Je zákonným kvalifikačný moment "po dlhší čas" u trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby?

Je zá­kon­ným kva­li­fi­kač­ný mo­ment „po dl­hší čas“ u tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by??

 JUDr. Pa­vol Grá­čik, ad­vo­kát

JUDr. Na­mir Alyas­ry, PhD., ad­vo­kát

 V  člán­ku auto­ri pred­kla­da­jú kri­ti­ku práv­nej kva­li­fi­ká­cie tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia s od­ka­zom na pá­chanie tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas.

 Tak, ako iné od­vet­via prá­va, aj v tres­tnom prá­ve mož­no ba­dať is­té „tren­dy“ stí­ha­nia a práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti (cca 5 ro­kov spät­ne) bo­lo z poh­ľa­du auto­rov (ale is­to aj inej od­bor­nej ve­rej­nos­ti) mož­né ba­dať mi­mo­riad­ne vy­so­ký ná­pad tres­tnej čin­nos­ti práv­ne kva­li­fi­ko­va­nej ako pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, pri­čom tie­to ho­ci len ver­bál­ne de­lik­ty bo­li z dô­vo­du oba­vy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov ne­raz rie­še­né vä­zob­ne.

 V sú­čas­nos­ti však „šta­fe­tu preb­ral“ trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by pod­ľa ust. § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej aj ako „tý­ra­nie“). Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je pou­ka­zo­vať na to, že rov­na­ko ako u ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, čas­to krát aj u skut­kov kva­li­fi­ko­va­ných ako tý­ra­nie, ide o pries­tup­ky (v praxi auto­rov bo­lo ako čias­tko­vé úto­ky tý­ra­nia kva­li­fi­ko­va­né aj  napr. za­šliap­nu­tie škreč­ka po­hy­bu­jú­ce­ho sa na ze­mi, či ho­de­nie mas­tné­ho chle­bu s ci­bu­ľou po man­žel­ke).

 Pred­me­tom toh­to člán­ku je pou­ká­za­nie na ne­bez­peč­nú prax spo­čí­va­jú­cu v mi­mo­riad­ne čas­tom kva­li­fi­ko­va­ní tý­ra­nia v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te – v od­se­ku 3 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da v laic­kej re­či v kva­li­fi­ko­va­ní skut­ku tý­ra­nia „po dl­hší čas“. Ne­raz je sku­tok  tak­to nek­ri­tic­ky práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný na zá­kla­de vý­po­ve­de roz­hor­če­nej poš­ko­de­nej, kto­rá uvá­dza, že je vlas­tne tý­ra­nou oso­bou už od uzav­re­tia man­žel­stva (v praxi auto­rov sa pre­jed­ná­va prí­pad, v kto­rom sa za­čia­tok tý­ra­nia da­tu­je na rok 1973).

 Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je ani pou­kaz na to, že znal­ci psy­cho­ló­go­via sa stá­va­jú „pán­mi ne­ba a ze­me“, na­koľ­ko ho­ci sa u poš­ko­de­né­ho nep­re­ja­vu­je syn­dróm tý­ra­nej oso­by, vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne vág­nu a ob­šír­nu skut­ko­vú pod­sta­tu tý­ra­nia, kde na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pos­ta­ču­je po­ci­ťo­va­nie ťaž­ké­ho prí­ko­ria na stra­ne poš­ko­de­né­ho a tak bu­de sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ako tý­ra­nie. (v praxi auto­rov pri vý­slu­chu znal­ca psy­cho­ló­ga na otáz­ku na zá­kla­de čo­ho bol znal­com sta­no­ve­ný stu­peň prí­ko­ria – te­da či iš­lo až o ťaž­ké prí­ko­rie, zna­lec od­po­ve­dal, že stu­peň prí­ko­ria ur­či­la sa­ma poš­ko­de­ná).

 Aby sme sa ale vrá­ti­li k me­ri­tu toh­to člán­ku, pod­ľa § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na okol­nosť, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu, ne­mož­no pri­hliad­nuť ako na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť, okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je ulo­že­nie tres­tu pod zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, ale­bo okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

 Zá­klad­ná tres­tná sadz­ba u tý­ra­nia je v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Kva­li­fi­ko­va­ná tres­tná sadz­ba pri kva­li­fi­kač­nom mo­men­te pá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu „po dl­hší čas“ je zá­ko­nom sta­no­ve­ná  v roz­pä­tí 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.

