Pár poznámok k zákonu o obetiach trestných činov

 

                    Pár poz­ná­mok k zá­ko­nu o obe­tiach tres­tných či­nov

   

npor. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec – vy­šet­ro­va­teľ PZ

 

Jed­ným z dl­ho­do­bo za­beh­nu­tých sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa tres­tné­ho prá­va v pod­mien­kach SR je trend pod­prie­mer­ných no­ve­li­zá­cií tres­tnop­ráv­nych kó­dexov. Vý­nim­kou v tom­to tren­de nie je ani zá­kon č. 274/2017 Z.z. o obe­tiach tres­tných či­nov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov účin­ný od 01.01.2018 (ďa­lej len zá­kon o obe­tiach/ZoO)[1]. Z hľa­dis­ka za­cho­va­nia nor­mál­nos­ti je však pot­reb­né na tie­to ne­dos­tat­ky upo­zor­ňo­vať. Zá­kon bol navr­hnu­tý v „...pra­cov­nej sku­pi­ny zria­de­nej mi­nis­ter­stvom spra­vod­li­vos­ti, kto­rej člen­mi sú ok­rem zá­stup­cov mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti zá­stup­co­via Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Mi­nis­ter­stva prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Mi­nis­ter­stva zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Mi­nis­ter­stva fi­nan­cií Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Koor­di­nač­no-me­to­dic­ké­ho cen­trum pre ro­do­vo pod­mie­ne­né a do­má­ce ná­si­lie, fa­kul­ty prá­va Pa­neu­róp­skej vy­so­kej ško­ly, Li­gy za ľud­ské prá­va a ďal­ších od­bor­ní­kov z praxe.“[2]

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že stav ochra­ny osôb poš­ko­de­ných tres­tným či­nom resp. obe­tí tres­tných či­nov je z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va nao­zaj ža­lost­ný. Sku­toč­nosť, keď je ob­čan pos­tih­nu­tý proti­práv­nym ko­na­ním, to­to ko­na­nie riad­ne ozná­mi na po­lí­cií, po­čas prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia riad­ne spolu­pra­cu­je, dos­ta­vu­je sa na úko­ny, navr­hu­je dô­ka­zy, po­dá­va opa­ko­va­né vý­po­ve­de atď. nás­led­ne sa po nie­koľ­ko me­sač­nom ale­bo nie­koľ­ko roč­nom vy­šet­ro­va­ní dos­ta­ne vec pred súd, kde je pre­jed­ná­va­ná tak­tiež nie­koľ­ko me­sia­cov prí­pad­ne ro­kov a na kon­ci súd roz­hod­ne s od­ka­zom, aby poš­ko­de­ný po­dal na od­sú­de­né­ho ci­vil­nop­ráv­nu ža­lo­bu­za úče­lom za­bez­pe­če­nia náh­ra­dy ško­dy je nao­zaj ďa­le­ko za hra­ni­ca­mi fun­kčné­ho sys­té­mu ochra­ny.

To či uve­de­ný stav zvrá­ti zá­kon o obe­tiach je na­te­raz z poh­ľa­du auto­ra skôr naiv­ná ako reál­na pred­sta­va. Zá­kon ob­sa­hu­je niek­to­ré sna­hy, kto­ré mož­no po­va­žo­vať za po­zi­tív­ne, av­šak ich nor­ma­tív­ne zob­ra­ze­nie je dis­ku­ta­bil­né.Autor sa za­me­ria na niek­to­ré „ka­zít­ka“ práv­nej nor­my.

 Trest­ný po­ria­dok:

 § 2  ods. 21 TP de­fi­nu­je no­vú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia. Autor pri­po­mí­na, že zá­sa­dy pred­sta­vu­jú uni­kát­ny druh[3] práv­nej nor­my, na­koľ­ko v se­be ob­sa­hu­jú aj inter­pre­tač­ný či ap­li­kač­ný ko­rek­tív. No­vá zá­sa­da znie: „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd sú po­vin­né v prie­be­hu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia umož­niť poš­ko­de­né­mu pl­né up­lat­ne­nie je­ho práv, o kto­rých ho tre­ba riad­ne, vhod­ným spô­so­bom a zro­zu­mi­teľ­ne pou­čiť. Tres­tné ko­na­nie sa mu­sí viesť s pot­reb­nou oh­ľa­dupl­nos­ťou k poš­ko­de­né­mu. Tre­ba zoh­ľad­niť je­ho osob­nú si­tuáciu a okam­ži­té pot­re­by, vek, poh­la­vie, prí­pad­né zdra­vot­né pos­tih­nu­tie a je­ho vy­spe­losť a zá­ro­veň pl­ne reš­pek­to­vať je­ho fy­zic­kú, men­tál­nu a mo­rál­nu in­teg­ri­tu. Us­ta­no­ve­nia oso­bit­né­ho zá­ko­na o prá­vach obe­tí tres­tných či­nov tým nie sú dot­knu­té.“ V sú­vis­los­ti s no­vou zá­sa­dou dô­vo­do­vá sprá­va pou­ží­va po­jem „za­ve­de­ním po­vin­nos­ti“ OČTK a sú­dom.[4]

