Čas predvolebný, čas po zrušení amnestií udelených Vladimírom Mečiarom

 

JUDr. Ma­rián Šev­čík, CSc.,

Čas pred­vo­leb­ný, čas po zru­še­ní am­nes­tií ude­le­ných Vla­di­mí­rom Me­čia­rom 

Zrej­me sa už sta­lo na ze­mi slo­ven­skej zvy­kom, a obzvlášť v ča­soch sú­čas­ných, ži­viť te­le­víz­ny pro­jekt, či te­le­víz­ny žá­ner te­le­no­ve­la aj v práv­nej ob­las­ti, a to bez to­ho, aby prís­luš­né or­gá­ny ma­li k svo­jej prá­ci, či čin­nos­ti vy­tvo­re­ný pries­tor, spo­lo­čen­ský kľud a pre ná­le­ži­té vy­šet­re­nie dos­ta­toč­ný čas aj pre nás­led­né vec­né a naj­mä  spra­vod­li­vé poc­ti­vé  práv­ne roz­hod­nu­tie.

Opä­tov­ne sú na svet­le i v sú­čas­nos­ti  ak­ti­vi­ty oko­lo oso­by Vla­di­mí­ra Me­čia­ra, kto­ré sú te­raz opä­tov­ne dis­ku­to­va­né v sú­vis­los­ti s je­ho stí­ha­ním – po­doz­re­nie zo zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa.

Nie je mo­jím mo­tí­vom ro­biť mu ob­haj­cu, ale dis­ku­sia oko­lo je­ho oso­by a je­ho ude­le­nej am­nes­tie na­be­rá roz­me­ry, v kto­rých sa pos­trá­da vec­ný poh­ľad na da­nú prob­le­ma­ti­ku, ako­by cie­ľom bo­lo len zveč­ne­nie je­ho oso­by aj v tej­to sú­vis­los­ti, v do­be pred­vo­leb­nej, či pok­ra­čo­va­nie poh­reb­nej re­či dnes už bý­va­lej oso­by pre­zi­den­ta re­pub­li­ky nad hro­bom pr­vé­ho po­voj­no­vé­ho slo­ven­ské­ho pre­zi­den­ta.

Za­ují­ma­vos­ťou, či oso­bi­tos­ťou  tých­to dní je už po­ma­ly zvy­ko­vá tra­dí­cia – vy­slo­vo­va­nie úsud­kov, tvr­de­ní, kto­ré sú v roz­po­re s textom do­bo­vých práv­nych úp­rav a vy­uží­va­nie tvr­de­ní opie­ra­jú­cich sa o sú­čas­nú práv­nu úp­ra­vu.

Ďal­šou oso­bi­tos­ťou je, že sa neu­vá­že­ne a v roz­po­re s plat­nou práv­nou úp­ra­vou, nie­len v ča­se uda­los­ti, ale aj v tých­to dňoch pou­ží­va po­jem „únos“ a po­jem „za­vle­če­nie“ syna vte­daj­šie­ho pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Aj z toh­to dô­vo­du po­va­žu­jem za pot­reb­né od­ci­to­vať kon­krét­ne zne­nie práv­nej úp­ra­vy nie­len zo zne­nia Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ( ús­tav­ný zá­kon vte­daj­šej Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy č. 460/1992 Zb.) a tres­tné­ho zá­ko­na ( č. 140/1961 Z. z. ).

K prob­le­ma­ti­ke od­ka­zu na kon­krét­ne zne­nie tres­tné­ho zá­ko­na som už rea­go­val v ak­tuál­nom ča­se na strán­kach vte­daj­šej den­nej tla­če (kon­krét­ne No­vý deň), te­da v do­be, keď to ne­bo­lo po­pu­lár­ne – v ča­se tzv. te­le­víz­nych pon­del­kov vte­daj­šie­ho mi­nis­tra p. La­dis­la­va Pit­tne­ra a še­fa ním us­ta­no­ve­né­ho ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa sek­cie vy­šet­ro­va­nia na Mi­nis­ter­stve vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len MV SR), te­da šé­fa vy­šet­ro­va­te­ľov.

Slú­ži ku pro­fe­sio­nál­nej cti vte­daj­šie­ho ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa tej­to sek­cie MV SR že pria­mo na te­le­víz­nej ob­ra­zov­ke uz­nal mnou nas­to­le­nú ar­gu­men­tá­ciu, ale na­priek to­mu no­vi­nár­ska obec vy­tr­va­lo zotr­vá­va na svo­jej „prav­de".

