K problematike obmedzenia osobnej slobody vs. zaistenia osoby v rámci polície

 

K prob­le­ma­ti­ke ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy vs. za­is­te­nia oso­by v rám­ci po­lí­cie

 

ppor. JUDr. Pe­ter Ada­mec

po­ve­re­ný prís­luš­ník PZ

 

            Pred­met­ný člá­nok pou­ka­zu­je na nes­práv­ne vy­kla­da­nie práv­nych no­riem pri pou­ží­va­ní in­šti­tú­tov ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku a za­is­te­nia oso­by pod­ľa § 19 ods. 1 Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re s kto­rý­mi sú spo­je­né ap­li­kač­né prob­lé­my. Už dlh­šiu do­bu sa po­le­mi­zu­je nad tým, kto mô­že a kto ne­mô­že za­dr­žať oso­bu po­doz­ri­vú z pá­chania tres­tné­ho či­nu, prí­pad­ne akým spô­so­bom. Ok­rem iné­ho je to spô­so­be­né neus­tá­le­ným a ne­jed­not­ným vzá­jom­ným vý­kla­dom zá­ko­nov a inter­ných pred­pi­sov v rám­ci Mi­nis­ter­stva vnút­ra. Pred­kla­da­ný člá­nok je ur­če­ný pre­dov­šet­kým pre prís­luš­ní­kov po­li­caj­né­ho zbo­ru, pro­ku­ra­tú­ru ale aj šir­šiu ve­rej­nosť. Cie­ľom je po­núk­nuť je­den z návr­hov rie­še­nia da­nej prob­le­ma­ti­ky ale aj vy­tvo­re­nia šir­šej dis­ku­sie z ra­dov od­bor­nej práv­nej ob­ce.

 Na pr­vom mies­te je pot­reb­né uviesť, kto je po­li­cajt. Sú­čas­ný po­jem po­li­caj­ta v tres­tnom ko­na­ní je mož­né chá­pať z via­ce­rých hľa­dísk. I keď na pr­vý poh­ľad mož­no jed­no­du­cho uviesť, že po­jem po­li­cajt je taxatív­ne vy­me­dze­ný v tres­tnom po­riad­ku (zá­kon čís­lo 301/2005 Z. z.) v § 10 ods. 8 a nas­le­dov­ne, v šir­šom zmys­le slo­va mô­že­me po­jem po­li­cajt náj­sť aj v iných zá­kon­ných úp­ra­vách či na­ria­de­niach, ako je nap­rík­lad zá­kon čís­lo 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re a inter­né na­ria­de­nia či us­mer­ne­nia v rám­ci čin­nos­ti Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia ro­zu­mie­me po­li­caj­tom:

„a) vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru,

b) vy­šet­ro­va­teľ fi­nan­čnej sprá­vy, ak ide o tres­tné či­ny spá­cha­né v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním col­ných pred­pi­sov ale­bo da­ňo­vých pred­pi­sov v ob­las­ti da­ne z pri­da­nej hod­no­ty pri do­vo­ze a spot­reb­ných da­ní,

c) po­ve­re­ný prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru,

d) po­ve­re­ný prís­luš­ník vo­jen­skej po­lí­cie v ko­na­ní o tres­tných či­noch prís­luš­ní­kov oz­bro­je­ných síl,

e) po­ve­re­ný prís­luš­ník Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že v ko­na­ní o tres­tných či­noch prís­luš­ní­kov Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že v ob­jek­toch Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že aj je­ho za­mes­tnan­cov a o tres­tných či­noch osôb vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ale­bo vo väz­be,

f) po­ve­re­ný prís­luš­ník fi­nan­čnej sprá­vy, ak ide o tres­tné či­ny spá­cha­né v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním col­ných pred­pi­sov ale­bo da­ňo­vých pred­pi­sov v ob­las­ti da­ne z pri­da­nej hod­no­ty pri do­vo­ze a spot­reb­ných da­ní,

e) ve­li­teľ ná­mor­nej lo­de v ko­na­ní o tres­tných či­noch spá­cha­ných na tej­to lo­di.“[1]

