Princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo a majetkové trestné činy.

Pod­stat­ná časť toh­to prís­pev­ku bo­la pred­ne­se­ná na kon­fe­ren­cii 22. Slo­ven­ské dni prá­va, kto­rá bo­la zor­ga­ni­zo­va­ná Slo­ven­skou ad­vo­kát­skou ko­mo­rou a kto­rá sa ko­na­la v dňoch 13.-14.10.2016 v Bra­tis­la­ve. Prís­pe­vok bol v pl­nom zne­ní pô­vod­ne pub­li­ko­va­ný v zbor­ní­ku z tej­to kon­fe­ren­cie.

 JUDr. Pe­ter Šam­ko

sud­ca Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve

 Ná­zo­ry na up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio sa v tres­tnop­ráv­nej teó­rii ako aj praxi v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky stá­le vý­raz­ne od­li­šu­jú[1] a roz­diel­ne pris­tu­pu­jú k mož­né­mu up­lat­ňo­va­niu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­va.

 Op­ro­ti mi­nu­los­ti nas­tal ur­či­tý po­sun v chá­pa­ní prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio zo stra­ny Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­rý vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pre­šiel od úpl­né­ho od­mie­ta­nia exis­ten­cie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v práv­nom po­riad­ku SR[2] k ná­zo­ru, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio je sí­ce vy­uži­teľ­ný pri inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii tres­tné­ho prá­va, av­šak mož­no ho up­lat­niť je­di­ne pros­tred­níc­tvom ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu v roz­sa­hu § 10 ods. 2 Tr. zák., te­da len pri pre­či­noch.

 Naj­vyš­ší súd SR svoj zá­ver o tom, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio mô­že byť sú­čas­ťou iba ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák. zhr­nul vo svo­jej ju­di­ka­tú­re[3], pri­čom ta­ké­to chá­pa­nie, či vy­me­dzenie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio up­lat­ňu­je Naj­vyš­ší súd SR, až na ma­lé vý­nim­ky[4], aj vo svo­jej ďal­šej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti[5].

 Na­priek uve­de­nej ju­di­ka­tú­re, či na ňu nad­vä­zu­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR však v ap­li­kač­nej praxi na­ďa­lej zos­tá­va­jú po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti ju­di­ko­va­né­ho ná­zo­ru, kto­rý pri­ra­ďu­je prin­cíp ul­ti­ma ra­tio k ma­te­riál­ne­mu ko­rek­tí­vu. Tie­to po­chyb­nos­ti vy­plý­va­jú naj­mä z to­ho, že dô­vo­dy, kto­ré vied­li naj­vyš­ší súd k ta­ké­mu­to za­ra­de­niu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio nie sú pres­ved­či­vé a vy­vo­lá­va­jú po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti.

 Na správ­ne de­fi­no­va­nie (za­ra­de­nie) prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve v pod­mien­kach SR je ne­vyh­nut­né po­kú­siť sa, as­poň v struč­nos­ti, vy­me­dziť ako je mož­né chá­pať ten­to prin­cíp v tres­tnom prá­ve (t. j. aké mô­že mať dôs­led­ky je­ho ap­li­ko­va­nie na kon­krét­ny prí­pad), ako sú­vi­sí prin­cíp ul­ti­ma ra­tio s mies­tom tres­tné­ho prá­va v práv­nom po­riad­ku SR a čo je ob­sa­hom poj­mu „proti­práv­nosť“, kto­rý je zá­klad­ným de­fi­nič­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 8 Tr. zák.

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio mož­no vo všeo­bec­nos­ti chá­pať

a) ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo s tým nás­led­kom, že v kon­krét­nom prí­pa­de ne­bol spá­cha­ný trest­ný čin (tzv. inter­pre­tač­ný spô­sob pou­ži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio) ale­bo

b) ako sú­časť ur­či­té­ho ko­rek­tí­vu s dôs­led­kom, že o trest­ný čin nej­de na­priek to­mu, že bo­li napl­ne­né for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu (tzv. ko­rekč­ný spô­sob pou­ži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio).

 Pre obid­va tie­to spô­so­by pou­ži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio však pla­tí, že pred­sta­vu­jú ko­rek­ciu tres­tnej proti­práv­nos­ti[6].

 Pre pr­vý prí­pad chá­pa­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio (uve­de­ný pod pís­me­nom a) je cha­rak­te­ris­tic­ké, že pô­so­bí ako inter­pre­tač­ná me­tó­da a pô­so­bí „pro­ti“ napl­ne­niu for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Je­ho ap­li­ká­cia v kon­krét­nom prí­pa­de te­da vy­lu­ču­je spá­chanie tres­tné­ho či­nu, t. j. napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Tak­to po­ňa­tý prin­cíp ul­ti­ma ra­tio mô­že a mu­sí byť vy­uži­teľ­ný pri akom­koľ­vek tres­tnom či­ne, te­da aj pri zlo­či­ne, pre­to­že je (ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo) vy­uži­teľ­ný pri de­fi­no­va­ní ob­sa­hu poj­mu „proti­práv­nosť“ v zmys­le § 8 Tr. zák.[7]

 Nap­ro­ti to­mu, pre dru­hý prí­pad chá­pa­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio (uve­de­ný pod pís­me­nom b) je cha­rak­te­ris­tic­ké to, že ne­má žiad­ny vplyv na napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, ale mô­že sa up­lat­niť až (ale­bo len) v rám­ci ma­te­riál­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu a to ako sú­časť ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu.

 Naj­vyš­ší súd SR sa prik­lo­nil k dru­hé­mu po­ňa­tiu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio s ar­gu­men­tom, že ak pá­cha­teľ svo­jím ko­na­ním napl­ní zá­kon­né (for­mál­ne) zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť. Prá­ve pre­to je naj­vyš­ší súd ná­zo­ru, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio mož­no up­lat­niť je­di­ne pros­tred­níc­tvom ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu v roz­sa­hu § 10 ods. 2 Tr. zák. K uve­de­né­mu sa pri­pá­ja aj časť od­bor­nej ve­rej­nos­ti[8].

 Tie­to zá­ve­ry mož­no ozna­čiť za nes­práv­ne. V pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že ma­te­riál­ny ko­rek­tív uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 10 ods. 2 Tr. zák. nie je ob­sa­ho­vo to­tož­ný s vy­me­dze­ním zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 12 ods. 2 čes­ké­ho Tres­tné­ho zá­kon­ní­ka a pre­to ani nie je mož­né me­cha­nic­ky „vtlá­čať“ prin­cíp ul­ti­ma ra­tio do ob­sa­ho­vé­ho vy­me­dzenia ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu v práv­nych pod­mien­kach SR, kto­rý ur­ču­jú úpl­ne iné kri­té­riá[9].

 Po­kiaľ ide o dru­hý ar­gu­ment tý­ka­jú­ci sa napl­ne­nia for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu (a ten po­va­žu­je naj­vyš­ší súd ako aj vy­ššie uve­de­ná od­bor­ná li­te­ra­tú­ra za zá­sad­ný), tak to, či bol ale­bo ne­bol spá­cha­ný v kon­krét­nom prí­pa­de trest­ný čin ne­zá­vi­sí od for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v Tres­tnom zá­ko­ne, ale od spá­cha­né­ho skut­ku, t. j. od ur­či­té­ho skut­ko­vé­ho de­ja, kto­rý mô­že, ale aj ne­mu­sí napĺňať for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Trest­ný zá­kon te­da len vo všeo­bec­nos­ti vy­me­dzu­je náz­vy tres­tných či­nov a ich de­fi­ní­cie (skut­ko­vé pod­sta­ty), av­šak žiad­nym spô­so­bom neur­ču­je, kto­ré kon­krét­ne skut­ky mož­no pod tie­to de­fi­ní­cie (skut­ko­vé pod­sta­ty) pod­ra­diť. To je ve­cou inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie Tres­tné­ho zá­ko­na na kon­krét­ny sku­tok (prí­pad) a ide te­da o do­mé­nu or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va a nie o do­mé­nu zá­ko­no­dar­cu.