Ak by sme s ur­či­tou dáv­kou fan­tá­zie pre­kon­ver­to­va­li uve­de­ný text priš­li by sme na to, že štát má za to, že OČTK a sú­dy ak­tív­ne brá­ni­li poš­ko­de­né­mu v up­lat­ňo­va­ní je­ho práv a to po­čas ce­lej dĺžky tres­tné­ho ko­na­nia, poš­ko­de­né­ho vhod­ne a zro­zu­mi­teľ­ne ne­pou­čo­va­li o je­ho prá­vach, ďa­lej bo­li neoh­ľa­dupl­né a ne­zoh­ľad­ňo­va­li ta­ké či­ni­te­le ako: „okam­ži­té pot­re­by, vek, poh­la­vie, prí­pad­né zdra­vot­né pos­tih­nu­tie a je­ho vy­spe­losť a zá­ro­veň pl­ne reš­pek­to­vať je­ho fy­zic­kú, men­tál­nu a mo­rál­nu in­teg­ri­tu“. Ďalej sa zdá, že OČTK a súd, aby sa vy­hol dru­hot­nej vik­ti­mi­zá­cií ( o tej bu­de tiež reč) bu­dú mu­sieť s poš­ko­de­ným „pra­co­vať“ a to zdá sa pod­ľa pre­vie­rok zdra­vot­ných zá­zna­mov, fy­zic­kých pre­vie­rok, či do­taz­ní­kov o men­tál­nej a mo­rál­nej in­teg­ri­te. Zá­kon o obe­tiach tres­tných či­nov ho­vo­rí o obe­tiach pri­čom § 2 ods. 21 TP pra­cu­je s poj­mom poš­ko­de­ný. Nej­de te­da len o obe­te ná­sil­ných tres­tných či­nov ako by sa nám moh­lo zdať, ale aj napr.spolu­ma­ji­te­ľa ve­ci, kto­rá bo­la pred­me­tom tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci. Na jed­nej stra­ne autor chá­pe dô­vo­dy, kto­ré vied­li k ob­sa­hu tej­to nor­my. Po­cho­pe­nie však kon­čí v bo­de, keď ten is­tý zá­ko­no­dar­ca zru­šil us­ta­no­ve­nie § 49 Tres­tné­ho zá­ko­na kto­ré zne­lo: „(1) Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní je po­vin­ný pri pr­vom kon­tak­te s poš­ko­de­ným pos­kyt­núť mu v pí­som­nej for­me in­for­má­cie o je­ho prá­vach v tres­tnom ko­na­ní a o or­ga­ni­zá­ciách na po­moc poš­ko­de­ným vrá­ta­ne slu­žieb ni­mi pos­ky­to­va­ných. (2) Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd je po­vin­ný poš­ko­de­né­ho o je­ho prá­vach pou­čiť a pos­kyt­núť mu pl­nú mož­nosť na ich up­lat­ne­nie. Ak je spô­so­bi­losť poš­ko­de­né­ho ro­zu­mieť pou­če­niu ov­plyv­ne­ná je­ho osob­ný­mi vlas­tnos­ťa­mi, poš­ko­de­né­mu sa je­ho prá­va pri­me­ra­ne vy­sve­tlia tak, aby to­mu ro­zu­mel. (3) V zá­vis­los­ti od oso­bit­ných po­trieb a osob­ných po­me­rov poš­ko­de­né­ho a od dru­hu ale­bo po­va­hy tres­tné­ho či­nu pos­kyt­ne or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní poš­ko­de­né­mu in­for­má­cie o a) mož­nos­tiach pos­kyt­nu­tia ne­vyh­nut­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti, b) dru­hoch špe­cia­li­zo­va­nej pod­po­ry vrá­ta­ne psy­cho­lo­gic­kej pod­po­ry, o os­tat­ných dru­hoch pod­po­ry, kto­rá sa mu mô­že pos­kyt­núť a o náh­rad­nom uby­to­va­ní c) pos­tu­poch tý­ka­jú­cich sa po­da­nia tres­tné­ho ozná­me­nia a o pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho v sú­vis­los­ti s tý­mi­to pos­tup­mi, d) pod­mien­kach pos­kyt­nu­tia ochra­ny v prí­pa­de hroz­by ne­bez­pe­čen­stva oh­ro­ze­nia ži­vo­ta ale­bo zdra­via ale­bo znač­nej ško­dy na ma­jet­ku, e) pod­mien­kach zís­ka­nia prís­tu­pu k práv­ne­mu po­ra­den­stvu ale­bo práv­nej po­mo­ci, f) prá­ve na tl­mo­če­nie a prek­lad, g) opat­re­niach na ochra­nu je­ho zá­uj­mov, o kto­ré mô­že po­žia­dať, ak má byd­lis­ko v inom člen­skom štá­te Európ­skej únie, h) pos­tu­poch do­má­ha­nia sa náp­ra­vy v prí­pa­de po­ru­še­nia svo­jich práv v tres­tnom ko­na­ní zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, i) mož­nos­ti a pod­mien­kach uzav­re­tia zmie­ru, ale­bo o j) mož­nos­ti a pod­mien­kach náh­ra­dy trov poš­ko­de­né­ho“ a nás­led­ne tú­to práv­nu nor­mu nah­ra­dil no­vou nor­mou a to § 49 TP „Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd je po­vin­ný poš­ko­de­né­ho o je­ho prá­vach pou­čiť pod­ľa toh­to zá­ko­na a pos­kyt­núť mu pl­nú mož­nosť na ich up­lat­ne­nie“ 

Jej stro­hý ob­sah ďa­lej zá­ko­no­dar­ca „pre­ci­zo­val“us­ta­no­ve­ním § 4 ZoO kto­ré k in­for­mač­nej po­vin­nos­ti za­vä­zu­jú vý­luč­ne po­li­caj­ta a pro­ku­rá­to­ra a nie súd ako je to v § 2 ods. 21 TP. Ako če­reš­nič­ku autor ďa­lej uvá­dza, že ok­rem po­vin­nos­ti po­li­caj­ta na zoh­ľad­ne­nie „osob­nej si­tuácie a okam­ži­té pot­re­by, vek, poh­la­vie, prí­pad­né zdra­vot­né pos­tih­nu­tie a je­ho vy­spe­losť a zá­ro­veň pl­ne reš­pek­to­vať je­ho fy­zic­kú, men­tál­nu a mo­rál­nu in­teg­ri­tu(§2 ods. 21TP) pri­hliad­nuť aj na ...ro­zu­mo­vú a vô­ľo­vú vy­spe­losť, zdra­vot­ný stav vrá­ta­ne psy­chic­ké­ho sta­vu a cha­rak­te­ru tres­tné­ho či­nu...(§ 4 ods. 2 ZoO) a zdá sa že ani to nie je dosť a pre­to v (§ 3 ods. 4 ZoO) „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, sú­dy a sub­jek­ty pos­ky­tu­jú­ce po­moc obe­tiam sú po­vin­né in­for­mo­vať obeť o jej prá­vach jed­no­du­chým a pre ňu zro­zu­mi­teľ­ným spô­so­bom. Oso­bit­ne pri­hlia­da­jú na ťaž­kos­ti pri po­ro­zu­me­ní ale­bo ko­mu­ni­ká­cii vy­plý­va­jú­ce z ur­či­té­ho dru­hu zdra­vot­né­ho pos­tih­nu­tia, zna­los­ti ja­zy­ka, ako aj na ob­me­dze­nú schop­nosť obe­te vy­jad­ro­vať sa.“