Pod­ľa § 10 ods. 9 zá­ko­na čís­lo 301/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov sa ro­zu­mie na úče­ly toh­to zá­ko­na aj zá­stup­ca prís­luš­né­ho or­gá­nu iné­ho štá­tu v rám­ci po­ve­re­nia úko­nov vy­šet­ro­va­nia s oh­ľa­dom na Rám­co­vé roz­hod­nu­tie Ra­dy Európ­skej únie z 13. jú­na 2002 o spo­loč­ných vy­šet­ro­va­cích tí­moch (2002/465/SVV) a tiež Pro­to­ko­lu o spo­loč­ných vy­šet­ro­va­cích tí­moch sa zá­ko­nom o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov čís­lo 403/2004 Z. z. vy­tvo­ri­li pod­mien­ky pre vy­šet­ro­va­nie tres­tných či­nov vy­šet­ro­va­cím tí­mom, kto­ré­ho člen­mi sú zá­stup­co­via štá­tov Európ­skej únie, kto­ré sú sú­čas­ťou tých­to roz­hod­nu­tí a vzá­jom­ných do­hôd me­dzi tý­mi­to štát­mi. [2] To­to us­ta­no­ve­nie má cha­rak­ter me­dzi­ná­rod­né­ho tres­tné­ho prá­va aby na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré bu­de vy­ko­ná­va­né v rám­ci dvoch ale­bo via­ce­rých štá­tov ma­li op­ráv­ne­nie ko­nať v pos­ta­ve­ní po­li­caj­ta v zmys­le slo­ven­ských no­riem tres­tné­ho prá­va aj oso­by, kto­ré sú člen­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní iných štá­tov. Lex spe­cia­lis k to­mu­to us­ta­no­ve­niu § 10 ods. 9 tres­tné­ho po­riad­ku je zá­kon čís­lo 403/2004 Z. z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze, pri­čom v § 2 ods. 2 uve­de­né­ho zá­ko­na sa uvá­dza, že na ko­na­nie pod­ľa spo­mí­na­né­ho zá­ko­na sa pou­ži­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, ak nie je sta­no­ve­né inak. Trest­ný po­ria­dok sa pou­ži­je aj na ko­na­nie o žia­dos­tiach člen­ských štá­tov o vy­da­nie osôb na tres­tné stí­ha­nie ale­bo vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ale­bo ochran­né­ho opat­re­nia, na kto­ré ne­mož­no up­lat­niť rám­co­vé roz­hod­nu­tie.

Us­ta­no­ve­nie § 10 ods. 10 tres­tné­ho po­riad­ku uvá­dza ta­kis­to po­jem po­li­cajt na úče­ly tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom je uve­de­né, že je to ok­rem po­li­caj­tov v § 10 ods. 8 je po­li­caj­tom aj prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rý má pod­ľa všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su vy­da­né­ho Mi­nis­ter­stvom vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to kon­krét­ne Vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR čís­lo 192/2017 Z. z. o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní. V tej­to vy­hláš­ke sú kon­krét­ne up­ra­ve­né prá­vo­mo­ci a roz­sah tých­to prá­vo­mo­cí a roz­hod­nu­tí po­li­caj­ta, kto­rý ne­má pos­ta­ve­nie vy­šet­ro­va­te­ľa ani pos­ta­ve­nie po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Z hľa­dis­ka pos­ta­ve­nia je však tá­to ka­te­gó­ria po­li­caj­tov špe­ci­fic­ká. V rám­ci toh­to us­ta­no­ve­nia sa už mô­že­me dos­tať do ap­li­kač­ných prob­lé­mov v praxi. Stá­va sa to­tiž, že mno­ho ľu­dí či už tých, kto­rí nie sú sú­čas­ťou po­li­caj­né­ho zbo­ru ale do­kon­ca aj tí, kto­rí dl­ho­do­bo pra­cu­jú v zlož­kách po­lí­cie si za­mie­ňa­jú ten­to „typ“ po­li­caj­ta z di­kcie § 10 ods. 10 s po­li­caj­tom v zmys­le § 10 ods. 8 písm. c). Na jed­nej stra­ne je po­li­cajt po­ve­re­ný prís­luš­ník po­li­caj­né­ho zbo­ru (§ 10 ods. 8 písm. c), na dru­hej stra­ne je to po­ve­re­ný po­li­cajt (§ 10 ods. 10). Na pr­vý poh­ľad by sa moh­lo zdať, že poj­my sú to­tož­né a za­me­ni­teľ­né, av­šak opak je prav­dou.

