Nepochopiteľnosť jedného rozhodnutia najvyššieho súdu z pohľadu (ne)rešpektovania práva obvineného na obhajobu

 

JUDr. Pa­vol Grá­čik, ad­vo­kát

Ne­po­cho­pi­teľ­nosť jed­né­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du z poh­ľa­du (ne)reš­pek­to­va­nia prá­va na ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho

Cie­ľom toh­to člán­ku je pod­ro­biť kri­ti­ke uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky o od­miet­nu­tí do­vo­la­nia po­da­né­ho od­sú­de­ným, o.i. aj z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da z dô­vo­du zá­sad­né­ho po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu. Mám za to, že to­to roz­hod­nu­tie vy­chá­dza z prek­va­pi­vé­ho zdô­vod­ne­nia pria­mo ne­gu­jú­ce­ho a ne­reš­pek­tu­jú­ce­ho zne­nie zá­ko­na v kon­krét­nej práv­nej nor­me, kto­rá za­bez­pe­ču­je pre ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho) jed­no z vý­znam­ných ob­ha­job­ných práv, za­lo­že­né­ho na tom, že ob­ža­lo­va­ný mu­sí ve­dieť (byť pro­ces­ne re­le­van­tne pou­če­ný), aká práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, o kto­rom na zá­kla­de po­da­nej ob­ža­lo­by roz­ho­du­je trest­ný súd,  pri­chá­dza zo stra­ny sú­du do úva­hy, aby vo vzťa­hu k to­mu mo­hol pris­pô­so­biť a prip­ra­viť si svo­ju ob­ha­jo­bu a cel­ko­vo sa pod­ľa pro­ces­ne „za­ria­diť“.

Kon­krét­ne sa jed­ná o roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj len ako „naj­vyš­ší súd“ ale­bo „NSSR“) o do­vo­la­ní sp. zn.: 5 Tdo/4/2020 zo dňa 20. feb­ruára 2020, kto­rým doš­lo k od­miet­nu­tiu do­vo­la­nia pod­ľa § 382 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku a ano­ny­mi­zo­va­ný text kto­ré­ho je uve­de­ný pod tým­to  člán­kom.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru uve­de­né roz­hod­nu­tie je v ne­ga­tív­nom zmys­le slo­va mi­mo­riad­ne za­ují­ma­vé, a ne­do­ká­žem ig­no­ro­vať je­ho exis­ten­ciu a ne­pou­ká­zať na je­ho flag­ran­tnú ne­zá­kon­nosť, tak, aby sa to dos­ta­lo k ši­ro­kej práv­nej ve­rej­nos­ti. Is­te, ako ob­haj­ca vy­kla­dám ob­sah dô­ka­zov ako aj ob­sah práv­nych úvah v pros­pech ob­vi­ne­né­ho. Rov­na­ko tak si v opač­nom gar­de pl­ní svo­ju po­vin­nosť aj pro­ku­rá­tor. To­to všet­ko tvo­rí ob­sah váh, kto­ré ne­sie bo­hy­ňa Jus­tí­cia. Súd však má byť ga­ran­tom zá­kon­nos­ti, kto­rý pris­pe­je k rov­no­vá­he sys­té­mu. V po­re­vo­luč­nom ob­do­bí a v ob­do­bí po osa­mos­tat­ne­ní Slo­ven­skej re­pub­li­ky mož­no ba­dať ob­do­bie pri­jí­ma­nia ju­di­ká­tov, kto­ré bo­li skôr ve­no­va­né vý­kla­du práv ob­vi­ne­ných, av­šak v pos­led­ných ro­koch mož­no ba­dať mi­mo­riad­ne ne­ga­tív­ny trend niek­to­rých ju­di­ká­tov - po­chá­dza­jú­cich aj z vy­ššie uve­de­né­ho se­ná­tu 5T Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­ré však dos­lo­va ig­no­ru­jú ele­men­tár­ne prá­va osôb ob­vi­ne­ných. Uve­do­mu­jem si sú­čas­nú si­tuáciu v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a aj mňa zne­po­ko­ju­jú in­for­má­cie o roz­sa­hu pre­ras­te­nia or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu do všet­kých ob­las­tí ži­vo­ta v SR a aj do jus­tič­né­ho sys­té­mu, av­šak aj v tom­to ob­do­bí sa tre­ba  dr­žať ideí, kto­ré ju­di­ko­val Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va a v zmys­le kto­rých ani zá­ujem štá­tu pri ob­jas­ne­ní a pot­res­ta­ní naj­zá­važ­nej­šej tres­tnej čin­nos­ti nes­mie od­ôvod­ňo­vať flag­ran­tné za­sa­ho­va­nie do ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ob­vi­ne­ných. To­to by bo­la ces­ta do jus­tič­né­ho pek­la.

 Pre pod­sta­tu prob­le­ma­ti­ky vy­ššie uve­de­né­ho kon­krét­ne­ho roz­hod­nu­tia NS SR je nut­né pou­ká­zať na prie­beh ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia v tej­to ve­ci  od po­da­nia ob­ža­lo­by. Pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu na ob­ža­lo­va­né­ho pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 od­sek 1, od­sek 3 pís­me­no c) Tres­tné­ho zá­ko­na, v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1, pís­me­no a) Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de, že ob­vi­ne­ný pri bit­ke ud­rel poš­ko­de­né­ho do ob­las­ti tvá­re tak, že poš­ko­de­ný si pri pá­de na zem o tvr­dú pod­lož­ku ud­rel hla­vu, kde zos­tal bez poh­nu­tia le­žať, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu úraz ťaž­ký .... a tým z poh­ľa­du zá­ko­na doš­lo k spô­so­be­niu ťaž­kej uj­my na zdra­ví. Vo ve­ci bo­lo na­ria­de­né hlav­né po­jed­ná­va­nie, kto­ré bo­lo nie­koľ­kok­rát od­ro­čo­va­né, pri­čom na tre­ťom ter­mí­ne hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pro­ku­rá­tor navr­hol sú­du prek­va­li­fi­ko­vať sku­tok pô­vod­ne v ob­ža­lo­be kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na na sku­tok spo­čí­va­jú­ci v spô­so­be­ní úmy­sel­nej ťaž­kej uj­my na zdra­ví, te­da na zlo­čin pod­ľa § 155 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Súd pr­vé­ho stup­ňa (ok­res­ný súd) však na ten­to návrh pro­ku­rá­to­ra ne­rea­go­val pos­tu­pom pod­ľa § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku z poh­ľa­du pro­ku­rá­to­rom po­nú­ka­nej mož­nos­ti ta­ké­ho­to prís­nej­šie­ho po­sú­de­nia skut­ku  a vo ve­ci vy­hlá­sil roz­su­dok pre sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ako v pô­vod­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii, te­da ub­lí­že­nie na zdra­ví s ned­ban­li­vos­tným spô­so­be­ním ťaž­kej uj­my, v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1 pís­me­no a) Tres­tné­ho zá­ko­na. Za to bol ob­vi­ne­né­mu  ulo­že­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Pro­ku­rá­tor po­dal vo ve­ci od­vo­la­nie, v kto­rom ok­rem ulo­že­né­ho tres­tu na­mie­tal aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku.  Kraj­ský súd v Nit­re ako súd od­vo­la­cí v se­ná­te 1 To/74/2019, kto­rý vo ve­ci roz­ho­do­val, za­slal ob­ha­jo­be pred­vo­la­nie na ve­rej­né za­sad­nu­tie v tej­to tres­tnej ve­ci pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. od­sek 1, od­sek 3 pís­me­no c) Tres­tné­ho zá­ko­na v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 od­sek 1 pís­me­no a) Tres­tné­ho zá­ko­na. Ok­rem tej­to pro­ku­rá­to­ro­vej ak­ti­vi­ty te­da nič pro­ces­ne (z poh­ľa­du ust. § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku) ne­sig­na­li­zo­va­lo to, že by od­vo­la­cí súd mo­hol sku­tok po­sú­diť pod­ľa prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na, ako pod­ľa kto­ré­ho po­su­dzo­va­la sku­tok po­da­ná ob­ža­lo­ba a ako ho po­sú­dil aj súd pr­vé­ho stup­ňa, te­da ako pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1 a ods. 3 v sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva.

 

Kraj­ský súd v Nit­re ako súd od­vo­la­cí však na ve­rej­nom za­sad­nu­tí roz­ho­dol tak, že pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok zru­šil  v ce­lom roz­sa­hu a vy­ho­vu­júc od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra  sám vo ve­ci roz­ho­dol tak, že ob­ža­lo­va­né­ho uz­nal  vin­ným zo skut­ku v rám­ci práv­nej kva­li­fi­ká­cie pod­ľa § 155 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (ako zlo­čin) a do­kon­ca nep­riz­na­júc mu ani po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť v po­do­be oľu­to­va­nia a priz­na­nia sa ku skut­ku ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy pos­tu­pom pod­ľa § 38 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na v rám­ci zvý­še­nej dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, a to v tr­va­ní 6 ro­kov ne­pod­mie­neč­ne (op­ro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku, kto­rým bol ulo­že­ný 2roč­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy).

