Vyšetrovateľ v trestnom konaní

 

npor. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec – vy­šet­ro­va­teľ PZ

                                             Vy­šet­ro­va­teľ v tres­tnom ko­na­ní

Cie­ľom člán­ku je pro­vo­ka­tív­no-po­le­mic­ký ná­met do dis­ku­sie k sú­čas­né­mu sta­vu vní­ma­nia po­vin­nos­tí vy­šet­ro­va­te­ľa/po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka PZ[1] (ďa­lej len vy­šet­ro­va­teľ) v tres­tnom ko­na­ní a to s pri­hliad­nu­tím na práv­nu úp­ra­vu a ďal­šie sú­vis­los­ti. Laj­tmo­tí­vom člán­ku bu­de kri­ti­ka čo­raz čas­tej­šie­ho náh­ľa­du na prá­cu vy­šet­ro­va­te­ľa z vý­luč­né­ho poh­ľa­du práv­nej pro­fe­sie a je­ho „po­vin­nos­ti“ po­dať od­bor­né práv­ne sta­no­vis­ká v tres­tnom ko­na­ní.

Ob­sah člán­ku ne­bu­de óda na ma­jo­ra Ze­ma­na z le­gen­dár­ne­ho se­riá­lu, ale op­rá­še­nie ur­či­tých  prin­cí­pov tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré bu­de pre nem­no­hých na úrov­ni ob­ja­ve­nia tep­lej vo­dy, ale z hľa­dis­ka ap­li­kač­nej praxe, pre via­ce­rých ob­ja­ve­nie Ame­ri­ky.

Na­mies­to úvo­du pos­lú­ži nas­to­le­nie na pr­vý poh­ľad tri­viál­nej otáz­ky v po­do­be: aké je/má byť pos­ta­ve­nie/pô­sob­nosť/prís­pe­vok vy­šet­ro­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní? Sa­moz­rej­má reak­cia je za­lis­to­va­nie v Tres­tnom po­riad­ku a nás­led­ný pou­kaz na po­čet­né us­ta­no­ve­nia da­nej nor­my v ná­de­ji, že tak jed­no­du­cho, nor­ma­tív­ne po­pí­še­me pô­sob­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa. Z hľa­dis­ka reálií je ob­dob­ný prís­tup tak roz­ší­re­ný, že ho mož­no po­va­žo­vať za je­di­ný. Le­ga­lis­tic­ký prís­tup je roz­hod­ne vhod­ný, no je zá­ro­veň li­mi­tu­jú­ci a sploš­ťu­jú­ci zá­ro­veň.

            „Na čo tu si?“

            Pred­lo­že­ný text, nep­red­sta­vu­je zba­vo­va­nie sa zod­po­ved­nos­ti zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa, na­viac po­čet­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ho­vo­ria cel­kom jas­nou re­čou a jed­noz­nač­ne ur­ču­jú po­vin­nos­ti a roz­sah zod­po­ved­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa napr.  § 2 ods. 6, 10, 12, 21. § 119, § 176 ods. 2,§ 199, § 201, § 208 TP a veľ­ký po­čet ďal­ších us­ta­no­ve­ní.

V mé­diách sa pe­rio­dic­ky ob­ja­vu­jú po­le­mi­ky na té­mu vzde­la­nia vy­šet­ro­va­te­ľov a ich od­bor­nej eru­dá­cie či ne­dos­tat­kov tres­tné­ho ko­na­nia. Na sú­de bo­li opa­ko­va­ne spo­chyb­ňo­va­né pro­ces­né úko­ny vy­šet­ro­va­te­ľov s iný­mi ti­tul­mi ako JUDr. či Mgr. (vý­luč­ne z od­bo­ru prá­vo/ochra­na osôb a ma­jet­ku). Pro­ku­ra­tú­ra na po­lí­cii kri­ti­zu­je to či ono, ad­vo­ká­cia spra­vid­la všet­ko. Sta­no­vis­ko je jas­né: vy­šet­ro­va­teľ mu­sí byť v pr­vom ra­de práv­ny od­bor­ník, le­bo len po práv­nej strán­ke,od­bor­ne spra­co­va­né uz­ne­se­nia mô­žu zlep­šiť tres­tné ko­na­nie. Uve­de­né, viac osob­né pre­fe­ren­cie ako em­pi­ric­ké poz­nat­ky, zá­ro­veň ko­reš­pon­du­jú s ak­tuál­ny­mi po­žia­dav­ka­mi na vy­šet­ro­va­te­ľa. Sku­toč­ne mož­no uviesť, že sú­čas­ný stav praxe ako aj vzá­jom­ných vzťa­hov me­dzi po­lí­ciou a pro­ku­ra­tú­rou/sú­dom/ob­ha­jo­bou to­mu­to prís­tu­pu hrá skôr do ka­rát.

