Uvádzanie totožnosti svedka pri upovedomovaní obhajcov o úkonoch podľa § 213 ods. 3 Tr. por.

 

Uvá­dzanie to­tož­nos­ti sved­ka pri upo­ve­do­mo­va­ní ob­haj­cov o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku

mjr. Mgr. Ing. Fran­ti­šek Voj­tuš

vy­šet­ro­va­teľ PZ

ná­rod­ná proti­zlo­či­nec­ká jed­not­ka, NA­KA P PZ

 

Prís­pe­vok sa za­obe­rá vý­kla­dom poj­mu „druh úko­nu“, kto­rý je uve­de­ný v § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to so za­me­ra­ním sa na sku­toč­nosť, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú po­vin­né uvá­dzať pri špe­ci­fi­ko­va­ní dru­hu úko­nu úda­je o to­tož­nos­ti sved­ka v prí­pa­de, ak úkon spo­čí­va vo vý­slu­chu sved­ka. Prob­le­ma­ti­ka je ro­zo­be­ra­ná jed­nak z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, ako aj vo vzťa­hu k ju­di­ka­tú­re sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va..

pozn. Prís­pe­vok je re­ví­ziou pô­vod­né­ho člán­ku auto­ra „Uvá­dzanie to­tož­nos­ti sved­ka pri upo­ve­do­mo­va­ní ob­haj­cov o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku“ uve­rej­ne­né­ho v ča­so­pi­se Jus­tič­ná re­vue č. 3/2015

 V praxi čas­to do­chá­dza v príp­rav­nom ko­na­ní k spo­rom me­dzi ob­haj­ca­mi na jed­nej stra­ne a po­li­caj­tmi (vy­šet­ro­va­teľ­mi PZ a po­ve­re­ný­mi prís­luš­ník­mi PZ) a pro­ku­rá­tor­mi na stra­ne dru­hej vo ve­ci vý­kla­du poj­mu druh úko­nu, kto­rý je uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 213 ods. 3 zá­ko­na č. 301/2005 Z. z. (Trest­ný po­ria­dok) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“), a to naj­mä vo vzťa­hu k ozna­mo­va­niu, resp. neoz­na­mo­va­niu úda­jov o to­tož­nos­ti sved­ka, kto­rý sa ide v tres­tnom ko­na­ní vy­po­čú­vať. Autor za­stá­va ná­zor, že zo žiad­ne­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku a ani z ak­tuál­nej ju­di­ka­tú­ry sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va ne­vyp­lý­va po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len „OČTK“) uvá­dzať pri špe­ci­fi­ko­va­ní dru­hu úko­nu vo vy­ro­zu­me­ní ob­haj­cu pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku úda­je o to­tož­nos­ti sved­ka.

 

Upo­ve­do­mo­va­nie ob­haj­cov o dru­hu úko­nu pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

Vo vzťa­hu k neoz­na­mo­va­niu to­tož­nos­ti sved­kov v upo­ve­do­me­ní o plá­no­va­ných úko­noch je pot­reb­né uviesť, že v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku je po­vin­nos­ťou OČTK ozná­miť ob­haj­co­vi, kto­rý o to v zmys­le § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku po­žia­dal, včas čas, mies­to ko­na­nia úko­nu a druh úko­nu. Čo mys­lel zá­ko­no­dar­ca dru­hom úko­nu, nie je expli­cit­ne v Tres­tnom po­riad­ku uve­de­né. Vy­chá­dza­júc zo sú­vi­sia­cich us­ta­no­ve­ní § 213 ods. 1 a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né pod­ľa auto­ra dru­hom úko­nu ro­zu­mieť pro­ces­ný, resp. vy­šet­ro­va­cí úkon, kto­ré­ho vý­sle­dok mô­že byť pou­ži­tý ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom. Pod­ľa § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, te­da všet­ko to, čo je vý­sled­kom zís­ka­ným z dô­kaz­ných pros­tried­kov. Z vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní te­da vy­plý­va, že dru­hom úko­nu je pot­reb­né ro­zu­mieť druh dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, pri­čom de­monštra­tív­ny vý­po­čet dô­kaz­ných pros­tried­kov uvá­dza § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to vrá­ta­ne vý­slu­chu sved­ka ale­bo ob­vi­ne­né­ho. V prí­pa­de vy­ro­zu­mie­va­nia ob­haj­cu o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku má po­li­cajt po­vin­nosť uviesť iba druh úko­nu (dô­kaz­né­ho pros­tried­ku), kto­rý sa prip­ra­vu­je vy­ko­nať, pri­čom Trest­ný po­ria­dok neuk­la­dá po­li­caj­to­vi v žiad­nom z us­ta­no­ve­ní (ani pri exten­zív­nom vý­kla­de) po­vin­nosť uviesť to­tož­nosť sved­ka, prí­pad­ne inej oso­by, kto­rej sa sa­mot­ný úkon bu­de tý­kať, ok­rem uve­de­nia jej pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia.

Ob­haj­ca­mi čas­to uvá­dza­né ar­gu­men­ty, že us­ta­no­ve­nie § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né vy­kla­dať sys­te­ma­tic­ky a vo vzťa­hu s us­ta­no­ve­nia­mi § 2 ods. 1, ods. 7, ods. 9, § 34, § 36 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­ve­dú pri žiad­nom vzá­jom­nom vý­kla­de k zá­ve­ru o po­vin­nos­ti po­li­caj­ta vy­ro­zu­mie­vať ob­haj­cu (prí­pad­ne ob­vi­ne­né­ho) pri dru­hu úko­nu aj o to­tož­nos­ti sved­ka. Spo­mí­na­né us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú prá­va ob­vi­ne­né­ho, resp. ob­haj­cu v tres­tnom ko­na­ní, av­šak ani v spo­ji­tos­ti s us­ta­no­ve­ním § 213 ods. 3 sa bliž­šie ne­zao­be­ra­jú to­tož­nos­ťou sved­ka a vo vzá­jom­nom spo­je­ní ne­ve­dú k vý­kla­du, kto­rý by bliž­šie špe­ci­fi­ko­val, či po­li­cajt má pri vy­ro­zu­mie­va­ní o plá­no­va­ných úko­noch pri uve­de­ní dru­hu úko­nu uvá­dzať aj to­tož­nosť oso­by, kto­rej sa úkon tý­ka.

Pri vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka špe­ci­fi­ká­cie dru­hu úko­nu, je pot­reb­né vy­chá­dzať pod­ľa auto­ra z vec­ne sú­vi­sia­cich us­ta­no­ve­ní § 131 ods. 1, § 132 ods. 1, § 136 ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 137 a § 213 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sa za­obe­ra­jú otáz­ka­mi to­tož­nos­ti sved­ka. Ta­ký­to vý­klad vy­chá­dza­jú­ci zo sú­vis­los­ti me­dzi pred­met­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi je pl­ne v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi § 1, § 2 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku a nie je ani v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi tý­ka­jú­ci­mi sa práv ob­vi­ne­né­ho, resp. ob­haj­cu v tres­tnom ko­na­ní a ako ta­ký ve­die k jed­noz­nač­ným lo­gic­kým zá­ve­rom vo vzťa­hu k uvá­dzaniu to­tož­nos­ti osôb pri upo­ve­do­mo­va­ní ob­haj­cu, resp. ob­vi­ne­né­ho o dru­hu plá­no­va­né­ho úko­nu. Je pot­reb­né rov­na­ko poz­na­me­nať, že úp­ra­va tres­tné­ho ko­na­nia ne­mô­že za­ru­čo­vať a ani ne­za­ru­ču­je len prá­va ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi, ale ga­ran­tu­je aj ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd aj iných osôb, kto­ré sú účas­tník­mi tres­tné­ho ko­na­nia v rôz­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní (k to­mu poz­ri nap­rík­lad aj roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) Door­son v. Ho­lan­dsko roz­su­dok z 26.03.1996[1])