Ob­ha­jo­ba po­da­la v tej­to ve­ci do­vo­la­nie, ok­rem iné­ho aj s oh­ľa­dom na do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa   § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da pre po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom. Úlo­hou do­vo­la­cie­ho sú­du te­da bo­lo v kon­texte dodr­ža­nia prá­va na ob­ha­jo­bu po­sú­diť zá­kon­nosť pos­tu­pu od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­rý po zru­še­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu pod­ľa prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na (zlo­čin ub­lí­že­nie na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 TZ), ako pod­ľa kto­ré­ho po­su­dzo­va­la sku­tok ob­ža­lo­ba (pre­čin  ub­lí­že­nie na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 3 TZ), keď po­čas ce­lé­ho pro­ce­su pred sú­dom (či už pr­vos­tup­ňo­vým ale­bo od­vo­la­cím) ne­doš­lo zo stra­ny sú­du k upo­zor­ne­niu na mož­nosť prís­nej­šie­ho po­su­dzo­va­nia skut­ku op­ro­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa ob­ža­lo­by, kto­rá zá­kon­ná po­vin­nosť pri ta­kom­to pos­tu­pe pre súd (ja mám v kon­texte niž­šie uve­de­né­ho zo to, že je­di­ne pre pr­vos­tup­ňo­vý súd) pria­mo vy­plý­va z ust. § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. 

Naj­vyš­ší súd SR sa však k nas­to­le­nej prob­le­ma­ti­ke pos­ta­vil pod­ľa môj­ho ná­zo­ru znač­ne svoj­sky a prek­va­pi­vo, keď od­miet­nu­tím od­vo­la­nia „pos­vä­til“ ta­ký­to pos­tup od­vo­la­cie­ho sú­du, keď v struč­nos­ti po­ve­da­né, ne­po­va­žo­val za nut­né, aby od­sú­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho z prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, ako sku­tok po­su­dzo­va­la pô­vod­ne ob­ža­lo­ba, pred­chá­dza­lo upo­zor­ne­nie na mož­nosť prís­nej­šie­ho po­sú­de­nia skut­ku, ale pos­ta­čo­va­lo len to, že pro­ku­rá­tor si to v prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia „roz­mys­lel“ a navr­hol zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie, už pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, resp. že po­dal od­vo­la­nie pro­ti roz­sud­ku, v kto­rom sa do­ža­do­val prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku. Kon­krét­ne v tom­to sme­re ci­tu­jem z od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du :

Naj­vyš­ší súd upo­zor­ňu­je, že návrh na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie pro­ku­rá­tor pred­nie­sol na tre­ťom hlav­nom po­jed­ná­va­ní 5. mar­ca 2019, keď pou­ká­zal (hlav­ne) na me­dzi­ča­som us­tá­le­ný pres­ný opis okol­nos­tí spá­cha­né­ho skut­ku (č. 1. 370). Na šies­tom hlav­nom po­jed­ná­va­ní 11. jú­na 2019 bol vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok [pozn. kto­rý bol eš­te v sú­la­de s pô­vod­ným ob­ža­lob­ným návr­hom za­lo­že­ný na práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.], pro­ti kto­ré­mu po­dal pro­ku­rá­tor 12. jú­na 2019 od­vo­la­nie, kto­ré - vrá­ta­ne pod­rob­né­ho od­ôvod­ne­nia z 24. jú­na 2019, bo­lo ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi do­ru­če­né 29., resp. 24. jú­la 2019 (č. 1. 392, 414, 420, 424). Sprís­ne­nia práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku sa do­ža­do­va­la aj pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Nit­ra na ve­rej­nom za­sad­nu­tí kraj­ské­ho sú­du z 8. ok­tób­ra 2019 (č. 1. 471 - 472). Za tých­to okol­nos­tí v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no tvr­diť, že by vy­hlá­se­niu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia „nič ne­sig­na­li­zo­va­lo“, resp. že by ob­ha­jo­ba s ta­kou­to (prís­nej­šou) al­ter­na­tí­vou po­su­dzo­va­nia skut­ku ne­moh­la po­čí­tať (k to­mu viď úva­hy z roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Mat­tel pro­ti Fran­cúz­sku z 19. de­cem­bra 2006, č. 34043/02; § 36). Nao­pak, keď­že pod­sta­ta od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra (ako kto­rej­koľ­vek inej pro­ces­nej stra­ny) vždy spo­čí­va v je­ho ne­súh­la­se so skut­ko­vý­mi ale­bo práv­ny­mi zá­ver­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa, bo­lo by príl­iš for­ma­lis­tic­ké, ak by do­vo­la­cí súd skon­šta­to­val zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu len pre­to, že od­vo­la­cí súd ob­vi­ne­né­ho neu­po­zor­nil, že od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra (v čas­ti, tý­ka­jú­cej sa prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie) vlas­tne mô­že vy­ho­vieť. Uve­de­né pla­tí o to viac, že ob­ha­jo­ba ne­ma­la k dis­po­zí­cii len päť pra­cov­ných dní, aby sa na prí­pad­nú zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie moh­la prip­ra­viť (dru­há ve­ta § 284 ods. 2 Tr. por.), ale k dis­po­zí­cii ma­la viac ako se­dem me­sia­cov (k to­mu viď práv­ne úva­hy z roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Khat­cha­dourian­pro­ti Bel­gic­ku z 12. ja­nuá­ra 2010, č. 22738/08). ... Po­pí­sa­né okol­nos­ti jed­noz­nač­ne nas­ved­ču­jú to­mu, že ob­ha­jo­ba ma­la čas a pries­tor, aby sa s „hro­zia­cou zme­nou práv­nej kva­li­fi­ká­cie“ vy­spo­ria­da­la a v tom­to sme­re aj pod­ni­ka­la kon­krét­ne kro­ky, keď sa k tej­to zme­ne vy­jad­ro­va­la, pred­kla­da­la dô­ka­zy, vy­po­čú­va­la sved­kov atď. (č. 1. 294, 296), (pozn. v roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Tsag­ga­ra­kis pro­ti Gréc­ku z 10. sep­tem­bra 2009, č. 45136/06, súd zob­ral do úva­hy hlav­ne to, že ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie rea­go­vať eš­te po­čas od­vo­la­cie­ho ko­na­nia). Na­po­kon ob­ha­jo­ba sa opa­ko­va­ne - a to aj v ča­se, keď jej bo­li zná­me úva­hy pro­ku­rá­to­ra, vy­jad­ri­la, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia (č. 1. 389, 472).

 

Mám za to, že ta­ké­to zdô­vod­ne­nie ve­ci naj­vyš­ším sú­dom po­pie­ra zmy­sel súd­nej ochra­ny, kto­rá ma­la byť v rám­ci roz­ho­do­va­nia o do­vo­la­ní v tom­to prí­pa­de z je­ho stra­ny pos­kyt­nu­tá v dôs­led­ku ne­reš­pek­to­va­nia vý­slov­ne zne­jú­cej práv­nej (pro­ces­nej)  nor­my pri roz­ho­do­va­ní zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du. Z vy­ššie ci­to­va­né­ho to­tiž vy­plý­va, že pod­ľa náh­ľa­du naj­vyš­šie­ho sú­du na da­nú prob­le­ma­ti­ku, tre­ba pri­hlia­dať na cel­ko­vý vý­voj tres­tnej ve­ci v ko­na­ní pred sú­dom, kto­rý keď s oh­ľa­dom na pro­ces­né sprá­va­nie sa pro­ku­rá­to­ra sme­ru­je k to­mu, že by moh­lo pri­chá­dzať do úva­hy prís­nej­šie po­sú­de­nie ža­lo­va­né­ho skut­ku op­ro­ti to­mu, ako si to us­tá­lil pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be, ob­ha­jo­ba s tým mu­sí rá­tať a ne­mô­že sa for­ma­lis­tic­ky spo­lie­hať na vý­slov­né zne­nie práv­nej nor­my (§ 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku), z kto­rej expli­cit­ne ply­nie prí­kaz na úkon zo stra­ny sú­du v po­do­be upo­zor­ne­nia na mož­nosť prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku. Naj­vyš­ší súd to ce­lé inter­pre­tu­je tak, že po­kiaľ by ne­moh­lo dôjsť k od­sú­de­niu od­vo­la­cím sú­dom za prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku na zá­kla­de od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra, bez spl­ne­nia pod­mien­ky za­kot­ve­nej v § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da bez súd­ne­ho upo­zor­ne­nia (zdô­raz­ňu­jem má sa jed­nať o upo­zor­ne­nie zo stra­ny sú­du, nie pro­ku­rá­to­ra) na mož­nnosť prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku, bol by to príl­iš­ný for­mal­izmus.

