Matanovič proti Chorvátsku a nadäzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

 

Ma­ta­no­vič pro­ti Chor­vát­sku a nad­vä­zu­jú­ce roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR

 

Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku je pou­ká­zať na roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va zo dňa 04.04.2017 vo ve­ci Ma­ta­no­vič pro­ti Chor­vát­sku (č. 2742/12) a na ak­tuál­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5To/6/2017 zo dňa 16.04.2018, kto­ré vy­chá­dza­lo z ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va.

Ide tu o prob­le­ma­ti­ku oboz­na­mo­va­nia sa s vý­sled­ka­mi pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho (ob­haj­cu) ako aj o prob­le­ma­ti­ku (kto­rá je ak­tuál­na v práv­nych pod­mien­kach SR a v praxi je spor­né jej rie­še­nie) spo­čí­va­jú­cu v tom, či je nut­né vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako dô­kaz kaž­dý je­den vy­ho­to­ve­ný zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, či ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý zá­znam, ak to navr­hne ob­vi­ne­ný (ob­haj­ca) a to aj tie zá­zna­my, kto­ré zjav­ne nie sú vy­uži­teľ­né pre us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, či z dô­vo­du reali­zá­cie prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu.

V ap­li­kač­nej praxi v SR už zrej­me nie je spor­né, že v spi­se je ne­vyh­nut­né ucho­vá­vať zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v je­ho ce­los­ti (t. j. kom­plet­ný zá­znam ce­lej do­by za­zna­me­ná­va­nia te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky) a to na vhod­ných elek­tro­nic­kých no­si­čoch. Uve­de­né pla­tí rov­na­ko aj oh­ľad­ne vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zo­vé­ho, zvu­ko­vé­ho, či ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu. Tá­to sku­toč­nosť na­po­kon zre­teľ­ne vy­plý­va z us­ta­no­ve­ní § 114 ods. 6 Tr. por. a § 115 ods. 6 Tr. por. Po­kiaľ sa tak nes­ta­ne a do spi­su by bo­li za­lo­že­né len vy­bra­né zá­zna­my a zvyš­né by bo­li nap­rík­lad zni­če­né, iš­lo by o dô­kaz ne­pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 1 Toš/4/2009 zo dňa 19.11.2009).

Po­kiaľ te­da ob­vi­ne­ný, či je­ho ob­haj­ca po­žia­da­jú, aby im bol pos­kyt­nu­tý kom­plet­ný zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky (či kom­plet­ný ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý zá­znam), t. j. zá­znam v je­ho ce­los­ti, je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ak pôj­de o príp­rav­né ko­na­nie) ale­bo sú­du (ak pôj­de o ko­na­nie pred sú­dom) im vy­ho­vieť a po­ža­do­vý zá­znam v ce­los­ti im pos­kyt­núť a to na vhod­ných elek­tro­nic­kých no­si­čoch.

V zmys­le us­ta­no­ve­ní § 114 ods. 6 Tr. por. a § 115 ods. 6 Tr. por. však ucho­vá­va­nie zá­zna­mu v je­ho ce­los­ti v spi­se nes­ta­čí na to, aby zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky (či ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý zá­znam) mo­hol byť pou­ži­tý ako dô­kaz. Aby sa tak moh­lo stať, je nut­né, ak to vy­ho­to­ve­ný zá­znam umož­ňu­je, k ne­mu pri­po­jiť dos­lov­ný pre­pis zá­zna­mu. Vy­šet­ro­va­cí spis nes­lú­ži na bez­du­ché hro­ma­de­nie lis­tín, a pre­to je lo­gic­ké, že vy­šet­ro­va­cí spis by mal ob­sa­ho­vať iba pre­pis tých zá­zna­mov, kto­ré sú vy­uži­teľ­né v tres­tnom ko­na­ní, t. j., kto­ré sa tý­ka­jú skut­ku pre kto­rý sa tres­tné ko­na­nie ve­die, res­pek­tí­ve je­ho mož­ných pá­cha­te­ľov, či iných okol­nos­tí re­le­van­tných pre da­né tres­tné stí­ha­nie.