Pri zá­ve­re o tom, či je po­vin­nos­ťou po­li­caj­ta uvá­dzať to­tož­nosť oso­by, kto­rej sa ozna­mo­va­ný druh úko­nu tý­ka, je te­da pot­reb­né vy­chá­dzať z ci­to­va­ných, vec­ne vzá­jom­ne sú­vi­sia­cich us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Zo zne­nia § 131 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va, že to­tož­nosť sved­ka sa zis­ťu­je až pred vý­slu­chom, ke­dy sa zis­ťu­je aj je­ho po­mer k ob­vi­ne­né­mu. Us­ta­no­ve­nie § 136 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­vu­je pod­mien­ky, za kto­rých je mož­né uta­jiť to­tož­nosť sved­ka a to, ko­mu zos­tá­va to­tož­nosť sved­ka zná­ma po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia (pro­ku­ra­tú­ra a pred­se­da se­ná­tu), pri­čom pred­met­né us­ta­no­ve­nie uk­la­dá po­vin­nosť ucho­vá­vať u tých­to sub­jek­tov všet­ky ma­te­riá­ly, kto­ré by prí­pad­ne moh­li viesť k zis­te­niu to­tož­nos­ti uta­je­né­ho sved­ka (§ 136 ods. 2 tre­tia ve­ta Tres­tné­ho po­riad­ku). Us­ta­no­ve­nie § 136 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku uk­la­dá po­vin­nosť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­du vy­ko­nať pred vý­slu­chom sved­ka, kto­ré­ho to­tož­nosť má byť uta­je­ná, všet­ky opat­re­nia na je­ho ochra­nu, pri­čom us­ta­no­ve­nie § 213 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku uk­la­dá po­li­caj­to­vi vy­ko­ná­va­jú­ce­mu vý­sluch sved­ka, kto­ré­ho to­tož­nosť má zos­tať uta­je­ná a na kto­rom sa účas­tní aj ob­haj­ca (te­da bol o ňom vop­red vy­ro­zu­me­ný), vy­ko­nať všet­ky opat­re­nia tak, aby to­tož­nosť sved­ka ne­bo­la zis­te­ná. Us­ta­no­ve­nie § 137 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je pos­tup v prí­pa­de, že sve­dok sa do­má­ha uta­je­nia svo­jej to­tož­nos­ti, pri­čom po­li­cajt ne­vi­dí na ta­ký­to pos­tup dô­vod. V ta­kom­to prí­pa­de je v zmys­le pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia po­li­cajt po­vin­ný od­lo­žiť vý­sluch sved­ka a pred­lo­žiť vec na roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ro­vi a v prí­pa­de, ak vec nez­ne­sie od­klad vy­ko­nať vý­sluch sved­ka a so zá­pis­ni­cou o vý­slu­chu za­ob­chá­dzať tak, aby to­tož­nosť sved­ka do roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra zos­ta­la uta­je­ná.

V prí­pa­de ak by po­li­cajt ozna­mo­val v upo­ve­do­me­ní o plá­no­va­ných úko­noch ob­haj­co­vi pri špe­ci­fi­ká­cii dru­hu úko­nu aj me­no a priez­vis­ko sved­ka, moh­lo byť dôjsť k si­tuá­cii, že sve­dok by sa do­má­hal uta­je­nia svo­jej to­tož­nos­ti, pri­čom by eš­te pred vý­slu­chom po­li­caj­to­vi ozná­mil dô­vo­dy, pre kto­ré žia­da uta­jiť svo­ju to­tož­nosť. V bež­nej praxi po­li­cajt sved­kov na úko­ny pred­vo­lá­va sú­čas­ne s upo­ve­do­mo­va­ním ob­haj­cov tak, aby ako sved­ko­via, tak aj ob­haj­co­via bo­li o ter­mí­ne úko­nov vy­ro­zu­me­ní dos­ta­toč­ne včas. V prí­pa­de pred­vo­lá­va­ných sved­kov tak mô­že dôjsť k vy­ššie spo­me­nu­tej si­tuá­cii, že po do­ru­če­ní pred­vo­la­nia po­žia­da­jú o uta­je­nie svo­jej to­tož­nos­ti, pri­čom aj uve­dú re­le­van­tné dô­vo­dy na ta­ký­to pos­tup. Ani sa­mot­ný po­li­cajt ne­mu­sí v ča­se pred­vo­lá­va­nia dis­po­no­vať in­for­má­cia­mi o ta­kých­to dô­vo­doch a tie­to mu ozná­mia až sa­mot­ní sved­ko­via. Aj ke­by dô­vo­dy uvá­dza­né sved­ka­mi po­li­cajt ne­po­va­žo­val za re­le­van­tné na pos­tup pod­ľa § 136 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, v prí­pa­de ak sa sved­ko­via do­má­ha­jú uta­je­nia svo­jej to­tož­nos­ti, je po­li­cajt po­vin­ný vy­chá­dza­júc z us­ta­no­ve­nia § 137 Tres­tné­ho po­riad­ku pos­tu­po­vať tak, aby to­tož­nosť sved­kov do roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra ne­bo­la od­ha­le­ná. V prí­pa­de, že sa­mot­ný po­li­cajt uz­ná dô­vo­dy uve­de­né sved­kom po je­ho pred­vo­la­ní (kto­ré mu pred­tým ne­bo­li zná­me) za re­le­van­tné, je rov­na­ko po­vin­ný vy­ko­nať v zmys­le § 136 ods. 3 v spo­je­ní s § 213 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku (v prí­pa­de vy­ro­zu­me­nia ob­haj­cu o úko­ne) všet­ky pot­reb­né opat­re­nia ve­dú­ce k to­mu, aby to­tož­nosť sved­ka ne­bo­la zis­te­ná. Ak by v upo­ve­do­me­ní ob­haj­cov (ob­vi­ne­ných) o plá­no­va­ných úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku uvie­dol pri dru­hu úko­nu aj to­tož­nosť sved­ka, stra­ti­li by us­ta­no­ve­nia § 136 ods. 2, ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 137 Tres­tné­ho po­riad­ku mož­nosť reál­nej ap­li­ká­cie a sta­li by sa neú­čin­ný­mi. Na­vy­še vy­chá­dza­júc zo zne­nia § 136 ods. 2 tre­tia ve­ta Tres­tné­ho po­riad­ku by mu­se­li byť upo­ve­do­me­nia o vý­slu­chu sved­ka, v kto­rých bo­la uvá­dza­ná je­ho to­tož­nosť a pri tom­to sved­ko­vi doš­lo k uta­jo­va­niu je­ho to­tož­nos­ti, aj zo stra­ny ob­haj­cov a ob­vi­ne­ných od­ov­zda­né pro­ku­ra­tú­re ale­bo pred­se­do­vi se­ná­tu, pri­čom je zrej­mé ne­reál­ne za­vä­zo­vať nás­led­ne ob­vi­ne­ných ale­bo ich ob­haj­cov k ml­čan­li­vos­ti o to­tož­nos­ti sved­ka, na­vy­še ak by dô­vo­dom pre uta­je­nie to­tož­nos­ti sved­ka bo­la nap­rík­lad je­ho oba­va o ži­vot ale­bo zdra­vie zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho v tres­tnom ko­na­ní.

