Ešte raz k bianco sťažnosti v trestnom konaní

               Eš­te raz k bian­co sťaž­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní

 Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je rea­go­vať na člá­nok Ing. Ma­re­ka To­ma­na (ďa­lej len autor člán­ku) s náz­vom Bian­co sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu v tres­tnom ko­na­ní[1]. Autor v uve­de­nom člán­ku dos­pel k zá­ve­ru, že ap­li­kač­ná prax, kto­rá ak­cep­tu­je po­dá­va­nie tzv. bian­co sťaž­nos­tí je nes­práv­na a ide o ob­chá­dzanie zá­ko­na. Autor člán­ku vy­chá­dza z to­ho, že le­ho­tu na po­da­nie sťaž­nos­ti ur­ču­je Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. s tým, že po­da­nie bian­co sťaž­nos­ti a nás­led­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti je nut­né po­va­žo­vať za ďal­šiu sťaž­nosť, kto­rá už bo­la po­da­ná po le­ho­te a je nut­né ju za­miet­nuť ako ones­ko­re­ne po­da­nú. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra člán­ku je pre­to pot­reb­né tr­vať na tom, že sťaž­nosť mu­sí byť od­ôvod­ne­ná v rám­ci zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty troch pra­cov­ných dní.

 S tou­to práv­nou ar­gu­men­tá­ciou si do­vo­lím ne­súh­la­siť.

 Pod­ľa § 187 ods. 1 Tr. por. mož­no sťaž­nosť po­dať do troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia. Z pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va len to, že práv­ne účin­ne mož­no uz­ne­se­nie na­pad­núť sťaž­nos­ťou (pí­som­ne na poš­te, prí­pad­ne ús­tne do zá­pis­ni­ce) iba v ur­či­tej zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te. Nič zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por. ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v tej­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (troch pra­cov­ných dní) mu­se­la byť sťaž­nosť aj od­ôvod­ne­ná, res­pek­tí­ve, že by vô­bec mu­se­la sťaž­nosť ob­sa­ho­vať ne­ja­ké dô­vo­dy.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že je nut­né roz­li­šo­vať „sťaž­nosť“ ako druh op­rav­né­ho pros­tried­ku vo­či uz­ne­se­niu, kto­rú je pot­reb­né za­hlá­siť (pí­som­ne ale­bo ús­tne) v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, aby mo­hol na­dria­de­ný or­gán pres­kú­ma­vať na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ (či od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti), pri kto­rých už Trest­ný po­ria­dok žiad­nu zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu nes­ta­no­vu­je. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom nie sú ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou sťaž­nos­ti a pre­to na vy­vo­la­nie pries­kum­nej kom­pe­ten­cie na­dria­de­né­ho or­gá­nu pos­ta­čí aj to, ak ide o po­da­nie (za­hlá­se­nie) tzv. bian­co sťaž­nos­ti, t. j. sťaž­nos­ti, kto­rá žiad­ne od­ôvod­ne­nie neob­sa­hu­je.

 Tie­to zá­ve­ry vy­plý­va­jú aj z us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por., kto­ré sta­no­vu­je le­ho­tu na po­da­nie sťaž­nos­ti a z us­ta­no­ve­nia § 189 Tr. por., kto­ré up­ra­vu­je dô­vo­dy sťaž­nos­ti a vy­po­čí­ta­va aj sub­jek­ty, kto­ré sú po­vin­né sťaž­nosť od­ôvod­niť (ak tak však neu­ro­bia, Trest­ný po­ria­dok nes­ta­no­vu­je ani tu san­kciu neú­čin­nos­ti po­da­nej bian­co sťaž­nos­ti). Us­ta­no­ve­nie § 189 Tr. por., kto­ré vy­slo­ve­ne up­ra­vu­je dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom ne­ho­vo­rí nič o tom, že by prí­pad­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti mu­se­lo byť po­da­né v rov­na­kej zá­kon­nej le­ho­te ako sa­mot­ná sťaž­nosť a už vô­bec ne­ho­vo­rí o tom, že by od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti ne­moh­lo byť za­sla­né op­ráv­ne­né­mu or­gá­nu po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti.

 Autor člán­ku pre­to nes­práv­ne sto­tož­nil „sťaž­nosť“ a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ a zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. ne­dô­vod­ne vztia­hol aj na dô­vo­dy sťaž­nos­ti, kto­ré sú rám­co­vo up­rav­né v us­ta­no­ve­ní § 189 Tr. por.