V tých­to sú­vis­los­tiach v pr­vom ra­de mu­sím uviesť, že je veľ­mi zvláš­tne, že naj­vyš­ší súd tu pou­žil po­jem for­mal­izmus pri od­vo­lá­va­ní sa do­vo­la­te­ľa na ne­dodr­ža­nie práv­nej nor­my ob­siah­nu­tej v ust. § 284 ods. 2 TP v sú­vis­los­ti s na­mie­ta­ným zá­sad­ným po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu, pre­to­že aj pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du sa príl­iš­ný for­ma­liz­mu de­fi­nu­je ako inter­pre­tá­cia prá­vav extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti[1]. Pý­tam sa to­tiž, čo má byť v extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti na tom, keď sa ob­vi­ne­ný v tres­tnom ko­na­ní spo­ľah­ne na to, že sa pro­ces­né pred­pi­sy v ich jas­nom zne­ní sa bu­dú ná­le­ži­te dodr­žia­vať a pod­ľa to­ho sa v rám­ci svo­jej ob­ha­jo­by (napr. aj z hľa­dis­ka návr­hov na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia)  aj za­ria­di ? Tu tre­ba to­tiž pri­hliad­nuť na ra­tio le­gis, v tom zmys­le, že čo sa vlas­tne zne­ním § 284 ods. 2 TP sle­du­je? Mám za to, že tou­to práv­nou nor­mou sa ob­ža­lo­va­né­mu ga­ran­tu­je ne­mož­nosť od­sú­de­nia za sku­tok v prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cii, ako ho kva­li­fi­ko­va­la ob­ža­lo­ba, do vte­dy, kým súd, kto­rý me­ri­tór­ne o ob­ža­lo­be roz­ho­du­je, na ta­kú­to mož­nosť ob­ža­lo­va­né­ho neu­po­zor­ní, pri­čom nie je re­le­van­tné, či a ke­dy, si pro­ku­rá­tor svo­ju navr­ho­va­nú kva­li­fi­ká­ciu roz­mys­lí, a že ob­ha­jo­ba moh­la na to­to je­ho „roz­mys­le­nie si“ rea­go­vať a keď tak neu­či­ni­la, tak už nie je pot­reb­né dodr­žať zá­kon­nú no­ti­fi­kač­nú po­vin­nosť sú­du ply­nú­cu z ust.  § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pred­sa prá­vo byť stí­ha­ný a byť poz­ba­ve­ný slo­bo­dy vý­luč­ne len spô­so­bom ako to us­ta­no­vu­je zá­kon, je jed­no zo zá­klad­ných ľud­ských práv priz­na­ných Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky (čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy), a te­da o to viac je pot­reb­né ľpieť na strik­tnom dodr­žia­va­ní vý­slov­né­ho a jas­né­ho ob­sa­hu práv­nych no­riem, kto­ré up­ra­vu­jú ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré má sme­ro­vať k od­su­dzu­jú­ce­mu tres­tné­mu roz­sud­ku.Je ús­tav­ne ne­kon­for­mné, keď do­vo­la­cí súd od­vo­lá­va­nie  sa na expli­cit­né zne­nie ta­kej­to práv­nej nor­my zo stra­ny ob­ha­jo­by ozna­čí za príl­iš­ný for­mal­izmus, všet­ko len pre to, aby v roz­ho­do­va­ní o do­vo­la­ní „podr­žal“ od­vo­la­cí súd,.Je pros­te neú­nos­né, aby v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom bol jas­ný a zrej­mý ob­sah práv­nej nor­my ozna­če­ný za príl­iš­ný for­mal­izmus, ako to v uvá­dza­nom uz­ne­se­ní 5 Tdo 4/2020 uro­bil naj­vyš­ší súd.

V naz­na­če­ných in­ten­ciách si do­vo­ľu­jem pou­ká­zať aj na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru kon­krét­ne na ju­di­kát R 44/2007, kto­ré­ho práv­na ve­ta znie: „No­vé pred­ne­se­nie zá­ve­reč­ných re­čí tre­ba za­cho­vať aj v prí­pa­de od­ro­če­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia z dô­vo­dov uve­de­ných v § 225 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 (pozn. te­raz § 284 ods. 2 TP) , pre­to­že prá­vo up­lat­niť ob­ha­jo­bu v prí­pa­de upo­zor­ne­nia na mož­nosť prís­nej­šie­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia by bez za­cho­va­nia uve­de­né­ho pos­tu­pu bo­lo cel­kom bez­ob­saž­né. Z toh­to je te­da zrej­mé, že upo­zor­ne­nie na mož­nosť prís­nej­šie­ho po­sú­de­nia ža­lo­va­né­ho skut­ku ani ne­mô­že byť reali­zo­va­né v od­vo­la­com ko­na­ní, te­da od­vo­la­cím sú­dom, ale je­di­ne sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, a to pred pred­ne­som zá­ve­reč­ných re­čí, aby bol napl­ne­ný účel, kto­rý sa pred­met­ným zá­kon­ným us­ta­no­ve­ním - § 284 ods. 2 TP -  sle­du­je; to je pres­ne to ra­tio le­gis, te­da účel uve­de­nej práv­nej nor­my, ako to po­pi­su­jem vy­ššie. V prí­pa­de uz­ne­se­nia sp. zn.:5 Tdo 4/2020 však naj­vyš­ší súd z ne­po­cho­pi­teľ­ných dô­vo­dov ne­mal pot­re­bu pri­hlia­dať na svo­ju vlas­tnú us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru a účin­ky ta­ké­ho­to upo­zor­ne­nia, kto­ré v zmys­le zá­ko­na má byť uro­be­né zo stra­ny sú­du, v rám­ci od­ob­re­nia pos­tu­pu a roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du ako ke­by in­kor­po­ro­val do od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra (opa­ku­jem z už ci­to­va­né­ho od­ôvod­ne­nia „...bo­lo by príl­iš for­ma­lis­tic­ké, ak by do­vo­la­cí súd skon­šta­to­val zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu len pre­to, že od­vo­la­cí súd ob­vi­ne­né­ho neu­po­zor­nil, že od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra.“).

Ako som už vy­ššie naz­na­čil, v tom­to prí­pa­de od­vo­la­cí súd pop­ri tom, žeod­sú­dil ob­vi­ne­né­ho z prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, nep­ri­hlia­dol ani na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 36 písm. l) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da, že sa ob­ža­lo­va­ný priz­nal k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu a trest­ný čin úp­rim­ne oľu­to­val. Naj­vyš­ší súd vo svo­jom uz­ne­se­ní pod sp. zn.: 5 Tdo 4/2015 aj to­to na­priek do­vo­la­cím ná­miet­kam ob­ha­jo­by od­vo­la­cie­mu sú­du schvá­lil, keď v tom­to sme­re uvie­dol nas­le­dov­né od­ôvod­ne­nie: „S uve­de­ným po­tom sú­vi­sí aj otáz­ka nep­riz­na­nia okol­nos­ti pod­ľa § 36 písm. 1) Tr. zák.; do­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že pre za­po­čí­ta­nie tej­to okol­nos­ti sa vy­ža­du­je priz­na­nie úpl­né, ty­ka­jú­ce sa všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom sú­dom pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie (R 15/2015). Ak te­da kraj­ský súd vo svet­le vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia zme­nil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (čo, ako bo­lo vy­svet­le­né vy­ššie, ob­ha­jo­ba moh­la a ma­la pre­zu­mo­vať) a priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho sa ne­tý­ka­lo sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, po­tom súd pos­tu­po­val správ­ne, keď tú­to po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť vy­lú­čil. Roz­hod­ným pre po­sú­de­nie „úpl­nos­ti“ priz­na­nia pá­cha­te­ľa nie je to­tiž sku­tok tak, ako si ho v príp­rav­nom ko­na­ní us­tá­li­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale tak ako si ho prá­vop­lat­ne (sa­moz­rej­me, s reš­pek­to­va­ním zá­sa­dy za­cho­va­nia to­tož­nos­ti skut­ku), na pod­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia us­tá­li­li sú­dy. V opač­nom prí­pa­de by bo­lo mož­né tú­to okol­nosť priz­nať nap­rík­lad aj pá­cha­te­ľo­vi, kto­rý sa doz­nal a oľu­to­val, že poš­ko­de­né­ho ok­ra­dol, ho­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní by vy­šlo naj­avo, že v úmys­le zmoc­niť sa je­ho ve­ci pou­žil aj ná­si­lie, a te­da v sku­toč­nos­ti ho olú­pil.“

