Nezákonné a nepoužiteľné dôkazy

 

Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 Tr. por. ro­zoz­ná­va poj­my „dô­kaz“ a „dô­kaz­ný pros­trie­dok“.

 Dô­kaz­ný pros­trie­dok je pros­trie­dok vy­uží­va­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, stra­na­mi v ko­na­ní pred sú­dom a sú­dom pri poz­ná­va­ní sku­toč­nos­ti, kto­rá je pred­me­tom dô­ka­zu. Dô­ka­zom je po­tom pria­my poz­na­tok, kto­rý bol zís­ka­ný z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku pri do­ka­zo­va­ní (nap­rík­lad dô­kaz­ným pros­tried­kom je vý­sluch ob­vi­ne­né­ho a dô­ka­zom je ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho).

 Pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že pod­sta­tou do­ka­zo­va­nia je je­ho zá­kon­nosť, na­koľ­ko za dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní mô­že slú­žiť len to čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku, res­pek­tí­ve pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Na stra­ne dru­hej, pred­met­né us­ta­no­ve­nie neu­mož­ňu­je vy­lú­čiť up­lat­ne­nie žiad­ne­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku zís­ka­né­ho v sú­la­de so zá­ko­nom.

 Dô­kaz zís­ka­ný z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku mu­sí byť pre­to zá­kon­ný. Zá­kon­nos­ťou dô­ka­zu sa ro­zu­mie zis­te­nie, že bol zís­ka­ný z pra­me­ňa, kto­rý sta­no­vu­je ale­bo pri­púš­ťa zá­kon, že bol za­bez­pe­če­ný a vy­ko­na­ný op­ráv­ne­nou oso­bou a že sa tak sta­lo v zod­po­ve­da­jú­com štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia a to ta­kým pos­tu­pom, kto­rý je v sú­la­de s práv­ny­mi pred­pis­mi. Ak sa tak nes­ta­lo pôj­de o ne­zá­kon­ný dô­kaz. Ok­rem zá­kon­nos­ti dô­ka­zu exis­tu­je eš­te tzv. pro­ces­ná pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zu (nep­rí­pus­tnosť dô­ka­zu), pri kto­rej ide v zá­sa­de o zá­kon­ný dô­kaz, kto­rý však vzhľa­dom k ur­či­tým okol­nos­tiam ne­mô­že byť pou­ži­tý v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia a nie je mož­né z ne­ho vy­chá­dzať pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (nap­rík­lad oso­ba X naj­skôr vy­po­ve­dá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, tá­to sve­dec­ká vý­po­veď je vy­ko­na­ná pl­ne v sú­la­de so zá­ko­nom, pre­to ide o zá­kon­ný dô­kaz, av­šak nás­led­ne je tej­to oso­be v tom is­tom ko­na­ní, v kto­rom vy­po­ve­da­la ako sve­dok vzne­se­né ob­vi­ne­nie. V ta­kom­to prí­pa­de je vý­po­veď uro­be­ná v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná, pre­to­že oso­ba už má pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho a nie je mož­né mať v jed­nom ko­na­ní zá­ro­veň pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka ako aj pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Z ta­kej­to sve­dec­kej vý­po­ve­de pre­to už ne­bu­de mož­né zís­ka­vať žiad­ne in­for­má­cie a ne­ma­la by sa na­chá­dzať ani vo vy­šet­ro­va­com spi­se).

 V praxi sa spra­vid­la pou­ží­va päť kri­té­rií zá­kon­nos­ti dô­ka­zu, kto­ré sfor­mu­lo­val Bo­hu­mil Re­pík (Re­pík, B.: Pro­ces­ní dus­led­ky po­ru­še­ní pred­pi­su o do­ka­zo­va­ní v tres­tním říze­ní. Bulle­tin ad­vo­ka­cie, 1982) a to:

 

1/ či bol dô­kaz zís­ka­ný z pra­me­ňa, kto­rý sta­no­ví prí­pad­ne pri­púš­ťa zá­kon,

2/či bol dô­kaz zís­ka­ný a vy­ko­na­ný pro­ces­ným sub­jek­tom k to­mu zá­ko­nom op­ráv­ne­ným,

3/či bol dô­kaz zís­ka­ný a vy­ko­na­ný v tom pro­ces­nom štá­diu, v kto­rom je prís­luš­ný pro­ces­ný sub­jekt pod­ľa zá­ko­na op­ráv­ne­ný vy­hľa­dá­vať a vy­ko­ná­vať dô­ka­zy v pro­ces­nom zmys­le, t. j. ta­ké dô­ka­zy, kto­ré mô­žu byť pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie v tres­tnom stí­ha­ní naj­mä pre roz­hod­nu­tie sú­du,

4/ či sa zís­ka­ný a vy­ko­na­ný dô­kaz tý­ka pred­me­tu do­ka­zo­va­nia v da­nom pro­ce­se, t. j. či sa tý­ka skut­ku o kto­rom sa ve­die ko­na­nie prí­pad­ne otá­zok, o kto­rých je pot­reb­né pod­ľa zá­ko­na v sú­vis­los­ti s tým­to skut­kom roz­ho­do­vať,

5/ či bol dô­kaz zís­ka­ný a vy­ko­na­ný spô­so­bom, kto­rý sta­no­vu­je, prí­pad­ne pri­púš­ťa zá­kon.

 Dô­ka­zy, kto­ré ma­jú ur­či­té va­dy mô­žu byť ab­so­lút­ne neú­čin­né, t. j. ide o dô­ka­zy vy­ka­zu­jú­ce pod­stat­né va­dy, kto­ré nie je mož­né nap­ra­viť a spô­so­bu­jú ab­so­lút­nu ne­pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním, vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky bez prí­ka­zu sú­du a po­dob­ne) ale­bo re­la­tív­ne neú­čin­né, t. j. ide o dô­ka­zy, kto­ré vy­ka­zu­jú od­strá­ni­teľ­né va­dy a kto­ré spô­so­bu­jú ne­pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zu len do do­by, ke­dy je ta­ká­to va­da od­strá­ne­ná (nap­rík­lad vý­sluch sved­ka via­za­né­ho po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti, kto­rý bol zba­ve­ný ml­čan­li­vos­ti až do­da­toč­ne po vy­ko­na­ní vý­slu­chu). Pod­stat­ným kri­té­riom prí­pus­tnos­ti dô­ka­zu v ko­na­ní pred sú­dom je zá­kon­nosť zís­ka­nia dô­ka­zu.

 Vzhľa­dom k to­mu, že Trest­ný po­ria­dok ne­má žiad­ne us­ta­no­ve­nie, kto­ré by sa za­obe­ra­lo ab­so­lút­nou, či re­la­tív­nou neú­čin­nos­ťou dô­ka­zov (ok­rem prí­pa­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 4 Tr. por.) je nut­né hľa­dať ur­či­té vo­dít­ka pre správ­ne po­sú­de­nie zá­kon­nos­ti, či pro­ces­nej pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní v súd­nej praxi. V tom­to sme­re je pre­to ne­vyh­nut­né poz­nať prís­tup súd­nej praxe pri jed­not­li­vých dô­kaz­ných pros­tried­kov.

