Reakcia na list Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne ohľadne trestného postihu nezaplatenia poistného

Ge­ne­rál­ny ria­di­teľ So­ciál­nej pois­ťov­ne sa lis­tom zo dňa 08.10.2015 ob­rá­til na Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR, v kto­rom vy­jad­ru­je nes­po­koj­nosť s pos­tu­pom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri vy­ba­vo­va­ní tres­tných ozná­me­ní po­dá­va­ných So­ciál­nou pois­ťov­ňou oh­ľad­ne neod­ve­de­nia, či ne­zap­la­te­nia pois­tné­ho. V lis­te kri­ti­zu­je po­lí­ciu ako aj pro­ku­ra­tú­ru za to, že viac ako 90% tres­tných ozná­me­ní po­dá­va­ných So­ciál­nou pois­ťov­ňou je od­miet­nu­tých pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. Ďalej v lis­te uvá­dza vlast­ný vý­klad zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák.

 Ge­ne­rál­ny ria­di­teľ So­ciál­nej pois­ťov­ne sa na via­ce­rých mies­tach svoj­ho lis­tu vý­slov­ne od­vo­lá­va na môj člá­nok s náz­vom „Poz­nám­ky k člán­ku o tres­tnom či­ne ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho“ (uve­rej­ne­ný na strán­ke Práv­ne lis­ty dňa 25.10.2014), kto­rým pod­po­ru­je svo­ju ar­gu­men­tá­ciu oh­ľad­ne vý­kla­du zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho.

 Som ná­zo­ru, že zo stra­ny So­ciál­nej pois­ťov­ne doš­lo k ne­po­cho­pe­niu ob­sa­hu môj­ho člán­ku, k je­ho zjav­nej nes­práv­nej inter­pre­tá­cii a zá­ro­veň aj k ne­po­cho­pe­niu zá­klad­ných prin­cí­pov, na kto­rých je vy­bu­do­va­né tres­tné prá­vo.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu si do­vo­lím as­poň v struč­nos­ti rea­go­vať na niek­to­ré zrej­mé nes­práv­nos­ti, kto­ré sú uve­de­né v lis­te Ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa So­ciál­nej pois­ťov­ne.

 1/ So­ciál­na pois­ťov­ňa v lis­te do­chá­dza k zá­ve­ru, že (ci­tu­jem) „už sa­mot­né ne­zap­la­te­nie pois­tné­ho na so­ciál­ne pois­te­nie napĺňa v pod­sta­te všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 278 Tr. zák. Pre­to je už sa­mot­né nep­la­te­nie ta­kých­to od­vo­dov dô­vo­dom na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci“.

 Ta­ká­to ar­gu­men­tá­cia je ab­so­lút­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho zá­ko­na (v roz­po­re so zá­klad­mi tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti), pre­to­že zá­sa­du vy­vo­dzo­va­nia zod­po­ved­nos­ti za za­vi­ne­né ko­na­nie, kto­rá sa de­sať­ro­čia up­lat­ňu­je v tres­tnom prá­ve nep­rí­pus­tne nah­rá­dza ob­jek­tív­nou zod­po­ved­nos­ťou oso­by za nás­le­dok, pres­nej­šie za dlh. Ale­bo po­ve­da­né inak, ne­zap­la­te­nie pois­tné­ho v ur­či­tom roz­sa­hu je len napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov (zna­kov ob­jek­tív­nej strán­ky pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu), ale v žiad­nom prí­pa­de ten­to fakt nez­na­me­ná, že bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne (tak ako sa to nes­práv­ne uvá­dza v lis­te), na­koľ­ko na napl­ne­nie všet­kých zna­kov je ne­vyh­nut­né aj to, aby bo­lo ta­ké­to ko­na­nie (ne­zap­la­te­nie pois­tné­ho) aj za­vi­ne­né a to vo for­me úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia.