Ta­ké­to zdô­vod­ne­nie opäť len na­rá­ža na ne­reš­pek­to­va­nie zne­nia, ako aj sa­mot­né­ho úče­lu, práv­nej nor­my pod­ľa § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku; áno, súh­la­sím s tým, že roz­hod­ným pre po­sú­de­nie úpl­nos­ti priz­na­nia sa pá­cha­te­ľa je sku­tok vrá­ta­ne  všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom sú­dom pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, a aj prá­ve pre­to, mu­sí byť ob­ža­lo­va­ný vop­red upo­zor­ne­ný zo stra­ny toh­to sú­du (nie zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra, ten pred­sa ne­roz­ho­du­je o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho), že sku­tok mô­že byť op­ro­ti ob­ža­lo­be prís­nej­šie po­sú­de­ný, te­da aby si mo­hol ob­ža­lo­va­ný zvá­žiť všet­ky re­le­van­tné okol­nos­ti dot­knu­té je­ho priz­na­ním. V tom­to prí­pa­de naj­vyš­ší súd vy­čí­ta ob­vi­ne­né­mu, že sa nep­riz­nal úpl­ne, te­da k sub­jek­tív­nej strán­ke tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa na­ko­niec za­kva­li­fi­ko­val pod­ľa § 155 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (te­da k úmys­lu spô­so­biť poš­ko­de­né­mu ťaž­kú uj­mu na zdra­ví), a pre­to po­va­žu­je za správ­ne nep­riz­na­nie mu pred­met­nej po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti. Tre­ba si  však po­lo­žiť otáz­ku, či mu bo­la vô­bec vy­tvo­re­ná mož­nosť uči­niť ta­ké­to „úpl­né“ priz­na­nie, keď sa vo­či ne­mu vie­dlo tres­tné ko­na­nie pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví s ned­ban­li­vos­tným za­vi­ne­ním ťaž­kej uj­my, a zo stra­ny sú­du ne­bol upo­zor­ne­ný na mož­nosť prís­nej­šie­ho kva­li­fi­ko­va­nia skut­ku, te­da v tom­to prí­pa­de na mož­nosť od­sú­de­nia pre zlo­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví s úmy­sel­ným za­vi­ne­ním ťaž­kej uj­my.Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ur­či­te nie; pred­sa po­kiaľ sa (pos­tu­pom zo stra­ny sú­du pod­ľa § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku) nes­pro­ces­ni­la mož­nosť od­sú­de­nia za „ťaž­ší“ trest­ný čin, nie je pred­sta­vi­teľ­né, že by sa mal ob­vi­ne­ný v ko­na­ní pred sú­dom priz­ná­vať k nie­čo­mu, z čo­ho nie je ani ob­ža­lo­va­ný.

Mám za to, že na ana­lo­gic­kých zá­kla­doch bo­lo pri­ja­té aj zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod R 14/2019, z kto­ré­ho ci­tu­jem: „Súd sa mu­sí v rám­ci spl­ne­nia po­vin­nos­ti pod­ľa § 34 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku pri pou­če­ní pod­ľa § 257 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pres­ved­čiť, či bol ob­vi­ne­ný v skor­šom prie­be­hu ko­na­nia pou­če­ný aj o ta­kej úp­ra­ve tres­tnej sadz­by pod­ľa us­ta­no­ve­ní uve­de­ných v tre­ťom a štvr­tom od­se­ku bo­du I., kto­rá v je­ho prí­pa­de pri­chá­dza do úva­hy. V prí­pa­de ne­ga­tív­ne­ho zis­te­nia súd pou­če­nie vy­ko­ná, inak mô­že byť nás­led­ne spl­ne­ný dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku (v nad­väz­nos­ti na § 257 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku). Dot­knu­tú chy­bu ne­mož­no od­strá­niť v rám­ci ko­na­nia o od­vo­la­ní pro­ti vý­ro­ku roz­sud­ku o tres­te po pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o uz­na­ní vi­ny, na­koľ­ko ob­vi­ne­né­mu mu­sí byť no­vo­vyt­vo­re­ná mož­nosť ta­ké vy­hlá­se­nie neu­ro­biť, pri­čom trest mu­sí byť ulo­že­ný v rám­ci tres­tnej sadz­by sú­lad­nej so zá­ko­nom“ pri­čom z dopl­nko­vej práv­nej ve­ty ci­tu­jem „Ide o „dru­hú stra­nu min­ce“ rie­še­né­ho prob­lé­mu, a to pri uz­na­ní vi­ny ob­vi­ne­ným v súd­nom ko­na­ní. Ob­vi­ne­ný z hľa­dis­ka svo­jich ob­ha­job­ných práv mu­sí ve­dieť, aká v je­ho nep­ros­pech up­ra­ve­ná (sprís­ne­ná) sadz­ba (ak je dô­vod na ta­ký pos­tup) sa spá­ja s tres­tným či­nom, kto­ré­ho sa tý­ka je­ho neod­vo­la­teľ­né (ak je pri­ja­té) vy­hlá­se­nie, kto­ré má (vo vzťa­hu k ta­kým vy­hlá­se­ním pok­ry­té­mu vý­ro­ku o vi­ne) vý­raz­ne ob­me­dze­nú pres­kú­ma­teľ­nosť (v až do­vo­la­com, te­da mi­mo­riad­nom op­rav­nom ko­na­ní a len na zá­kla­de do­vo­la­nia mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti pro­ti ta­ké­mu roz­hod­nu­tiu sú­du pr­vé­ho stup­ňa). V od­vo­la­com ko­na­ní sí­ce mož­no (sa­mos­tat­ne) skú­mať vý­rok o tres­te, av­šak ne­dos­ta­tok pou­če­nia ob­vi­ne­né­ho ne­mož­no nap­ra­viť ulo­že­ním tres­tu v zá­ko­nu ne­zod­po­ve­da­jú­cej (nez­vý­še­nej) tres­tnej sadz­be (z hľa­dis­ka pou­ži­tej tres­tnej sadz­by je od­vo­la­nie ne­dô­vod­né, pri­čom vý­rok o vi­ne a ko­na­nie mu pred­chá­dza­jú­ce, resp. je­ho chy­by pries­kum od­vo­la­cie­ho sú­du ne­pok­rý­va). Rie­še­ním je len do­vo­la­nie mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti (ak je in­di­ko­va­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu da­né) a nás­led­ne (zru­še­ním roz­hod­nu­tia v ce­lom roz­sa­hu) vy­tvo­re­nie pod­mie­nok na no­vé ko­na­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa, s mož­nos­ťou ob­vi­ne­né­ho vi­nu opä­tov­ne neuz­nať ale­bo uz­nať ju so zna­los­ťou vý­sled­nej tres­tnej sadz­by, kto­rej sprís­ne­ná úp­ra­va v je­ho ve­ci pri­chá­dza do úva­hy.“[2]

Prá­ve v tom­to sta­no­vis­ku naj­vyš­šie­ho sú­du je vy­jad­re­ná pot­re­ba dos­ta­toč­né­ho a kon­krét­ne­ho pou­če­nia ob­vi­ne­né­ho o všet­kom, čo z hľa­dis­ka je­ho od­sú­de­nia pri­chá­dza do úva­hy, a to prá­ve pre to, aby mo­hol s oh­ľa­dom na všet­ky okol­nos­ti zvá­žiť svo­je pro­ces­né sprá­va­nie sa, ako je to v prí­pa­de zmie­ňo­va­né­ho sta­no­vis­ka naj­vyš­šie­ho sú­du  R 14/2019 v sú­vis­los­ti s us­ku­toč­ne­ním vy­hlá­se­nia pod­ľa § 257 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. To mu­sí ana­lo­gic­ky pla­tiť aj pre v tom­to člán­ku ro­zo­be­ra­nú prob­le­ma­ti­ku v tom zmys­le, že ob­vi­ne­ný mu­sí byť pro­ces­ne, po­kiaľ sa jed­ná o ko­na­nie pred sú­dom tak je­di­ne zo stra­ny sú­du, pou­če­ný o do úva­hy pri­chá­dza­jú­com je­ho od­sú­de­ní z hľa­dis­ka tres­tné­ho či­nu a tres­tných sa­dzieb. Prá­ve ten­to účel je sle­do­va­ný ust. § 284 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, po­kiaľ je da­ná tres­tná vec už v ko­na­ní pred sú­dom (po po­da­ní ob­ža­lo­by) a má pri­chá­dzať do úva­hy od­sú­de­nie za prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, než pre kto­rú sa do­po­siaľ vie­dlo vo­či ob­vi­ne­né­mu tres­tné ko­na­nie, a nie­že aby si to (ako nám to v pred­met­nom uz­ne­se­ní sp. zn.: 5 Tdo 4/2020 pod­sú­va naj­vyš­ší súd) ob­vi­ne­ný do­mýš­ľal z pro­ces­né­ho sprá­va­nia sa pro­ku­rá­to­ra.

Slo­vo na zá­ver:

V tom­to prí­pa­de mal ob­vi­ne­ný ob­haj­cu aj keď neš­lo o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by. Trest­ný po­ria­dok, je­ho us­ta­no­ve­nia a na ich zá­kla­de pos­kyt­nu­té  pou­če­nia či zo stra­ny OČTK ale­bo zo stra­ny sú­du ma­jú byť pre ob­vi­ne­né­ho jas­né a zro­zu­mi­teľ­né. Ak bol vy­ššie uve­de­ný pos­tup sú­dov ab­so­lút­ne ne­po­cho­pi­teľ­ný aj pre oso­bu zna­lú prá­va, vie­me si pred­sta­viť, ako by to­to vní­mal ob­čan – ob­vi­ne­ný bez ob­haj­cu?  Si­tuáciu by bo­lo mož­né ozna­čiť iba tak, že ho „zom­lel jus­tič­ný mlyn­ček“, kto­rý sí­ce nie­ke­dy me­lie po­ma­ly, ale kos­ti v ňom pu­ka­jú o to hlas­nej­šie.

