­diel­ne ná­zo­ry na to ako pos­tu­po­vať pri vý­poč­te kon­krét­nej tres­tnej sadz­by.

 vzhľa­dom k uve­de­né­mu navr­hu­je­me:

 a) dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 7 Tr. zák. o dru­hú ve­tu, kto­rá znie nas­le­dov­ne

 "v prí­pa­de, ak pri­chá­dza do úva­hy úp­ra­va tres­tnej sadz­by pod­ľa § 38, § 117 ako aj pod­ľa § 41 ods. 2 ale­bo pod­ľa § 42, tres­tná sadz­ba sa up­ra­ví naj­skôr pod­ľa § 41 ods. 2 ale­bo pod­ľa § 4, po­tom, ak to pod­ľa po­va­hy ve­ci bu­de pri­chá­dzať do úva­hy pod­ľa § 117 a až nás­led­ne sa up­ra­ví pod­ľa § 38"

 b) vzhľa­dom na uve­de­né je pot­reb­né dopl­niť aj us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 4, kto­ré sa dopĺňa o dru­hú ve­tu, kto­rá znie

 "zá­kla­dom pre úp­ra­vu tres­tnej sadz­by v ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te je dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, a ak to pod­ľa po­va­hy ve­ci pri­chá­dza do úva­hy, už up­ra­ve­ná pos­tu­pom pod­ľa § 38, 41, 117".

 pre sta­no­ve­nie jas­ných zá­kon­ných pra­vi­diel je pot­reb­né sta­no­viť aj jas­ný vý­po­čet tres­tnej sadz­by a jed­nej tre­ti­ny v ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­tu

c) dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 41 a 42 Tr. zák. o spô­sob vý­poč­tu tres­tnej sadz­by pri as­pe­rač­nej zá­sa­dy, na­koľ­ko ten nie je v zá­ko­ne jas­ne uve­de­ný. us­ta­no­ve­nie § 41 sa dopĺňa o no­vý od­sek 4, kto­rý znie:

 "zá­kla­dom pri úp­ra­ve tres­tnej sadz­by pod­ľa § 41 ods. 2 je tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy sta­no­ve­ná pod­ľa § 41 ods. 1. Hor­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by sa sta­no­ví tak, že k hor­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­nej v oso­bit­nej čas­ti toh­to zá­ko­na sa pri­po­čí­ta jed­na tre­ti­na tej­to hor­nej hra­ni­ce zá­klad­nej tres­tnej sadz­by. Dol­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by sa rov­ná po­lo­vi­ci súč­tu hor­nej hra­ni­ce zvý­še­nej tres­tnej sadz­by a dol­nej hra­ni­ci zá­klad­nej tres­tnej sadz­by" (v pod­sta­te ide o vý­po­čet sta­no­ve­ný reš­pek­to­va­nou ju­di­ka­tú­rou R 30/1964)

 2/ trest po­vin­nej prá­ce

 pod­ľa § 54 Tr. zák. mož­no ulo­žiť trest po­vin­nej prá­ce len vte­dy, keď s tým pá­cha­teľ súh­la­sí. Ide o zby­toč­nú pod­mien­ku, na­koľ­ko ide o uk­la­da­nie tres­tu a pre­to nie je pot­reb­ným aby pá­cha­teľ vy­slo­vo­val súh­las ale­bo ne­súh­las. žia­da­nie súh­la­su spô­so­bu­je to, že vo veľ­kom množ­stve ve­cí nie je mož­né vy­dať trest­ný roz­kaz, na­koľ­ko v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bol žia­da­ný súh­las ob­vi­ne­né­ho. žia­da­nie súh­la­su od ob­vi­ne­né­ho je tak tro­cha aj po­ru­še­ním pre­zum­pcie ne­vi­ny, na­koľ­ko súd, eš­te pred skon­če­ním do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa mu­sí ob­ža­lo­va­né­ho spý­tať, či v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny by súh­la­sil s tres­tom po­vin­nej prá­ce. ta­ký­to pos­tup je nad­by­toč­ný.