 Zá­ko­no­dar­ca nech­ce a ne­mô­že pos­tih­núť všet­ky oso­bi­tos­ti jed­not­li­vých prí­pa­dov, kto­ré sa ob­ja­via až pred inter­pre­tá­to­rom zá­ko­na. Text zá­ko­na má pre­to svo­ju mie­ru všeo­bec­nos­ti a sám ose­be  nep­re­ju­di­ku­je bu­dú­ce in­di­vi­duál­ne roz­hod­nu­tia. Neexis­tu­jú te­da žiad­ne iné pra­vid­lá pre ur­če­nie to­ho ako a či vô­bec pou­žiť prin­cíp ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve než okol­nos­ti prí­pa­du (sku­tok, či skut­ko­vý dej). Myl­ný je pre­to vý­klad pod­ľa kto­ré­ho hra­ni­ce pou­ži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ur­ču­je sám Trest­ný zá­kon, na­koľ­ko ten vy­me­dzu­je len zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty jed­not­li­vých tres­tných či­nov a nie ke­dy, t. j. na aké kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti, sa vzťa­hu­jú. To sa dá zis­tiť len inter­pre­tá­ciou a nás­led­nou ap­li­ká­ciou.

 Prin­cíp ul­ti­ma rá­tio te­da nie je mož­né v práv­nych pod­mien­kach SR vy­me­dzo­vať tak, že by iš­lo o sú­časť ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu, kto­rý by umož­ňo­val neup­lat­niť tres­tnú zod­po­ved­nosť v prí­pa­doch, v kto­rých bo­li napl­ne­né všet­ky for­mál­ne zna­ky uve­de­né v Tres­tnom zá­ko­ne. Do­vo­lím si pre­to tvr­diť, že Naj­vyš­ší súd SR za­ujal k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio nes­práv­ne sta­no­vis­ko.

 V práv­nych pod­mien­kach SR je ne­vyh­nut­né chá­pať prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo, kto­ré sa up­lat­ňu­je ved­ľa for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Nej­de te­da o ne­ja­kú oso­bit­nú práv­nu nor­mu, ale ide o me­tó­du vý­kla­du prá­va, t. j. o my­šlien­ko­vý prís­tup k vý­kla­du práv­nej nor­my.

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio te­da nie je sa­mos­tat­ný znak tres­tné­ho či­nu, kto­rý by sa hod­no­til mi­mo for­mál­ne zna­ky tres­tné­ho či­nu, tak ako to­mu bo­lo nap­rík­lad v mi­nu­los­ti pri po­su­dzo­va­ní tzv. ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu (kto­rý v sú­čas­nej práv­nej úp­ra­ve zos­tal za­cho­va­ný len pri pre­či­noch), ale ide o inter­pre­tač­né (ap­li­kač­né) pra­vid­lo, kto­ré mu­sí byť zva­žo­va­né a prí­pad­ne aj vy­uži­té v prie­be­hu ce­lej inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie kon­krét­nej tres­tnop­ráv­nej nor­my na po­su­dzo­va­ný prí­pad a to hlav­ne pri vý­kla­de jed­not­li­vých for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu[10].

 Prob­le­ma­ti­ka prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio by pre­to ma­la byť chá­pa­ná ako prob­le­ma­ti­ka inter­pre­tá­cie, t. j. ako prob­le­ma­ti­ka hľa­da­nia zmys­lu, či úče­lu kon­krét­nej práv­nej nor­my (či hľa­da­nia mies­ta tres­tné­ho prá­va ako práv­ne­ho od­vet­via) v prí­pa­doch, kde len zne­nie práv­ne­ho pred­pi­su (zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu) ne­pos­ky­tu­je žiad­ne us­po­ko­ji­vé rie­še­nia Nap­rík­lad na po­sú­de­nie to­ho, kde sú hra­ni­ce me­dzi ci­vil­nou a tres­tnop­ráv­nou proti­práv­nos­ťou a zod­po­ved­nos­ťou a čo spa­dá do kom­pe­ten­cie ci­vil­ných sú­dov a čo do kom­pe­ten­cie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov v tres­tnej ob­las­ti.

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio je ar­gu­ment a to ar­gu­ment hod­no­ta­mi práv­ne­ho štá­tu. Trest­ný zá­kon v jed­not­li­vých skut­ko­vých pod­sta­tách tres­tných či­nov sta­no­vu­je zá­klad­né pra­vid­lá sprá­va­nia sa. Ide tu o pri­már­ne pra­vid­lá (práv­ne nor­my), kto­ré ur­ču­jú, čo jed­not­li­vé oso­by mô­žu ale­bo ne­mô­žu ko­nať (sprá­vať sa). Nap­ro­ti to­mu, po­ňa­tie tres­tné­ho prá­va ako ul­ti­ma ra­tio, je nut­né (ako práv­ny prin­cíp) po­va­žo­vať za se­kun­dár­ne pra­vid­lo, kto­ré up­res­ňu­je, vy­svet­ľu­je, prí­pad­ne up­ra­vu­je spô­sob ako mož­no dos­pieť k zá­ve­ru o po­ru­še­ní pri­már­nych práv­nych no­riem.

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo pri­tom len za­ru­ču­je, že pri rie­še­ní kon­krét­ne­ho prí­pa­du (skut­ku) bu­de vždy po ru­ke práv­ny ar­gu­ment, nie však to, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ob­sa­hu­je auto­ma­tic­ké rie­še­nie kon­krét­ne­ho prí­pa­du. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio te­da ne­ho­vo­rí čo s ním je ale­bo nie je zlu­či­teľ­né. To, či bu­de ale­bo ne­bu­de ten­to prin­cíp v pod­mien­kach kon­krét­ne­ho prí­pa­du ap­li­ko­va­teľ­ný a prí­pad­ne s akým vý­sled­kom pred­sta­vu­jú až kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du.

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio v pod­sta­te sta­no­vu­je pra­vid­lo pred­nos­ti iných práv­nych od­vet­ví (ob­čian­ske, ob­chod­né, či správ­ne) pred tres­tným prá­vom, pra­vid­lo ra­cio­nál­nej práv­nej ar­gu­men­tá­cie, kto­rá brá­ni to­mu, aby sa tres­tné prá­vo na­du­ží­va­lo (či skôr zneu­ží­va­lo) aj v prí­pa­doch, kto­ré cel­kom zjav­ne pa­tria do kom­pe­ten­cie iných or­gá­nov (nap­rík­lad sú­dov v ci­vil­nej ob­las­ti) a kde vy­vo­dzo­va­nie zod­po­ved­nos­ti kon­krét­ne­ho sub­jek­tu za proti­práv­ne ko­na­nie je nut­né hľa­dať v iných práv­nych od­vet­viach než v tres­tnom prá­ve.

 Up­lat­ne­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio (ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la) v kon­krét­nom prí­pa­de bu­de, tak ako je to bež­né aj pri iných inter­pre­tač­ných pra­vid­lách v tres­tnom prá­ve (nap­rík­lad pra­vid­la, či zá­sa­dy in du­bio pro reo), vždy do ur­či­tej mie­ry ve­cou sub­jek­tív­ne­ho roz­hod­nu­tia or­gá­nu ap­li­ká­cie prá­va a to oh­ľad­ne po­sú­de­nia otáz­ky, či mož­no ten­to prin­cíp ap­li­ko­vať na po­su­dzo­va­ný prí­pad a ak áno v akom sme­re (s akým vý­sled­kom na rie­še­nú prob­le­ma­ti­ku).

 Uz­nať prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo te­da v pod­stat­ne zna­me­ná up­red­nos­tniť účel a mies­to tres­tné­ho prá­va v práv­nom po­riad­ku SR pred me­cha­nic­kým ap­li­ko­va­ním kon­krét­nej nor­my a pre­to vo svo­jich dôs­led­koch ide o od­miet­nu­tie for­ma­lis­tic­ké­ho na­ze­ra­nia na ap­li­ká­ciu tres­tné­ho prá­va.

 Pre úpl­nosť je nut­né uviesť, že pro­ti vy­uži­tiu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve sa spo­ra­dic­ky na­mie­ta aj tak, že chý­ba je­ho vý­slov­ná práv­na úp­ra­va a že, aby mo­hol byť vy­uži­tý v tres­tnom prá­ve mu­sel by byť vy­slo­ve­ne up­ra­ve­ný v Tres­tnom zá­ko­ne po­dob­ne ako je to v Čes­kej re­pub­li­ke.