 Niž­šie v texte nas­le­du­je vý­ber z čes­kos­lo­ven­skej, slo­ven­skej a čes­kej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá sa za­obe­ra­la uve­de­nou prob­le­ma­ti­kou a kto­rej zá­ve­ry by moh­li na­po­môcť k rie­še­niu kon­krét­nych ap­li­kač­ných prob­lé­mov. De le­ge fe­ren­da bu­de ne­vyh­nut­ným up­ra­viť prob­le­ma­ti­ku ab­so­lút­nej a re­la­tív­nej neú­čin­nos­ti dô­ka­zov buď pod­rob­nej­šie v Tres­tnom po­riad­ku, res­pek­tí­ve sa­mos­tat­ným zá­ko­nom.

 

Z čes­kos­lo­ven­skej ju­di­ka­tú­ry:

 

Vý­po­veď oso­by o okol­nos­tiach, kto­ré sa doz­ve­de­la od sved­ky­ne, kto­rá pred­tým vy­uži­la svo­je prá­vo a od­op­re­la vý­po­veď, ne­mô­že slú­žiť ako dô­kaz, pre­to­že ta­ký­to pos­tup by bol for­mou pri­nú­te­nia k vý­po­ve­di (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tz 8/1966)

 

Ak bo­lo tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho ve­de­né pre ur­či­tý sku­tok za­sta­ve­né, pre­to­že ne­bo­lo preu­ká­za­né, že ho ob­vi­ne­ný spá­chal, nie je mož­né k to­mu­to skut­ku pri­hliad­nuť ako k dô­ka­zu pro­ti ob­vi­ne­né­mu a to ani ako k dô­ka­zu pod­por­né­mu (R 30/1966 – II)

 

Dô­kaz vý­slu­chom ob­vi­ne­né­ho mu­sí byť vy­ko­na­ný spô­so­bom, kto­rý sta­no­ví Trest­ný po­ria­dok. Za ta­ký­to dô­kaz však ne­mô­že byť po­va­žo­va­né vy­jad­re­nie ob­ža­lo­va­né­ho pred znal­ca­mi pri príp­ra­ve zna­lec­ké­ho po­sud­ku (R 49/1968 – I)

 

Je v roz­po­re so zá­ko­nom ak je ob­vi­ne­ný pri dá­va­ní otá­zok za úče­lom dopl­ne­nia vý­po­ve­de ale­bo od­strá­ne­nia neúpl­nos­ti, ne­jas­nos­ti a roz­po­rov pres­vied­ča­ný, že je­ho vý­po­veď je nep­rav­di­vá a je mu pod­sú­va­ný ná­zor vy­po­čú­va­jú­ce­ho na ob­sah vý­po­ve­de s cie­ľom pris­pô­so­biť vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho tak, aby bo­la v sú­la­de s vý­sled­ka­mi ohliad­ky a pit­vy, kto­ré sú zná­me vy­po­čú­va­jú­ce­mu (R 49/1968 – II)

 

Pri vy­ko­ná­va­ní re­konštruk­cie či­nu nes­mie byť ob­vi­ne­ný or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní us­mer­ňo­va­ný oh­ľad­ne je­ho ko­na­nia pri či­ne, kto­ré be­hom re­konštruk­cie zná­zor­ňu­je (R 49/1968 – III)

 

Zá­pis­ni­cu o hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­rá má cha­rak­ter ve­rej­nej lis­ti­ny, je nut­né po­va­žo­vať za dô­kaz o tom, aký bol prie­beh hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, po­kiaľ nes­práv­nosť jej ob­sa­hu ne­bo­la preu­ká­za­ná iný­mi dô­kaz­mi (R 50/1969 – I)

 

Za nep­rí­pust­ný dô­kaz je pot­reb­né po­va­žo­vať pou­ži­tie zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý bol vy­pra­co­va­ný za­uja­tým znal­com (R 11/1977)

 

Je nep­rí­pus­tná ta­ká vý­po­veď sved­ka, v kto­rej sve­dok po pre­čí­ta­ní zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di iné­ho sved­ka, preh­lá­si, že tá­to vý­po­veď má byť po­va­žo­va­ná za je­ho vlas­tnú vý­po­veď (R 52/1977 – I.)

 

Vý­ka­zy a ta­buľ­ky o roz­sa­hu tres­tnej čin­nos­ti jed­not­li­vých ob­vi­ne­ných a vý­ške do­siah­nu­té­ho pros­pe­chu zos­ta­ve­né po­li­caj­ným or­gá­nom v príp­rav­nom ko­na­ní na zá­kla­de dô­ka­zov nie sú dô­kaz­mi, kto­ré by bo­lo mož­né pou­žiť ako lis­tin­ný dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom. Ide len o orien­tač­nú po­môc­ku (R 4/1982 – III)

 

Us­ta­no­ve­nie o prá­vu sved­ka od­oprieť vý­po­veď nie je mož­né ob­chá­dzať tak, že po­li­caj­ný or­gán na­priek to­mu, že sve­dok od­oprie vý­po­veď sa ho pý­ta na dô­vo­dy a poh­nút­ky od­op­re­tia vý­po­ve­de a na sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­li byť pred­me­tom vý­slu­chu a tie­to sku­toč­nos­ti po­tom uve­die v pí­som­nom zá­zna­me. Ta­ký­to pos­tup je nep­rí­pust­ný a ob­sah tak­to ne­zá­kon­ne zís­ka­nej vý­po­ve­de nie je mož­né pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní a to ani nap­rík­lad vý­slu­chom po­li­caj­né­ho or­gá­nu k ob­sa­hu vy­jad­re­nia sved­ka, kto­ré tak­to ne­zá­kon­ne zís­kal (R 20/1984 – II)

 

Pre­čí­ta­nie zá­zna­mu o ob­sa­hu te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du so sved­kom ne­mô­že nah­ra­diť vý­sluch sved­ka, res­pek­tí­ve pre­čí­ta­nie zá­pis­ni­ce o je­ho skor­šej vý­po­ve­di (R 56/1984).

