K problematike bezpečnostných prehliadok

K prob­le­ma­ti­ke bez­peč­nos­tných pre­hlia­dok

JUDr. Ing. Ti­mo­tej Ba­ďo

pro­ku­rá­tor

V nas­le­du­jú­com prís­pev­ku pou­ká­žem na tú sku­toč­nosť, že v sú­čas­nos­ti pre le­gis­la­tív­ne ne­dos­tat­ky nie je mož­né, aby sa po­li­cajt pres­ved­čil, či oso­ba, kto­rú ob­me­dzil na osob­nej slo­bo­de pos­tu­pom pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, má pri se­be zbraň, resp. inú vec, kto­rou by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie osôb.

 For­mu­lu­júc práv­ne zá­ve­ry toh­to prís­pev­ku bu­dem vy­chá­dzať z ak­tuál­ne up­lat­ňo­va­né­ho práv­ne­ho vý­cho­dis­ka, že po­li­cajt, kto­rý nie je OČTK, je pri pris­tih­nu­tí pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu op­ráv­ne­ný pos­tu­po­vať vý­luč­ne pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Iden­tic­ké pla­tí aj pre po­li­caj­ta, kto­rý sí­ce OČTK je, ale ide o pris­tih­nu­tie pá­cha­te­ľa ta­ké­ho tres­tné­ho či­nu, na ko­na­nie o kto­rom nie je po­li­cajt vec­ne prís­luš­ný (napr. po­ve­re­ný prís­luš­ník by pri­chy­til pá­cha­te­ľa zlo­či­nu).

 Tzv. „bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka“ je up­ra­ve­ná jed­nak v § 22 ods. 1 zá­ko­na č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re (ďa­lej len „zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re“) a tiež v § 99 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Oba pos­tu­py sú však v na­šom naz­na­če­nom prí­pa­de de iure neup­lat­ni­teľ­né, a to z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov:

        Pod­ľa § 22 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt je op­ráv­ne­ný pres­ved­čiť sa, či oso­ba, pro­ti kto­rej vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, ne­má pri se­be zbraň a ak ju má, od­ňať ju.

 Pod­ľa § 9 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt v služ­be je po­vin­ný v me­dziach toh­to zá­ko­na vy­ko­nať slu­žob­ný zá­krok, ak je pá­cha­ný trest­ný čin ale­bo pries­tu­pok ale­bo je dô­vod­né po­doz­re­nie z ich pá­chania.

 Na to, aby mo­hol po­li­cajt pos­tu­po­vať pod­ľa § 22 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re je ne­vyh­nut­nou ma­te­riál­nou pod­mien­kou exis­ten­cia slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Bez slu­žob­né­ho zá­kro­ku niet práv­ne­ho pod­kla­du na vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky pod­ľa na­pos­le­dy ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia.

 Ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né po­va­žo­vať za slu­žob­ný zá­krok, na­koľ­ko za slu­žob­ný zá­krok mož­no po­va­žo­vať iba čin­nosť po­li­caj­ta vy­ko­ná­va­nú pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Prá­ve ten­to zá­kon de­fi­nu­je, čo je slu­žob­ný zá­krok, ur­ču­je pod­mien­ky, za kto­rých je mož­né slu­žob­ný zá­krok vy­ko­nať, pri­čom v tých­to sú­vis­los­tiach us­ta­no­vu­je neo­po­me­nu­teľ­nú po­žia­dav­ku aby slu­žob­ný zá­krok bol vy­ko­na­ný v me­dziach zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re (§ 9 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na). Ak te­da zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re ten­to po­jem za­vie­dol, de­fi­no­val a sta­no­vil ma­te­riál­ne pod­mien­ky reali­zá­cie slu­žob­né­ho zá­kro­ku, nie je mož­né za slu­žob­ný zá­krok po­va­žo­vať to, čo ne­bo­lo vy­ko­na­né pod­ľa toh­to zá­ko­na. Vi­ce ver­sa, čo­koľ­vek, čo bo­lo vy­ko­na­né pod­ľa iné­ho zá­ko­na, než zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, nie je mož­né po­va­žo­vať za slu­žob­ný zá­krok.

 A čo viac, nie kaž­dá čin­nosť po­li­caj­ta, kto­rá je vy­ko­ná­va­ná pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, sa po­va­žu­je za slu­žob­ný zá­krok, ale iba tá, pri kto­rej sa bez­pros­tred­ne za­sa­hu­je do zá­klad­ných práv a slo­bôd. Naj­vyš­ší súd SR v tých­to in­ten­ciách (v roz­sud­ku sp. zn. 4 Tdo 92/2016) uvá­dza, že za slu­žob­ný zá­krok sa po­va­žu­jú prí­pa­dy up­ra­ve­né v § 17 ods. 2, § 17b ods. 1, § 18 ods. 3, § 19 ods. 1, § 23 ods. 2 a § 28 ods. 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re.

 Po­kiaľ ide o zá­kon­nú úp­ra­vu slu­žob­né­ho zá­kro­ku, zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re na­chá­dza ako re­le­vant­ný práv­ny pod­klad vý­luč­ne sám se­ba.