Na­koľ­ko sa po­hy­bu­jem na pô­de prá­va a nie na pô­de žur­na­lis­tic­kej, dá­vam do po­zor­nos­ti vy­ššie uvá­dza­né práv­ne tex­ty v dos­lov­nej ci­tá­cii.

V plat­nom tres­tnom zá­ko­ne je trest­ný čin úno­su up­ra­ve­ný kon­krét­ne v § 209, kto­ré­ho zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta v od­se­ku 1. znie: „Kto di­eťa ale­bo oso­bu pos­tih­nu­tú du­šev­nou po­ru­chou ale­bo du­šev­ne ne­dos­ta­toč­ne vy­vi­nu­tú od­ní­me z opat­ro­va­nia to­ho, kto má pod­ľa zá­ko­na ale­bo pod­ľa úrad­né­ho roz­hod­nu­tia po­vin­nosť sta­rať sa o nich, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na tri ro­ky až osem ro­kov.“

V to­tož­nom tres­tnom zá­ko­ne trest­ný čin za­vle­če­nia je up­ra­ve­ný v § 187, kto­ré­ho zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta v od­se­ku 1. znie : „Kto iné­ho za­vle­čie do cu­dzi­ny, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov.“

Vy­ššie uve­de­né ci­tá­cie uvá­dzam nie­len z to­ho dô­vo­du, že zotr­vá­vam na svo­jej práv­nej ar­gu­men­tá­cii, ale tiež z dô­vo­du, že pok­ra­čo­va­nie žur­na­lis­tic­kej hlú­pos­ti a no­vi­nár­skej re­cyk­lá­cie má do­sah aj na sa­mot­nú oso­bu sú­čas­nej  úra­du­jú­cej hla­vy štá­tu, kto­rá ju ako bý­va­lú ad­vo­kát­ku nie­len urá­ža, ale na­vy­še zle pô­so­bí aj na jej roz­hod­nu­tie na vy­me­no­va­nie syna bý­va­lé­ho pre­zi­den­ta SR ako veľ­vys­lan­ca, te­da ako oso­by, kto­rá pod­ľa no­vi­nár­skej ob­ce bo­la oso­bou une­se­nou a text vy­ššie uve­de­né­ho tres­tné­ho zá­ko­na kon­šta­tu­je, že je to oso­ba no­vi­nár­skou ob­cou svoj­sky práv­ne vy­hod­no­te­ná. (na tom­to mies­te si do­vo­lím poz­na­me­nať, že bi­zar­ne pô­so­bi­lo roz­hod­nu­tie sú­čas­nej hla­vy štá­tu po­lo­žiť ve­niec k ro­bu vte­daj­šie­ho pre­zi­den­ta ).

V struč­nos­ti sa žia­da vrá­tiť o po­ma­ly už tri de­sať­ro­čia späť, a to na pô­du Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Oso­bi­tos­ťou tej­to ús­ta­vy je to, že bo­la pri­ja­tá v rám­ci exis­ten­cie práv­ne­ho po­riad­ku Čes­kos­lo­ven­skej fe­de­rá­cie ( ďa­lej len ČSFR ), keď na čes­kej stra­ne re­pub­li­ko­vá ús­ta­va ne­bo­la pri­ja­tá a Čes­ká re­pub­li­ka vznik­la bez svo­jej ús­ta­vy. K oso­bi­tos­ti uve­de­nej do­by pat­rí len poz­na­me­nať, že ke­by ne­doš­lo k ab­di­ká­cii pre­zi­den­ta ČSFR V. Hav­la po pri­ja­tí Dek­la­rá­cie zvr­cho­va­nos­ti na pô­de vte­daj­šej SNR, a nás­led­né­mu zá­ni­ku ČSFR, tak by sme tu ma­li dve práv­ne úp­ra­vy ude­ľo­va­nia am­nes­tií a mi­los­tí – prá­vo jej ude­le­nia pre­zi­den­tom ČSFR a pre­zi­den­tom Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Kon­krét­ne zne­nia Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky práv­ne­ho in­šti­tú­tu ude­le­nia am­nes­tie, mi­los­ti uvá­dzam rov­na­ko ako vy­ššie v do­bo­vom kon­texte, te­da v dos­lov­nej ci­tá­cii:

Text ús­tav­nej úp­ra­vy  tej­to prob­le­ma­ti­ky z ro­ku 1992 znie :

„Člá­nok 102 ods. 1 písm. i) ude­ľu­je am­nes­tiu, od­púš­ťa a zmier­ňu­je tres­ty ulo­že­né tres­tný­mi súd­mi a na­ria­ďu­je , aby sa tres­tné ko­na­nie ne­za­čí­na­lo, ale­bo aby sa v ňom ne­pok­ra­čo­va­lo a za­hlá­dza tres­ty.“

Sú­čas­né zne­nie ús­tav­nej úp­ra­vy  znie :

„čl. 102 ods. 1 písm. j) pre­zi­dent „ od­púš­ťa a zmier­ňu­je tres­ty ulo­že­né súd­mi v tres­tnom ko­na­ní a za­hlá­dza od­sú­de­nie for­mou in­di­vi­duál­nej mi­los­ti ale­bo am­nes­tie ,“

čl. 102 ods. 2 :

„Roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta vy­da­né pod­ľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a pod­ľa pís­me­na j), ak ide o ude­le­nie am­nes­tie, a pod­ľa pís­me­na k ) je plat­né, ak ho pod­pí­še pred­se­da vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo ním po­ve­re­ný mi­nis­ter, v tých­to prí­pa­doch za roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta zod­po­ve­dá vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky „

Uve­de­ný exkurz sa žia­da na tom­to mies­te uviesť aj z to­ho dô­vo­du, že vte­daj­ší vy­šet­ro­va­teľ v ja­nuá­ri ro­ku 2020 uvá­dza pre den­nú tlač vy­jad­re­nie, kto­ré je mi­ni­mál­ne dis­ku­ta­bil­né.

Z ús­tav­né­ho textu z ro­ku 1992 vy­plý­va, že roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta bo­lo je­ho ne­zá­vis­lým roz­hod­nu­tím na vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky, bo­lo to je­ho sub­jek­tív­ne vô­ľo­vé roz­hod­nu­tie, ku kto­ré­mu ne­pot­re­bo­val od ni­ko­ho  žiad­ne sta­no­vis­ko ale­bo súh­las, pri­čom dis­po­no­val svo­jou tres­tnou imu­ni­tou, kto­rá bo­la vy­me­dze­ná len oso­bit­nú sku­pi­nu tres­tných či­nov, kto­ré pre­jed­nal Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, te­da na os­tat­né tres­tné či­ny mal pl­nú imu­ni­tu a za ta­ké­to  je­ho roz­hod­nu­tie ne­bo­lo mož­né tres­tnop­ráv­ne stí­hať pre­zi­den­ta re­pub­li­ky. Do toh­to práv­ne­ho rám­ca vstú­pi­li všet­ci tzv. pol pre­zi­den­ti t.j. Vla­di­mí­ra Me­čia­ra a Mi­ku­lá­ša Dzu­rin­du.

Vte­daj­šia práv­na úp­ra­va vy­ža­do­va­la len napl­ne­nie je­di­nej práv­nej pod­mien­ky, aby vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky svo­jím plat­ným uz­ne­se­ním spl­no­moc­ni­la svoj­ho pred­se­du vlá­dy na vý­kon niek­to­rých kom­pe­ten­cií pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky, keď v da­ných ča­so­vých mo­men­toch Slo­ven­ská re­pub­li­ka ne­má reál­ne pô­so­bia­ce­ho pre­zi­den­ta re­pub­li­ky.

 Pod­ľa v tom ča­se plat­né­ho  zne­nia Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky te­da sta­či­lo, keď vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ve­ri­la svoj­ho pred­se­du len na zá­kla­de svoj­ho  uz­ne­se­nia a ne­vy­ža­do­va­lo sa , aby polpre­zi­dent skla­dal eš­te sľub hla­vy štá­tu ( ta­ká­to práv­na úp­ra­va je plat­ná aj pre sú­čas­nú do­bu ).

Na zá­kla­de uve­de­né­ho vy­slo­vu­jem ná­zor, že zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia zo stra­ny Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­má práv­ne ra­cio, a mám za to, že tres­tné stí­ha­nie uve­de­nej oso­by ani ne­ma­lo byť za­ča­té.          

 

 

 

 

Diskusia