Forma a okamih priznania sa obvineného a jeho právne účinky v súvislosti s dohodou o vine a treste

 

JUDr. On­drej Re­pa, PhD.

              For­ma a oka­mih priz­na­nia sa ob­vi­ne­né­ho a je­ho práv­ne účin­ky v sú­vis­los­ti s do­ho­dou o vi­ne a tres­te

 Poz­nám­ka auto­ra na úvod

 Niž­šie uve­de­ný prís­pe­vok bol v mo­di­fi­ko­va­nej po­do­be zve­rej­ne­ný v pe­rio­di­ku Jus­tič­ná re­vue č. 11/2015, pri­čom za­obe­ral sa prob­le­ma­ti­kou oka­mi­hu a for­mou priz­na­nia sa ob­vi­ne­né­ho a je­ho práv­nych účin­kov v sú­vis­los­ti s do­ho­dou o vi­ne a tres­te. Ten­to prís­pe­vok sa ja­ví ako ak­tuál­ny aj v sú­čas­nos­ti, keď­že na­ďa­lej nie sú na nas­to­le­ný ok­ruch prob­lé­mov vždy jed­not­né ná­zo­ry. Am­bí­ciou prís­pev­ku je však pre­dov­šet­kým kom­plexnej­šie pou­ká­zať na nas­to­le­nú prob­le­ma­ti­ku, a to i v kon­texte os­tat­ných dot­knu­tých ust. Tr. por., resp. po­zor­nosť upria­miť aj na sys­te­ma­ti­ku a kon­cept os­tat­ných od­klo­nov v tres­tnom ko­na­ní v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V zá­ve­re prís­pev­ku sú tak­tiež navr­hnu­té mož­né le­gis­la­tív­ne zme­ny, kto­ré by bo­li spô­so­bi­lé ná­zo­ro­vé spo­ry od­strá­niť.  

 Úvo­dom sa žia­da uviesť, že in­šti­tút do­ho­dy o uz­na­ní vi­ny a pri­ja­tí tres­tu (ďa­lej len „do­ho­da o vi­ne a tres­te“ ale­bo „do­ho­da“) bol do náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku za­ve­de­ný až v sú­vis­los­ti s re­ko­di­fi­ká­ciou tres­tné­ho prá­va v ro­ku 2005, pri­čom do toh­to ty­pu od­klo­nu sa vkla­da­li pri je­ho za­vá­dza­ní asi naj­väč­šie oča­ká­va­nia, čo dek­la­ro­va­la aj dô­vo­do­vá sprá­va k návr­hu no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku.[1] In­špi­rá­ciou pre za­ve­de­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te bo­li pre­dov­šet­kým Spo­je­né štá­ty ame­ric­ké (te­da an­gloa­me­ric­ký sys­tém prá­va, resp. sys­tém com­mon law), kde je ten­to in­šti­tút zná­my pod náz­vom „plea bar­gain“ (ale­bo ako „plea ag­ree­ment, plea quil­ty“). To­tiž prá­ve v USA sa do­ho­da o vi­ne a tres­te up­lat­ňu­je naj­mar­kan­tnej­šie, pri­čom pod­ľa dos­tup­ných úda­jov sa ten­to in­šti­tút nap­rík­lad v ro­ku 2001 ap­li­ko­val na fe­de­rál­nej úrov­ni až v 94% prí­pa­dov.[2] Je prav­dou, že v USA ma­jú s ap­li­ká­ciou toh­to pro­ces­né­ho pos­tu­pu dl­hé a bo­ha­té skú­se­nos­ti[3], no aj v tej­to kra­ji­ne je do­ho­da o priz­na­ní vi­ny (plea bar­gain) pod­ro­be­ná po­mer­ne po­čet­nej od­bor­nej kri­ti­ke.[4] V niek­to­rých ame­ric­kých štá­toch do­kon­ca doš­lo k pos­tup­né­mu upúš­ťa­niu od ap­li­ká­cie tzv. plea bar­gai­ning. Na­priek to­mu je plea bar­gain ne­vyh­nut­nou a žia­du­cou sú­čas­ťou ame­ric­ké­ho tres­tné­ho pro­ce­su.[5] Nie je pre­to prek­va­pu­jú­ce, že aj v na­šich práv­nych pod­mien­kach pri­jí­ma­la od­bor­ná ve­rej­nosť pro­ces za­vá­dzania a nás­led­nej ap­li­ká­cie toh­to in­šti­tú­tu s ur­či­tou skep­sou, pri­čom po­koj­ne mož­no kon­šta­to­vať, že tie­to ná­zo­ry pretr­vá­va­jú aj dod­nes. Len pre za­ují­ma­vosť mož­no uviesť, že ob­dob­né skep­tic­ké ná­zo­ry z tá­bo­ru od­bor­nej ve­rej­nos­ti bo­lo mož­no in­ten­zív­ne ba­dať (pri­čom tie­to pretr­vá­va­jú aj v sú­čas­nos­ti) aj v Čes­kej re­pub­li­ke[6], kde mal pro­ces za­vá­dzania in­šti­tú­tu do­ho­dy o vi­ne a tres­te po­mer­ne kom­pli­ko­va­ný prie­beh.[7]