 

Za vý­sluch sved­ka nie je mož­né po­va­žo­vať prí­pa­dy, v kto­rých sve­dok len od­ká­že na svo­ju inú vý­po­veď, kto­rú uro­bil v inej tres­tnej ve­ci s tým, aby sa po­va­žo­va­la za je­ho sve­dec­kú vý­po­veď a to bez to­ho, aby vo ve­ci vy­po­ve­dal. Ta­ké­to vy­hlá­se­nie nie je mož­né po­va­žo­vať za vý­sluch sved­ka a nie je mož­né k ne­mu pri­hlia­dať. Rov­na­ký zá­ver pla­tí, keď sve­dok len od­ká­že na svo­je vy­jad­re­nie, kto­ré po­dal do zá­pis­ni­ce o po­da­nom vy­svet­le­ní bez to­ho, aby vo ve­ci vy­po­ve­dal ako sve­dok. Ani v tom­to prí­pa­de nie je mož­né ta­ké­to vy­hlá­se­nie po­va­žo­vať za dô­kaz vý­slu­chom sved­ka (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 4To 2/1986)

 

Po­da­né vy­svet­le­nia osôb ne­mô­žu slú­žiť ako dô­kaz pred sú­dom a je bez vý­zna­mu či bol o tom­to vy­svet­le­ní vy­ko­na­ný zá­pis, prí­pad­ne úrad­ný zá­znam. Po­kiaľ ma­jú byť v tres­tnej ve­ci vy­po­ču­tí ako sved­ko­via prís­luš­ní­ci po­lí­cie, kto­rí vy­ko­ná­va­li ope­ra­tív­ne šet­re­nie na mies­te, ich vý­po­veď je mož­né pou­žiť ako dô­kaz pred sú­dom len vte­dy, ak vy­po­ve­da­li o sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa ne­doz­ve­de­li z po­da­né­ho vy­svet­le­nia (R 26/1989).

 

Ak sa ko­ná vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kto­rý nie je úko­nom, kto­ré­ho vy­ko­na­nie nie je mož­né od­lo­žiť, v ča­se, keď ob­vi­ne­ný do­po­siaľ ne­má ob­haj­cu ho­ci ide o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by, ne­mô­že ob­vi­ne­ný svo­jim preh­lá­se­ním, že súh­la­sí s vý­slu­chom bez účas­ti ob­haj­cu zho­jiť va­du tak­to vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu. Ta­ký­to vý­sluch je ab­so­lút­ne neú­čin­ným dô­ka­zom a nie je mož­né ho v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť. Vy­ko­ná­va­nie vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho za zá­mer­ne vy­tvo­re­ných okol­nos­tí, vý­raz­ne ne­priaz­ni­vo ov­plyv­ňu­jú­cich je­ho psy­chic­ký stav, ako nap­rík­lad vý­sluch bez­pros­tred­ne nas­le­du­jú­ci po dl­ho­do­bé es­kor­te ob­vi­ne­né­ho, us­ku­toč­ňo­va­ný po dl­hú do­bu aj v noč­ných ho­di­nách za ak­tív­nej účas­ti väč­šie­ho poč­tu vy­po­čú­va­jú­cich, je ne­do­vo­le­ným nát­la­kom na ob­vi­ne­né­ho a mô­že byť pod­sta­tou va­dou ta­ké­ho­to vý­slu­chu a pôj­de o dô­kaz ab­so­lút­ne neú­čin­ný (R 25/1990 – II).

 

Po­kiaľ bol ob­vi­ne­ný vy­po­ču­tý k ďal­šie­mu skut­ku pred­tým než bo­lo pre ten­to sku­tok za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, nie je mož­né sa po za­ča­tí toh­to tres­tné­ho stí­ha­nia a po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia us­po­ko­jiť s tvr­de­ním ob­vi­ne­né­ho, že v pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­di vy­po­ve­dal prav­di­vo a že sa na tú­to vý­po­veď od­vo­lá­va. Pô­vod­ná vý­po­veď to­tiž vzhľa­dom k okol­nos­tiam za kto­rých bo­la uro­be­ná nie je pou­ži­teľ­ná v ko­na­ní pred sú­dom, pre­to­že ide o dô­kaz ab­so­lút­ne neú­čin­ný. Po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ďal­ší sku­tok je nut­né ob­vi­ne­né­ho zno­vu vy­po­čuť v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku. To pla­tí ob­dob­ne aj pre vý­po­veď sved­ka (R 42/1990 – II)

 

Po­kiaľ bo­li oh­ľad­ne skut­ku, pre kto­rý bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, vy­ko­ná­va­né úko­ny tvo­ria­ce ob­sah príp­rav­né­ho ko­na­nia, ho­ci ne­bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, ide o pod­stat­nú va­du ob­ža­lo­by. Vý­sled­ky ko­na­nia, kto­ré sú tou­to va­dou za­ťa­že­né sú ne­pou­ži­teľ­né v ko­na­ní pred sú­dom (R 15/1991 – I)

Zo slo­ven­skej ju­di­ka­tú­ry:

 

Úrad­ný zá­znam o ob­sa­hu vy­svet­le­nia ne­mož­no v ko­na­ní pred sú­dom pou­žiť ako dô­kaz a ak je ten, kto po­dal vy­svet­le­nie nes­kôr vy­po­čú­va­ný ako sve­dok ale­bo ob­vi­ne­ný, nes­mie mu byť úrad­ný zá­znam pred­lo­že­ný. Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že na ob­sah úrad­né­ho zá­zna­mu ne­mô­že byť v ko­na­ní vy­po­čú­va­ný ani vy­šet­ro­va­teľ, kto­rý zá­znam uro­bil, le­bo by to zna­me­na­lo ob­chá­dzanie zá­ko­na (R 17/1997)

 

Opa­ko­va­né za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci nes­po­chyb­ňu­je pro­ces­nú re­le­van­tnosť vý­po­ve­dí sved­kov vy­po­ču­tých po pr­vom za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia v rov­na­kej ve­ci (R 33/1998)

 

Zna­lec­ký po­su­dok ne­mož­no bez ďal­šie­ho od­miet­nuť iba pre­to, že zna­lec nad rá­mec svoj­ho op­ráv­ne­nia a v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom hod­no­tí vo svo­jom po­sud­ku niek­to­ré dô­ka­zy ale­bo rie­ši práv­ne otáz­ky. Sku­toč­nosť, že zna­lec za­uj­me vo svo­jom po­sud­ku sta­no­vis­ko aj k otáz­ke, kto­rej zod­po­ve­da­nie pris­lú­cha vý­hra­de sú­du, ne­ro­bí ten­to po­su­dok cel­kom ne­pou­ži­teľ­ným, po­kiaľ ob­sa­hu­je od­bor­né poz­nat­ky a zis­te­nia, z kto­rých zna­lec ta­ké zá­ve­ry uro­bil a kto­ré sú­čas­ne umož­ňu­jú sú­du, aby si to­tož­ný ale­bo iný zá­ver o ta­kej otáz­ke uro­bil sám. (R 82/2001)

 