 V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né opä­tov­ne (as­poň v struč­nos­ti) pri­po­me­núť (je zjav­né, že list So­ciál­nej pois­ťov­ne úpl­ne vy­ne­chá­va sub­jek­tív­nu strán­ku pri svo­jom vý­kla­de zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho), že za­vi­ne­nie je ob­li­ga­tór­nym zna­kom sub­jek­tív­nej strán­ky kaž­dé­ho tres­tné­ho či­nu. Trest­ný zá­kon vy­chá­dza z dôs­led­né­ho up­lat­ňo­va­nia zod­po­ved­nos­ti za za­vi­ne­nie. Tá­to zá­sa­da pat­rí me­dzi zá­kla­dy, na kto­rých je vy­bu­do­va­ná de­fi­ní­cia tres­tné­ho či­nu, čo na­po­kon vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 17 Tr. zák. pod­ľa kto­ré­ho pre tres­tnosť či­nu tre­ba úmy­sel­né za­vi­ne­nie, ak Trest­ný zá­kon vý­slov­ne neus­ta­no­vu­je, že sta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti. Vý­znam up­lat­ňo­va­nia zá­sa­dy za za­vi­ne­nie spo­čí­va v tom, že k napl­ne­niu tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za nás­le­dok nes­ta­čí ho len spô­so­biť, ale je nut­né ho tak­tiež za­vi­niť. Bez za­vi­ne­nia te­da nie je trest­ný čin a ani trest (poz­ri k tej­to zá­sa­de bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a kol.: Tres­tní zá­kon. Ko­men­tář. I. díl. 6 doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2004). Za­vi­ne­nie sa pri­tom mu­sí vzťa­ho­vať na všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré sú zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu (R 20/1981). Po­kiaľ by sa za­vi­ne­nie k niek­to­rej z po­ža­do­va­ných sku­toč­nos­tí nev­zťa­ho­va­lo, nie je da­ná sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu a pre­to je vy­lú­če­ná tres­tná zod­po­ved­nosť pá­cha­te­ľa.

 Z uve­de­né­ho vý­kla­du je zrej­mé, že úmy­sel­né za­vi­ne­nie (sub­jek­tív­na strán­ka) ako znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák. (a to sa rov­na­ko tý­ka aj zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 Tr. zák.) nie je mož­né auto­ma­tic­ky (ale­bo až me­cha­nic­ky) vy­vo­dzo­vať len z po­ru­še­nia kon­krét­nej práv­nej po­vin­nos­ti (nap­rík­lad z po­ru­še­nia po­vin­nos­ti pla­tiť splat­né pois­tné).

 Opä­tov­ne tre­ba upo­zor­niť, že sku­toč­nosť, že ne­doš­lo k za­pla­te­niu pois­tné­ho v deň je­ho splat­nos­ti (ale­bo v ob­do­bí ich splat­nos­ti) mi­ni­mál­ne vo väč­šom roz­sa­hu je to­tiž len for­mál­nym zna­kom ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho, av­šak zna­kom ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu nie je mož­né nah­rá­dzať sub­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu.

 Ar­gu­men­tá­cia, kto­rú v lis­te pou­žil Ge­ne­rál­ny ria­di­teľ So­ciál­nej pois­ťov­ne te­da ne­gu­je zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho prá­va, pre­to­že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák. nes­ta­čí len spô­so­be­nie dl­hu na splat­nej da­ni, či pois­tnom, ale je ne­vyh­nut­né, aby ten­to dlh na splat­nej da­ni, či pois­tnom bol pá­cha­te­ľom úmy­sel­ne spô­so­be­ný (úmy­sel­ne za­vi­ne­ný). Ak by sa pri­pus­til vý­klad, kto­rý za­uja­la So­ciál­na pois­ťov­ňa v pre­zen­to­va­nom lis­te, iš­lo by o sta­no­ve­nie ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti, kto­rá by bo­la nep­rí­pus­tne konštruo­va­ná ako zod­po­ved­nosť za vý­sle­dok (dlh) a nie ako in­di­vi­duál­na zod­po­ved­nosť za za­vi­ne­né ko­na­nie.