 V an­gloa­me­ric­kom po­ní­ma­ní prá­va mož­no do­ho­du o vi­ne a tres­te cha­rak­te­ri­zo­vať ako do­ho­du me­dzi štá­tom, v me­ne kto­ré­ho vy­stu­pu­je ve­rej­ný ža­lob­ca (pro­se­cu­tor) a ob­vi­ne­ným (de­fen­dant), kto­rej ob­sa­hom je vzá­jom­ne ak­cep­to­va­teľ­né vy­rie­še­nie tres­tnej ve­ci. Pod­sta­ta toh­to pos­tu­pu je v tom, že ob­vi­ne­ný priz­ná svo­ju vi­nu, čím sa zá­ro­veň zrie­ka prá­va na riad­ny súd­ny pro­ces, pri­čom štát ho za ten­to ús­tu­pok ob­ža­lu­je iba z naj­me­nej zá­važ­né­ho tres­tné­ho či­nu, prí­pad­ne mu po­núk­ne kon­krét­ny mier­nej­ší trest.[8] In­šti­tút plea bar­gain s rov­na­kým ob­sa­hom, prí­pad­ne s ur­či­tý­mi niek­de me­nej, niek­de viac vý­raz­ný­mi ob­me­na­mi (ob­me­dzenia­mi) na­šiel svo­je up­lat­ne­nie aj v iných kra­ji­nách sve­ta (napr. Ka­na­da, An­glic­ko, In­dia, Pa­kis­tan), vrá­ta­ne tých kto­ré nie sú pos­ta­ve­né na sys­té­me prá­va com­mon law (Fran­cúz­sko, Es­tón­sko, Ta­lian­sko, Poľ­sko, Gru­zín­sko, od ro­ku 2009 Ne­mec­ko a od ro­ku 2012 aj Čes­ká re­pub­li­ka), av­šak niek­to­ré kra­ji­ny plea bar­gain vý­slov­ne za­ka­zu­jú (napr. Ja­pon­sko). Me­dzi kra­ji­ny, kto­ré do svoj­ho práv­ne­ho po­riad­ku za­vied­li in­šti­tút plea bar­gain pat­rí aj Slo­ven­ská re­pub­li­ka, kde ako bo­lo už vy­ššie uve­de­né, dos­tal ná­zov: do­ho­da o vi­ne a tres­te. Po­kiaľ by iš­lo o pri­rov­na­nie náš­ho in­šti­tú­tu do­ho­dy o vi­ne a tres­te, tak to­mu v USA naj­viac zod­po­ve­dá po­jem sen­ten­ce bar­gai­ning (čo je je­den z kon­krét­nych ty­pov plea bar­gai­ning), pri kto­rom do­chá­dza nie­len k uz­na­niu vi­ny, ale aj k do­ho­de o kon­krét­nom tres­te.

 Slo­ven­ská tres­tnop­ráv­na teória po­va­žu­je in­šti­tút do­ho­dy o vi­ne a tres­te za od­klon v tres­tnom ko­na­ní pre je­ho zjed­no­du­še­nú for­mu, kto­rý ale nie je al­ter­na­tí­vou k pot­res­ta­niu, pre­to­že pri je­ho ap­li­ká­cii do­chá­dza k ulo­že­niu tres­tu. Hlav­nou pod­sta­tou do­ho­dy o vi­ne a tres­te v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky je uzav­re­tie obojstran­ne vý­hod­nej do­ho­dy me­dzi pro­ku­rá­to­rom na jed­nej stra­ne a ob­vi­ne­ným na stra­ne dru­hej o spô­so­be ukon­če­nia tres­tnej ve­ci, pri­čom ta­ká­to do­ho­da po­dlie­ha schvá­le­niu sú­du.

 Vy­hláš­ka Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR č. 619/2005 Z. z. o pod­mien­kach a pos­tu­pe pro­ku­rá­to­ra pri ko­na­ní o do­ho­de o uz­na­ní vi­ny a pri­ja­tí tres­tu (ďa­lej len „vy­hláš­ka č. 619/2005“) ob­sa­hu­je aj le­gál­nu de­fi­ní­ciu do­ho­dy o vi­ne a tres­te, kto­rou ro­zu­mie: „do­ho­du pro­ku­rá­to­ra a ob­vi­ne­né­ho a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom aj poš­ko­de­né­ho ale­bo aj inej op­ráv­ne­nej oso­by o priz­na­ní spá­chania skut­ku, uz­na­ní vi­ny a pri­ja­tí tres­tu ob­vi­ne­ným a prí­pad­ne aj o ďal­ších vý­ro­koch.“

 Zá­kon­né pod­mien­ky na uzat­vo­re­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te

 Ap­li­ká­cia do­ho­dy o vi­ne a tres­te sa reali­zu­je v dvoch fá­zach (eta­pách). Pr­vou fá­zou toh­to pos­tu­pu je uzav­re­tie sa­mot­nej do­ho­dy o vi­ne a tres­te me­dzi ob­vi­ne­ným a pro­ku­rá­to­rom, kto­rá sa reali­zu­je v príp­rav­nom ko­na­ní na zá­kla­de vý­sled­kov vy­šet­ro­va­nia resp. skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia (po­kiaľ nej­de o pos­tup v zmys­le § 243 ods. 5 TP, resp. pod­ľa § 255 ods. 3 TP, ke­dy sa do­ho­da o vi­ne a tres­te uzat­vá­ra v štá­diu súd­ne­ho ko­na­nia po po­da­ní ob­ža­lo­by). Dru­hou fá­zou pri ap­li­ká­cii do­ho­dy o vi­ne a tres­te je pro­ces jej súd­ne­ho schva­ľo­va­nia, kto­rý je up­ra­ve­ný ako oso­bit­ný spô­sob ko­na­nia sú­du v ust. § 331 až 335 TP. Pr­vou ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou pre ap­li­ká­ciu do­ho­dy o vi­ne a tres­te je, že ide o štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia, v kto­rom je vzne­se­né ob­vi­ne­nie ur­či­tej oso­be, pri­čom uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­bo­lo pred­pí­sa­ným spô­so­bom zru­še­né. To zna­me­ná, že do­ho­du o vi­ne a tres­te je mož­né ap­li­ko­vať je­di­ne s oso­bou ob­vi­ne­nou (nie po­doz­ri­vou) zo spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Ďalej je ne­vyh­nut­né poz­na­me­nať, že do­ho­do­va­cie ko­na­nie je mož­né ini­cio­vať už po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be, resp. po us­ku­toč­ne­ní jej vý­slu­chu (sa­moz­rej­me, za pred­pok­la­du, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je zá­kon­né a opod­stat­ne­né). Nie je pot­reb­né, aby na úče­ly do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia doš­lo k vy­ko­na­niu všet­kých úko­nov vy­šet­ro­va­nia (vrá­ta­ne preš­tu­do­va­nia vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pod­ľa § 208 TP). To zna­me­ná, že po­tom, ako ob­vi­ne­ný pre­ja­ví po svo­jom vý­slu­chu zá­ujem ko­nať o do­ho­de o vi­ne a tres­te a sú spl­ne­né aj ďal­šie zá­kon­né pod­mien­ky uve­de­né v ust. § 232 ods. 1 TP, nič neb­rá­ni to­mu, aby me­dzi ob­vi­ne­ným a pro­ku­rá­to­rom pre­beh­lo do­ho­do­va­cie ko­na­nie, a to aj bez fak­tic­ké­ho ukon­če­nia vy­šet­ro­va­nia pod­ľa § 208 TP.