Ma­te­riál­nym ob­sa­hom prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu a je­ho sú­čas­ťou je aj prá­vo ob­ha­jo­vať sa pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu, pri­čom na up­lat­ne­nie toh­to prá­va  mu mu­sí byť pos­kyt­nu­tá reál­na mož­nosť. Pre­to vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kto­rý nie je neod­klad­ným ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ným úko­nom a kto­rý je vy­ko­ná­va­ný v ča­se, keď ob­vi­ne­ný ne­má ob­haj­cu, ho­ci ide o prí­pa­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by, je dô­ka­zom ab­so­lút­ne neú­čin­ným a ne­mož­no ho v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť. V ta­kom­to prí­pa­de nap­ra­viť chy­bu tak­to vy­ko­na­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku ne­mô­že ani ob­vi­ne­ný svo­jim vy­hlá­se­ním, že súh­la­sí s vý­slu­chom bez účas­ti ob­vi­ne­né­ho. Zá­pis­ni­cu o ta­kom­to vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né ani pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a oprieť o ňu skut­ko­vé zá­ve­ry (R 2/2003)

 

Za zá­kon­ný spô­sob zís­ka­nia dô­ka­zu v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku tre­ba po­va­žo­vať jed­nak spl­ne­nie for­mál­nych, t. j. pro­ces­ných pod­mie­nok vy­ža­do­va­ných Tres­tným po­riad­kom na vy­ko­na­nie kon­krét­ne­ho dô­ka­zu a jed­nak spl­ne­nie ob­sa­ho­vých (ma­te­riál­nych) pod­mie­nok, t. j., aby úkon – pou­ži­tý dô­kaz­ný pros­trie­dok na vy­ko­na­nie dô­ka­zu – bol za­me­ra­ný na zis­te­nie tých sku­toč­nos­tí, na kto­ré za­me­ra­ný a pou­ži­tý mô­že byť. Vý­sled­ky vy­šet­re­nia ob­vi­ne­né­ho na tzv. de­tek­to­re lži ne­mož­no v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť ako dô­kaz, pre­to­že pod­sta­tou ta­ké­ho­to vy­šet­re­nia je vý­sluch ob­vi­ne­né­ho ku sku­toč­nos­tiam, kto­ré sa tý­ka­jú tres­tné­ho či­nu. V tres­tnom ko­na­ní však mož­no pou­žiť len tie poz­nat­ky, kto­ré ob­vi­ne­ný pos­ky­tol v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, čo v prí­pa­de je­ho vy­šet­re­nia na de­tek­to­re lži nie je spl­ne­né (R 38/2003)

 

Ak bol sve­dok, kto­rý bol skôr spolu­ob­vi­ne­ným, zú­čas­tne­ný na tres­tnom či­ne ob­vi­ne­né­ho, pro­ti kto­ré­mu vy­po­ve­dá, má vždy prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať a to aj vte­dy, keď sa tres­tné stí­ha­nie pro­ti ne­mu už prá­vop­lat­ne skon­či­lo. Ak sve­dok vy­uži­je to­to svo­je prá­vo, je­ho skor­šiu vý­po­veď ne­mož­no na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať (R 60/2003)

 

Po­sú­de­nie zá­vis­los­ti ob­vi­ne­né­ho na omam­ných lát­kach a zis­te­nie pod­mie­nok na prí­pad­né ulo­že­nie ochran­né­ho lie­če­nia nie je vy­šet­re­ním du­šev­né­ho sta­vu, le­bo tie­to okol­nos­ti mož­no od­bor­ne do­ka­zo­vať aj prib­ra­tím jed­né­ho znal­ca z od­bo­ru zdra­vot­níc­tvo, od­vet­vie psy­chia­tria. V prí­pa­de, že zna­lec z od­bo­ru zdra­vot­níc­tvo, od­vet­vie psy­chia­tria sa vy­jad­ru­je aj k otáz­kam, kto­ré ne­má rie­šiť, nie je pí­som­ne po­da­ný zna­lec­ký po­su­dok nu­lit­ným dô­ka­zom, po­kiaľ zna­lec za­ují­ma v ďal­šej čas­ti po­sud­ku od­bor­né zá­ve­ry k zá­vis­los­ti ob­vi­ne­né­ho na omam­ných lát­kach, k mož­nos­tiam ulo­že­nia ochran­né­ho lie­če­nia a zod­po­ve­dá kri­té­riám zá­kon­nos­ti ta­ké­ho­to dô­ka­zu (R 61/2003)

 

Ak vý­sluch sved­ka ne­bol vy­ko­na­ný v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, ten­to ne­dos­ta­tok ne­mož­no nap­ra­viť tým, že pri ďal­šom vý­slu­chu toh­to sved­ka, kto­rý sa už reali­zu­je v sú­la­de so zá­ko­nom, sa sve­dok iba od­vo­lá na svo­ju skor­šiu, pro­ces­ne chyb­nú vý­po­veď, le­bo tá­to ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­mô­že slú­žiť ako dô­kaz (R 81/2003)

 

Vý­sluch sved­ka – poš­ko­de­né­ho, kto­rý bol sí­ce ukon­če­ný v deň za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia, ale kto­rý za­čal deň pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, nie je zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom a pre­to ne­mô­že byť dô­ka­zom po­kiaľ neš­lo o neod­klad­ný ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3 Tz 31/2002)

 

Vzhľa­dom na to, že lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi sú lis­ti­ny, kto­ré svo­jim ob­sa­hom do­ka­zu­jú ale­bo vy­vra­ca­jú do­ka­zo­va­nú sku­toč­nosť vzťa­hu­jú­cu sa na trest­ný čin ale­bo na ob­vi­ne­né­ho, tre­ba ich v rám­ci do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať. Pre­to nep­ri­chá­dza do úva­hy ohliad­ka lis­ti­ny vzhľa­dom na to, že sa ta­kým­to spô­so­bom pô­vod­ný dô­kaz nah­ra­dzu­je dô­ka­zom od­vo­de­ným. Iba v prí­pa­de, ak by ma­la lis­ti­na pre do­ka­zo­va­nie vý­znam z iné­ho dô­vo­du než pre svoj ob­sah, na­do­bú­da cha­rak­ter vec­né­ho dô­ka­zu, pri kto­rom mož­no vy­ko­nať ohliad­ku (R 16/2006)

 

Ne­reš­pek­to­va­nie us­ta­no­ve­nia § 132 ods. 2 Tr. por. pri vý­slu­chu sved­ka, naj­mä otáz­ka vy­po­čú­va­jú­ce­ho, kto­rá ob­sa­hu­je sku­toč­nosť, kto­rá sa má zis­tiť z vý­po­ve­de sved­ka, je vy­ko­na­ním dô­ka­zu v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním zá­ko­na a te­da dô­ka­zom, kto­rý v ďal­šom ko­na­ní ne­mož­no pou­žiť, le­bo ne­bol vy­ko­na­ný v sú­la­de so zá­ko­nom (roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tdo 25/2008)

 