 Dô­vo­do­vá sprá­va ide o kus ďa­lej keď ne­nor­ma­tív­ne k § 4 uvá­dza: „V od­se­ku 2 je uve­de­ný ka­ta­lóg, resp. roz­sah in­for­má­cií, kto­rý ko­reš­pon­du­je so zne­ním čl. 4 smer­ni­ce, pri­čom je dopl­ne­ný o tzv. ma­te­riál­ny ko­rek­tív (od­ôvod­ne­né pot­re­by obe­te v zá­vis­los­ti od jej ve­ku, zdra­vot­né­ho sta­vu, dru­hu tres­tné­ho či­nu a pod.). Z toh­to dô­vo­du nie je pot­reb­né vždy a kaž­dej obe­ti pos­kyt­núť všet­ky in­for­má­cie vy­me­dze­né v dot­knu­tom us­ta­no­ve­ní. Rov­na­ký roz­sah in­for­má­cií je po­vin­ný pos­kyt­núť po­li­cajt a aj pro­ku­rá­tor, viď od­sek 3“.[5]

Aký je te­da no­vý roz­sah pou­če­nia oso­by? Po­li­cajt pou­ču­je obeť( § 4 ods. 2 ZoO)o „a) pos­tu­poch tý­ka­jú­cich sa po­da­nia ozná­me­nia o sku­toč­nos­tiach, že bol spá­cha­ný trest­ný čin (ďa­lej len „tres­tné ozná­me­nie“) a o prá­vach a po­vin­nos­tiach obe­te, kto­rá má pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní v sú­vis­los­ti s tý­mi­to pos­tup­mi, b) sub­jek­toch pos­ky­tu­jú­cich po­moc obe­tiam, kon­tak­tných úda­joch na tie­to sub­jek­ty a for­me od­bor­nej po­mo­ci, kto­rá sa jej mô­že pos­kyt­núť pod­ľa toh­to zá­ko­na, c) mož­nos­tiach pos­kyt­nu­tia ne­vyh­nut­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti d) prís­tu­pe k práv­nej po­mo­ci e) pod­mien­kach pos­kyt­nu­tia ochra­ny v prí­pa­de hroz­by ne­bez­pe­čen­stva oh­ro­ze­nia ži­vo­ta ale­bo zdra­via ale­bo znač­nej ško­dy na ma­jet­ku,f) prá­ve na tl­mo­če­nie a prek­lad, g) opat­re­niach na ochra­nu jej zá­uj­mov, o kto­ré mô­že po­žia­dať, ak má byd­lis­ko v inom člen­skom štá­te, h) pos­tu­poch do­má­ha­nia sa náp­ra­vy v prí­pa­de po­ru­še­nia svo­jich práv v tres­tnom ko­na­ní zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, i) kon­tak­tných úda­joch na ko­mu­ni­ká­ciu v sú­vis­los­ti s ve­cou, v kto­rej je obe­ťou, j) pos­tu­poch sú­vi­sia­cich s up­lat­ne­ním ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy v tres­tnom ko­na­ní, k) pos­tu­poch me­diá­cie v tres­tnom ko­na­ní, l) mož­nos­ti a pod­mien­kach uzav­re­tia zmie­ru, m) mož­nos­ti a pod­mien­kach náh­ra­dy trov tres­tné­ho ko­na­nia obe­te, kto­rá má pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho.“ Roz­diel s pre­doš­lou práv­nou úp­ra­vou § 49 je jed­no­du­cho­dych­be­rú­ci.

A nie len to, kým pre­doš­lá práv­na úp­ra­va od po­li­caj­ta po­ža­do­va­la, aby oso­by pou­čo­val stá­le a vždy,[6] sú­čas­ná nor­ma mu za úlo­hu kla­die roz­siah­le zis­ťo­va­nie sta­vu obe­te a nás­led­nej „po­vin­nosť pou­čiť“ ju se­lek­tív­ne a adap­ta­bil­ne.

Je však nut­né ro­zoz­ná­vať ke­dy ide o obeť a ke­dy ide o poš­ko­de­né­ho. Pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy: „Obe­ťou na úče­ly toh­to zá­ko­na tre­ba ro­zu­mieť len fy­zic­kú oso­bu, kto­rej bo­lo ub­lí­že­né na zdra­ví, spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da, mo­rál­na ale­bo iná ško­da ale­bo bo­li po­ru­še­né či oh­ro­ze­né jej zá­ko­nom chrá­ne­né prá­va ale­bo slo­bo­dy“ či „Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je pro­ces­né pos­ta­ve­nie obe­te ako „poš­ko­de­né­ho“, kto­rým mô­že byť aj práv­nic­ká oso­ba na roz­diel od obe­te, kto­rou mô­že byť len fy­zic­ká oso­ba ale­bo za ur­či­tých okol­nos­tí prí­buz­ný“[7] prí­pad­ne viď § 46 ods. 1 TP je „poš­ko­de­ný je oso­ba, kto­rej bo­lo tres­tným či­nom ub­lí­že­né na zdra­ví, spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá, mo­rál­na, ale­bo iná ško­da ale­bo bo­li po­ru­še­né či oh­ro­ze­né jej iné zá­ko­nom chrá­ne­né prá­va ale­bo slo­bo­dy...“[8]

Zá­ko­no­dar­ca te­da na jed­nej stra­ne za­vie­dol po­mer­ne pres­ný ok­ruh in­for­má­cií kto­ré mu­sia byť obe­ti tres­tné­ho či­nu spros­tred­ko­va­né, na dru­hej stra­ne ale za­bu­dol, že no­vým § 49 TP ako aj § 4 ods. 2 ZoO ne­roz­ší­ril a ani neš­pe­ci­fi­ko­val ok­ruh osôb, kto­ré mu­sí OČTK in­for­mo­vať, na­koľ­ko pô­vod­ný § 49 TP pra­co­val s poj­mom poš­ko­de­ný (vzhľa­dom k úp­ra­ve neo­beť a zá­stup­ca PO).Ten­to bol zru­še­ný a nah­ra­de­ný vág­nou nor­mou, pri­čom pod­rob­ne špe­ci­fi­ko­val iba prá­va obe­te (te­da len špe­ci­fic­ká FO). Zá­stup­co­via PO tak po no­vom ani neobdr­žia pí­som­nú in­for­má­ciu tak ako do­te­raz, ho­ci v zá­sa­de net­ra­tia na svo­jich do­te­raj­ších prá­vach.