 Zá­klad­né pod­mien­ky, spl­ne­nie kto­rých vy­ža­du­je § 232 ods. 1 TP, aby bo­lo vô­bec mož­né uva­žo­vať o pou­ži­tí pred­met­né­ho in­šti­tú­tu, mu­sia byť da­né vý­sled­ka­mi vy­šet­ro­va­nia resp. skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia, kto­ré ku­mu­la­tív­ne preu­ka­zu­jú, že:

1/ stí­ha­ný sku­tok sa stal,

2/ sku­tok je tres­tným či­nom,

3/ sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný,

4/ ob­vi­ne­ný sa k spá­chaniu skut­ku priz­nal a uz­nal svo­ju vi­nu

5/ a dô­ka­zy nas­ved­ču­jú prav­di­vos­ti priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho.

 Sú­čas­né spl­ne­nie všet­kých vy­ššie uve­de­ných pod­mie­nok umož­ňu­je ini­cio­va­nie ko­na­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te, či už zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra, kto­rý by mal na­vy­še zoh­ľad­niť aj sku­toč­nos­ti uve­de­né v § 4 a § 5 vy­hláš­ky č. 619/2005, ale­bo zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho, resp. inej op­ráv­ne­nej oso­by (ob­haj­cu, zá­kon­né­ho zá­stup­cu ob­vi­ne­né­ho). Skú­ma­nie spl­ne­nia pr­vých troch bo­dov by ne­ma­lo byť v zá­sa­de v praxi prob­le­ma­tic­ké, na­koľ­ko ide o napl­ne­nie zá­klad­ných pod­mie­nok na vy­vo­de­nie tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti. Pri kon­šta­to­va­ní ab­sen­cie jed­nej z pod­mie­nok pod bo­dom 1/ až 3/ mu­sí byť ne­vyh­nut­ne vý­sled­kom tres­tné­ho stí­ha­nia vy­da­nie uz­ne­se­nia pod­ľa § 215 ods. 1 TP za pou­ži­tia tam uve­de­né­ho prís­luš­né­ho pís­me­na, sa­moz­rej­me, za pred­pok­la­du, že nie sú da­né zá­kon­né dô­vo­dy na pri­ja­tie iné­ho ty­pu roz­hod­nu­tia v tres­tnom ko­na­ní (napr. uz­ne­se­nie o pos­tú­pe­ní ve­ci pod­ľa § 214 TP ale­bo pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia jed­ným z dô­vo­dov pod­ľa § 228 TP). V praxi sa však po­mer­ne čas­to roz­chá­dza­jú ná­zo­ry, v kto­rom štá­diu ko­na­nia a v akej for­me mu­sí ob­vi­ne­ný priz­nať stí­ha­ný sku­tok, aby vô­bec moh­lo dôjsť k us­ku­toč­ne­niu do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, čas­to sa vy­sky­tu­jú proti­chod­né ná­zo­ry oh­ľa­dom sku­toč­nos­ti, ke­dy a v akej for­me mu­sí byť vy­ko­na­né priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho.

 Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho a s tým spo­je­né práv­ne účin­ky

 V pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né kon­šta­to­vať, že sa­mot­né priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho k stí­ha­né­mu skut­ku na ap­li­ká­ciu in­šti­tú­tu do­ho­dy o vi­ne a tres­te ne­pos­ta­ču­je, pre­to­že je ne­vyh­nut­né, aby ten­to pos­tup od­ôvod­ňo­va­li cel­ko­vé vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia, a aby priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho bo­lo pod­po­ro­va­né aj iný­mi zá­kon­ne vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, v prí­pa­de do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia ne­mô­že byť priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho pre zá­ver o je­ho vi­ne osa­mo­te­né, te­da bez pod­po­ry iných pria­mych a ne­pria­mych dô­ka­zov. Skú­ma­nie sku­toč­nos­ti, či vy­ko­na­né dô­ka­zy ta­ký­to zá­ver pos­ky­tu­jú je pl­ne v kom­pe­ten­cii pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu­sí všet­ky re­le­van­tné skut­ko­vé okol­nos­ti vy­hod­no­tiť pod­ľa § 2 ods. 12  TP tak, aby ini­cio­va­nie do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia bo­lo vy­ko­na­né pl­ne v sú­la­de s ust. § 2 ods. 1, ods. 10 TP.