Ob­ža­lo­ba v tres­tnej ve­ci mô­že byť op­re­tá o vý­po­ve­de sved­kov a iné dô­ka­zy vy­ko­na­né pred vy­da­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, prí­pad­ne pre ozná­me­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ak k ich vy­ko­na­niu doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci. Ak je ale vý­po­veď sved­ka je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom ale­bo vo vý­znam­nej mie­re roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom, o kto­rý chce pro­ku­rá­tor, ako no­si­teľ dô­kaz­né­ho bre­me­na v ko­na­ní pred sú­dom, oprieť ob­ža­lo­bu, je ne­vyh­nut­né ta­ké­ho sved­ka vy­po­čuť až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a tak za­cho­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho na kon­tra­dik­tór­ny pos­tup. Ak ob­vi­ne­ný po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia žia­da zo­pa­ko­vať vý­slu­chy iných sved­kov, je na úva­he or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, aby po po­sú­de­ní dô­kaz­nej si­tuácie vo ve­ci roz­hod­li o pot­re­be vy­ko­nať kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch sved­ka. Na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie a na kri­tic­kú pre­vier­ku vý­po­ve­de sved­ka pos­ta­ču­je, ak je vý­sluch sved­ka vy­ko­na­ný v prí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho ale­bo je­ho ob­haj­cu v ko­na­ní pred sú­dom (R 30/2010)

 

Ne­dodr­ža­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho pos­tu­pu pri vý­slu­chu sved­kov, kto­rí nie sú vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu oso­ba­mi uve­de­ný­mi v us­ta­no­ve­ní § 130 Tr. por. nie je sa­mo ose­be dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi (R 21/2011)

 

Sve­dok, kto­rý bol skôr ob­vi­ne­ným, res­pek­tí­ve je ob­vi­ne­ný z účas­ti na tres­tnom či­ne ob­vi­ne­né­ho, vo ve­ci kto­ré­ho vy­po­ve­dá, má vždy prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať a to aj vte­dy, ak sa tres­tné stí­ha­nie pro­ti ne­mu ve­die ale­bo vie­dlo sa­mos­tat­ne. Ak sve­dok to­to svo­je prá­vo vy­uži­je, je­ho skor­šiu vý­po­veď ne­mož­no pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pod­ľa § 263 ods. 3 písm. c) Tr. por. Pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka je mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní len pod­ľa § 263 ods. 4 Tr. por. za pod­mien­ky, že sve­dok bol pred vý­slu­chom kto­ré­ho sa zá­pis­ni­ca tý­ka o svo­jom prá­ve od­oprieť vý­po­veď riad­ne pou­če­ný a vý­slov­ne vy­hlá­sil, že to­to prá­vo ne­vyu­ží­va a ak bol vý­sluch vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku (R 14/2012)

 

Ak je or­gá­nom štát­nej sprá­vy v col­níc­tve pre kon­krét­ny prí­pad vop­red zná­me, že pri do­vo­ze to­va­ru do­chá­dza ale­bo má dôjsť v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním col­ných, da­ňo­vých ale­bo iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, ne­mô­žu byť na účel do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní nah­ra­de­né úko­ny up­ra­ve­né Tres­tným po­riad­kom úkon­mi col­né­ho doh­ľa­du vy­ko­ná­va­ný­mi pod­ľa zá­ko­na č. 652/2004 Z.z. o or­gá­noch štát­nej sprá­vy v col­níc­tve a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (pred 1. ja­nuá­rom 2005 pod­ľa zá­ko­na č. 240/2001 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov). Trest­ný po­ria­dok má na uve­de­ný účel po­va­hu „lex spe­cia­lis“.  Ak ide o pries­to­ry nes­lú­žia­ce na bý­va­nie (iné pries­to­ry) a po­zem­ky, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né (§ 99 ods. 2 Tr. por., resp. § 82 ods. 2 Tr. por. v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006), je v príp­rav­nom ko­na­ní pot­reb­ný prí­kaz ale­bo pred­bež­ný súh­las pro­ku­rá­to­ra nie­len na pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov (§ 101 ods. 1 Tr. por., resp. § 83a ods. 1 Tr. por. v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006), ale aj na ob­hliad­ku a ďal­šie úko­ny, uve­de­né v § 107 Tr. por. (§ 85b Tr. por. v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006). Rov­na­ko mu­sí byť vo všet­kých ta­kých prí­pa­doch dodr­ža­ný pos­tup pod­ľa § 104 až 106 Tr. por. (§ 84 až § 85a Tr. por. v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006). Nie je v sú­la­de so zá­ko­nom pou­ži­tie dô­kaz­ných in­for­má­cií zís­ka­ných úkon­mi or­gá­nov col­nej sprá­vy, rov­na­ko úkon­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (vy­šet­ro­va­te­ľa), vy­chá­dza­jú­cich z pos­tu­pu col­ných or­gá­nov a nad­vä­zu­jú­cich naň, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku. To sa tý­ka aj dô­ka­zov, kto­ré ob­sa­ho­vo z tých­to úko­nov vy­chá­dza­jú, resp. sú za­me­ra­né na ich prie­beh a vý­sle­dok (z nep­rá­va ne­mô­že vznik­núť prá­vo, resp. štát­ny or­gán ne­mô­že ochra­ňo­vať prá­vo proti­práv­nym pos­tu­pom) (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2Tdo 28/2012).

 

Pri re­le­van­tných poz­nat­koch o po­doz­re­ní zo spá­chania ale­bo ak­tuál­ne­ho pá­chania tres­tné­ho či­nu, kto­rý­mi po­lí­cia dis­po­nu­je v dos­ta­toč­nom ča­so­vom pred­sti­hu, vzni­ká po­vin­nosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. V ta­kom­to prí­pa­de mož­no dô­kaz pre tres­tné ko­na­nie zís­kať len tres­tnop­ro­ces­ným pos­tu­pom (R 47/2013)

 

V prí­pa­de, ak vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov sú je­di­ný­mi, resp. roz­ho­du­jú­ci­mi dô­kaz­mi o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, nie sú tie­to dô­ka­zy pos­ta­ču­jú­ce na pri­ja­tie zá­ve­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Prá­vo na ob­ha­jo­bu je sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Pre­to ta­ký­to zá­sah do ob­ha­job­ných práv je vždy zá­ro­veň nep­rí­pus­tným zá­sa­hom do prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Súd­ne ko­na­nie, vý­sled­kom kto­ré­ho je uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho len, resp. v pre­važ­nej mie­re za­lo­že­né na vý­po­ve­di uta­je­ných sved­kov, ne­mož­no po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé v zmys­le čl. 6 do­ho­vo­ru (ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. IV. ÚS 268/2011-37)

 

Z čes­kej ju­di­ka­tú­ry:

 

Vý­sled­ky vy­šet­re­nia na tzv. de­tek­to­re lži ne­mô­že sú pou­žiť ako dô­kaz pri roz­ho­do­va­ní ve­ci (R 8/1993)

 