Len je­den pou­kaz za všet­ko, v sú­čas­nos­ti ap­li­kač­ná prax po­ci­ťu­je sil­ný tlak na „vy­rie­še­nie“ v pod­sta­te ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia a to v príp­rav­nej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia. Z poh­ľa­du toh­to tla­ku je naj­ideál­nej­ší stav, keď je pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia reali­zo­va­né kom­plet­né do­ka­zo­va­nie a kom­plexná práv­na ana­lý­za kau­zy a sa­mot­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je na úrov­ni „...nie je čo do­dať“ - len reali­zo­vať ctrl+c/ctrl+v do po­da­nia ob­ža­lo­by resp. súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. To si ale vy­ža­du­je poz­nat­ky a schop­nos­ti na úrov­ni pro­ku­rá­to­ra resp. sú­du, kto­ré však vy­šet­ro­va­teľ ťaž­ko na­do­bud­ne, na­koľ­ko vo svo­jej čin­nos­ti ne­na­do­bú­da skú­se­nos­ti zo súd­nej praxe. Ad­vo­ká­cia je čas­to neš­ťas­tná z ne­dos­ta­toč­ných práv­nych úvah vy­šet­ro­va­te­ľov. Nao­zaj len ilus­trač­ne mož­no uviesť, roz­diel v roz­sa­hu napr. uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia[2]. Kým pred pár de­sať­ro­čia­mi sta­či­lo od­ôvod­ne­nie v roz­sa­hu od­se­ku v sú­čas­nos­ti sú viacstran­né od­ôvod­ňo­va­nia uz­ne­se­ní bež­ný štan­dard a to na­priek sku­toč­nos­ti, že us­ta­no­ve­nie § 176 TP (ná­le­ži­tos­ti uz­ne­se­nia) je ob­sa­ho­vo to­tož­né s § 134 zá­ko­na č. 141/1961 Zb. Zá­kon o tres­tnom ko­na­ní súd­nom (ná­le­ži­tos­ti uz­ne­se­nia). Sa­moz­rej­me zlep­šo­va­nie mož­nos­ti pres­kú­ma­teľ­nos­ti roz­hod­nu­tí po­li­caj­ta je jed­noz­nač­ne po­zi­tív­ny a dl­ho­do­bý trend, av­šak je mož­né v práv­nom štá­te klásť zvy­šu­jú­ce ná­ro­ky bez zna­los­ti ich vlas­tných li­mi­tov? Mož­no vý­kla­dom pri­ra­diť vy­šet­ro­va­te­ľo­vi po­vin­nosť vy­spo­ria­dať sa práv­ne a fak­tic­ky s kau­zou do po­do­by roz­hod­nu­tia o vi­ne/ ne­vi­ne v po­do­be, že v prí­pa­de ne­vi­ny má tres­tné ko­na­nie ideál­ne skon­čiť v príp­rav­nom ko­na­ní, nao­pak pri vi­ne pos­tú­piť vec sú­du pre roz­hod­nu­tie o vý­ške tres­tu? Ne­zaš­li sme už tro­chu pri­ďa­le­ko?

Spo­mí­na­ný tlak sa už aj v praxi pre­ja­vu­je oso­bit­ným pa­ra­doxom. Pri zvy­šo­va­ní ná­ro­kov na práv­nu pres­kú­ma­teľ­nosť do­chá­dza k čias­toč­nej zme­ne cha­rak­te­ru od­ôvod­ne­nia. Už nej­de o zdô­vod­ne­nie roz­hod­nu­tia prís­luš­né­ho or­gá­nu, ale o práv­ne „pres­vied­ča­nie“ edi­to­ra roz­hod­nu­tia sme­rom k ad­re­sá­to­vi[3]. Tu však nas­tá­va fak­tic­ký prob­lém. Pod­ľa skú­se­nos­tí auto­ra, eru­do­va­nou práv­nou ana­lý­zou len ťaž­ko „pres­ved­čí­te“ nep­ráv­ni­ka, nao­pak iný práv­nik resp. práv­ny zá­stup­ca bu­de mať na vec iný práv­ny ná­zor, spra­vid­la ta­ký, kto­rý ko­reš­pon­du­je so zá­uj­ma­mi je­ho klien­ta. Uve­de­ný pat ve­die k úmer­né­mu ná­ras­tu sťaž­nos­tí v tres­tnom ko­na­ní, čo zá­ro­veň in­di­ku­je, že zlep­šo­va­nie tres­tné­ho ko­na­nia „tu­dy ne­ve­de“.