 S tým­to ná­zo­rom sa ab­so­lút­ne ne­mož­no sto­tož­niť, na­koľ­ko prá­vo (práv­ny po­ria­dok) nie je mož­né re­du­ko­vať len na práv­ne tex­ty a v ňom ob­siah­nu­té práv­ne nor­my s tým, že pod inter­pre­tá­ciou a ap­li­ká­ciu prá­va nie je mož­né vi­dieť len me­cha­nic­ké sto­tož­ňo­va­nie prá­va s práv­nym textom. Prin­cíp deľ­by mo­ci sí­ce pred­pok­la­dá, že sú­dy bu­dú via­za­né tým, čo je vy­jad­re­né v textoch nor­ma­tív­nych práv­nych ak­tov (pri­már­ne zá­ko­nov), to ale nez­na­me­ná, že ich roz­hod­nu­tia bu­dú me­cha­nic­ké (auto­ma­tic­ké), na­koľ­ko aj sú­dy mô­žu (mu­sia) vziať za zá­klad svoj­ho uva­žo­va­nia rôz­ne hod­no­ty po­kiaľ pre ne mož­no náj­sť v práv­nych pred­pi­soch opo­ru. Na to, aby sa stal ur­či­tý prin­cíp práv­nym prin­cí­pom ne­mu­sí byť vý­slov­ne (expli­cit­ne) vy­jad­re­ný v pí­sa­nom prá­ve. Pos­ta­čí, ak práv­ny prin­cíp mož­no z práv­ne­ho pred­pi­su od­vo­diť vý­kla­dom po­mo­cou pra­vi­diel lo­gic­ké­ho uva­žo­va­nia, sys­te­ma­ti­ky práv­ne­ho po­riad­ku a po­dob­ne[11].

 V tom­to sme­re je ne­po­chyb­né, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va je prin­cí­pom práv­nym, pre­to­že je­ho exis­ten­cia sa vy­vo­dzu­je z člán­ku 1 ods. 1 Ústa­vy SR, t. j. z exis­ten­cie práv­ne­ho štá­tu[12]. Po­dob­ne ako prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, je inter­pre­tač­ným pra­vid­lom nap­rík­lad aj zá­sa­da in du­bio pro reo, zá­kaz zneu­ži­tia prá­va, či up­lat­ňo­va­nie tzv. prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty[13]. Ani v jed­nom z tých­to prí­pa­dov nej­de o kon­krét­ne práv­ne nor­my, kto­ré by sa ap­li­ko­va­li pria­mo, ale vždy len pros­tred­níc­tvom kon­krét­nych skut­ko­vých okol­nos­tí. Spo­loč­nou čr­tou pre inter­pre­tač­né pra­vid­lá (prin­cí­py, či zá­sa­dy) je pri­tom sku­toč­nosť, že spra­vid­la nie sú vy­slo­ve­ne up­ra­ve­né v pí­sa­nom prá­ve, ale sa len vy­vo­dzu­jú z kon­krét­ne­ho ob­sa­hu práv­nej nor­my[14]  ako aj to, že sa spra­vid­la ne­da­jú vy­me­dziť v práv­nom texte (le­gis­la­tív­ne).

 Po­kiaľ ide o zod­po­ve­da­nie otáz­ky, v kto­rých prí­pa­doch a pre­čo je nut­né brať do úva­hy inter­pre­tač­ný prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va, tak je nut­né zdô­raz­niť, že je­ho exis­ten­cia, či mož­nosť up­lat­ňo­va­nia sú­vi­sí s pos­ta­ve­ním tres­tné­ho prá­va ako práv­ne­ho od­vet­via v práv­nom po­riad­ku a je­ho vzťa­hu k os­tat­ným práv­nym od­vet­viam. Rov­na­ko tak up­lat­ňo­va­nie, či skôr nut­nosť up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve sú­vi­sí s tým, že zá­ko­no­dar­ca neur­ču­je žiad­ne „hra­ni­ce“ me­dzi jed­not­li­vý­mi typ­mi de­lik­tov (naj­mä nie me­dzi ci­vil­ný­mi a tres­tný­mi) a ani neur­ču­je, ke­dy ide ma­te­riál­ne „len“ o proti­práv­nosť, na kto­rú pos­ta­ču­je up­lat­ňo­va­nie zod­po­ved­nos­ti v zmys­le ci­vil­né­ho, či správ­ne­ho prá­va a ke­dy „už“ ide o proti­práv­nosť v zmys­le § 8 Tr. zák. (t. j. o naj­zá­važ­nej­šiu for­mu proti­práv­nos­ti), pri kto­rej je ne­vyh­nut­né vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť.

 Mož­no pri­po­me­núť nes­por­ný fakt, že Tres­tné prá­vo má sub­si­diár­ny (ak­ce­so­ric­ký) cha­rak­ter, pre­to­že je zá­vis­lé na os­tat­ných práv­nych od­vet­viach. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že tres­tné prá­vo chrá­ni spo­lo­čen­ské hod­no­ty a vzťa­hy, kto­ré sú už up­ra­ve­né iný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi s tým, že tie­to iné práv­ne od­vet­via ma­jú skonštruo­va­ný sys­tém ochra­ny a vy­vo­dzo­va­nia de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti a pre­to je lo­gic­kým, že tres­tné prá­vo by ma­lo „nas­tú­piť“ až ale­bo len vte­dy, ak ochra­na pos­ky­to­va­ná tý­mi­to iný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, res­pek­tí­ve ide už o zjav­ný exces, kto­rý mož­no pod­ra­diť pod for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (t. j. tres­tné prá­vo by ma­lo byť sku­toč­ne ul­ti­ma ra­tio, te­da pos­led­ná, kraj­ná mož­nosť).

 V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že ci­vil­ným prá­vom sú sta­no­ve­né pri­már­ne prá­va a po­vin­nos­ti, kto­ré vzni­ka­jú me­dzi sub­jek­tmi práv­nych vzťa­hov pri reali­zá­cii tých­to práv­nych vzťa­hov a kto­ré pla­tia me­dzi sub­jek­tmi, kto­rí ma­jú v zá­sa­de rov­nop­ráv­ne (rov­na­ké, či rov­né) pos­ta­ve­nie, či už vo for­me zmlu­vy uzat­vo­re­nej me­dzi stra­na­mi ale­bo všeo­bec­ne, kto­ré vy­plý­va­jú z hmot­né­ho prá­va, pri­čom pri po­ru­še­ní pri­már­nej po­vin­nos­ti do­chá­dza k spá­chaniu ci­vil­nop­ráv­ne­ho de­lik­tu. V prí­pa­de, že je po­ru­še­ním pri­már­nej po­vin­nos­ti po­ru­še­ný aj ob­jekt chrá­ne­ný ve­rej­ným prá­vom, nas­tá­va­jú nás­led­ky nie­len v ro­vi­ne ci­vil­nej, ale sú­bež­ne aj v ro­vi­ne ve­rej­né­ho prá­va. Me­dzi jed­not­li­vý­mi typ­mi de­lik­tov, t. j. súk­rom­nop­ráv­ny­mi, správ­nop­ráv­ny­mi a tres­tnop­ráv­ny­mi však neexis­tu­je jed­noz­nač­ný vzťah. Sys­tém súk­rom­nop­ráv­nych de­lik­tov je v zá­sa­de auto­nóm­ny na sys­té­me de­lik­tov ve­rej­nop­ráv­nych. Pod­ľa zá­važ­nos­ti de­lik­tov z hľa­dis­ka ve­rej­né­ho zá­uj­mu mož­no pri­tom de­lik­ty zo­ra­diť tak, že naj­me­nej zá­važ­né sú súk­rom­nop­ráv­ne de­lik­ty, nas­le­du­jú správ­nop­ráv­ne de­lik­ty a naj­zá­važ­nej­šie sú de­lik­ty tres­tnop­ráv­ne. Ide však o zjed­no­du­še­né chá­pa­nie vzťa­hov me­dzi rôz­ny­mi typ­mi de­lik­tov. Tak nap­rík­lad súk­rom­nop­ráv­ny de­likt mô­že byť po­mer­ne zá­važ­ný z hľa­dis­ka ci­vil­né­ho prá­va, av­šak ba­ga­teľ­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va. Rov­na­ko tak tres­tnop­ráv­ny de­likt, kto­rý má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad vy­ka­zu­je vždy aj zna­ky súk­rom­nop­ráv­ne­ho de­lik­tu. Aj to­to kon­šta­to­va­nie vy­plý­va z to­ho, že tres­tné prá­vo je od­vet­vím se­kun­dár­nym, kto­ré­ho zmys­lom je ochra­na iných práv­nych od­vet­ví pred naj­zá­važ­nej­ší­mi proti­práv­ny­mi zá­sah­mi. Tres­tné prá­vo hmot­né sa­mo ose­be nes­ta­no­vu­je sub­jek­tom žiad­ne oso­bit­né po­vin­nos­ti, ale pos­ky­tu­je naj­vyš­šiu mie­ru ochra­ny dodr­žo­va­niu po­vin­nos­tí sta­no­ve­ných os­tat­ný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi[15].