Mag­ne­to­fó­no­vé zá­zna­my roz­ho­vo­rov osôb, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né v roz­po­re so zá­ko­nom sú dô­ka­zom ab­so­lút­ne neú­čin­ným. Pre­pi­sy ta­kých­to zá­zna­mov nie je mož­né za­ra­diť do tres­tné­ho spi­su a po­kiaľ k to­mu dôj­de, nie je mož­né ich pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz (R 33/1995)

 

Za prí­pust­ný dô­kaz mož­no po­va­žo­vať aj trest­ný roz­su­dok cu­dzo­zem­ské­ho sú­du. Ta­ký­to roz­su­dok mô­že slú­žiť nap­rík­lad pri hod­no­te­ní oso­by ob­vi­ne­né­ho (R 16/1997 – II). Trest­ný roz­su­dok cu­dzieho štá­tu má po­va­hu lis­tin­né­ho dô­ka­zu (R 11/2005)

 

Zna­lec­ký po­su­dok nie je mož­né od­miet­nuť len pre­to, že zna­lec nad rá­mec svoj­ho op­ráv­ne­nia sa vy­jad­ro­val aj k otáz­kam práv­nym. Sku­toč­nosť, že zna­lec vo svo­jom po­sud­ku za­uj­me sta­no­vis­ko k otáz­ke, kto­rej zod­po­ve­da­nie pri­ná­le­ží sú­du, ne­ro­bí ten­to po­su­dok ne­pou­ži­teľ­ným, po­kiaľ ob­sa­hu­je od­bor­né poz­nat­ky a zis­te­nia, z kto­rých zna­lec ten­to práv­ny zá­ver uro­bil a kto­ré umož­ňu­jú, aby si súd ten is­tý ale­bo iný zá­ver vy­vo­dil sám (R 1/1998 – I.)

 

Vý­po­veď sved­ka vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní na zá­kla­de žia­dos­ti pro­ku­rá­to­ra o práv­nu po­moc v za­hra­ni­čí, bez to­ho, aby bol o ko­na­ní vý­slu­chu vy­ro­zu­me­ný ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho, kto­rý ozná­mil po­li­caj­né­mu or­gá­nu, že sa chce toh­to pro­ces­né­ho úko­nu zú­čas­tniť, je na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná, pre­to­že ta­kým­to pos­tu­pom bo­li po­ru­še­né prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu (R 4/1999 – I.)

 

Ak je na zá­kla­de sve­dec­kých vý­po­ve­dí za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre ďal­ší trest­ný čin spá­cha­ný iným skut­kom, je pot­reb­né k to­mu­to no­vé­mu skut­ku sved­kov zno­va vy­po­čuť, pre­to­že tá časť ich pô­vod­nej vý­po­ve­de tý­ka­jú­cej sa toh­to no­vé­ho skut­ku nie je pro­ces­ne pou­ži­teľ­ným dô­ka­zom (R 62/1999)

 

Vy­šet­ro­va­cí po­kus sa ko­ná ak ma­jú byť po­zo­ro­va­ním v ume­lo vy­tvo­re­ných pod­mien­kach pre­ve­re­né ale­bo spres­ne­né sku­toč­nos­ti zis­te­né v tres­tnom ko­na­ní, prí­pad­ne ak ma­jú byť zis­te­né no­vé sku­toč­nos­ti dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie. Ak nie je mož­né vy­tvo­riť ume­lé pod­mien­ky, kto­ré bo­li v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né vy­ko­nať ani vy­šet­ro­va­cí po­kus (SR 78/2000)

 

Pred­nes od­vo­la­nia pro­ces­nej stra­ny na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du, prí­pad­ne vy­jad­re­nie sa k od­vo­la­niu, či ko­neč­ný návrh pro­ces­nej stra­ny nie sú dô­ka­zy a pre­to z nich od­vo­la­cí súd ne­mô­že vy­chá­dzať pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (SR 115/2000)

 

Pred­pok­la­dom vy­ko­na­nia dô­ka­zu zá­zna­mom te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky je spí­sa­nie pro­to­ko­lu o tom­to úko­ne, kto­rý mu­sí ob­sa­ho­vať zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­stat­né ná­le­ži­tos­ti, mu­sí te­da spĺňať ur­či­té for­mál­ne pod­mien­ky. Ne­dos­ta­tok ich spl­ne­nia, naj­mä po­kiaľ ide o úda­je o mies­te, ča­se, spô­so­bu vy­ho­to­ve­nia zá­zna­mu, ako aj o oso­be, kto­rá zá­znam vy­ho­to­vi­la, však mož­no od­strá­niť a to aj v ko­na­ní pred sú­dom, rov­na­kým spô­so­bom ako je to v prí­pa­de od­strá­ne­nia for­mál­nych ne­dos­tat­kov pro­to­ko­lu spí­sa­né­ho o akom­koľ­vek úko­ne tres­tné­ho ko­na­nia, nap­rík­lad vý­slu­chom osôb, kto­ré sa na vy­ko­na­ní úko­nu zú­čas­tni­li, prí­pad­ne ho vy­ko­na­li a to v pos­ta­ve­ní sved­ka (R 56/2001)

 

Dô­kaz­ným pros­tried­kom ne­vyh­nut­ným k zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu a tým aj oso­by pá­cha­te­ľa v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia spá­cha­né­ho pros­tred­níc­tvom inter­ne­tu, bu­de spra­vid­la zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru vý­poč­to­vej tech­ni­ky, kto­rý na zá­kla­de skú­ma­nia inter­ne­to­vých strá­nok ob­sa­hu­jú­cich zne­va­žu­jú­ci text, či vy­ob­ra­ze­nie iden­ti­fi­ku­je oso­bu, kto­rá ho na uve­de­né inter­ne­to­vé strán­ky umies­tni­la (NS 1/2001 – T 19).

 

Ohliad­ka mies­ta dop­rav­nej ne­ho­dy, prí­pad­ne aj ohliad­ka vo­zi­diel účas­tní­kov dop­rav­nej ne­ho­dy, ove­re­nie brzdných schop­nos­tí vo­zi­diel a po­dob­ne, mož­no pok­la­dať za neod­klad­ný úkon, pri­čom k je­ho ná­le­ži­té­mu vy­ko­na­niu je spra­vid­la pot­reb­ná účasť znal­ca. Ak bol zna­lec prib­ra­tý do ko­na­nia až po vy­ko­na­ní toh­to úko­nu, nes­pô­so­bu­je to ne­pou­ži­teľ­nosť za­bez­pe­če­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku ho­ci zna­lec pri je­ho vy­pra­co­vá­va­ní vy­chá­dzal tiež z pod­kla­dov zís­ka­ných pri ta­kej­to ohliad­ke (NS 12/2001 – T 291).