 V zmys­le psy­cho­lo­gic­kej de­fi­ní­cie na  tý­ra­nie oso­by je z od­bor­né­ho hľa­dis­ka pot­reb­né (pod­ľa všeo­bec­ne pri­ja­tých kri­té­rií MUDr. Hu­bál­ka), ku­mu­la­tív­ne spl­ne­nie  šty­roch as­pek­tov:

1. Es­ka­lá­cia ná­si­lia, od urá­žok k zá­važ­ným tres­tným či­nom,

2. Opa­ko­va­nie a dl­ho­do­bosť,

3. Jas­né a ne­po­chyb­né roz­de­le­nie ro­lí, kto je obeť a kto pá­cha­teľ,

4. Ne­ve­rej­nosť.

 Sús­tav­nosť, opa­ko­va­nosť a dl­ho­do­bosť je ako znak do­má­ce­ho ná­si­lia us­tá­le­ný tak v od­bor­nej ve­rej­nos­ti, ako aj v súd­nej praxi(pod­ľa Sprá­vy ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky o čin­nos­ti v ro­ku 2015 sa­do­má­ce ná­si­lie v spo­loč­nos­ti pertrak­tu­je rý­dzo ako trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pod­ľa § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je je­ho naj­zá­važ­nej­ším pre­ja­vom).

 Kon­krét­ne bo­lo napr. kon­šta­to­va­né, že:

-          ty­pic­kým zna­kom do­má­ce­ho ná­si­lia je na­vy­še to, že má chro­nic­ký, stup­ňu­jú­ci sa cha­rak­ter, vy­sky­tu­je sa v cyk­loch a pretr­vá­va dl­ho­do­bo[1];

-          pá­cha­teľ svo­jím zlým za­ob­chá­dza­ním mu­sí pre­ja­viť hrub­ší stu­peň su­ro­vos­ti a bez­oh­ľad­nos­ti a ok­rem to­ho je­ho ko­na­nie mu­sí ob­sa­ho­vať aj znak is­tej tr­va­los­ti, aj keď sa ne­vy­ža­du­je, aby iš­lo o sús­tav­né ko­na­nie[2];

-          po­jem tý­ra­nie sa sú­čas­ne vy­zna­ču­je i ur­či­tou mie­rou tr­va­los­ti a do­sa­hu­je ta­kej in­ten­zi­ty, aby bo­lo schop­né vy­vo­lať stav, ke­dy pos­tih­nu­tá oso­ba po­ci­ťu­je ťaž­ké prí­ko­rie, resp. psy­chic­ké ale­bo aj fy­zic­ké út­ra­py[3].

-          Kva­li­fi­kač­ným hľa­dis­kom nás­led­ku tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by vo for­me fy­zic­ké­ho ale­bo psy­chic­ké­ho utr­pe­nia je pre­to aj na­ďa­lej je­ho hro­mad­nosť (či tr­va­losť), te­da to, že úto­ky sú opa­ko­va­né (či sús­tav­né) a prá­ve tá­to opa­ko­va­nosť spô­so­bu­je fy­zic­ké, či psy­chic­ké utr­pe­nie poš­ko­de­nej oso­by, kto­ré nie je len cel­kom krát­ke­ho, pre­chod­né­ho cha­rak­te­ru[4].

 Pod­ľa náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru je trest­ný čin tý­ra­nia aj v zmys­le náu­ky o psy­cho­ló­gii a jej de­fi­ní­cie is­tým dru­hom hro­mad­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa § 122 ods. 12 Tres­tné­ho zá­ko­na za hro­mad­ný trest­ný čin sa po­va­žu­je je­ho spá­chanie via­ce­rý­mi čin­mi, kto­ré sa­mos­tat­ne eš­te nie sú tres­tným či­nom. Tres­tnosť všet­kých ta­kých či­nov sa po­su­dzu­je spo­loč­ne.

