Podvod, miera opatrnosti poškodeného, predmníchovská judikatúra

 

Tie­to zná­me sku­toč­nos­ti spo­mí­nam pre­to, na­koľ­ko v sú­čas­nej tres­tnop­ráv­nej teó­rii a praxi v SR sa pl­ne pre­fe­ru­je (be­rie do úva­hy) len stra­na pá­cha­te­ľa, t. j. pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du sa, tak­mer vždy a vý­hrad­ne, zis­ťu­je (do­ka­zu­je) len to, či pá­cha­teľ kla­mal (ok­la­mal) poš­ko­de­né­ho (prí­pad­ne inú oso­bu) a či to­to klam­stvo (uvá­dzanie nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí) bo­lo v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou a nás­led­nou ško­dou. V klad­nom prí­pa­de sa kon­šta­tu­je nap­la­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pri­čom sa v do­ka­zo­va­ní, tak­mer nik­dy, ne­be­rie do úva­hy aj stra­na ok­la­ma­né­ho, te­da to, či kla­ma­ná oso­ba (poš­ko­de­ný) pri reali­zá­cii ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie dodr­žal pot­reb­nú mie­ru opatr­nos­ti, kto­rá moh­la om­yl (uvá­dzanie nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí) cel­kom ľah­ko eli­mi­no­vať (vy­lú­čiť).

Za­bud­nu­tou a ne­do­ce­ne­nou otáz­kou te­da zos­tá­va, či kla­ma­ný (poš­ko­de­ný) ne­mo­hol, bez väč­šej ná­ma­hy, kla­ma­nie (uvá­dzanie nep­rav­di­vých okol­nos­tí) zis­tiť, t. j., či kla­ma­ná oso­ba ne­moh­la svoj­mu omy­lu jed­no­du­cho za­brá­niť a to za dodr­ža­nia ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti, prí­pad­ne, či dodr­ža­nie ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti ne­bo­lo (ale­bo nie je) po­vin­nos­ťou na stra­ne kla­ma­nej oso­by (nap­rík­lad, či kla­ma­ná oso­ba ne­má po­vin­nosť pre­ve­ro­vať všet­ky úda­je, kto­ré sú jej uvá­dza­né ale­bo pred­kla­da­né).

Na­priek uve­de­né­mu, je pri po­su­dzo­va­ní tres­tné­ho či­nu pod­vo­du do­ka­zo­va­nie dodr­ža­nia, či ne­dodr­ža­nia ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti na stra­ne kla­ma­né­ho (poš­ko­de­né­ho) pod­stat­né a dô­le­ži­té, pre­to­že mô­že byť až dô­vo­dom ne­napl­ne­nia zna­kov ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, t. j. za­vi­ne­nie kla­ma­né­ho (poš­ko­de­né­ho) mô­že byť tak veľ­ké (ale­bo po­ve­da­né inak, ne­dodr­ža­nie ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti na stra­ne kla­ma­né­ho mô­že byť tak zá­sad­né), že vy­lu­ču­je nap­la­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du (a to kon­krét­ne zna­kov „uve­de­nie do omy­lu“, či „vy­uži­tie omy­lu“) a pôj­de len o ob­čian­skop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku, kde rie­še­nie spor­ných otá­zok bu­de spa­dať vý­hrad­ne do kom­pe­ter­cie sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní.

K sa­mot­nej po­vin­nej mie­re opatr­nos­ti je nut­né uviesť, že po­vin­nosť dodr­žia­vať ob­vyk­lú mie­ru opatr­nos­ti má kaž­dý (te­da aj kla­ma­ný, či poš­ko­de­ný) a tá­to po­vin­nosť vy­plý­va z  § 415 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, pod­ľa kto­ré­ho si kaž­dý mu­sí po­čí­nať tak, aby ne­do­chá­dza­lo ku ško­dám na zdra­ví, na ma­jet­ku, na prí­ro­de a ži­vot­nom pros­tre­dí.

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa vzťa­hu­je na všet­kých účas­tní­kov ob­čian­skop­ráv­nych vzťa­hov, bez oh­ľa­du na to či ide o fy­zic­ké ale­bo práv­nic­ké oso­by a po­vin­nosť z ne­ho vy­plý­va­jú­ca je po­vin­nosť práv­na. Ide te­da o všeo­bec­nú pre­ven­čnú po­vin­nosť (po­vin­nosť ko­nať tak aby sa ško­dám pred­chá­dza­lo) a ak si niek­to tú­to po­vin­nosť nespl­ní, ko­ná proti­práv­ne a pre­to aj zod­po­ve­dá za ško­du, kto­rá vznik­la v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tým­to proti­práv­nym ko­na­ním.