Nas­le­du­je uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR:

 

                                                          UZ­NE­SE­NIE

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr.Ju­ra­ja Kli­men­ta  a sud­cov JUDr.Pet­ra Sza­ba a JUDr. Pet­ra Štif­ta v tres­tnej ve­ciob­vi­ne­né­ho XXXXX pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví­pod­ľa§ 156 ods. 1, ods. 3   písm. c) Tr. zák. a iné, pre­ro­ko­val na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí­ko­na­nom 20. feb­ruára 2020 v Bra­tis­la­ve do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho XXXXX po­da­né pros­tred­níc­tvom je­ho ob­haj­cu Mgr. P. G. pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re z 8. ok­tób­ra 2019, sp. zn. lTo/74/2019, a roz­ho­dol

tak­to:

Pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. sa do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho XXXXXod­mie­ta.

Od­ôvod­ne­nie

Ok­res­ný súd To­poľ­ča­ny (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) roz­sud­kom z 11. jú­na 2019, sp. zn. 1T/27/2018, uz­nal ob­vi­ne­né­ho XXXXX vin­ným z pre­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. spá­cha­né­ho v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de, že

dňa 5. no­vem­bra 2017 v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se od 02:30 hod. do 04:00 hod. v To­poľ­ča­noch, na ul. Škul­té­ty­ho, na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom me­dzi bu­do­vou Úra­du prá­ce so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny, Gran­dCen­tra a rých­le­ho ob­čer­stve­nia Ke­bab, po pred­chá­dza­jú­com slov­nom ne­do­ro­zu­me­ní fy­zic­ky na­pa­dol poš­ko­de­né­ho XXXXX tak, že k ne­mu pris­tú­pil zo stra­ny a päs­ťou ho ud­rel do ob­las­ti tvá­re, v dôs­led­ku čo­ho poš­ko­de­ný spa­dol na zem, ud­rel si hla­vu o tvr­dú pod­lož­ku, kde zos­tal bez poh­nu­tia le­žať, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu XXXXX úraz ťaž­ký, a to ot­ras moz­gu ľah­šie­ho­cha­rak­te­ru, po­mliaž­de­nie mäk­kých tka­nív tvá­re vľa­vo, po­mliaž­de­nie mäk­kých tka­nív s kr­vným vý­ro­nom v ob­las­ti te­me­na až zá­hla­via vľa­vo s tr­žné zmliaž­de­nou ra­nou hviez­di­co­vé­ho tva­ru, pras­kli­nu leb­ky v zá­hla­vo­vej ob­las­ti vľa­vo, sme­ru­jú­cu na te­me­no hla­vy, hryz­nú ran­ku kon­ca ja­zy­ka, vnút­ro­leb­ko­vé kr­vá­ca­nie pod pa­vúč­ni­cu v pra­vej spán­ko­vo-če­lo­vej ob­las­ti so znám­ka­mi po­mliaž­de­nín moz­go­vé­ho tka­ni­va, po­ru­chu ču­chu v zmys­le zní­že­nia až úpl­nej stra­ty, čím doš­lo k zra­ne­niu ži­vot­ne dô­le­ži­té­ho or­gá­nu - moz­gu, po­ru­che zmys­lo­vé­ho or­gá­nu a poš­ko­de­ný XXXXX bol v dôs­led­ku uve­de­ných zra­ne­ní zá­važ­ným spô­so­bom ob­me­dze­ný na ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta od 5. no­vem­bra 2017 do 28. feb­ruára 2018.

Za to ok­res­ný súd ob­vi­ne­né­ho od­sú­dil pod­ľa § 156 ods. 3 Tr. zák. v spo­je­ní s § 36 písm. 1) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 2 (dvoch) ro­kov. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd ob­vi­ne­né­mu vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­lo­žil a pod­ľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu ur­čil skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 2 (dvoch) ro­kov. Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd ob­vi­ne­né­mu ulo­žil po­vin­nosť nah­ra­diť poš­ko­de­né­mu XXXXX spô­so­be­nú ško­du vo vý­ške 6.102 €, poš­ko­de­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ne XXXXX, a. s. ško­du vo vý­ške 1.732,58 € a poš­ko­de­nej XXXXX pois­ťov­ni ško­du vo vý­ške 962,80 €. Pod­ľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poš­ko­de­né­ho so zvyš­kom ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy od­ká­zal na ci­vil­ný pro­ces.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry To­poľ­ča­ny (ďa­lej len „pro­ku­rá­tor“) od­vo­la­nie, o kto­rom Kraj­ský súd v Nit­re (ďa­lej len „kraj­ský súd“) roz­ho­dol roz­sud­kom z 8. ok­tób­ra 2019, sp. zn. lTo/74/2019, tak, že na­pad­nu­tý roz­su­dok pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zru­šil v ce­lom roz­sa­hu a roz­ho­du­júc sám pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. ob­vi­ne­né­ho XXXXX na up­ra­ve­nom skut­ko­vom zá­kla­de (hlav­ne v tom sme­re, že v je­ho ko­na­ní iš­lo o „úder veľ­kej in­ten­zi­ty“), uz­nal vin­ným zo zlo­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. spá­cha­nom vjed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Za to ho súd od­sú­dil pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v spo­je­ní s § 37 písm. h) Tr. zák., §38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 ro­kov. Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. ob­vi­ne­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia. Vý­ro­ky o náh­ra­de ško­dy os­ta­li roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du nez­me­ne­né; súd zá­ro­veň pod­ľa § 316 ods. 1 Tr. por. od­vo­la­nie poš­ko­de­né­ho XXXXX za­mie­tol, le­bo bo­lo po­da­né oso­bou, kto­rá sa od­vo­la­nia vý­slov­ne vzda­la.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal ob­vi­ne­ný XXXXX, pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu JUDr. P. G. 2. de­cem­bra 2019 do­vo­la­nie z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por.

Kdo­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. ob­vi­ne­ný uvie­dol, že sku­tok bol za­ža­lo­va­ný ako pre­čin pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. a iné, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­lo vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie, kto­ré z hľa­dis­ka me­cha­niz­mu vzni­ku po­ra­ne­ní nep­ri­nie­slo (ok­rem tej okol­nos­ti, že poš­ko­de­ný stra­til čuch) nič no­vé op­ro­ti dô­ka­zom z príp­rav­né­ho ko­na­nia. I na­priek to­mu pro­ku­rá­tor navr­hol ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho prek­va­li­fi­ko­vať v in­ten­ciách § 155 ods. 1 Tr. zák.; ok­res­ný súd na ten­to návrh ne­rea­go­val a ob­vi­ne­né­ho od­sú­dil pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. Pro­ku­rá­tor sa pro­ti roz­sud­ku od­vo­lal a kraj­ský súd za­slal ob­ha­jo­be upo­ve­do­me­nie vo ve­ci pre­či­nu pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.; stá­le te­da nič ne­sig­na­li­zo­va­lo, že by od­vo­la­cí súd mo­hol sku­tok po­sú­diť pod­ľa prís­nej­šie­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na. Až na ve­rej­nom za­sad­nu­tí si na prek­va­pe­nie ob­ha­jo­by vy­po­ču­li roz­su­dok, v kto­rom kraj­ský súd ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho po­sú­dil v zmys­le § 155 ods. 1 Tr. zák., kto­rým ko­na­ním bol po­ru­še­ný § 284 ods. 2 Tr. por.

S uve­de­ným po­tom sú­vi­sí aj tá okol­nosť, že od­vo­la­cí súd (pou­ka­zu­júc na to, že ob­vi­ne­ný sa ku skut­ku priz­nal len čias­toč­ne, na­koľ­ko po­pie­ral úmy­sel spô­so­biť ťaž­kú uj­mu na zdra­ví) mu nep­riz­nal po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Ob­vi­ne­ný sa pri­tom priz­nal a sku­tok oľu­to­val v zne­ní, ako bol uve­de­ný v ob­ža­lo­be, kto­rá sku­toč­nosť je pre priz­na­nie po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti ur­ču­jú­ca. Od­vo­la­cí súd ho „ob­ral“ nie­len o mož­nosť príp­ra­vy ob­ha­jo­by vo­či stí­ha­niu za prís­nej­šie kva­li­fi­ko­va­ný sku­tok, ale aj o mož­nosť prí­pad­né­ho napl­ne­nia pred­met­nej po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti. Pou­ká­zal tiež na ju­di­kát R 44/2007, z kto­ré­ho vy­vo­dil, že mož­nosť upo­zor­niť na prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ani ne­mô­že byť reali­zo­va­ná v od­vo­la­com ko­na­ní, ale je­di­ne pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa eš­te pred pred­ne­se­ním zá­ve­reč­ných re­čí.