 § 30a TP Psy­cho­lóg - no­vá práv­na úp­ra­va uvá­dza, že: „V prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných tým­to zá­ko­nom sa na vy­ko­na­nie úko­nu pri­be­rie psy­cho­lóg. Psy­cho­lóg má prá­vo na náh­ra­du ne­vyh­nut­ných vý­dav­kov a uš­lej mzdy ale­bo iné­ho preu­ká­za­teľ­né­ho uš­lé­ho príj­mu. Ná­rok za­ni­ká, ak ho psy­cho­lóg neup­lat­ní do troch dní po svo­jej prí­tom­nos­ti na úko­ne ale­bo po tom, čo mu bo­lo ozná­me­né, že k úko­nu ne­dôj­de; na to mu­sí byť psy­cho­lóg upo­zor­ne­ný.“ Psy­cho­ló­ga,zá­ko­no­dar­ca za­ra­dil me­dzi po­moc­né oso­by ako nap­rík­lad pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, vy­ššie­ho súd­ne­ho úrad­ní­ka, súd­ne­ho ta­jom­ní­ka a asis­ten­ta pro­ku­rá­to­ra, za­pi­so­va­te­ľa, tl­moč­ní­ka a prek­la­da­te­ľa, ne­zú­čas­tne­nú oso­bu a fi­gu­ran­ta. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie zrej­me chce­lo rie­šiť ur­či­tý prob­lém, kto­rý v praxi nas­tá­val, keď bol psy­cho­lóg do tres­tné­ho ko­na­nia priz­va­ný av­šak ne­bol priz­va­ný ako zna­lec a nás­led­ne ne­dos­tal prís­luš­nú úh­ra­du vznik­nu­tých nák­la­dov[9] napr. účasť na vý­slu­choch s prí­tom­nos­ťou psy­cho­ló­ga sa dal pro­ces­ne ošet­riť aj do­te­raz a to in­šti­tú­to­mod­bor­ný kon­zul­tant. V zá­sa­de ani s tou­to práv­nou úp­ra­vou by ale prob­lém ne­bol, ke­by v no­vom § 135 ods. 1 TP zá­ko­no­dar­ca ne­za­čal perliť a pri vý­slu­chu sved­ka, oso­by mlad­šej ako 18 ro­kov neu­vá­dzal, že: „K vý­slu­chu sa pri­be­rie psy­cho­lóg ale­bo zna­lec, kto­rý so zre­te­ľom na pred­met vý­slu­chu a stu­peň du­šev­né­ho vý­vo­ja vy­po­čú­va­nej oso­by pris­pe­je k správ­ne­mu ve­de­niu vý­slu­chu a zá­stup­ca or­gá­nu so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly...“ (perlič­ko­va­nie mož­no vy­sle­do­vať aj v § 134 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku). Ak te­da zá­ko­no­dar­ca vy­ňal psy­cho­ló­ga z mno­ži­ny od­bor­ný kon­zul­tant a zna­lec, ur­čil mu šta­tút po­moc­nej oso­by a v ďal­ších us­ta­no­ve­niach pra­cu­je s vy­lu­čo­va­cou spoj­kou „ale­bo“, kde po­jed­ná­va o pos­ta­ve­ní buď po­moc­nej oso­by(psy­cho­lóg) ale­bo znal­ca, tak po­tom či/a v akom vý­luč­nom re­ži­me mož­no psy­cho­ló­ga v tres­tnom ko­na­ní priz­vať ako znal­ca k po­da­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku?

Autor ne­rád pred­bie­ha, ale v sú­vis­los­ti s § 135 ods. 1 TP (viď niž­šie) zá­kon uk­la­dá, aby bol k vý­slu­chu obzvlášť zra­ni­teľ­nej oso­by priz­va­ný psy­cho­lóg/zna­lec. Tá­to po­vin­nosť je pre OČTK ob­li­ga­tór­na. Čo si však má po­čať po­li­cajt v prí­pa­de ak psy­cho­lóg/zna­lec nie je do­siah­nu­teľ­ný, prí­pad­ne sa od­miet­ne na úkon dos­ta­viť? Po­li­cajt má v tom­to bo­de ob­me­dze­nú mož­nosť, do úva­hy pri­pa­dá: a)zá­pis­nič­né­vy­po­ču­tie oso­by­bez psy­cho­ló­ga a ka­me­ry­čo však zna­me­ná po­ru­še­nie nor­my b) ces­to­va­ním za naj­bliž­ším dos­tup­ným znal­com mož­no aj nie­koľ­ko sto­viek ki­lo­met­rov, kto­ré však za­vá­ňa dru­hot­nou vik­ti­mi­zá­ciou (o tom reč niž­šie) c) poš­le obeť do­mov a do­hod­nú si iný dá­tum vý­slu­chu, kto­rý bu­de vy­ho­vo­vať psy­cho­ló­go­vi/znal­co­vi, čo je tak­tiež pos­tup v roz­po­re so zá­ko­nom, na­koľ­ko po­li­cajt je po­vin­ný pri­jať tres­tné ozná­me­nie.

 § 125 TPKon­fron­tá­cia; zá­ko­no­dar­ca v dom­ne­ní, že po­má­ha obe­ti tres­tné­ho či­nu ur­čil, že kon­fron­tá­cia nie je mož­ná, ak ide o sved­ka mlad­šie­ho ako 18 ro­kov, rov­na­ko tak: „V tres­tnom ko­na­ní o tres­tných či­noch pro­ti ľud­skej dôs­toj­nos­ti( aby bo­lo jas­né o čom nor­ma ho­vo­rí § 199 zná­sil­ne­nie, § 200 sexuál­ne ná­si­lie, § 201 sexuál­ne neu­ží­va­nie, § 203 sú­lož me­dzi prí­buz­ný­mi)