 Na tom­to mies­te je tak­tiež dô­vod­né dopl­niť, že po­kiaľ ob­vi­ne­ný priz­ná­va vi­nu k ur­či­té­mu skut­ku na úče­ly uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­te, mu­sí byť je­ho priz­na­nie vy­ko­na­né ku všet­kým okol­nos­tiam je­ho spá­chania, vrá­ta­ne tých, kto­ré pod­mie­ňu­jú je­ho vy­ššiu tres­tnú sadz­bu (kto­ré napĺňa­jú kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu). To zna­me­ná, že ak chce ob­vi­ne­ný uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te vo vzťa­hu k ur­či­té­mu skut­ku, mu­sí je­ho spá­chanie priz­nať v ce­lom roz­sa­hu, bez vý­hrad, čo v ro­vi­ne hmot­no-práv­nej zna­me­ná, že mu­sí priz­nať spá­chanie skut­ku v zmys­le je­ho us­tá­le­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, vrá­ta­ne napl­ne­ných kva­li­fi­kač­ných zna­kov. V opač­nom prí­pa­de, te­da po­kiaľ ob­vi­ne­ný priz­ná­va spá­chanie skut­ku len v je­ho zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te (napr. uz­ná­va len spá­chanie ma­lej ško­dy), av­šak je­ho spá­chanie v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te nep­riz­ná­va (ne­súh­la­sí so spô­so­be­ním väč­šej ško­dy), ne­mož­no ta­ké­to priz­na­nie ak­cep­to­vať na úče­ly ús­peš­né­ho uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

 Za pou­ži­tia gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du ust. § 232 ods. 1 TP je zrej­mé, že spl­ne­nie tam uve­de­ných pod­mie­nok mu­sí byť ku­mu­la­tív­ne da­né eš­te pred tým, než pro­ku­rá­tor vô­bec za­čne ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Po­ve­da­né inak, naj­prv mu­sia byť sú­čas­ne da­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky uve­de­né v ust. § 232 ods. 1 TP a až po­tom, mož­no vô­bec za­čať ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Uve­de­né pria­mo vy­plý­va aj z dô­vo­do­vej sprá­vy k TP zo dňa 26.05.2004[9] a rov­na­ko aj z ust. § 3 ods. 3 vy­hláš­ky č. 619/2005.[10]

 Otáz­ne však je, v kto­rom kon­krét­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia a naj­mä v akej for­me mu­sí byť da­ná pod­mien­ka pod bo­dom 4/, te­da, že ob­vi­ne­ný sa mu­sí ku spá­chaniu skut­ku priz­nať a uz­nať svo­ju vi­nu. V praxi sa vy­sky­tu­jú si­tuácie, v rám­ci kto­rých sa ob­vi­ne­ný po­čas svoj­ho vý­slu­chu ku spá­chaniu skut­ku nep­riz­ná, no na­priek to­mu­to fak­tu, žia­da vy­ko­nať ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Ide naj­mä o prí­pa­dy, keď sa ob­vi­ne­ný v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu po vy­da­ní uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pred vy­šet­ro­va­te­ľom (pro­ku­rá­to­rom) k spá­chaniu skut­ku vô­bec nep­riz­ná, av­šak na­priek tej­to sku­toč­nos­ti súh­la­sí s pos­tu­pom pod­ľa § 232 a § 233 TP, ba do­kon­ca o ta­ký­to pos­tup nes­kôr vý­slov­ne žia­da. Ob­ja­vu­jú sa aj prí­pa­dy, keď ob­vi­ne­ný v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu po zá­kon­nom pou­če­ní uve­die, že chce ko­nať o do­ho­de o vi­ne a tres­te, av­šak po­kiaľ ide o sa­mot­ný sku­tok, k ne­mu vy­uži­je svo­je zá­kon­né op­ráv­ne­nie pod­ľa § 34 ods. 1 TP a od­miet­ne vy­po­ve­dať. Rov­na­ko ne­zried­ka­vé sú i prí­pa­dy, v kto­rých ob­vi­ne­ný pri svo­jom vý­slu­chu svo­ju vi­nu vô­bec neuz­ná (tú­to vý­slov­ne po­pie­ra) a až nap­rík­lad pri preš­tu­do­va­ní vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pod­ľa § 208 ods. 1 TP do zá­zna­mu o tom­to úko­ne, po­dá pod­net na ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te. V ne­pos­led­nom ra­de, oje­di­ne­lý­mi nie sú ani si­tuácie, keď ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho pro­ku­rá­to­ro­vi pí­som­ne ale­bo te­le­fo­nic­ky po ukon­če­ní vy­šet­ro­va­nia ozná­mi, že ob­vi­ne­ný má zá­ujem ko­nať o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Je te­da aj v ta­kých­to prí­pa­doch pro­ku­rá­tor op­ráv­ne­ný za­čať ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te ale­bo nie?

 K vy­ššie nas­to­le­nej otáz­ke je pot­reb­né prio­rit­ne uviesť, že sa­mot­né ust. § 232 ods. 1 TP neob­sa­hu­je vý­slov­ný prí­kaz, že ob­vi­ne­ný sa mu­sí dob­ro­voľ­ne priz­nať v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu a uz­nať svo­ju vi­nu pria­mo do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho. S pou­ka­zom na ten­to fakt, za úva­hu sto­jí po­tom naj­mä ďal­šia otáz­ka, či by bo­lo pos­ta­ču­jú­ce, po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný priz­ná ku spá­chaniu skut­ku v rám­ci pod­ne­tu, kto­rým ini­ciu­je do­ho­do­va­cie ko­na­nie (napr. po­kiaľ v pí­som­nej žia­dos­ti ad­re­so­va­nej pro­ku­rá­to­ro­vi uve­die, že chce ko­nať o do­ho­de o vi­ne a tres­te a za tým úče­lom sa k či­nu priz­ná­va a uz­ná­va svo­ju vi­nu).