 2/ So­ciál­na pois­ťov­ňa v lis­te uvá­dza, že „pla­te­nie pois­tné­ho na so­ciál­ne pois­te­nie nie je zá­väz­kom v zmys­le ob­chod­né­ho ale­bo ob­čian­ske­ho prá­va, ale pla­te­nie pois­tné­ho je zá­kon­nou po­vin­nos­ťou sta­no­ve­nou v zá­ko­ne a so­ciál­nom pois­te­ní. Pla­te­nie tzv. od­vo­dov nie je pos­ta­ve­né na bá­ze dob­ro­voľ­nos­ti, nie je zmluv­ným vzťa­hom me­dzi po­vin­ným a prís­luš­nou pois­ťov­ňou. Nep­la­te­nie od­vo­dov je čin­nos­ťou v roz­po­re so zá­ko­nom. Ochra­nu tej­to ob­las­ti spo­lo­čen­ských vzťa­hov pos­ky­tu­je aj Trest­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 278“.

 So­ciál­na pois­ťov­ňa tu opä­tov­ne pre­hlia­da sub­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho, na­koľ­ko sku­toč­nosť, že doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na neh­ra­de­ním (neod­ve­de­ním, či ne­zap­la­te­ním) pois­tné­ho vô­bec nez­na­me­ná, že ide zá­ro­veň aj o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho nik­dy ne­pos­ti­ho­va­la len po­ru­še­nie zá­ko­na o so­ciál­nom pois­te­ní, kto­ré­ho sa do­pus­tí po­vin­ná oso­ba pri neh­ra­de­ní pois­tné­ho, t. j. len po­ru­še­nie zá­kon­nej po­vin­nos­ti sa­mo ose­be, ale (tak ako je to uve­de­né pod bo­dom 1) pos­ti­ho­va­la a pos­ti­hu­je len za­vi­ne­né (úmy­sel­né) ko­na­nie, kto­ré­ho nás­led­kom je dlh na pois­tnom. Len po­ru­še­nie zá­kon­nej po­vin­nos­ti tu te­da nie je tres­tným či­nom.

 Uve­de­né sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­rý v roz­sud­ku sp. zn. 6 Tdo 62/2011 zo dňa 16.08.2012 vo vzťa­hu k tres­tné­mu či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák. vy­slo­ve­ne skon­šta­to­val, že „len sa­mot­né nespl­ne­nie da­ňo­vej po­vin­nos­ti (a to sa rov­na­ko tý­ka aj po­vin­nos­ti od­vá­dzať, či pla­tiť pois­tné), res­pek­tí­ve spô­so­be­nie da­ňo­vé­ho dl­hu (či dl­hu na pois­tnom) ne­napĺňa zna­ky žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko v slo­ven­skom tres­tnom prá­ve sa up­lat­ňu­je prin­cíp zod­po­ved­nos­ti za za­vi­ne­nie, t. j. prin­cíp sub­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti. Zna­me­ná to te­da, že jed­nou z pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa je je­ho za­vi­ne­nie a to za­vi­ne­nie úmy­sel­né. Za­vi­ne­ním je zá­ro­veň vy­jad­re­ná i in­di­vi­duál­na tres­tná zod­po­ved­nosť, a te­da kaž­dý zod­po­ve­dá zá­sad­ne iba za to, čo svo­jím ko­na­ním sám za­vi­nil. Pre tres­tnú zod­po­ved­nosť nes­ta­čí spô­so­be­nie nás­led­ku ko­na­ním oso­by, po­kiaľ to­to ko­na­nie ne­bo­lo za­vi­ne­né“.