o tres­tnom či­ne tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by(§ 208) ale­bo o tres­tnom či­ne ob­cho­do­va­nia s ľuď­mi(§ 179) sa us­ta­no­ve­nia od­se­kov 1 a 2 ne­pou­ži­jú, ak ide o sved­ka, na kto­rom bol ta­ký­to trest­ný čin spá­cha­ný. Us­ta­no­ve­nie od­se­kov 1 a 2 sa ne­pou­ži­jú ani v prí­pa­de sved­ka, na kto­rom bol spá­cha­ný trest­ný čin ná­si­lím ale­bo hroz­bou ná­si­lia, ak hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo spô­so­be­nia dru­hot­nej vik­ti­mi­zá­cie ale­bo opa­ko­va­nej vik­ti­mi­zá­cie, naj­mä s oh­ľa­dom na vek, poh­la­vie, sexuál­nu orien­tá­ciu, ra­su, ná­rod­nosť, ná­bo­žen­ské vy­zna­nie, ro­zu­mo­vú vy­spe­losť ale­bo vzťah k pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu ale­bo zá­vis­los­ti na ňom.“[10]a to aj v prí­pa­de, ak kvô­li dô­kaz­nej nú­dzi ne­mož­no pos­ta­viť po­doz­ri­vé­ho pred súd a ozna­mo­va­teľ sa kon­fron­tá­cie vy­slo­ve­ne do­ža­du­jú. Fa­bu­luj­me prí­pad: pá­cha­teľ tý­ra blíz­ku oso­bu, kto­rá má 17 ro­kov, vzhľa­dom k svo­jej ro­zu­mo­vej vy­spe­los­ti (sa­mos­tat­ne sa sta­rá o se­ba a mlad­ších sú­ro­den­cov ako aj ro­din­ný­mi po­mer­mi spo­je­ný­mi s al­ko­ho­liz­mom) po­dá tres­tné ozná­me­nie pri­čom z ur­či­tých dô­vo­dov nas­tá­va v tres­tnom spi­se dô­kaz­ná nú­dza. 17 roč­ný ozna­mo­va­teľ chce v uve­de­nej ve­ci sved­čiť, a je ochot­ný sa pá­cha­te­ľo­vi po­sa­diť tvá­rou v tvár. V dru­hom prí­pa­de sa jed­ná o ob­dob­ný trest­ný čin s ob­dob­nou dô­kaz­nou nú­dzou, pri­čom sve­dok má 19 ro­kov av­šak je­ho ro­zu­mo­vé schop­nos­ti sú vzhľa­dom k svo­jim men­tál­nym schop­nos­tiam ob­me­dze­né. Nao­zaj bo­la ta­ká ri­gid­na vý­lu­ka pri in­šti­tú­te kon­fron­tá­cie ne­vyh­nut­ná? Je v zá­uj­me obe­ti či skôr pá­cha­te­ľa?

 § 134 ods. 4 TP  je auto­ro­vým naj­ob­ľú­be­nej­ším „Ak je ako sve­dok v tres­tnom ko­na­ní vy­po­čú­va­ná oso­ba, kto­rá je obzvlášť zra­ni­teľ­nou obe­ťou pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, tre­ba vy­ko­nať vý­sluch oh­ľa­dupl­ne a po ob­sa­ho­vej strán­ke tak, aby sa vý­sluch v ďal­šom ko­na­ní už ne­mu­sel opa­ko­vať; us­ta­no­ve­nie § 135 ods. 1 tým nie je dot­knu­té. Vý­sluch sa vy­ko­ná s vy­uži­tím tech­nic­kých za­ria­de­ní ur­če­ných na zá­znam zvu­ku a ob­ra­zu; us­ta­no­ve­nie § 270 ods. 2 tým nie je dot­knu­té. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní za­bez­pe­čí, aby vý­slu­chy v príp­rav­nom ko­na­ní vied­la tá is­tá oso­ba, ak sa tým ne­na­ru­ší prie­beh tres­tné­ho ko­na­nia. K vý­slu­chu sa pri­be­rie psy­cho­lóg ale­bo zna­lec, kto­rý so zre­te­ľom na pred­met vý­slu­chu vy­po­čú­va­nej oso­by pris­pe­je k správ­ne­mu ve­de­niu vý­slu­chu; us­ta­no­ve­nie § 135 ods. 1 tým nie je dot­knu­té“

Uve­de­né us­ta­no­ve­nie zdá sa nep­red­sta­vu­je opäť žiad­ny väč­ší prob­lém av­šak, ak pri­hliad­ne­me na ob­sah poj­mu obzvlášť zra­ni­teľ­ná obeť, tak v zmys­le § 2 ods. 1 písm. c) ZoO sa jed­ná o všet­ky oso­by do 18 ro­ko­va to aj v prí­pa­de: „ak nie je vek oso­by zná­my a exis­tu­je dô­vod dom­nie­vať sa, že je di­eťa­ťom, po­va­žu­je sa za di­eťa, až kým sa nep­reu­ká­že opak“,(tu sa však vý­sluch ria­di špe­ciál­nou práv­nou úp­ra­vou § 135 TP) ďa­lej ak ide o oso­bu star­šiu ako 75 ro­kov, ďa­lej oso­bu so zdra­vot­ným pos­tih­nu­tím kto­rú mož­no vy­kla­dať je­di­ne v in­ten­ciách Do­ho­vo­ru o prá­vach osôb so zdra­vot­ným pos­tih­nu­tím (ozná­me­nie Mi­nis­ter­stva za­hra­nič­ných ve­cí Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 317/2010 Z. z.), pod­ľa kto­ré­ho „Oso­by so zdra­vot­ným pos­tih­nu­tím za­hŕňa­jú oso­by s dl­ho­do­bý­mi te­les­ný­mi, men­tál­ny­mi, in­te­lek­tuál­ny­mi ale­bo zmys­lo­vý­mi pos­tih­nu­tia­mi, kto­ré v sú­čin­nos­ti s rôz­ny­mi pre­káž­ka­mi mô­žu brá­niť ich pl­né­mu a účin­né­mu za­po­je­niu do ži­vo­ta spo­loč­nos­ti na rov­na­kom zá­kla­de s os­tat­ný­mi.“ Či sa bu­dú vy­ko­ná­vať vý­slu­chy na ka­me­ru u osôb s kar­tič­kou ZŤP (čo je v roz­po­re s prá­vom) ale­bo pre is­to­tu všet­ci je na te­raz otáz­ne.

Obzvlášť zra­ni­teľ­nou obe­ťou je aj: „obeť tres­tné­ho či­nu ob­cho­do­va­nia s ľuď­mi, tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by, tres­tné­ho či­nu spá­cha­né­ho or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou, niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov pro­ti ľud­skej dôs­toj­nos­ti, niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov te­ro­riz­mu ale­bo tres­tné­ho či­nu do­má­ce­ho ná­si­lia, obeť tres­tné­ho či­nu spá­cha­né­ho ná­si­lím ale­bo hroz­bou ná­si­lia z dô­vo­du jej poh­la­via, sexuál­nej orien­tá­cie, ná­rod­nos­ti, ra­so­vej ale­bo et­nic­kej prís­luš­nos­ti, ná­bo­žen­ské­ho vy­zna­nia ale­bo vie­ry a obeť iné­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rá je vy­sta­ve­ná vy­ššie­mu ri­zi­ku opa­ko­va­nej vik­ti­mi­zá­cie zis­te­né­mu na zá­kla­de in­di­vi­duál­ne­ho po­sú­de­nia[11] obe­te a jej osob­ných vlas­tnos­tí, vzťa­hu k pá­cha­te­ľo­vi ale­bo zá­vis­los­ti od pá­cha­te­ľa, dru­hu ale­bo po­va­hy a okol­nos­tí spá­chania tres­tné­ho či­nu,“