Z vy­ššie uve­de­ných úvah, ako aj načr­tnu­tej mo­de­lo­vej si­tuácie je zjav­né, že zá­ko­no­dar­ca pri us­ta­no­vo­va­ní zne­nia § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mal zá­mer v prí­pa­de poj­mu „druh úko­nu“ pod ten­to po­jem sub­su­mo­vať aj uvá­dzanie to­tož­nos­ti oso­by, kto­rej sa druh úko­nu tý­ka. Ke­by ta­ký­to zá­mer zá­ko­no­dar­ca mal, tak by tú­to okol­nosť pre­ci­zo­val v sa­mot­nom us­ta­no­ve­ní § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, prí­pad­ne v inom us­ta­no­ve­ní, kde de­fi­no­val po­jem druh úko­nu. Ak by sme pri­pus­ti­li exten­zív­ny vý­klad poj­mu druh úko­nu, ako je pre­zen­to­va­ný ob­haj­ca­mi, tak by ta­ký­to pos­tup vie­dol nie­len k ne­pou­ži­teľ­nos­ti us­ta­no­ve­ní § 136 a § 137 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale aj po­ru­še­niu zá­klad­ných práv, naj­mä sved­kov, na ži­vot (zdra­vie, resp. te­les­nú in­teg­ri­tu) ga­ran­to­va­ných im jed­nak v čl. 5 ods. 1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a slo­bôd[2] (ďa­lej len „Do­ho­vor“) ako aj v čl. 15 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky[3] a sa­mot­ným Tres­tným po­riad­kom v us­ta­no­ve­niach § 1, § 2 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Vý­klad práv­ne­ho pred­pi­su, resp. práv­nych no­riem v ňom us­ta­no­ve­ných, mu­sí byť kon­zis­tent­ný ako ce­lok. Vý­klad práv­nej nor­my, resp. čas­ti práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý by vie­dol k vy­lú­če­niu účin­nos­ti a ap­li­ko­va­teľ­nos­ti inej práv­nej nor­my, resp. čas­ti to­ho is­té­ho práv­ne­ho pred­pi­su je nep­rí­pust­ný. Rov­na­ko vý­klad, kto­rý ve­die k pot­la­če­niu práv jed­né­ho sub­jek­tu ko­na­nia na úkor práv iné­ho sub­jek­tu, nie je prís­tup­ný. Ta­ký­to vý­klad od­po­ru­je zá­sa­dám práv­ne­ho vý­kla­du a je aj ús­tav­ne ne­kon­form­ný.

Neu­vá­dzanie to­tož­nos­ti oso­by pri ozna­mo­va­ní dru­hu úko­nu ni­ja­ko ne­na­rú­ša prá­va ob­ha­jo­by (či už sa­mot­né­ho ob­vi­ne­né­ho, ale­bo je­ho ob­haj­cu), na­koľ­ko ako vy­plý­va zo zne­nia § 132 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku v spo­je­ní s § 136 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré ga­ran­tu­jú ob­ha­jo­be mož­nosť klásť aj uta­je­né­mu sved­ko­vi otáz­ky sme­ru­jú­ce k pre­ve­re­niu je­ho hod­no­ver­nos­ti a pre­ve­re­niu spô­so­bu akým sa oboz­ná­mil so sku­toč­nos­ťa­mi, o kto­rých vy­po­ve­dá. Tým­to je zá­ko­no­dar­com ga­ran­to­va­ná mož­nosť ob­ha­jo­by spo­chyb­niť vie­ro­hod­nosť aj sved­ka, kto­ré­ho to­tož­nosť je ob­ha­jo­be uta­je­ná, ke­dy by vzhľa­dom na nez­ná­mu to­tož­nosť sved­ka, moh­lo inak dôjsť na­ru­še­niu práv ob­ha­jo­by. V praxi však väč­ši­nou ne­do­chá­dza k si­tuáciám, že by v prí­pa­de pred­vo­la­nia sved­ka ten­to pred vý­slu­chom uvie­dol okol­nos­ti, kto­ré by vied­li k uta­je­niu je­ho to­tož­nos­ti a te­da na za­čiat­ku vý­slu­chu sa prí­tom­ný ob­haj­ca doz­vie to­tož­nosť sved­ka, tak­že má reál­nu mož­nosť pre­ve­riť a prí­pad­ne spo­chyb­niť je­ho hod­no­ver­nosť ale­bo od­ha­liť mo­tí­vy je­ho vý­po­ve­de vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu, a to či už v prie­be­hu sa­mot­né­ho vý­slu­chu ale­bo nes­kôr v ko­na­ní. Ta­ký­to zá­ver neod­po­ru­je a je pl­ne v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ESĽP (poz­ri nap­rík­lad zá­ve­ry ESĽP v roz­sud­koch Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok z 25.04.2012,[4] Door­son v. Ho­lan­dsko roz­su­dok z 26.03.1996, Br­zus­zczyn­ski v. Poľ­ská re­pub­li­ka roz­su­dok z 17.09.2013[5] a a con­tra­rio Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka roz­su­dok z 22.11.2012[6])   

 

Upo­ve­do­mo­va­nie ob­haj­cov o dru­hu úko­nu pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR a Ústav­né­ho sú­du SR

