Pomaľovanie busty kontroverznej osobnosti - výraz slobody prejavu alebo trestný čin?

Úče­lom toh­to prís­pev­ku je v struč­nos­ti sa zmy­slieť nad tzv. sym­bo­lic­kým vy­jad­re­ním pre­ja­vu, kto­ré je spo­je­né s ur­či­tým poš­ko­de­ním cu­dzieho ma­jet­ku a to hlav­ne je­ho po­ma­ľo­va­ním, či pos­trie­ka­ním. Ide tu naj­mä o prí­pa­dy, v kto­rých kon­krét­na oso­ba po­ma­ľu­je ale­bo pos­trie­ka nap­rík­lad bus­tu kon­tro­ver­znej osob­nos­ti, či bu­do­vu in­šti­tú­cie vo­či kto­rej má vý­hra­dy ako ur­či­té ges­to ne­súh­la­su s osob­nos­ťou, či in­šti­tú­ciou, kto­ré pred­sta­vu­jú (zhmot­ňu­jú) prá­ve bus­ta (so­cha, pa­mät­ná ta­bu­ľa), res­pek­tí­ve bu­do­va.

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že Trest­ný zá­kon ob­sa­hu­je špe­ciál­nu zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci vy­jad­re­nú v us­ta­no­ve­ní § 246 ods. 1 Tr. zák.

 Pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák. sa v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te do­pus­tí ten kto poš­ko­dí cu­dziu vec tým, že ju pos­trie­ka, po­ma­ľu­je, po­pí­še far­bou ale­bo inou lát­kou (tu po­ne­chaj­me bo­kom, či je sku­toč­ne ne­vyh­nut­né, aby zá­ko­no­dar­ca kri­mi­na­li­zo­val ko­na­nia, kto­ré sú sí­ce poš­ko­dzo­va­cie, av­šak sme­ru­jú fak­tic­ky len pro­ti es­te­tic­kej strán­ke ve­ci).

 Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je ochra­na vlas­tníc­ke­ho prá­va s tým, že chrá­ne­ná je nie­len ne­po­ru­ši­teľ­nosť ve­ci a to naj­mä jej vzhľa­du, ale aj jej prí­pad­ná pou­ži­teľ­nosť. Pred­me­tom ochra­ny tu sú spra­vid­la ne­ma­te­riál­ne hod­no­ty, nap­rík­lad es­te­tic­ké hod­no­ty s tým, že pred­me­tom úto­ku je cu­dzia vec, t. j. vec, kto­rá ne­pat­rí pá­cha­te­ľo­vi, res­pek­tí­ve ne­pat­rí len je­mu, pri­čom ak­tív­ny útok pá­cha­te­ľa sme­ru­je pre­dov­šet­kým na von­kaj­ší povrch ve­ci. Poš­ko­de­nie cu­dzej ve­ci bu­de spo­čí­vať hlav­ne v na­ru­še­ní povr­chu ale­bo vzhľa­du ve­ci a tým zá­ro­veň prí­de aj k zní­že­niu es­te­tic­kej hod­no­ty ve­ci. Z hľa­dis­ka for­mál­nych zna­kov ne­zá­le­ží na tom, do akej mie­ry ide o pro­ces nez­vrat­ný, res­pek­tí­ve, či vý­sle­dok pos­trie­ka­nia, po­ma­ľo­va­nia ale­bo po­pí­sa­nia je od­strá­ni­teľ­ný ale­bo nie je (k zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­rob­nej­šie a pri­me­ra­ne poz­ri Šámal, P. a kol.: Tres­tní zá­kon­ník (EVK) dru­hé vy­dá­ní, 2012 s. 2286 – 2295, res­pek­tí­ve roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. Pl. ÚS 4/2003).

 Hod­no­ta ve­ci, kto­rá bo­la pred­me­tom úto­ku, ne­má žiad­ny práv­ny vý­znam pre napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu. Spô­so­be­nie ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku nie je zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák. Prí­pad­ná vý­ška spô­so­be­nej ško­dy má vý­znam len pri napl­ne­ní kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu.