Ak by sme­ma­li byť ko­rekt­ný, tak je eš­te pot­reb­né uviesť, us­ta­no­ve­nie § 3 ods. 1 ZoO pod­ľa kto­ré­ho: „Kaž­dá oso­ba, kto­rá tvr­dí, že je obe­ťou, sa po­va­žu­je za obeť, kým sa nep­reu­ká­že opak, ale­bo ak nej­de o zjav­né zneu­ži­tie pos­ta­ve­nia obe­te pod­ľa toh­to zá­ko­na, a to bez oh­ľa­du na to, či bol pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu zis­te­ný, tres­tne stí­ha­ný ale­bo od­sú­de­ný“a tiež §3 ods. 7 ZoZ„or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, súd a sub­jekt pos­ky­tu­jú­ci po­moc obe­tiam us­ku­toč­ňu­jú s oh­ľa­dom na zá­važ­nosť spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu in­di­vi­duál­ne po­sú­de­nie obe­te tak, aby sa zis­ti­lo, či ide o obzvlášť zra­ni­teľ­nú obeť na úče­ly za­brá­ne­nia opa­ko­va­nej vik­ti­mi­zá­cii.“

 § 287 ods. 1 TP –  pred­sta­vu­je špe­ci­fic­kú nor­mu, kto­rá up­ra­vu­je pos­tup sú­du pri priz­na­ní ná­ro­ku poš­ko­de­né­ho ale­bo je­ho roz­sa­hu. Pô­vod­ná nor­ma zne­la: „Ak súd od­su­dzu­je ob­ža­lo­va­né­ho pre trest­ný čin, kto­rým spô­so­bil iné­mu ško­du uve­de­nú v § 46 ods. 1, ulo­ží mu spra­vid­la v roz­sud­ku, aby ju poš­ko­de­né­mu nah­ra­dil, ak bol ná­rok riad­ne a včas up­lat­ne­ný. Ak to­mu neb­rá­ni zá­kon­ná pre­káž­ka, súd ulo­ží ob­ža­lo­va­né­mu vždy po­vin­nosť nah­ra­diť neuh­ra­de­nú ško­du ale­bo jej neuh­ra­de­nú časť, ak jej vý­ška je sú­čas­ťou po­pi­su skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ku roz­sud­ku, kto­rým bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho, ale­bo ak ide o náh­ra­du mo­rál­nej ško­dy spô­so­be­nej úmy­sel­ným ná­sil­ným tres­tným či­nom pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, ak ško­da ne­bo­la do­po­siaľ uh­ra­de­ná“ Z uve­de­nej di­kcie bo­lo zjav­né, že v špe­ci­fi­ko­va­ných prí­pa­doch sú­du ne­bo­lo brá­ne­né roz­ho­do­vať o ná­ro­koch poš­ko­de­ných a to bez od­ka­zu na ci­vil­ný súd. To že sa tak ne­dia­lo sa roz­ho­dol zá­ko­no­dar­ca vy­rie­šiť nor­ma­tív­ne a to vskut­ku exce­len­tnou nor­mou.

No­vé us­ta­no­ve­nie znie: „Ak súd od­su­dzu­je ob­ža­lo­va­né­ho pre trest­ný čin, kto­rým spô­so­bil iné­mu ško­du uve­de­nú v § 46 ods. 1, ulo­ží mu spra­vid­la v roz­sud­ku, aby ju poš­ko­de­né­mu nah­ra­dil, ak bol ná­rok riad­ne a včas up­lat­ne­ný. Súd ulo­ží ob­ža­lo­va­né­mu vždy po­vin­nosť nah­ra­diť neuh­ra­de­nú ško­du ale­bo jej neuh­ra­de­nú časť, ak jej vý­ška je sú­čas­ťou po­pi­su skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ku roz­sud­ku, kto­rým bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho, ale­bo ak ide o náh­ra­du mo­rál­nej ško­dy spô­so­be­nej úmy­sel­ným ná­sil­ným tres­tným či­nom pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, ak ško­da ne­bo­la do­siaľ uh­ra­de­ná.“

Po­zor­ný či­ta­teľ ur­či­te na­šiel roz­diel. Zá­ko­no­dar­ca vy­ho­dil ná­ve­tie dru­hej ve­ty: „Ak to­mu neb­rá­ni zá­kon­ná pre­káž­ka...“. Te­da ak po no­vom bu­de z poh­ľa­du sú­du exis­to­vať zá­kon­ná pre­káž­ka(!) brá­nia­ca roz­hod­nu­tiu o ulo­že­ní po­vin­nos­ti náh­ra­dy ško­dy ale­bo jej čas­ti, súd ju zdá sa ne­má ex le­geak­cep­to­vať a roz­hod­núť aj na­priek exis­ten­cií zá­kon­nej pre­káž­ky(?).Navr­ho­va­teľ sa sna­žil uve­de­nou zme­nou do­siah­nuť pod­stat­nú zme­nu[12], či však bu­dú sú­dy na tres­tnom úse­ku, po no­vom, uve­de­nou nor­mou „dot­la­če­né“ k roz­ho­do­va­niu o ná­ro­koch poš­ko­de­ných bez od­ka­zu na ci­vil­né sú­dy, zváž­te sa­my.