 Sú­dy sú pri­tom po­vin­né ur­čo­vať vý­znam zá­ko­na (a to aj Tres­tné­ho zá­ko­na a jed­not­li­vých skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov) v ce­lom je­ho kon­texte, vrá­ta­ne za­sa­de­nia Tres­tné­ho zá­ko­na do ur­či­té­ho práv­ne­ho od­vet­via a je­ho pos­ta­ve­nia v práv­nom po­riad­ku a zoh­ľad­niť všet­ky špe­ci­fic­ké pra­vid­lá inter­pre­tá­cie, či práv­ne prin­cí­py sú­vi­sia­ce s inter­pre­tá­ciou. Bez zoh­ľad­ne­nia vzťa­hov (sú­vis­los­tí) me­dzi čas­ťou (práv­nym od­vet­vím) a cel­kom (práv­nym po­riad­kom a mies­tom kon­krét­ne­ho práv­ne­ho od­vet­via v ňom) nie je to­tiž mož­né v niek­to­rých hra­nič­ných prí­pa­doch dos­pieť k adek­vát­ne­mu vý­kla­do­vé­mu zá­ve­ru. Ten­to zá­ver vy­jad­ru­je aj sku­toč­nosť, že v prin­cí­pe ul­ti­ma ra­tio sa ok­rem úče­lo­vé­ho (te­leolo­gic­ké­ho) as­pek­tu inter­pre­tá­cie sta­via aj na sys­te­ma­tic­kej me­tó­de vý­kla­du, t. j. na tom, že ho­ci je práv­ny po­ria­dok vnú­tor­ne di­fe­ren­co­va­ný tvo­rí jed­no­tu, je­den práv­ny sys­tém a pre­to nie je mož­né pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu ig­no­ro­vať mi­mot­res­tné práv­ne od­vet­via. To pla­tí hlav­ne v prí­pa­doch, keď or­gán ap­li­ká­cie prá­va po­su­dzu­je sku­tok, kto­rý má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad. Prá­ve ta­ká­to inter­pre­tá­cia tres­tné­ho prá­va, t. j. inter­pre­tá­cia za pou­ži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio pri­ná­ša ro­zum­né dôs­led­ky pre hra­nič­né prí­pa­dy me­dzi vy­vo­dzo­va­ním ci­vil­nej a tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti.

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo te­da na­po­má­ha vy­lo­žiť skut­ko­vú pod­sta­tu kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a to aj je­ho for­mál­ne zna­ky pod­ľa ich zmys­lu. Má pre­to po­môcť k od­lí­še­niu tres­tných či­nov od tých de­lik­tov, kto­ré by ne­ma­li byť po­va­žo­va­né za tres­tné či­ny ale­bo po­ve­da­né inak, kto­rý­mi by sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, čí sú­dy v tres­tnom ko­na­ní ne­ma­li vô­bec za­obe­rať[16].

 Mož­nos­ti vy­uži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio mož­no de­monštro­vať na prí­pa­de z praxe, v kto­rom bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že ob­vi­ne­ný, ako ko­na­teľ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti si po od­vo­la­ní z fun­kcie ko­na­te­ľa po­ne­chal hnu­teľ­né ve­ci (no­te­book, osob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo a mo­bil­ný te­le­fón), kto­ré mu bo­li da­né do dis­po­zí­cie v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom fun­kcie ko­na­te­ľa a od­mie­tol ich vrá­tiť ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, čím mal ob­chod­nej spo­loč­nos­ti spô­so­biť ško­du v hod­no­te nev­rá­te­ných ve­cí.

 Op­ti­kou sú­čas­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du ako aj čas­ti od­bor­nej li­te­ra­tú­ry by o tres­tnos­ti skut­ku ma­lo roz­ho­do­vať len to, či sku­tok for­mál­ne napĺňa ale­bo ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. V da­nom prí­pa­de by sme te­da moh­li dos­pieť k zá­ve­ru, že doš­lo k napl­ne­niu for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., na­koľ­ko ob­vi­ne­ný mal ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou zve­re­né hnu­teľ­né ve­ci za úče­lom vý­ko­nu fun­kcie ko­na­te­ľa ob­chod­nej spo­loč­nos­ti a mo­men­tom od­vo­la­nia z fun­kcie ko­na­te­ľa a od­miet­nu­tia ich vrá­te­nia ob­chod­nej spo­loč­nos­ti doš­lo k neop­ráv­ne­né­mu (proti­práv­ne­mu) pris­vo­je­niu si tých­to zve­re­ných cu­dzích ve­cí, kto­rých hod­no­ta pre­sa­ho­va­la. Sku­tok by te­da mal byť po­sú­de­ný ako trest­ný čin.

         Ta­ké jed­no­du­ché to však čas­to pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch ne­bý­va. Ob­vi­ne­ný to­tiž v da­nej ve­ci opo­no­val, že on op­ráv­ne­ne od­mie­tol vy­dať ve­ci ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, na­koľ­ko iš­lo z je­ho stra­ny o pre­jav zá­dr­žné­ho prá­va v zmys­le § 151s ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka z dô­vo­du za­bez­pe­če­nia splat­nej pe­ňaž­nej poh­ľa­dáv­ky, kto­rú má vo­či ob­chod­nej spo­loč­nos­ti z dô­vo­du ne­vyp­la­te­nia je­ho mzdo­vých ná­ro­kov. Ob­vi­ne­ný te­da up­lat­ňu­je vý­kon za­bez­pe­čo­va­cie­ho in­šti­tú­tu, kto­ré­ho pod­sta­tou je, že nie je vop­red zmluv­ne do­hod­nu­tý, ale vzni­ká na zá­kla­de jed­nos­tran­né­ho úko­nu op­ráv­ne­nej oso­by. Op­ráv­ne­ný vý­kon zá­dr­žné­ho prá­va zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho by me­nil aj si­tuáciu z poh­ľa­du tres­tné­ho prá­va. V da­nom prí­pa­de ide to­tiž o sku­tok, kto­rý má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad a pre­to or­gá­ny čin­né v tres­tnom prá­ve ne­mô­žu ig­no­ro­vať mi­mot­res­tné in­šti­tú­ty, kto­rých sa do­vo­lá­va ob­vi­ne­ný. Ak by to­tiž bol vý­kon zá­dr­žné­ho prá­va zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho op­ráv­ne­ný (sú­lad­ný s us­ta­no­ve­nia­mi Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) ne­moh­lo by ísť o trest­ný čin, na­koľ­ko nie je mož­né pri­pus­tiť, aby v rám­ci jed­not­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku bo­lo to is­té ko­na­nie jed­ným práv­nym od­vet­vím do­vo­le­né (ci­vil­ným prá­vom) a dru­hým práv­nym od­vet­vím (tres­tným prá­vom) za­ká­za­né. Práv­ny po­ria­dok te­da je sí­ce di­fe­ren­co­va­ný ale v ko­neč­nom dôs­led­ku mu­sí tvo­riť jed­no­tu. Za po­pí­sa­ných okol­nos­tí by te­da o trest­ný čin spre­ne­ve­ry neš­lo a to aj na­priek to­mu, že bo­li napl­ne­né všet­ky for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry (vrá­ta­ne ško­dy, pre­to­že for­mál­ne sa zmen­šil ma­je­tok ob­chod­nej spo­loč­nos­ti o hod­no­tu ve­cí za­dr­žia­va­ných ob­vi­ne­ným) a na­priek to­mu, že zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho iš­lo o ko­na­nie úmy­sel­né. O trest­ný čin by neš­lo z dô­vo­du ab­sen­cie proti­práv­nos­ti ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho v zmys­le § 8 Tr. zák.[17]

 Opä­tov­ne je pot­reb­né uviesť, že ta­ké jed­no­du­ché to v ap­li­kač­nej praxi ne­bý­va. Poš­ko­de­ná spo­loč­nosť to­tiž na­mie­ta­la ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho, keď tvr­di­la, že reali­zá­cia zá­dr­žné­ho prá­va zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho bo­la vy­ko­na­ná v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 151s ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, na­koľ­ko neuz­ná­va­jú je­ho pe­ňaž­né ná­ro­ky vo­či ich spo­loč­nos­ti a aj ke­by bo­li op­ráv­ne­né tak v ča­se reali­zá­cie vý­ko­nu zá­dr­žné­ho prá­va neš­lo eš­te o splat­nú pe­ňaž­nú poh­ľa­dáv­ku. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ob­vi­ne­ný ko­nal proti­práv­ne, v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 151s ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Sú pre­to ná­zo­ru, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry.