 a) vzhľa­dom na uve­de­né navr­hu­je­me zme­niť us­ta­no­ve­nie § 54 Tr. zák. nas­le­dov­ne

 "z us­ta­no­ve­nia § 54 sa vy­púš­ťa slov­né spo­je­nie "so súh­la­som pá­cha­te­ľa"

 b) z us­ta­no­ve­nia § 353 ods. 2 písm. e) Tr. por. sa vy­púš­ťa slov­né spo­je­nie "ak s tým ob­vi­ne­ný súh­la­sí" - bu­de nut­né up­ra­viť aj to­to prís­luš­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré up­ra­vu­je trest­ný roz­kaz

 3/ de­ten­cia

 vzhľa­dom na dl­ho­do­bé po­žia­dav­ky lie­čeb­ných ús­ta­vov ako aj vzhľa­dom k to­mu, že do bu­dúc­na sa po­čí­ta s vy­bu­do­va­ním de­ten­čné­ho ús­ta­vu bu­de nut­né dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 81 Tr. zák. aj o mož­nosť ulo­žiť de­ten­ciu tres­tne ne­zod­po­ved­né­mu pá­cha­te­ľo­vi, kto­rý tr­pí ne­vy­lie­či­teľ­nou du­šev­nou po­ru­chou a je­ho po­byt by bol pre spo­loč­nosť mi­mo­riad­ne ne­bez­peč­ný. Prax uka­zu­je, že prob­lé­mom sú prá­ve du­šev­ne cho­rý pá­cha­te­lia, kto­rý nie sú od­sú­de­ný na­koľ­ko nie sú pre nep­rí­čet­nosť tres­tne zod­po­ved­ný. Ide čas­to o mi­mo­riad­ne ne­bez­peč­ných pá­cha­te­ľov, kto­rí tr­pia ťaž­ký­mi for­ma­mi schi­zof­ré­nie sa­diz­mu a po­dob­ne a do­pus­ti­li sa ná­sil­ných tres­tných či­nov. Na ta­kých­to pá­cha­te­ľov us­ta­no­ve­nie § 81 vô­bec ne­rea­gu­je a to aj na­priek to­mu, že lie­čeb­né ús­ta­vy (kto­ré dos­ta­toč­ne ne­do­ká­žu za­bez­pe­čiť bez­peč­nosť" sú ich "pl­né".

 a) us­ta­no­ve­nie § 81 sa dopĺňa o od­sek 4, kto­rý znie:

 "Ak súd uk­la­dá ochran­né ús­tav­né lie­če­nie pá­cha­te­ľo­vi či­nu inak tres­tné­ho, kto­rý nie je pre nep­rí­čet­nosť tres­tne zod­po­ved­ný a vzhľa­dom na zá­važ­nosť du­šev­nej cho­ro­by, kto­rou pá­cha­teľ či­nu inak tres­tné­ho tr­pí ako aj s pri­hliad­nu­tím na spá­cha­nú tres­tnú čin­nosť je po­byt pá­cha­te­ľa či­nu inak tres­tné­ho na slo­bo­de ne­bez­peč­ný, mô­že zá­ro­veň na­ria­diť, že sa ulo­že­né ochran­né ús­tav­né lie­če­nie vy­ko­ná v de­ten­čnom ús­ta­ve".

 b) vzhľa­dom k uve­de­né­mu bu­de pot­reb­né up­ra­viť aj us­ta­no­ve­nie § 82 s tým, že v od­se­ku 3 by ma­la byť aj mož­nosť sú­du roz­hod­núť o zme­ne for­my vý­ko­nu ochran­né ús­tav­né­ho lie­če­nia vy­ko­ná­va­né­ho v de­ten­čnom ús­ta­ve tak, že sa pá­cha­teľ či­nu inak tres­tné­ho bu­de môcť na ďal­ší vý­kon ochran­né­ho lie­če­nia umies­tniť v lie­čeb­nom za­ria­de­ní.