 

Ope­ra­tív­ny zvä­zok je ma­te­riál zís­ka­ný pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a ne­má cha­rak­ter dô­ka­zu tak­že v rám­ci do­ka­zo­va­nia je ne­pou­ži­teľ­ný a mô­že slú­žiť len k orien­tá­cii sú­du nap­rík­lad v tom, kto­ré oso­by vy­po­čuť ako sved­kov (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 4 Tz 269/2001)

 

Vý­slu­chy sved­kov vy­ko­na­né v ča­se, keď bo­lo ve­de­né ko­na­nie pro­ti uš­lé­mu, ho­ci na ta­ké­to ko­na­nie ne­bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky, nie sú pro­ces­ne pou­ži­teľ­né v ko­na­ní pred sú­dom a je pot­reb­né ich zo­pa­ko­vať (R 27/2002)

 

Va­du dô­ka­zu spo­čí­va­jú­cu v tom, že úda­je o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke bo­li vy­žia­da­né v roz­po­re so zá­ko­nom, mož­no nap­ra­viť opä­tov­ným vy­žia­da­ním tých­to úda­jov pos­tu­pom v sú­la­de so zá­ko­nom, av­šak len za pred­pok­la­du, že prís­luš­ný ope­rá­tor bu­de mať pred­met­né úda­je eš­te k dis­po­zí­cii (R 14/2003 – I)

 

Ob­ža­lo­va­ný má prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať, je však po­vin­ný str­pieť úko­ny pot­reb­né pre zis­te­nie, či je oso­bou, kto­rá sa zdr­žia­va­la na mies­te či­nu. Od­ob­ra­tie pa­cho­vej sto­py za úče­lom po­rov­na­nia s pa­cho­vou sto­pou zis­te­nou na mies­te či­nu, kto­rú súd­na prax uz­ná­va za prí­pust­ný dô­kaz, je ta­kým­to úko­nom. K vy­ko­na­niu ta­ké­ho­to úko­nu pre­to mož­no pris­tú­piť aj na­priek to­mu, že s tým ob­ža­lo­va­ný ne­súh­la­sí (R 27/2003).

 

Úrad­ný zá­znam o po­da­nom vy­svet­le­ní nie je mož­né pou­žiť v ko­na­ní pred sú­dom a ak je oso­ba, kto­rá ta­ké­to vy­svet­le­nie po­da­la vy­po­čú­va­ná ako sve­dok, tak sa nes­mie vy­po­čú­vať ani k roz­po­rom me­dzi jej vý­po­ve­ďou v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a po­da­ným vy­svet­le­ním. Ak sa aj na­priek to­mu sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní má vy­jad­ro­vať k to­mu čo vy­po­ve­dal do zá­pis­ni­ce o po­da­nom vy­svet­le­ní, ide o va­du, kto­rá spô­so­bu­je, že v tej­to čas­ti je vý­po­veď sved­ka neú­čin­ným dô­ka­zom (R 45/2003)

 

Po­kiaľ ob­vi­ne­ný vy­hlá­si v príp­rav­nom ko­na­ní pred vy­šet­ro­va­te­ľom, že bu­de vy­po­ve­dať vo svo­jej ve­ci až v prí­tom­nos­ti ob­haj­cu, nes­mie mu vy­šet­ro­va­teľ klásť žiad­ne otáz­ky k stí­ha­né­mu skut­ku. Po­kiaľ prí­de k po­ru­še­niu tej­to zá­sa­dy, od­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho na otáz­ky vy­šet­ro­va­te­ľa sú ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom ne­pou­ži­teľ­né a ide o nep­rí­pust­ný dô­kaz (č. 270/2003)

 

Úrad­ný zá­znam spí­sa­ný pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né pou­žiť v ko­na­ní pred sú­dom ako dô­kaz (ÚS 165/2004)

 

Úrad­ný zá­znam nie je prí­pust­ný dô­kaz na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­žu byť len úrad­ným zá­zna­mom rie­še­né od­bor­né otáz­ky (SR 91/2005)

 

Ak je v roz­po­re so zá­ko­nom vy­ko­na­ná re­kog­ní­cia, pri kto­rej ob­vi­ne­ný ozna­čí ako účas­tní­ka na tres­tnom či­ne ur­či­tú oso­bu, po­tom ako dô­kaz sved­čia­ci o vi­ne tej­to oso­by nie je mož­né pou­žiť žiad­ne in­for­má­cie v ďal­ších vý­po­ve­diach ob­vi­ne­né­ho po­chá­dza­jú­ce z ne­zá­kon­nej re­kog­ní­cie (TpR 10/2006)

 

K od­sú­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho ne­mô­že dôjsť vý­luč­ne ale­bo pre­važ­nej na zá­kla­de vý­po­ve­de tzv. uta­je­ných sved­kov (ÚS 36/2006)

 

Re­kog­ní­cia je úko­nom, pri kto­rom je ob­vi­ne­ný nú­te­ný len pa­sív­ne str­pieť poz­ná­va­ciu pro­ce­dú­ru. Len str­pe­nie re­kog­ní­cie nie je mož­né ozna­čiť za do­nu­co­va­nie k se­baob­vi­ne­niu, či se­baus­ved­če­niu. Vzhľa­dom k to­mu mô­že byť poz­ná­va­ná oso­ba do­nú­te­ná k re­kog­ní­cii aj prí­pus­tný­mi pros­tried­ka­mi (pred­ve­de­ním, ulo­že­ním po­riad­ko­vej po­ku­ty) a po­li­cajt ne­má po­vin­nosť pou­čo­vať o prá­ve od­miet­nuť účasť na re­kog­ní­cii. Nap­ro­ti to­mu, v prí­pa­de ak po­li­caj­ný or­gán vy­zve ob­vi­ne­né­ho v rám­ci vy­ko­ná­va­nia re­kog­ní­cie k hla­so­vé­mu pre­ja­vu, doš­lo k prek­ro­če­niu hra­ni­ce me­dzi úko­nom, pri kto­rom je ob­vi­ne­ný len pa­sív­nym ob­jek­tom vy­šet­ro­va­cie­ho úko­nu a si­tuáciou, ke­dy je ob­vi­ne­ný nú­te­ný k ak­tív­ne­mu ko­na­niu, kto­rým sám se­ba mô­že us­ved­čiť. Bo­lo by v roz­po­re s prá­vom neob­vi­ňo­vať sám se­ba, po­kiaľ by pod san­kciou po­riad­ko­vej po­ku­ty bol ob­vi­ne­ný do­nú­te­ný ho­vo­riť. V ta­kom­to prí­pa­de mu­sí po­li­caj­ný or­gán pou­čiť ob­vi­ne­né­ho o prá­vu od­miet­nuť ho­vo­riť pri vy­ko­ná­va­ní re­kog­ní­cie. Ak ob­vi­ne­ný ne­bol tak­to pou­če­ný je ro­kog­ní­cia neú­čin­ným dô­ka­zom (ÚS 159/2007)