 Prá­ve v ta­kých­to prí­pa­doch pri­chá­dza do úva­hy vy­uži­tie inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la ul­ti­ma ra­tio zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du v tres­tnom ko­na­ní. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že inter­pre­tač­né pra­vid­lo ul­ti­ma ra­tio vy­chá­dza zo sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va, t. j. z to­ho, že zá­ko­no­dar­ca skon­ci­po­val aj iné práv­ne od­vet­via, kto­ré rea­gu­jú na mož­né po­ru­še­nie zá­ko­na, či zmlu­vy a že reak­cia v zmys­le us­ta­no­ve­ní tres­tné­ho prá­va by ma­la byť až na pos­led­nom mies­te. Ak ide o prí­pa­dy, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, tak je pri­már­ne úlo­hou sú­dov v ci­vil­nom pro­ce­se vy­rie­šiť všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vznik­li me­dzi stra­na­mi súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu. Po­kiaľ ho­vo­rí­me o spor­ných otáz­kach v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch tak sa tu ma­jú na mys­li ta­ké spor­né otáz­ky, kto­ré zjav­ne nep­rek­ra­ču­jú hra­ni­ce ci­vil­né­ho prá­va a kto­ré bež­ne spa­da­jú do kom­pe­ten­cie sú­dov v ci­vil­nom pro­ce­se. Vo vy­ššie uve­de­nej ve­ci tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry zá­vi­sí po­sú­de­nie mož­nej proti­práv­nos­ti ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho od to­ho, či bo­lo ale­bo ne­bo­lo je­ho ko­na­nie sú­lad­né s us­ta­no­ve­ním § 151s Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, pri­čom tak ob­vi­ne­ný ako aj poš­ko­de­ná spo­loč­nosť pred­lo­ži­li re­le­van­tné ar­gu­men­ty (t. j. nie ar­gu­men­ty, kto­ré sú evi­den­tne ab­sur­dné, do­da­toč­ne vy­mys­le­né, kto­ré ne­ma­jú žiad­nu opo­ru v skut­ko­vých okol­nos­tiach, či v práv­nom pred­pi­se a po­dob­ne) v pros­pech svo­jich tvr­de­ní. Zá­ko­no­dar­ca (te­da Trest­ný zá­kon a ani Ob­čian­sky zá­kon­ník) tu vy­slo­ve­ne (v texte tres­tnej ale­bo mi­mot­res­tnej nor­my) neur­ču­je ako pos­tu­po­vať v ta­kých­to prí­pa­doch, t. j. kto­ré or­gá­ny by ma­li ta­ké­to, či ob­dob­né spo­ry me­dzi stra­na­mi súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu roz­ho­do­vať. Prá­ve z dô­vo­du ml­ča­nia zá­ko­na (zá­ko­no­dar­cu) je tu pries­tor na inter­pre­tá­ciu prá­va a na pou­ži­tie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, kto­rý sta­no­vu­je ur­či­tú hie­rar­chiu v práv­nych od­vet­viach práv­ne­ho po­riad­ku SR z hľa­dis­ka vy­vo­dzo­va­nia de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti s tým, že všet­ky ta­ké­to bež­né spo­ry, kto­ré vy­plý­va­jú zo súk­rom­nop­ráv­nych spo­rov a kto­ré nep­rek­ra­ču­jú hra­ni­ce ci­vil­né­ho prá­va (t. j. kto­ré bež­ne rie­šia sú­dy v ci­vil­nom pro­ce­se) spa­da­jú do kom­pe­ten­cie sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní, na­koľ­ko prá­ve tie po­vo­lá­va zá­ko­no­dar­ca k to­mu, aby sa ta­ký­mi­to spor­ný­mi otáz­ka­mi za­obe­ra­li a vy­rie­ši­li ich v pros­pech ale­bo nep­ros­pech kon­krét­nej stra­ny.

 Po­kiaľ ide o prí­pad tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry tak súd v tres­tnom ko­na­ní sprá­ve uzat­vo­ril, že tu nie je nič, čo by sa do­tý­ka­lo naj­zá­važ­nej­šej for­my proti­práv­nos­ti, na kto­rú je už nut­né ap­li­ko­vať nor­my tres­tné­ho prá­va, ale ide len o bež­né spo­ry me­dzi dvo­mi stra­na­mi súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu, kto­ré sa tý­ka­jú vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 151s Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, na rie­še­nie kto­rých sú zo zá­ko­na po­vo­la­né sú­dy v rám­ci ci­vil­né­ho pro­ce­su. Je te­da nep­ri­ja­teľ­né, aby sú­dy v tres­tnom ko­na­ní nah­rá­dza­li čin­nosť sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní a rie­ši­li otáz­ky, kto­ré ne­pa­tria do ich kom­pe­ten­cie. Ak by aj ci­vil­ný súd zis­til, že ob­vi­ne­ný pos­tu­po­val v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 151s Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, iš­lo by o ta­ký druh (stu­peň) proti­práv­nos­ti, na kto­rú pos­ta­čí rea­go­vať len san­kcia­mi ci­vil­né­ho prá­va. Neš­lo pre­to o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku a to aj na­priek to­mu, že inak bo­li napl­ne­né všet­ky for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry.

 Prá­ve z uve­de­ných dô­vo­dov sa ho­vo­rí o zdan­li­vom napl­ne­ní for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, pre­to­že aj na­priek ich for­mál­ne­mu napl­ne­niu nej­de o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku (neš­lo o trest­ný čin spre­ne­ve­ry). Po­kiaľ sa v tej­to sú­vis­los­ti na­mie­ta[18], že súd by mal reš­pek­to­vať zá­važ­nosť proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia, kto­rú v abstrak­tnej po­do­be ur­či­té­mu ko­na­niu pri­ra­dil Trest­ný zá­kon, tak je opä­tov­ne pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že to či bo­li ale­bo ne­bo­li napl­ne­né for­mál­ne zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neur­ču­je zá­ko­no­dar­ca (ten len vy­me­dzu­je de­fi­ní­cie tres­tných či­nov), ale prá­ve or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­ve pri po­su­dzo­va­ní kon­krét­nych skut­ko­vých okol­nos­tí. Zá­ko­no­dar­ca te­da ne­ho­vo­rí, kto­rý sku­tok by mal ale­bo ne­mal byť pod­ra­de­ný pod kon­krét­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu (v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry sku­tok cel­kom zjav­ne napĺňal for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu a zá­ro­veň o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku neš­lo), aký ob­sah má po­jem „proti­práv­nosť“ v zmys­le § 8 Tr. zák. (zá­ko­no­dar­ca vý­slov­ne nes­ta­no­vu­je stup­ňe proti­práv­nos­ti ur­či­té­ho ko­na­nia, av­šak je nes­por­né, že tres­tné prá­vo, na roz­diel nap­rík­lad od pries­tup­ko­vé­ho, či ci­vil­né­ho prá­va, pos­ti­hu­je len tie naj­zá­važ­nej­šie proti­práv­ne ko­na­nia, t. j. nie aké­koľ­vek proti­práv­ne ko­na­nia), kto­ré po­ru­še­nie zá­ko­na, či zmlu­vy pat­rí do ob­las­ti tres­tné­ho prá­va a kto­ré do ob­las­ti ci­vil­né­ho prá­va a už vô­bec zá­ko­no­dar­ca neur­ču­je hra­ni­ce me­dzi tres­tnop­ráv­nou a ci­vil­nop­ráv­nou de­lik­tuál­nou zod­po­ved­nos­ťou. To­to všet­ko po­ne­chá­va zá­ko­no­dár­ca na or­gá­noch ap­li­ká­cie prá­va a na inter­pre­tač­ných me­tó­dach s tým, že prá­ve prin­cíp ul­ti­ma ra­tio po­nú­ka od­po­ve­de na uved­né otáz­ky.