 Vzhľa­dom na uve­de­né, sa te­da u tý­ra­nia už na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu vy­ža­du­je opa­ko­va­nie a dl­ho­do­bosť (kto­ré poj­my v se­be za­hŕňa­jú vy­ššie uvá­dza­né zna­ky ako tr­va­losť a sús­tav­nosť) ko­na­nia pá­cha­te­ľa. V in­ten­ciách ust. § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na však v prí­pa­de, ak je dl­ho­do­bosť poj­mo­vým zna­kom tý­ra­nia v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te, ne­mož­no „dl­ho­do­bé tý­ra­nie“ kva­li­fi­ko­vať ako zá­važ­nej­ší spô­sob pá­chania tres­tné­ho či­nu, te­da ako  okol­nosť kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

 Pri de­ba­tách so sud­ca­mi tá­to  ar­gu­men­tá­cia ne­bo­la á prio­ri od­miet­nu­tá, av­šak bo­la nas­to­le­ná otáz­ka, aká do­ba by sa te­da ma­la po­va­žo­vať u tý­ra­nia za pá­chanie tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom – po dlh­šiu do­bu ??

 Na­ša od­po­veď na tú­to otáz­ku je tá, že žiad­na. Pod­ľa náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, ho­ci Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti pou­ží­va na preh­ľad­nosť kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát  ty­pi­zo­va­né oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my, to, že u niek­to­ré­ho tres­tné­ho či­nu je v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te uve­de­ná mož­nosť spá­chania tres­tné­ho či­nu „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia“, nez­na­me­ná auto­ma­tic­ky aj to, že to­to kva­li­fi­kač­né kri­té­rium bu­de vždy ap­li­ko­va­teľ­né v kaž­dej je­ho for­me.

 Ne­vie­me si nap­rík­lad pred­sta­viť to, ako by mal byť opí­sa­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako vraž­da s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia – po dl­hší čas ale­bo to, ako by   mal byť opí­sa­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pod­vod s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia –  su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom a to na­priek to­mu, že kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty tých­to tres­tných či­nov ob­sa­hu­jú aj mož­nosť ich spá­chania zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia.

 Je zrej­mé, že ak je ur­či­tá kon­krét­na okol­nosť zá­kon­ným zna­kom kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, ale­bo po­ve­da­né inak, ak je ur­či­tá okol­nosť zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu (zá­kaz dvo­ji­té­ho pri­čí­ta­nia sa up­lat­ňu­je len v rám­ci skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu) nie je mož­né ju po­va­žo­vať, v zmys­le § 38 ods. 1 Tr. zák., aj za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, t. j. aj za kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, ide o ko­gen­tnú nor­mu, kto­rá sta­no­vu­je pra­vid­lo, od kto­ré­ho sa ne­mož­no za žiad­nych okol­nos­tí od­chý­liť.[5]Z toh­to poh­ľa­du je­po­tom nut­né kon­šta­to­vať, že po­kiaľ je niek­to­rá z al­ter­na­tív zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pod­ľa § 138 Tres­tné­ho zá­ko­na ob­siah­nu­tá už v rám­ci ob­jek­tív­nej strán­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né zá­ro­veň ju po­va­žo­vať aj za kva­li­fi­kač­ný mo­ment pre okol­nosť pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. To je prá­ve aj prí­pad tý­ra­nia, kde na to, aby vô­bec iš­lo o tý­ra­nie ako trest­ný čin, vy­ža­du­je napl­ne­nie zna­ku dl­ho­do­bos­ti, te­da ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho Tres­tným zá­ko­nom tr­va­jú­ce­ho „po dl­hší čas“.

 V zmys­le súd­nej praxe bol kva­li­fi­kač­ný mo­ment po dl­hší čas sta­no­ve­ný ako ob­do­bie cca 6 me­sia­cov, pri­čom napr. pri tres­tnom či­ne  „dea­ler­stva drog“ bu­de v zmys­le  ju­di­ká­tu R 3/2012 oso­ba kto­rá je sa­ma dro­go­vo zá­vis­lou spra­vid­la pos­ti­ho­va­ná za ta­kú čin­nosť s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom – po dl­hší čas až v prí­pa­de dea­ler­stva vy­ko­ná­va­né­ho po­čas ob­do­bia 1 ro­ka.

 Vo vzťa­hu k tý­ra­niu ide však o pod­stat­ne od­liš­nú si­tuáciu. Tak ako sme uvá­dza­li vy­ššie, tý­ra­nie po­va­žu­je­me za hro­mad­ný trest­ný čin, kde spra­vid­la do­chá­dza ku ku­mu­lá­cii väč­šie­ho množ­stva me­nej zá­važ­ných, ale in­ten­zi­tou sa stup­ňu­jú­cich čias­tko­vých úto­kov. To, čo mô­že u jed­né­ho poš­ko­de­né­ho pred­sta­vo­vať tý­ra­nie už po 3-5 čias­tko­vých úto­koch v ob­do­bí 8 me­sia­cov u iné­ho mô­že rov­na­ký nás­le­dok vy­vo­lať až po de­siat­kach úto­kov v prie­be­hu nie­koľ­kých ro­kov.  Tá­to otáz­ka pre­to pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ne­mô­že byť vzhľa­dom na mi­mo­riad­nu in­di­vi­duál­nosť kaž­dé­ho z prí­pa­dov spra­co­va­ná ani ju­di­ka­tór­ne.

