Splynutie obvineného a poškodeného do jednej osoby v tom istom trestnom konaní
Účelom tohto príspevku je pripomenúť na konkrétnej trestnej veci prípady, v ktorých je určitá osoba obvinená zo spáchania trestného činu, avšak v tej istej trestnej veci vystupuje fakticky (materiálne) aj ako poškodená osoba (či svedok).
Ide o špecifické prípady, v ktorých jedna a tá istá osoba má v tej istej trestnej veci formálne procesné postavenie obvineného (bolo jej vznesené obvinenie), avšak fakticky aj postavenie poškodeného (bola jej trestným činom spôsobená ujma). Je samozrejmým, že procesné postavenia obvineného a poškodeného v jednej a tej istej trestnej veci sú nezlučiteľné a preto by takáto procesná situácia nemala v aplikačnej praxi nastať a ak predsa len nastane, mali by byť následne vedené paralelné trestné stíhania (t. j. dve trestné stíhania) s tým, že v jednom trestnom stíhaní by určitá osoba mala mať procesné postavenie obvineného a v druhom trestnom stíhaní vedenom prakticky pre totožný skutok by mala mať procesné postavenie poškodeného (prípadne len svedka). Nie vždy sa však tento právny názor v praxi dodržiava.
V konkrétnej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV bola podaná obžaloba a to na dvoch obvinených (obvineného A a obvineného B) za spáchanie dvoch skutkov.
Skutkovo išlo o bitku obvineného A s obvineným B, pri ktorej obvinený A použil nôž proti obvinenému B a spôsobil mu zranenia. Skutok uvedený pod bodom 1 obžaloby bol preto, vo vzťahu k obvinenému A, právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. (ponechajme bokom, či ide o správnu právnu kvalifikáciu).
Vzhľadom k tomu, že podľa obžaloby išlo o vzájomné napádanie sa dvoch osôb, nešlo v prípade konania obvineného B o konanie v nutnej obrane. Preto bola na obvineného B podaná obžaloba za spáchanie prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. e) Tr. zák. na tom skutkom základe, že obvinený B kopal pri bitke obvineného A do rôznych častí tela (išlo o skutok uvedený v obžalobe pod bodom 2).
Z podanej obžaloby je zrejmé, že fakticky tu ide o jeden skutok (jednu bitku, t. j. jedno vzájomné napádanie dvoch osôb), pri ktorej sa fyzicky napádali obvinený A s obvineným B s tým, že časť bitky, ktorá sa kladie za vinu obvinenému A bola popísaná v skutku pod bodom 1 obžaloby a časť bikty, ktorá sa kladie za vinu obvinenému B bola popísaná v bode 2 obžaloby.
Zároveň z uvedeného vyplýva, že fakticky obvinený B má pri skutku uvedenom pod bodom 1 obžaloby procesné postavenie svedka - poškodeného (utrpel zranenia, ktoré smerovali k ťažkej ujme na zdraví) a obvinený A má pri skutku uvedenom v bode 2 obžaloby taktiež procesné postavenie svedka – poškodeného (je poškodeným v zmysle § 46 ods. 1 Tr. por. nakoľko bol fyzicky napadnutý a utrpel drobné poranenia).
Osoba A ako aj osoba B majú síce v konaní pred súdom formálne iba procesné postavenie obvinených, avšak fakticky vystupujú zároveň aj ako poškodené osoby a to v jednej a tej istej trestnej veci ohľadne jedného a toho istého skutku.
K uvedenému je nutné dodať, že už v prípravnom konaní bolo vznesené obvinenie zhodne ako bola následne podaná obžaloba, t. j. osobe A ako aj osobe B bolo vznesené obvinenie jedným uznesením, pričom v prípravnom konaní žiadna osoba nevypovedala ako poškodená, pretože osoba A a osoba B boli obvinení a preto nemohli byť zároveň formálne tie isté osoby vypočúvané aj v procesnom postavení svedka – poškodeného.
Okresný súd Bratislava IV postupoval po podaní obžaloby tak, že postupom podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. odmietol takúto obžalobu a vec vrátil prokurátorovi, nakoľko zistil závažné procesné chyby. Svoje rozhodnutie odôvodnil nielen logikou veci (t. j. nezlučiteľnosťou postavenia obvineného a poškodeného v tej istej veci), ale aj ustanovením § 47 ods. 1 Tr. por., či judikatúrou (R 54/1956), ktorá vyslovene stanovuje, že v jednej osobe nie je možné spájať obvineného a poškodeného, t. j. osoby s protichodnými záujmami a právami.
Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor sťažnosť, v ktorej poukázal na totožnú judikatúru ako súd prvého stupňa, z ktorej vyvodil, že vedenie spoločného konania voči obvineným je v takýchto prípadoch možné s tým, že ustanovenie § 47 ods. 1 Tr. por. redukoval len na otázku náhrady škody, teda len na skutočnosť, že si síce v takýchto prípadoch nemôže obvinený voči spoluobvinenému nárokovať náhradu škody, avšak to nebráni tomu, aby si jeden obvinený voči druhému obvinenému uplatnil nárok na náhradu škody v civilnom procese.
Krajský súd v Bratislave vyhovel sťažnosti prokurátora a zrušil uznesenie okresného súdu o odmietnutí obžaloby, pričom sa stotožnil s argumentáciou prokurátora a dodal, že ak nemôže byť obvinený súčasne poškodeným, stráca síce niektoré výhody, ktoré by mal keby sa trestné stíhanie viedlo oddelene proti druhému obvinenému, avšak ide prevažne iba o výhody procesného rázu.
Podľa môjho názoru, je právny záver krajského súdu (ako aj argumentácia prokurátora) nesprávny, nakoľko nemá oporu vo výklade ustanovenia § 47 ods. 1 Tr. por. Vedenie spoločného konania za vyššie naznačených okolností je takou podstatou chybou prípravného konania (absolútne negovanie práv poškodeného), ktorá sa nedá napraviť v konaní pred súdom (napríklad ohľadne uplatňovaného nároku na náhradu škody) a preto prichádza do úvahy iba odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania. Navyše, je pomerne prekvapivým, že prokurátor ako aj krajský súd vo svojej argumentácii obmedzili práva poškodeného iba na uplatnenie nároku na náhradu škody (akoby nemal žiadne iné práva).
Opätovne je nutné zdôrazniť, že s poukazom na nezlučiteľnosť postavení obvineného a poškodeného v jednej a tej istej trestnej veci by k takýmto procesným situáciám vôbec nemalo dochádzať. Už policajt by si mal uvedomiť pri vznášaní obvinenia, že je nutné rešpektovať nielen práva obvineného, ale aj práva poškodeného, čo sa nedá zaručiť, ak je obvineným a poškodeným v jednej a tej istej trestnej veci tá istá osoba (v takomto prípade sa zjavne ignorujú takmer všetky oprávnenia poškodeného s výnimkou súhlasu poškodeného podľa § 211 Tr. por. – k uvedenému pozri nižšie).
Vzhľadom k uvedenému je nutné dospieť k záveru, že postup orgánov činných v trestnom konaní, vo vyššie uvedenej veci, bol nesprávny (v rozpore so zákonom). To napokon možno vyvodiť už z ustanovenia § 47 ods. 1 Tr. por. podľa ktorého oprávnenia poškodeného nemôže vykonávať ten, kto je v trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Ustanovenie § 47 ods. 1 Tr. por. teda stanovuje tzv. negatívnu definíciu výkonu práv poškodeného, pretože je neprijateľné, aby spoluobvinený súčasne vykonával práva poškodeného. Výkladom uvedeného ustanovenia možno pritom dospieť k logickému záveru, že zákonodarca zakazuje situácie, v ktorých by mohol spoluobvinený zároveň vykonávať práva poškodeného (pretože by bol ukrátený na právach poškodeného) a preto by ani nemalo dochádzať k vedeniu takýchto trestných stíhaní.
V tomto smere je potrebné uviesť, že svedka – poškodeného nevytvára orgán činný v trestnom konaní tým, že konkrétnu osobu predvolá v trestnom konaní vypovedať ako svedka – poškodeného, ale vytvára ho sám priebeh skutku, t. j. skutočnosť, že trestnoprávne relevantným konaním bola konkrétnej osobe spôsobená ujma špecifikovaná v ustanovení § 46 ods. 1 Tr. por. (definícia poškodeného je pritom vymedzená tak široko, že za poškodeného sa považuje aj ten, komu žiadna ujma nevznikla, ak mu vzniknúť mohla – napríklad v prípadoch prípravy, či pokusu trestného činu).
