Nezákonný znalecký experiment a jeho dôsledky pre použiteľnosť znaleckého dokazovania v trestnom konaní

 

Ne­zá­kon­ný zna­lec­ký expe­ri­ment a je­ho dôs­led­ky pre pou­ži­teľ­nosť zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní

 Úče­lom toh­to prís­pev­ku je na kon­krét­nom prí­pa­de z praxe pou­ká­zať na po­mer­ne čas­tú prax znal­cov, kto­rí v rám­ci vy­pra­co­vá­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku prek­ra­ču­jú svo­je kom­pe­ten­cie a pris­tu­pu­jú k vy­ko­ná­va­niu vy­šet­ro­va­cích úko­nov, na pod­kla­de kto­rých nás­led­ne for­mu­lu­jú svo­je od­bor­né zá­ve­ry.

V kon­krét­nej tres­tnej ve­ci iš­lo o dop­rav­nú ne­ho­du, kto­rá bo­la špe­ci­fic­ká tým, že naj­skôr vo­dič A zra­zil cez ces­tu idú­ce­ho chod­ca, kto­ré­ho od­ho­di­lo do ďal­šie­ho jaz­dné­ho pru­hu a po­tom, do už zra­ze­né­ho (na ces­te le­žia­ce­ho) poš­ko­de­né­ho, naz­ra­zil ďal­ší vo­dič B. Prá­ve pri ko­lí­zii vo­di­ča B bo­lo kom­pli­ko­va­ným vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru ces­tnej dop­ra­vy a pre­to sa zna­lec roz­ho­dol vy­ko­nať vlast­ný zna­lec­ký expe­ri­ment a z ne­ho nás­led­ne vy­chá­dzať pri od­po­ve­diach na za­da­né otáz­ky. Na tých­to od­bor­ných zá­ve­roch znal­ca nás­led­ne pro­ku­rá­tor ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa vy­vo­dzo­va­li zá­ve­ry o vi­ne vo­di­ča B.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve sa v roz­sud­ku sp. zn. 4To/16/2019 zo dňa 23.05.2019 s ta­kým­to pos­tu­pom znal­ca nes­to­tož­nil a uvie­dol nas­le­do­vé úva­hy:

Zna­lec (z ces­tnej dop­ra­vy) Ing. T K pri skú­ma­ní po­hy­bu vo­zid­la zn. Audi, kto­ré vie­dol ob­ža­lo­va­ný B uvie­dol, že poš­ko­de­ný po stre­te s vo­zid­lom zn. Ško­da, kto­ré vie­dol ob­ža­lo­va­ný A zos­tal le­žať v ľa­vom jaz­dnom pru­hu vo­zov­ky, pri­čom do ne­ho na­ra­zi­lo vo­zid­lo Audi, kto­ré jaz­di­lo v ľa­vom jaz­dnom pru­hu. Zna­lec ďa­lej kon­šta­tu­je, že vzhľa­dom k to­mu, že v spi­se sa ne­na­chá­dza­jú dos­ta­toč­né ob­jek­tív­ne pod­kla­dy pot­reb­né pre vy­pra­co­va­nie kom­plet­nej ana­lý­zy prie­be­hu ne­ho­do­vé­ho de­ja me­dzi vo­di­čom vo­zid­la Audi a chod­com (kraj­ský súd up­res­ňu­je, že v ča­se stre­tu s vo­zid­lom už poš­ko­de­ný cho­dec ne­bol, keď­že ne­hyb­ne le­žal na ze­mi), nie je mož­né z tech­nic­ké­ho hľa­dis­ka ur­čiť po­čia­toč­nú rých­losť jaz­dy vo­zid­la Audi, oka­mih za­čiat­ku reak­cie vo­di­ča Audi na le­žia­ce­ho poš­ko­de­né­ho, in­ten­zi­tu br­zde­nia vo­zid­la Audi pred stre­tom s le­žia­cim poš­ko­de­ným, čas, po kto­rý cho­dec le­žal na vo­zov­ke po stre­te s vo­zid­lom Ško­da a po­dob­ne, bo­lo mož­né z tech­nic­ké­ho hľa­dis­ka len vy­hod­no­tiť mož­nosť od­vrá­te­nia stre­tu vo­zid­la Audi s le­žia­cim poš­ko­de­ným za ur­či­tých vop­red zvo­le­ných pod­mie­nok (nap­rík­lad reakč­ný čas vo­di­ča Audi).