 Po­kiaľ sa v tom­to sme­re na­mie­ta, že po­sú­de­nie uve­de­ných otá­zok (nap­rík­lad oh­ľad­ne sú­lad­nos­ti pos­tu­pu ob­vi­ne­né­ho v zmys­le § 151s Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) si má or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd v tres­tnom ko­na­ní vy­rie­šiť sa­mos­tat­ne ako pred­bež­nú otáz­ku pod­ľa § 7 ods. 1 Tr. por., pre­to­že ide o otáz­ku vi­ny, tak ta­ký­to pos­tup je nes­práv­ny. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd v tres­tnom ko­na­ní si to­tiž mu­sia ako zá­klad­nú pred­bež­nú otáz­ku vy­rie­šiť to, čo ide ale­bo nej­de o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, t. j. mu­sia naj­skôr po­sú­diť, či rie­še­nie ta­kých­to spor­ných otá­zok vô­bec pat­rí do ich kom­pe­ten­cie a či ich prí­pad­ným rie­še­ním ne­za­siah­nu do kom­pe­ten­cie iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu. Ak je od­po­veď na ta­kú­to otáz­ku ne­ga­tív­na (te­da že tie­to otáz­ky mu­sí rie­šiť iný or­gán než or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve súd v tres­tnom ko­na­ní) po­tom ne­mož­no ho­vo­riť o nep­rí­pus­tnom od­op­re­tí vy­vo­dzo­va­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, kto­ré by bo­lo v roz­po­re s vô­ľou zá­ko­no­dar­cu. Prá­ve nao­pak, pôj­de o dôs­led­né reš­pe­ko­va­nie vô­ľe zá­ko­no­dar­cu, na­koľ­ko prá­ve zá­ko­no­dar­ca vy­tvo­ril rôz­ne stup­ňe proti­práv­nos­ti a rôz­ne úrov­ne de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti a zá­ko­no­dar­ca vy­tvo­ril aj rôz­ne štát­ne or­gá­ny (nap­rík­lad sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní na stra­ne jed­nej a sú­dy v tres­tnom ko­na­ní na stra­ne dru­hej), kto­ré vy­ba­vil rôz­ny­mi kom­pe­ten­cia­mi.

 Ak sa pro­ti prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio na­mie­ta aj tak, že je­ho up­lat­ňo­va­nie v praxi by moh­lo úpl­ne vy­lú­čiť vy­vo­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, na­koľ­ko pri pre­važ­nej väč­ši­ne proti­práv­nych ko­na­ní je mož­né hľa­dať al­ter­na­tív­ne rie­še­nia v mi­mot­res­tnej ob­las­ti, tak to­to tvr­de­nie nie je veľ­mi pres­ved­či­vé, pre­to­že ho mož­no pou­žiť skôr opač­ne. Ale­bo po­ve­da­né inak, čo má pat­riť do kom­pe­ten­cie sú­dov v rám­ci ci­vil­né­ho pro­ce­su, ak tak­mer všet­ky spo­ro­vé ve­ci pre­jed­ná­va­né tý­mi­to súd­mi (zdan­li­vo) napĺňa­jú aj zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho, prev­ža­ne ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu? Tak nap­rík­lad, ve­ci tý­ka­jú­ce sa vlas­tníc­kych ža­lôb (či vy­dr­ža­nia, dr­žby) čas­to mož­no pod­ra­diť aj pod for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, či pod­vo­du (to is­té pla­tí aj oh­ľad­ne spo­rov, kto­ré sa tý­ka­jú zá­lož­ných, či zá­dr­žných práv), ve­ci tý­ka­jú­ce sa vád di­ela sa čas­to vy­sky­tu­jú aj v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko ma­jú napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, rov­na­ký zá­ver oh­ľad­ne mož­né­ho napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du mož­no tvr­diť aj pri spo­roch zo zmlúv o pô­žič­ke, úve­ru, vý­po­žič­ke, ďa­lej pra­cov­né spo­ry vy­ka­zu­jú čas­to aj zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, ve­ci tý­ka­jú­ce sa kon­kur­zné­ho prá­va vy­ka­zu­jú čas­to for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ale­bo poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, po­ru­še­nia náj­om­ných vzťa­hov čas­to zá­ro­veň vy­ka­zu­jú aj for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru, či tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia cu­dzieho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, spô­so­be­nie ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku tak­mer vždy napĺňa aj zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci, spo­ry oh­ľad­ne autor­ské­ho prá­va spra­vid­la mož­no po­sú­diť aj ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va, tak­tiež spo­ry sú­vi­sia­ce s ne­ka­lou sú­ťa­žou tak­mer vždy mož­no pod­ra­diť pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ži­tia účas­ti na hos­po­dár­skej sú­ťa­ži a po­dob­ne.

 Čo má byť v kom­pe­ten­cii sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní ak by všet­ky uve­de­né spo­ry (spor­né otáz­ky) ma­li ale­bo mu­se­li po­su­dzo­vať vý­hrad­ne or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dy v tres­tnom ko­na­ní? Z aké­ho dô­vo­du po­tom zria­dil zá­ko­no­dar­ca sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní, ak ma­jú všet­ky spor­né otáz­ky rie­šiť tres­tnop­ráv­ne or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­va? A nao­zaj o tom, či pôj­de ale­bo ne­pôj­de o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku v spo­roch, kto­ré ma­jú hlav­ne súk­rom­nop­ráv­ny roz­mer má roz­ho­do­vať to, či sku­toč­ne ale­bo dom­ne­le poš­ko­de­ná stra­na po­dá tres­tné ozná­me­nie ale­bo ža­lo­bu v ci­vil­nom ko­na­ní?

 Už tu je zjav­ná nes­práv­nosť ná­zo­rov, kto­ré vy­chá­dza­jú z to­ho, že tres­tnosť či­nu, či hra­ni­ce „me­dzi ci­vi­lom a tres­tom“ ur­ču­je vždy (za kaž­dých okol­nos­tí) Trest­ný zá­kon a je­ho skut­ko­vé pod­sta­ty, t. j. de­fi­ní­cie tres­tných či­nov. Trest­ný zá­kon to­tiž so svo­ji­mi de­fi­ní­cia­mi tres­tných či­nov (skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi, te­da for­mál­ny­mi znak­mi) ne­do­ká­že vždy jas­ne ur­čiť (sta­no­viť) a to hlav­ne v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, či v da­nom prí­pa­de kon­krét­ny sku­tok je ale­bo nie je tres­tným či­nom. Vo vy­ššie uve­de­nom prí­pa­de bo­li napl­ne­né všet­ky ob­jek­tív­ne ako aj sub­jek­tív­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, kto­ré však o tom, či pôj­de ale­bo ne­pôj­de o trest­ný čin ne­roz­ho­do­va­li. Roz­ho­du­je znak proti­práv­nos­ti, kto­ré­ho ob­sah je nut­né hľa­dať v mi­mot­res­tnej práv­nej nor­me a zis­te­nie, že ani prí­pad­né proti­práv­ne ko­na­nie bý­va­lé­ho ko­na­te­ľa ob­chod­nej spo­loč­nos­ti (ak by sa preu­ká­za­lo, že ko­nal v roz­po­re s § 151s ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) ne­do­sa­hu­je ta­ký stu­peň proti­práv­nos­ti, na kto­ré by už mu­se­lo rea­go­vať tres­tné prá­vo (iš­lo by tu to­tiž o „bež­nú“ ci­vil­nú proti­práv­nosť a o „bež­nú“ agen­du ci­vil­ných sú­dov).

 Ako ďal­ší prí­pad je mož­né spo­me­núť nap­rík­lad ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia vo­či dvom ob­vi­ne­ným oso­bám pre trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218 Tr. zák., kto­ré­ho sa ob­vi­ne­né oso­by ma­li do­pus­tiť tak, že brá­ni­li poš­ko­de­né­mu uží­vať, či akým­koľ­vek spô­so­bom dis­po­no­vať s neh­nu­teľ­nos­ťou a to aj na­priek to­mu, že poš­ko­de­ný je spo­lu s dvo­mi ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi spolu­vlas­tní­kom pred­met­nej neh­nu­teľ­nos­ti. Tá­to skut­ko­vá okol­nosť ani ne­bo­la spor­ná, t. j. ob­vi­ne­né oso­by sku­toč­ne brá­ni­li poš­ko­de­né­mu v uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti na­priek to­mu, že poš­ko­de­ný bol jed­ným zo spolu­vlas­tní­kov neh­nu­teľ­nos­ti. Z toh­to poh­ľa­du bo­li napl­ne­né for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu. Ob­vi­ne­né oso­by v rám­ci svo­jej ob­ha­jo­by na­mie­ta­li, že pri brá­ne­ní poš­ko­de­né­mu v uží­va­ní neh­nu­teľ­nos­ti vy­chá­dza­li z us­ta­no­ve­nia § 139 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, kto­rý sta­no­vu­je, že o hos­po­dá­re­ní so spo­loč­nou ve­cou roz­ho­du­jú spolu­vlas­tní­ci väč­ši­nou po­čí­ta­nou pod­ľa veľ­kos­ti po­die­lov. Ob­vi­ne­né oso­by te­da vy­chá­dza­li z to­ho, že ma­jú väč­ši­nu a že spo­loč­ne (ako spolu­vlas­tní­ci, kto­ré ma­jú dva po­die­ly op­ro­ti poš­ko­de­né­mu, kto­rý má je­den spolu­vlas­tníc­ky po­diel) mô­žu väč­ši­no­vo roz­hod­núť, že poš­ko­de­né­ho vy­lú­čia z uží­va­nia neh­nu­teľ­nos­ti, čo aj uro­bi­li. Pod­ľa ich ná­zo­ru te­da ko­na­li op­ráv­ne­ne (ne­mož­no pre­to, pod­ľa nich, ho­vo­riť o tom, že by napl­ni­li zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu pod­ľa § 218 ods. 1 Tr. zák., na­koľ­ko tá vy­ža­du­je neop­ráv­ne­né brá­ne­nie v uží­va­ní). Na pod­po­ru toh­to svoj­ho pos­tu­pu, t. j. že bo­li op­ráv­ne­né vy­lú­čiť poš­ko­de­né­ho z uží­va­nia ve­ci a to väč­ši­no­vým roz­hod­nu­tím za­lo­ži­li do spi­su aj via­ce­ré roz­hod­nu­tia sú­dov vy­da­ných v ci­vil­nom ko­na­ní, kto­ré pod­po­ru­jú ten­to ich vý­klad us­ta­no­ve­nia § 139 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, te­da, že mô­žu väč­ši­no­vým roz­hod­nu­tím ob­me­dziť iné­ho spolu­vlas­tní­ka na uží­va­ní so spo­loč­nou ve­cou.

 Nap­ro­ti to­mu, pro­ku­ra­tú­ra ako aj poš­ko­de­ný na­mie­ta­li, že vý­klad us­ta­no­ve­nia § 139 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka neu­mož­ňu­je, aby poš­ko­de­ný mo­hol byť dl­ho­do­bo ob­me­dzo­va­ný na svo­jich vlas­tníc­kych prá­vach s tým, že tu ani neš­lo o do­ho­du spolu­vlas­tní­kov, ale v pod­sta­te o svoj­voľ­né roz­hod­nu­tie dvoch spolu­vlas­tní­kov, kto­ré ne­má opo­ru v us­ta­no­ve­ní § 139 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu iš­lo o ko­na­nie neop­ráv­ne­né a te­da aj tres­tné. Poš­ko­de­ný na­vy­še v tres­tnom ko­na­ní uvá­dzal, že ža­lo­bu v ci­vil­nom ko­na­ní ne­po­dal pre­to, na­koľ­ko ci­vil­né ko­na­nie je vý­raz­ne po­mal­šie ako ko­na­nie tres­tné a že nik­de a to v ni­ja­kom zá­ko­ne nie je uve­de­né, že by si ne­mo­hol vy­be­rať me­dzi tres­tným a ci­vil­ným ko­na­ním, t. j. v kto­rom ko­na­ní bu­de tú­to spor­nú otáz­ku rie­šiť.

 Ani v tom­to prí­pa­de zá­ko­no­dar­ca vy­slo­ve­ne neur­ču­je do ko­ho kom­pe­ten­cie pat­rí zod­po­ve­da­nie spor­nej otáz­ky oh­ľad­ne vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 139 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Ani tu si ne­vys­ta­čí­me so zjed­no­du­še­ným kon­šta­to­va­ním, že o tom, čo je tres­tné roz­ho­du­je Trest­ný zá­kon, pre­to­že ten sta­no­vu­je len de­fi­ní­cie tres­tné­ho či­nu, av­šak ml­čí v tom na kto­ré skut­ko­vé okol­nos­ti tie­to de­fi­ní­cie do­pa­da­jú a na kto­ré nie (ml­čí zá­ro­veň aj v tom, čo je ob­sa­hom poj­mu „proti­práv­nosť“ v zmys­le § 8 Tr. zák.). Ide o ml­ča­nie ve­do­mé, pre­to­že ani zá­ko­no­dar­ca ne­do­ká­že (ne­mô­že, či nech­ce) up­ra­viť vštko, ale po­ne­chá­va pries­tor or­gá­nom ap­li­ká­cie prá­va a vý­kla­do­vým me­tó­dam.

 Aj v tom­to prí­pa­de iš­lo o dva roz­diel­ne vý­kla­dy mi­mot­res­tnej nor­my, od vy­rie­še­nia kto­rej zá­vi­se­la mož­ná proti­práv­nosť ko­na­nia ob­vi­ne­ných osôb. Súd v tres­tnom ko­na­ní v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­nej otáz­ky oh­ľad­ne to­ho, či ide o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku a prí­pa­de „tres­tnop­ráv­nu proti­práv­nosť“ v zmys­le § 8 Tr. zák. zdô­raz­nil, že tu pri­már­ne ide o ob­čian­skop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, kto­rá sa tý­ka vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 139 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a to naj­mä to­ho, či pod po­jem hos­po­dá­re­nie so spo­loč­nou ve­cou mož­no ro­zu­mieť aj mož­nosť vy­lú­če­nia jed­né­ho so spolu­vlas­tní­kov z nak­la­da­nia s ve­cou. V tom­to sme­re te­da ide vý­hra­de o ob­čian­skop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, na­koľ­ko vý­klad us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, res­pek­tí­ve je­ho ap­li­ká­ciu na kon­krét­ne prí­pa­dy, kto­ré sa vy­skyt­nú v praxi pre­ne­chá­va zá­ko­no­dar­ca prá­ve sú­dom v ci­vil­nom ko­na­ní. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani sú­dy v tres­tnom ko­na­ní nie sú op­ráv­ne­né sup­lo­vať čin­nosť sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní po­kiaľ nej­de o zjav­né vy­bo­če­nie zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kto­ré už vy­ža­du­je in­ge­ren­ciu tres­tné­ho prá­va. Tres­tné prá­vo a v tom­to prí­pa­de skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 218 Tr. zák. je to­tiž mož­né pou­žiť len v prí­pa­doch, kto­ré mož­no ozna­čiť za zá­važ­né exce­sy zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kto­ré už zjav­ne pre­sa­hu­jú ich rá­mec a nap­rík­lad už ma­jú po­va­hu ab­so­lút­ne bez­dô­vod­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Len ta­ké­mu­to strik­tné­mu prís­tu­pu to­tiž zod­po­ve­dá to, že tres­tné prá­vo má byť up­lat­ňo­va­né len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok k pos­ti­hu ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších prí­pa­dov po­ru­še­nia prá­va a tam, kde pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví už nie sú účin­né (ide tu o dôs­led­né ap­li­ko­va­nie prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la). Ani prí­pad­ná proti­práv­nosť ko­na­nia ob­vi­ne­ných osôb bez ďal­šie­ho nes­ta­čí k zá­ve­ru o tom, že iš­lo o proti­práv­nosť vý­znam­nú z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va. Nie kaž­dé po­ru­še­nie prá­va mu­sí nut­ne zna­me­nať, že doš­lo aj k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, pri­čom v opač­nom prí­pa­de by kaž­dé po­ru­še­nie prá­va mu­se­lo byť rie­še­né v tres­tnom ko­na­ní, čo mož­no po­va­žo­vať za nep­ri­ja­teľ­né.

 Ten­to prí­pad tak­tiež vhod­ne ilus­tru­je vy­uži­tie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la so zá­ve­rom, že aj na­priek for­mál­ne­mu napl­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a prav­de­po­dob­nej proti­práv­nos­ti ko­na­nia ob­vi­ne­ných osôb neš­lo o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Aj tu iš­lo len o zdna­li­vé napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko prí­pad­né proti­práv­ne ko­na­nie ob­vi­ne­ných osôb zjav­ne ne­do­sa­ho­va­lo pot­reb­ný stu­peň proti­práv­nos­ti tres­tné­ho či­nu a te­da nep­rek­ro­či­lo hra­ni­ce ci­vil­né­ho prá­va.

 Po­kiaľ by sa pri­jal zá­ver, že tres­tné prá­vo nie je až kraj­ný pros­trie­dok náp­ra­vy, či ochra­ny mu­se­li by sme dos­pieť auto­ma­tic­ky k zá­ve­ru, že nie je nut­ná ci­vil­ná ochra­na účas­tní­kov ob­čian­skop­ráv­nych vzťa­hov (a je mož­né zru­šiť ci­vil­né sú­dy), pre­to­že všet­ky po­ru­še­nia pred­pi­sov ci­vil­né­ho prá­va (a to aj ne­výz­nam­né z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va) by bo­lo mož­né san­kcio­no­vať pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho prá­va. Ta­ký­to vý­klad ob­sa­hu poj­mu „práv­ny štát“ je nep­ri­ja­teľ­ný. Rov­na­ko tak nie je mož­né pri­pus­tiť, aby si poš­ko­de­ný vy­be­ral me­dzi tres­tným a ci­vil­ným ko­na­ním a prí­pad­ne zneu­ží­val tres­tné prá­vo na rie­še­nie spor­ných otá­zok, kto­ré ne­ma­jú nič spo­loč­né s tres­tnop­ráv­nou prob­le­ma­ti­kou a len zdna­li­vo napĺňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Aj zneu­ží­va­niu tres­tné­ho prá­va v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch brá­ni prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo[19], na­koľ­ko je nep­ri­ja­teľ­né, aby sa tres­tné prá­vo vy­uží­va­lo len pre­to, že si štát ne­do­ká­že up­ra­viť svôj ci­vil­ný súd­ny sys­tém tak, aby sa oso­ba moh­la rých­lo a účin­ne do­môcť svo­jich op­ráv­ne­ných ná­ro­kov.

Zá­ver:

 Chá­pa­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ako sú­časť tzv. ma­te­riál­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, kto­rý ne­má vý­znam pre napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a pri hľa­da­ní ob­sa­hu poj­mu „proti­práv­nosť“ v zmys­le § 8 Tr. zák. je nut­né ozna­čiť za chyb­né (za om­yl v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du).

 V pod­mien­kach tres­tné­ho prá­va up­lat­ňo­va­né­ho v Slo­ven­skej re­pub­li­ke je prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pot­reb­né chá­pať ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo vša­de tam, kde je to ne­vyh­nut­né nap­rík­lad z dô­vo­du in­ten­zi­ty napl­ne­nia niek­to­rých zna­kov tres­tné­ho či­nu (stup­ňa proti­práv­nos­ti či­nu), či kde je nut­né vy­lo­žiť niek­to­ré neur­či­té poj­my a po­dob­ne. Ide v pod­sta­te o ko­rek­tív nes­pra­vod­li­vos­ti, kto­rý zne­mož­ňu­je, aby sa bež­né ci­vil­né spor­né otáz­ky rie­ši­li pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Pred­met­ný prin­cíp tak ko­ri­gu­je vý­sled­ky for­mál­nej ap­li­ká­cie práv­nych no­riem. Dôs­led­kom vy­uži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la pri­tom mô­že byť zá­ver, že ne­bol spá­cha­ný trest­ný čin, t. j., že ne­bo­li napl­ne­né je­ho zá­kon­né (for­mál­ne) zna­ky. Prá­ve tým­to spô­so­bom mož­no vy­me­dziť hra­ni­ce me­dzi tres­tným či­nom a či­nom bez­tres­tným (pries­tup­kom, či iným de­lik­tom, nap­rík­lad súk­rom­nop­ráv­nym), či me­dzi tres­tným prá­vom na stra­ne jed­nej a ci­vil­ným a ad­mi­nis­tra­tív­nym prá­vom na stra­ne dru­hej, pre­to­že práv­ny po­ria­dok (zá­ko­no­dar­ca) nám inak tie­to hra­ni­ce spra­vid­la ne­vy­me­dzu­je[20].

 Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy v tres­tnom ko­na­ní by hlav­ne pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch ma­li kom­plexne a prís­ne in­di­vi­duál­ne hod­no­tiť a od­ôvod­niť, pre­čo v kon­krét­nom prí­pa­de ide už o ta­ké in­ten­zív­ne proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré mož­no pod­ra­diť pod for­mál­ne zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov a pre­čo da­ný (kon­krét­ny) prí­pad už vy­bo­ču­je z me­dzí ur­čo­va­ných ci­vil­ným (prí­pad­ne ad­mi­nis­tra­tív­nym) prá­vom. Uve­de­né pla­tí naj­mä v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú skut­ko­vo zá­klad v po­ru­še­ní zmluv­ných po­vin­nos­tí, či v po­ru­še­ní us­ta­no­ve­ní ob­čian­ske­ho ale­bo ob­chod­né­ho prá­va.

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio má te­da vý­znam pre inter­pre­tá­ciu tres­tnop­ráv­nych no­riem, pre­to­že z ne­ho vy­plý­va, že tres­tný­mi čin­mi mô­žu byť len zá­važ­nej­šie prí­pa­dy proti­spo­lo­čen­ských (proti­práv­nych) ko­na­ní. To­to po­ja­tie rie­ši vo všeo­bec­nej po­lo­he vzťah hie­rar­chie zod­po­ved­nos­ti od zod­po­ved­nos­ti dis­cip­li­nár­nej cez zod­po­ved­nosť ci­vil­nú a správ­nu až k zod­po­ved­nos­ti tres­tnej[21].

 Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo sa pri­tom pri­már­ne tý­ka skut­ku, skut­ko­vé­ho de­ja, a nie je­ho mož­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Prá­ve pre­to pri zis­ťo­va­ní, či ur­či­tý sku­tok mož­no pod­ra­diť pod zna­ky skut­kvoej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu nie je mož­né ig­no­ro­vať iné práv­ne od­vet­via a pre­hlia­dať nap­rík­lad ci­vil­ný roz­mer ve­ci. Zá­ko­no­dar­ca te­da neur­ču­je, kto­rý kon­krét­ny sku­tok je ale­bo by mo­hol byť tres­tným či­nom, ale len vo všeo­bec­nos­ti po­pi­su­je ur­či­té za­ká­za­né ko­na­nia. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio te­da vy­chá­dza z to­ho, že zá­ko­no­dar­ca pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sta­no­vu­je, súd ale­bo or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ich len inter­pre­tu­je (ap­li­ku­je).

 Pri prin­cí­pe ul­ti­ma ra­tio by už v ap­li­kač­nej praxi ne­ma­lo byť spor­né, či exis­tu­je, z akej práv­nej nor­my ho mož­no vy­vo­diť, prí­pad­ne či ho mô­že ale­bo mu­sí ap­li­ko­vať len zá­ko­no­dar­ca pri tvor­be práv­nych no­riem, res­pek­tí­ve aj súd (ale­bo or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní) pri ap­li­ká­cii (inter­pre­tá­cii) prá­va. Spor­ným pri prin­cí­pe ul­ti­ma ra­tio ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la by ma­lo byť len to (tak ako je to po­mer­ne bež­né pri up­lat­ňo­va­ní prin­cí­pov), ke­dy a na aké prí­pa­dy ho mož­no pou­žiť (ap­li­ko­vať), t. j. či sa v kon­krét­nom prí­pa­de mal ale­bo ne­mal ap­li­ko­vať a v klad­nom prí­pa­de, či bo­la je­ho ap­li­ká­cia na po­su­dzo­va­ný prí­pad správ­na. Spor te­da už ani v pod­mien­kach SR by ne­mal byť viac o tom, či prin­cíp ul­ti­ma ra­tio je sú­čas­ťou tres­tné­ho prá­va a či ho v ap­li­kač­nej praxi mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dy v tres­tnom ko­na­ní vy­uží­vať, ale v tom, pri kto­rých prí­pa­doch a s aký­mi dôs­led­ka­mi pre po­su­dzo­va­ný prí­pad ho mô­žu pou­žiť.

Diskusia