Na pred­met­né us­ta­no­ve­nie nad­vä­zu­je us­ta­no­ve­nie § 420 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý zod­po­ve­dá za ško­du, kto­rú spô­so­bil po­ru­še­ním práv­nej po­vin­nos­ti, t. j. aj po­vin­nos­ti v zmys­le § 415 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. A na­po­kon, je pot­reb­né pri­po­me­núť aj us­ta­no­ve­nie § 441 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, kto­ré ho­vo­rí o za­vi­ne­ní poš­ko­de­né­ho, pri­čom uvá­dza, že ak bo­la ško­da spô­so­be­ná aj za­vi­ne­ním poš­ko­de­né­ho, zná­ša ško­du po­mer­ne, ak bo­la ško­da spô­so­be­ná vý­luč­ne je­ho za­vi­ne­ním, zná­ša ju sám.

Uve­de­né us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka sú dô­le­ži­té aj z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va a to nie­len pre roz­ho­do­va­nie sú­du v ad­héz­nom ko­na­ní (t. j. o ná­ro­koch poš­ko­de­ných na náh­ra­du ško­dy), ale aj z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia napl­ne­nia zna­kov ob­jek­tív­nej strán­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (v da­nom prí­pa­de tres­tné­ho či­nu pod­vo­du).

K zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du je pot­reb­né, v pr­vom ra­de uviesť, že len uve­de­nie ur­či­tých nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí nie je mož­né, sa­mo o se­be, po­va­žo­vať za „uve­de­nie do omy­lu“ v zmys­le zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pre­to­že „uvá­dzanie, či dek­la­ro­va­nie nep­rav­dy“ nič ne­ho­vo­rí o tom, či tie­to nep­rav­di­vé sku­toč­nos­ti bo­li ale­bo moh­li byť aj ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lé ok­la­mať kla­ma­nú (poš­ko­de­nú) oso­bu (ide o po­su­dzo­va­nie spô­so­bi­los­ti, či nes­pô­so­bi­los­ti pou­ži­té­ho pros­tried­ku ok­la­mať poš­ko­de­né­ho), res­pek­tí­ve, či k ok­la­ma­niu poš­ko­de­né­ho doš­lo len pre­to, že ten cel­kom (hru­bo) za­ned­bal svo­ju po­vin­nosť (a to buď všeo­bec­nú pre­ven­čnú po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z § 415 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, prí­pad­ne kon­krét­nu po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu zo zmlu­vy, či pra­cov­né­ho za­ra­de­nia) a zjav­ne ko­nal bez dodr­ža­nia ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti (v ta­kom­to prí­pa­de mož­no ho­vo­riť o tom, že k ško­de na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho doš­lo vý­hrad­ne v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním po­vin­nos­ti na stra­ne poš­ko­de­né­ho, t. j. s po­ru­še­ním ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti, pre­to­že za jej bež­né­ho dor­ža­nia by bo­lo vy­lú­če­né ok­la­ma­nie poš­ko­de­né­ho, te­da iš­lo o ko­na­nie nes­pô­so­bi­lé uviesť nie­ko­ho do omy­lu a spô­so­bi­lým sa sta­lo len a vý­luč­ne vďa­ka zjav­né­mu po­ru­še­niu ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti zo stra­ny poš­ko­de­né­ho).

Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že do­ka­zo­va­nie dodr­ža­nia, či ne­dodr­ža­nia ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti na stra­ne kla­ma­né­ho (poš­ko­de­né­ho) upad­lo rok­mi tak­mer do za­bud­nu­tia, má­lo­ke­dy sa be­rie do úva­hy v tres­tnom ko­na­ní a tak­mer vô­bec sa z prí­pad­né­ho ne­dodr­ža­nia ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti ne­vy­vo­dzu­jú žiad­ne práv­ne nás­led­ky.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­bu­de na ško­du pri­po­me­núť tzv. pred­mní­chov­skú ju­du­ka­tú­ru, t. j. roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov za I. ČSR do ro­ku 1938, kto­rá sa za­obe­ra­la aj ob­vyk­lou (či bež­nou) mie­rou opatr­nos­ti sa stra­ne kla­ma­né­ho (práv­ne ve­ty roz­hod­nu­tí sú uve­de­né na kon­ci toh­to textu a sú zvý­raz­ne­né a uvá­dza­né rím­sky­mi čís­li­ca­mi). Ide pri­tom len o ur­či­tý struč­ný vstup do prob­le­ma­ti­ky, bez am­bí­cií ro­zob­rať prob­le­ma­ti­ku po­vin­nej mie­ry opatr­nos­ti poš­ko­de­né­ho vy­čer­pá­va­jú­cim spô­so­bom.