 Po­kiaľ by bo­lo to­tiž us­ta­no­ve­nie § 232 ods. 1 TP vy­kla­de­né tak, že ob­vi­ne­ný sa mu­sí vždy priz­nať k spá­chaniu skut­ku už v rám­ci svoj­ho pro­ces­né­ho vý­slu­chu, po­tom by us­ta­no­ve­nie § 333 ods. 4 TP (ak súd do­ho­du o vi­ne a tres­te od­miet­ne pod­ľa § 331 ods. 4 a po po­da­ní ob­ža­lo­by sa ko­ná hlav­né po­jed­ná­va­nie, priz­na­nie spá­chania skut­ku ob­vi­ne­ným v ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te ne­mož­no na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pou­žiť ako dô­kaz“) úpl­ne stra­ti­lo svoj vý­znam a sta­lo by sa tak ne­vy­ko­na­teľ­ným. Je pred­sa zrej­mé, že po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný vo fá­ze príp­rav­né­ho ko­na­nia ku spá­chaniu skut­ku priz­ná v rám­ci svo­jej vý­po­ve­de v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho a ten­to vý­sluch bol vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim zá­ko­nu, tak po­tom je ta­ké­to priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho pl­ne pou­ži­teľ­né ako dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 2 TP (z uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 8.7.2014 pod sp. zn. 2 Tdo 35/2014, pri­ja­té­ho ako ju­di­kát pod č. 15/2015 vy­plý­va, že „ak ne­dôj­de k uzav­re­tiu  do­ho­dy o vi­ne a tres­te (§ 232 ods. 9 Tr. por.), pô­vod­né priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho je pou­ži­teľ­né ako pod­klad pre roz­ho­do­va­nie pro­ku­rá­to­ra a sú­du.“). To zna­me­ná, že zá­kon­ne vy­ko­na­ná zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, kto­rá ob­sa­hu­je je­ho priz­na­nie, je to­tiž ako dô­kaz pl­ne pou­ži­teľ­ná aj v ko­na­ní pred sú­dom, a to pre­dov­šet­kým v prí­pa­de ap­li­ká­cie ust. 258 ods. 4 TP, a pri­tom je bez vý­zna­mu, či to­to priz­na­nie us­ku­toč­nil ob­vi­ne­ný nap­rík­lad v úmys­le uza­vrieť do­ho­dou o vi­ne a tres­te, ale­bo v úmys­le do­siah­nuť vy­da­nie uz­ne­se­nia v zmys­le § 216 TP (k to­mu poz­ri Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 11.11.2015 pod sp. zn. 3T­do 48/2015).

 Po­kiaľ by sa však ob­vi­ne­ný priz­nal k spá­chaniu skut­ku v rám­ci pod­ne­tu na ini­cio­va­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te, a tiež po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný v pl­nom roz­sa­hu priz­ná po­čas sa­mot­né­ho do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia, čo je pro­ces­ne za­chy­te­né v zá­pis­ni­ci o tom­to úko­ne, tak ta­ké­to priz­na­nie po­tom s pou­ka­zom na ust. 333 ods. 4 TP v ko­na­ní pred sú­dom ako dô­kaz pou­žiť ne­mož­no. To zna­me­ná, že je ne­vyh­nut­né dôs­led­ne roz­li­šo­vať me­dzi priz­na­ním ob­vi­ne­né­ho, kto­ré je us­ku­toč­ne­né v rám­ci je­ho zá­kon­né­ho vý­slu­chu pos­tu­pom pod­ľa § 121 a nasl. TP, kto­ré je pou­ži­teľ­né ako dô­kaz, a priz­na­ním ob­vi­ne­né­ho, kto­ré bo­lo vy­ko­na­né mi­mo je­ho pro­ces­né­ho vý­slu­chu iba za úče­lom ini­cio­va­nia do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia.

 Pod­por­ne mož­no pou­ká­zať i na us­ta­no­ve­nia § 243 ods. 5 TP[11] a  § 255 ods. 3 TP, v kto­rých je vý­slov­ne uve­de­né, že je mož­né uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te aj po po­da­ní ob­ža­lo­by (v prí­pa­de ust. § 243 ods. 5 TP na ve­rej­nom za­sad­nu­tí v rám­ci pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by a v prí­pa­de ust. § 255 ods. 3 TP na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po je­ho za­ča­tí – ot­vo­re­ní), po­kiaľ o to­to ko­na­nie pre­ja­via stra­ny zá­ujem. Ho­ci sa v oboch zmie­ne­ných prí­pa­doch (pos­tu­poch) us­ta­no­ve­nia § 232 a § 233 TP pou­ži­jú pri­me­ra­ne, tak tu ju nut­né dopl­niť, že us­ta­no­ve­nia § 243 ods. 5 TP a § 255 ods. 3 TP bo­li do sú­čas­nej le­gis­la­tív­nej po­do­by up­ra­ve­né zá­ko­nom č. 262/2011 Z.z., kto­ré­ho zá­me­rom bo­lo ok­rem iné­ho ze­fek­tív­niť pro­ces vy­uží­va­nia pred­met­né­ho od­klo­nu aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, keď­že dov­te­daj­šia práv­na úp­ra­va (t.j. účin­ná do 01.09.2011) umož­ňo­va­la sú­du len ta­ký pos­tup, že v prí­pa­de ak stra­ny pre­ja­vi­li zá­uj­me v štá­diu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te, vrá­til vec pro­ku­rá­to­ro­vi do príp­rav­né­ho ko­na­nia za úče­lom uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­te.    