Vráť­me sa ale k pred­me­tu prís­pev­ku. Ak by sme pát­ra­li po po­vin­nos­tiach vy­šet­ro­va­te­ľov na po­da­nie exper­tné­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia kau­zy, doš­li by sme k po­mer­ne skrom­né­mu a s ná­rok­mi praxe ne­ko­reš­pon­du­jú­ce­mu sú­pi­su us­ta­no­ve­ní. Moh­li by sme ur­či­te spo­me­núť us­ta­no­ve­nie § 176 ods. 2 TP, te­da ob­sah uz­ne­se­nia (vy­šet­ro­va­te­ľa) „v od­ôvod­ne­ní tre­ba, ak to pri­chá­dza doú­va­hy, uviesť, naj­mä sku­toč­nos­ti, kto­ré sa po­va­žu­jú za do­ká­za­né, dô­ka­zy, o kto­ré sa skut­ko­vé zis­te­nia opie­ra­jú, úva­hy, kto­rý­mi sa roz­ho­du­jú­ci or­gán spra­vo­val, pri hod­no­te­ní  vy­ko­na­ných dô­ka­zov ako aj práv­ne úva­hy, na kto­rých zá­kla­de pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na po­su­dzo­val do­ká­za­né sku­toč­nos­ti“, kde je však práv­na ana­lý­za li­mi­to­va­ná„len“ na práv­ne úva­hy nad prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na aj to len pri tých okol­nos­tiach, kto­ré sú už do­ká­za­né. Us­ta­no­ve­nie §  201 ods. 2 TP, kde „po­li­cajt pos­tu­pu­je vo vy­šet­ro­va­ní  ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní  tak, aby čo naj­rý­chlej­šie za­do­vá­žil pod­kla­dy na ob­jas­ne­nie skut­ku  v roz­sa­hu pot­reb­nom na po­sú­de­nie prí­pa­du a zis­te­nie pá­cha­te­ľa“ je z hľa­dis­ka vlas­tných práv­nych ana­lýz eš­te li­mi­tu­jú­cej­šie. Na um nám ur­či­te pri­chá­dza aj us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 TP „or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vom ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti sved­čia­ce v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.“Sa­moz­rej­me aj us­ta­no­ve­nia § 7 (po­su­dzo­va­nie pred­bež­nej otáz­ky), § 119 ods. 1 TP (pred­met do­ka­zo­va­nia)a ďal­šie ma­jú čo to po­ve­dať k po­vin­nos­ti práv­ne­ho po­sú­de­nia kau­zy zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa, av­šak len mi­mo­riad­ne exten­zív­nym vý­kla­dom ich mož­no po­va­žo­vať za práv­ny zá­klad pre „po­ža­do­va­nú“ kom­plexnú práv­nu ana­lý­zu kau­zy zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa. Autor roz­hod­ne ne­pod­ce­ňu­je práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní. Trest­ný po­ria­dok jed­noz­nač­ne vy­ža­du­je, aby vy­šet­ro­va­teľ mal práv­ny ná­zor, ko­niec kon­cov je po­vin­ný si ho aj od­ôvod­niť napr. v prís­luš­nom roz­hod­nu­tí. Práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa má roz­hod­ne tres­tnop­ro­ces­nú re­le­van­ciu, o tom ne­mož­no po­chy­bo­vať. Na dru­hej stra­ne kva­li­ta je­ho „práv­nych úvah“ ne­má byť na, či do­kon­ca, nad úrov­ňou sú­du, či pro­ku­ra­tú­ry a to z jed­no­du­ché­ho dô­vo­du, že vy­šet­ro­va­teľ nie je sud­com a ani pro­ku­rá­to­rom a ani iným jus­tič­ným úrad­ní­kom.