Ak by sme zov­šeo­bec­ni­li zá­ve­ry tzv. pred­mní­chov­skej ju­di­ka­tú­ry uve­de­nej niž­šie, moh­li by sme dos­pieť k nas­le­du­jú­cim zá­ve­rom, kto­ré je mož­né ap­li­ko­vať aj na sú­čas­nú prax:

a) ob­vyk­lú, či bež­nú mie­ru opatr­nos­ti je mož­né de­fi­no­vať tak, že nej­de o „uve­de­nie do omy­lu“ v zmys­le zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tr. zák. ak nep­rav­di­vosť tvr­de­nia je mož­né na pr­vý poh­ľad roz­poz­nať (po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu kla­ma­nou oso­bou), prí­pad­ne, nep­rav­di­vosť tvr­de­nia vô­bec nie je spô­so­bi­lá vy­vo­lať nes­práv­nu pred­sta­vu sub­jek­tu, kto­ré­mu je sme­ro­va­ná.

Mož­no uviesť prík­lad z praxe, keď na ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí bo­lo do­ru­če­né čes­tné vy­hlá­se­nie spí­sa­né od­osie­la­te­ľom, v kto­rom od­osie­la­teľ tvr­dil, že je vlas­tní­kom ur­či­tej neh­nu­teľ­nos­ti, na­koľ­ko ju vy­dr­žal a žia­dal vlas­tníc­ke prá­vo k neh­nu­teľ­nos­ti za­pí­sať zá­zna­mom len na pod­kla­de je­ho čes­tné­ho vy­hlá­se­nia. Ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí žia­dos­ti o zme­nu vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti zá­zna­mom ne­vy­ho­vel, na­koľ­ko pred­lo­že­né čes­tné vy­hlá­se­nie ne­bo­lo spô­so­bi­lým pod­kla­dom na ta­ké­to roz­hod­nu­tie ka­tas­tra a bo­lo bez­výz­nam­né, že ob­sah pred­lo­že­né­ho čes­tné­ho vy­hlá­se­nia ne­bol prav­di­vý, pre­to­že od­osie­la­teľ mal neh­nu­teľ­nosť len v náj­me a ne­bol dob­ro­my­sel­ný (prá­ve z toh­to dô­vo­du bo­lo tres­tné ozná­me­nie po­da­né ka­tas­trom neh­nu­teľ­nos­tí pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du od­miet­nu­té, pre­to­že bol pou­ži­tý pros­trie­dok, v da­nom prí­pa­de, nes­pô­so­bi­lý na uve­die do omy­lu a to už z dô­vo­du „vad­nos­ti“ zvo­le­nej for­my). Môj ná­zor je ta­ký, že o trest­ný čin pod­vo­du by neš­lo ani v prí­pa­de, ak by, teo­re­tic­ky, za­mes­tna­nec ka­tas­tra vy­ko­nal zme­nu vlas­tníc­ke­ho prá­va zá­zna­mom na pod­kla­de pred­lo­že­né­ho čes­tné­ho vy­hlá­se­nia k neh­nu­teľ­nos­ti, pre­to­že by sa tak mu­se­lo stať len buď v dôs­led­ku hru­bej ned­ban­li­vos­ti na stra­ne pra­cov­ní­ka ka­tas­tra (t. j. hru­bé­ho po­ru­še­nia po­vin­nej mie­ry opatr­nos­ti, kto­rá spo­čí­va aj v zna­los­ti pred­pi­sov na úse­ku ka­tas­tra), res­pek­tí­ve v dôs­led­ku úmy­sel­né­ho ko­na­nia pra­cov­ní­ka ka­tas­tra, čo by už hra­ni­či­lo s po­doz­re­ním zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Ak by pra­cov­ník ka­tas­tra dodr­žal ob­vyk­lú, bež­nú mie­ru opatr­nos­ti, cel­kom ľah­ko, na pr­vý poh­ľad, by sa omy­lu vy­va­ro­val (prá­ve pre­to ne­mož­no ho­vo­riť, v tom­to prí­pa­de, o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pre­to­že nie je napl­ne­ný znak „uve­die do omy­lu“).

