Je notár povinný vykonať zaručenú konverziu dokumnetu?

Publikované: 01. 08. 2019, čítané: 1589 krát
 

 

Mgr. Ing. Vla­di­mír Gre­gor

        Je no­tár po­vin­ný vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu do­kum­ne­tu?

V praxi som sa oci­tol v si­tuá­cií, v kto­rej som chcel skon­ver­to­vať do­ku­ment v lis­tin­nej po­do­be do elek­tro­nic­kej po­do­by, aby som ho mo­hol ďa­lej pou­žiť pri us­ku­toč­ne­ní po­da­nia v elek­tro­nic­kej po­do­be. Aby bo­li za­cho­va­né práv­ne účin­ky pô­vod­né­ho do­ku­men­tu, bo­lo pot­reb­né vy­ko­nať tzv. za­ru­če­nú kon­ver­ziu. Na ten­to účel us­ta­no­ve­nie § 35 ods. 3 zák. č. 305/2013 Z.z. o e-Go­ver­nmen­te (ďa­lej "ZeG") us­ta­no­vu­je ok­ruh osôb, kto­ré sú "op­ráv­ne­né" vy­ko­ná­vať za­ru­če­nú kon­ver­ziu. Slo­vo "op­ráv­ne­né" je v úvo­dzov­kách, pre­to­že ho bu­dem v tom­to člán­ku bliž­šie ro­zo­be­rať. No­tá­ri sa však ku po­žia­dav­ke na za­ru­če­nú kon­ver­ziu do­ku­men­tu v lis­tin­nej po­do­be do elek­tro­nic­kej po­do­by (v prí­pa­de, že ide o do­ku­ment, kto­ré­ho nie sú pô­vod­com) sta­va­jú rôz­ne. Niek­to­rí ju vy­ba­via a niek­to­rí ju ne­vy­ba­via so struč­ným od­ôvod­ne­ním, že ne­ma­jú ta­kú po­vin­nosť. Otáz­ka, či no­tár má po­vin­nosť vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu do­ku­men­tu z lis­tin­nej po­do­by na elek­tro­nic­kú (pod­ľa § 35 ZeG), ale­bo ne­má, nie je jed­no­du­chá. Dot­knu­té práv­ne pred­pi­sy v tom­to sme­re nie sú veľ­mi pres­né.

Pr­vú po­le­mi­ku v tom­to prí­pa­de mô­že pred­sta­vo­vať otáz­ka, či no­tár je or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci. Na pr­vý poh­ľad sa zdá, že na tú­to otáz­ku je jed­noz­nač­ná od­po­veď v ust. § 4 ods. 4 no­tár­ske­ho po­riad­ku ("NP"). Z lo­gic­ké­ho hľa­dis­ka sa však pri tom­to us­ta­no­ve­ní dos­ta­ne­me do spo­ru. Vi­dím dve mož­né inter­pre­tá­cie.

I. No­tár pri vy­ko­ná­va­ní za­ru­če­nej kon­ver­zie je or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, pre­to­že vy­ko­ná­va ve­rej­nú moc.

      Ak však vy­ko­ná­va ve­rej­nú moc, tak vy­ko­ná­va no­tár­sku čin­nosť (to vy­plý­va z § 4 ods. 4 NP). Ten­to ar­gu­ment je ďa­lej po­sil­ne­ný v ust. § 3. § 3 ods. 1 NP taxatív­ne vy­me­nú­va, čo je no­tár­ska čin­nosť. § 3 ods. 2 ho­vo­rí, že no­tár vy­ko­ná­va aj ďal­šie čin­nos­ti, ak tak us­ta­no­ví NP ale­bo oso­bit­ný zá­kon. § 3 ods. 2 je te­da blan­ke­to­vou nor­mou od­ka­zu­jú­cou na iné zá­ko­ny. Na tom­to mies­te mi ne­na­pa­da­jú ar­gu­men­ty, pre­čo by ZeG ne­mal byť jed­ným z ta­kých zá­ko­nov. Dô­vo­do­vá sprá­va[1] k us­ta­no­ve­niu § 35 ZeG:

"Za­ru­če­nú kon­ver­ziu bu­de  môcť vy­ko­ná­vať len op­ráv­ne­ná oso­ba, kto­rou mô­že byť or­gán ve­rej­nej mo­ci, vrá­ta­ne no­tá­rov, poš­to­vý pod­nik pos­ky­tu­jú­ci uni­ver­zál­nu poš­to­vú služ­bu a v ob­me­dze­nom roz­sa­hu ad­vo­kát."