Aby sme te­da na­šu prob­le­ma­ti­ku do­ká­za­li oh­ra­ni­čiť, po­kú­si­me sa ju načr­tnúť z opač­nej stra­ny. V zmys­le § 10 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú pro­ku­rá­tor a po­li­cajt“.§ 2 ods. 5 TP „Pro­ku­rá­torv tres­tnom ko­na­ní za­stu­pu­je štát. Ak ten­to zá­kon, me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­vu­jú­cim zá­ko­nom ale­bo roz­hod­nu­tie me­dzi­ná­rod­nej or­ga­ni­zá­cie, kto­rým je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, neus­ta­no­vu­je inak, pro­ku­rá­tor je po­vin­ný stí­hať všet­ky tres­tné či­ny, o kto­rých sa doz­ve­del.“ (ods. 15) „Tres­tné stí­ha­nie pred sú­dom je mož­né len na zá­kla­de návr­hu ale­bo ob­ža­lo­by po­da­nej pro­ku­rá­to­rom, kto­rý v ko­na­ní pred sú­dom ob­ža­lo­bu ale­bo návrh za­stu­pu­je.“ Že je pro­ku­rá­tor „krá­ľom príp­rav­né­ho ko­na­nia“(v zmys­le § 10 ods. 15 TP) jed­noz­nač­ne podtr­hu­jú aj je­ho do­zo­ro­vé kom­pe­ten­cie pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 230 TP a špe­ciál­ne, nie oje­di­ne­le at­ro­fo­va­né zá­stup­né us­ta­no­ve­nie § 230 ods. 2, písm. c) TP, kde je pro­ku­rá­tor op­ráv­ne­ný: „zú­čas­tniť sa na vy­ko­ná­va­ní úko­nov po­li­caj­ta, osob­ne vy­ko­ná­vať jed­not­li­vé úko­ny ale­bo aj ce­lé vy­šet­ro­va­nie, ale­bo skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie a vy­dať roz­hod­nu­tie v kto­rej­koľ­vek ve­ci; pri­tom pos­tu­pu­je pod­ľa toh­to zá­ko­na; pro­ti ta­ké­mu­to roz­hod­nu­tiu  pro­ku­rá­to­ra je prí­pus­tná sťaž­nosť ako pro­ti roz­hod­nu­tiu po­li­caj­ta“; či písm. e) „zru­šiť ne­zá­kon­né ale­bo neo­pod­stat­ne­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta, kto­ré mô­že nah­ra­diť vlas­tný­mi roz­hod­nu­tia­mi...“. Tu je pot­reb­né uviesť, že ob­dob­ný­mi kom­pe­ten­cia­mi vy­šet­ro­va­teľ vo­či pro­ku­rá­to­ro­vi ne­dis­po­nu­je. V tres­tnom ko­na­ní je te­da pro­ku­rá­tor vo­či vy­šet­ro­va­te­ľo­vi vo vzťa­hu na­dria­de­nos­ti, kto­rá má slú­žiť k napl­ne­niu cie­ľov pro­ku­ra­tú­ry a to (§3 ods. 2 zá­ko­na č. 153/2001 Z.z.) „chrá­niť prá­va a zá­ko­nom chrá­ne­né zá­uj­my fy­zic­kých osôb, práv­nic­kých osôb a štá­tu.“ Na­viac pro­ku­rá­to­ri vy­ko­ná­va­jú pô­sob­nosť pro­ku­ra­tú­ry (§ 4 ods. 1) „tres­tným stí­ha­ním osôb po­doz­ri­vých zo spá­chania tres­tných či­nov a do­zo­rom nad za­cho­vá­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia v roz­sa­hu pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a v príp­rav­nom ko­na­ní...“ Aby autor ne­na­vá­dzal či­ta­te­ľa na zlé pri­po­me­nie, že pro­ces­ná nor­ma z hľa­dis­ka sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du jed­noz­nač­ne ur­ču­je po­ra­die a sys­te­ma­ti­ku v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra. Uve­de­ným vý­poč­tom sa však autor po­kú­sil o pou­kaz na sku­toč­nosť, že ak je v tres­tnom ko­na­ní pro­ku­rá­tor v ur­či­tom zmys­le na­dria­de­ný, tak má v tom­to zmys­le aj zod­po­ved­nosť.

V zmys­le § 2 ods. 1 písm. b) zá­ko­na o PZ,Po­li­caj­ný zbor  SR: „od­ha­ľu­je tres­tné či­ny a zis­ťu­je ich pá­cha­te­ľov“; písm. d) vy­ko­ná­va vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch a skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch nad­väz­ne na § 7 ods. 1 zá­ko­na o PZ.

Skús­me si pre­to na­šu otáz­ku pret­ran­sfor­mo­vať: Ak tres­tnop­ro­ces­ná nor­ma poz­ná práv­ne­ho ga­ran­ta v oso­be pro­ku­rá­to­ra, ten up­lat­ňu­je svo­je kom­pe­ten­cie (doh­ľad, zá­stup­ná kom­pe­ten­cia, ob­ža­lo­va­cia zá­sa­da) na vy­so­ko od­bor­nej práv­nic­kej úrov­ni; aký zmy­sel má umies­tne­nie „ďal­šie­ho práv­ni­ka“ do príp­rav­nej fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia v oso­be vy­šet­ro­va­te­ľa? Aký má zmy­sel in­šti­tu­cio­nál­ne od­de­le­nie vy­šet­ro­va­te­ľa ako prís­luš­ní­ka PZ od pro­ku­rá­to­ra a aký má vý­znam je­ho pro­ces­ná sa­mos­tat­nosť, ak vy­šet­ro­va­te­ľa šty­li­zu­je­me do po­do­by fun­kcie „po­li­caj­né­ho asis­ten­ta pro­ku­rá­to­ra“ či „niž­šie­ho jus­tič­né­ho úrad­ní­ka“?