 Kaž­do­pád­ne, po­kiaľ nap­rík­lad ob­vi­ne­ný a pro­ku­rá­tor v rám­ci pos­tu­pu pod­ľa § 255 ods. 3 TP pre­ja­via zá­ujem ko­nať o do­ho­de o vi­ne a tres­te, v praxi pos­ta­ču­je, keď sa ob­vi­ne­ný priz­ná k spá­chaniu stí­ha­né­ho skut­ku (keď­že vo väč­ši­ne prí­pa­dov tak neu­ro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní) v rám­ci do­ho­dy o vi­ne a tres­te, kto­rú uzat­vá­ra s pro­ku­rá­to­rom pria­mo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. V praxi sú­dov pri­tom po­mer­ne čas­to do­chá­dza k uzat­vá­ra­niu do­hôd o vi­ne a tres­te na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, te­da v štá­diu po po­da­ní ob­ža­lo­by, a to na­priek to­mu, že priz­na­nie a uz­na­nie vi­ny ob­vi­ne­ným ne­bo­lo nik­dy vy­ko­na­né pro­ces­ne pou­ži­teľ­ným spô­so­bom (v rám­ci riad­ne­ho vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho). Pre úpl­nosť je dô­vod­né dopl­niť, že ak však nás­led­ne k sa­mot­né­mu schvá­le­niu tak­to uzav­re­tej do­ho­dy o vi­ne a tres­te na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­dôj­de, ne­mož­no na priz­na­nie us­ku­toč­ne­né za úče­lom uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­te s pou­ka­zom na § 333 ods. 4 TP pri­hlia­dať, keď­že priz­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ne­bo­lo vy­ko­na­né v rám­ci pred­pí­sa­né­ho vý­slu­chu pod­ľa § 258 a nasl. TP.

 V nad­väz­nos­ti na vy­ššie opí­sa­né mož­no pou­ká­zať aj na práv­nu úp­ra­vu pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia (§ 216 TP) a zmie­ru (§ 220 a nasl. TP), kde vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho o spá­cha­ní skut­ku ne­má s pou­ka­zom na § 226 TP tak­tiež po­va­hu dô­ka­zu.[12]  To­tiž vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho ne­má práv­nu po­va­hu priz­na­nia sa ku skut­ko­vým okol­nos­tiam spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, keď­že ide len o vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­ré mô­že byť cel­kom struč­né a úpl­ne všeo­bec­né, že spá­chal sku­tok, pre spá­chanie kto­ré­ho je tres­tne stí­ha­ný, s od­ka­zom na sku­tok opí­sa­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.[13] To zna­me­ná, že po­kiaľ ob­vi­ne­ný na úče­ly pos­tu­pu pod­ľa § 216 TP (rov­na­ko aj na úče­ly zmie­ru pod­ľa § 220 TP) vy­hlá­si, že spá­chal sku­tok, ne­mô­že súd pou­žiť to­to vy­hlá­se­nie ako pod­klad pre uz­na­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho.

 

Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, aj pri tých­to ty­poch od­klo­nov je jed­nou zo zá­kon­ných pod­mie­nok na ich pou­ži­tie, vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho o tom, že spá­chal sku­tok, av­šak to­to vy­hlá­se­nie tak­tiež ne­mu­sí byť vy­ko­na­né už pred sa­mot­ným ini­cio­va­ním toh­to pro­ces­né­ho pos­tu­pu. Nao­pak pos­ta­ču­je, keď ob­vi­ne­ný nap­rík­lad v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu preh­lá­si, že vý­slov­ne súh­la­sí s pos­tu­pom pod­ľa § 216, resp. § 220 TP a po­tom do­da­toč­ne do­lo­ží pí­som­né vy­hlá­se­nie o spá­cha­ní stí­ha­né­ho skut­ku. Po­kiaľ ob­vi­ne­ný súh­la­sí s pos­tu­pom pod­ľa § 216, resp. § 220 TP mô­že pro­ku­rá­tor pí­som­ným po­ky­nom v zmys­le § 3 ods. 2 zá­ko­na č. 550/2003 Z.z. o pro­bač­ných a me­diač­ných úrad­ní­koch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon č. 550/2003“) od­ov­zdať vec me­diač­né­mu a pro­bač­né­mu úrad­ní­ko­vi, u kto­ré­ho už ob­vi­ne­ný vy­ko­ná pot­reb­né vy­hlá­se­nie v po­ža­do­va­nej for­me. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, pos­ta­ču­je aj, po­kiaľ ob­vi­ne­ný po­dá pod­net pro­ku­rá­to­ro­vi (či už pria­mo do zá­pis­ni­ce o svo­jom vý­slu­chu, ale­bo inou vhod­nou for­mou), aby bol v je­ho prí­pa­de ap­li­ko­va­ný pos­tup pod­ľa § 216, resp. § 220 TP, na­čo po­tom pro­ku­rá­tor mô­že vec od­ov­zdať me­diač­né­mu a pro­bač­né­mu úrad­ní­ko­vi, aby ten­to ut­vo­ril pod­mien­ky na roz­hod­nu­tie o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo schvá­le­ní zmie­ru pod­ľa § 3 ods. 1 písm. b) zá­ko­na č. 550/2003.[14] To zna­me­ná, že ani pri oboch tých­to in­šti­tú­toch sa ne­vy­ža­du­je, aby už v štá­diu ini­cio­va­nia me­diač­né­ho ko­na­nia bo­li da­né všet­ky pod­mien­ky pre­ci­zo­va­né v ust. § 216 ods. 1, resp. ust. § 220 ods. 1 TP, keď­že do­siah­nu­tie ich napl­ne­nia je prá­ve úče­lom me­diač­né­ho ko­na­nia. Rov­na­ko je vhod­né upo­zor­niť na sku­toč­nosť, že pod­ľa § 3 ods. 2 zá­ko­na č. 550/2003 je mož­né ini­cio­vať me­diač­né ko­na­nie z pod­ne­tu poš­ko­de­né­ho ale­bo ob­vi­ne­né­ho, pri­čom o tom pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník bez zby­toč­né­ho od­kla­du pí­som­ne in­for­mu­je prís­luš­ný or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní; na ús­peš­né vy­ko­na­nie me­diá­cie je po­tom pot­reb­ný pí­som­ný súh­las pred­se­du se­ná­tu ale­bo sa­mo­sud­cu a v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­to­ra. V súhr­ne mož­no kon­šta­to­vať, že by bo­lo vhod­né, aby pri všet­kých tých­to in­šti­tú­toch (pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, zmier, do­ho­da o vi­ne a tres­te) bo­la práv­na úp­ra­va nas­ta­ve­ná tak, aby bo­lo zrej­mé, ke­dy (v kto­rom štá­diu ko­na­nia) mu­sia byť da­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky na ich ini­cio­va­nie a nás­led­nú ap­li­ká­ciu.