 Pla­tí to aj opač­ne. Trest­ný po­ria­dok má vždy k os­tat­ným mi­mot­res­tným nor­mám po­va­hu lex spe­cia­lis. Ak by sme pos­tup pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku po­va­žo­va­li za slu­žob­ný zá­krok, po­tom by sa na pod­mien­ky je­ho reali­zá­cie vzťa­ho­val Zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re (§ 9 ods. 1 a nasl.), čo je však vzhľa­dom na špe­ci­fic­ké pos­ta­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku nep­rí­pus­tné.

 Po­va­žo­vať us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za slu­žob­ný zá­krok nie je mož­né ani pri te­leolo­gic­kom, lo­gic­kom ale­bo gra­ma­tic­kom vý­kla­de pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia. Pou­ži­júc vý­klad te­leolo­gic­ký dos­pe­je­me k zá­ve­ru, že us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku pred­sta­vu­je tzv. „ob­čian­ske za­tknu­tie“ (ci­ti­zen‘s arrest). Ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie je per­mi­sív­nou  nor­mou ve­rej­né­ho prá­va, kto­rej ad­re­sá­tom op­ráv­ne­nia sú sub­jek­ty, kto­ré nie sú no­si­teľ­mi ve­rej­nej mo­ci. Uve­de­né potvr­dzu­je aj lo­gic­ký a gra­ma­tic­ký vý­klad dru­hej ve­ty us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, v zmys­le kto­rej je ten, kto ob­me­dzil osob­nú slo­bo­du (te­da „kto­koľ­vek“), po­vin­ný ta­kú oso­bu bez­od­klad­ne od­ov­zdať út­va­ru Po­li­caj­né­ho zbo­ru, út­va­ru Vo­jen­skej po­lí­cie ale­bo út­va­ru Col­nej sprá­vy. Útva­rom­je pot­reb­né ro­zu­mieť kaž­dú oso­bu, kto­rá je prís­luš­ní­kom da­né­ho út­va­ru, nie ob­jekt, v kto­rom ten­to út­var síd­li.

 Su­ma­ri­zu­júc uve­de­né, ak by zá­ko­no­dar­ca za­mýš­ľal aby pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku pos­tu­po­va­li aj prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ne­nú­til by ich nás­led­ne od­ov­zdať oso­bu ob­me­dze­nú na osob­nej slo­bo­de de fac­to se­be sa­mým.Uve­de­ný vý­klad nie­len­že vy­lu­ču­je chá­pa­nie us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ako slu­žob­né­ho zá­kro­ku, ale spo­chyb­ňu­je aj to, či sú po­li­caj­ti vô­bec op­ráv­ne­ní pod­ľa ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia pos­tu­po­vať...

 Sú­čas­ná ap­li­kač­ná prax to do­tiah­la až do ab­sur­dna, keď sa v zá­uj­me prek­le­nu­tia vec­nej nep­rís­luš­nos­ti po­li­caj­tov po­va­žu­je za práv­ne sú­lad­né vztiah­nu­tie ob­čian­ske­ho in­šti­tú­tu ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku aj na čin­nosť štát­ne­ho or­gá­nu.

 Pos­tup pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né po­va­žo­vať za slu­žob­ný zá­krok, a pre­to po­li­cajt nie je ani op­ráv­ne­ný na tom­to pos­tu­pe za­lo­žiť dô­vod­nosť vy­ko­na­nia bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky pod­ľa § 22 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re a bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku vy­ko­nať.

 In mar­gi­ne uvá­dzam, že ak by pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku pos­tu­po­val bež­ný ob­čan, je teo­re­tic­ky mož­né z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia im­pli­cit­ne vy­vo­diť aj par­ciál­ne prá­vo pres­ved­čiť sa pri­me­ra­ným spô­so­bom o exis­ten­cii zbra­ne či inej ve­ci, kto­rou by mo­hol byť oh­ro­ze­ný ži­vot a zdra­vie osôb. Po­kiaľ však pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku pos­tu­pu­je po­li­cajt ako pred­sta­vi­teľ ve­rej­nej mo­ci, bo­lo by im­pli­cit­né vy­vo­dzo­va­nie ta­ké­ho­to prá­va – op­ráv­ne­nia zá­ko­no­dar­com ne­vys­lo­ve­né­ho - v roz­po­re s čl. 2 ods. 2 Ústa­vy SR.

 K bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ke up­ra­ve­nej Tres­tným po­riad­kom uvá­dzam:

 Pod­ľa § 99 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku u za­dr­ža­nej oso­by a u oso­by, kto­rá bo­la za­tknu­tá ale­bo kto­rá sa be­rie do väz­by, mož­no vy­ko­nať osob­nú pre­hliad­ku aj vte­dy, ak je tu po­doz­re­nie, že má pri se­be zbraň ale­bo inú vec, kto­rou by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie oso­by.