Zna­lec te­da ne­mal žiad­ne ob­jek­tív­ne pod­kla­dy na vy­vo­de­nie svo­jich zá­ve­rov na prie­beh ne­ho­do­vé­ho de­ja me­dzi vo­zid­lom Audi a le­žia­cim poš­ko­de­ným, čo sám kon­šta­to­val vo svo­jom zna­lec­kom po­sud­ku, na­priek to­mu si ich nás­led­ne na­si­mu­lo­val sám na pod­kla­de vlas­tné­ho expe­ri­men­tu (za pou­ži­tia fi­gu­ran­ta), do kto­ré­ho si za­dal vlas­tné vstup­né úda­je (v zna­lec­kom po­sud­ku pri­tom ani bliž­šie neo­dô­vod­nil pre­čo zvo­lil pri vlas­tnej si­mu­lá­cii dop­rav­nej ne­ho­dy prá­ve tie úda­je z kto­rých vy­chá­dzal, nap­rík­lad reak­čnú do­bu 1 se­kun­da, keď neš­lo o kla­sic­kú dop­rav­nú ne­ho­du me­dzi vo­zid­lom a vzpria­me­ným poš­ko­de­ným). Pod­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku zna­lec dňa 20.11.2017 reali­zo­val vo vlas­tnej ré­žii expe­ri­ment znal­ca, pri kto­rom na­do­bu­dol poz­nat­ky, kto­ré nás­led­ne pre­mie­tol do svo­jich zá­ve­rov.

Ta­ký­to pos­tup znal­ca bol v roz­po­re so zá­ko­nom a vý­sled­ky je­ho zna­lec­ké­ho expe­ri­men­tu nie je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. a už vô­bec na nich nie je mož­né za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho B. V tej­to čas­ti je pre­to zna­lec­ký po­su­dok Ing. T K ne­pou­ži­teľ­ný pre us­ta­ľo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Kraj­ský súd pri­po­mí­na, že zna­lec nie je op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať v tres­tnom ko­na­ní vy­šet­ro­va­cie (pro­ces­né) úko­ny, t. j. sup­lo­vať čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve nah­rá­dzať re­konštruk­ciu (§ 159 Tr. por.), či vy­šet­ro­va­cí po­kus (§ 157 Tr. por.) vlas­tným expe­ri­men­tom.

Úlo­ha znal­ca v tres­tnom ko­na­ní spo­čí­va v tom, že na po­žia­da­nie ob­jed­ná­va­te­ľa, kto­rý mu vy­tý­či úlo­hy, a po preš­tu­do­va­ní si spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov vy­ko­ná zna­lec­kú ana­lý­zu, kto­rú spra­cu­je do zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu umož­ňu­je us­ta­no­ve­nie § 145 ods. 1 Tr. por. znal­co­vi prís­tup k dô­ka­zom a umož­ňu­je mu tiež, aby sa osob­ne zú­čas­tňo­val vy­ko­ná­va­ných vy­šet­ro­va­cích úko­nov a prí­pad­ne aj klá­dol vy­po­čú­va­ným oso­bám otáz­ky.

V prí­pa­de, ak znal­co­vi ne­bu­dú sta­čiť za­bez­pe­če­né dô­ka­zy (pod­kla­dy) mô­že pod­ľa § 145 ods. 1 Tr. por. navr­hnúť, aby bo­li v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­na­né ďal­šie kon­krét­ne dô­ka­zy, kto­ré pot­re­bu­je na úče­ly po­da­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Zna­lec mu­sí v ta­kých­to prí­pa­doch po­žia­dať or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd o za­bez­pe­če­nie kon­krét­ne­ho dô­ka­zu, pri kto­ré­ho vy­ko­ná­va­ní mô­že byť prí­tom­ný.

Zna­lec však nie je op­ráv­ne­ný, aby si dô­ka­zy za­bez­pe­čo­val sám (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSR sp. zn. 1 Tz/9/1967 zo dňa 21.03.1967), prí­pad­ne, aby ob­chá­dzal us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o jed­not­li­vých dô­ka­zoch tak, že si vy­ko­ná vlas­tné zis­ťo­va­nie, na kto­rom nás­led­ne za­lo­ží svo­je od­bor­né zá­ve­ry. Zna­lec nes­mie nah­rá­dzať čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri za­bez­pe­čo­va­ní dô­ka­zov. Ta­ký­to pos­tup znal­ca je v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.