Z hľa­dis­ka prob­le­ma­ti­ky upo­ve­do­mo­va­nia ob­haj­cov (resp. ob­vi­ne­ných) o to­tož­nos­ti sved­ka v príp­rav­nom ko­na­ní pri ozna­mo­va­ní plá­no­va­ných úko­nov pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku je ob­haj­ca­mi čas­to ci­to­va­né roz­hod­nu­tie - roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 1 Tdo V 16/2011 zo dňa 19.06.2012, kto­ré bo­lo pub­li­ko­va­né v zbier­ke roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a sú­dov SR č. 4 z ro­ku 2013 pod č. 54.[7] V pred­met­nom roz­hod­nu­tí v od­ôvod­ne­ní do­vo­la­cí se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du kon­šta­to­val, že „ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca, mu­sí mať vždy reál­nu mož­nosť reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ho vy­uži­je. Ob­vi­ne­ný tak mô­že uro­biť až po­tom, ako bol riad­ne upo­ve­do­me­ný o ča­se a mies­te vy­ko­na­nia vý­slu­chu kon­krét­ne­ho sved­ka. ... Ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca sa mô­že vzdať prá­va účas­ti na úko­ne, pod­mien­kou však je, že o tom­to úko­ne mu­sí byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ný, čo zna­me­ná, že v prí­pa­de vý­slu­chov sved­kov im vy­šet­ro­va­teľ mu­sí ozná­miť deň a kon­krét­ny čas vý­slu­chu, mies­to a me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať. Ak tak po­li­cajt ne­pos­tu­pu­je, ko­ná v roz­po­re s čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru i § 213 ods. 3 Tr. por. ... Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP vy­plý­va bez­pod­mie­neč­ná po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du reš­pek­to­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu tým, že mu mu­sí dať mož­nosť zú­čas­tniť sa vý­slu­chu sved­ka tak, aby ten­to úkon zod­po­ve­dal po­žia­dav­kám kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia. Ob­vi­ne­ný mu­sí mať mož­nosť spo­chyb­niť ar­gu­men­ty a vy­po­čú­vať sved­kov (Un­ter­per­tin­ger pro­ti Ra­kús­ku, roz­su­dok ESĽP z 24. no­vem­bra 1986, sťaž­nosť č. 9120/80).“[8] Tre­ba poz­na­me­nať, že ci­to­va­ná časť od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­hod­nu­tia ne­bo­la pub­li­ko­va­ná ako vy­bra­ná práv­na ve­ta roz­hod­nu­tia v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov SR a ako ta­ká te­da tá­to pred­met­ná časť od­ôvod­ne­nia pred­sta­vu­je práv­ny ná­zor kon­krét­ne­ho do­vo­la­cie­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR. Z od­ôvod­ne­nia nie je zrej­mé na zá­kla­de akých práv­nych úvah dos­pel pred­met­ný do­vo­la­cí se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du SR k zá­ve­ru, že v rám­ci ozna­mo­va­nia dru­hu úko­nu mu­sí po­li­cajt ozná­miť me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať. Do­vo­la­cí se­nát len kon­šta­tu­je, že ak tak po­li­cajt ne­pos­tu­pu­je, ko­ná v roz­po­re s čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru i § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom v ďal­šej čas­ti spo­mí­na roz­hod­nu­tie ESĽP Un­terpre­ti­ger v. Ra­kús­ko z 24.11.1986. Vo vzťa­hu k pred­met­né­mu roz­hod­nu­tiu ESĽP tre­ba však uviesť, že to­to ne­rie­ši­lo otáz­ku vy­ro­zu­mie­va­nia ob­haj­cu (ob­vi­ne­né­ho) o úko­noch, ale prí­pus­tnosť od­sú­de­nia pá­cha­te­ľa vý­hrad­ne na zá­kla­de pre­čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka z pred­súd­ne­ho ko­na­nia, kde pri tom­to úko­ne ne­mo­hol byť ob­haj­ca (ob­vi­ne­ný) prí­tom­ný.[9] K otáz­ke ar­gu­men­tá­cie roz­hod­nu­tia­mi ESĽP na­vy­še kon­šta­to­val Naj­vyš­ší súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn. 5 Ndt 3/2017 zo dňa 09.03.2017, že ju­di­ka­tú­ra ESĽP je čis­to kau­zis­tic­ká (ide o po­su­dzo­va­nie jed­not­li­vých prí­pa­dov), tak­že bez dôk­lad­né­ho preš­tu­do­va­nia ce­lé­ho roz­sud­ku (vrá­ta­ne skut­ko­vé­ho sta­vu) je mož­no prísť k chyb­ným zá­ve­rom. Pre­to je pot­reb­né pod­ľa Naj­vyš­šie­ho sú­du SR ne­vy­vo­dzo­vať bez zna­los­ti ve­ci príl­iš ši­ro­ké prin­cí­py z jed­not­li­vých roz­sud­kov ESĽP.[10] Z uve­de­né­ho je pod­ľa ná­zo­ru auto­ra zrej­mé, že vý­klad poj­mu druh úko­nu pre­zen­to­va­ný v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 1 Tdo V 16/2011 zo dňa 19.06.2012 je ar­gu­men­tač­ne neudr­ža­teľ­ný a na­vy­še s pou­ka­zom na nes­kor­šie roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR aj ne­kon­zis­tent­ný a pre­ko­na­ný. Pred­met­né je zrej­mé z to­ho, že iný do­vo­la­cí se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du (kde dva­ja čle­no­via, vrá­ta­ne je­ho pred­se­du a sú­čas­ne spra­co­va­te­ľa roz­hod­nu­tia, bo­li to­tož­ní so se­ná­tom v prí­pa­de roz­hod­nu­tia sp. zn. 1 Tdo v 16/2011) vo svo­jom roz­hod­nu­tí sp. zn. 2 Tdo V 1/2014 zo dňa 19.03.2015 kon­šta­to­val k do­vo­la­cie­mu dô­vo­du uvá­dza­né­mu ob­ha­jo­bou, že v ko­na­ní doš­lo zá­sad­ným spô­so­bom k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu, ok­rem iné­ho tým, že ne­bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní ozna­mo­va­ná to­tož­nosť sved­kov nas­le­du­jú­ce „ná­miet­ka­mi, kto­rý­mi ob­vi­ne­ní od­ôvod­ňu­jú exis­ten­ciu dô­vo­du pod­ľa písm. c/ ods. 1 § 371 Tr. por. (ne­vy­po­ču­tie „G.“, ná­miet­ky k uta­je­né­mu sved­ko­vi, neoz­na­mo­va­nie to­tož­nos­ti sved­kov ob­ha­jo­be vop­red), sa za­obe­ra­li už vo ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy. Do­vo­la­cí súd po­va­žu­je ich úva­hy a zá­ve­ry za správ­ne a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce. Ob­haj­co­via bo­li vy­ro­zu­me­ní o mies­te, ča­se a dru­hu prip­ra­vo­va­ných pro­ces­ných úko­nov a ma­li mož­nosť sa ich zú­čas­tniť. Sved­ko­via bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kon­tra­dik­tór­ne vy­po­ču­tí a ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť im klásť otáz­ky. ... Za tých­to pod­mie­nok nej­de o napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ... K zá­sad­né­mu po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu ne­doš­lo. Do­vo­la­cí súd vy­hod­no­til ar­gu­men­tá­ciu ob­vi­ne­ných vo vzťa­hu k to­mu­to do­vo­la­cie­mu dô­vo­du ako ne­dô­vod­nú.“[11] Pred­met­né roz­hod­nu­tie do­vo­la­cie­ho se­ná­tu sp. zn. 2 Tdo V 1/2014, ako aj je­mu pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tia sú­dov v tres­tnom ko­na­ní bo­li nás­led­ne na­pad­nu­té ob­vi­ne­ný­mi a ich ob­haj­ca­mi aj na Ústav­nom sú­de SR, kde sa ob­vi­ne­ní a ich ob­haj­co­via do­ža­do­va­li kon­šta­tá­cie po­ru­še­nia ich práv v tres­tnom ko­na­ní, a to ok­rem iné­ho ús­tav­né­ho prá­va na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa člán­ku 46 ods. 1 Ústa­vy SR, ús­tav­né­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (po­ru­še­nie člán­ku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a naj­mä člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru) a prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa člán­ku 50 ods. 3 Ústa­vy SR a člán­ku 48 ods. 2 Ústa­vy SR. Ústav­ný súd SR svo­jim uz­ne­se­ním sp. zn. I ÚS 205/2016 – 25 zo dňa 06.04.2016 sťaž­nosť ob­vi­ne­ných za­stú­pe­ných ich ob­haj­ca­mi od­mie­tol. V od­ôvod­ne­ní svoj­ho uz­ne­se­nia Ústav­ný súd SR kon­šta­to­val, že sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľov vo vzťa­hu k tvr­de­né­mu po­ru­še­niu vy­ššie spo­mí­na­ných práv bo­li zjav­ne neo­pod­stat­ne­né. Nás­led­ne Ústav­ný súd SR ci­to­val v od­ôvod­ne­ní ar­gu­men­tá­ciu Naj­vyš­šie sú­du SR uve­de­nú v roz­hod­nu­tí 2 Tdo V 1/2014 zo dňa 19.03.2015 na s. 6 – 10, te­da vrá­ta­ne tej, za­chy­tá­va­jú­cej sta­no­vis­ko sú­du k neoz­na­mo­va­niu to­tož­nos­ti sved­kov, a uzav­rel, že tak­to kon­ci­po­va­né uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR je ur­či­té, zro­zu­mi­teľ­né, ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né a bez vnú­tor­ných roz­po­rov a za­ují­ma sta­no­vis­ko k pod­sta­te dô­vo­dov sťa­žo­va­te­ľov uve­de­ných v ich do­vo­la­ní, kto­ré iba vlas­tne pok­ra­ču­jú aj v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom.[12] Zá­ro­veň Ústav­ný súd SR uvie­dol, že pri roz­ho­do­va­ní zob­ral do úva­hy aj vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. VII/1 Gv 112/10/1000-590 z 13. ja­nuá­ra 2014 k po­da­né­mu do­vo­la­niu, kto­rý k jed­not­li­vým ná­miet­kam sťa­žo­va­te­ľov, ok­rem iné­ho, uvie­dol: „... K ná­miet­ke neoz­na­mo­va­nia to­tož­nos­ti sved­kov ob­ha­jo­be vop­red, aby sa na vý­slu­chy moh­la prip­ra­viť kon­šta­tu­jem, že me­ná všet­kých sved­kov kto­rí bo­li pred­vo­la­ní na hlav­né po­jed­ná­va­nie a bo­li vy­po­ču­tí kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom dos­ta­li obe stra­ny me­no­vi­te vop­red aj s pred­pok­la­da­ným dá­tu­mom vy­po­ču­tia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k dis­po­zí­cii. V príp­rav­nom ko­na­ní vy­šet­ro­va­teľ pos­tu­po­val v sú­la­de s § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku a včas ozna­mo­val čas, mies­to ko­na­nia úko­nu a druh úko­nu - po­ža­do­vať od vy­šet­ro­va­te­ľa, aby uvá­dzal aj me­no sved­ka ne­má opo­ru v ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a ne­mož­no súh­la­siť ani s roz­ši­ru­jú­cim vý­kla­dom v rám­ci niek­to­rých roz­hod­nu­tí, na­koľ­ko ok­rem práv ob­vi­ne­ných ma­jú prá­va aj oso­by v po­zí­cii sved­ka. Me­dzi tie­to prá­va pat­rí aj prá­vo v zmys­le § 136 Tres­tné­ho po­riad­ku, aby sve­dok neu­vá­dzal svo­ju to­tož­nosť, byd­lis­ko ak je oh­ro­ze­ný je­ho ži­vot, zdra­vie, te­les­ná in­teg­ri­ta ale­bo ak ta­ké­to ne­bez­pe­čen­stvo hro­zí je­mu blíz­kej oso­be. V prí­pa­de, ak by vy­šet­ro­va­teľ už vop­red na pred­vo­la­ní uvie­dol to­tož­nosť sved­ka fak­tic­ky by zne­mož­nil oso­be v po­zí­cii sved­ka vy­užiť to­to prá­vo a pri vy­šet­ro­va­ní úk­lad­ných vrážd or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou je dô­vod­ná oba­va osôb vy­stu­pu­jú­cich v po­zí­cii sved­kov reál­na (k za­stra­šo­va­niu sved­kov v tom­to prí­pa­de aj reál­ne doš­lo - sve­dok ). Nad rá­mec nut­né­ho kon­šta­tu­jem, že v rám­ci kra­jín spa­da­jú­cich pod ju­ris­dik­ciu Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va je väč­šie množ­stvo kra­jín, kde je príp­rav­né ko­na­nie eš­te me­nej for­ma­li­zo­va­né a je eš­te vý­raz­nej­šie kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie na sú­de. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vô­bec neu­mož­ňu­jú účasť ob­haj­cov na úko­noch a o tých­to ich ani neu­po­ve­do­mu­jú v príp­rav­nom ko­na­ní. Do­te­raz nie je zná­my žia­den ju­di­kát Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rý by jed­not­li­vým štá­tom s da­nou práv­nou úp­ra­vou vy­čí­tal da­ný pos­tup v príp­rav­nom ko­na­ní, na­koľ­ko vo všeo­bec­nos­ti prev­lá­da­jú sna­hy zrý­chliť tres­tné ko­na­nie a ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pre­niesť na ko­na­nie pred sú­dom za maximál­ne­ho vy­uži­tia kon­tra­dik­tór­nos­ti, opač­né ten­den­cie mož­no ozna­čiť za za­sta­ra­lé...“[13] Na zá­kla­de uve­de­né­ho Ústav­ný súd SR sťaž­nosť od­mie­tol ako ce­lok pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de, a to ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú vzhľa­dom na to, že ne­zis­til žiad­nu vzá­jom­nú prí­čin­nú sú­vis­losť me­dzi ozna­če­ný­mi prá­va­mi sťa­žo­va­te­ľov a na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním, kto­rým Naj­vyš­ší súd SR roz­ho­dol o do­vo­la­ní sťa­žo­va­te­ľov.