 Za­dr­ža­nie, ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a op­ráv­ne­nie na za­is­te­nie oso­by

 Ďal­ším z ap­li­kač­ných prob­lé­mov pri spô­so­be za­dr­ža­nia je vy­me­dzenie poj­mov za­dr­ža­nia, ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy a op­ráv­ne­nia na za­is­te­nie oso­by pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Za­dr­ža­ním ro­zu­mie­me in­šti­tút tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rým sa zá­sad­ným spô­so­bom za­sa­hu­je do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd tak ako aj pri ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy v zmys­le tres­tné­ho po­riad­ku. Roz­diel je však v pro­ces­no-práv­nom pos­tu­pe. Kým pri za­dr­ža­ní oso­by mo­men­tom za­dr­ža­nia za­čí­na tres­tné stí­ha­nie na­koľ­ko ide o neod­klad­ný a neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon, pri ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy ide o za­bez­pe­čo­va­cí úkon ale stá­le v zmys­le tres­tné­ho po­riad­ku pri­čom však z toh­to úko­nu ply­nú oso­be, kto­rá ob­me­dzu­je osob­nú slo­bo­du inej oso­be ďal­šie po­vin­nos­ti. Za­dr­žať oso­bu mô­že len po­li­cajt v zmys­le tres­tné­ho po­riad­ku, kým ob­me­dziť osob­nú slo­bo­du mô­že kto­koľ­vek za pod­mie­nok že sa jed­ná o trest­ný čin a zá­ro­veň je oso­ba od­ov­zda­ná po­li­caj­né­mu út­va­ru ale­bo col­nej sprá­ve.

Op­ráv­ne­nie na za­is­te­nie oso­by chá­pe­me v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re v rám­ci § 19 ods. 1, kde sú taxatív­ne vy­me­dze­né dô­vo­dy na ten­to úkon. To­to op­ráv­ne­nie má po­li­cajt na­koľ­ko sa jed­ná o re­žim zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Po­jem po­li­cajt sí­ce v zá­ko­ne o po­li­caj­nom zbo­re uve­de­ný nie je, av­šak ana­lo­gic­ky ho mô­že­me preb­rať zo zá­ko­na čís­lo 73/1998 Z. z. o štát­nej služ­be prís­luš­ní­kov po­li­caj­né­ho zbo­ru, Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Že­lez­nič­nej po­lí­cie v § 2,  kde sa uvá­dza, že po­li­cajt je vý­hrad­ne fy­zic­ká oso­ba, kto­rá je v slu­žob­nom po­me­re a kto­rá vy­ko­ná­va štát­nu služ­bu v rám­ci slu­žob­né­ho úra­du. Per ana­lo­giam je op­ráv­ne­ný za­is­tiť oso­bu aký­koľ­vek po­li­cajt v rám­ci MV SR.