            Ur­či­te my­šlien­ko­vo pod­net­né by bo­lo aj sa­mot­né za­mys­le­nie sa nad pô­vo­dom zmie­ne­né­ho tla­ku resp. vzni­ku pot­re­by vy­šet­ro­va­te­ľa-práv­ni­ka. Ak to­tiž po­ža­du­je­me zlep­še­nie práv­nej strán­ky reali­zá­cie vy­šet­ro­va­nia mož­no uviesť, že jej sú­čas­ný stav je pod­ľa ná­zo­ru niek­to­rých, ne­dos­ta­toč­ný a to na­priek ap­li­ká­cií vlas­tných kom­pe­ten­cií pro­ku­ra­tú­ry v tres­tnom úse­ku.

            V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti, bo­lo pro­ku­rá­to­rom v jed­nej me­diál­ne expo­no­va­nej ve­ci, zru­še­né uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho ko­na­nia vy­šet­ro­va­te­ľo­vi pre ne­dos­tat­ky na stra­ne napl­ne­nia ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu. V da­nom prí­pa­de mož­no kon­šta­to­vať, že bez oh­ľa­du na ďal­šie okol­nos­ti sa­mot­né­ho prí­pa­du, bol pos­tup zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra práv­ne per­fekt­ný a ťaž­ko sa od­vo­lá­vať a zú­fať pre iný práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa. V príp­rav­nom ko­na­ní je práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa re­le­vant­ný len v re­la­tív­nom zmys­le, tj. do oka­mi­hu je­ho ap­ro­bá­cie či de­ro­gá­cie. V ur­či­tom zmys­le je po fak­tic­kej strán­ke re­le­vant­ný len práv­ny ná­zor pro­ku­rá­to­ra (buď auten­tic­ký ale­bo ap­ro­bo­va­ný) na­koľ­ko on je ga­ran­tom práv­nej strán­ky tres­tné­ho ko­na­nia. Vy­šet­ro­va­teľ sa v zá­sa­de ne­vie zá­kon­ne brá­niť pro­ti (hoc aj chyb­né­mu) práv­ne­mu ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra.Z ur­či­té­ho hľa­dis­ka je správ­ny práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa re­le­vant­ný aj pre pot­re­by zá­kon­né­ho ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia a pri­jí­ma­nie roz­hod­nu­tí v príp­rav­nej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia.

            V ďal­šom prík­la­de pou­ká­že­me na súd­ny pro­ces, v kto­rom po­dal pro­ku­rá­tor ob­ža­lo­bu, súd od­mie­tol reali­zo­vať ko­run­ný dô­kaz z dô­vo­du, že bol vy­ko­na­ný práv­ne im­per­fek­tne a te­da doš­lo k je­ho zma­re­niu a nás­led­ne súd os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho z dô­vo­du neu­ne­se­nia dô­kaz­né­ho bre­me­na na stra­ne ob­ža­lo­by. V da­nom prí­pa­de súd hod­no­til práv­nu strán­ku im­per­fek­tné­ho úko­nu. V tom­to prí­pa­de je zod­po­ved­nosť z poh­ľa­du náš­ho prís­tu­pu na stra­ne pro­ku­rá­to­ra, ho­ci úkon práv­ne im­per­fek­tne reali­zo­val (po­ka­zil) vy­šet­ro­va­teľ. Dô­vo­dom je, že po­da­ním ob­ža­lo­by a pred­lo­že­ním spi­su, pro­ku­rá­tor ga­ran­tu­je práv­nu per­fek­tnosť, na­koľ­ko on je v príp­rav­nom ko­na­ní práv­nym exper­tom, ako sa ho­vo­rí: on ide s ko­žou na trh. V pod­sta­te, ale ide len o „ga­ran­to­va­ný práv­ny ná­zor“, na­koľ­ko na sú­de je práv­ny ná­zor pro­ku­rá­to­ra len je­den z mno­hých, pri­čom „ten správ­ny“ práv­ny ná­zor za­stá­va až súd, svo­jim roz­hod­nu­tím. Do­ve­de­ním do extré­mu mož­no uviesť, že v prí­pa­de ne­dos­tat­kov na stra­ne „práv­nych úvah“ vy­šet­ro­va­te­ľa tj. otĺka­nej níz­kej úrov­ni príp­rav­né­ho ko­na­nia, nič neb­rá­ni do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi to­to roz­hod­nu­tie za ur­či­tých pod­mie­nok v zmys­le § 230 ods. 2 písm. e) TP zru­šiť a nah­ra­diť vlas­tným, pod­ľa pred­sta­vy, práv­ne per­fek­tným roz­hod­nu­tím.[4]For­mál­ne te­da v se­be tres­tno-pro­ces­ná nor­ma ob­sa­hu­je me­chan­izmus od­stra­ňo­va­nia práv­ne nes­práv­nych (proti­práv­nych) úvah a aj v sú­čas­nos­ti umož­ňu­je skva­lit­ňo­va­nie práv­nej úrov­ne tres­tné­ho ko­na­nia.