Ob­dob­ná si­tuácia je pri úve­ro­vých „pod­vo­doch“, keď nap­rík­lad žia­da­teľ o úver mô­že v žia­dos­ti uvá­dzať aké­koľ­vek nep­rav­dy (nap­rík­lad pred­lo­ží nep­rav­di­vé potvr­de­nie od za­mes­tná­va­te­ľa), pre­to­že je po­vin­nos­ťou pos­ky­to­va­te­ľov úve­rov, aby si všet­ky žia­dos­ti riad­ne pre­ve­ro­va­li (to vy­plý­va nie­len zo všeo­bec­nej pre­ven­čnej po­vin­nos­ti, ale aj zo zá­sad oboz­ret­né­ho pod­ni­ka­nia bánk, z po­vin­nos­ti šta­tu­tá­rov ob­chod­ných spo­loč­nos­tí riad­ne spra­vo­vať ma­je­tok ob­chod­ných spo­loč­nos­tí a po­dob­ne). Ak si te­da pos­ky­to­va­teľ úve­rov vô­bec nep­re­ve­rí žia­dosť o pos­kyt­nu­tie úve­ru a pos­kyt­ne úver, hru­bo po­ru­ší ob­vyk­lú, bež­nú mie­ru opatr­nos­ti, kto­rá sa v po­dob­ných ob­chod­ných prí­pa­doch vy­ža­du­je a dodr­žia­va. Za ta­kých­to okol­nos­tí ris­ku­je (ide o prek­ro­če­nie bež­né­ho ko­mer­čné­ho ri­zi­ka) a mu­sí zná­šať nás­led­ky svoj­ho ko­na­nia (či skôr ne­ko­na­nia) sám, na­koľ­ko, ak by dodr­žal ob­vyk­lú mie­ru opatr­nos­ti, cel­kom ur­či­te by prí­pad­nú nep­rad­vu uve­de­nú žia­da­te­ľom eli­mi­no­val a tým aj pos­kyt­nu­tie úve­ru a spô­so­be­nie ško­dy (nap­rík­lad v praxi sa vy­sky­tol prí­pad, keď si pos­ky­to­va­teľ úve­rov nep­re­ve­ril ani to, či v ob­chod­nom re­gis­tri vô­bec exis­tu­je práv­nic­ká oso­ba, kto­rá ma­la potvr­de­nie od za­mes­tná­va­te­ľa vy­sta­viť, pri­čom ak by tak uro­bil, zis­til by, že ide o úpl­ne vy­mys­le­nú ob­chod­nú spo­loč­nosť, ktroá v ob­chod­nom re­gis­tri vô­bec ne­fi­gu­ru­je). V ta­kých­to prí­pa­doch tak­tiež nej­de o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pre­to­že nej­de o napl­ne­nie zna­ku „uve­die do omy­lu“, ale ide skôr o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 ale­bo pod­ľa § 238 Tr. zák. a to vo vzťa­hu k pra­cov­ní­ko­vi pos­ky­to­va­te­ľa úve­rov, kto­rý hru­bo za­ned­bal svo­je po­vin­nos­ti pri pre­ve­ro­va­ní pred­lo­že­ných dok­la­dov. Ro­van­ko ako to bo­lo v prí­pa­de ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí, aj v prí­pa­doch pos­ky­to­va­te­ľov úve­rov po­dlie­ha­jú sku­toč­nos­ti uvá­dza­né tre­tí­mi oso­ba­mi pres­kú­ma­va­niu, čím je vy­lú­če­ný om­yl, ak poš­ko­de­ný dodr­žal ob­vyk­lú (bež­nú) mie­ru opatr­nos­ti.