      Text dô­vo­do­vej sprá­vy te­da kon­šta­tu­je, že no­tá­ri sú or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci. § 4 ods. 1 NP za­vá­dza le­gál­ny po­jem - "no­tár­ska čin­nosť", pri­čom na úče­ly NP sa od us­ta­no­ve­nia § 4 pod poj­mom "no­tár­ska čin­nosť" (aj pre všet­ky nas­le­du­jú­ce us­ta­no­ve­nia NP) ro­zu­mie čin­nosť pod­ľa § 3 ods. 1 a aj čin­nosť pod­ľa § 3 ods. 2, te­da aj čin­nosť pod­ľa ZeG. Pod­ľa ust. § 38 NP no­tár nes­mie od­miet­nuť vy­ko­nať no­tár­sku čin­nosť (ok­rem vý­ni­miek uve­de­ných v § 36, § 37 NP). Tak­že v zmys­le ust. § 38 NP no­tár je po­vin­ný vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu. Niek­to­rí no­tá­ri však po­žia­dav­ke vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu nech­cú vy­ho­vieť. Je mož­né sa stret­núť s dvo­ma od­ôvod­ne­nia­mi.

       Pr­vé od­ôvod­ne­nie pou­ka­zu­je na ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG, pod­ľa kto­ré­ho:

"Oso­bou op­ráv­ne­nou vy­ko­ná­vať za­ru­če­nú kon­ver­ziu (ďa­lej len „oso­ba vy­ko­ná­va­jú­ca kon­ver­ziu“) sa ro­zu­mie

a)or­gán ve­rej­nej mo­ci, ad­vo­kát a no­tár,"

     V texte pou­ži­té slo­vo "op­ráv­ne­nou" na pr­vý poh­ľad vzbu­dzu­je pres­ved­če­nie, že práv­na nor­ma priz­ná­va no­tá­ro­vi iba op­ráv­ne­nie, nie však po­vin­nosť vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu. Ak je však za­ru­če­ná kon­ver­zia no­tár­skou čin­nos­ťou a te­da vý­ko­nom ve­rej­nej mo­ci, tak op­ráv­ne­nie priz­na­né or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci (te­da v ob­las­ti správ­ne­ho prá­va, kto­ré je prá­vom ve­rej­ným) mô­že byť inter­pre­to­va­né ako pri­ra­de­nie ve­rej­no­mo­cen­ské­ho pros­tried­ku ur­če­né­ho na pl­ne­nie úlo­hy vo ve­rej­nej sprá­ve, te­da pri­de­le­nie prá­vo­mo­ci. Prá­vo­moc ko­nať v ur­či­tých ve­ciach ve­rej­nej sprá­vy je nie­len prá­vom, ale aj po­vin­nos­ťou v prí­pa­de or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci. "Prá­vo­moc je prá­vom us­ta­no­ve­ná mož­nosť a (spra­vid­la) zá­ro­veň  po­vin­nosť jed­nos­tran­ným mo­cen­ským do­nú­te­ním, za­bez­pe­če­ným pre­ja­vom vô­le ov­plyv­ňo­vať práv­ne pos­ta­ve­nie or­ga­ni­zač­ne ne­po­dria­de­ných osôb."[3]

      Dru­hé od­ôvod­ne­nie pou­ka­zu­je na ust. § 39 ods. 10 ZeG [2].

       V tom­to prí­pa­de no­tá­ri ar­gu­men­tu­jú, že nie sú pô­vod­ca­mi pred­lo­že­né­ho do­ku­men­tu, a te­da ma­jú prá­vo od­miet­nuť vy­ko­na­nie za­ru­če­nej kon­ver­zie. Nas­tá­va tu te­da spor. § 38 NP uk­la­dá no­tá­ro­vi po­vin­nosť vy­ko­nať no­tár­sku čin­nosť, no ust. § 39 ods. 10 ZeG mu dá­va prá­vo od­miet­nuť vy­ko­na­nie tej­to kon­krét­nej čin­nos­ti.  ZeG je nov­ším práv­nym pred­pi­som ako NP a je tiež práv­nym pred­pi­som špe­ciál­nym vo vzťa­hu ku NP. V zmys­le inter­pre­tač­ných pra­vi­diel lex pos­te­rior­de­ro­gat­le­gi prio­ri a lex spe­cia­lis­de­ro­gat­le­gi­ge­ne­ra­li mô­že­me pri­jať zá­ver, že no­tár má prá­vo od­miet­nuť vy­ko­na­nie za­ru­če­nej kon­ver­zie do­ku­men­tu. Ob-ite­rust. § 39 ods. 10 bo­lo do ZeG dopl­ne­né no­ve­lou - zák. č. 238/2017 Z.z., pri­čom dô­vo­do­vá sprá­va uvá­dza: "Rea­gu­júc na po­žia­dav­ky praxe sa navr­hu­je neuk­la­dať po­vin­nosť or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci kon­ver­to­vať všet­ky do­ku­men­ty, kto­ré sú mu pred­lo­že­né, ale len tie, kto­ré sám vy­dal."

