Rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A. a B. v Nórsko – sťažnosť č. 29758/11 a 24130/11 zo dňa 15.11.2016
Európsky súd pre ľudské práva vyniesol dňa 15.11.2016 rozhodnutie, ktoré je označované za prelomové ohľadne výkladu zásady ne bis in idem pri daňových trestných činoch s tým, že ide aj o určitú zmenu v doterajšej rozhodovacej činnosti tohto súdu. Toto rozhodnutie vyvolalo pomerne veľký rozruch tak v SR ako aj v ČR.
Už aj v rámci webu pravnelisty.sk sme v minulosti informovali o podstatných rozhodnutiach vydaných súdmi v ČR ako aj v SR ohľadne zásady ne bis in idem a daňových trestných činov, z ktorých vyplýval záver, že sankcie ukladané v daňovom konaní za spáchanie daňového správneho deliktu majú povahu trestu a preto sa na ne vzťahuje zásada ne bis in idem.
K uvedenému pozri bližšie:
Veľký
senát Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A. a B. v Nórsko
posudzoval prípad, v ktorom boli sťažovatelia ako daňové subjekty dvakrát
potrestaní za to isté protiprávne konanie. Sťažovateľom plynul z cudziny príjem vo výške 12.600.000 euro. Tento príjem nebol vykázaný v ich daňových priznaniach s tým, že si tak neoprávnene znížili daňovú povinnosť vo výške 3.600.000 euro. Následne bolo voči nim v roku 2007 začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania daňového podvodu (v SR by išlo o skrátenie dane). V roku 2008 začali konanie voči sťažovateľom aj finančné orgány (správne konanie), ktoré vychádzali z dôkazov získaných v trestnom konaní. Ešte v roku 2008 bolo v správnom konaní uložené sťažovateľom daňové penále vo výške 30% daňového nedoplatku.
V trestnom konaní boli sťažovatelia v roku 2009 právoplatne odsúdení za spáchanie daňového podvodu na trest odňatia slobody. Daňové penále ako aj vymeranú daň uhradili ešte pred konečným rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Pred ESLP sa domáhali rozhodnutia, ktorým by súd vyslovil, že druhé odsúdenie za to isté konanie (v trestnom konaní na trest odňatia slobody) porušilo pravidlo ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci).
Veľký senát Európskeho súdu pre ľudské práva pomerne prekvapivo rozhodol, že nebol porušený článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru (ne bis in idem) s tým, že jeden zo sudcov pripojil k rozhodnutiu odlišné stanovisko.
ESLP v podstate uviedol, že vedenie dvoch konaní (daňového a trestného), spolu s možnosťou kombinovať rôzne sankcie (tresty ukladané tak v trestnom ako aj daňovom konaní) bolo pre sťažovateľov predvídateľné. Tí si museli byť vedomí, že reálne prichádza do úvahy paralelne tak trestné stíhanie ako aj vymeranie dane a uloženie daňovej sankcie. Pokiaľ ide o primeranosť celkového uloženého trestu tak uloženie druhej sankcie (rozsudok v trestnom konaní) zobralo do úvahy pri ukladaní trestu odňatia slobody, že sťažovatelia uhradili vymeranú daň ako aj daňové penále (podstatným tu teda podľa súdu bolo, že došlo k zohladneniu sankcie uloženej v daňovom konaní, pričom súd v trestnom konaní uložil sťažovateľom trest odňatia slobody vo výmere 1 rok hoci trest mohol byť inak vo vyššej výmere). ESLP uzatvoril, že napriek tomu, že boli uložené dva rôzne tresty v dvoch rôznych typoch konaní, existovala medzi nimi dostatočne silná väzba materiálna ako aj časová, aby mohli byť považované za formálnu časť všeobecného systému sankcií podľa nórskeho práva. Účelom správnej sankcie bolo predovšetkým odradiť daňové subjekty od uvádzania nesprávnych a neúplných daňových priznaní, pričom účelom trestného odsúdenia bolo potrestanie dodatočného prvku konania sťažovateľov spočívajúcom v úmyselnom podvodnom konaní.
Toto rozhodnutie ESLP zrejme definitívne znamená možnosť uložiť napríklad za skrátenie dane, či daňový podvod dva tresty, tak v trestnom konaní uložiť trest ako aj v daňovom konaní uložiť daňovú sankciu (čo je v zmysle Dohovoru taktiež trest) a to za to isté konanie, ktorého sa dopustil ten istý subjekt. Ďalšia použiteľnosť záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo/3/2011 zo dňa 10.05.2011 je teda otázna.
Informácie ohľadne uvedeného rozhodnutia možno nájsť aj v časopise Jurisprudence č. 6/2016 ako aj v časopise Soudní judikatura, Přehled rozsudku Evropského soudu pro lidská práva č. 1/2017.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.