 V kaž­dom prí­pa­de však po­kiaľ k do­ko­na­niu tý­ra­nia dôj­de, vždy zá­ro­veň dôj­de aj k napl­ne­niu zna­ku v po­do­be pá­chania skut­ku „po dl­hší čas“.Pri opač­nom vý­kla­de, te­da po­kiaľ by ma­lo byť mož­né spá­chať tý­ra­nie v rám­ci pred­met­nej kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, sa dos­tá­va­me  do si­tuácie, ke­dy je  ab­so­lút­ne ne­jas­ná hra­ni­ca me­dzi tý­ra­ním (v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te), kto­ré je sa­mo o se­be za­lo­že­né na zna­ku dl­ho­do­bos­ti/tr­va­los­ti a  ko­na­ním pá­cha­ným po dl­hší čas (v rám­ci okol­nos­ti pod­mie­ňu­jú­cej pou­ži­tie vy­ššie tres­tnej sadz­by pod­ľa ods. 3 písm. d/). Sme to­ho ná­zo­ru, že ta­ká­to hra­ni­ca ob­jek­tív­ne ne­mô­že byť dosť dob­re ur­či­teľ­ná, čím do­chá­dza k zrej­mým po­chyb­nos­tiam o tom, ke­dy, te­da  za akých pod­mie­nok, je da­ná (nas­tá­va) prís­luš­ná tres­tná zod­po­ved­nosť . To je v pria­mom roz­po­re s prin­cíp­mi, na kto­rých je za­lo­že­né tres­tné prá­vo, kon­krét­ne v roz­po­re so zá­sa­dou ur­či­tos­ti tres­tnop­ráv­nych no­riem (nullum cri­men si­ne le­ge cer­ta), pod­ľa kto­rej mu­sia byť vždy jas­ne a pre­cíz­ne sta­no­ve­né pod­mien­ky, za kto­rých sa ko­na­nie pá­cha­te­ľa stá­va tres­tne pos­tih­nu­teľ­ným za ten kto­rý trest­ný čin.Ne­jas­nosť zá­ko­na a je­ho vý­kla­du to­tiž ot­vá­ra brá­ny svoj­vô­li  v roz­ho­do­va­ní OČTK a sú­dov!

 Vzhľa­dom na uve­de­né pre­to za­stá­va­me práv­ny ná­zor, že keď­že dl­ho­do­bosť už tvo­rí ob­li­ga­tór­nu ná­le­ži­tosť ob­jek­tív­nej strán­ky v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia, ne­mô­že byť dup­li­cit­ne pri­čí­ta­ná pá­cha­te­ľo­vi vo for­me kva­li­fi­kač­né­ho mo­men­tu spá­chania tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom. Sme pres­ved­če­ní, že tres­tná sadz­ba tý­ra­nia v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy umož­ňu­je sú­dom riad­ne do­siah­nuť účel tres­tu aj bez kva­li­fi­ká­cies­kut­ku ako tres­tné­ho či­nu pá­cha­né­ho zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia vy­ššie po­pi­so­va­nou for­mou.

 Pri pri­ja­tí na­šich práv­nych ar­gu­men­tov by sme sa vy­hli tak čas­tej ap­li­ká­cii in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho  zní­že­nia tres­tu, ako je to v sú­čas­nos­ti, ke­dy aj sud­co­via ne­raz pok­la­da­jú sadz­bu v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te toh­to tres­tné­ho či­nu za  nep­ri­me­ra­ne prís­nu. Net­re­ba pri­tom opo­mí­nať ani reál­ny stav, keď sa vzťa­hy me­dzi man­žel­mi po vza­tí (spra­vid­la man­že­la) do väz­by nap­ra­via a man­žel­ky po oboz­ná­me­ní sa s tým, že man­že­lo­vi hro­zí trest 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy chcú s vi­di­nou po­mo­ci me­niť svo­je vý­po­ve­de čím ris­ku­jú tres­tné stí­ha­nie.

Diskusia