 Zá­kon o obe­tiach tres­tných či­nov

 V § 2 ods. 2 písm. f)ZoZ sa za­vá­dza po­jem dru­hot­nej vik­ti­mi­zá­cie, „dru­hot­nou vik­ti­mi­zá­ciou uj­ma, kto­rá obe­ti vznik­la v dôs­led­ku ko­na­nia ale­bo ne­ko­na­nia or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, sub­jek­tu pos­ky­tu­jú­ce­ho po­moc obe­tiam, pos­ky­to­va­te­ľa zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti, znal­ca, tl­moč­ní­ka, ob­haj­cu ale­bo ozna­mo­va­cích pros­tried­kov“  a § 8 ods. 2 ZoO „Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, súd a sub­jekt pos­ky­tu­jú­ci po­moc obe­tiam pos­tu­pu­je tak, aby je­ho čin­nosť nes­pô­so­bo­va­la obe­ti dru­hot­nú vik­ti­mi­zá­ciu a pri­jí­ma účin­né opat­re­nia, kto­ré ma­jú za­brá­niť opa­ko­va­nej vik­ti­mi­zá­cii. Na ten­to účel or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd pou­ží­va vhod­ne pris­pô­so­be­né úrad­né mies­tnos­ti, ak to ich pries­to­ro­vé mož­nos­ti umož­ňu­jú.“ Navr­ho­va­teľ z ra­dov „od­bor­ní­kov z praxe“[13] mal zrej­me za to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy do­te­raz pred ozna­mo­va­teľ­mi skrý­va­li „vhod­ne pris­pô­so­be­né úrad­né mies­tnos­ti“. Za otáz­ku sto­jí, čo s obe­ťou kto­rá prí­de nah­lá­siť da­ný trest­ný čin nap­rík­lad na ob­vod­né od­de­le­nie, kde pris­pô­so­be­né úrad­ne mies­tnos­ti jed­no­du­cho nie sú a kde to pries­to­ro­vé mož­nos­ti neu­mož­ňu­jú. Mô­žu vlas­tne po­li­caj­ti pri­jať na star­šom ob­vod­nom od­de­le­ní ta­ké­to tres­tné ozná­me­nie, keď reál­ne hro­zí dru­hot­ná vik­ti­mi­zá­cia obe­ti?

Čo je eš­te za­ují­ma­vej­šie, zá­ko­no­dar­ca do­kon­ca práv­nou nor­mou pria­mo vy­lú­čil mož­nosť dru­hot­nej vik­ti­mi­zá­cie obe­te a to sa­mot­ným vý­slu­chom na ka­me­ru a prí­tom­ným an­sám­blom (vy­šet­ro­va­te­ľa, za­pi­so­va­te­ľa, psy­cho­ló­ga, znal­ca, ro­di­ča, pe­da­gó­ga, práv­ne­ho zá­stup­cu, dô­ver­ní­ka, spl­no­moc­nen­ca, práv­ne­ho zá­stup­cu poš­ko­de­né­ho, zá­stup­ca ku­ra­te­ly atď.) akú­koľ­vek trau­mu, han­bu, po­ní­že­nie, a pod. V prí­pa­de, ak by obeť uve­de­ný pos­tup po­va­žo­va­la za dru­hot­ne vik­ti­mi­zu­jú­ci a od­mie­ta­la by ta­ký­to pos­tup je po­li­caj­to­vi v tres­tnom ko­na­ní de fac­to od­ňa­tá mož­nosť vec riad­ne vy­šet­riť, na ško­du obe­ti. Ako al­ter­na­tív­ne rie­še­nie sa po­nú­ka od­po­ru­če­nie obe­ti na zá­pis­nič­nú vý­po­veď pred no­tá­rom, či vlas­tno­ruč­né spí­sa­nie tres­tné­ho pod­rob­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia, čo mož­no po­va­žo­vať za ab­sur­dum,

 § 8 ods. 4 ZoO ochra­na pred opa­ko­va­nou vik­ti­mi­zá­ciou. Tým­to us­ta­no­ve­ním zá­ko­no­dar­ca: „V zá­uj­me ochra­ny obe­te pred opa­ko­va­nou vik­ti­mi­zá­ciou ale­bo hro­zia­cim ne­bez­pe­čen­stvom je prís­luš­ný or­gán op­ráv­ne­ný roz­hod­núť o ulo­že­ní oso­bit­ných opat­re­ní pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su“ kto­rým sa v poz­nám­ke pod čia­rou ro­zu­me­jú § 27a zá­ko­na 171/1993 Z.z. o PZ (vy­ká­za­nie z oby­dlia), § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku (pri­me­ra­né po­vin­nos­ti a ob­me­dzenie) a § 325 ods. 2 písm. e) až h) CSP (ob­sah neod­klad­né­ho opat­re­nia). Uve­de­ným zne­ní zá­ko­no­dar­ca zdá sa ko­neč­ne(!) op­ráv­nil da­né or­gá­ny roz­hod­núť v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní, pod­ľa všet­ké­ho do­te­raz na to op­ráv­ne­né ne­bo­li(?).

 A ak by ná­ho­dou ne­bo­lo no­vé práv­ne pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho/obe­te zjav­né úpl­ne kaž­dé­mu, daj­me na­pos­le­dy pries­tor dô­vo­do­vej sprá­ve: „Nie je úče­lom návr­hu zá­ko­na za­vá­dzať san­kcie za po­ru­še­nie po­vin­nos­tí us­ta­no­ve­ných tým­to zá­ko­nom, v ne­pos­led­nom ra­de to ne­vy­ža­du­je­me ani tran­spo­no­va­ná smer­ni­ca. Je však pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť na to, že po­ru­še­nie po­vin­nos­tí zo stra­ny or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci mô­že za­kla­dať prá­vo na náh­ra­du ško­dy za nes­práv­ny úrad­ný pos­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci; k to­mu poz­ri zá­kon č. 514/2003 Z. z. o zod­po­ved­nos­ti za ško­du spô­so­be­nú pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci a o zme­ne niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.“ Zjed­no­du­še­nie, ak ob­čan nie je spo­koj­ný s vý­sled­ka­mi tres­tné­ho súd­ne­ho ko­na­nia, sú­di sa pred ci­vil­ným sú­dom s pá­cha­te­ľom o náh­ra­de ško­dy, mô­že sa sú­diť aj so štá­tom. Uve­de­né zlep­še­nie pos­ta­ve­nia sved­ka/obe­ti je zdá sa „his­to­ric­ké“.

 Fik­tív­na ka­zuis­ti­ka

 1, Oso­ba sa dos­ta­ví na naj­bliž­ší út­var PZ uve­die, že ju man­žel tý­ra. Po­li­cajt je po­vin­ný pri­jať tres­tné ozná­me­nie, av­šak v sú­la­de so šta­tú­tom obe­te je po­vin­ný vy­ko­nať vý­sluch „na ka­me­ru“. Dos­ta­ví sa psy­cho­lóg/zna­lec, obeť však ne­bu­de schop­ná sú­vis­le vy­po­ve­dať. Vý­po­veď je aj vzhľa­dom k men­tál­nym mož­nos­tiam z poh­ľa­du riad­ne­ho ob­jas­ne­nia „ne­dos­ta­toč­ná“ aj na­priek ne­kap­cióz­nym a ne­su­ges­tív­nym otáz­kam. Vy­šet­ro­va­teľ te­da za­čne tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 ods. 1 TP a vy­po­ču­je po­doz­ri­vé­ho, kto­rý po­pie­ra svo­ju vi­nu a tvr­dí, že sa s ním man­žel­ka chce roz­viesť a že jej to len jej roz­vo­do­vá tak­ti­ka. Po za­ča­tí tres­tné­ho ozná­me­nia by mal/mu­sí vy­po­čuť poš­ko­de­né­ho tj. obeť. Tá je už ale vy­po­ču­tá „na ka­me­ru“ a vzhľa­dom k § 134 ods. 4 ZoO oso­bu po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ne­mô­že vy­po­čuť. V tres­tnom ko­na­ní vy­šet­ro­va­teľ vy­po­ču­je ro­din­ných prís­luš­ní­kov, kto­rí však nep­ris­pe­jú k ob­jas­ne­niu skut­ku. Či uve­de­ný pos­tup reál­ne na­po­mô­že k us­ved­če­niu pá­cha­te­ľa a te­da aj za­me­dze­ní ďal­šej proti­práv­nej čin­nos­ti, je na zvá­že­ní.