 Ak sa te­da So­ciál­na pois­ťov­ňa v lis­te na via­ce­rých mies­tach od­vo­lá­va na to, že pla­te­nie pois­tné­ho je zá­kon­nou po­vin­nos­ťou a jej po­ru­še­nie je ko­na­ním v roz­po­re so zá­ko­nom, tak ta­ké­to kon­šta­to­va­nie ne­má nič spo­loč­né s tres­tným prá­vom, pre­to­že na napl­ne­nie všet­kých zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho nes­ta­čí.

 3/ So­ciál­na pois­ťov­ňa v lis­te ďa­lej uvá­dza, že „pri po­vin­nos­ti pla­tiť tzv. od­vo­dy So­ciál­na pois­ťov­ňa ako ve­rej­nop­ráv­na in­šti­tú­cia so sa­mos­tat­nou práv­nou sub­jek­ti­vi­tou, nie je vo­či po­vin­né­mu sub­jek­tu, kto­rý má na zá­kla­de zá­ko­na pla­tiť pois­tné na so­ciál­ne pois­te­nie v pos­ta­ve­ní ve­ri­te­ľa vo­či dl­žní­ko­vi v zmys­le zá­väz­ko­vé­ho prá­va, či už v rám­ci Ob­chod­né­ho ale­bo Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, ak po­vin­ná oso­ba si spl­ní svo­ju zá­kon­nú po­vin­nosť a uh­ra­dí pois­tné (v pl­nej vý­ške a pre­to už ne­má na úh­ra­du ďal­ších svo­jich splat­ných zá­väz­kov) ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák.“

 Do­vo­lím si tvr­diť, že aj to­to kon­šta­to­va­nie je ab­so­lút­ne nes­práv­ne a ne­má žiad­nu opo­ru v Tres­tnom zá­ko­ne.

 V tom­to sme­re tre­ba upo­zor­niť, že z hľa­dis­ka tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa (a to sa rov­na­ko tý­ka aj nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa) ne­zá­le­ží na tom, či ide o zá­väz­ko­vý vzťah, kto­rý vzni­kol v sú­vis­los­ti s pod­ni­ka­ním v zmys­le Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, či živ­nos­ten­ské­ho zá­ko­na, res­pek­tí­ve, kto­rý je za­lo­že­ný nor­ma­mi ve­rej­né­ho prá­va. Ve­ri­te­ľom pri tých­to tres­tných či­noch mô­že byť tak fy­zic­ká oso­ba ako aj práv­nic­ká oso­ba (aká­koľ­vek, te­da aj So­ciál­na pois­ťov­ňa) a štát. Skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa ale­bo poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa ma­jú šir­ší roz­sah, na­koľ­ko umož­ňu­jú san­kcio­no­vať aj po­ru­še­nie iných než súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, pre­to­že tres­tná zod­po­ved­nosť tu nie je ob­me­dze­ná len na ob­čian­skop­ráv­ne, či ob­chod­né vzťa­hy.

 Z hľa­dis­ka zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa je pre­to ve­ri­te­ľom aj So­ciál­na pois­ťov­ňa vo vzťa­hu k oso­be, kto­rá má dlh na splat­nom pois­tnom a ak je ta­ká­to po­vin­ná oso­ba (dl­žník) v úpad­ku (má viac ako jed­né­ho ve­ri­te­ľa, nie je schop­ná uh­rá­dzať všet­ky svo­je splat­né zá­väz­ky a po­dob­ne), mô­že sa (z hľa­dis­ka napl­ne­nia for­mál­nych zna­kov) pl­ným uh­ra­de­ním pois­tné­ho do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, ak v dôs­led­ku toh­to ko­na­nia ne­bu­de mať dos­ta­toč­ný ob­jem fi­nan­čných pros­tried­kov na úh­ra­du aj ďal­ších svo­jich splat­ných zá­väz­kov. Ak je dl­žník v úpad­ku, mu­sí to­tiž správ­ne pos­tu­po­vať tak, že všet­ky svo­je zá­väz­ky má uh­rá­dzať po­mer­ne a rov­no­mer­ne (tak ako to v pod­sta­te up­ra­vu­je kon­kur­zné ko­na­nie, pri­čom le­gál­ne vý­hod­nej­šie pos­ta­ve­nie tu mô­žu mať len tzv. za­bez­pe­če­ní ve­ri­te­lia).