 V súhr­ne sa pre­to ja­ví, že pod­mien­kou uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­te nie je, aby sa ob­vi­ne­ný k stí­ha­né­mu skut­ku ne­vyh­nut­ne priz­nal a uz­nal svo­ju vi­nu v rám­ci svoj­ho pro­ces­né­ho vý­slu­chu, ale pos­ta­ču­je, ak tak uči­ní aj inou for­mou vo fá­ze, kto­rá pred­chá­dza sa­mot­né­mu do­ho­do­va­cie­mu ko­na­niu, pri­čom ale sa­mot­né priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho mu­sí byť vždy za­chy­te­né aj v zá­pis­ni­ci v zmys­le ust. § 6 ods. 1 vy­hláš­ky č. 619/2005.  To zna­me­ná, že pred sa­mot­ným uzav­re­tím do­ho­dy o vi­ne a tres­te ako kvá­zi dvojstran­ným práv­nym úko­nom, to­mu­to pos­tu­pu vždy pred­chá­dza vy­ho­to­ve­nie zá­pis­ni­ce o prie­be­hu toh­to úko­nu, čo vy­plý­va aj z ust. § 6 ods. 1 vy­hláš­ky č. 619/2005. Po­kiaľ ob­vi­ne­ný priz­ná a uz­ná svo­ju vi­nu, príj­me navr­ho­va­ný trest, spí­še sa o prie­be­hu toh­to úko­nu spo­mí­na­ná zá­pis­ni­ca, sú­čas­ťou kto­rej sú, sa­moz­rej­me, prís­luš­né pou­če­nia ob­vi­ne­né­ho, ale pre­dov­šet­kým vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho, že sa k spá­chaniu skut­ku dob­ro­voľ­ne a slo­bod­ne priz­ná­va a uz­ná­va svo­ju vi­nu, pri­čom sú­čas­ne súh­la­sí aj s navr­ho­va­ným tres­tom, prí­pad­ne s navr­ho­va­ným ochran­ným opat­re­ním. Sa­moz­rej­me zá­pis­ni­cu o prie­be­hu do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia pod­pí­še na znak súh­la­su s ňou ob­vi­ne­ný, je­ho ob­haj­ca, poš­ko­de­ný, prí­pad­ne zú­čas­tne­ná oso­ba, ak sú účas­tní úko­nu a, sa­moz­rej­me, aj pro­ku­rá­tor.

 Pre úpl­nosť je však k ve­ci pot­reb­né do­dať, že v prí­pa­de ak sa ob­vi­ne­ný k stí­ha­né­mu skut­ku priz­ná až v rám­ci do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia a v prí­pa­de, že nap­rík­lad v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu po­čas vy­šet­ro­va­nia od­mie­tol k ve­ci vy­po­ve­dať, resp. v rám­ci vý­po­ve­de sa ku skut­ku nep­riz­nal, je na oso­bit­nom po­sú­de­ní, či mož­no tú­to sku­toč­nosť po­sú­diť do do­hod­nu­té­ho roz­sud­ku pod­ľa § 233 ods. 2 písm. b) TP, ako aj napl­ne­nie po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti pod­ľa § 36 písm. l) TZ, kto­rou je priz­na­nie sa k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu a je­ho úp­rim­né oľu­to­va­nie. Po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť up­ra­ve­ná v us­ta­no­ve­ní v § 36 psím. l) TZ to­tiž vy­ža­du­je ku­mu­la­tív­ne spl­ne­nie dvoch pod­mie­nok, kto­rý­mi sú priz­na­nie sa ku skut­ku a je­ho úp­rim­né oľu­to­va­nie. Ne­mož­no pre­to priz­nať napl­ne­nie tej­to po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti ob­vi­ne­né­mu len za si­tuácie, že sa ku skut­ku priz­ná, ho­ci z je­ho pos­to­ja k spá­cha­né­mu skut­ku vy­plý­va, že je­ho spá­chanie vô­bec ne­ľu­tu­je. Ak to­tiž ob­vi­ne­ný žia­da vy­ko­nať do­ho­do­va­cie ko­na­nie nap­rík­lad až na zá­ver vy­šet­ro­va­nia, ale­bo až v štá­diu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v rám­ci pos­tu­pu pod­ľa § 255 ods. 3 TP, a to naj­mä pod ťar­chou iných dô­ka­zov, čo mož­no hod­no­tiť z je­ho stra­ny ako ur­či­tú kal­ku­lá­ciu, ne­mož­no z toh­to je­ho pos­to­ja auto­ma­tic­ky vy­vo­dzo­vať aj zá­ver, že úp­rim­ne a sku­toč­ne ľu­tu­je spá­chanie skut­ku. Na stra­ne dru­hej je však ne­vyh­nut­né poz­na­me­nať, že aj v prí­pa­de po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný k stí­ha­né­mu skut­ku priz­ná až v rám­ci do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia a po­kiaľ aj je­ho spá­chanie sku­toč­ne úp­rim­ne ľu­tu­je, mož­no mu po­tom priz­nať po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 37 písm. l) TZ, na­koľ­ko tá­to nie je via­za­ná na kon­krét­ne štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia.[15] Hod­no­te­nie napl­ne­nia, resp. ne­napl­ne­nia tej­to okol­nos­tí je však pot­reb­né hod­no­tiť mi­mo­riad­ne cit­li­vo, pri­čom hlav­ným de­ter­mi­nan­tom toh­to po­sú­de­nia je sa­mot­ný pos­toj ob­vi­ne­né­ho k po­su­dzo­va­né­mu skut­ku po­čas tres­tné­ho ko­na­nia.  