Z uve­de­ných úvah a zá­ve­rov Naj­vyš­šie­ho sú­du SR uve­de­ných v uz­ne­se­ní sp. zn. 2 Tdo V 1/2014 zo dňa 19.03.2015 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I ÚS 205/2016 – 25 zo dňa 06.04.2016 jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že v prí­pa­de upo­ve­do­mo­va­nia ob­haj­cov o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku po­li­cajt pri uvá­dza­ní dru­hu úko­nu neu­vá­dza to­tož­nosť oso­by, kto­rej sa úkon tý­ka, pri­čom ta­ký­to pos­tup je v sú­la­de nie len s Tres­tným po­riad­kom ale aj Ústa­vou SR a me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná.    

 

Upo­ve­do­mo­va­nie ob­haj­cov o dru­hu úko­nu pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va

Na úvod tej­to čas­ti prís­pev­ku je pot­reb­né uviesť, že ESĽP sa do­te­raz v žiad­nom zo svo­jich roz­hod­nu­tí ne­zao­be­ral otáz­kou upo­ve­do­mo­va­nia ob­haj­cov, resp. ob­vi­ne­ných o úko­noch a ani oso­bit­ne ne­rie­šil otáz­ku, aké in­for­má­cie je pot­reb­né uvá­dzať ob­haj­com, resp. ob­vi­ne­ným pri ich in­for­mo­va­ní o plá­no­va­ných úko­noch or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní prí­pad­ne sú­dov, tak aby nás­led­ne ko­na­nie bo­lo mož­né po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé, resp. ve­de­né spra­vod­li­vo a v sú­la­de s čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru. Čas­tým ar­gu­men­tom ob­haj­cov vo­či neoz­na­mo­va­niu to­tož­nos­ti oso­by, o kto­rej vý­sluch ide, je prá­ve z ich poh­ľa­du dek­la­ro­va­né po­ru­še­nie čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru a oso­bit­ne čl. 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru.

Pod­ľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru „Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, má tie­to mi­ni­mál­ne prá­va: ... vy­po­čú­vať ale­bo dať vy­po­čú­vať sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie na vy­po­čú­va­nie sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok, ako v prí­pa­de sved­kov pro­ti ne­mu“   

Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP vo vzťa­hu k čl. 6 a oso­bit­ne k ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru vy­plý­va, že ESĽP ne­po­su­dzu­je prí­pus­tnosť jed­not­li­vých dô­ka­zov, ale to či ko­na­nie ako ce­lok vrá­ta­ne spô­so­bu pred­kla­da­nia dô­ka­zov bo­lo spra­vod­li­vé, resp. ve­de­né spra­vod­li­vo (Door­son v. Ho­lan­dsko roz­su­dok z 26.03.1996, Lu­cá v. Ta­lian­sko roz­su­dok z 27.02.2001,[14] Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka roz­su­dok z 22. 11.2012, Br­zus­zczyn­ski v. Poľ­ská re­pub­li­ka roz­su­dok z 17.09.2013 a ďal­šie). Pri ur­če­ní, či iš­lo o spra­vod­li­vé ko­na­nie be­rie do úva­hy ko­na­nie ako ce­lok a pre­ve­ru­je nie­len reš­pek­to­va­nie práv ob­ha­jo­by, ale aj ve­rej­ný zá­ujem a zá­ujem obe­tí na pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu a po­kiaľ je to nut­né aj ochra­nu práv sved­kov (Door­son v. Ho­lan­dsko roz­su­dok z 26.03.1996, Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011,[15] Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka roz­su­dok z 22. 11.2012, Br­zus­zczyn­ski v. Poľ­ská re­pub­li­ka roz­su­dok z 17.09.2013).

Prá­vo vy­po­čuť, ale­bo dať vy­po­čuť sved­ka ob­siah­nu­té v čl. 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru ESĽP vy­kla­dá tak, že pred­tým, ako mô­že byť ob­ža­lo­va­ný od­sú­de­ný, mu­sia byť v zá­sa­de všet­ky dô­ka­zy sved­čia­ce pro­ti ne­mu vy­ko­na­né v je­ho prí­tom­nos­ti na ve­rej­nom po­jed­ná­va­ní (hlav­né po­jed­ná­va­nie, ve­rej­né za­sad­nu­tie), a to so za­me­ra­ním na kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia. Uve­de­ná zá­sa­da ma prí­pus­tné vý­nim­ky, ale tie mô­žu byť ak­cep­to­va­né len pri reš­pek­to­va­ní práv ob­ha­jo­by, te­da ob­ža­lo­va­né­mu (je­ho ob­haj­co­vi) mu­sí byť da­ná mož­nosť od­po­ve­da­jú­cim a dos­ta­toč­ným spô­so­bom spo­chyb­niť (na­mie­tať) a vy­po­čú­vať sved­kov v je­ho nep­ros­pech, buď v okam­ži­ku ich vý­po­ve­de, ale­bo v nes­kor­šom štá­diu ko­na­nia (Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011, Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka roz­su­dok z 22. 11.2012, Br­zus­zczyn­ski v. Poľ­ská re­pub­li­ka roz­su­dok z 17.09.2013)