Je pre­to po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, aby eš­te po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia za­lo­ži­li do spi­su pre­pis tých zá­zna­mov, kto­ré sa pod­ľa ich ná­zo­ru tý­ka­jú pre­jed­ná­va­nej tres­tnej čin­nos­ti. Pro­ku­rá­tor je po­tom po­vin­ný (ako no­si­teľ dô­kaz­né­ho bre­me­na v ko­na­ní pred sú­dom) v ob­ža­lo­be navr­hnúť vy­ko­nať ako dô­kaz ten zá­znam, či je­ho pre­pis, kto­rý pod­ľa je­ho ná­zo­ru us­ved­ču­je ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, res­pek­tí­ve, kto­rý potvr­dzu­je, že sa sku­tok stal a má zna­ky tres­tné­ho či­nu. Pro­ku­rá­tor te­da mu­sí už v ob­ža­lo­be ozna­čiť, kto­rý zá­znam je pre ne­ho re­le­vant­ný a bu­de ho žia­dať vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom ako dô­kaz a tak­tiež by mal v ob­ža­lo­be od­ôvod­niť, pre­čo ho za re­le­vant­ný po­va­žu­je a v čom je pot­reb­ný na us­ta­ľo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Po­kiaľ ide o ob­ha­jo­bu, tak tá nie je via­za­ná roz­hod­nu­tím pro­ku­rá­to­ra o tom,  kto­rý zá­znam navr­hu­je vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom ako dô­kaz a mô­že prísť aj s vlas­tný­mi návr­hmi, t. j. aj s návr­hom na oboz­ná­me­nie tých zá­zna­mov, kto­ré pro­ku­rá­tor ne­po­va­žu­je za re­le­van­tné. Ob­ha­jo­ba má te­da prá­vo vy­žia­dať si kom­plet­ný zá­znam v je­ho ce­los­ti a nás­led­ne ozna­čiť to, čo sa­ma po­va­žu­je za re­le­van­tné z hľa­dis­ka vy­ko­ná­va­nej ob­ha­jo­by. To­to prá­vo ob­ha­jo­by vy­plý­va aj pria­mo z us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 6 Tr. por.

Pred­met­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho je v ap­li­kač­nej praxi čas­to v ko­na­ní pred sú­dom zneu­ží­va­né zo stra­ny ob­haj­cov. Naj­mä vo vä­zob­ných tres­tných ve­ciach ob­haj­co­via čas­to navr­hu­jú, aby bol vy­ko­na­ný ako dô­kaz na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ce­lý kom­plet­ný vy­ho­to­ve­ný zá­znam, t. j. nap­rík­lad aby sa pos­tup­ne preh­ra­li všet­ky za­zna­me­na­né te­le­fo­nic­ké ho­vo­ry po­čas roč­né­ho od­po­čú­va­nia, prí­pad­ne aby sa nap­rík­lad preh­ra­li všet­ky ob­ra­zo­vo-zu­ko­vé zá­zna­my po­čas šesť me­sač­né­ho pries­to­ro­vé­ho sle­do­va­nia a po­dob­ne. Ob­haj­co­via pri­tom ma­jú ve­do­mosť (z pos­kyt­nu­tých zá­zna­mov), že na väč­ši­ne z nich nie je nič re­le­van­tné a to nie­len pre pro­ku­rá­to­ra, ale ani pre ob­vi­ne­né­ho. Úče­lom ta­ké­ho­to prís­tu­pu ob­ha­jo­by je zjav­ne len tzv. ši­ka­nóz­ny vý­kon prá­va (te­da zneu­ži­tie prá­va), pre­to­že je­ho cie­ľom nie je vý­kon ob­ha­jo­by, ale len predl­žo­va­nie súd­ne­ho ko­na­nia, čo má svoj vý­znam hlav­ne pri vä­zob­ných tres­tných stí­ha­niach. Po­kiaľ súd na ta­ký­to návrh pris­tú­pi, po­tom mô­že vy­ko­ná­vať vy­ho­to­ve­ný zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, či ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý zá­znam na hlav­nom po­jed­ná­va­ní aj ce­lé me­sia­ce a to na­priek to­mu, že ta­ký­to dô­kaz ne­mô­že ob­jek­tív­ne pri­niesť nič oh­ľad­ne pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci. Ta­ký­to pos­tup sú­du by bol v roz­po­re so zá­ko­nom, pre­to­že do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nes­lú­ži na vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov, kto­ré sa ne­tý­ka­jú po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky žiad­nym spô­so­bom.