 Oh­ľad­ne sku­toč­nos­ti, či sa mož­no v sú­vis­los­ti s uh­ra­de­ním pois­tné­ho do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa mož­no opä­tov­ne pou­ká­zať na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tdo 62/2011 zo dňa 16.08.2012, v kto­rom Naj­vyš­ší súd SR skon­šta­to­val, že „ak sa spo­loč­nosť dos­ta­ne do si­tuácie, že ako dl­žník ne­má dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na uh­ra­de­nie všet­kých svo­jich splat­ných zá­väz­kov je po­vin­ná všet­kých svo­jich ve­ri­te­ľov (za­mes­tnan­ci, da­ňo­vý úrad, So­ciál­na pois­ťov­ňa, zdra­vot­ná pois­ťov­ňa, ob­chod­ní par­tne­ri a iní) us­po­ko­jo­vať po­mer­ne a rov­no­mer­ne. Ak pod­ni­ka­teľ nie je schop­ný uh­rá­dzať tak pre­vádz­ko­vé nák­la­dy, od­vo­dy po­vin­ných pla­tieb ako aj mzdy svo­jich za­mes­tnan­cov, mu­sí pris­pô­so­biť hos­po­dá­re­nie pod­ni­ku tak, aby si mo­hol pl­niť všet­ky svo­je po­vin­nos­ti, prí­pad­ne pod­ni­ka­nie ukon­čiť“.

 Ten­to zá­ver pla­tí aj opač­ne, te­da ak dl­žník, kto­rý je v úpad­ku pl­ne us­po­ko­jí len nap­rík­lad svo­jich ob­chod­ných par­tne­rov, av­šak mu už ne­zos­ta­ne dos­ta­toč­né množ­stvo fi­nan­čných pros­tried­kov na úh­ra­du pois­tné­ho, či da­ní, tak­tiež mô­že napl­niť for­mál­ne zna­ky tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa (k uve­de­né­mu poz­ri aj roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2To 10/2011 ).

4/ So­ciál­na pois­ťov­ňa v lis­te uvá­dza, že „trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho nie je tr­vá­cim a ani pok­ra­čo­va­cím tres­tným či­nom, ale ide o trest­ný čin hro­mad­ný“.

 Mož­no dis­ku­to­vať o tom aký cha­rak­ter má trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho, av­šak cel­kom ur­či­te trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 Tr. zák. nie je tres­tným či­nom hro­mad­ným. Na­po­kon, So­ciál­na pois­ťov­ňa ten­to svoj zá­ver od­ôvod­ni­la len ci­tá­ciou de­fi­ní­cie hro­mad­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že všet­ky tres­tné či­ny, kto­ré sa tý­ka­jú pois­tné­ho (tres­tné či­ny skrá­te­nia, neod­ve­de­nia, či ne­zap­la­te­nia pois­tné­ho) nie sú tr­vá­ce tres­tné či­ny, na­koľ­ko ich pod­sta­tou je vy­vo­la­nie proti­práv­ne­ho sta­vu, av­šak nie aj je­ho udr­žia­va­nie (to na­po­kon vy­plý­va už zo sa­mot­ných skut­ko­vých pod­stát pred­met­ných tres­tných či­nov). Tres­tné či­ny skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho, neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, či ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho te­da nie sú tres­tný­mi čin­mi tr­vá­ci­mi a ani hro­mad­ný­mi, av­šak za ur­či­tých okol­nos­tí mô­že ísť o pok­ra­čo­va­cie tres­tné či­ny. Ak po­vin­ná oso­ba úmy­sel­ne vo via­ce­rých po se­be nas­le­du­jú­cich ob­do­biach splat­nos­ti pois­tné­ho cie­le­ne neuh­rá­dza tzv. od­vo­dy op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, mô­že sa do­pus­tiť pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho (via­ce­rý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi) s tým, že jed­not­li­vé su­my ne­zap­la­te­né­ho pois­tné­ho v jed­not­li­vých ob­do­biach sa na úče­ly zis­ťo­va­nia roz­sa­hu či­nu bu­dú spo­čí­ta­vať. Na to, že ide o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin však ne­mož­no usu­dzo­vať len z okol­nos­ti, že po­vin­ná oso­ba má dlh vo via­ce­rých ob­do­bich splat­nos­ti pois­tné­ho, pre­to­že, tak ako to už bo­lo uve­de­né nie­koľ­kok­rát vy­ššie, len tá­to sku­toč­nosť nez­na­me­ná že ide o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Z hľa­dis­ka za­vi­ne­nia je to­tiž zá­sad­ný roz­diel me­dzi tým, keď oso­ba ne­zap­la­tí (neod­ve­die) splat­né pois­tné pre­to že nech­ce a tým, keď oso­ba ne­zap­la­tí (neod­ve­die) splat­né pois­tné pre­to, že ne­mô­že.