Z hľa­dis­ka ju­di­ka­tú­ry je mož­né roz­hod­nu­tia ESĽP tý­ka­jú­ce sa čl. 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru v otáz­ke prí­pus­tnos­ti čí­ta­nia vý­po­ve­de sved­ka, kto­ré­ho ob­ža­lo­va­ný ne­mal mož­nosť po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia vy­po­čú­vať, resp. dať vy­po­čú­vať, te­da ho ne­mal mož­nosť vy­po­čú­vať ani je­ho ob­haj­ca, roz­de­liť do dvoch sku­pín:

·                    vý­slu­chy sved­kov, kto­rých ne­mal mož­nosť ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca vy­po­čú­vať z dô­vo­du, že vy­uži­li svo­je prá­va ne­vy­po­ve­dať, či už z dô­vo­dov blíz­ke­ho vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu (napr. Un­ter­per­tin­ger v. Ra­kús­ko roz­su­dok z 24.11.1986, Asch v. Ra­kús­ko roz­su­dok z 26.04.1991[16]), ale­bo z dô­vo­du že by si moh­li pri­vo­diť vý­po­ve­ďou tres­tné stí­ha­nie (napr. Lu­cá v. Ta­lian­sko roz­su­dok z 27.02.2001). 

·                    vý­slu­chy sved­kov, kto­rých ne­mal mož­nosť ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca vy­po­čú­vať z dô­vo­du, že ne­bo­lo mož­né za­bez­pe­čiť ich prí­tom­nosť na ve­rej­nom po­jed­ná­va­ní, a to či už z dô­vo­du ich úmr­tia (napr. Br­zus­zczyn­ski v. Poľ­ská re­pub­li­ka roz­su­dok z 17.09.2013, Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011) ale­bo z dô­vo­du ne­mož­nos­ti zis­te­nia mies­ta ich sú­čas­né­ho po­by­tu, resp. ich pred­ve­de­nia k úko­nu (napr. Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka roz­su­dok z 22. 11.2012) ale­bo prí­pad­ne nech­cú oso­by sved­čiť zo stra­chu (Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011) 

Oso­bit­nú sku­pi­nu pred­sta­vu­jú z poh­ľa­du ju­di­ka­tú­ry ESĽP vý­slu­chy tzv. ano­nym­ných sved­kov (te­da sved­kov, kto­rých to­tož­nosť je po­čas ce­lé­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­mu ako aj ob­ha­jo­be uta­je­ná). Prá­ve tú­to sku­pi­nu roz­hod­nu­tí ESĽP (napr. Van Me­che­len a os­tat­ní v. Ho­lan­dsko roz­su­dok z 23.04.1997,[17] Door­son v. Ho­lan­dsko roz­su­dok z 26.03.1996, Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok z 10.04.2012 je mož­né ap­li­ko­vať aj pri vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to vzhľa­dom na vec­nú sú­vis­losť me­ri­ta tých­to roz­hod­nu­tí s otáz­kou, či pri vy­ro­zu­mie­va­ní ob­haj­cov o dru­hu úko­nu je pot­reb­né uvá­dzať aj to­tož­nosť oso­by, kto­rá bu­de vy­po­čú­va­ná, resp. kto­rej sa úkon bu­de tý­kať. Čas­tým ar­gu­men­tom ob­haj­cov je to­tiž, že neoz­ná­me­ním to­tož­nos­ti sved­ka do­chá­dza k po­ru­še­niu zá­sa­dy rov­nos­tí zbra­ní a kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia.

V prí­pa­de ap­li­ká­cie roz­hod­nu­tí ESĽP tý­ka­jú­cich sa vý­slu­chov ano­nym­ných sved­kov na vy­ro­zu­mie­va­nie ob­haj­cov o dru­hu úko­nu je pot­reb­né si uve­do­miť zá­sad­nú sku­toč­nosť, že za­tiaľ čo pri vý­slu­chu ano­nym­ných sved­kov je to­tož­nosť sved­kov ob­vi­ne­né­mu, ako aj ob­haj­com po­čas ce­lé­ho ko­na­nia nez­ná­ma, v prí­pa­de vy­ro­zu­mie­va­nia ob­haj­cov (ob­vi­ne­ných) o úko­ne pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku bez uve­de­nia to­tož­nos­ti sved­ka, sa to­tož­nosť sved­ka stá­va ob­haj­com (ob­vi­ne­ným) zná­ma pri sa­mot­nom za­ča­tí úko­nu.

            Už vo ve­ci Door­son v. Ho­lan­dsko (roz­su­dok z 26.03.1996) ESĽP kon­šta­to­val, že Do­ho­vor ne­vy­lu­ču­je, aby sa pri vy­šet­ro­va­ní tres­tných či­nov pou­ži­li ta­ké dô­ka­zy, ako sú vý­slu­chy ano­nym­ných sved­kov a ich pou­ži­tie nie je za žiad­nych okol­nos­tí nez­lu­či­teľ­né s Do­ho­vo­rom (poz­ri § 69 uve­de­né­ho roz­sud­ku). Je prav­da, že člá­nok 6 vý­slov­ne ne­po­ža­du­je, aby sa zá­uj­my sved­kov vo všeo­bec­nos­ti, a naj­mä zá­uj­my obe­tí pred­vo­la­ných sved­čiť bra­li do úva­hy. Mô­že však ísť o ich ži­vot, slo­bo­du ale­bo osob­nú bez­peč­nosť, ale mô­že ísť aj o zá­uj­my všeo­bec­ne spa­da­jú­ce do roz­sa­hu člán­ku 8 Do­ho­vo­ru. Ta­ké­to zá­uj­my sved­kov a obe­tí sú v zá­sa­de chrá­ne­né iný­mi hmot­nop­ráv­ny­mi us­ta­no­ve­nia­mi Do­ho­vo­ru, z kto­rých vy­plý­va, že zmluv­né štá­ty by ma­li or­ga­ni­zo­vať svo­je tres­tné ko­na­nie tak, aby tie­to zá­uj­my ne­bo­li neo­dô­vod­ne­ne oh­ro­zo­va­né. Na zá­kla­de toh­to, zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho pro­ce­su rov­na­ko po­ža­du­jú, aby zá­uj­my ob­ha­jo­by bo­li v pri­me­ra­ných prí­pa­doch vy­va­žo­va­né zá­uj­ma­mi sved­kov ale­bo obe­tí pred­vo­la­ných sved­čiť (§ 70 uve­de­né­ho roz­sud­ku).