Osoba, ktorej vznikla alebo mohla vzniknúť ujma v zmysle § 46 ods. 1 Tr. por. neprestáva byť (materiálne) poškodeným iba preto, že tejto osobe bolo v trestnom konaní vedenom pre skutok, pri ktorom jej ujma vznikla, vznesené obvinenie.
Pokiaľ sa teda vedie jedno trestné stíhanie ohľadne jednej bitky (jedného skutku, pri ktorom išlo o vzájomné napádanie dvoch osôb) a obidvom aktérom vzájomnej bitky je vznesené obvinenie, pôjde o nesprávny procesný postup, pretože v takomto prípade majú obidvaja aktéri bitky zároveň aj postavenie poškodených osôb. Formálne ide teda o osoby obvinené, avšak materiálne neprestávajú byť zároveň aj osobami poškodenými. S poukazom na výklad ustanovenia § 47 ods. 1 Tr. zák. je preto neprijateľné viesť také konania, pri ktorých splýva osoba obvineného s osobou poškodenou.
Nezlučiteľnosť postavenia poškodeného a obvineného v jednej a tej iste trestnej veci napokon vyplýva aj z odbornej literatúry[1], ktorá zhodne konštatuje, že poškodený je v podstate odporcom obvineného, ktorý mu spôsobil škodu alebo nemajetkovú ujmu a preto musí v trestnom konaní disponovať právami proti obvinenému. Preto je logické, že v jednom konaní nemôže zároveň vystupovať v dvojitom vzájomne protichodnom procesnom postavení. Spoluobvineným v zmysle § 47 ods. 1 Tr. por. sa pritom rozumie osoba, ktorá je ako obvinený stíhaná v spoločnom konaní s ďalším obvineným, ktorý jej spôsobil (alebo mohol spôsobiť) škodu trestným činom. Materiálne by preto takáto osoba mala vystupovať ako poškodený a to aj s právami poškodeného.
Rovnaký záver konštatuje aj už spomínaná staršia judikatúra (R 54/1956), v zmysle, ktorej je poškodený odporcom obvineného. Nie je teda možné, aby sa v tom istom trestnom konaní sústredili práva obvineného a práva poškodeného, t. j. práva dvoch strán, v jednej osobe. Nie je preto možné spájať v jednej osobe osoby s protichodnými záujmami. Z odôvodnenia predmetnej judikatúry možno vyvodiť záver, že by sa takéto trestné konania viesť nemali, nakoľko oberajú poškodeného o jeho práva (a zároveň oberajú trestnú vec o svedka). Skutočnosť, že uvedené rozhodnutie zároveň konštatuje, že vedenie takéhoto spoločného konania nebráni tomu, aby sa obvinený a zároveň poškodený domáhal nároku na náhradu škody v civilnom konaní (tak ako na to poukazoval vo vyššie uvedenej trestnej veci prokurátor a krajský súd) na tomto závere nič nemení.
Napokon, aj aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tost/19/2018 zo dňa 30.07.2018) konštatuje, že ustanovenie § 47 ods. 1 Tr. por. „vylučuje, aby akékoľvek oprávnenie poškodeného (nielen uplatnenie nároku na náhradu škody) mohol uplatňovať ten, kto je stíhaný ako spoluobvinený. Uvedené vyplýva z toho, že procesné postavenie poškodeného a obvineného v trestnom konaní je nezlučiteľné, keďže majú postavenie strán, ktoré stoja proti sebe“.
K uvedenému možno dodať, že ak majú obvinený a poškodený nezlučiteľné procesné postavenia v trestnom konaní, potom nie je žiadny zákonný dôvod na to, aby sa takéto konanie (v ktorom osoba obvineného splýva s osobou poškodeného a v ktorej síce fakticky poškodený existuje, avšak právne neexistuje) vôbec viedlo.