 Ak si te­da zo­be­rie­me hypo­te­tic­ký prí­pad, v kto­rom bo­la od­ha­le­ná bus­ta bý­va­lé­mu vy­so­ké­mu fun­kcio­ná­ro­vi ko­mu­nis­tic­kej stra­ny a nás­led­ne bo­la tá­to bus­ta zo stra­ny inej oso­by, na znak ne­súh­la­su s po­li­tic­kou čin­nos­ťou tej­to oso­by, res­pek­tí­ve stra­ny, kto­rej bo­la tá­to oso­ba čle­nom, po­ma­ľo­va­ná, či po­pí­sa­ná, doš­lo cel­kom ur­či­te k napl­ne­niu všet­kých for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák.

 Z hľa­dis­ka for­mál­nych zna­kov pred­met­nej zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty to­tiž doš­lo k po­ma­ľo­va­niu, či po­pí­sa­niu cu­dzej ve­ci a tým zá­ro­veň aj k jej poš­ko­de­niu, t. j. k poš­ko­de­niu jej es­te­tic­ké­ho vzhľa­du. Mož­no len zo­pa­ko­vať, že na napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu je bez práv­ne­ho vý­zna­mu, či bo­la na cu­dzom ma­jet­ku spô­so­be­ná aj ško­da (spra­vid­la však spô­so­be­ná je a to mi­ni­mál­ne na úrov­ni nák­la­dov, kto­ré mu­sel vlas­tník ve­ci vy­na­lo­žiť na uve­de­nie ve­ci do pô­vod­né­ho sta­vu). Rov­na­ko je bez práv­ne­ho vý­zna­mu, že po­ma­ľo­va­nie je od­strá­ni­teľ­né, prí­pad­ne, že po­ma­ľo­va­ná bus­ta je pod­ľa vy­jad­re­nia iných osôb di­elo veľ­mi níz­kej ume­lec­kej hod­no­ty.

 Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že aj po­ma­ľo­va­nie, či po­pí­sa­nie bus­ty bý­va­lé­ho vy­so­ké­ho fun­kcio­ná­ra ko­mu­nis­tic­kej stra­ny napĺňa for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák. Z toh­to poh­ľa­du Trest­ný zá­kon nes­ta­no­vu­je žiad­ne vý­nim­ky, t. j., že by sa skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to tres­tné­ho či­nu nev­zťa­ho­va­la nap­rík­lad na bus­ty osôb, či bu­do­vy in­šti­tú­cií, z kto­rých po­li­ti­kou ne­súh­la­sí­me, res­pek­tí­ve, že by sa nev­zťa­ho­va­la na oso­by, kto­ré sa ra­dia k ume­lec­kej ko­mu­ni­te (na­po­kon, aj auto­ri tzv. gra­fit­ti zväč­ša uvá­dza­jú, že ich ko­na­nie je nut­né po­su­dzo­vať ako aký­si druh ume­nia, či ako ur­či­tý pos­toj).

 Po­kiaľ sa pro­ti to­mu­to zá­ve­ru v niek­to­rých prí­pa­doch na­mie­ta, že oso­ba vy­jad­ru­jú­ca svoj ne­súh­las ko­na­la pri poš­ko­dzo­va­ní cu­dzej ve­ci v kraj­nej nú­dzi (§ 24 Tr. zák.), tak ta­kú­to ob­ha­jo­bu je pot­reb­né od­miet­nuť.