II. No­tár pri vy­ko­ná­va­ní za­ru­če­nej kon­ver­zie nie je or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci.

Ho­ci pre tú­to inter­pre­tá­ciu ne­vi­dím veľ­mi sil­né ar­gu­men­ty, no mi­ni­mál­ne je­den sto­jí za pov­šim­nu­tie. Vráť­me sa ku ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG.

Ho­ci no­tár pri vy­ko­ná­va­ní no­tár­skej čin­nos­ti je or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, zá­ko­no­dar­ca to­to us­ta­no­ve­nie for­mu­lo­val tak, že v taxatív­nom vý­poč­te sub­jek­tov je no­tár vy­me­no­va­ný oso­bit­ne. Ho­ci text dô­vo­do­vej sprá­vy naz­na­ču­je, že no­tár je po­va­žo­va­ný za or­gán ve­rej­nej mo­ci, dô­vo­do­vá sprá­va nie je pre inter­pre­tá­ciu práv­nej nor­my zá­väz­ná. A no­tár v ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG oso­bit­né pos­ta­ve­nie má, tak­že je mož­né uva­žo­vať, či na účel zá­ko­na o e-Go­ver­nmen­te ne­má byť no­tár po­va­žo­va­ný za or­gán ve­rej­nej mo­ci pri vy­ko­ná­va­ní čin­nos­ti pod­ľa toh­to zá­ko­na. Ak prij­me­me zá­ver, že no­tár pri vy­ko­ná­va­ní za­ru­če­nej kon­ver­zie do­ku­men­tu ne­vy­ko­ná­va ve­rej­nú moc, tak sa na ne­ho nev­zťa­hu­je ust. § 38 NP, no nev­zťa­hu­je sa na ne­ho ani § 39 ods. 10 ZeG. Hľa­da­nie od­po­ve­de na otáz­ku, či je no­tár po­vin­ný vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu do­ku­men­tu, sa po­tom pre­sú­va ku ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG. Vo svet­le pri­ja­tej inter­pre­tá­cie, že no­tár nie je or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci (pri čin­nos­ti za­ru­če­nej kon­ver­zie do­ku­men­tu), po­tom ne­mož­no to­to us­ta­no­ve­nie inter­pre­to­vať tak, že priz­ná­va no­tá­ro­vi prá­vo­moc v zmys­le správ­ne­ho prá­va, pre­to­že prá­vo­moc mô­že byť pri­ra­de­ná iba spra­vu­jú­ce­mu sub­jek­tu, te­da sub­jek­tu ve­rej­nej mo­ci. V tom­to svet­le by iš­lo len o priz­na­nie prá­va vy­ko­ná­vať za­ru­če­nú kon­ver­ziu do­ku­men­tu, te­da o priz­na­nie op­ráv­ne­nia. V ta­kom prí­pa­de je pot­reb­né sa však opäť prik­lo­niť ku zá­ve­ru, že no­tár mô­že od­miet­nuť za­ru­če­nú kon­ver­ziu vy­ko­nať (op­ráv­ne­nie nie je po­vin­nosť).

Zá­ver

       Ho­ci oba vý­kla­dy ve­dú ku to­mu is­té­mu zá­ve­ru, osob­ne sa nes­to­tož­ňu­jem s inter­pre­tá­ciou II. Som pres­ved­če­ný, že no­tár pri vy­ko­ná­va­ní za­ru­če­nej kon­ver­zie do­ku­men­tu je no­si­te­ľom ve­rej­nej mo­ci, vy­ko­ná­va ju a je te­da aj or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci.

 

Re­fe­ren­cie

[1] https://www.nrsr.sk/web/Dy­na­mic/Do­cu­mentPre­view.aspx?Do­cID=384288

[2] "Or­gán ve­rej­nej mo­ci mô­že od­miet­nuť vy­ko­nať za­ru­če­nú kon­ver­ziu do­ku­men­tu, kto­ré­ho nie je pô­vod­com; to nep­la­tí, ak na or­gán ve­rej­nej mo­ci preš­li kom­pe­ten­cie pô­vod­cu do­ku­men­tu ale­bo or­gán ve­rej­nej mo­ci je nás­tup­com pô­vod­cu do­ku­men­tu."

[3] Vrab­ko, M a kol. Správ­ne prá­vo hmot­né.: Všeo­bec­ná časť 1. vy­da­nie Bra­tis­la­va: C.H.Beck, 2012, 480 s. - str. 10


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia