Úvaha Sudcovskej rady Petržalského súdu nad postojom JUDr. Daniela Lipšica

Mgr. An­na Kri­žá­ko­vá, pred­sed­níč­ka Sud­cov­skej ra­dy pri Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va V

Úva­ha Sud­cov­skej ra­dy Petr­žal­ské­ho sú­du nad pos­to­jom JUDr. Da­nie­la Lip­ši­ca k prip­ra­ve­nos­ti sud­cov pos­kyt­núť zá­ru­ku za pred­se­du sú­du

„Je Ni­ko­ma­chos vin­ný, či ne­vin­ný? To sa uká­že na vá­hach, ak sú vá­hy v po­riad­ku. Ale ak sa má vá­žiť dob­re, nes­mie sa fú­kať na mis­ky váh, aby sa ne­nak­lo­ni­li na tú ale­bo na onú stra­nu. Ak ne­má­te pre­čo ne­ve­riť úrad­ní­kom, kto­rí ma­jú vy­šet­ro­vať tú Ni­ko­ma­cho­vu vec, pre­čo im fú­ka­te do ich mi­siek? Buď je to pre­to, že vám ne­zá­le­ží na tom, aby sa zja­vi­la prav­da, ale­bo pre­to, že sa vám to iba ho­dí k to­mu, aby ste sa moh­li roz­de­liť na dve stra­ny a há­dať sa. Ja ne­viem, či je Ni­ko­ma­chos vin­ný, ale vy všet­ci ste sak­ra­men­tsky vin­ní tým, že by ste ra­di po­ru­ši­li spra­vod­li­vosť.“

To­to sú slo­vá po­ži­ča­né z po­vied­ky Kar­la Čap­ka na­pí­sa­né asi pred sto­ro­čím. Opi­su­jú dej sta­rý ti­síc­ky ro­kov, no nie sme aj dnes Ako za sta­rých čias? Kra­tuč­ká po­vied­ka ho­vo­rí o tom, ako su­sed vo­lá ko­ši­ká­ra aby šiel na tr­ho­vis­ko, kde pre­bie­ha spor o vi­ne ale­bo ne­vi­ne voj­vod­cu Ni­ko­ma­cha. Ko­ši­kár sa pý­ta na pod­rob­nos­ti ob­vi­ne­nia, no doz­ve­dá sa, že o ňom nik­to nič ne­vie. Su­se­do­vi je jed­no, či je Ni­ko­ma­chos vin­ný, či ne­vin­ný, ale ko­ši­kár chá­pe, že vi­nu ne­sie kaž­dý, kto sa bez­dô­vod­ne há­da na zhro­maž­de­ní a fú­ka do mi­siek váh vy­šet­ro­va­te­ľov a úrad­ní­kov.

Za ob­vi­ne­né­ho Ni­ko­ma­cha mô­že­me po­koj­ne do­sa­diť ko­ho­koľ­vek. A vždy sa náj­de niek­to, kto ve­de­ný zá­uj­ma­mi, kto­ré poz­ná iba sám, in­ten­zív­ne fú­ka do mi­siek váh. Je ale smut­né, po­kiaľ je sna­ha o ne­bez­peč­né fú­ka­nie fa­loš­ne za­krý­va­ná prá­vom a spra­vod­li­vos­ťou či do­kon­ca neú­nav­nou sna­hou o hľa­da­nie prav­dy.