 2, V prí­pa­de po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu usmr­te­nia pod­ľa § 149 Tres­tné­ho zá­ko­na, pri uho­re­ní oso­by po­li­cajt pris­tú­pi k spro­ces­ne­niu vý­po­ve­dí. Pod­ľa § 2 ods. 1 písm. b) čias­tka 2. obe­tou aj „prí­buz­ný v pria­mom ra­de, os­vo­ji­teľ, os­vo­je­nec, sú­ro­de­nec, man­žel a oso­ba, kto­rá ži­la v ča­se smr­ti v spo­loč­nej do­mác­nos­ti s oso­bou, kto­rej bo­la tres­tným či­nom spô­so­be­ná smrť, ako aj oso­ba zá­vis­lá od oso­by, kto­rej bo­la tres­tným či­nom spô­so­be­ná smrť, ak utr­pe­li v dôs­led­ku smr­ti tej­to oso­by ško­du a ak od­sek 2 neus­ta­no­vu­je inak; ak je tých­to osôb viac, po­va­žu­je sa za obeť kaž­dá z nich,“ Po­li­cajt je te­da ok­rem iné­ho po­vin­ný ak­tív­ne zis­ťo­vať, kto­ré oso­by ži­li v ča­se smr­ti v spo­loč­nej do­mác­nos­ti, kto bo­li ro­din­ný prís­luš­ní­ci, kto bol na zos­nu­lom zá­vis­lý, a zdá sa aj všet­ky oso­by kto­rým  bo­la spô­so­be­ná ško­da, na­koľ­ko šta­tút obzvlášť zra­ni­teľ­nej obe­te vzni­ká ex le­ge. Keď bu­dú ako poš­ko­de­ným v dôs­led­ku vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku spô­so­be­nej po­žia­rom v tres­tnom ko­na­ní cí­tiť všet­ci po­ten­cio­nál­ny de­di­či, daj­me to­mu 78 ľu­dí, tak ich zdá sa bu­de nut­né vy­po­čú­vať všet­kých, na­koľ­ko zá­kon v tom­to bo­de ne­ro­bí vý­nim­ky. Či to zlep­ší pos­ta­ve­nie obe­te v tres­tnom ko­na­ní(v pre­doš­lom pos­ta­ve­ní ani ne­mu­se­li mať pos­ta­ve­nie sved­ka)  ale­bo len bu­de pr­vot­ne vik­ti­mi­zo­vať de­di­čov­ne­bo­hé­ho je tak­tiež dis­ku­ta­bil­né.

 Zá­ve­rom

 Uve­de­ný vý­po­čet ne­po­dar­kov roz­hod­ne nie je ko­neč­ný. Autor chcel pou­ká­zať na sku­toč­ný prob­lém sú­čas­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a to je pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho(PO+FO), po no­vom aj obe­te tres­tné­ho či­nu (FO).

To že je úče­lom tres­tné­ho ko­na­nia pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa a za­me­dzenie ďal­šie­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia je všeo­bec­ne zná­me. Ne­môž­me však za­bú­dať, že v tej is­tej ve­te a tým is­tým dy­chom je pot­reb­né dbať aj na op­ráv­ne­né zá­uj­my poš­ko­de­né­ho/obe­te. Tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma­ra­tio, a to v zmys­le pos­led­né­ho rie­še­nia ochra­ny, ob­ra­ny a náp­ra­vy pred proti­práv­nym ko­na­ním a zá­ro­veň há­je­nia zá­uj­mov osôb dot­knu­tých tres­tným či­nom a nie súk­rom­ná ša­cho­vá par­tič­ka me­dzi štá­tom a ob­vi­ne­ným, kde štá­tu zá­le­ží viac na vý­hre ako na há­je­ní zá­uj­mov poš­ko­de­ných/obe­tí.

Sú­čas­ný sys­tém „pos­tup­nej“ zme­ny pos­ta­ve­nej na tran­spo­zí­ciách smer­níc EÚ bez pri­hliad­nu­tia na sú­čas­ný stav práv­nej praxe a jej ne­dos­tat­kov sí­ce vy­tvá­ra imi­džo­vé práv­ne nor­my s vi­sač­kou „Ma­de in EU“, av­šak bez reál­nej zme­ny v pros­pech tých naj­zra­ni­teľ­nej­ších.

Zmen­šo­va­nie ma­név­ro­va­cie­ho pries­to­ru pre OČTK, či skôr zvä­zo­va­nia rúk v po­do­be brá­ne­nia dopl­ňu­jú­cim vý­slu­chom poš­ko­de­né­ho vy­po­ču­té­ho na ka­me­ru, zá­kaz vy­ko­ná­va­nia kon­fron­tá­cií v prí­pa­doch keď sa ich obeť do­ža­du­je, nao­pak po­vin­né vý­slu­chy na ka­me­ru aj v prí­pa­de keď s ni­mi obeť ne­súh­la­sí, pou­če­nie o mož­nos­ti me­diá­cie, „ume­lé“ roz­ši­ro­va­nie ra­dov poš­ko­de­ných či od­kaz poš­ko­de­né­ho/obe­ti na mož­nosť ža­lo­vať štát je zdá sa z poh­ľa­du štá­tu ten správ­ny spô­sob ako zlep­šiť ochra­nu obe­tí a us­ved­če­nie pá­cha­te­ľa.

Na zá­ver auto­ro­vi ne­zos­tá­va iné ako len skon­šta­to­vať, že v tom­to bo­de si všet­ci za­slú­ži­me kva­lit­nú a kon­cep­čnú nor­mu.

 

 

 

Diskusia