Z hľa­dis­ka vy­uži­tia in­šti­tú­tu vý­slu­chu ano­nym­ných sved­kov v tres­tnom ko­na­ní je pre­lo­mo­vým roz­su­dok ESĽP Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok z 10.04.2012), v kto­rom Európ­sky súd sta­no­vil prin­cí­py prí­pus­tnos­ti vy­uži­tia vý­slu­chu ano­nym­ných sved­kov v sú­la­de s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru, pri­čom vy­chá­dzal z kri­té­rií, za kto­rých je mož­né pri­pus­tiť čí­ta­nie vý­po­ve­de sved­ka, kde ob­ža­lo­va­ný (je­ho ob­haj­ca) ne­ma­li mož­nosť ta­ké­ho­to sved­ka vy­po­čú­vať a sved­ka ne­bo­lo mož­né za­bez­pe­čiť na vý­sluch na ve­rej­nom po­jed­ná­va­ní, kto­ré ESĽP roz­vie­dol v roz­sud­ku Veľ­kej ko­mo­ry vo ve­ci Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011). Pod­ľa ESĽP prob­lé­my vy­plý­va­jú­ce z ab­sen­cie sved­kov, tak ako to bo­lo v prí­pa­de Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo, a prob­lé­my vy­chá­dza­jú­ce z vy­uži­tia ano­nym­ných sved­kov, ako to je v prí­pa­de Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo, nie sú v prin­cí­pe roz­diel­ne. Re­le­vant­ný prin­cí­pom je, že ob­vi­ne­ný mu­sí v tres­tnom ko­na­ní mu­sí mať efek­tív­nu mož­nosť na­mie­tať dô­ka­zy vo­či ne­mu. Ten­to prin­cíp vy­ža­du­je nie­len to, že ob­vi­ne­ný (je­ho ob­haj­ca) by mal poz­nať iden­ti­tu svo­jich ža­lob­cov (sved­kov vo­či svo­jej oso­be), aby mo­hol na­mie­tať ich bez­úhon­nosť a vie­ro­hod­nosť, ale by mal mať aj mož­nosť pre­ve­riť prav­di­vosť a spo­ľah­li­vosť dô­ka­zov (sved­kov) vo­či svo­jej oso­be tým, že má mož­nosť ich ús­tne vy­po­čú­vať, prí­pad­ne ne­chať vy­po­čú­vať. Av­šak v oboch po­rov­ná­va­ných prí­pa­doch sa vy­skyt­li rôz­ne li­mi­ty schop­nos­ti ob­ha­jo­by na­mie­tať sved­ka v ko­na­ní. V prí­pa­de ab­sen­cie sved­kov pred­sta­vu­je oso­bit­ný prob­lém to, že ich vý­po­ve­de ne­mô­žu byť pod­ro­be­né dôk­lad­né­mu pre­ve­re­niu zo stra­ny ob­haj­cu, av­šak ich iden­ti­ty sú ob­ha­jo­be zná­me a te­da tá­to je po­tom schop­ná ozna­čiť ale­bo zis­tiť aké­koľ­vek mo­tí­vy, kto­ré ich ve­dú ku kla­ma­niu. Ano­nym­ní sved­ko­via na dru­hej stra­ne sú kon­fron­to­va­ní osob­ne ob­haj­com, kto­rý je tak­to schop­ný tla­čiť, čas­to dô­raz­ne, na aké­koľ­vek nez­rov­na­los­ti v ich vý­po­ve­di. Sud­ca, po­ro­ta a ob­haj­ca ma­jú mož­nosť po­zo­ro­vať sprá­va­nie sved­kov po­čas vý­slu­chu a na zá­kla­de to­ho si vy­tvá­rať pred­sta­vu o prav­di­vos­ti a spo­ľah­li­vos­ti ich vý­po­ve­dí. V prí­pa­de pl­ne ano­nym­ných sved­kov, kde nie sú zná­me aké­koľ­vek de­tai­ly o sved­ko­vej iden­ti­te ale­bo zá­ze­mí, ob­ha­jo­ba če­lí ťaž­kos­tiam, kto­ré vy­plý­va­jú z ne­mož­nos­ti pred­lo­žiť sved­ko­vi a ko­niec-kon­cov po­ro­te (sú­du) aké­koľ­vek dô­vo­dy, pre kto­ré by mo­hol sve­dok kla­mať. Av­šak, pod­ľa ná­zo­ru ESĽP v sku­toč­nos­ti sú vždy k dis­po­zí­cii ne­ja­ké od­ha­le­nia vo vzťa­hu k iden­ti­te ale­bo zá­ze­miu ano­nym­ným sved­kov, kto­ré umož­ňu­jú ich pre­ve­re­nie (krí­žo­vý vý­sluch). Roz­sah tých­to od­ha­le­ní má do­sah na roz­sah hen­di­ke­pu, s kto­rý mu­sí ob­ha­jo­ba pra­co­vať.       

V sa­mot­nom roz­sud­ku Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011) ESĽP uvie­dol prin­cí­py (kri­té­ria), za kto­rých je mož­né pri­pus­tiť čí­ta­nie vý­po­ve­de sved­ka, kde ob­ža­lo­va­ný (je­ho ob­haj­ca) ne­ma­li mož­nosť ta­ké­ho­to sved­ka vy­po­čú­vať a sved­ka ne­bo­lo mož­né za­bez­pe­čiť na vý­sluch na ve­rej­nom po­jed­ná­va­ní.[18] Za pr­vé mu­sí exis­to­vať váž­ny dô­vod na ne­dos­ta­ve­nie sa sved­ka na vý­sluch (za ta­ký­to dô­vod po­va­žu­je ESĽP napr. smrť ale­bo ne­mož­nosť za­bez­pe­čiť sved­ka, pri­čom tá­to ne­mož­nosť nes­mie byť pri­čí­ta­ná na vrub OČTK ale­bo sú­du). Za spl­ne­nia pr­vej pod­mien­ky, v prí­pa­de ak ne­doš­lo k dos­ta­ve­niu sa sved­ka a te­da  k je­ho vý­slu­chu zo zá­važ­né­ho dô­vo­du, mu­sí byť spl­ne­ná dru­há pod­mien­ka, te­da, že vý­po­veď sved­ka (sved­kov) ne­mož­no po­va­žo­vať za vý­luč­ný ale­bo roz­ho­du­jú­ci dô­kaz na od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho („pra­vid­lo je­di­né­ho ale­bo roz­ho­du­jú­ce­ho dô­ka­zu“ – „so­le or de­ci­si­ve ru­le“). Av­šak pod­ľa ESĽP, ak aj vý­po­veď sved­ka, kto­rý sa ne­dos­ta­vil, ob­vi­ne­ný (je­ho ob­haj­ca) ne­mal mož­nosť ho vy­po­čú­vať a je­ho vý­po­veď bo­la čí­ta­ná a ta­ké­to sve­dec­tvo je vý­luč­ným ale­bo roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom na od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho, nez­na­me­ná ta­ký­to pos­tup bez ďal­šie­ho po­ru­še­nie čl. 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru, a ko­na­nie po­va­žu­je ESĽP za spra­vod­li­vé, ak bo­li po­čas ne­ho pos­kyt­nu­té fak­to­ry (zá­ru­ky), kto­ré dos­ta­toč­ným spô­so­bom vy­va­žu­jú ne­vý­ho­dy (ob­ha­jo­by) spo­je­né s pri­pus­te­ním ta­ké­ho­to dô­ka­zu, za­hr­ňu­jú­ce ob­jek­tív­ne a riad­ne po­sú­de­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti ta­ké­ho­to dô­ka­zu (poz­ri aj Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka roz­su­dok z 22. 11.2012, Br­zus­zczyn­ski v. Poľ­ská re­pub­li­ka roz­su­dok z 17.09.2013)

Tie­to prin­cí­py ESĽP v roz­sud­ku Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok z 10.04.2012 vo vzťa­hu k ano­nym­ným sved­kom mo­di­fi­ko­val tak, že z poh­ľa­du ESĽP pre za­is­te­nie spra­vod­li­vos­ti tres­tné­ho ko­na­nia, v kto­rom vy­po­ve­da­jú pred sú­dom ano­nym­ní sved­ko­via, mu­sí súd za pr­vé skú­mať, či exis­tu­jú dos­ta­toč­né dô­vo­dy pre uta­je­nie to­tož­nos­ti sved­ka. Ta­kým­to dô­vo­dom pod­ľa ESĽP mô­že byť strach sved­ka z od­pla­ty, poms­ty, av­šak ten­to strach mu­sí byť ob­jek­tív­ny a nie za­lo­že­ný na sub­jek­tív­nych po­ci­toch. (§ 76 uve­de­né­ho roz­sud­ku). Za dru­hé mu­sí súd pri roz­ho­do­va­ní skú­mať, či sve­dec­tvo ano­nym­né­ho sved­ka nie je je­di­ný ale­bo roz­ho­du­jú­ci dô­kaz ve­dú­ci k od­sú­de­niu. To či ide o roz­ho­du­jú­ci dô­kaz vy­kla­dá ESĽP tak, že ide o dô­kaz ta­ké­ho vý­zna­mu, že je spô­so­bi­lý ov­plyv­niť roz­hod­nu­tie vo ve­ci (Al-Khawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry z 15.12.2011). Za tre­tie, ak je od­sú­de­nie za­lo­že­né je­di­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re na vý­slu­chu ano­nym­né­ho sved­ka, súd mu­sí pod­ro­biť ko­na­nie čo naj­dôk­lad­nej­šie­mu pres­kú­ma­niu. To zna­me­ná, že mu­sí byť pres­ved­če­ný, že v ko­na­ní bo­li pos­kyt­nu­té dos­ta­toč­ne vy­va­žu­jú­ce pr­vky (pos­tu­py), za­hr­ňu­jú­ce exis­ten­ciu sil­ných pro­ces­ných zá­ruk, kto­ré do­vo­ľu­jú ob­jek­tív­ne a riad­ne hod­no­te­nie spo­ľah­li­vos­ti (dô­ve­ry­hod­nos­ti) ta­ké­ho­to vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu.