Kdo­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. ob­vi­ne­ný uvie­dol, že po­pí­sa­ný sku­tok nie je mož­né po­sú­diť ako zlo­čin pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák., keď­že k spô­so­be­ným zra­ne­niam doš­lo hlav­ne kvô­li pá­du na tvr­dú pod­lož­ku. Je ne­lo­gic­ké, aby pá­cha­teľ ve­del ale­bo mal ve­dieť, že dôj­de k súhr­nu ta­kých neš­ťas­tných okol­nos­tí, v dôs­led­ku kto­rých nas­ta­ne po­pí­sa­ný škod­li­vý nás­le­dok. Z toh­to dô­vo­du oba ar­gu­men­ty od­vo­la­cie­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho sa ve­no­val bo­jo­vým ume­niam a už v mi­nu­los­ti bol za ob­dob­ný sku­tok od­sú­de­ný, ne­ma­jú lo­gic­ký zá­klad. Od­vo­la­cí súd žiad­nym spô­so­bom ne­roz­lí­šil práv­ne re­le­van­tné roz­die­ly me­dzi nás­led­ka­mi spô­so­be­ný­mi úde­rom a nás­led­ka­mi spô­so­be­ný­mi pá­dom, kto­rý po úde­re nas­le­do­val. Ob­vi­ne­ný ne­bol uz­ro­zu­me­ný, že by poš­ko­de­ný mo­hol spad­núť na tvr­dý povrch v ur­či­tom uh­le a špe­ci­fic­kou čas­ťou te­la. Pád poš­ko­de­né­ho a s tým spo­je­né nás­led­ky sú pre­to len ned­ban­li­vos­tným nás­led­kom, o čom sved­čí aj roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 23. má­ja 2019, sp. zn. 3To/71/2019, roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du vPre­šo­ve z 28. mar­ca 2012, sp. zn. 5To/49/2011, roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re z 9. mar­ca 2016, sp. zn. 2To/5/2016, ako aj roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach zo 6. sep­tem­bra 2018, sp. zn. 7To/39/2018. Z tých­to dô­vo­dov po­tom ne­mož­no brať na zre­teľ ani ar­gu­men­tá­ciu od­vo­la­cie­ho sú­du, že v mi­nu­los­ti bol účas­tní­kom ko­na­nia, pri kto­rom doš­lo k ťaž­kej uj­me na zdra­ví pá­dom. Inak by bo­lo nut­né ad ab­sur­dum pred­pok­la­dať, že kaž­dá oso­ba mu­sí mať em­pi­ric­kú ve­do­mosť o tom, že po úde­re mô­že nas­le­do­vať pád; vta­kom prí­pa­de by ale ap­li­ká­cia § 156 ods. 3 písm. c) Tr. zák. vô­bec nep­ri­chá­dza­la do úva­hy.

Na pod­kla­de tých­to sku­toč­nos­tí ob­vi­ne­ný XXXXX do­vo­la­cie­mu sú­du navr­hol, aby pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil, že roz­sud­kom kraj­ské­ho su­du bol z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. po­ru­še­ný zá­kon, aby pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. roz­sud­ky kraj­ské­ho a ok­res­né­ho sú­du, ako aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad, zru­šil a aby ok­res­né­mu sú­du pri­ká­zal vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť.

K do­vo­la­niu sa vy­jad­ril pro­ku­rá­tor 13. de­cem­bra 2019 tak, že ho navr­hol pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. za­miet­nuť.

S ar­gu­men­tá­ciou ob­vi­ne­né­ho XXXXX o skrá­te­ní je­ho práv sa nes­to­tož­nil; uvie­dol, že ako do­zo­ro­vý pro­ku­rá­tor sí­ce na ob­vi­ne­né­ho po­dal ob­ža­lo­bu za pre­čin pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., av­šak po do­ka­zo­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­vam dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok je tre­ba prek­va­li­fi­ko­vať na zlo­čin pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. Dopl­nil, že ob­vi­ne­ný na­pa­dol poš­ko­de­né­ho v pod­sta­te bez aké­ho­koľ­vek dô­vo­du zá­ker­ne zbo­ku tak, že ob­vi­ne­ný bol mi­mo je­ho zor­né­ho uh­la, a pre­to sa ani ne­mal mož­nosť brá­niť. Útok bol ve­de­ný ta­kou in­ten­zi­tou, že poš­ko­de­ný spa­dol a ná­ra­zom na tvr­dú pod­lož­ku utr­pel zra­ne­nia, kto­ré u ne­ho viac­ná­sob­ne v zmys­le § 123 ods. 3 písm. d), e), i), ods. 4 Tr. zák. napl­ni­li zna­ky ťaž­kej uj­my na zdra­ví. Bol to­ho ná­zo­ru, že ob­vi­ne­ný s oh­ľa­dom na svo­ju tres­tnú mi­nu­losť, ako aj s oh­ľa­dom na to, že v mi­nu­los­ti sa za­obe­ral tré­nin­gom bo­jo­vých ume­ní, mu­sel byť uz­ro­zu­me­ný s tým, že ak ta­kým­to spô­so­bom a ta­kou in­ten­zi­tou zo­za­du, resp. zbo­ku za­úto­čí na nič ne­tu­šia­ce­ho poš­ko­de­né­ho do hla­vy, po­tom ten­to z vý­šky 185 - 190 cm spad­ne na be­tón/as­falt a utr­pí zá­važ­né po­ra­ne­nie hla­vy. K okol­nos­ti pod­ľa § 36 písm. 1) Tr. zák. uvie­dol, že ob­vi­ne­ný sa sí­ce doz­nal a for­mál­ne sku­tok oľu­to­val, av­šak na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ku skut­ku od­mie­tol vy­po­ve­dať, le­bo by mu to spô­so­bo­va­lo dis­kom­fort a je­di­nú ľú­tosť, kto­rú v je­ho pre­ja­ve za­zna­me­nal, bo­la se­ba­ľú­tosť z mož­nej stra­ty vý­hod­né­ho za­mes­tna­nia v prí­pa­de, že mu bu­de ulo­že­ný ne­pod­mie­neč­ný trest.

K pred­met­né­mu vy­jad­re­niu sa 22. ja­nuá­ra 2020 vy­jad­ril ob­vi­ne­ný XXXXX tak, že pro­ku­rá­tor ni­ja­ko re­le­van­tne na­mie­ta­né do vo­la­cie dô­vo­dy nes­po­chyb­nil. To, že si pro­ku­rá­tor „roz­mys­lí“ svo­je vlas­tné práv­ne po­sú­de­nie ža­lo­va­né­ho skut­ku a ten­to navr­hne prek­va­li­fi­ko­vať, ne­mô­že za­kla­dať le­gi­tím­nu mož­nosť obí­de­nia § 284 ods. 2 Tr. por. Aj z toh­to je­ho vy­jad­re­nia je pre­to ba­da­teľ­né, že vo ve­ci doš­lo k flag­ran­tné­mu pro­ces­né­mu po­chy­be­niu, kto­ré nie je mož­né zho­jiť.

K do­vo­la­niu, ako aj k vy­jad­re­niam sa už žiad­na zo strán ďa­lej ne­vy­jad­ri­la.

Dňa 16. ja­nuá­ra 2020 bol spi­so­vý ma­te­riál spo­lu s do­vo­la­ním ob­vi­ne­né­ho XXXXX riad­ne pred­lo­že­ný Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) na roz­hod­nu­tie. Nás­led­ne naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) pred­bež­ne pres­kú­mal do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho i pred­lo­že­ný spi­so­vý ma­te­riál a zis­til, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por.], bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.], pros­tred­níc­tvom zvo­le­né­ho ob­haj­cu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zá­kon­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zá­ro­veň ale zis­til aj to, že po­da­né do­vo­la­nie je pot­reb­né od­miet­nuť na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, le­bo je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

Kdo­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že pos­tup kraj­ské­ho sú­du, kto­rý pred­chá­dzal vy­da­niu na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku bol jed­noz­nač­ne v roz­po­re s § 284 ods. 2 Tr. por., kto­rý sú­du (pod­ľa § 298 Tr. por. aj sú­du od­vo­la­cie­mu) uk­la­dá ob­ža­lo­va­né­ho vop­red upo­zor­niť na prí­pad­nú prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku v po­rov­na­ní s ob­ža­lo­bou. I na­priek to­mu, že kraj­ský súd uve­de­ným spô­so­bom ne­pos­tu­po­val a ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho op­ro­ti ob­ža­lo­be, ako aj roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa prek­va­li­fi­ko­val z § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. na § 155 ods. 1 Tr. zák., k zá­sad­né­mu po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. ne­doš­lo (č. 1. 244, 396, 479).