V da­nom prí­pa­de jed­noz­nač­ne vy­plý­va zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­ca Ing. T K, že zna­lec ne­bol schop­ný od­bor­ne zod­po­ve­dať sta­no­ve­né otáz­ky oh­ľad­ne dop­rav­nej ne­ho­dy me­dzi vo­zid­lom Audi a le­žia­cim poš­ko­de­ným, pri­čom na ich zod­po­ve­da­nie nut­ne pot­re­bo­val ume­lo na­po­dob­niť si­tuáciu a okol­nos­ti, za kto­rých ma­lo dôjsť k dop­rav­nej ne­ho­de (t. j. pot­re­bo­val náv­rat na mies­to či­nu za okol­nos­tí, kto­ré bo­li na mies­te dop­rav­nej ne­ho­dy, keď sa sta­la a pot­re­bo­val aj vy­uži­tie fi­gu­ran­ta, kto­rý si­mu­lo­val po­lo­hu poš­ko­de­né­ho le­žia­ce­ho pred pri­chá­dza­jú­cim vo­zid­lom). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zna­lec fak­tic­ky vy­ko­nal vo ve­ci re­konštruk­ciu v zmys­le § 159 ods. 1 Tr. por., kto­rú naz­val zna­lec­kým expe­ri­men­tom. Kraj­ský súd opä­tov­ne pri­po­mí­na, že viesť do­ka­zo­va­nie v tres­tnom ko­na­ní mô­žu iba or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale nie aj zna­lec.

Správ­ny a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ci pos­tup mal byť ta­ký, že zna­lec mal po­žia­dať vy­šet­ro­va­te­ľa, aby vo ve­ci vy­ko­nal re­konštruk­ciu pod­ľa § 159 ods. 1 Tr. por., na­koľ­ko bez jej vy­ko­na­nia ne­bol schop­ný zod­po­ve­dať za­da­né otáz­ky. Nás­led­ne mo­hol byť zna­lec v zmys­le § 145 ods. 1 Tr. por. prí­tom­ný pri vy­ko­ná­va­ní re­konštruk­cie a až z nej čer­pať od­bor­né úda­je ne­vyh­nut­né pre spra­co­va­nie zá­ve­rov svoj­ho zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia.

Od­vo­la­cí súd k uve­de­né­mu do­dá­va, že re­konštruk­ciu, či vy­šet­ro­va­cí po­kus ako dô­kaz­né pros­tried­ky v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né za­mie­ňať so zna­lec­kým expe­ri­men­tom. Zna­lec­ký expe­ri­ment nes­lú­ži na za­bez­pe­čo­va­nie dô­ka­zov, ale mô­že slú­žiť na pres­kú­ma­va­nie už za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov a to spra­vid­la v la­bo­ra­tór­nych pod­mien­kach (nap­rík­lad pres­kú­ma­va­nie za­is­te­nej lát­ky, či ide o dro­gu, ba­lis­tic­ké skú­ma­nie už za­is­te­nej strel­nej zbra­ne a po­dob­ne).

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že zna­lec­ký po­su­dok znal­ca Ing. T K v čas­ti tý­ka­jú­cej sa ob­ža­lo­va­né­ho B je ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko je­ho zá­ve­ry vy­plý­va­jú z vy­ko­na­nej re­konštruk­cie ne­ho­do­vé­ho de­ja, kto­rú však ne­reali­zo­va­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale sám zna­lec, čo je v roz­po­re nie­len s vy­ššie uve­de­nou ju­di­ka­tú­rou, ale aj us­ta­no­ve­ním § 145 ods. 1 Tr. por.

Z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia, ale hlav­ne z us­ta­no­ve­nia § 145 ods. 1 Tr. por. te­da mož­no vy­vo­diť, že v prí­pa­doch, v kto­rých zna­lec prek­ro­čí svo­je kom­pe­ten­cie a sám, v rám­ci vy­pra­co­vá­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku, bu­de reali­zo­vať pro­ces­né úko­ny, bu­de nut­né ta­ký­to pos­tup znal­ca hod­no­tiť ako ne­zá­kon­ný a rov­na­ko tak bu­de pot­reb­né od­miet­nuť aj znal­com for­mu­lo­va­né od­bor­né zá­ve­ry, kto­ré bo­li zis­ťo­va­né za po­mo­ci ne­zá­kon­né­ho pos­tu­pu znal­ca. Je pri­tom bez vý­zna­mu ako zna­lec tú­to svo­ju čin­nosť naz­ve (nap­rík­lad zna­lec­ký expe­ri­ment), ale pod­stat­ný je ob­sah ním reali­zo­va­né­ho úko­nu.