V  prí­pa­de Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo ESĽP po­sú­dil pri­pus­te­nie dô­ka­zu spo­čí­va­jú­ce­ho vo vý­slu­chu ano­nym­né­ho sved­ka (sved­kov) v prí­pa­de vrážd spá­cha­ných zlo­či­nec­kou sku­pi­nou (gang-re­la­ted mur­ders) ako sú­lad­ne s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru, pri­čom v pr­vom ra­de pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že sud­ca, po­ro­ta, ob­haj­co­via a pro­ku­rá­tor ma­li mož­nosť vi­dieť a po­čuť vý­po­veď ano­nym­né­ho sved­ka na sú­de, vi­dieť je­ho sprá­va­nie a pre­to moh­li vy­ko­nať vlas­tné po­sú­de­nie vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­de vy­ko­na­nej ano­nym­ným sved­kom. Ďalej súd pou­ká­zal na pos­tup sud­cu pri hod­no­te­ní ano­ny­mi­ty sved­ka a roz­ho­do­va­ní o prí­pus­tnos­ti ta­ké­ho­to dô­ka­zu, ako aj na inštruk­cie da­né po­ro­te pri hod­no­te­ní vý­po­ve­de ano­nym­né­ho sved­ka s dô­ra­zom na to, že po­ro­ta bo­la upo­zor­ne­ná, že pri­pus­te­ním vý­po­ve­de ano­nym­né­ho sved­ka vzni­ka­jú ob­ha­jo­be ťaž­kos­ti oh­ľa­dom po­sú­de­nia je­ho kre­di­bi­li­ty, čo mu­sí brať po­ro­ta do úva­hy pri hod­no­te­ní toh­to dô­ka­zu. Sú­čas­ne ESĽP pou­ká­zal, že v tom­to prí­pa­de bo­li sprís­tup­ne­né niek­to­ré sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa oso­by ano­nym­né­ho sved­ka (je­ho zá­ze­mia), kto­ré umož­ňo­va­li je­ho pre­ve­re­nie (krí­žo­vý vý­sluch). Na zá­ver ESĽP kon­šta­to­val, že ob­ha­jo­ba moh­la efek­tív­ne na­mie­tať spo­ľah­li­vosť dô­ka­zu pos­kyt­nu­té­ho vý­po­ve­ďou ano­nym­né­ho sved­ka.      

 Zo zá­ve­rov a prin­cí­pov sta­no­ve­ných ESĽP v roz­sud­ku Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo je zrej­mé, že v prí­pa­de vy­uži­tia in­šti­tú­tu ano­nym­ných sved­kov ESĽP po­va­žu­je za ga­ran­ciu dodr­ža­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ga­ran­to­va­né­ho čl. 6 Do­ho­vo­ru ok­rem iné­ho aj to, že ob­ha­jo­be je da­ná mož­nosť osob­nej účas­ti pri vý­slu­chu ano­nym­né­ho sved­ka tak, aby sved­ka mo­hol ob­haj­ca vi­dieť, po­čuť a sle­do­vať je­ho sprá­va­nie, pri­čom to­tož­nosť sved­ka mu je však ce­lý čas nez­ná­ma.  

Vy­chá­dza­júc z vy­ššie spo­mí­na­ných prin­cí­pov sta­no­ve­ných ESĽP vo vzťa­hu k vý­slu­chu ano­nym­ných sved­kov a zá­ve­rov kon­krét­ne­ho prí­pa­du, kto­rý bol pred­me­tom po­su­dzo­va­nia zo stra­ny  ESĽP, je mož­né pod­ľa auto­ra vy­vo­diť jed­noz­nač­ný zá­ver, že upo­ve­do­mo­va­nie ob­haj­cov o úko­noch v zmys­le § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, ke­dy im po­li­cajt pri dru­hu úko­nu neoz­ná­mi úda­je tý­ka­jú­ce sa iden­ti­ty vy­po­čú­va­né­ho sved­ka, nie je po­ru­še­ním čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru ani iné­ho us­ta­no­ve­nia Do­ho­vo­ru. Ob­ha­jo­be (ob­vi­ne­né­mu) je to­tiž na za­čiat­ku úko­nu už zná­ma to­tož­nosť sved­ka a má nás­led­ne reál­nu mož­nosť vi­dieť, po­zo­ro­vať a po­čuť je­ho vý­po­veď, ako aj klásť sved­ko­vi otáz­ky pri vý­slu­chu ale­bo prí­pad­ne v nes­kor­šom štá­diu ko­na­nia, ak o to po­žia­da. Tým je ob­ha­jo­be pl­ne ga­ran­to­va­ná mož­nosť pre­ve­riť bez­úhon­nosť a vie­ro­hod­nosť sved­kov, ako aj prav­di­vosť a spo­ľah­li­vosť ich vý­po­ve­dí. Sú to­tiž spl­ne­né dve zá­klad­né pod­mien­ky sta­no­ve­né ESĽP na to, aby mo­hol ob­vi­ne­ný (ob­ha­jo­ba) efek­tív­ne na­mie­tať dô­ka­zy vo­či se­be, a to, že ob­vi­ne­ný (ob­ha­jo­ba) má mož­nosť poz­nať iden­ti­tu sved­kov vo­či ne­mu, aby tak mo­hol na­mie­tať ich bez­úhon­nosť a vie­ro­hod­nosť a sú­čas­ne má mož­nosť pre­ve­riť prav­di­vosť a spo­ľah­li­vosť dô­ka­zov (sved­kov) vo­či svo­jej oso­be tým, že má mož­nosť ich ús­tne vy­po­čú­vať, prí­pad­ne ne­chať vy­po­čú­vať. ESĽP v žiad­nom zo svo­jich roz­hod­nu­tí ne­vy­ža­du­je, aby iden­ti­ta sved­kov, kto­rí bu­dú vy­po­čú­va­ní bo­la ob­vi­ne­né­mu vop­red zná­ma, pri­čom je pot­reb­né pou­ká­zať na to, že pod­ľa ESĽP mu­sia byť zá­uj­my ob­ha­jo­by vy­va­žo­va­né zá­uj­ma­mi sved­kov ale­bo obe­tí pred­vo­la­ných sved­čiť. Te­da sved­kom a obe­tiam tres­tných či­nov mu­sí byť reál­ne umož­ne­né po­ža­do­vať za­bez­pe­če­nie ochra­ny ich ži­vo­ta, zdra­via a bez­peč­nos­ti aj nap­rík­lad vy­uži­tím in­šti­tú­tu ano­nym­né­ho (uta­je­né­ho) sved­ka, čo by ne­bo­lo mož­né do­siah­nuť v prí­pa­de ozna­mo­va­nia to­tož­nos­ti sved­kov, kto­rých vy­šet­ro­va­teľ plá­nu­je vy­po­čuť, ob­vi­ne­ným ale­bo ich ob­haj­com.

Neoz­na­mo­va­nie to­tož­nos­ti sved­ka pri dru­hu úko­nu v upo­ve­do­mo­va­ní ob­haj­cov o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je te­da v žiad­nom prí­pa­de mož­né po­va­žo­vať za roz­por­né s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, Ústa­vy SR a Do­ho­vo­ru, prí­pad­ne ju­di­ka­tú­rou ESĽP.

 

Vy­svet­liv­ky:

 

Diskusia