V prí­pa­de, ak by v na­šom prí­pa­de súd kon­šta­to­val, že úkon bol tak­tic­ky či kri­mi­na­lis­tic­ky nea­dek­vát­ny (z čo­ho vy­sta­la je­ho ne­zá­kon­nosť), zod­po­ved­nosť za ne­dos­tat­ky by bo­li roz­hod­ne na stra­ne vy­šet­ro­va­te­ľa, aj keď by ju nie­sol pro­ku­rá­tor. Pro­ku­rá­tor to­tiž nie je ten, kto má do tres­tné­ho ko­na­nia vná­šať kri­mi­na­lis­tic­ké tech­ni­ky a tak­ti­ky atď., to je pr­vo­ra­dou po­vin­nos­ťou vy­šet­ro­va­te­ľa.

            Sa­moz­rej­me, hra­nie sa na to, kto je zod­po­ved­ný, je ne­kon­cep­čné a roz­hod­ne nie je na mies­te. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú to­tiž pro­ku­rá­to­ri a vy­šet­ro­va­te­lia a to spo­lu, ale aj kaž­dý zvlášť. Na­viac nie všet­ky chy­by v tres­tnom ko­na­ním ma­jú cha­rak­ter va­dy. Zväč­ša sa jed­ná „len o vý­sled­ky mat­rič­né­ho sys­té­mu“ tres­tné­ho ko­na­nia. Niek­to­ré chy­by sú zá­ko­nom pred­pok­la­da­né a zá­ro­veň ošet­re­né, iné nie a ďal­šie pred­sta­vu­jú pries­tor pre zlep­šo­va­nie efek­ti­vi­ty tres­tné­ho úse­ku. Z is­té­ho poh­ľa­du ani „vad­né chy­by“ tres­tné­ho úse­ku nie sú na ško­du, ak na­po­má­ha­jú vo všeo­bec­nos­ti k roz­vo­ju lep­šie­ho prá­va[5].

            Autor za­kon­čí svo­ju ar­gu­men­tá­ciu kon­šta­to­va­ním, že zves­to­va­te­lia lep­ších čias v tres­tnom ko­na­ní vo svo­jich ká­za­niach o zlep­še­ní ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia cez lep­šiu práv­nu eru­dá­ciu vy­šet­ro­va­te­ľov, ne­ho­vo­ria tak cel­kom prav­du. Vzhľa­dom k to­mu, že aj ke­by bol vy­šet­ro­va­teľ naj­lep­ší práv­nik v kra­ji, a za­stá­val naj­kva­lit­nej­ší práv­ny ná­zor a ce­lé tres­tné ko­na­nie reali­zo­val na učeb­ni­co­vej úrov­ni, v zá­sa­de svoj práv­ny ná­zor ne­do­ká­že „pret­la­čiť“ cez pro­ku­rá­to­ra, kto­rý za­stá­va roz­diel­ny či opač­ný práv­ny ná­zor. Zlep­še­nie tres­tné­ho ko­na­nia vďa­ka klo­no­va­niu naj­lep­ších je­din­cov z ra­dov vy­šet­ro­va­te­ľov-práv­ni­kov v zá­sa­de nie je schop­né zlep­šiť cel­ko­vú kva­li­tu tres­tné­ho ko­na­nia.

            Nás­tup mjr. Ze­ma­na

            Na­priek sku­toč­nos­ti, že se­riá­lo­vý po­li­cajt ne­bol vy­šet­ro­va­teľ, vy­uži­je­me je­ho ná­pev vo for­me kri­mi­na­lis­tu, dnes na­zý­va­né­ho ope­ra­tív­ca.