 K hro­mad­ným tres­tným či­nom je pot­reb­né uviesť, že ide o ta­ké tres­tné či­ny, pri kto­rých k tres­tnej zod­po­ved­nos­ti nes­ta­čí len je­den útok (akt), ale je ich pot­reb­ných nie­koľ­ko. Sú te­da cha­rak­te­ri­zo­va­né tým, že mno­hosť (via­ce­ro úto­kov spo­je­ných spo­loč­ným zá­me­rom) je ich poj­mo­vým zna­kom. Na roz­diel od pok­ra­čo­va­nia je mno­hosť úto­kov vy­jad­re­ná pria­mo ako znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a je pod­mien­kou tres­tnej zod­po­ved­nos­ti.

 Mys­lím, že nie je spor­né, že tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho sa mož­no do­pus­tiť aj len jed­ným či­nom (úto­kom), t. j. jed­no­ra­zo­vým úmy­sel­ným ko­na­ním v jed­nom ob­do­bí splat­nos­ti pois­tné­ho. Už sa­mot­ná de­fi­ní­cia toh­to tres­tné­ho či­nu te­da vy­lu­ču­je, aby iš­lo o hro­mad­ný trest­ný čin, pre­to­že mno­hosť úto­kov nie je pod­mien­kou tres­tnos­tnej zod­po­ved­nos­ti tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho.

 5/ Po­kiaľ ide o prob­le­ma­ti­ku tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, tak je pot­reb­né ozna­čiť za správ­ny pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré od­mie­ta­jú tres­tné ozná­me­nia v prí­pa­doch, v kto­rých nie je z po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia zrej­mé, či tzv. po­vin­né plat­by bo­li aj sku­toč­ne z miezd za­mes­tnan­cov zra­ze­né. V praxi je to­tiž bež­né, že za­mes­tná­va­teľ vy­plá­ca zmaes­tnan­com len čis­té mzdy z dô­vo­du ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov, res­pek­tí­ve im mzdy ne­vyp­lá­ca vô­bec.

 V ta­kých­to prí­pa­doch pla­tí (k rov­na­kým zá­ve­rom dos­pe­la aj ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR v roz­hod­nu­tí sp. zn. 4 Tz 63/2000 zo dňa 10.05.2000 – R 30/2001), že tres­tnosť ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v neod­ve­de­ní da­ne a pois­tné­ho je pod­mie­ne­ná zis­te­ním, že za­mes­tná­va­teľ mal k dis­po­zí­cii pot­reb­né fi­nan­čné pros­tried­ky, t. j. že prís­luš­né čias­tky zo mzdy svo­jim za­mes­tnan­com z ich hru­bých miezd sku­toč­ne zra­zil a v roz­po­re so zá­ko­nom ich neod­vie­dol op­ráv­ne­ným prí­jem­com, ale pou­žil ich k iné­mu úče­lu. Po­kiaľ by bol za­mes­tná­va­teľ in­sol­vent­ný a zvý­hod­nil by iné­ho ve­ri­te­ľa za­pla­te­ním je­ho poh­ľa­dáv­ky v úmys­le zma­riť tým us­po­ko­je­nie poh­ľa­dá­vok spo­čí­va­jú­cich v po­vin­nos­ti od­vá­dzať za za­mes­tnan­cov zá­lo­hy na daň z príj­mov a pois­tné, po­tom by sa moh­lo je­ho ko­na­nie po­sú­diť ako trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák. (te­raz § 240 Tr. zák.).

Ak te­da za­mes­tná­va­teľ pos­ky­tu­je za­mes­tnan­com, z dô­vo­du ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov, len tzv. čis­té mzdy, ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, na­koľ­ko z tzv. čis­tých miezd nič „nez­rá­ža“ (zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pri­tom vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ po­vin­né plat­by „zra­zil a neod­vie­dol“). Tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho sa pre­to mô­že za­mes­tná­va­teľ do­pus­tiť (tak ako to zdô­raz­ňu­je aj ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR) len vte­dy, ak prís­luš­né čias­tky zrá­ža za­mes­tnan­com z tzv. hru­bých miezd a tie­to neod­ve­die op­ráv­ne­ným sub­jek­tom a po­ne­chá si ich na iný účel.

 6/ So­ciál­na pois­ťov­ňa v lis­te uvá­dza, že „or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vo veľ­kej väč­ši­ne prí­pa­dov ne­vi­dia roz­diel me­dzi po­vin­nos­ťou vy­plý­va­jú­cou zo zá­ko­na a zá­väz­ka­mi z dob­ro­voľ­ne uzat­vo­re­ných zmluv­ných vzťa­hov a pre­to, od­vo­lá­va­júc sa na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio od­mie­ta­jú na­še tres­tné ozná­me­nia“.

 Opä­tov­ne si do­vo­lím skon­šta­to­vať, že tu ide o ne­po­cho­pe­nie prin­cí­pov, na kto­rých je vy­bu­do­va­né tres­tné prá­vo. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio (te­da prin­cíp vy­chá­dza­jú­ci z to­ho, že tres­tné prá­vo sa má up­lat­ňo­vať vždy až sub­si­diár­ne – pod­rob­nej­šie je mož­né k to­mu­to prin­cí­pu po­zrieť via­ce­ro prís­pev­kov aj na tej­to strán­ke) sa v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov vy­vo­dzu­je z prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu, t. j. z člán­ku 1 ods. 1 Ústa­vy SR. Z toh­to poh­ľa­du je pre­to bez vý­zna­mu, či ide o po­vin­nosť uk­la­da­nú zá­ko­nom, res­pek­tí­ve o po­vin­nosť, kto­rá vy­plý­va zo zmluv­ných vzťa­hov.

 Z hľa­dis­ka So­ciál­nej pois­ťov­ne a pro­ces­nej čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní prin­cíp ul­ti­ma ra­tio zna­me­ná, že dl­hy na splat­nom pois­tnom má So­ciál­na pois­ťov­ňa pri­már­ne rie­šiť pos­tu­pom pod­ľa zá­ko­na č. 461/2003 Z. z. o so­ciál­nom pois­te­ní a nep­re­ná­šať svo­je zá­kon­né po­vin­nos­ti na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní.

 Tak nap­rík­lad pod­ľa § 148 ods. 1 zá­ko­na o so­ciál­nom pois­te­ní poh­ľa­dáv­ky na pois­tnom vy­má­ha So­ciál­na pois­ťov­ňa pod­ľa toh­to zá­ko­na (t. j. pod­ľa zá­ko­na o so­ciál­nom pois­te­ní) a pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov (tu ide o od­kaz na exekuč­ný po­ria­dok).

 Na to nad­vä­zu­je aj mož­nosť So­ciál­nej pois­ťov­ne uk­la­dať pe­ná­le, či po­ku­ty za po­ru­še­nie po­vin­nos­tí uk­la­da­ných zá­ko­nom o so­ciál­nom pois­te­ní s tým, že v zmys­le § 242 a nas­le­du­jú­ce zá­ko­na o so­ciál­nom pois­te­ní vy­ko­ná­va So­ciál­na pois­ťov­ňa aj kon­trol­nú čin­nosť pl­ne­nia po­vin­nos­tí uk­la­da­ných zá­ko­nom o so­ciál­nom pois­te­ní.

 Zá­kon o so­ciál­nom pois­te­ní a ani Trest­ný po­ria­dok pri­tom nik­de nes­ta­no­vu­jú, že by So­ciál­na pois­ťov­ňa moh­la svo­je po­vin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa vy­má­ha­nia dl­hov na pois­tnom pre­ná­šať na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a svo­ju kon­trol­nú čin­nosť nah­rá­dzať pro­ces­ným pos­tu­pom po­lí­cie, či pro­ku­ra­tú­ry v tres­tnom ko­na­ní. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­bo­li to­tiž zria­de­né na to, aby sup­lo­va­li čin­nosť So­ciál­nej pois­ťov­ne, res­pek­tí­ve, aby pô­so­bi­li v úlo­he vy­má­ha­ča dl­hov pre So­ciál­nu pois­ťov­ňu.

 Po­kiaľ te­da väč­ši­na tres­tných ozná­me­ní So­ciál­nej pois­ťov­ne uvá­dza len to, že kon­krét­na po­vin­ná oso­ba má dlh na pois­tnom za ur­či­té ob­do­bie v ur­či­tej vý­ške, ne­mô­že sa So­ciál­na pois­ťov­ňa ču­do­vať, že vy­še 90% jej tres­tných ozná­me­ní je od­miet­nu­tých. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že len po­ru­še­nie po­vin­nos­ti pla­tiť, či od­vá­dzať pois­tné nie je sa­mo ose­be tres­tným čin­nom. Prá­ve nao­pak, som ná­zo­ru, že sa­mot­né spô­so­be­nie dl­hu na pois­tnom má ak­ti­vo­vať po­vin­nosť So­ciál­nej pois­ťov­ne vy­má­hať tie­to dl­hy vo vlas­tnej ré­žii a len v prí­pa­de zis­te­nia po­doz­re­nia zo spá­chania úmy­sel­né­ho ko­na­nia po­vin­nej oso­by vo vzťa­hu k neod­vá­dzaniu, či nep­la­te­niu pois­tné­ho by ma­li nas­le­do­vať tres­tné ozná­me­nia (to je prá­ve už spo­mí­na­ný prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, te­da to, že tres­tné prá­vo je vždy až pos­led­ná a kraj­ná mož­nosť a aj to len v prí­pa­de, ak ide o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu).

 Zá­ve­rom mož­no zhr­núť, že vý­klad zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho ako aj tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa zo stra­ny So­ciál­nej pois­ťov­ne je zjav­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho zá­ko­na a mož­no len oce­niť, že sa do­po­siaľ po­lí­cia a pro­ku­ra­tú­ra ne­ne­cha­la vtiah­nuť do po­zí­cie za­mes­tnan­ca So­ciál­nej pois­ťov­ne, kto­rý je po­ve­re­ný vy­má­ha­ním dl­hov na pois­tnom. List So­ciál­nej pois­ťov­ne mož­no pre­to op­ráv­ne­ne chá­pať aj ako ur­či­tý nát­lak na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, aby sa tak sta­lo.

Diskusia