 Ap­li­kač­né prob­lé­my

 V od­bor­ných člán­koch sa už ve­ľa pí­sa­lo o ap­li­kač­ných prob­lé­moch, ke­dy bež­ný ob­čan ne­mo­hol ob­me­dziť na osob­nej slo­bo­de oso­bu resp. ten­to pos­tup bol nea­dek­vát­ny a te­da proti­práv­ny. Pre úpl­nosť „Osob­nú slo­bo­du oso­by, kto­rá bo­la pris­tih­nu­tá pri tres­tnom či­ne ale­bo bez­pros­tred­ne po ňom, mô­že ob­me­dziť kto­koľ­vek, ak je to pot­reb­né na zis­te­nie jej to­tož­nos­ti, za­brá­ne­nie ďal­šie­mu pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti. Je však po­vin­ný ta­kú oso­bu bez­od­klad­ne od­ov­zdať út­va­ru Po­li­caj­né­ho zbo­ru, út­va­ru Vo­jen­skej po­lí­cie ale­bo út­va­ru Col­nej sprá­vy“ (§ 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku). Prob­lém nas­tá­va, keď oso­ba ne­vie v prie­be­hu pár se­kúnd vy­hod­no­tiť či sa jed­ná o pries­tu­pok ale­bo trest­ný čin. Keď­že § 85 ods. 2 TP sa expli­cit­ne via­že iba na trest­ný čin, mô­že byť da­ná oso­ba, kto­rá ob­me­dzi­la osob­nú slo­bo­du inej oso­be stí­ha­ná za prís­luš­ný trest­ný čin ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy. Iným, pre nás dô­le­ži­tej­ším prí­pa­dom je, keď da­nú oso­bu má ob­me­dziť po­li­cajt (nap­rík­lad prís­luš­ník po­ho­to­vos­tnej mo­to­ri­zo­va­nej jed­not­ky). Na tom­to mies­te je pre­to pot­reb­né za­me­rať sa na inter­né pred­pi­sy Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR. Kým pod­ľa Vy­hláš­ky MV SR čís­lo 648/2008 o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní bo­lo o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia mož­né aby po­li­caj­ti v zmys­le § 10 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku ma­li de­le­go­va­nú prá­vo­moc a moh­li za­dr­žať oso­bu pod­ľa § 85 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sú­čas­ná plat­ná Vy­hláš­ka MV SR čís­lo 192/2017 o roz­sa­hu vy­ko­ná­va­nia roz­hod­nu­tí, opat­re­ní a úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní nie je mož­né aby kto­rý­koľ­vek po­li­cajt vy­ko­nal za­dr­ža­nie oso­by pod­ľa § 85 ods. 1, pri­čom ten­to úkon mô­že vy­ko­nať len po­li­cajt v zmys­le § 10 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku. To zna­me­ná, že hliad­ka po­riad­ko­vej po­lí­cie resp. člen po­ho­to­vos­tnej mo­to­ri­zo­va­nej jed­not­ky mô­že oso­bu len ob­me­dziť na osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2. Po­do­tý­kam však, že sa mu­sí jed­nať o trest­ný čin. V prí­pa­de ak sa jed­ná o pries­tu­pok, ako bo­lo spo­mí­na­né mô­že po­li­cajt za­is­tiť oso­bu a to v zmys­le § 19 ods. 1 písm. b) Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Prob­lém zno­vu však nas­tá­va spô­sob ako po­li­cajt pr­vé­ho zá­sa­hu zis­tí, či ide o pries­tu­pok ale­bo trest­ný čin. Zno­vu sa mu­sí­me ana­lo­gic­ky oprieť o inter­né pred­pi­sy MV SR. Na­ria­de­nie MV SR 175/2010 o vy­me­dze­ní prís­luš­nos­ti út­va­rov Po­li­caj­né­ho zbo­ru a út­va­rov Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri od­ha­ľo­va­ní tres­tných či­nov, pri zis­ťo­va­ní ich pá­cha­te­ľov a o pos­tu­pe v tres­tnom ko­na­ní  v člán­ku 26 po­jed­ná­va o sa­mos­tat­nos­ti po­li­caj­ta, pri­čom sa jed­noz­nač­ne uvá­dza, že „Po­li­cajt vo vy­šet­ro­va­ní, ok­rem prí­pa­du, na kto­rý je tre­ba roz­hod­nu­tie ale­bo súh­las sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ale­bo pro­ku­rá­to­ra, vy­ko­ná­va všet­ky úko­ny sa­mos­tat­ne, je po­vin­ný ich vy­ko­nať v sú­la­de so zá­ko­nom a zod­po­ve­dá za ich včas­né vy­ko­na­nie pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su.