 Oh­ľad­ne kraj­nej nú­dze je nut­né pri­po­me­núť, že kraj­nou nú­dzou sa od­vra­cia ne­bez­pe­čen­stvo, kto­ré hro­zí zá­uj­mom chrá­ne­ným Tres­tným zá­ko­nom, kto­ré hro­zí pria­mo (bez­pros­tred­ne) a kto­ré nie je mož­né za da­ných okol­nos­tí od­vrá­tiť inak. Pod­sta­tou ko­na­nia v kraj­nej nú­dzi je aj to, že oso­ba ko­na­jú­ca v kraj­nej nú­dzi „od­vra­cia“ hro­zia­ce ne­bez­pe­čen­stvo (nap­rík­lad oso­ba ko­na­jú­ca v kraj­nej nú­dzi zbú­ra cu­dzí sklad, aby tak za­brá­ni­la ší­re­niu po­žia­ru, kto­rý nie je mož­né uha­siť. Na­priek to­mu, že sa tu úto­čí vo­či cu­dziemu ma­jet­ku nej­de o ko­na­nie proti­práv­ne, pre­to­že sa za da­ných okol­nos­tí ne­dal po­žiar „skro­tiť“ inak a ško­da spô­so­be­ná zbú­ra­ním skla­du ne­bo­la zá­važ­nej­šia než ško­da, kto­rú by spô­so­bi­lo ži­vel­né ší­re­nie po­žia­ru).

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že oso­ba, kto­rá po­ma­ľu­je ale­bo pos­trie­ka bus­tu bý­va­lé­ho vy­so­ké­ho ko­mu­nis­tic­ké­ho fun­kcio­ná­ra, či akú­koľ­vek inú bus­tu, so­chu ale­bo pa­mät­nú ta­bu­ľu, prí­pad­ne bu­do­vu in­šti­tú­cie a to z dô­vo­du reali­zá­cie ur­či­té­ho pre­ja­vu, res­pek­tí­ve z dô­vo­du, že pod­ľa jej ná­zo­ru bo­lo od­ha­le­nie ta­kej­to bus­ty tres­tným či­nom (nap­rík­lad niek­to­rým z tres­tných či­nov na úse­ku extré­miz­mu) nik­dy ne­ko­ná v kraj­nej nú­dzi, pre­to­že sa­mot­né po­ma­ľo­va­nie, či po­pí­sa­nie bus­ty nie je ko­na­ním, kto­ré by čo­koľ­vek od­vra­ca­lo (opäť pri­po­me­niem, že ko­na­nie v kraj­nej nú­dzi mu­sí od­vra­cať hro­zia­ce ne­bez­pe­čen­stvo) a ak tu ho­vo­rí­me o mož­nom spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu zo stra­ny osôb, kto­ré bus­tu od­ha­li­li tak pá­chaniu toh­to prí­pad­né­ho tres­tné­ho či­nu bo­lo mož­né za­me­dziť aj inak (nap­rík­lad po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia, res­pek­tí­ve svoj ne­súh­las s in­šta­lo­va­ním bus­ty bo­lo mož­né vy­jad­riť aj iným expre­sív­nym spô­so­bom ako poš­ko­de­ním bus­ty – nap­rík­lad jej sym­bo­lic­kým za­kry­tím a po­dob­ne). V žiad­nom prí­pa­de te­da ne­mož­no ho­vo­riť, že by pri sym­bo­lic­kých (expre­sív­nych) ak­tív­nych ko­na­niach, kto­ré za­hŕňa­jú po­ma­ľo­va­nie, či po­pí­sa­nie cu­dzej ve­ci moh­lo ísť o ko­na­nie v kraj­nej nú­dzi.

 Vzhľa­dom k to­mu, že trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák. je pre­či­nom nes­ta­čí na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za je­ho spá­chanie len napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov, ale je ne­vyh­nut­né, aby spá­cha­ný sku­tok vy­ka­zo­val aj ur­či­tý stu­peň zá­važ­nos­ti. Vy­chá­dza sa tu z us­ta­no­ve­nia § 10 ods. 2 Tr. zák. pod­ľa kto­ré­ho nej­de o pre­čin, ak vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa je je­ho zá­važ­nosť ne­patr­ná. Rov­na­ko je pot­reb­né zva­žo­vať prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va a po­su­dzo­vať, či v da­nej ve­ci ne­pos­ta­ču­je rea­go­vať na proti­práv­ne ko­na­nie len pros­tried­ka­mi ci­vil­né­ho prá­va (nap­rík­lad ža­lo­bou na náh­ra­du spô­so­be­nej ško­dy).