Mož­no uza­vrieť, že oby­čaj­né klam­stvo nie je uvá­dza­ním do omy­lu tam, kde tvr­de­nie po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu a kde mi­mo lži­vé ko­na­nie ne­bo­lo uro­be­né nič, čím by sa pres­kú­ma­va­nie sťa­ži­lo (ten­to zá­ver, kto­rý by mo­hol a mal byť pre sú­čas­nú prax in­špi­rá­ciou, vy­plý­va nie­len z niž­šie uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry, ale aj z vte­daj­šej od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, nap­rík­lad poz­ri Kallab, J.: Tres­tní prá­vo hmot­né plat­né v ze­mi čes­ké a mo­rav­skos­lez­ské, část obec­ná i zvláš­tní, Me­lan­trich a.s., Pra­ha 1935, s. 243)

Ak má te­da kla­ma­ný (poš­ko­de­ný) po­vin­nosť (vy­plý­va­jú­cu zo zá­ko­na, zo zmlu­vy, či zvyk­los­ti) pres­kú­ma­vať tvr­de­nia iných osôb a to pros­tried­ka­mi bež­ne dos­tup­ný­mi a v ob­dob­ných prí­pa­doch aj bež­ne pou­ží­va­ný­mi, nie je mož­né len uve­de­nie nep­rav­dy, bez ďal­šie­ho, po­va­žo­vať za „uvá­dzanie do omy­lu“ v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

Uve­de­né zá­ve­ry pla­tia aj pre ko­na­nie pred sú­dom, kde vy­slo­ve­né kla­ma­nie, či pred­kla­da­nie nep­rav­di­vých lis­tin­ných dô­ka­zov zo stra­ny účas­tní­kov, po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu sú­dom v súd­nom ko­na­ní a pre­to ta­kým­to ko­na­ním nie je mož­né spá­chať trest­ný čin pod­vo­du (pred­kla­da­nie fa­loš­ných dô­ka­zov v súd­nom ko­na­ní by však moh­lo napl­ňo­vať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 Tr. zák.).

Do tej­to sku­pi­ny mož­no za­hr­núť aj po­mer­ne čas­té prí­pa­dy, keď pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt A žiad­na od pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu B úh­ra­du poh­ľa­dáv­ky (prí­pad­ne zmen­ky) s tým, že pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt B vy­hlá­si, že up­lat­ňo­va­ná poh­ľa­dáv­ka (zmen­ka) neexis­tu­je (res­pek­tí­ve pri zmen­ke, že je fa­loš­ná) a že zo stra­ny pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu A iš­lo o po­kus o neop­ráv­ne­né obo­ha­te­nie za vy­uži­tia kla­ma­nia oh­ľad­ne exis­ten­cie poh­ľa­dáv­ky (či zmen­ky). V ta­kých­to prí­pa­doch po­dlie­ha up­lat­ňo­va­ná poh­ľa­dáv­ka ob­vyk­lé­mu (bež­né­mu) pres­kú­ma­va­niu pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom B (spra­vid­la vo vlas­tnom úč­tov­níc­tve) a v prí­pa­de, ak ju pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt B neuz­ná (nap­rík­lad ju nee­vi­du­je v úč­tov­níc­tve), ide o poh­ľa­dáv­ku spor­nú, kde bu­de prí­pad­ne až úlo­hou sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní, aby po­sú­di­li všet­ky spor­né otáz­ky oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­nej poh­ľa­dáv­ky (zmen­ky) a jej exis­ten­ciu. Nej­de tu te­da o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pre­to­že ob­vyk­lou (bež­nou) mie­rou opatr­nos­ti sub­jek­tov je to, že pres­kú­ma­va­jú, či vo­či nim up­lat­ňo­va­ná poh­ľa­dáv­ka je sku­toč­ná (prí­pad­ne či nie je preml­ča­ná a po­dob­ne). Tres­tné prá­vo tak ne­mô­že a ani ne­má rie­šiť spor­nosť poh­ľa­dáv­ky a zis­ťo­vať jej prí­pad­nú exis­ten­ciu, či neexis­ten­ciu, pre­to­že by tak nep­rí­pus­tne nah­rá­dza­lo čin­nosť sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní.

b) z ob­vyk­lej, bež­nej mie­ry opatr­nos­ti, vy­plý­va však aj to, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du sa inak ne­vy­ža­du­je, aby mu­sel kla­ma­ný (poš­ko­de­ný) vy­na­lo­žiť ne­ja­ké špe­ciál­ne (oso­bit­né) úsi­lie (ná­ma­hu), kto­ré inak v ob­dob­ných prí­pa­doch nie je bež­né.