            Z hľa­dis­ka cie­ľa prís­pev­ku má byť zjav­né, že hlav­ným prís­pev­kom vy­šet­ro­va­te­ľa ne­má byť práv­na eru­dá­cia (tá je čas­to nao­zaj ví­ta­ný bo­nus), či (ďal­ší) práv­ny ná­zor v tres­tnom ko­na­ní, ale naj­mä ur­či­tá na­do­bud­nu­tá zruč­nosť vhod­nej a zá­kon­nej tran­sfor­má­cie in­for­má­cií do tres­tné­ho ko­na­nia. Tak ako je do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor od­bor­ní­kom v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va, má byť vy­šet­ro­va­teľ pri­már­ne od­bor­ní­kom v ob­las­ti po­li­caj­nej prá­ce (rov­na­ko po­zi­tív­na je zna­losť pro­ku­rá­to­ra/sú­du v ob­las­ti po­li­caj­nej prá­ce). Má sa tu na mys­li jed­nak or­ga­ni­zač­ná, ria­dia­ca, kon­trol­ná, no naj­mä ana­ly­tic­ká čin­nosť v ob­las­ti vy­hľa­dá­va­nia a ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí či okol­nos­tí v sú­vis­los­ti s tres­tnou čin­nos­ťou[6]. V zá­vis­los­ti od prí­pa­du, vy­šet­ro­va­te­ľo­vi v tej­to čin­nos­ti na­po­má­ha čin­nosť ope­ra­tív­cov, kri­mi­na­lis­tic­kých tech­ni­kov, znal­cov a pod., kto­rí dis­po­nu­jú špe­ci­fic­ký­mi nás­troj­mi, kto­ré však nie sú pod­sta­tou toh­to člán­ku. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra je naj­vlas­tnej­šou čin­nos­ťou vy­šet­ro­va­te­ľa tzv. „spro­ces­ňo­va­nie“, to zna­me­ná le­gál­ny tran­sfer re­le­van­tných in­for­má­cií do tres­tné­ho ko­na­nia. Sa­mot­né spro­ces­ňo­va­nie má sí­ce cha­rak­ter práv­nych pro­ce­dúr či práv­nych „úko­nov“, ale z hľa­dis­ka prís­pev­ku vy­šet­ro­va­te­ľa do tres­tné­ho ko­na­nia nep­red­sta­vu­júich hlav­ný, os­ci­lač­ný bod.

            Tres­tné ko­na­nie je z rôz­nych poh­ľa­dov zvláš­tne. Jed­nak si ná­ro­ku­je vlas­tnú správ­nosť a to nav­zdo­ry svoj­mu mi­mo­riad­ne­mu for­ma­liz­mu a napr. pri poh­ľa­de na tzv. ús­tnosť (ho­ci aj v pí­som­nej, zá­pis­nič­nej po­do­be) a to na­priek sku­toč­nos­ti, že napr. len 7 - 35 % spros­tred­ko­va­ných in­for­má­cií[7]sa pri­pi­su­je ho­vo­re­né­mu slo­vu a to nav­zdo­ry dis­po­zí­cii jed­no­du­chej tech­no­ló­gie na za­zna­me­na­nie kom­plexné­ho audio­vi­zuál­ne­ho pre­ja­vu oso­by v tres­tnom ko­na­ní. K ne­ver­bál­nej ko­mu­ni­ká­cii mož­no pri­po­čí­tať veľ­ké množ­stvo pod­ruž­ných in­for­má­cií zís­ka­ných napr. po­čas reali­zá­cie rôz­nych úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, vy­jad­re­ní „mi­mo zá­znam“, ob­hliad­kou, šet­re­ním na mies­te, pre­vier­ka­mi a pod. Všet­ky tie­to in­for­má­cie po­nú­ka­jú vy­šet­ro­va­te­ľo­vi ove­ľa plas­tic­kej­ší poh­ľad na prob­le­ma­ti­ku ako ako­koľ­vek dob­rá ima­gi­ná­cia či­ta­te­ľa spi­su. Ten­to „vy­šet­ro­va­teľ­ský“ poh­ľad na prob­le­ma­ti­ku mu umož­ňu­je efek­tív­ne vy­hľa­dá­vať a za­bez­pe­čo­vať ďal­šie in­for­má­cie resp. dô­kaz­né pros­tried­ky do tres­tné­ho ko­na­nia. Zís­ka­va­nie tých­to (za­tiaľ) mi­mop­ro­ces­ných in­for­má­cií je re­mes­lo sa­mo o se­be, k to­mu však pris­tu­pu­je vlas­tná čin­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa v po­do­be ana­lý­zy aj tých­to in­for­má­cií, ich zod­po­ved­né trie­de­nie a nás­led­ne zá­kon­ný tran­sport do tres­tné­ho ko­na­nia. Práv­ne po­sú­de­nie ve­ci na zod­po­ve­da­jú­cej úrov­ni je ne­vyh­nut­né, to ne­mož­no pod­ce­ňo­vať(!), av­šak len práv­no-for­mál­ny prís­tup, ho­ci eru­do­va­né­ho práv­ni­ka je vad­ný z poh­ľa­du správ­nos­ti a vlas­tnej zá­kon­nos­ti čin­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko zá­kon nep­red­pok­la­dá, že vy­šet­ro­va­teľ bu­de práv­nym od­bor­ní­kom tres­tné­ho ko­na­nia. Vy­šet­ro­va­teľ v zmys­le kri­mi­na­lis­tu má po­vin­nosť viesť vy­šet­ro­va­nie zá­kon­ne, no tu je­ho po­vin­nosť a zod­po­ved­nosť ne­kon­čí. Prá­ve, pus­tá práv­na ana­lý­za kau­zy pre­sú­va pro­fe­siu vy­šet­ro­va­te­ľa do po­do­by, či­ta­te­ľa spi­su či jus­tič­né­ho úrad­ní­ka, čo je pot­reb­né z poh­ľa­du auto­ra ráz­ne od­miet­nuť. Čin­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa má umož­niť ta­kú fak­tic­kú ako aj práv­nu si­tuáciu, aby v nej buď sám ale­bo pro­ku­rá­tor či súd, moh­li pri­jať vhod­né roz­hod­nu­tie[8] (zá­kon­né a vec­ne správ­ne).