 Po­kiaľ si zo­be­rie­me spô­sob vy­ko­na­nia či­nu (po­ma­ľo­va­nie a po­pí­sa­nie cu­dzieho ma­jet­ku), je­ho nás­led­ky (poš­ko­de­nie bus­ty s nut­nos­ťou vy­na­lo­že­nia nák­la­dov na od­strá­ne­nie po­ma­ľo­va­nia), okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný a mie­ru za­vi­ne­nia (iš­lo o úmy­sel­né ko­na­nie osôb, kto­ré bus­tu po­ma­ľo­va­li a po­pí­sa­li na znak ne­súh­la­su zo spô­so­bom ži­vo­ta a ko­na­nia oso­by, kto­rej bo­la bus­ta od­ha­le­ná) tak ide o bež­ne sa vy­sky­tu­jú­ce okol­nos­ti, kto­ré pod­stat­ným spô­so­bom nez­ni­žu­jú zá­važ­nosť spá­cha­né­ho pre­či­nu (nap­rík­lad v mi­nu­los­ti bo­li tres­tne stí­ha­né za spá­chanie pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu aj oso­by, kto­ré na­pí­sa­li na bu­do­vu NR SR „1%“, ako znak ne­súh­la­su s ko­na­ním pos­lan­cov).

 V rám­ci mo­tí­vu ko­na­nia osôb, kto­ré po­pí­sa­li a po­ma­ľo­va­li kon­krét­nu bus­tu, ako aj z poh­ľa­du prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, je pot­reb­né ďa­lej zva­žo­vať aj to, či ta­ké­to expre­sív­ne (sym­bo­lic­ké) ak­tív­ne ko­na­nie osôb nie je pok­ry­té slo­bo­dou pre­ja­vu. V tom­to sme­re je však nut­né pri­po­me­núť, že aj slo­bo­da pre­ja­vu nie je bez­bre­há a má svo­je hra­ni­ce. Pod­sta­tou v ta­kých­to prí­pa­doch je pre­to vy­me­dzenie hra­níc slo­bo­dy pre­ja­vu a po­sú­de­nie to­ho, či už ur­či­tý sym­bo­lic­ký pre­jav inej oso­by ne­bol za prí­pus­tnou hra­ni­cou slo­bo­dy pre­ja­vu.

 Pri rie­še­ní tej­to otáz­ky sa mož­no sto­tož­niť s od­bor­nou li­te­ra­tú­rou (Bar­toň, M.: Svo­bo­da pro­je­vu: prin­ci­py, ga­ran­ce, me­ze. Pra­ha: Le­ges, 2010, s. 49 a nasl.), kto­rá pri­po­mí­na, že ce­lý rad expre­sív­nych ko­na­ní, kto­ré mô­žu niesť vý­znam­né po­sol­stvá je nut­né vy­lú­čiť z re­ži­mu slo­bo­dy pre­ja­vu a ne­po­va­žo­vať ich za pre­jav v ús­tav­nom zmys­le slo­va. Kľú­čo­vým kri­té­riom bu­de to, či prí­pad­ný pos­tih je mo­ti­vo­va­ný ob­me­dze­ním pre­ja­vu ale­bo ochra­nou iných hod­nôt. Je ne­vyh­nut­né z re­ži­mu slo­bo­dy pre­ja­vu vy­lú­čiť ta­ké pre­ja­vy, pri kto­rých sa fy­zic­ky úto­čí na iné oso­by, res­pek­tí­ve na cu­dzie ve­ci. Ide tu te­da o vy­lú­če­nie ná­si­lia, či spô­so­be­nia ško­dy na ve­ci zo slo­bo­dy pre­ja­vu. Ob­me­dzenie ná­sil­né­ho, či poš­ko­dzo­va­cie­ho ko­na­nia nie je pri­tom ve­de­né sna­hou ob­me­dziť ur­či­té ná­zo­ry ale­bo pos­to­je, ale len ochra­nou hod­nôt ži­vo­ta, zdra­via, či ma­jet­ku (ochra­na cu­dzieho ma­jet­ku je pri­tom ob­jek­tom ochra­ny pri pre­či­ne poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci). Je pot­reb­né mať na pa­mä­ti, že sym­bo­lic­ké pre­ja­vy (do kto­rých sa za­hŕňa aj po­ma­ľo­va­nie, či po­pí­sa­nie cu­dzích ve­cí) pred­sta­vu­jú roz­ší­re­nie re­ži­mu slo­bo­dy pre­ja­vu z kla­sic­kých ko­mu­ni­kač­ných ka­ná­lov (slo­vo, reč, ob­raz) tak­tiež na ur­či­tú ko­mu­ni­ká­ciu sym­bo­lic­kú a že to­to roz­ší­re­nie je pot­reb­né vní­mať ako vý­nim­ku, te­da nie ju chá­pať na­toľ­ko roz­ši­ru­jú­co, aby sa z ga­ran­cie slo­bo­dy pre­ja­vu sta­la ga­ran­cia všeo­bec­nej slo­bo­dy ko­na­nia. Po­tom by to­tiž aký­koľ­vek ná­sil­ný akt na inej oso­be, či poš­ko­de­nie ale­bo zni­če­nie cu­dzej ve­ci bo­lo nut­né pres­kú­ma­vať op­ti­kou slo­bo­dy pre­ja­vu a to len pre­to, že ná­si­lie na oso­be, či ve­ci bo­lo mo­ti­vo­va­né sna­hou vy­jad­riť ur­či­tý pos­toj (na­po­kon aj ak­tív­ne poš­ko­dzo­va­cie ko­na­nie nap­rík­lad spre­je­rov je vždy vy­jad­re­ním ur­či­té­ho ich pos­to­ja a rep­re­zen­tu­je svo­jím spô­so­bom väč­šie, či men­šie ume­lec­ké na­da­nie. V extrém­nych prí­pa­doch do­kon­ca vy­ššie uve­de­ná od­bor­ná li­te­ra­tú­ra pri­po­mí­na, že aj te­ror­izmus nie je spra­vid­la za­lo­že­ný na ni­čom inom ako na sna­he vy­jad­riť a pre­sa­diť ur­či­tý ná­zor for­mou ná­si­lia).

 Aká­koľ­vek for­ma ná­sil­né­ho ko­na­nia vo­či inej oso­be ale­bo ve­ci by te­da ne­ma­la byť po­va­žo­va­ná za pre­jav a to ani vte­dy nie, ak s vy­ko­na­ným ná­si­lím bo­lo spo­je­né ur­či­té po­sol­stvo, či vy­jad­re­nie pos­to­ja. Ná­si­lie je pre­to v tom­to oh­ľa­de či­nom a nie sym­bo­lic­kým pre­ja­vom. Kri­té­riom vy­me­dzu­jú­cim hra­ni­cu me­dzi expre­sív­nym ko­na­ním (te­da sym­bo­lic­kým pre­ja­vom) a iným ko­na­ním nes­pa­da­jú­cim pod re­žim slo­bo­dy pre­ja­vu je nut­né vi­dieť v exis­ten­cii pr­vku ak­tív­ne­ho fy­zic­ké­ho kon­tak­tu. Ta­ký­to ak­tív­ny fy­zic­ký kon­takt vo vzťa­hu k iným oso­bám, res­pek­tí­ve k cu­dzím ve­ciam ro­be­ný pro­ti ich vô­li pre­to už ne­bu­de mož­né po­va­žo­vať za pre­jav a to bez oh­ľa­du na to, či má nap­rík­lad sym­bo­lic­ky ozna­mo­vať, res­pek­tí­ve vy­jad­ro­vať čo­koľ­vek.

    Zá­ver:

    Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né ar­gu­men­ty mož­no uza­vrieť, že po­ma­ľo­va­nie a po­pí­sa­nie bus­ty bý­va­lé­ho vy­so­ké­ho fun­kcio­ná­ra ko­mu­nis­tic­kej stra­ny mô­že napĺňať ma­te­riál­ne ako aj for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák., na­koľ­ko iš­lo o útok na cu­dziu vec a na­vy­še neš­lo o vý­raz slo­bo­dy pre­ja­vu, pre­to­že poš­ko­dzo­va­cie ko­na­nie (rov­na­ko ako ani fy­zic­ké úto­ky na iné oso­by) nie je mož­né za­hr­núť pod re­žim slo­bo­dy pre­ja­vu. Vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti by tu pri­tom ne­bo­lo mož­né po­va­žo­vať ani za ob­me­dzo­va­nie slo­bo­dy pre­ja­vu, na­koľ­ko by sa tu oso­by, kto­ré bus­tu po­pí­sa­li, či pos­trie­ka­li nek­ri­mi­na­li­zo­va­li kvô­li svoj­mu ne­ga­tív­ne­mu pos­to­ju k oso­be, kto­rej bo­la bus­ta od­ha­le­ná, ale z dô­vo­du poš­ko­dzo­va­nia cu­dzieho ma­jet­ku, čo zá­ko­no­dar­ca skut­ko­vou pod­sta­tou pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 246 ods. 1 Tr. zák. vy­slo­ve­ne za­ka­zu­je. Len pre úpl­nosť tre­ba pri­po­me­núť, že pre­čin poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci je ma­jet­ko­vým de­lik­tom a pre­to by v do­ka­zo­va­ní pred sú­dom ne­ma­lo mať mies­to do­ka­zo­va­nie či­nov oso­by, kto­rej bo­la bus­ta od­ha­le­ná (na­vy­še, tá ani nie je ob­ža­lo­va­ná), pre­to­že pred­me­tom do­ka­zo­va­nia má byť len do­ka­zo­va­nie napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho pre­či­nu a nie aj mož­né pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny oso­by, kto­rej bo­la bus­ta od­ha­le­ná.

Do­da­tok:

Po­kiaľ sa v sú­vis­los­ti s úto­kom na cu­dzí ma­je­tok ob­ja­vu­jú úva­hy, že by moh­lo ísť o ko­na­nie v nut­nej ob­ra­ne tak je pot­reb­né uviesť, že pri nut­nej ob­ra­ne mu­sí ísť vždy o útok člo­ve­ka a te­da ob­ra­na inej oso­by vo­či úto­ku mu­sí byť lo­gic­ky za­me­ra­ná na od­vrá­te­nie toh­to úto­ku člo­ve­ka, kto­rý buď bez­pros­tred­ne hro­zí ale­bo už tr­vá (t. j. ob­ra­na sme­ru­je vždy pro­ti útoč­ní­ko­vi). Po­ma­ľo­va­nie bus­ty te­da cel­kom zjav­ne nie je mož­né po­va­žo­vať za ob­ra­nu, kto­rá by sme­ro­va­la pro­ti úto­čia­ce­mu člo­ve­ku (sme­ru­je pro­ti ma­jet­ku a nie pro­ti úto­čia­ce­mu člo­ve­ku). Z po­va­hy da­nej ve­ci vy­plý­va, že ko­na­nie v nut­nej ob­ra­ne je tu vy­lú­če­né (ho­ci to Trest­ný zá­kon vy­slo­ve­ne neu­vá­dza ko­na­nie v nut­nej ob­ra­ne nie je mož­né pri všet­kých tres­tných či­noch a za všet­kých okol­nos­tí. Nap­rík­lad ko­na­nie v nut­nej ob­ra­ne je vy­lú­če­né pri tres­tnom či­ne za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy a po­dob­ne).

Diskusia