 

Po­kiaľ po­li­caj­ný or­gán v zá­pis­ni­ci opo­me­nie uviesť na zá­kla­de akých sku­toč­nos­tí po­va­žo­val úkon za neod­klad­ný ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ný, nej­de o ab­so­lút­nu, ale len o re­la­tív­nu neú­čin­nosť ta­ké­ho­to úko­nu. V ko­na­ní pred sú­dom mô­že byť tá­to va­da zho­je­ná sve­dec­kým vý­slu­chom po­li­caj­né­ho or­gá­nu, kto­rý ten­to úkon vy­ko­nal a oso­by prib­ra­tej k je­ho vy­ko­na­niu (TpR 6/2008)

 

Za pred­pok­la­du, že v kon­krét­nom prí­pa­de ne­dôj­de k zjav­né­mu zne­hod­no­te­niu dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, k je­ho stra­te, či k iné­mu zní­že­niu je­ho vy­po­ve­da­cej hod­no­ty, ne­mô­že mať fak­tic­ké nak­la­da­nie s ním sa­mo ose­be vplyv na pro­ces­nú pou­ži­teľ­nosť ta­ké­ho­to dô­kaz­né­ho pros­tried­ku. Pre­to za neop­ráv­ne­ný zá­sah do dô­kaz­né­ho pros­tried­ku nie je mož­no bez ďal­šie­ho po­va­žo­vať ani tech­nic­ké opat­re­nie v po­do­be zhus­te­nia (kom­pri­má­cie) ob­sa­hu od­po­čú­va­nia a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky na je­den no­sič (ty­pu CD) tak, aby na ňom bo­li za­chy­te­né len tie čas­ti, kto­ré ma­jú vzťah k pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci (TR NS 57/2009 – T 1208)

 

Me­cha­nos­ko­pic­ké sto­py mô­žu spo­ľah­li­vo preu­ká­zať iba to, že da­ný trest­ný čin bol vy­ko­na­ný ur­či­tým nás­tro­jom. Ne­ho­vo­ria však nič o tom, kto trest­ný čin spá­chal (ÚS 103/2009)

 

V roz­po­re so zá­ko­nom je vy­ko­na­nie re­kog­ní­cie za­me­ra­nej na iden­ti­fi­ká­ciu ob­vi­ne­né­ho sved­kom pod­ľa fo­tog­ra­fií na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, po­kiaľ je ob­ža­lo­va­ný prí­tom­ný. Vý­sled­ky tak­to vy­ko­na­nej re­kog­ní­cie ne­mô­žu byť pod­kla­dom pre zá­ve­ry o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho (R 43/2010)

 

Úko­ny spo­čí­va­jú­ce v od­ob­ra­tí pa­cho­vej sto­py, vzor­ky vla­sov a bu­kál­ne­ho ste­ru, kto­rých cie­ľom je zís­ka­nie ob­jek­tív­nych dô­ka­zov pre fo­ren­zné vy­šet­re­nie a kto­ré ne­vy­ža­du­jú ak­tív­ne ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, či po­doz­ri­vé­ho, ale len ich str­pe­nie, nie je mož­né po­va­žo­vať za úko­ny, kto­rý­mi by bol ob­vi­ne­ný ale­bo po­doz­ri­vý do­nu­co­va­ný k nep­rí­pus­tné­mu se­baob­vi­ňo­va­niu. K za­bez­pe­če­niu sú­čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, či po­doz­ri­vé­ho pri za­bez­pe­čo­va­ní tých­to dô­ka­zov je pre­to mož­né pou­žiť aj zá­kon­né do­nu­co­va­cie pros­tried­ky (Pl. ÚS 30/2010)

 

Po­kiaľ ob­vi­ne­ný vy­užil svo­je prá­vo a od­mie­tol k ve­ci vy­po­ve­dať a nás­led­ne pri ve­do­mí to­ho, že prie­beh hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia bu­de zvu­ko­vo za­zna­me­ná­va­ný sa roz­ho­dol vy­po­ve­dať, tak dob­ro­voľ­ne pos­ky­tol svo­ju hla­so­vú vzor­ku. Pre­to nie je mož­né po­va­žo­vať za ne­zá­kon­ný pos­tup sú­du, kto­rý pou­ži­je zvu­ko­vý zá­znam za­chy­tá­va­jú­ci hla­so­vé pre­ja­vy ob­vi­ne­né­ho ako po­rov­ná­va­cí ma­te­riál pre vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku (z od­bo­ru fo­ne­ti­ka) k sto­tož­ne­niu oso­by, kto­rej hlas bol za­chy­te­ný od­po­čú­va­ním te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­na­nej zá­kon­ným spô­so­bom. Tak­to za­bez­pe­če­ný zna­lec­ký po­su­dok je dô­ka­zom pou­ži­teľ­ným v ko­na­ní pred sú­dom (R 3/2011)

 

Sve­dec­ké vý­po­ve­de za­mes­tnan­cov col­né­ho úra­du a pro­to­ko­ly o ich kon­tro­lách sú pou­ži­teľ­né dô­ka­zy v ko­na­ní o tres­tnom či­ne po­ru­šo­va­nia práv k ochran­nej znám­ke (R 38/2011 – II).

 

Po­kiaľ bol v tres­tnej ve­ci vy­po­čú­va­ný ako sve­dok prís­luš­ník po­lí­cie, kto­rý vy­ko­ná­val ope­ra­tív­ne šet­re­nie na mies­te tres­tné­ho či­nu, je­ho vý­po­veď je mož­né pou­žiť ako dô­kaz pred sú­dom len vte­dy, ak vy­po­ve­dal o sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa ne­doz­ve­del z vy­svet­le­nia inej oso­by (TR NS 75/2011 – T 1381)

 

In­for­má­cie zís­ka­né z ob­chod­né­ho re­gis­tra nie je mož­né po­va­žo­vať za sku­toč­nos­ti zná­me sú­du z je­ho úrad­nej čin­nos­ti. Po­kiaľ z tých­to in­for­má­cií súd vy­chá­dza vo svo­jom roz­hod­nu­tí, je ne­vyh­nut­né riad­ne vy­ko­nať dô­kaz vý­pi­som z toh­to re­gis­tra a účas­tní­kom ko­na­nia mu­sí byť pos­kyt­nu­tá mož­nosť sa k ta­ké­mu­to dô­ka­zu vy­jad­riť (ÚS 9/2011)

 

Po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný v prie­be­hu ko­na­nia roz­hod­ne vy­po­ve­dať, nie je mož­né ho toh­to prá­va zba­viť s pou­ka­zom na sku­toč­nosť, že v pred­chá­dza­jú­com štá­diu ko­na­nia od­mie­tol vy­po­ve­dať ani zá­ve­rom sú­du, že vý­sluch ob­vi­ne­né­ho je nad­by­toč­ný (TP 840/2012)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia