"Uzavretosť" ako esenciálny znak "pozemku" v rámci legálnej definície pojmu "obydlie"

 

JUDr. Pa­vol Grá­čik, ad­vo­kát 

„Uzav­re­tosť“ ako esen­ciál­ny znak „po­zem­ku“ v rám­ci le­gál­nej de­fi­ní­cie poj­mu „oby­dlie“ v in­ten­ciách us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na

Autor člán­ku si tým­to spô­so­bom do­vo­ľu­je pre­zen­to­vať ar­gu­men­tá­ciu vo vzťa­hu k znač­ne ar­bit­rár­nej a nes­práv­nej inter­pre­tá­cie poj­mu „oby­dlie“ – v tom­to prí­pa­de po­zem­ky pa­tria­ce k oby­dliu, pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na zo stra­ny niek­to­rých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, v kon­texte je­ho zá­klad­né­ho de­fi­nič­né­ho zna­ku, kto­rým je „uzav­re­tosť“. Uve­de­ná ana­lý­za bu­de pos­tu­lo­va­ná vo vzťa­hu k mož­nos­ti napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nie do­mo­vej slo­bo­dy v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 194 Tres­tné­ho zá­ko­na(ďa­lej ako aj „trest­ný čin“), a to pros­tred­níc­tvom skut­ku, kto­rý by mo­hol byť vy­ko­na­ný na po­zem­koch pa­tria­cich k oby­dliu er­go v obyd­lí.

Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je pou­ka­zo­vať na to, že v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu v mno­hých prí­pa­doch ide o ko­na­nie pod­mie­ňu­jú­ce pos­tup pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak pred­me­tom toh­to člán­ku je pou­ká­za­nie na ne­bez­peč­nú prax spo­čí­va­jú­cu v mi­mo­riad­ne čas­tom kva­li­fi­ko­va­ní ko­na­nia, kto­ré per se nie je mož­né hod­no­tiť ako trest­ný čin, prá­ve cez priz­mu us­ta­no­ve­nia § 194 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ne­raz je sku­tok  tak­to nek­ri­tic­ky práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­né­ho pres­kú­ma­nia všet­kých roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí, kto­ré sú pre us­tá­le­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu esen­ciál­ne, a to nap­rík­lad napl­ne­nie zna­ku uzav­re­tos­ti, bez kto­ré­ho exis­ten­cie by de iure ne­moh­la byť napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu, ak by nap­rík­lad k ta­ké­mu­to ko­na­niu ma­lo dôjsť na priľ­ah­lom po­zem­ku k do­mu.

  K me­ri­tu ve­ci uvá­dzam, že pod­ľa zne­nia us­ta­no­ve­nia § 194 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na: „Kto neop­ráv­ne­ne vnik­ne do oby­dlia iné­ho ale­bo tam neop­ráv­ne­ne zotr­vá, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.“ Ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu sa skla­dá z dvoch mož­nos­tí spá­chania toh­to skut­ku, a to: pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne vnik­ne do oby­dlia iné­ho, ale­bo pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne zotr­vá v obyd­lí iné­ho.

Z hľa­dis­ka for­mál­ne­ho napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu sta­čí napl­ne­nie jed­nej z uve­de­ných al­ter­na­tív. V oboch prí­pa­doch sa však vy­ža­du­je napl­ne­nie zna­ku oby­dlia tak, ako je ten­to znak špe­ci­fi­ko­va­ný v us­ta­no­ve­ní § 122 ods. 5 TZ.  Na napl­ne­nie jed­nej z al­ter­na­tív ob­jek­tív­nej strán­ky je ne­vyh­nut­né, aby doš­lo k na­ru­še­niu oby­dlia iné­ho. Le­gál­na de­fi­ní­cia zna­ku oby­dlia ob­siah­nu­tá v § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na us­ta­no­vu­je, že „trest­ný čin je spá­cha­ný v obyd­lí, ak je spá­cha­ný v do­me ale­bo by­te iné­ho ale­bo v iných pries­to­roch slú­žia­cich na bý­va­nie vrá­ta­ne pries­to­rov a po­zem­kov k nim pa­tria­cich, ak sú ako sú­časť oby­dlia uzav­re­té.“ Z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na vy­plý­va nut­nosť ku­mu­la­tív­ne­ho napl­ne­nia dvoch zna­kov, a to že: by ma­lo ísť o po­ze­mok, kto­rý je pria­mo spo­je­ný s do­mom, a úpl­ná uzav­re­tosť po­zem­ku / po­zem­kov pria­mo spo­je­ných s do­mom.

Dok­tri­nál­ny vý­klad toh­to us­ta­no­ve­nia prib­li­žu­je, ke­dy mož­no za sú­časť oby­dlia po­va­žo­vať po­zem­ky pa­tria­ce k pries­to­rom slú­žia­cim na bý­va­nie a ke­dy je mož­né tie­to po­zem­ky po­va­žo­vať za uzav­re­té. Ko­men­tár k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu prib­li­žu­je, že „aby iš­lo o oby­dlie, ne­vy­ža­du­je sa, aby to­to oby­dlie bo­lo uzam­knu­té, ale­bo inak oso­bit­ne za­bez­pe­če­né pred vnik­nu­tím (napr. zá­vo­rou). Je­di­nou pod­mien­kou je, aby bo­lo uzav­re­té.“[1]

„Na dom pria­mo na­po­je­né po­zem­ky (napr. dvor, zá­hra­da, po­le) (...) sú ta­kis­to sú­čas­ťou do­mu, ak tvo­ria je­den ce­lok tak, že sú ako sú­časť oby­dlia uzav­re­té (R 1/1980). Naj­čas­tej­šie uzav­re­tie pred­sta­vu­je op­lo­te­nie (vrá­ta­ne ži­vé­ho plo­ta ale­bo kla­sic­kej dre­ve­nej oh­ra­dy). Pri­tom je ire­le­van­tné, či je plot vy­so­ký, ťaž­ko fy­zic­ky zdo­la­teľ­ný, ale­bo ide len o ma­lý, tak­mer sym­bo­lic­ký plot (napr. 50 cm), sta­čí, že pred­sta­vu­je is­tú, aj keď ľah­ko pre­ko­na­teľ­nú pre­káž­ku, z kto­rej je však zrej­mé, že ide o oby­dlie.“[2]

Z ko­men­tá­ru k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu je evi­den­tné, že po­ze­mok na to, aby bol po­va­žo­va­ný za sú­časť oby­dlia mu­sí byť uzav­re­tý a vi­di­teľ­ne od­de­le­ný od „von­kaj­šie­ho sve­ta“, te­da mu­sí byť zjav­né, kto­ré po­zem­ky pa­tria k oby­dliu iné­ho.

,,Ak je časť priľ­ah­lých po­zem­kov oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) iba čias­toč­ne a časť tých­to po­zem­kov a pries­to­rov je oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) úpl­ne, za oby­dlie sa po­va­žu­je iba úpl­ne uzav­re­tá časť pries­to­rov a po­zem­kov, kto­rá má na­vy­še pria­me spo­je­nie s do­mom. Pre­to ak ide o si­tuáciu, že po­zem­ky priľ­ah­lé k do­mu nie sú úpl­ne oh­ra­de­né, av­šak pria­mo s ni­mi su­se­dia úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tých is­tých uží­va­te­ľov, tie­to úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tiež nie sú obyd­lím, le­bo ne­ma­jú na dom pria­me na­po­je­nie.“[3]

Z ci­to­va­nej čas­ti dok­tri­nál­ne­ho vý­kla­du k poj­mu oby­dlie vy­plý­va nut­nosť napl­ne­nia dvoch zna­kov, a to že by ma­lo ísť o po­ze­mok, kto­rý je pria­mo spo­je­ný s do­mom a dru­hým zna­kom je úpl­ná uzav­re­tosť po­zem­ku pria­mo spo­je­ných s do­mom. V auto­ro­vom prí­pa­de tak však ne­bo­lo, pre­to­že po­zem­ky, kto­ré ob­klo­pu­jú ne­by­to­vý pries­tor, v kto­rom ma­lo dôjsť k hypo­te­tic­ké­mu spá­chaniu tres­tné­ho či­nu bo­li to­tiž oh­ra­ni­če­né len mú­ri­kom na jed­nej stra­ne po­zem­ku, a to na tej stra­ne, kto­rá sa na­chá­dza pri ces­te ve­dú­cej oko­lo tých­to pries­to­rov, a pre­to je autor to­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, že uve­de­né eš­te nez­na­me­ná, že by bo­lo mož­né ta­ké­to po­zem­ky po­va­žo­vať za oby­dlie, a to prá­ve z dô­vo­du ab­sen­cie uzav­re­tia.

Je prav­da, že dom ani pred­met­né op­lo­te­nie ne­mu­sia byť uzam­knu­té, av­šak pre­káž­ka, kto­rá od­de­ľu­je po­ze­mok od von­kaj­šie­ho sve­ta mu­sí byť uzam­knu­teľ­ná. V prí­pa­de, že nap­rík­lad pre­káž­ka bo­la uzam­knu­teľ­ná, ale na ne­ja­ký krat­ší čas je zne­fun­kčne­ná, stá­le sa bu­de po­va­žo­vať ta­ký­to po­ze­mok za uzav­re­tý, a te­da za sú­časť oby­dlia. Av­šak aj v prí­pa­de zne­fun­kčne­nej pre­káž­ke bu­de pot­reb­né, aby ten čo neop­ráv­ne­ne vstu­pu­je do oby­dlia iné­ho ve­del, že sa jed­ná o oby­dlie iné­ho. Po­va­žu­jem za pot­reb­né upo­zor­niť na fakt, že auto­ri ko­men­tá­ru pou­ka­zu­jú na sku­toč­nosť, že po­kiaľ už ide o brá­nu, kto­rá je „dl­ho­do­bo ot­vo­re­ná a zne­fun­kčne­ná (napr. vy­pad­nu­tá z pán­tov nie­koľ­ko me­sia­cov), nej­de o uzav­re­tie priľ­ah­lých po­zem­kov a pries­to­rov, a pre­to sa za oby­dlie bu­de po­va­žo­vať iba sa­mot­ná stav­ba do­mu (vrá­ta­ne bal­kó­nov a te­rás) prí­pad­ne ďal­šie ob­jek­ty na po­zem­ku slú­žia­ce na bý­va­nie (napr. rek­reač­ná cha­ta). To is­té pla­tí, ak je uzav­re­tie priľ­ah­lých po­zem­kov a pries­to­rov na­ru­še­né veľ­kou di­erou v op­lo­te­ní (napr. strom spa­dol na plot a zho­dil ho v dĺžke 5 met­rov). Nap­ro­ti to­mu ma­lá, ne­vý­raz­ná di­era v op­lo­te­ní (napr. pres­trih­nu­té ple­ti­vo o veľ­kos­ti 50 krát 50 cen­ti­met­rov ale­bo pod­hra­ba­nie pod plot o veľ­kos­ti člo­ve­ka) nes­pô­so­bu­je ru­še­nie uzav­re­tia, pre­to­že na­priek jej exis­ten­cii je zrej­mé, že uzav­re­tie po­zem­kov a pries­to­rov je mys­le­né váž­ne, te­da exis­tu­je vô­ľa všet­ky tie­to po­zem­ky a pries­to­ry pou­ží­vať te­da exis­tu­je vô­ľa všet­ky tie­to po­zem­ky a pries­to­ry pou­ží­vať ako oby­dlie, pri­čom ta­ká­to ma­lá di­era v op­lo­te­ní zjav­ne ne­mô­že slú­žiť ako bež­ný vstup pre uží­va­te­ľa oby­dlia.“[4]

Z ko­men­tá­ru k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu vy­plý­va, že po­sú­de­nie to­ho, či po­ze­mok je uzav­re­tý ale­bo nie, a te­da či pat­rí k oby­dliu nie je vždy jed­noz­nač­né. Av­šak po­chyb­nos­ti sa mô­žu vy­ná­rať pri po­su­dzo­va­ní to­ho, či na­ru­še­nie pre­káž­ky je na­toľ­ko zá­važ­né, že spô­so­bu­je, že už ne­mož­no ten­to po­ze­mok po­va­žo­vať za sú­časť oby­dlia. Av­šak tie­to úva­hy sú re­le­van­tné len za pred­pok­la­du, že pre­káž­ka bo­la spo­čiat­ku jed­not­ná. Ko­men­tár k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu zdô­raz­ňu­je, že v prí­pa­de, že časť po­zem­kov nie je uzav­re­tá, tak tie­to ne­mô­žu byť po­va­žo­va­né za sú­časť oby­dlia. „Ak je časť priľ­ah­lých po­zem­kov oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) iba čias­toč­ne a časť tých­to po­zem­kov a pries­to­rov je oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) úpl­ne, za oby­dlie sa po­va­žu­je iba úpl­ne uzav­re­tá časť pries­to­rov a po­zem­kov, kto­rá má na­vy­še pria­me spo­je­nie s do­mom. Pre­to ak ide o si­tuáciu, že po­zem­ky priľ­ah­lé k do­mu nie sú úpl­ne oh­ra­de­né, av­šak pria­mo s ni­mi su­se­dia úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tých is­tých uží­va­te­ľov, tie­to úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tiež nie sú obyd­lím, le­bo ne­ma­jú na dom pria­me na­po­je­nie.“[5]

Z pre­zen­to­va­né­ho dok­tri­nál­ne­ho vý­kla­du poj­mu „oby­dlie“ je zrej­mé, že po­kiaľ je te­da op­lo­te­nie dl­ho­do­bo ne­fun­kčné, dl­ho­do­bo zni­če­né, prí­pad­ne dl­ho­do­bo ne­do­kon­če­né a nepl­ní tým svoj účel, nie je tým napl­ne­ný znak uzav­re­tia, a pre­to po­zem­ky, na kto­rých sa na­chá­dza ta­ké­to dl­ho­do­bo ne­fun­kčné, dl­ho­do­bo zni­če­né ale­bo dl­ho­do­bo ne­do­kon­če­né op­lo­te­nie, nie je mož­né po­va­žo­vať za uzav­re­té a tým pá­dom ne­mô­žu byť po­va­žo­va­né za sú­časť oby­dlia. S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti, kde pod­ľa ná­zo­ru auto­ra nie je napl­ne­ná ele­men­tár­na pod­mien­ka uzat­vo­re­nia (oh­ra­ni­če­nia) po­zem­ku, si autor do­vo­ľu­je pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že v mi­nu­los­ti bol ob­haj­com v prí­pa­de, v rám­ci kto­ré­ho bol za oby­dlie po­va­žo­va­ný po­ze­mok, kto­rý bol z pred­nej stra­ny op­lo­te­ný plo­tom, len so zá­klad­ným mú­ri­kom so stĺpik­mi, pri­čom zá­kla­do­vý mú­rik na plot je vy­so­ký asi 30 cm a stĺpi­ky bo­li vo vý­ške pre­sa­hu­jú­cej 180 cm. Po ľa­vej stra­ne už hra­ni­ce po­zem­ku ne­bo­li op­lo­te­né ale­bo oh­ra­ni­če­né, ani vy­zna­če­né, pri­čom po­ze­mok ne­bol op­lo­te­ný ani zo za­dnej stra­ny, ani vy­zna­če­ný er­go hra­ni­ce po­zem­ku ne­bo­li ur­či­teľ­né, keď­že ne­bo­li z pred­nej a za­dnej čas­ti vy­zna­če­né. Z uve­de­né­ho je bez akých­koľ­vek ďal­ších po­chyb­nos­tí ale­bo iných dom­nie­nok zrej­mé, že nie je napl­ne­ná le­gál­na de­fi­ní­cia poj­mu oby­dlia v zmys­le § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, a tým pá­dom nie je napl­ne­ná ani zá­kon­ná de­fi­ní­cia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Napl­ne­nie všet­kých ob­li­ga­tór­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu je ne­vyh­nut­né, a ak chý­ba čo i len je­den z nich, nej­de o trest­ný čin. V tres­tnom prá­ve ne­mož­no roz­ši­ro­vať vý­klad aké­ho­koľ­vek us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na ale­bo Tres­tné­ho po­riad­ku v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, pri­čom v tom­to prí­pa­de tak­to ap­li­ko­va­teľ­ná inter­pre­tá­cia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ab­so­lút­nym spô­so­bom ne­gu­je aký­koľ­vek gra­ma­tic­ký a dok­tri­nál­ny vý­klad us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku, čím sa na­rú­ša kon­zis­ten­tnosť vý­kla­du poj­mov pod­ľa § 122 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Zá­ve­rom toh­to prís­pev­ku si do­vo­lím kon­šta­to­vať, že uve­de­né práv­ne po­sú­de­nie pre­zen­to­va­né mo­jou oso­bou, kto­ré po­va­žu­je uzav­re­tosť oby­dlia– po­zem­ku priľ­ah­lé­ho nap­rík­lad k do­mu, za con­di­tio si­ne qua non napl­ne­nia de­fi­nič­né­ho obo­ru poj­mu „oby­dlie“, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na pl­ne kon­ve­nu­je aj s dok­tri­nál­nym vý­kla­dom k us­ta­no­ve­niu § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, a pre­to som to­ho ná­zo­ru, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré nes­práv­ne vy­kla­da­jú po­jem „oby­dlie“ tak ne­náv­rat­ne poz­na­ču­jú to­to ko­na­nie stig­mou ne­zá­kon­nos­ti, tak ako to bo­lo nap­rík­lad v ko­na­ní, v rám­ci kto­ré­ho som bol ob­haj­com.

 

 

 

Diskusia