 c) vzhľa­dom k to­mu, že sa do bu­dúc­nos­ti pred­pok­la­dá spre­vádz­ko­va­nie de­ten­čné­ho ús­ta­vu a vzhľa­dom k to­mu, že v lie­čeb­ných ús­ta­voch exis­tu­je množ­stvo du­šev­ne cho­rých pa­cien­tov, kto­rí sú ne­bez­peč­ní a kto­rých strá­že­nie spô­so­bu­je lie­čeb­ným ús­ta­vom ne­ma­lé prob­lé­my, bo­lo by vhod­ným umož­niť sú­du roz­hod­núť aj do­da­toč­ne o tom, že pá­cha­teľ či­nu inak tres­tné­ho bu­de pok­ra­čo­vať v ulo­že­nom ochran­nom ús­tav­nom lie­če­ní v de­ten­čnom ús­ta­ve (keď­že de­ten­cia je ochran­né opat­re­nie ne­vi­dím v tom žiad­ny prob­lém, aby sa prí­pad­ne uk­la­da­la aj pa­cien­tom, kto­rí už ochran­né ús­tav­né lie­če­nie vy­ko­ná­va­jú). Navr­hu­jem pre­to dopl­niť us­ta­no­ve­nie §  462 Tr. por. o od­sek 4 a o od­sek 5 kto­ré zne­jú

 od­sek 4

"súd v ob­vo­de kto­ré­ho sa ochran­né ús­tav­né lie­če­nie vy­ko­ná­va, mô­že na návrh lie­čeb­né­ho ús­ta­vu, pro­ku­rá­to­ra ale­bo aj bez návr­hu roz­hod­núť, že sa v ochran­nom ús­tav­nom lie­če­ní bu­de pok­ra­čo­vať v de­ten­čnom ús­ta­ve". pro­ti uz­ne­se­niu sú­du o pok­ra­čo­va­ní vo vý­ko­ne ochran­né­ho ús­tav­né­ho lie­če­nia v de­ten­čnom ús­ta­ve ako aj pro­ti roz­hod­nu­tiu o za­miet­nu­tí ta­ké­ho návr­hu, je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rá má od­klad­ný úči­nok. súd roz­hod­ne o pok­ra­čo­va­ní vo vý­ko­ne ochran­né­ho ús­tav­né­ho lie­če­nia v de­ten­čnom ús­ta­ve na ve­rej­nom za­sad­nu­tí. Pred roz­hod­nu­tím sú­du mu­sí byť oso­ba, kto­rej sa ochran­né lie­če­nie tý­ka vy­po­ču­tá. Bez vý­slu­chu tej­to oso­by mô­že súd roz­hod­núť len vte­dy, ak to zdra­vot­ný stav tej­to oso­by neu­mož­ňu­je, res­pek­tí­ve ak po­žia­da­la aby sa ko­na­lo v jej nep­rí­tom­nos­ti"

 od­sek 5 znie

"o zme­ne spô­so­bu vý­ko­nu ochran­né­ho ús­tav­né­ho lie­če­nia, kto­ré sa vy­ko­ná­va v de­ten­čnom ús­ta­ve a o pre­pus­te­ní z ochran­né­ho lie­če­nia, roz­ho­du­je súd v ob­vo­de kto­ré­ho sa de­ten­cia vy­ko­ná­va a to pri­me­ra­ne pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 446, 448".

 4/ ochran­né lie­če­nia

 v sú­vis­los­ti s ochran­ný­mi lie­če­nia­mi (ze­man vý­ko­nu, upus­te­nie, pre­pus­te­nie, skon­če­nie lie­če­nia vo vy­ko­ná­va­com ko­na­ní) ide čas­to o pa­cien­tov, kto­rí sú v ta­kom ne­priaz­ni­vom zdra­vot­nom sta­ve že nie je mož­ný ich vý­sluch na ve­rej­nom za­sad­nu­tí (ťaž­ké du­šev­né po­ru­chy a po­dob­ne). pod­ľa môj­ho ná­zo­ru by bo­lo vhod­ným upus­tiť od osob­nej účas­ti pa­cien­ta na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ak mu v tom brá­ni je­ho zdra­vot­ný stav (po­dob­ná úp­ra­va ako pri roz­ho­do­va­ní o väz­be). Na­po­kon, spra­vid­la ide o oso­by kto­ré sú poz­ba­ve­ne spô­so­bi­los­ti na práv­nych úko­noch a pre­to sú za­stú­pe­né ob­haj­com, kto­rý sa ve­rej­ných za­sad­nu­tí zú­čas­tňu­je.

 5/ vkla­dy na úč­toch v ban­ke

 navr­hu­je, aby sa us­ta­no­ve­nie § 130 ods. 1 Tr. zák. dopl­ni­lo o pís­me­no d), kto­ré znie

 "vkla­dy na úč­toch v ban­ke"

 v praxi vzni­ka­jú mno­hé ap­li­kač­né prob­lé­my, kto­ré sa tý­ka­jú to­ho, že pe­nia­ze na úč­toch v ban­ke sú tzv. ne­ma­te­ria­li­zo­va­né pe­nia­ze, nej­de te­da o ve­ci ale ide o poh­ľa­dáv­ky a pre­to ak pá­cha­teľ vo­či nim úto­čí (nap­rík­lad neop­ráv­ne­né pre­vo­dy z úč­tu na účet) ne­mô­že ísť o tres­tné či­ny krá­de­že, či spre­ne­ve­ry, na­koľ­ko tie­to skut­ko­vé pe­nia­ze vy­ža­du­jú aby sa úto­či­lo na ve­ci, čo ne­ma­te­ria­li­zo­va­né pe­nia­ze nie sú. Nie je dô­vod po­va­žo­vať pod­ľa § 130 za ve­ci ne­ma­te­ria­li­zo­va­né (za­kni­ho­va­né) cen­né pa­pie­re (pís­me­no c) a už nie aj ne­ma­te­ria­li­zo­va­né pe­nia­ze. Tá­to zme­na by bo­la vhod­ná aj pre­to, že trest pre­pad­nu­tia ve­ci sa tak­tiež tý­ka len ve­ci a nie aj iných ma­jet­ko­vých hod­nôt (oh­ľad­ne tres­tu pre­pad­nu­tia ve­ci mož­no od­po­ru­čiť aby sa vy­slo­ve­ne tý­kal aj iných ma­jet­ko­vých hod­nôt a nie len ve­cí, nap­rík­lad poh­ľa­dá­vok, ob­chod­ných po­die­lov v spo­loč­nos­tiach a po­dob­ne)

 6/ tres­tné či­ny pod­ľa § 241 a § 242 ho­vo­ria o vy­rov­na­com ko­na­ní (a to tak v náz­ve ako aj v skut­ko­vej pod­sta­te), kto­ré už nie­koľ­ko ro­kov na úze­mí SR neexis­tu­je, pre­to by bo­lo vhod­ným vy­pus­tiť spo­je­nie „vy­rov­na­cie ko­na­nie" vo všet­kých tva­roch. Znak „vy­rov­na­cie ko­na­nie“ sa na­chá­dza aj v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 259 ods. 1 písm. f) Tr. zák.