“ Oso­bit­ným pred­pi­som v zmys­le toh­to člán­ku je § 7 ods. 1 Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, pri­čom z toh­to us­ta­no­ve­nia vy­pich­nem zno­vu „sa­mos­tat­nosť“ a „úko­ny v sú­la­de so zá­ko­nom“. Od­sek dva uve­de­né­ho člán­ku na­ria­de­nia 175/2010 ďa­lej uvá­dza „Prís­luš­ník PZ, kto­rý nie je vy­šet­ro­va­te­ľom ale­bo po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom mô­že vy­ko­ná­vať roz­hod­nu­tia, opat­re­nia a úko­ny tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­šet­ro­va­ní v roz­sa­hu ur­če­nom oso­bit­ným pred­pi­som[3], po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ich vy­ko­na­nie pre­ro­ku­je s vy­šet­ro­va­te­ľom ale­bo po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom ale­bo ich bez­pros­tred­ne na­dria­de­ným.“ Čo sa tý­ka uve­de­né­ho oso­bit­né­ho pred­pi­su tak pre úpl­nosť, „po­li­cajt v zmys­le tej­to vy­hláš­ky je op­ráv­ne­ný, vy­dať uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak vy­ko­nal úkon pod­ľa § 3 písm. a) ale­bo písm. g), vy­dať uz­ne­se­nie o op­ra­ve uz­ne­se­nia pod­ľa § 174 ods. 1 v spo­je­ní s § 180 Tres­tné­ho po­riad­ku, tiež je op­ráv­ne­ný prib­rať do ko­na­nia tl­moč­ní­ka pod­ľa § 28 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, prib­rať do ko­na­nia prek­la­da­te­ľa pod­ľa § 28 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, pred­vo­lať sved­ka a po­žia­dať o je­ho pred­ve­de­nie pod­ľa § 128 Tres­tné­ho po­riad­ku, vy­žia­dať od­bor­né vy­jad­re­nie ale­bo pí­som­né potvr­de­nie pod­ľa § 141 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ako aj za­is­tiť na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia vec dô­le­ži­tú pre tres­tné ko­na­nie pod­ľa § 89 ods. 1 TP, prev­ziať vec pod­ľa § 92 TP, vrá­tiť vec ale­bo ulo­žiť vec do ús­cho­vy na zá­kla­de uz­ne­se­nia pod­ľa § 97 ods. 1 TP, vy­dať vec ob­vi­ne­né­mu na zá­kla­de uz­ne­se­nia pod­ľa § 98 ods. 2 TP, zni­čiť vec na zá­kla­de uz­ne­se­nia pod­ľa § 98 ods. 3 TP, vy­ko­nať ob­hliad­ku pod­ľa § 154 ods. 1 TP, vy­ko­nať pre­hliad­ku te­la pod­ľa § 155 ods. 1 TP, vy­ko­nať od­ber bio­lo­gic­ké­ho ma­te­riá­lu pod­ľa § 155 ods. 2 TP, vy­ko­nať od­ber bio­lo­gic­ké­ho ma­te­riá­lu pod­ľa § 155 ods. 2 TP, vy­ko­nať úko­ny na zis­te­nie to­tož­nos­ti oso­by pod­ľa § 155 ods. 5 TP, pri­jať tres­tné ozná­me­nie pod­ľa § 196 ods. 1 TP a vy­hľa­dať a za­bez­pe­čiť dô­ka­zy, aby moh­li byť vy­ko­na­né v ďal­šom ko­na­ní pod­ľa § 203 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku“. V zmys­le tej­to vy­hláš­ky nie je po­li­cajt op­ráv­ne­ný ro­biť iné úko­ny do tres­tné­ho ko­na­nia a te­da ne­mô­že ani za­dr­žať oso­bu pod­ľa § 85 ods. 1 TP a tiež po­kiaľ nie je preu­ká­za­teľ­né napl­ne­nie niek­to­rej zo skut­ko­vých pod­stát tres­tné­ho či­nu pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na, nie je mož­né aby ob­me­dzil osob­nú slo­bo­du oso­be pod­ľa § 85 ods. 2 TP, ale ako po­li­cajt je op­ráv­ne­ný vy­užiť us­ta­no­ve­nie § 19 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re o op­ráv­ne­ní na za­is­te­nie oso­by a v tom­to re­ži­me ďa­lej pos­tu­po­vať a roz­hod­núť sa po po­ra­de s vy­šet­ro­va­te­ľom ale­bo po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom prí­pad­ne s ich spo­loč­ným pria­mym na­dria­de­ným.