Dô­vo­dy, kto­ré JUDr. Da­nie­la Lip­ši­ca mo­ti­vo­va­li okam­ži­te rea­go­vať prá­ve na na­šu po­nu­ku zá­ru­ky, zos­tá­va­jú laic­kej ve­rej­nos­ti skry­té. Fak­tom však je, že je­ho unáh­le­nou reak­ciou, zjav­ne bez dos­ta­toč­nej zna­los­ti prob­le­ma­ti­ky, sa dis­kre­di­to­val od­bor­ne sám. To však nie je pod­stat­né, keď­že sa nes­ta­lo pr­vý krát, že svo­ji­mi neod­bor­ný­mi ve­rej­ný­mi vy­jad­re­nia­mi nep­ro­fe­sio­nál­ne za­vá­dza spo­loč­nosť. V tej­to úva­he cí­ti­me pot­re­bu po­zas­ta­viť sa nad je­ho dis­kre­di­tá­ciou z poh­ľa­du mo­rál­ky. Za ne­mo­rál­ne to­tiž po­va­žu­je­me ozna­čiť za škan­dál ľud­ské za­sta­tie si člo­ve­ka člo­ve­kom. Čo je škan­da­lóz­ne na tom, pos­ta­viť sa za člo­ve­ka, pre kto­ré­ho nie sú cha­rak­ter, sluš­nosť, eti­ka a mo­rál­ka iba práz­dny­mi slo­va­mi? Za člo­ve­ka, kto­ré­mu ve­rí­me, poz­ná­me ho a vie­me aký­mi hod­no­ta­mi sku­toč­ne žil a ži­je? Za člo­ve­ka, kto­rý de­siat­ky ro­kov po­ží­va všeo­bec­nú auto­ri­tu, váž­nosť, úc­tu a dô­ve­ru? Čo je ne­mo­rál­ne na tom, že eš­te ve­rí­me v sluš­né­ho člo­ve­ka?

A pro­pos vie­ra. JUDr. Lip­šic sa vždy hlá­sil ku kres­ťan­ským hod­no­tám. O to za­rá­ža­jú­cej­šie vy­znie­va, keď ako škan­dál vní­ma pos­toj mo­ti­vo­va­ný sve­do­mím. Je to sve­do­mie, čo ne­do­vo­lí člo­ve­ku zos­tať ľa­hos­taj­ným a ne­zas­tať si to­ho, ko­mu sa de­je kriv­da či nep­rá­vosť. Sud­ca by mal byť ste­les­ne­ním spra­vod­li­vos­ti. No vždy v pr­vom ra­de zos­tá­va člo­ve­kom. Je ľud­ský sú­cit, so­li­da­ri­ta a spolu­pat­rič­nosť, hod­no­ty, kto­ré nám všte­po­va­li eš­te na­ši ro­di­čia, škan­da­lóz­na? Mô­že sa člo­vek po­zrieť do očí svo­jim de­ťom, kto­ré od ma­lič­ka učí zmys­lu pre spra­vod­li­vosť, po­kiaľ sám ne­má od­va­hu pre­ja­viť kla­sic­ké ľud­ské hod­no­ty? Nie ocho­ta za­ru­čiť sa, ale spô­sob a for­ma nep­ri­me­ra­né­ho zá­sa­hu vo­či sluš­né­mu člo­ve­ku na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­ne ove­re­ných tvr­de­ní je­di­né­ho sved­ka, je škan­dá­lom. Ta­ký­to pos­tup nie je mož­né to­le­ro­vať vo­či žiad­ne­mu ob­ča­no­vi toh­to štá­tu. Pre­to­že po­kiaľ sa sta­ne nor­mou, sú oh­ro­ze­né zá­kla­dy de­mok­ra­cie. Je v na­šom zá­uj­me chrá­niť si ju, pre­to­že lep­šie zria­de­nie eš­te sku­toč­ne za­tiaľ nik­to ne­vy­mys­lel. Skús­me za­čať tým, že bu­de­me k se­be sluš­ní. Nie v sil­ných práz­dnych teat­rál­nych ges­tách a vy­hlá­se­niach, či v rá­mi­koch na fot­kách na so­ciál­nych sie­ťach. Ale v pre­ja­voch oby­čaj­nej ľud­skos­ti. No hlav­ne – ne­fú­kaj­me do mi­siek váh, aby vá­ži­li dob­re, vy­šla naj­avo prav­da a ne­bo­la po­ru­še­ná spra­vod­li­vosť.

Diskusia