Tu tre­ba zdô­raz­niť, že ani prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu nie je bez­bre­hé a má svo­je hra­ni­ce. Správ­ny pos­tup sú­du v ta­kých­to prí­pa­doch by mal byť pre­to ta­ký, že ob­ha­jo­be pos­kyt­ne na vhod­ných elek­tro­nic­kých no­si­čoch kom­plet­ný zá­znam v je­ho ce­los­ti (ak už ho ob­ha­jo­ba ne­má z príp­rav­né­ho ko­na­nia) a pos­kyt­ne jej dos­ta­toč­ný pries­tor na to, aby si ho moh­la preš­tu­do­vať. Nás­led­ne ob­vi­ne­né­mu sta­no­ví le­ho­tu, v kto­rej má sú­du ozná­miť, kto­rý kon­krét­ny zá­znam bu­de chcieť vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom a pre­čo s tým, že je nut­né, aby sú­du pos­ky­tol aj dos­lov­ný pre­pis toh­to zá­zna­mu (pod­ľa § 115 ods. 6 Tr. por. ob­vi­ne­ný ale­bo ob­haj­ca mô­žu na svo­je nák­la­dy vy­ho­to­viť pre­pis zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v roz­sa­hu, v akom to uz­na­jú za vhod­né, hod­no­ver­nosť pre­pi­su po­su­dzu­je súd). Je pot­reb­né upo­zor­niť hlav­ne na sku­toč­nosť, že aj ob­vi­ne­ný mu­sí od­ôvod­niť z aké­ho dô­vo­du chce kon­krét­ny dô­kaz vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom, te­da pre­čo je to pre ne­ho re­le­van­tné z hľa­dis­ka ob­ha­jo­by. Pau­šál­ny návrh ob­vi­ne­né­ho, či je­ho ob­haj­cu, že chce „vy­ko­nať všet­ko“ te­da nes­ta­čí a po­kiaľ ho ob­vi­ne­ný ne­kon­kre­ti­zu­je vo vy­ššie naz­na­če­nom sme­re a ne­pod­po­rí pre­pi­som mal by byť ta­ký­to návrh na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia zo stra­ny sú­du za­miet­nu­tý.

Tak nap­rík­lad, v praxi som sa stre­tol s prí­pa­dom, v kto­rom iš­lo o pries­to­ro­vé sle­do­va­nie skla­du v rám­ci dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti. Iš­lo o vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu z vnút­ra skla­du, t. j. sklad bol mo­ni­to­ro­va­ný ka­me­ra­mi a to 24 ho­dín den­ne. Po­čas pr­vých šty­roch me­sia­cov nep­retr­ži­té­ho vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov zo skla­du bol sklad neus­tá­le prázd­ny a nik­to do ne­ho ne­cho­dil (šty­ri me­sia­ce sa ob­ra­zo­vo do­ku­men­to­val prázd­ny sklad). Až nás­led­ne, voš­li do skla­du oso­by, kto­ré v ňom za­ne­cha­li po­mer­ne veľ­ké množ­stvo drog, pri­čom po od­cho­de zo skla­du bo­li tie­to oso­by za­dr­ža­né po­lí­ciou. Asi o dve ho­di­ny po nich, priš­li do skla­du ďal­šie oso­by, kto­ré si vy­zdvih­li dro­gy a pri od­cho­de zo skal­du bo­li tak­tiež za­dr­ža­né po­lí­ciou. Z hľa­dis­ka dô­kaz­nej vy­uži­teľ­nos­ti ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov bol pre­to re­le­vant­ný len je­den deň a aj to iba ur­či­tá kon­krét­na časť toh­to dňa. Ob­ha­jo­ba v ko­na­ní pred sú­dom navrh­la, aby sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­li všet­ky vy­ho­to­ve­né ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé zá­zna­my zo skla­du (te­da ce­lé šty­ri me­sia­ce a kaž­dý je­den deň a to aj na­priek to­mu, že ob­ha­jo­ba ma­la k dis­po­zí­cii kom­plet­ný zá­znam a ve­de­la, že na ňom nič nie je). Na do­taz sú­du, aby ob­ha­jo­ba od­ôvod­ni­la svoj návrh, t. j. pre­čo je pot­reb­né vy­ko­nať ten­to dô­kaz ce­lý, sa súd ne­doz­ve­del re­le­van­tnú od­po­veď, na­koľ­ko ob­haj­ca sa ob­mez­dil len na to, že ob­vi­ne­ný „má na to prá­vo“. Tu tre­ba po­ve­dať, že ne­má. Ob­vi­ne­ný (zhod­ne ako pro­ku­rá­tor) má prá­vo dô­ka­zy navr­ho­vať a má po­vi­nosť tie­to svo­je návr­hy od­ôvod­niť z hľa­dis­ka ich pot­reb­nos­ti pre do­ka­zo­va­nie kon­krét­nej sku­toč­nos­ti, av­šak súd ne­má po­vin­nosť vy­ho­vieť všet­kým navr­ho­va­ným dô­ka­zom. Tak ako stra­ny ma­jú prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy a po­vin­nosť tie­to návr­hy riad­ne od­ôvod­niť, tak aj súd má prá­vo navr­hom na vy­ko­na­nie kon­krét­ne­ho dô­ka­zu ne­vy­ho­vieť a po­vin­nosť to­to svo­je od­miet­nu­tie riad­ne od­ôvod­niť. Súd pre­to správ­ne v uve­de­nej tres­tnej ve­ci návr­hu ob­ha­jo­by na vy­ko­na­nie všet­kých vy­ho­to­ve­ných ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov ne­vy­ho­vel.

Pred­met­nej prob­le­ma­ti­ke sa ve­nu­jú aj vy­ššie ci­to­va­né roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va a Naj­vyš­šie­ho sú­du SR.

Roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Ma­ta­no­vič pro­ti Chor­vát­sku

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de za­stá­val sťa­žo­va­teľ fun­kciu pod­pred­se­du Chor­vát­ske­ho pri­va­ti­zač­né­ho fon­du. Na chor­vát­skej po­lí­cii sa prih­lá­sil pod­ni­ka­teľ z Rus­ka, kto­rý chcel v kra­ji­ne in­ves­to­vať a vy­po­ve­dal, že úrad­ník pri­va­ti­zač­né­ho fon­du mu sľú­bil po­moc za úp­la­tok vo vý­ške 2 mi­lió­ny euro. V prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia bo­lo na­ria­de­né sle­do­va­nie a od­po­čú­va­nie po­mer­ne veľ­ké­ho množ­stva ľu­dí, ku kto­rým bol pri­ra­de­ný aj sťa­žo­va­teľ, na­koľ­ko prá­ve ten mal žia­dať úp­la­tok a to nás­led­ne až do vý­šky 25 mi­lió­nov euro. Sťa­žo­va­teľ bol na­po­kon aj prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný k ne­pod­mie­neč­né­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 11 ro­kov a to hlav­ne na zá­kla­de vy­ho­to­ve­ných od­pos­lu­chov.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va naj­skôr skon­šta­to­val, že zá­sah do prá­va sťa­žo­va­te­ľa na slo­bo­du súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta nespĺňal pod­mien­ku zá­ko­nos­ti, na­koľ­ko prí­ka­zy sud­cu, kto­rý­mi sa na­ria­ďo­va­lo pou­ži­tie sle­do­va­cích pros­tried­kov ne­bo­li dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né. Ne­bo­lo v nich od­ôvod­ne­né, pre­čo v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de pou­ži­tie iných, me­nej in­va­zív­nych pros­tried­kov ne­bo­lo dos­ta­toč­né.

ESLP zis­til aj po­ruš­nie člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, pre­to­že ob­ha­jo­ba ne­bo­la dos­ta­toč­ne oboz­ná­me­ná so zá­zna­ma­mi z uta­je­né­ho sle­do­va­nia osôb v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia.

ESLP uvie­dol, že vy­ho­to­ve­né zá­zna­my mož­no roz­de­liť do troch ka­te­gó­rií:

1/ zá­zna­my, kto­ré bo­li pou­ži­té ako dô­kaz pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi.

Pri tej­to pr­vej ka­te­gó­rii sťa­žo­va­teľ pri­pus­til, že mal prís­tup k pre­pi­som zá­zna­mov, ale už nie k zá­zna­mom sa­mot­ným. ESLP uvie­dol, že je v zá­sa­de na vnút­roš­tát­nych or­gá­noch, či ob­ha­jo­be umož­ní prís­tup pria­mo k vy­ho­to­ve­ným nah­ráv­kam. Po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces by hro­zi­lo iba v prí­pa­de, ak by sa ob­ha­jo­ba ne­moh­la dos­tať ani k nah­ráv­kam, na pod­kla­de kto­rých bol ob­vi­ne­ný od­sú­de­ný a ani k ich pre­pi­som. Na tom nič ne­me­ní pod­ľa ESLP ani sku­toč­nosť, že pod­ľa chor­vát­ske­ho prá­va vlas­tným dô­ka­zom zos­tá­va­jú sa­mot­né zá­zna­my, pre­to­že ich pre­pis je iba tech­nic­kou po­môc­kou pre stra­ny a súd (uve­de­né pla­tí aj pre slo­ven­skú práv­nu úp­ra­vu, pri­čom Naj­vyš­ší súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn. 1 Tošs 51/2007 zo dňa 10.04.2008 kon­šta­to­val, že zvu­ko­vý zá­znam je ori­gi­nál­nym dô­ka­zom a je­ho pre­pis len je­ho kó­piou). Na­vy­še, sa­mot­né zá­zna­my bo­li v prie­be­hu ko­na­nia pred sú­dom preh­ra­né. Sťa­žo­va­teľ mal pre­to mo­žosť spo­chyb­niť prí­pad­ný ne­sú­lad me­dzi zá­zna­mom a je­ho pre­pi­som, čo aj vy­užil.

2/ zá­zna­my, kto­ré ne­bo­li pou­ži­té ako dô­kaz pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi.

3/ zá­zna­my, kto­ré bo­li v da­nom prí­pa­de vy­ho­to­ve­né, ale ne­bo­li za­ra­de­né do spi­su, pre­to­že sa tý­ka­li osôb, kto­ré na­ko­niec ne­bo­li ob­vi­ne­né.

Po­kiaľ ide o os­tat­né dve ka­te­gó­rie, kto­ré ne­bo­li pou­ži­té na pod­po­ru od­sú­de­nia sťa­žo­va­te­ľa, tak ESLP uvie­dol, že otáz­ka prís­tu­pu k tým­to zá­zna­mom by bo­la re­le­van­tná len v ta­kej mie­re, v akej by sa tie­to zá­zna­my moh­li tý­kať ob­vi­ne­né­ho, kon­krét­ne po­kiaľ by moh­li ob­sa­ho­vať in­for­má­cie, kto­ré by moh­li viesť k os­lo­bo­de­niu spod ob­ža­lo­by, kto­ré by moh­li ov­plyv­niť vý­šku uk­la­da­né­ho tres­tu ale­bo kto­ré by sa tý­ka­li prí­pus­tnos­ti, spo­ľah­li­vos­ti a úpl­nos­ti dô­ka­zov pou­ži­tých pro­ti ob­vi­ne­né­mu. Je pri­tom v zá­sa­de na ob­vi­ne­nom, aby uvie­dol kon­krét­ne dô­vo­dy, pre kto­ré by mu mal byť prís­tup k tým­to ma­te­riá­lom umož­ne­ný a na vnút­roš­tát­nych or­gá­noch, aby tie­to dô­vo­dy po­sú­di­li.

Pri dru­hej ka­te­gó­rii ESLP skon­šta­to­val, že sí­ce sťa­žo­va­teľ ne­mal prís­tup k ce­lým zá­zna­mom, ale mal k dis­po­zí­cii súhr­nné sprá­vy zos­ta­vo­va­né v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia, kto­ré bo­li dos­ta­toč­ne de­tail­né na to, aby sťa­žo­va­te­lo­vi umož­ni­li vy­tvo­riť si pred­sta­vu o tom, či by tie­to zá­zna­my moh­li byť pre ne­ho re­le­van­tné. Bo­lo pre­to na ňom, aby navr­hol vy­ko­na­nie dô­ka­zov aj z tej­to ka­te­gó­rie zá­zna­mov, čo však neu­ro­bil.

Po­kiaľ ide o tre­tiu ka­te­gó­riu zá­zna­mov, tak tu sťa­žo­va­teľ ne­mal žiad­nu in­for­má­ciu o ich ob­sa­hu a pre­to ne­mo­hol ni­ja­ko zhod­no­tiť úče­lo­nosť vy­ko­na­nia kon­krét­nych zá­zna­mov ako dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní. Vnút­roš­tát­ne sú­dy ten­to krok od­ôvod­ni­li tým, že ide o zá­zna­my, kto­ré sa do­tý­ka­jú súk­ro­mia tre­tích osôb a bu­dú zni­če­né s tým, že je pl­ne na pro­ku­rá­to­ro­vi, aby sám uro­bil vý­ber, kto­ré z vy­ho­to­ve­ných zá­zna­mov pred­lo­ží sú­du ako dô­kaz. Ta­ký­to prís­tup ozna­čil ESLP za roz­por­ný s ju­di­ka­tú­rou ESLP, pod­ľa kto­rej v práv­nych po­riad­koch, v kto­rých vy­šet­ro­va­cie or­gá­ny sú po­vi­né vziať do úva­hy sku­toč­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech ako aj v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, ne­mô­že byť v sú­la­de s člán­kom 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru ta­ký sys­tém,  keď vy­šet­ro­va­cie or­gá­ny sa­mé vy­hod­no­cu­jú, čo je a čo nie je pre da­ný prí­pad re­le­van­tné, bez to­ho, aby tu bo­li aké­koľ­vek zá­ru­ky pre prá­vo na ob­ha­jo­bu. Doš­lo tak k po­ru­še­niu prá­va sťa­žo­va­te­ľa na spra­vod­li­vý pro­ces.

Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5To/6/2017 zo dňa 16.04.2018

Z vy­ššie ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va čer­pal vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti aj Naj­vyš­ší súd SR. Vo svo­jom uz­ne­se­ní naj­vyš­ší súd pou­ká­zal a pri­po­me­nul pod­stat­né dô­vo­dy roz­hod­nu­tia vo ve­ci Ma­ta­no­vič pro­ti Chor­vát­sku, pri­čom da­nú prob­le­ma­ti­ku uzat­vo­ril nas­le­dov­ným práv­nym ná­zo­rom:

Je po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, po­kiaľ or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s pou­ka­zom na § 115 ods. 6 Tr. por. neu­mož­nia ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi oboz­ná­miť sa so všet­ký­mi re­le­van­tný­mi zá­zna­ma­mi te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky a ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vý­mi zá­zna­ma­mi v roz­sa­hu pot­reb­nom na up­lat­ne­nie ich ob­ha­jo­by.

Rov­na­ko je po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, po­kiaľ or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s pou­ka­zom na § 10 ods. 2 Tr. por. se­lek­tív­ne sa­my vy­hod­no­cu­jú, čo je a čo nie je pre da­ný prí­pad re­le­van­tné, bez to­ho, aby v tom­to pro­ce­se opä­tov­ne bo­li prí­tom­né aké­koľ­vek zá­ru­ky na prá­vo ob­ha­jo­by.

Vzhľa­dom na kon­tra­dik­tór­nosť tres­tné­ho ko­na­nia a po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na roz­hod­nu­tie, bu­de už vý­luč­ným prá­vom ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu, aby po­tom čo im bu­dú na vhod­ných elek­tro­nic­kých no­si­čoch uve­de­né zá­zna­my pos­kyt­nu­té, or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pred­lo­ži­li dos­lov­né pre­pi­sy tých zá­zna­mov, kto­ré ako dô­kaz po­ža­du­jú vy­ko­nať spo­lu s kon­krét­ny­mi dô­vod­mi ta­ké­ho­to pro­ces­né­ho pos­tu­pu.

Ten­to prís­pe­vok bol pod­po­ro­va­ný Agen­tú­rou na pod­po­ru vý­sku­mu a vý­vo­ja na zá­kla­de Zmlu­vy č. APVV-15-0272.

 

 

Diskusia