             V prí­pa­de prís­luš­ní­kov po­ho­to­vos­tnej mo­to­ri­zo­va­nej jed­not­ky od­bo­ru po­riad­ko­vej po­lí­cie kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ je pot­reb­né brať do úva­hy Na­ria­de­nie pre­zí­dia po­li­caj­né­ho zbo­ru o čin­nos­ti zá­klad­ných út­va­rov služ­by po­riad­ko­vej po­lí­cie PZ čís­lo 80/2018. Pri pod­rob­nej ana­lý­ze toh­to na­ria­de­nia nie je mož­né náj­sť je­di­ný bod, kto­rý by op­ráv­ňo­val či už re­fe­ren­ta, star­šie­ho re­fe­ren­ta ale­bo ve­li­te­ľa ča­ty roz­ho­do­vať sa­mos­tat­ne o proti­práv­nom či­ne, kto­rým mô­že byť pries­tu­pok resp. trest­ný čin. Uve­de­né na­ria­de­nie po­jed­ná­va a de­le­gu­je prá­vo­moc prís­luš­ní­ka PMJ len na od­ha­ľo­va­nie, ozna­mo­va­nie a pre­jed­na­nie pries­tup­kov.

Zá­ver

Z uve­de­nej ana­lý­zy jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že tzv. hliad­kar resp. prís­luš­ník PMJ ne­mô­že roz­ho­do­vať o tom, či sku­tok má zna­ky SPTČ ale­bo pries­tup­ku. Tým­to je op­ráv­ne­ný len vy­šet­ro­va­teľ ale­bo po­ve­re­ný prís­luš­ník resp. ich naj­bliž­šie spo­loč­ný na­dria­de­ný. Na tom­to mies­te mož­no kon­šta­to­vať, že nie je te­da mož­né aby prís­luš­ník pred sa­mot­ným zis­te­ním pot­reb­ných in­for­má­cií a dô­ka­zov o tom, či sku­tok jed­noz­nač­ne mož­no sub­su­mo­vať pod trest­ný čin nie je mož­né aby bo­la oso­ba ob­me­dze­ná na osob­nej slo­bo­de pod­ľa § 85 ods. 2 TP na­koľ­ko pre uve­de­ných po­li­caj­tov pla­tí re­žim rov­na­ký ako pre „bež­né­ho ob­ča­na“ a te­da v prí­pa­de ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pá­cha­te­ľa pries­tup­ku stá­le pla­tí, že po­li­cajt mô­že byť tres­tne stí­ha­ný za trest­ný čin Ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy v zmys­le prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na. Je pre­to pot­reb­né aby bo­li oso­by za­is­tné pod­ľa § 19 Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. V praxi však mô­že nas­tať si­tuácia, ke­dy je pot­reb­né na mies­te da­nú vec vy­rie­šiť a jed­ným z pros­tried­kov je mož­nosť ope­rač­né­ho stre­dis­ka vy­slať vy­šet­ro­va­te­ľa resp. po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka na mies­to, kde bu­de roz­hod­nu­té a v zá­vis­los­ti od okol­nos­tí bu­dú vy­ko­ná­va­né ďal­šie pro­ces­né úko­ny či už ako pries­tu­pok ale­bo trest­ný čin. Zá­ro­veň by mal vy­šet­ro­va­teľ, resp. po­ve­re­ný prís­luš­ník vy­ho­to­viť úrad­ný zá­znam s od­ôvo­de­ním nep­ri­ja­tia ve­ci ako trest­ný čin resp. s od­ôvod­ne­ním svoj­ho pos­tu­pu na mies­te. Rov­na­ko tak pou­ka­zu­jem na zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia in du­bio pro reo – te­da v prí­pa­de po­chyb­nos­tí v pros­pech pá­cha­te­ľa. Po­kiaľ na mies­te nie je jed­noz­nač­ne preu­ká­za­né, že vec napl­ni­la SPTČ je ďa­lej pot­reb­né do­ku­men­to­vať tú­to vec ako pries­tu­pok pri­čom tiež uvá­dzam, že v prie­be­hu ob­jas­ňo­va­nia pries­tup­ku nie je od­op­re­tá mož­nosť vec od­stú­piť pre pot­re­by vy­šet­ro­va­nia o spá­cha­nom tres­tnom či­ne. Inter­né pred­pi­sy ďa­lej priz­ná­va­jú prá­vo roz­hod­núť v prí­pa­de spo­rov o prís­luš­nosť pria­me­ho spo­loč­né­ho na­dria­de­né­ho, k to­mu by mal ta­kis­to prís­luš­ník, kto­ré­ho sa vec tý­ka tú­to sku­toč­nosť uviesť v úrad­nom zá­zna­me.

 

 

 

Diskusia