 Mož­no pre­to uza­vrieť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku ne­za­ka­zu­je, aby sťa­žo­va­teľ po­dal „dopl­ne­nie sťaž­nos­ti“, či „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“ aj po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti. Sťa­žo­va­teľ te­da mô­že pos­tu­po­vať tak, že za­hlá­si (po­dá) tzv. bian­co sťža­nosť v le­ho­te troch prac­vonch dní a nás­led­ne tú­to sťaž­nosť od­ôvod­ní v le­ho­te dl­hšej ako je le­ho­ta uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. Prá­ve opač­ný pos­tup, t. j. nú­te­nie sťaž­no­va­te­ľa, aby aj dô­vo­dy sťaž­nos­ti v zmys­le § 189 Tr. por. mo­hol up­lat­niť iba v le­ho­te troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia by bo­lo nut­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie zá­ko­na, pre­to­že, a to je pot­reb­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho pro­riad­ku ne­za­ka­zu­je sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby po­dal bian­co sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu a až nás­led­ne vy­pra­co­val od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti.

 Cel­kom ur­či­te te­da ne­mož­no ak­cep­to­vať ta­ký pro­ces­ný pos­tup, v kto­rom by na­dria­de­ný or­gán vy­hod­no­til „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“ ako no­vú, ďal­šiu sťaž­nosť a tú­to nás­led­ne za­mie­tol pos­tu­pom pod­ľa § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por. ako ones­ko­re­ne po­da­nú. Do­vo­lím si tvr­diť, že by tu iš­lo o pod­stat­né po­ru­še­nie zá­ko­na, na­koľ­ko po­vin­nosť od­ôvod­niť sťaž­nosť v le­ho­te troch pra­cov­ných dní v Tres­tnom po­riad­ku neexis­tu­je.

 Ob­dob­ná si­tuácia  je aj pri po­dá­va­ní od­vo­la­nia vo­či ros­zud­ku. V tom­to sme­re mož­no pod­por­ne pou­ká­zať na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo/49/2007 zo dňa 29.01.2008), kto­rý po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom kraj­ský súd za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ako ones­ko­re­ne po­da­né z dô­vo­du, že ten sí­ce za­hlá­sil od­vo­la­nie vo­či roz­sud­ku v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, av­šak od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia za­slal sú­du až po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia. Naj­vyš­ší súd SR sa s tým­to pos­tu­pom kraj­ské­ho sú­du nes­to­tož­nil a na pod­kla­de po­da­né­ho do­vo­la­nia zru­šil uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du. Uvie­dol, že ak pro­ku­rá­tor po­dá od­vo­la­nie vo­či roz­sud­ku je je­ho po­vin­nos­ťou ho aj od­ôvod­niť. To všk nez­na­me­ná, že ta­ké­to pí­som­né od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia mu­sí byť sú­čas­ťou po­da­né­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku ih­neď pri je­ho po­da­ní, ale ta­ké­to od­ôvod­ne­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku mož­no pí­som­ne vy­pra­co­vať a do­ru­čiť prís­luš­né­mu sú­du aj nes­kôr. Zá­ver, že od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia mu­sí byť po­da­né v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (15 dní) je nes­práv­ny a ne­zod­po­ve­dá správ­ne­mu vý­kla­du us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho pro­riad­ku. Od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré bo­lo po­da­né v le­ho­te 15 dní od ozná­me­nia roz­sud­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za ones­ko­re­ne po­da­né iba pre­to, že k je­ho od­ôvod­ne­niu doš­lo až po up­ly­nu­tí uve­de­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia.

 K uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu naj­vyš­šie­ho sú­du je nut­né do­dať, že neexis­tu­je žiad­ny dô­vod, aby sa pri sťaž­nos­tiach ma­lo ale­bo mu­se­lo pos­tu­po­vať inak ako pri od­vo­la­ní. To pla­tí o to viac, ak vý­klad us­ta­no­ve­ní § 187 a § 189 Tr. por. neu­mož­ňu­je ta­ký vý­klad, že od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti mô­že byť po­da­né iba v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia.