Ak by sme pou­ži­li už uve­de­ný prí­pad s pos­ky­to­va­teľ­mi úve­rov, pos­ta­čí ak pos­ky­to­va­teľ úve­rov pre­ve­rí žia­da­te­ľov o úver bež­ný­mi (dos­tup­ný­mi) pros­tried­ka­mi (nap­rík­lad cez ob­chod­ný re­gis­ter, so­ciál­nu pois­ťov­ňu, te­le­fo­nic­ké, či osob­né pre­ve­ro­va­nie u za­mes­tná­va­te­ľa a po­dob­ne). Ne­mu­sí vy­na­lo­žiť ne­ja­ké špe­ci­fic­ké úsi­lie, nap­rík­lad pod­rob­né pre­ve­ro­va­nie žia­da­te­ľa pros­tred­níc­tvom de­tek­tív­nej služ­by a po­dob­ne. Ak nap­rík­lad sám za­mes­tná­va­teľ pos­kyt­ne žia­da­te­ľo­vi o úver fa­loš­né potvr­de­nie, v kto­rom mu zná­so­bí je­ho sku­toč­ný me­sač­ný prí­jem, mož­no ho­vo­riť o nep­rav­de, kto­rá je spô­so­bi­lá „uviesť do omy­lu“ pos­ky­to­va­te­ľa úve­ru v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu po­dov­du, pre­to­že ju nie je mož­né (spra­vid­la) zis­tiť za za­cho­va­nia ob­vyk­lej, bež­nej mie­ry opatr­nos­ti (a ak by ta­kú­to nep­rav­du aj pos­ky­to­va­teľ úve­rov zis­til, bo­la by to zväč­ša ná­ho­da). V ta­kých­to prí­pa­doch ne­mož­no od pos­ky­to­va­te­ľov úve­rov vy­ža­do­vať vy­ššiu mie­ru opatr­nos­ti než aj sku­toč­ne vy­na­lo­ži­li a iš­lo by o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, prí­pad­ne v štá­diu po­ku­su.

Otáz­ka, či kla­ma­ný mo­hol svoj om­yl poz­nať je ne­roz­hod­ná (bez vý­zna­mu) vte­dy, ak by mu­sel vy­na­lo­žiť viac po­zor­nos­ti a úsi­lia, než sa za da­ných okol­nos­tí všeo­bec­ne pred­pok­la­dá (nap­rík­lad pou­ži­tie fa­loš­ných dok­la­dov to­tož­nos­ti nie je, spra­vid­la, mož­né zis­tiť za pou­ži­tia ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti, pre­to­že fa­loš­nosť dok­la­dov nie je čas­to mož­né zis­tiť len poh­ľa­dom bez bliž­šie­ho exper­tíz­ne­ho skú­ma­nia).

Práv­ne ve­ty tzv. pred­mní­chov­skej ju­di­ka­tú­ry:

I. Uve­de­ným do omy­lu je pot­reb­né ro­zu­mieť nep­rav­di­vé tvr­de­nie, kto­ré­ho nep­rav­di­vosť nie je mož­né bez dôk­lad­nej­šie­ho roz­mys­le­nia ale­bo pát­ra­nia ro­zoz­nať a kto­ré je spô­so­bi­lé vy­vo­lať nes­práv­nu pred­sta­vu ale­bo vzbu­diť vie­ru v prav­di­vosť tvr­de­nia u oso­by ok­la­ma­nej (293/20, 1055/22, 2096/25 sb. n. s.) naj­mä tam, kde pát­ra­nie v pra­vi­del­nom ob­chod­nom ale­bo spo­lo­čen­skom sty­ku nie je ob­vyk­lé (805/22). Pos­ta­čí aj oby­čaj­né nep­rav­di­vé tvr­de­nie a to hlav­ne tam, kde pres­ved­čiť sa o prav­di­vos­ti tvr­de­nia nie je mož­né ale­bo as­poň neob­vyk­lé, kde dô­ve­ra je buď nut­nos­ťou ale­bo zvyk­los­ťou.

II. Om­yl je aká­koľ­vek pred­sta­va, kto­rá sa nez­ho­du­je so sku­toč­nos­ťou, uve­de­nie do omy­lu nie je pod­mie­ne­né ús­koč­nos­ťou a oso­bit­nou zá­ľud­nos­ťou, sta­čí len oby­čaj­né nep­rav­di­vé tvr­de­nie, kto­ré­ho nep­rav­di­vosť nie je mož­né na pr­vý poh­ľad a bez pred­chá­dza­jú­ce­ho pát­ra­nia poz­nať a kto­ré je spô­so­bi­lé vy­vo­lať nes­práv­nu pred­sta­vu a vzbu­diť vie­ru v prav­di­vosť u ok­la­ma­nej oso­by (č. 2096, 2707, 2820).