 7/ v us­ta­no­ve­ní § 265 ods. 1 Tr. zák. sa už dl­ho­do­bo kri­ti­zu­je, že v zne­ní skut­ko­vej pod­sta­ty "vy­pa­dol" úmy­sel na kto­rý sa nás­led­ne od­vo­lá­va § 265 ods. 2 Tr. zák.. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu navr­hu­jem dopl­niť od­sek 1 nas­le­dov­ne

 "za slo­vo Kto sa dopĺňa­jú slo­vá "v úmys­le za­bez­pe­čiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­nú vý­ho­du ale­bo neop­ráv­ne­ný pros­pech"

 nás­led­ne už § 265 ods. 2 nie je pot­reb­né me­niť na­koľ­ko ten už od­ka­zu­je na špe­ci­fic­ký úmy­sel vy­jad­re­ný v od­se­ku 1

 8/ de­fi­ní­cia ve­rej­nej lis­ti­ny uve­de­nej v § 131 ods. 4 Tr. zák. je po­mer­ne úz­ko kon­ci­po­va­ná (už­šie než bol vý­klad pod­ľa pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­vy a už­šie než je v práv­nych po­riad­koch ob­vyk­lé – nap­rík­lad v Če­chách), na­koľ­ko pod­ľa uve­de­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia mô­že byť ve­rej­ná lis­ti­na len lis­ti­na vy­da­ná štát­nym or­gá­nom ale­bo iným or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci (keď eš­te Trest­ný zá­kon ne­poz­nal de­fi­ní­ciu ve­rej­nej lis­ti­ny, tak sa ma­lo za to, že ju mô­že vy­dať aj "iný sub­jekt k to­mu po­ve­re­ný, či zmoc­ne­ný iným práv­nym pred­pi­som v me­dziach je­ho prá­vo­mo­ci"). Ak vy­chá­dza­me z us­ta­no­ve­nie § 131 ods. 4 Tr. zák. tak nap­rík­lad nič čo vy­dá le­kár nie je ve­rej­nou lis­ti­nou, pre­to­že le­kár nie je štát­ny or­gán a ani or­gán ve­rej­nej mo­ci (le­kár má pra­cov­ne ob­dob­né pos­ta­ve­nie ako nap­rík­lad ad­vo­kát, kto­rý tiež nie je or­gán ve­rej­nej mo­ci). Ak te­da ju­di­ka­tú­ra v mi­nu­los­ti nap­rík­lad po­va­žo­va­la fal­šo­va­nie le­kár­ske­ho potvr­de­nia o PN za ve­rej­nú lis­ti­nu, bo­lo tak pre­to, že to umož­ňo­va­la šir­šia de­fi­ní­cia poj­mu ve­rej­ná lis­ti­na kto­rá sa vy­uží­va­la v praxi (vy­ššie uve­de­ný "iný sub­jekt",). Vzhľa­dom k to­mu, že to tak nie je a že le­gál­na de­fi­ní­cia ve­rej­nej lis­ti­ny je už­šia, tak nap­rík­lad le­kár­ske potvr­de­nie o ho­ci­čom (nap­rík­lad aj v mi­nu­los­ti ju­di­ko­va­né potvr­de­nie le­ká­ra o zdra­vot­nom sta­ve cho­ré­ho čle­na ro­di­ny, či potvr­de­nie o PN) ne­má cha­rak­ter ve­rej­nej lis­ti­ny a ne­má ho ani nap­rík­lad os­ved­če­nie o ab­sol­vo­va­ní autoš­ko­ly, kto­ré vy­dá­va­jú súk­rom­né spo­loč­nos­ti a kto­ré sú zá­kla­dom na vy­da­nie vo­dič­ské­ho preu­ka­zu.

 Navr­hu­jem pre­to dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 131 ods. 4 Tr. zák. tak, že za slo­vá ale­bo iným or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci v rám­ci je­ho pô­sob­nos­ti sa dopĺňa slov­né spo­je­nie

 „ale­bo iným sub­jek­tom k to­mu po­ve­re­ným, či zmoc­ne­ným iným práv­nym pred­pi­som v me­dziach je­ho prá­vo­mo­ci“

Diskusia