V prípadoch, v ktorých osoba obvineného a poškodeného splývajú v jednej osobe stráca poškodený napríklad tieto svoje práva:
- právo byť poučený o svojich právach a právo mať možnosť na ich plné uplatnenie (§ 49 Tr. por.),
- právo vyjadriť sa k tomu, či súhlasí, aby sa trestné stíhanie viedlo v zmysle § 211 Tr. por. (súhlas poškodeného). Skutočnosť, že aj obvinená osoba môže byť v tej istej trestnej veci materiálne poškodenou osobou vhodne ilustruje judikatúra R 34/1992. V prípade, ktorý bol riešený judikatúrou išlo o vzájomné fyzické napádanie súrodencov, ktorí boli následne obaja obvinení za ublíženie na zdraví a súdom prvého stupňa aj odsúdení. Odvolací súd následne zaujal názor, že ide zároveň aj o poškodené osoby a preto je potrebné aj v takýchto trestných veciach zisťovať, či dávajú súhlas s trestným stíhaním (§ 211 Tr. por.). V odvolacom konaní po výzve súdu ani jeden z obvinených súrodencov nedal súhlas s trestným stíhaním druhého súrodenca a preto bolo následne trestné stíhanie zastavené. Išlo teda o pomerne absurdnú situáciu, keď osoby v procesnom postavení obvinených boli dotazované, či dávajú súhlas s trestným stíhaním svojho spoluobvineného. Judikatúra R 34/1992, ktorá to umožňuje, je správna, nakoľko vychádza z materiálneho pojatia poškodeného ako aj z toho, že ustanovenie § 211 Tr. por. je v pomerne špeciality k ustanoveniu § 47 ods. 1 Tr. por.,
- právo dať sa zastupovať splnomocnencom,
- právo uplatňovať voči obvinenému nárok na náhradu škody,
- právo žiadať zaistenie nároku poškodeného na náhradu škody na majetku obvineného (§ 50 Tr. por.),
- právo zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní výsluchu obvineného a klásť mu otázky, právo navrhovať dôkazy ohľadne uplatňovaného nároku na náhradu škody, právo záverečnej reči ohľadne uplatňovaného nároku na náhradu škody,
- právo na poskytnutie informácií v súvislosti s pobytom obvineného alebo odsúdeného na slobode (§ 46 ods. 8 Tr. por.) a podobne.
Absolútne
ignorovanie práv poškodeného a vôbec celého procesného postavenia
poškodeného a to pri osobách, ktoré materiálne sú evidentne osobami
poškodenými je podľa môjho názoru podstatnou (závažnou) chybou prípravného
konania a preto ide o zjavný dôvod na odmietnutie obžaloby
a vrátenie veci do prípravného konania. Možno preto zopakovať, že postup
orgánov činných v trestnom konaní vo vyššie uvedenej trestnej veci ako aj
krajského súdu bol preto nesprávny.
Aplikácia ustanovenia § 47 ods. 1 Tr. por. však neprichádza do úvahy v prípadoch, v ktorých došlo k vylúčeniu konania voči spoluobvinenému na samostatné konanie, respektíve, ak sa hneď od začiatku vedú samostatné konania, nakoľko v takýchto prípadoch už o spoluobvinených nejde. Práve preto sa v takýchto prípadoch nemá viesť spoločné konanie, ale majú sa viesť konania samostatné.
Okresný súd Bratislava IV, ktorému krajský súd nesprávne nariadil vo veci konať a rozhodnúť, bude preto musieť vylúčiť zo spoločného konania jedného zo spoluobvinených a viesť v konaní pred súdom dve samostatné (paralelné) konania. Tento záver však nemení nič na tom, že poškodené osoby už o niektoré svoje oprávnenia v trestnom konaní nenávratne prišli (napríklad právo uplatniť si nárok na náhradu škody možno realizovať iba do skončenia vyšetrovania) a je možné, že táto nenávratnosť sa bude týkať aj konania civilného (napríklad v dôsledku premlčania nebude možné priznať žalované právo v civilnom procese, pričom je nutné zdôrazniť, že len riadnym uplatnením nároku na náhradu škody v prípravnom konaní dochádza k prerušeniu plynutia premlčacej doby).
Len pre úplnosť je možné dodať, že nezlučiteľné je taktiež postavenie poškodeného, svedka (či obvineného) na strane jednej a znalca na strane druhej, pretože ako znalec je poškodený, či obvinený vylúčený pre pomer k veci (§ 144 ods. 1 Tr. por. a R 11/1977). Z rovnakých dôvodov je nezlučiteľné aj postavenie poškodeného (obvineného) a tlmočníka a z dôvodu protichodnosti záujmov je nezlučiteľné aj postavenie poškodeného a zúčastnenej osoby.
[1] napríklad Šámal, P. a kol.: Trestní řád I, II, III, 7. vydání, C.H.Beck, 2013 alebo Ružička, M. a kol.: Poškozený a adhezní řízení v České republice. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2007
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.