Úče­lom § 284 ods. 2 Tr. por. (ob­dob­ne aj § 206 ods. 6 Tr. por., § 234 ods. 2 Tr. por. a § 244 ods. 2 Tr. por.) je to­tiž vy­tvo­riť ob­ha­jo­be pro­ces­ný pries­tor, aby moh­la v ce­lej šír­ke up­lat­niť svo­je prá­va a z nich hlav­ne prá­vo vy­jad­riť sa ku všet­kým sku­toč­nos­tiam, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu, k dô­ka­zom o nich, uvá­dzať okol­nos­ti, navr­ho­vať, pred­kla­dať a ob­sta­rá­vať dô­ka­zy slú­žia­ce na je­ho ob­ha­jo­bu, vy­po­čú­vať sved­kov, kto­rých navr­hol atď. (§ 34 ods. 1 Tr. por.). Zjed­no­du­še­ne, pred­met­né us­ta­no­ve­nie má chrá­niť ob­ža­lo­va­né­ho pred ta­kým prek­va­pi­vým od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom, kto­rý je - či už čias­toč­ne ale­bo úpl­ne, za­lo­že­ný na okol­nos­tiach, kto­ré sa z poh­ľa­du pro­ku­rá­to­rom zvo­le­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie ne­ja­vi­li byť re­le­van­tné, a pre­to vo vzťa­hu k nim ani ne­bo­la ve­de­ná ob­ha­jo­ba.

K to­mu­to ale v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ne­doš­lo; naj­vyš­ší súd upo­zor­ňu­je, že návrh na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie pro­ku­rá­tor pred­nie­sol na tre­ťom hlav­nom po­jed­ná­va­ní 5. mar­ca 2019, keď pou­ká­zal (hlav­ne) na me­dzi­ča­som us­tá­le­ný pres­ný opis okol­nos­tí spá­cha­né­ho skut­ku (č. 1. 370). Na šies­tom hlav­nom po­jed­ná­va­ní 11. jú­na 2019 bol vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok [pozn. kto­rý bol eš­te v sú­la­de s pô­vod­ným ob­ža­lob­ným návr­hom za­lo­že­ný na práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.], pro­ti kto­ré­mu po­dal pro­ku­rá­tor 12. jú­na 2019 od­vo­la­nie, kto­ré - vrá­ta­ne pod­rob­né­ho od­ôvod­ne­nia z 24. jú­na 2019, bo­lo ob­vi­ne­né­mu aje­ho ob­haj­co­vi do­ru­če­né 29., resp. 24. jú­la 2019 (č. 1. 392, 414, 420, 424). Sprís­ne­nia práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku sa do­ža­do­va­la aj pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Nit­ra na ve­rej­nom za­sad­nu­tí kraj­ské­ho sú­du z 8. ok­tób­ra 2019 (č. 1. 471 - 472). Za tých­to okol­nos­tí v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no tvr­diť, že by vy­hlá­se­niu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia „nič ne­sig­na­li­zo­va­lo“, resp. že by ob­ha­jo­ba s ta­kou­to (prís­nej­šou) al­ter­na­tí­vou po­su­dzo­va­nia skut­ku ne­moh­la po­čí­tať (k to­mu viď úva­hy z roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Mat­tei pro­ti Fran­cúz­sku z 19. de­cem­bra 2006, č. 34043/02; § 36). Nao­pak, keď­že pod­sta­ta od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra (ako kto­rej­koľ­vek inej pro­ces­nej stra­ny) vždy spo­čí­va v je­ho ne­súh­la­se so skut­ko­vý­mi ale­bo práv­ny­mi zá­ver­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa, bo­lo by príl­iš for­ma­lis­tic­ké, ak by do­vo­la­cí súd skon­šta­to­val zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu len pre­to, že od­vo­la­cí súd ob­vi­ne­né­ho neu­po­zor­nil, že od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra (v čas­ti, tý­ka­jú­cej sa prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie) vlas­tne mô­že vy­ho­vieť. Uve­de­né pla­tí o to viac, že ob­ha­jo­ba ne­ma­la k dis­po­zí­cii len päť pra­cov­ných dní, aby sa na prí­pad­nú zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie moh­la prip­ra­viť (dru­há ve­ta § 284 ods. 2 Tr. por.), ale k dis­po­zí­cii ma­la viac ako se­dem me­sia­cov (k to­mu viď práv­ne úva­hy z roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Khat­cha­dourian­pro­ti Bel­gic­ku z 12. ja­nuá­ra 2010, č. 22738/08).

Ten­to ča­so­vý pries­tor ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca aj vy­užil, keď ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra už v prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia z 5. mar­ca 2019, po­čas zá­ve­reč­nej re­či zo 6. jú­na 2019, ale aj pria­mo na ve­rej­nom za­sad­nu­tí z 8. ok­tób­ra 2019 ak­tív­ne roz­po­ro­val, ar­gu­men­tu­júc, že ne­mo­hol pred­sa pred­pok­la­dať, že poš­ko­de­ný spad­ne tak neš­ťas­tne, že to bu­de mať za nás­le­dok ťaž­kú uj­mu na zdra­ví (č. 1. 371, 390, 472). Aj sa­mot­ný ob­vi­ne­ný sa v príp­rav­nom ko­na­ní, ako aj v ko­na­ní pred sú­dom vy­jad­ro­val v tom zmys­le, že poš­ko­de­né­mu ta­ké­to zra­ne­nia spô­so­biť nech­cel (č. 1. 50, 293), do­kon­ca do ko­na­nia pred­lo­žil od­bor­né vy­jad­re­nie MUDr. V. M. (č. 1. 301 - 320), v kto­rom aj ich sa­mot­nú exis­ten­ciu spo­chyb­nil (pozn. v tom­to sme­re ob­ha­jo­ba avi­zo­va­la, že pred­lo­ží aj zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý ale na­po­kon ne­do­da­la; č. 1. 370 - 371, 388). Po­pí­sa­né okol­nos­ti jed­noz­nač­ne nas­ved­ču­jú to­mu, že ob­ha­jo­ba ma­la čas a pries­tor, aby sa s „hro­zia­cou zme­nou práv­nej kva­li­fi­ká­cie“ vy­spo­ria­da­la a v tom­to sme­re aj pod­ni­ka­la kon­krét­ne kro­ky, keď sa k tej­to zme­ne vy­jad­ro­va­la, pred­kla­da­la dô­ka­zy, vy­po­čú­va­la sved­kov atď. (č. 1. 294, 296), (pozn. v roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Tsag­ga­ra­kis pro­ti Gréc­ku z 10. sep­tem­bra 2009, č. 45136/06, súd zob­ral do úva­hy hlav­ne to, že ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie rea­go­vať eš­te po­čas od­vo­la­cie­ho ko­na­nia). Na­po­kon ob­ha­jo­ba sa opa­ko­va­ne - a to aj v ča­se, keď jej bo­li zná­me úva­hy pro­ku­rá­to­ra, vy­jad­ri­la, že ne­má návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia (č. 1. 389, 472).

S uve­de­ným po­tom sú­vi­sí aj otáz­ka nep­riz­na­nia okol­nos­ti pod­ľa § 36 písm. 1) Tr. zák.; do­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že pre za­po­čí­ta­nie tej­to okol­nos­ti sa vy­ža­du­je priz­na­nie úpl­né, tý­ka­jú­ce sa všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom sú­dom pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie (R 15/2015). Ak te­da kraj­ský súd vo svet­le vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia zme­nil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (čo, ako bo­lo vy­svet­le­né vy­ššie, ob­ha­jo­ba moh­la a ma­la pre­zu­mo­vať) a priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho sa ne­tý­ka­lo sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, po­tom súd pos­tu­po­val správ­ne, keď tú­to po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť vy­lú­čil. Roz­hod­ným pre po­sú­de­nie „úpl­nos­ti“ priz­na­nia pá­cha­te­ľa nie je to­tiž sku­tok tak, ako si ho v príp­rav­nom ko­na­ní us­tá­li­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­nám, ale tak ako si ho prá­vop­lat­ne (sa­moz­rej­me, s reš­pek­to­va­ním zá­sa­dy za­cho­va­nia to­tož­nos­ti skut­ku), na pod­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia us­tá­li­li sú­dy. V opač­nom prí­pa­de by bo­lo mož­né tú­to okol­nosť priz­nať nap­rík­lad aj pá­cha­te­ľo­vi, kto­rý sa doz­nal a oľu­to­val, že poš­ko­de­né­ho ok­ra­dol, ho­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní by vy­šlo naj­avo, že v úmys­le zmoc­niť sa je­ho ve­ci pou­žil aj ná­si­lie, a te­da v sku­toč­nos­ti ho olú­pil.

