K dvom nedostatkom v Trestnom zákone alebo mýtus o kvalitnej legislatíve

 

A) k nemožnosti uložiť ochranné sexuologické liečenie príčetnému páchateľovi s duševnou poruchou (sexuálnou deviáciou)

K ochrannému liečeniu možno vo všeobecnosti a v stručnosti pripomenúť, že

1/ ochranné liečenie sa povinne ukladá v prípadoch uvedených v ustanovení § 73 ods. 1 Tr. zák., t. j. v prípadoch

- ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Ide teda o páchateľa, ktorý pre duševnú poruchu v čase spáchania trestného činu (činu inak trestného) mal vymiznuté ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, respektíve oboje (§ 23 Tr. zák.) a zároveň musí byť splnená podmienka jeho nebezpečnosti pre spoločnosť.

- ak sa páchateľ dopustil trestného činu v stave zmenšenej príčetnosti a súd mimoriadne znižuje trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby a súčasne ukladá ochranné liečenie (§ 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák.), respektíve ak upúšťa od potrestania pri prečinoch u páchateľa, ktorý sa prečinu dopustil v stave zmenšenej príčetnosti a súčasne ukladá ochranné liečenie (§ 40 ods. 1 písm. c) Tr. zák.).

2/ ochranné liečenie sa fakultatívne ukladá v prípadoch uvedených v ustanovení § 73 ods. 2 Tr. zák., t. j. v prípadoch

- ak páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.

- ak páchateľ spáchal trestný čin násilnej povahy voči blízkej osobe alebo zverenej osobe a vzhľadom na osobu páchateľa možno dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní pokračovať. Toto ustanovenie predpokladá, aby bol páchateľ voči poškodenému buď osobou blízkou (§ 127 ods. 4 Tr. zák., t. j. manžel, príbuzný v priamom pokolení, súrodenec a podobne) alebo poškodený páchateľovi osobou zverenou (§ 127 ods. 8 Tr. zák., t. j. napríklad, aby mal páchateľ povinnosť dozerať na poškodeného v domácnosti, starať sa o neho a podobne), pričom musí ísť vždy o spáchanie násilného trestného činu.

- ak páchateľ spácha trestný čin pod vplyvom návykovej látky alebo v súvislosti s jej užívaním.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že Trestný zákon predpokladá ukladanie ochranného liečenia najmä nepríčetným páchateľom a páchateľom so zmenšenou príčetnosťou (§ 73 ods. 1, § 73 ods. 2 písm. a) Tr. zák.), pričom iným páchateľom (t. j. plne príčetným) možno uložiť ochranné liečenie len fakultatívne a aj to len takým, ktorí buď násilne útočia na osoby blízke alebo zverené (§ 73 ods. 2 písm. b) Tr. zák.) alebo páchajú trestné činy pod vplyvom návykových látok (návykovú látku definuje § 130 ods. 5 Tr. zák., v praxi ide o závislosti od alkoholu a drog).

Otázkou teda je, ako postupovať v prípadoch, ak páchateľ má duševnú poruchu (napríklad určitú sexuálnu deviáciu), avšak v čase činu bol plne príčetný (nešlo o nepríčetnosť a ani zmenšenú príčetnosť), jeho pobyt pre spoločnosť je nebezpečný a spáchaný trestný čin nebol vôbec násilný, respektíve ak násilný bol, tak nesmeroval voči blízkym alebo zvereným osobám, pričom nebol spáchaný pod vplyvom návykovej látky a ani v súvislosti s jej zneužívaním.

Pre ilustráciu možno uviesť prípad (niektoré skutkové okolnosti boli, z dôvodu zachovania anonymity prípadu, zámerne zmenené), v ktorom bola podaná obžaloba pre podozrenie zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Tr. zák., v ktorej je obžalovaný podozrivý, že získaval dôveru maloletých dievčat (mladších ako trinásť rokov), ponúkol im finančné prostriedky a následne ich na odlahlých miestach fotografoval nahé, v rôznych polohách, fotografoval detaily pohlavných orgánov, pričom potom s nimi súložil a imitoval pritom škrtenie, čo následne nahrával na kameru.