 Po­kiaľ autor člán­ku uvá­dzal, že sťa­žo­va­teľ si ne­mô­že ur­čo­vať vlas­tnú le­ho­tu, v kto­rej od­ôvod­ní po­da­nú sťaž­nosť, tak mu tre­ba dať za prav­du. Prá­ve pre­to sa v praxi up­lat­ňu­jú tzv. po­riad­ko­vé (či sud­cov­ské) le­ho­ty pros­tred­níc­tvom kto­rých or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal mô­že sťa­žo­va­te­ľo­vi sta­no­viť le­ho­tu na od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti. Nej­de tu o sta­no­ve­nie po­vin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­nil, ale ide tu o mož­nosť, že tak mô­že uro­biť v ur­če­nej le­ho­te s tým, že po jej up­ly­nu­tí bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti a to bez oh­ľa­du na to, či po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­ní ale­no neo­dô­vod­ní. V ap­li­kač­nej praxi sa tak­to bež­ne pos­tu­pu­je a tú­to prax mož­no ozna­čiť za sú­lad­nú s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, z kto­rých vy­plý­va nap­rík­lad aj prá­vo na ob­ha­jo­bu (t. j. prá­vo poz­nať nie­len ob­sah uz­ne­se­nia, ale aj dô­ka­zy, kto­ré vied­li k vy­da­niu uz­ne­se­nia, prá­vo po­ra­diť sa s ad­vo­ká­tom a za po­mo­ci ad­vo­ká­ta skon­ci­po­vať dô­vo­dy sťaž­nos­ti a po­dob­ne). Prá­vo na práv­nu po­moc má pri­tom kaž­dá oso­ba, kto­rej sa uz­ne­se­nie do­tý­ka (nap­rík­lad aj sve­dok v prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia, kto­rým mu bo­la ulo­že­ná po­riad­ko­vá po­ku­ta a po­dob­ne). Ur­če­nie le­ho­ty sťa­žo­va­te­ľo­vi na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti zo stra­ny or­gá­nu, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal je pre­to vhod­ným spô­so­bom ako dať sťa­žo­va­te­ľo­vi naj­avo, že má pries­tor aj na sfor­mu­lo­va­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti (nap­rík­lad 15 dní) a že po tej­to le­ho­te bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti (sa­moz­rej­me tú­to le­ho­tu je nut­né ur­čo­vať v zá­vis­los­ti od po­va­hy ve­ci – nap­rík­lad pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo ve­ciach, v kto­rých sa bu­de po­dá­vať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mô­že byť ur­če­ná v ho­di­nách). Len pre úpl­nosť je nut­né do­dať, že or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal ne­má po­vin­nosť pos­tu­po­vať vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom a ur­čo­vať sťa­žo­va­te­ľo­vi le­ho­tu na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti (to pla­tí o to viac, ak ide o sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý nie je uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 189 ods. 3 Tr. por. a ne­má po­vin­nosť po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­niť), av­šak uro­biť tak mô­že a ta­kým­to spô­so­bom mô­že sám sta­viť sťa­žo­va­te­ľo­vi ča­so­vý pries­tor, po up­ly­nu­tí kto­ré­ho pred­lo­ží vec na­dria­de­né­mu or­gá­nu (ako pro­ku­rá­tor som tak­to bež­ne pos­tu­po­val a spra­vid­la sa zhod­ne pos­tu­pu­je aj v ko­na­ní pred sú­dom).

 Ak autor člán­ku po­va­žu­je za ab­sur­dné po­da­nia, v kto­rých sťa­žo­va­teľ uvá­dza, že po­da­nú sťaž­nosť dopl­ní „o od­ôvod­ne­nie do sied­mych pra­cov­ných dní po­tom čo mu po­li­cajt pre­fo­tí a od­ov­zdá kom­plet­ný vy­šet­ro­va­cí spis, prí­pad­ne sťaž­nosť dopl­ní do 10 dní, do 20 dní“, tak nap­rík­lad pri mno­hých uz­ne­se­niach o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa ta­ká­to po­žia­dav­ka ne­ja­ví ako nez­mys­le­ná. V tom­to sme­re je nut­né zo­pa­ko­vať, že sťa­žo­va­teľ má prá­vo poz­nať nie­len ob­sah uz­ne­se­nia, ale aj ko­na­nie kto­ré vy­da­niu uz­ne­se­nia pred­chá­dza­lo (to na­po­kon vy­plý­va jas­ne z us­ta­no­ve­nia § 189 ods. 1 písm. c) Tr. por.), t. j. nap­rík­lad pri uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia má prá­vo poz­nať aj dô­ka­zy, kto­ré k vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vied­li (te­da má prá­vo poz­nať spis a kon­fron­to­vať je­ho ob­sah s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a to prí­pad­ne aj za po­mo­ci ob­haj­cu, kto­ré­ho si po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zvo­lí). Je cel­kom nor­mál­ne a pri­ro­dze­né, ak ten, ko­mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, chce poz­nať aj dô­ka­zy, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre je­ho vy­da­nie. To pla­tí o to viac, keď je v praxi po­mer­ne veľ­ké množ­stvo uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­rých od­ôvod­ne­nie je len po­mer­ne stro­hé, for­mál­ne (ne­zried­ka len vy­po­čí­ta­va vy­ko­na­né dô­ka­zy bez ich zhod­no­te­nia) a čas­to z ne­ho nie je mož­né zis­tiť aké dô­ka­zy, či úva­hy vied­li po­li­caj­ta k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia (to pla­tí rov­na­ko aj nap­rík­lad pri uz­ne­se­ní o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de po­da­nia sťaž­nos­ti zo stra­ny poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne).

 Nie je mož­né ak­cep­to­vať ta­ký vý­klad, pri kto­rom sa má sťa­žo­va­teľ us­po­ko­jiť len s ozná­me­ním ob­sa­hu uz­ne­se­nia a už ho ne­má čo za­ují­mať ko­na­nie, kto­ré vy­da­niu uz­ne­se­nia pred­chá­dza­lo. Pod­mien­ky na mož­né up­lat­ne­nie práv sťa­žo­va­te­ľa po po­da­ní tzv. bian­co sťaž­nos­ti pri­tom ne­má ur­čo­vať sťa­žo­va­teľ, ale má ich cel­kom jas­ne sta­no­viť prá­ve or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal.

Diskusia