            Po­zor­né­mu či­ta­te­ľo­vi neuš­lo, že pri­már­nym cie­ľom člán­ku ne­bo­lo zne­va­žo­vať ale­bo úto­čiť na prá­cu po­lí­cie ale­bo pro­ku­ra­tú­ry a ani ob­ha­jo­vať le­ni­vosť, nes­chop­nosť, neod­bor­nosť či hlú­posť na stra­ne OČTK, či po­dá­vať al­ter­na­tív­ny vý­klad čin­nos­ti OČTK. Autor sa sna­žil zro­zu­mi­teľ­ne pred­lo­žiť ar­gu­men­ty k nas­me­ro­va­niu de­ba­ty o pot­re­bách vzde­lá­va­nia a ďal­šie­ho roz­vo­ja čin­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľov. Kva­lit­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa ne­mož­no po­pí­sať ako práv­ne eru­do­va­né­ho od­bor­ní­ka, kto­rý do tres­tné­ho ko­na­nia čas­tok­rát len vná­ša (ďal­ší, nad­by­toč­ný) práv­ny ná­zor[9]. Kva­li­ta vy­šet­ro­va­nia sa od­rá­ža v prep­ra­co­va­ných tak­ti­kách vý­slu­chu, tak­ti­ke po­ra­dia a na­ča­so­va­nia jed­not­li­vých úko­nov, ďal­šia me­to­dic­ká a ana­ly­tic­ká čin­nosť atď.,... skrát­ka a dob­re, kva­lit­ná prá­ca kri­mi­na­lis­tu s dô­kaz­mi, in­for­má­cia­mi a účas­tník­mi tres­tné­ho ko­na­nia v pres­ných man­ti­ne­loch prá­va. A tu má žiaľ po­lí­cia,aj na zá­kla­de po­čet­ných me­dia­li­zo­va­ných in­for­má­cií, nie len čo zlep­šo­vať, ale naj­mä do­há­ňať vlas­tné pre­doš­lé schop­nos­ti a zruč­nos­ti. Eš­te zjed­no­du­še­nej­šie, vy­šet­ro­va­teľ je skrát­ka vy­šet­ro­va­teľ a nie vy­šet­ro­va­teľ-práv­nik.

Ak sú však poz­nat­ky a naj­mä skú­se­nos­ti na­do­bud­nu­té praxou, dopl­ne­né kva­lit­nou práv­ne-teo­re­tic­kou úrov­ňou a „fun­kčnou práv­ni­či­nou“ mož­no uviesť, že za ob­dob­nú vý­ba­vu by sa ne­mu­sel han­biť ani spo­mí­na­ný ma­jor Ze­man.

 Pred­sta­vy, že ak z vy­šet­ro­va­te­ľov uro­bí­me ďal­šie práv­ne po­vo­la­nie, tak vo všet­kých oh­ľa­doch a vo všet­kom zlep­ší­me tres­tné ko­na­nie, mož­no po­va­žo­vať za di­le­tan­tské. Zlep­šo­va­nie práv­nych zna­los­tí je len jed­ným, no nie je­di­ným a ur­či­te nie hlav­ným ak­tí­vom vy­šet­ro­va­te­ľa. Jed­na ru­ka to­tiž ne­tlies­ka. 

           

 

 

Diskusia