Po­kiaľ ide o vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho, že po­pí­sa­ným pos­tu­pom kraj­ské­ho sú­du mu bo­la od­ňa­tá mož­nosť sa ku skut­ku priz­nať a úp­rim­ne ho oľu­to­vať, naj­vyš­ší súd (nie­len) vo svet­le pro­ku­rá­to­rom uvá­dza­ných ná­mie­tok (ob­vi­ne­ný sa poš­ko­de­né­mu do dneš­né­ho dňa neos­pra­vedl­nil, ani ne­vy­ko­nal žiad­ne iné kro­ky, kto­ré by nás­led­ky spô­so­be­né­ho tres­tné­ho či­nu moh­li zmier­niť, v ko­na­ní sa vy­jad­ro­val ali­bis­tic­ky, keď sa na jed­nej stra­ne ku skut­ku for­mál­ne doz­ná­val a ľu­to­val ho a na stra­ne dru­hej ne­dal vy­hlá­se­nie pod­ľa § 257 Tr. por., vo vý­po­ve­diach uvá­dzal, že bol vy­pro­vo­ko­va­ný, bit­ku za­čal poš­ko­de­ný, len sa brá­nil a poš­ko­de­né­mu ani ne­bo­la spô­so­be­ná ta­ká ťaž­ká uj­ma na zdra­ví, ako sa uvá­dza; č. 1. 292, 293, 296, 472), po­va­žu­je ten­to ar­gu­ment za vy­slo­ve­nú špe­ku­lá­ciu. Ob­vi­ne­ný sa ke­dy­koľ­vek v prie­be­hu príp­rav­né­ho, ako aj súd­ne­ho ko­na­nia mo­hol ku skut­ku (tak, ako sa nao­zaj od­oh­ral) priz­nať a úp­rim­ne ho oľu­to­vať, a to aj po tom, ako pro­ku­rá­tor za­čal ak­tív­ne pre­sa­dzo­vať zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Ak tak neu­či­nil a z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­li čias­toč­ne od­liš­né skut­ko­vé zá­ve­ry, kto­ré sa pre­ta­vi­li do prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, po­tom tú­to okol­nosť ne­mož­no hod­no­tiť ako po­chy­be­nie sú­dov.

Ok­rem to­ho me­dzi sa­mot­nou vý­škou tres­tu a ne/priz­na­ním okol­nos­ti pod­ľa § 36 písm. 1) Tr. zák. neexis­tu­je pria­ma prí­čin­ná sú­vis­losť (pozn. k to­mu viď aj § 371 ods. 5 Tr. por.). Keď­že trest, kto­rý bol ob­vi­ne­né­mu XXXXX ulo­že­ný, zod­po­ve­dá tres­tnej sadz­be za zlo­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a na je­ho cel­ko­vú vý­me­ru ma­li pod­ľa § 34 anasl. Tr. zák. vplyv aj mno­hé iné okol­nos­ti (pozn. roz­mer in­di­vi­duál­nej a ge­ne­rál­nej pre­ven­cie, re­so­cia­li­zač­ná fun­kcia, mo­rál­ne od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa, spô­sob spá­chania či­nu a je­ho nás­le­dok, za­vi­ne­nie, poh­nút­ka, oso­ba pá­cha­te­ľa, je­ho po­me­ry a mož­nosť náp­ra­vy atď.), úva­hy o tom, že v prí­pa­de za­po­čí­ta­nia okol­nos­ti pod­ľa § 36 písm. 1) Tr. zák. (kto­ré, ako bo­lo naz­na­če­né vy­ššie, sú nep­res­ved­či­vé tak vo vzťa­hu k priz­na­niu, ako aj vo vzťa­hu k vy­jad­re­nej ľú­tos­ti) by mu bol ulo­že­ný niž­ší trest, ma­jú len hypo­te­tic­ký cha­rak­ter. Na pod­kla­de tých­to sku­toč­nos­tí do­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že v pos­tu­pe kraj­ské­ho sú­du sí­ce doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu, ale to­to - s oh­ľa­dom na vy­ššie po­pí­sa­né okol­nos­ti, ne­ma­lo cha­rak­ter zá­sad­né­ho po­ru­še­nia.

K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. naj­vyš­ší súd v pr­vom ra­de upo­zor­ňu­je, že pri po­su­dzo­va­ní op­ráv­ne­nos­ti tvr­de­nia o je­ho exis­ten­cii je do­vo­la­cí súd vždy via­za­ný ko­neč­ným skut­ko­vým zis­te­ním, kto­ré vo ve­ci uro­bi­li sú­dy pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa, te­da dô­vo­dom do­vo­la­nia ne­mô­žu byť nes­práv­ne skut­ko­vé zis­te­nia. Do­vo­la­cí súd skut­ko­vé zis­te­nia uro­be­né súd­mi pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa ne­mô­že ani me­niť, ani dopĺňať. Inak po­ve­da­né, vo vzťa­hu ku skut­ko­vé­mu sta­vu zis­te­né­mu súd­mi pr­vé­ho prí­pad­ne dru­hé­ho stup­ňa, vy­jad­re­né­mu v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku, mô­že ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní up­lat­ňo­vať len ná­miet­ky práv­ne­ho cha­rak­te­ru, nik­dy nie ná­miet­ky skut­ko­vé. Za skut­ko­vé sa pri­tom po­va­žu­jú tie ná­miet­ky, kto­ré sme­ru­jú pro­ti skut­ko­vým zis­te­niam sú­dov, pro­ti roz­sa­hu vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, prí­pad­ne pro­ti hod­no­te­niu dô­ka­zov súd­mi oboch stup­ňov. Do­vo­la­cí súd ne­mô­že po­su­dzo­vať správ­nosť a úpl­nosť skut­ko­vých zis­te­ní aj pre­to, že nie je op­ráv­ne­ný bez ďal­šie­ho pre­hod­no­co­vať vy­ko­na­né dô­ka­zy bez to­ho, aby ich mo­hol v ko­na­ní o do­vo­la­ní sám vy­ko­ná­vať. Ťažis­ko do­ka­zo­va­nia je v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a je­ho skut­ko­vé zá­ve­ry mô­že dopl­ňo­vať, ale­bo ko­ri­go­vať len od­vo­la­cí súd. Do­vo­la­cí súd nie je mož­né chá­pať ako tre­tiu „od­vo­la­ciu“ in­štan­ciu za­me­ra­nú k pres­kú­ma­niu roz­hod­nu­tí sú­du dru­hé­ho stup­ňa.

Na pod­kla­de toh­to do­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že skut­ko­vá ve­ta na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku zod­po­ve­dá zvo­le­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. (pod­ľa skut­ko­vej ve­ty ob­vi­ne­ný k poš­ko­de­né­mu „pris­tú­pil zo stra­ny a päs­ťou ho ud­rel veľ­kou in­ten­zi­tou do ob­las­ti tvá­re...“, pri­čom poš­ko­de­ný pri­šiel o čuch, má poš­ko­de­ný mo­zog a od 5. no­vem­bra 2017 do 28. feb­ruára 2018 bol zá­važ­ným spô­so­bom ob­me­dze­ný na ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta) a úva­hy, kto­ré ob­vi­ne­ný XXXXX v tom­to sme­re pre­dos­tie­ra (pozn. hlav­ne o tom, že ne­mo­hol pred­pok­la­dať ako poš­ko­de­ný do­pad­ne na zem a ten­to je­ho úmy­sel ne­mož­no vy­vo­diť ani s oh­ľa­dom na to, že v mi­nu­los­ti ab­sol­vo­val tré­ning bo­jo­vých ume­ní, resp. že už v mi­nu­los­ti sa do­pus­til ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti), sa tý­ka­jú hod­no­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu, do kto­ré­ho do­vo­la­cí súd s oh­ľa­dom na § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. časť za bod­ko­čiar­kou za­sa­ho­vať ne­mô­že.

 

I na­priek to­mu naj­vyš­ší súd len kvô­li úpl­nos­ti do­dá­va, že roz­hod­nu­tia, na kto­ré pou­ka­zu­je, sú za­lo­že­né na čias­toč­ne od­liš­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach. V tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v Tr­na­ve pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho ud­rel ot­vo­re­nou dla­ňou do tvá­re, aby ten­to nás­led­ne spa­dol na zem a zlo­mil si čle­nok, v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Kraj­skom sú­de vPre­šo­ve ne­doš­lo k spô­so­be­niu ťaž­kej uj­my na zdra­ví tak, ako to pred­pok­la­dá § 123 ods. 4 Tr. zák., v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v Nit­re iš­lo tak­tiež „len“ o úder dla­ňou (pozn. zo skut­ku tiež ne­vyp­lý­va, že by útok mal byť ve­de­ný zo stra­ny, ako v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de), a na­po­kon v prí­pa­de ko­na­nia ve­de­né­ho na Kraj­skom sú­de v Ko­ši­ciach poš­ko­de­ný bol v ča­se spá­chania skut­ku v sta­ve ťaž­kej opi­tos­ti - cca 3,6 %o a po úde­re hla­vou na­ra­zil na hra­nu scho­du.

Na zá­kla­de tých­to sku­toč­nos­tí naj­vyš­ší súd dos­pel k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ným XXXXX up­lat­ne­né do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. neob­sto­ja, a pre­to je­ho do­vo­la­nie na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí pos­tu­pom pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. od­mie­tol.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

 

Diskusia