III. Po­jem uve­de­nia do omy­lu nep­red­pok­la­dá kla­ma­nie ta­ké­ho cha­rak­te­ru, že ne­mô­že byť roz­poz­na­né ako kla­ma­nie ani za pou­ži­tia všet­kých mož­ných pros­tried­kov, sta­čí, že ok­la­ma­nie nie je mož­né roz­poz­nať pros­tried­ka­mi v ča­se kla­ma­nia dos­tup­ný­mi (kto­ré sú po ru­ke) č. 2761

IV. Ná­le­ži­tosť omy­lu nie je napl­ne­ná kaž­dou, akou­koľ­vek nep­rav­dou, ale sa vy­ža­du­je, aby moh­la vy­vo­lať v oso­be ok­la­ma­né­ho om­yl, pri kto­rom sa aj na stra­ne ok­la­ma­né­ho pred­po­ka­dá čin­nosť nie­len vní­ma­jú­ca ale aj usu­dzo­va­cia č. 2939

V. Z do­sa­hu ochra­ny tres­tné­ho či­nu pod­vo­du vy­bo­ču­je dô­ve­ra kla­ma­nej oso­by vte­dy, ak mô­že ok­la­ma­nie, už v ča­se kla­ma­nia, byť kla­ma­nou oso­bou roz­poz­na­né a to pros­tried­ka­mi, kto­ré má kla­ma­ná oso­ba v ča­se kla­ma­nia k dis­po­zí­cii č. 4700

VI. Úče­lom tres­tné­ho či­nu pod­vo­du je nie­len ochra­na pred ra­fi­no­va­ným úto­kom ľsti­vos­ti, kto­ré­mu mô­že jed­not­li­vec ťaž­ko če­liť, ale aj ochra­na pro­ti ta­ké­mu ľsti­vé­mu ko­na­niu ale­bo tvr­de­niu, kto­ré­ho nep­rav­di­vosť nie je mož­né ih­neď pre­hliad­nuť a pres­ved­čiť sa o pra­vom sta­ve č. 2820, sta­čí ok­la­ma­nie dô­ve­ry ob­vyk­lej v ži­vo­te č. 2856

VII. Nej­de o pod­vod, ak čin­nosť ok­la­ma­né­ho nes­po­čí­va v omy­le a ak ok­la­ma­ný poz­nal ale­bo pred­ví­dal nás­led­ky ale­bo ak sa od­hod­lal k čin­nos­ti, kto­rá ma­la vzá­pä­tí škod­li­vý nás­le­dok z iné­ho, pá­cha­te­ľom (spo­lu) ne­vy­vo­la­né­ho pod­ne­tu č. 2732

VIII. Len do­da­nie to­va­ru inej akos­ti než bo­lo ob­jed­na­né ne­napl­ňu­je, sa­mo o se­be, po­jem uve­de­nia do omy­lu, k uve­de­né­mu mu­sí pris­tú­piť ďal­šia okol­nosť, kto­rá pod­ľa pá­cha­te­ľov­ho úmys­lu má za­brá­niť, aby oso­ba, kto­rej sa do­dá­va, pri ta­kom spô­so­be do­dáv­ky, aký je v da­nom sme­re ob­vyk­lý, nes­poz­na­la, že sa jej do­dá­va to­var inej, než do­hod­nu­tej akos­ti (č. 1518/24)

IX. Tres­tnosť po­ku­su pod­vo­du je vy­lú­če­ná vte­dy, ak bol pod­nik­nu­tý pros­tried­kom cel­kom nes­pô­so­bi­lým č. 396

X. Len ml­ča­nie, ne­vys­vet­le­nie omy­lu, za­ta­je­nie sku­toč­nos­tí, mô­že za­kla­dať pod­vod len tam, kde ko­na­jú­ci mal po­vin­nosť ho­vo­riť, naj­mä zoh­ľad­nu­júc poc­ti­vosť a dô­ve­ru v ob­cho­de ob­vyk­lú ale­bo na vlas­tné pred­chá­dza­jú­ce ko­na­nie.

 

 

Diskusia