 Ani vy­ššie ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku neu­mož­ňu­je po­li­caj­to­vi, kto­rý nie je vec­ne prís­luš­ným OČTK, resp. nie je OČTK vô­bec, pres­ved­čiť sa, či oso­ba ob­me­dze­ná na osob­nej slo­bo­de pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku má pri se­be zbraň. Pos­tup pod­ľa ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­lu­ču­jú hneď dva dô­vo­dy.

 Pr­vým dô­vo­dom je, že oso­ba ob­me­dze­ná na osob­nej slo­bo­de nie je oso­bou za­dr­ža­nou, za­tknu­tou a ani oso­bou, kto­rá sa be­rie do väz­by. Z uve­de­ných dô­vo­dov pre vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky pod­ľa § 99 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku ab­sen­tu­je zá­kon­ný pod­klad.

 Dru­hým dô­vo­dom je, že uve­de­ný po­li­cajt nie je op­ráv­ne­ný pos­tu­po­vať pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, a to ani pod­ľa vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR č. 192/2017 Z. z. o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní, kto­rá neu­mož­ňu­je (er­go vy­lu­ču­je) vy­ko­ná­va­nie osob­nej pre­hliad­ky po­li­caj­tom, kto­rý nie je OČTK, resp. ne­má na ko­na­nie o tres­tnom či­ne vec­nú prís­luš­nosť.

 Re­zul­tu­júc na zá­klad­ne vy­ššie uve­de­né­ho, je vy­lú­če­ná ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­ní § 99 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 22 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, kto­ré up­ra­vu­jú vy­ko­ná­va­nie tzv. „bez­peč­nos­tných pre­hlia­dok“ na prí­pa­dy ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy v zmys­le § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Vy­lú­če­né sú aj všet­ky os­tat­né inštru­men­tá­ria, kto­ré by teo­re­tic­ky moh­li pri­chá­dzať do úva­hy ako­rie­še­nie da­nej prob­le­ma­ti­ky:

 Po­kiaľ ide o za­is­te­nie ve­ci pod­ľa § 21 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, to­to us­ta­no­ve­nie pl­ní fun­kciu „za­bez­pe­čo­va­ciu“, nie „vy­hľa­dá­va­ciu“. Za­bez­pe­čiť mož­no len tú vec, o kto­rej má po­li­cajt ve­do­mosť. Pod­ľa § 21 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re nie je mož­né pos­tu­po­vať, ak sa má za­bez­pe­čiť vec, kto­rú je pot­reb­né pred jej za­bez­pe­če­ním vy­hľa­dať. Iden­tic­ké pla­tí aj pre vy­da­nie ve­ci pod­ľa § 89 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a od­ňa­tie ve­ci pod­ľa § 91 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pos­tup pod­ľa dvoch na­pos­le­dy ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní je vy­lú­če­ný aj tým, že ci­to­va­né úko­ny tres­tné­ho ko­na­nia mô­že vy­ko­nať iba OČTK. Ten­to dô­vod rov­na­ko vy­lu­ču­je aj osob­nú pre­hliad­ku pod­ľa § 99 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, resp. § 102 ods. 4 Tr. po­riad­ku.

 Os­tat­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku či oso­bit­ných zá­ko­nov nep­ri­chá­dza­jú do úva­hy ani len teo­re­tic­ky, čím mož­no uzat­vo­riť, že pre ne­dos­ta­tok po­zi­tív­ne­ho rie­še­nia po­li­cajt, kto­rý nie je vec­ne prís­luš­ným OČTK, nie je op­ráv­ne­ný žiad­nym zá­kon­ným spô­so­bom sa pres­ved­čiť, či oso­ba, kto­rú ob­me­dzil na osob­nej slo­bo­de, má pri se­be zbraň, resp. inú vec, kto­rou by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie osôb. Ak by po­li­cajt na­priek uve­de­né­mu bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku vy­ko­nal, všet­ko čo by ňou za­bez­pe­čil, by bo­lo „plo­dom z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“.

Pro­jek­tu­júc uve­de­né teo­re­tic­ké vý­cho­dis­ká do reál­ne­ho ži­vo­ta, uve­de­né v praxi zna­me­ná, že po­li­cajt by mal nad oso­bou ob­me­dze­nou na osob­nej slo­bo­de vy­ko­ná­vať doh­ľad až do ča­su, ke­dy tú­to oso­bu nep­re­vez­me vec­ne prís­luš­ný OČTK. Uve­de­ný pos­tup je však v mno­hých prí­pa­doch z bez­peč­nos­tné­ho hľa­dis­ka vy­lú­če­ný; napr. doh­ľad nad via­ce­rý­mi oso­ba­mi, doh­ľad nad oso­bou, kto­rá mô­že mať pri se­be strel­nú zbraň, pot­re­ba prep­ra­viť oso­bu mo­to­ro­vým vo­zid­lom a pod.

 In fi­ne mož­no kon­šta­to­vať, že zá­ve­ry pre­zen­to­va­né v tom­to člán­ku sú for­mu­lo­va­né na prin­cí­pe prís­ne for­mál­ne­ho prís­tu­pu k chá­pa­niu tres­tné­ho prá­va, kto­rý sa však v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky dl­ho­do­bo bu­du­je a up­lat­ňu­je.

Diskusia