Znalci psychiatri, ktorí vyšetrovali duševný stav obvineného, zistili u obvineného plnú príčetnosť v čase spáchania skutkov (nešlo teda ani o zmenšenú príčetnosť), pričom konštatovali sexuálnu deviáciu a to pedofilnú orientáciu s preferovaním maloletých dievčat a s preferovaním deviantného sexuálneho správania (napríklad používanie škrtenia pri styku a podobne). Znalci psychiatri, v zhode so závermi znalca psychológa, považovali prognózu ďalšieho vývoja u obžalovaného za nepriaznivú, nakoľko má ísť o trvalú sexuálnu deviáciu, t.j. nie je možné vylúčiť recidívne konanie obžalovaného na slobode (znalci tak skonštatovali určitý vyšší stupeň nebezpečnosti obžalovaného pre spoločnosť). Alkohol a ani drogy, či iné návykové látky nezohrali, podľa záverov znalcov, v páchaní sexuálne motivivaných trestných činov žiadnu úlohu.

V prípade, ak by súd uznal tohto obžalovaného za vinného zo spáchania trestného činu a dospel by k záveru, že je nutné uložiť aj ochranné sexuologické liečenie, nebol by takýto postup súdu možný, pretože neexistuje zákonné ustanovenie podľa ktorého by bolo možné uložiť ochranné liečenie len z dôvodu zistenej duševnej poruchy u príčetného obžalovaného a z dôvodu jeho prípadnej nebezpečnosti pre spoločnosť.

Ak sa opätovne zameriame na ustanovenie § 73 Tr. zák., zistíme, že takýto príčetný páchateľ s duševnpou poruchou nespĺňa podmienky v ňom uvedené a to ani pre obligatórne a ani pre fakultatívne uloženie ochranného liečenia. Vo vyššie uvedenom prípade bol obžalovaný znalcami označený za plne príčetného, nešlo o žiadne závislosti na návykových látkach a poškodené osoby neboli obžalovanému blízke a ani zverené a nešlo ani o násilné trestné činy (obžalovaný nepoužil násilie, ktorým by maloleté dievčatá nútil k niečomu, ale vždy išlo o dobrovoľné poskytnutie „služieb“ maloletými osobami, ktorým za to riadne zaplatil).

Nech už má príčetný obžalovaný diagnostikovanú akúkoľvek duševnú poruchu (napríklad akúkoľvek sexuálnu deviáciu) a nech je akokoľvek nebezpečný pre spoločnosť, nie je mu možné uložiť ochranné sexuologické liečenie. Tu nemožno použiť ani analógiu, nakoľko by zjavne išlo o analógiu v neprospech páchateľa, ktorá je pri rozširovaní ukladania sankcií na zákonom vyslovene nepredpokladané okolnostťi (sankciami sú podľa § 31 ods. 1 Tr. zák., aj ochranné opatrenia) vylúčená.

Ak sa pozrieme na nový český Trestný zákonník zistíme, že tam zákonodarca pamätal aj na takéto prípady.

Podľa § 99 ods. 2 písm. a) českého Trestného zákonníka, súd môže uložiť ochranné liečenie aj vtedy, ak páchateľ trestný čin spáchal v stave vyvolanom duševnou poruchou a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Komentár (Šámal, P. a kol. Trestní zákonník I. Komentář, 1. Vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 1028 a nasl., s. 1187 a nasl.) k tomu uvádza, že postačí spáchanie trestného činu v stave vyvolanom duševnou poruchou a zároveň nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode, pričom sa nevyžaduje, aby duševná porucha viadla k zmenšenej príčetnosti. K uvedenému je potrebné dodať, že z hľadiska medzinárodnej klasifikácie chorôb sa duševnou poruchou rozumie aj sexuálna deviácia, t. j. závažné sexuálne poruchy správania neurologického pôvodu, v dôsledku ktorého je výrazne ovplyvnené vôľové a rozumové rozhodovanie jednotlivca, ktorý nie je schopný (celkom alebo čiastočne) kontrolovať a ovládať svoje sexuálne pudy (to však nemusí znamenať stav nepríčetnosti, či zmenšenej príčetnosti). K duševným poruchám pozri napríklad aj aktuálny článok Válková, H.: K trestněprávnímu obsahu duševní poruchy a jeho souvislostem s přípustností zabezpečovací detence u některých pachatelu, Trestněpávní revue, 9/2011 s. 253 – 256.