Nie je mož­né pri­pus­tiť ta­ký stav, aby zna­lec nah­rá­dzal or­gá­ny čin­né v tres­ntom ko­na­ní. Zna­lec je od­bor­ník, pre­to na roz­diel od or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du, mô­že dos­pieť k zá­ve­ru, že do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy mu neu­mož­ňu­jú zod­po­ve­dať za­dá­va­te­ľom po­lo­že­né otáz­ky. Za ta­kých okol­nos­tí má po­žia­dať or­gá­ny čin­né v tres­ntom ko­na­ní, aby ur­či­tý dô­kaz vy­ko­na­li (nap­rík­lad vý­sluch sved­ka, vy­šet­ro­va­cí po­kus a po­dob­ne), na reali­zo­va­ní kto­ré­ho sa aj mô­že zú­čas­tniť a až nás­led­ne by mal for­mu­lo­vať svo­je od­bor­né zá­ve­ry.

Vy­ššie uved­ný prí­pad prek­ro­če­nia kom­pe­ten­cií znal­ca pri vy­ho­to­vo­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku pri­tom nie je oje­di­ne­lý. Mož­no spo­me­núť nap­rík­lad prí­pad, v kto­rom zna­lec ne­bol spo­koj­ný s vý­sluch­mi sved­kov zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa a pre­to si nás­led­ne sám zreali­zo­val vlas­tné vý­slu­chy sved­kov a na pod­kla­de ta­ké­ho­to pos­tu­pu po­tom vy­pra­co­val zna­lec­ký po­su­dok. Ale­bo prí­pad, v kto­rom bol do tres­tné­ho ko­na­nia prib­ra­tý zna­lec psy­cho­lóg na psy­cho­lo­gic­ké pres­kú­ma­nie osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý v rám­ci vy­pra­co­vá­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku si priz­val psy­chia­tra, kto­rý zreali­zo­val psy­chia­tric­ké vy­šet­re­nie ob­ža­lo­va­né­ho (fak­tic­ky iš­lo o skú­ma­nie du­šev­né­ho sta­vu ob­ža­lo­va­né­ho) a nás­led­ne zna­lec psy­cho­lóg za­pra­co­val zis­te­nia znal­ca psy­chia­tra do svo­jich od­po­ve­dí na po­lo­že­né otáz­ky. Pos­tu­po­val tak na­priek to­mu, že ne­bol vy­da­ný prí­kaz na vy­šet­re­nie du­šev­né­ho sta­vu ob­ža­lo­va­né­ho a na­vy­še za­dá­va­teľ ani ne­mal zá­ujem na psy­chia­tric­kom vy­šet­re­ní ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko žia­dal o psy­cho­lo­gic­ké po­sú­de­nie osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho (me­dzi psy­cho­lo­gic­kým a psy­chia­tric­kým vy­šet­re­ním je di­amet­rál­ny roz­diel, pri­čom zna­lec by sa mal ve­no­vať vo svo­jom zna­lec­kom po­sud­ku iba to­mu, čo od ne­ho chce za­dá­va­teľ a čo­mu zod­po­ve­dá je­ho od­bor­nosť).

Po­mer­ne čas­té prek­ra­čo­va­nie kom­pe­ten­cií znal­cov v tres­tnom ko­na­ní evo­ku­je tiež zá­ver, že znal­ci čas­to ne­poz­na­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sa tý­ka­jú zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia, na­koľ­ko inak by im mu­se­li byť zrej­mé hra­ni­ce, v kto­rých sa ma­jú po­hy­bo­vať. Mož­no by pre­to stá­lo za úva­hu, aby bo­li znal­ci po­vin­ne preš­ko­lo­va­ní nie­len v rám­ci svo­jej od­bor­nos­ti, ale aj oh­ľad­ne us­ta­no­ve­ní tý­ka­jú­cich sa vy­ko­ná­va­nia zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní.

 

Diskusia