 

Zá­ver

 

Zrej­me by bo­lo vhod­né, aby bol vy­ššie opí­sa­ný spor­ný pr­vok pri vy­uží­va­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te od­strá­ne­ný zme­nou dot­knu­tej práv­nej úp­ra­vy, a pre­to mož­no navr­hnúť, aby bo­lo ust. § 232 ods. 1 TP for­mu­lo­va­né nas­le­dov­ne:

 

 „Ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú zá­ver, že sku­tok je tres­tným či­nom a spá­chal ho ob­vi­ne­ný, kto­rý sa k spá­chaniu skut­ku priz­nal, uz­nal vi­nu a dô­ka­zy nas­ved­ču­jú prav­di­vos­ti je­ho priz­na­nia, mô­že pro­ku­rá­tor s ob­vi­ne­ným uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te. Ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te mô­že pro­ku­rá­tor za­čať na pod­net ob­vi­ne­né­ho, ale­bo aj bez ta­ké­ho pod­ne­tu.“

 

Al­ter­na­tív­ne mož­no tiež navr­hnúť zne­nie pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia for­mu­lo­vať nas­le­dov­ne:

„Ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú zá­ver, že sku­tok je tres­tným či­nom a spá­chal ho ob­vi­ne­ný, kto­rý slo­bod­ne, váž­ne a zro­zu­mi­teľ­ne vy­hlá­sil, že spá­chal sku­tok, pre kto­rý je stí­ha­ný, a dô­ka­zy nas­ved­ču­jú prav­di­vos­ti je­ho vy­hlá­se­nia, mô­že pro­ku­rá­tor s ob­vi­ne­ným uza­vrieť do­ho­du o vi­ne a tres­te. Do­ho­do­va­cie ko­na­nie mož­no za­čať na pod­net ob­vi­ne­né­ho, ale­bo aj bez ta­ké­ho pod­ne­tu.“

V nad­väz­nos­ti na le­gis­la­tív­nu zme­nu vo vy­ššie uve­de­nej al­ter­na­tí­ve by bo­lo ne­vyh­nut­né up­ra­viť aj zne­nie ust. § 333 ods. 4 TP, kto­ré by po no­ve­le moh­lo znieť nas­le­dov­ne:

„Ak súd do­ho­du o vi­ne a tres­te od­miet­ne pod­ľa § 331 ods. 4 a po po­da­ní ob­ža­lo­by sa ko­ná hlav­né po­jed­ná­va­nie, vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho o spá­cha­ní stí­ha­né­ho skut­ku, ne­mož­no na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pou­žiť ako dô­kaz.“

 

Z tak­to for­mu­lo­va­nej práv­nej úp­ra­vy by bo­lo zrej­mé, že priz­na­nie (vy­hlá­se­nie) ob­vi­ne­né­ho je zá­kon­nou pod­mien­kou až pre sa­mot­né uzat­vo­re­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te, nie pre ini­cio­va­nie do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia. Ob­dob­nú práv­nu úp­ra­vu ob­sa­hu­je aj Čes­ká re­pub­li­ka v Tres­tním řáde č. 141/1960 Zb. v ust § 175a ods. 1. Tu je vhod­né pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že čes­ká práv­na úp­ra­va ne­po­čí­ta s priz­na­ním vi­ny ob­vi­ne­né­ho, ale len s je­ho vy­hlá­se­ním o vi­ne (poz­ri ust. § 175a ods. 3 Tres­tní­ho řádu), čo ko­reš­pon­du­je s na­šou práv­nou úp­ra­vou pri pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a zmie­ri.  

 Z uve­de­né­ho po­tom vy­plý­va, že to­to priz­na­nie (vy­hlá­se­nie) mu­sí byť pro­ces­ne za­chy­te­né v zá­pis­ni­ci o ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te (ne­ma­lo by mať pre­to po­va­hu dô­ka­zu) a to­to priz­na­nie (vy­hlá­se­nie) ob­vi­ne­né­ho by te­da pred­chá­dza­lo sa­mot­né­mu uzat­vo­re­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te. Zá­kon­ná zme­na v pr­vej al­ter­na­tí­ve by ob­sa­ho­vo nad­vä­zo­va­la aj na práv­nu úp­ra­vu pre­ci­zo­va­nú v ust. § 4 bod 2 vy­hláš­ky č. 619/2005 Z.z. a rov­na­ko by ko­reš­pon­do­va­la so zne­ním ust. § 333 ods. 4 TP.

 Na­vy­še, uve­de­ná le­gis­la­tív­na zme­na by v ko­neč­nom dôs­led­ku po­sil­ni­la aj práv­ne pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pri tom­to ty­pe od­klo­nu, na­koľ­ko by mal is­to­tu, že je­ho priz­na­nie vy­ko­na­né iba za tým­to úče­lom v inej for­me než v pro­ces­nom vý­slu­chu, ne­mô­že byť v ko­neč­nom dôs­led­ku pou­ži­té ako dô­kaz o je­ho vi­ne.

 

 

 

Diskusia