Ochranné liečenie ako formalita

Možno uzavrieť, že tak ako pre väčšinu ustanovení Trestného zákona, tak aj pre právnu úpravu ochrannej liečby platí, že v roku 2005 nebol NR SR schválnený nový Trestný zákon, ale došlo len k opätovnému vydaniu Trestného zákona z roku 1961. Ochranná liečba nezaznamenala v Trestnom zákone  z roku 2005 žiadne zmeny, dokonca Trestný zákon neobsahuje ani definíciu duševnej poruchy, či časové obmedzenie (ohraničenie) trvania ochrannej liečby.

Napokon, to zodpovedá celkovému „záujmu“ zákonodarcu o systém ochranných opatrení, čo možno vyvodiť aj z faktickej neexistencie detenčného ústavu ako aj z celkovej nefunkčnosti výkonu ochranných liečení. Napríklad na nástup ochranného liečenia v psychiatrickej liečebni v Pezinku sa už tradične čaká, z dôvodu preplnenosti liečebne, dlhodobo a nie sú zriedkavé ani prípady, keď sa ochranné ústavné liečenie začne vykonávať až niekoľko rokov po jeho právoplatnom uložení súdom a odsúdený tak roky čaká na nástup liečenia (pre ilustráciu možno uviesť prípad, keď sa na súd v roku 2010 obrátil odsúdený, ktorému bolo liečebňou oznámené, že nástup ústavného ochranného liečenia bude mať v roku 2013). Taktiež ochranné zabezpečenie liečební je nevyhovujúce, čo spôsobuje úteky pacientov z liečebne. Štát si zrejme neuvedomuje, že v liečebniach  sú často umiestnení mimoriadne nebezpeční páchatelia (ktorí sú odsúdení napríklad za trestné činy vraždy) a ktorí trpia závažnými duševnými poruchami. Ich návrat do spoločnosti je prakticky nemožný (v podstate sú označovaní liečebňou ako neprepustiteľní) a rovnako je nemožné (v poznatkoch súčasnej vedy) aj ich vyliečenie (ich liečba prakticky môže spočívať len v tom, že je napríklad utlmované ich agresívne správanie a podobne). Lekári preto správne namietajú, že ich poslaním a poslaním psychiatrickej liečebne je práve liečenie pacientov a nie ich väznenie (s provizórnym bezpečnostným zabezpečením) a utlmovanie liekmi.Problémom je aj to, že neexistujú žiadne záväzné a podrobné pravidlá pre lekárov, ktoré by jasne určovali ako má prebiehať ambulantná liečba, kedy a v akých lehotách majú lekári informovať súd o možných zlyhaniach ambulantnej liečby, ako sa majú dozvedieť o tom, že im do ambulancie bude chodiť pacient, ktorý môže byť nebezpečný pre spoločnosť ak sa preruší liečebný proces a podobne. Rovnako tak by mal Trestný poriadok upravovať pri ochranných liečenia inštitút podobný inštitútu väzby, ktorý by súdu dával možnosť ihneď preagovať na správu od lekára, že môže dochádzať k zlyhaniu liečby s tým, že súd by mal mať možnosť nechať ihneď obmedziť osobnú slobodu pacienta a následne by mohol rozhodnúť o vzatí pacienta do liečebného zariadenia s tým, že by išlo o rozhodnutie predbežné, kým by sa nerozhodlo o tom, či príde alebo nepríde k zmene ambulantného liečenia na ústavné.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo mali vzniknúť detenčné ústavy (akýsi „kríženec“ liečebne a väznice), kde by sa kládol najmä dôraz na bezpečnú izoláciu mimoriadne narušených a nebezpečných páchateľov. To, že doposiaľ neexistuje a že až od 01.09.2011 je možné „poslať“ do detenčného ústavu (ak by existoval) aj nepríčetného nebezpečného páchateľa (pôvodne sa detenčný ústav, celkom nepochopiteľne, týkal len príčetných páchateľov) svedčí o podceňovaní problematiky zo strany zákonodarcu, ktorý sa skôr mediálne potrebuje prezentovať postihovaním tzv. „vyrobenej“ kriminality (napríklad kriminalizáciou čiernych stavieb), než sa zaoberať skutočnými problémami trestného práva. Zrejme bude potrebné počkať až na prípad, keď duševne chorý páchateľ utečie z liečebne a na slobode sa dopustí napríklad násilného trestného činu. Asi až vtedy zákonodarca pochopí, že systém ochranných opatrení (najmä pokiaľ ide o ochranné liečenie a jeho reálny výkon v praxi) už dávno nefunguje, ide zotrvačnosťou a vykazuje znaky formálnosti a nedostatočného bezpečnostného zabezpečenia liečební.

B/ k niektorým legislatívno-technickým pochybeniam v Trestnom zákone

Novela Trestného zákona účinná od 01.09.2011 zaviedla nový trestný čin, ktorý sa má týkať, zjednodušene povedané, trestania tzv. osvienčimskej a jáchymovskej lži.

Už bolo uvedené na inom mieste Právnych listov, že táto skutková podstata je pochybná, je na „hrane“ so slobodou prejavu a zavádza štátom nedefinované pojmy (neurčité právne pojmy) ako napríklad „zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii“.

Na tomto mieste by som sa chcel venovať skôr legislatívnej úprave tohto nového trestného činu.

Trestný čin tzv. osvienčimskej, či jáchymovskej lži nemá vlastný (osobitný) názov špecifický práve pre tento trestný čin (len pripomeniem, že do Trestného zákona bola zavedená len definícia trestného činu, t. j. skutkova podstata a to bez osobitného označenia, t. j. názvu trestného činu). Uvedená skutková podstata bola označená ako § 422d.

Problémom je, že každá skutková podstata musí mať názov trestného činu (to vyžaduje Trestný poriadok, keď nestačí uviesť len právnu vetu do rozhodnutí, ale je nutné uviesť aj názov trestného činu, Trestný poriadok používa pojem „zákonné pomenovanie trestného činu“), ktorý má buď skutková podstata samostatný alebo viaceré skutkové podstaty rozčlenené jednotlivými paragrafmi majú jeden spoločný názov. Ak je uvedených viacero samostatných skutkových podstát, ktoré nemajú samostatné názvy, považuje sa za ich spoločný názov nabližšie pomenovanie trestného činu (napríklad je názov trestného činu „Hrubý nátlak“ a nasledujú samostatné ustanovenia § 190 a 191 Tr. zák., keďže § 191 Tr. zák. nemá vlastný názov, je jeho názvom tiež pomenovanie „Hrubý nátlak“).

Nový trestný čin tzv. jáchymovskej lži s označením § 422d bol zaradený hneď za ustanovenie § 422c Tr. zák., ktoré má názov „Prechovávanie extrémistických materiálov“. Keďže ustanovenie § 422d nemá vlastný názov, vzťahuje sa tento názov aj na trestný čin tzv. osvienčimskej, či jáchymovskej lži.

Ak sa teda páchateľ dopustí trestného činu tak, že napríklad spochybňuje a schvaluje zločiny režimu založeného na fašistickej alebo na komunistickej ideológie (napríklad páchateľ na demonštrácii spochybňuje existenciu koncentračných táborov, plynových komôr a podobne) dopustí sa trestného činu s názvom „Prechovávanie extrémistických materiálov“ podľa § 422d Tr. zák.

Ide zjavne o chybné zaradenie a číselné označenie tohto trestného činu. Ak zákonodarca chcel, aby tento trestný čin mal názov „Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd“ (čo asi bolo cieľom), mal ho inak číslene označiť (napríklad § 421a Tr. zák.). Keďže sa tak nestalo, nastal celkom absurdný stav, keď názov trestného činu je absolútne „inde“ ako skutková podstata.

Táto legislatívna chyba nie je v Trestnom zákone osamotená. Napríklad zákonom č. 257/2009 Z. z. bola do Trestného zákona dolpnená definícia „extrémistického materiálu“ (dva odseky označené ako odsek 8 a odsek 9), pričom omylom, boli tieto dva odseky zaradené pod ustanovenie § 130 Tr. zák., ktoré má odsekov len šesť a zaoberá sa najmä definovaním pojmov ohľadne pojmu „vec“ (tieto dva odseky mali byť správne zaradené do ustanovenia § 129 Tr. zák., pričom, pokiaľ viem, doposiaľ táto legislatívna chyba nebola formálne opravená).

Záver:

Na úplný záver je nutné dodať, že podstatou politickej kultúry v SR je mýtus, že každý politik musí za sebou zanechať nejakú právnu normu, ktoru musí vyriešiť (skutočný alebo domnelý) problém. Legislatíva sa tak ocitá v rukách politikov, ktorí jej diktujú zadania, ktoré sú len mediálne „pekné“, ale inak skôr právo ničia ako tvoria (to platí osobitne pre trestné právo). Platí tu tvrdenie Alexandra Brostla, ktorý medzi najčastejšie chyby právnického myslenia zaradil domnienku, že všetko, čo môže byť regulované, musí byť regulované a domnienku, že všetko čo je morálne, musí byť alebo sa musí stať právom.

V tejto súvislosti treba uviesť aj to, že politické legislatívne zadania často na ministerstvách spracovávajú začínajúci legislatívni pracovníci, ktorí nemajú nielen žiadne praktické skúsenosti s právnou normou, ktorú menia, ale ani s legislatívnou technikou a praxou. Pripomienkové konania sú tak len formalitou, nakoľko každý vie, čo je navrhnuté a čo sa má schváliť, žiadna odborná diskusia nie je vítaná a to o to viac, ak ten, ktorý zmeny presadzuje nemá dostatočné odborné vedomosti na to, aby takú diskusiu viedol.

Výsledkom takéhoto snaženia zákonodarcu sú potom časté, neprepracované, zbytočné a nekvalitne spracované zmeny v Trestnom zákone a to nielen z hľadiska obsahu (t. j. nemení sa to, čo by sa meniť malo – napríklad prepracovanie systému ochranných liečení, ale norma sa zanáša tým, čo je dobre verejnosti predajné – napríklad kriminalizácia čiernych stavieb), ale aj legislatívneho spracovania. Sem treba pripočítať tzv. „zmeny na poslednú chvíľu“, keď nejaký poslanec doplní navrhovanú zmenu o ustanovenie, o ktorom sa domnieva, že je nevyhnutné a to bez toho, aby vôbec vedel posúdiť a odôvodniť potrebnosť, respektíve nepotrebnosť zmeny, ktorú navrhuje (to je napríklad aj prípad nového trestného činu tzv. osvienčimskej, či jáchymovskej lži, pri ktorom absentuje podrobnejšie vysvetlenie prečo bolo nevyhnutným zavedenie tejto skutkovej podstaty do Trestného zákona, absentuje definícia pojmov z tejto skutkovej podstaty a podobne).

Je nutné sa stotožniť s článkom M. Hodása (Hodás, M.: Odstraňovanie noriem v aplikačnej praxi a doktrína racionálneho zákonodarcu. Právny obzor, 94, 2011, č. 4, s. 365 – 377), ktorý konštatuje, že „je paradoxné, že v SR sa na jednej strane presadzuje názor, že prílišné ovládanie spoločnosti štátom podlamuje hybné sily jej rozvoja a znižuje jej samoregulačnú schopnosť, no na druhej strane sa tento liberálny prístup neodzrkadľuje v súčasnej praxi normotvorby“. Správne poukazuje na to, že „prijatie zákona nemusí automaticky znamenať zlepšenie stavu“ (a už vôbec nie vyriešenie problému) s tým, že túžbu politikov po právnej regulácii vyjadruje jeho poukaz na to, že „v roku 2010 vyšlo v Zbierke zákonov 7984 strán právnych predpisov, čo predstavuje, oproti roku 2009, nárast o takmer 2000 strán“.

Množstvo prijatých právnych noriem, ich zmien a doplnení (tzv. legislatívna smršť) je také veľké a časté, že zákonite musí kopiť legislatívne chyby, protirečivé zákony, či vzájomne si odporujúce ustanovenia v jednom a tom istom zákone. Je neuveriteľným, že za takéhoto chaotického stavu, osobitne v trestnom práve, chce štát vynucovať zásadu, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, keď sám nie je schopný zabezpečiť dostatočnú presnosť, stabilitu a jednotu právnych noriem (pozri k tomu bližšie napríklad Kuchta, J. Právní úprava právního omylu od doby Jaroslava Kallaba po současnosť, publikované v zborníku K odkazu Jarioslava Kallaba, 2007).

 

 

 

 

Diskusia