npor. JUDr. Miroslav Srholec – vyšetrovateľ PZ
Vyšetrovateľ v trestnom konaní - doplnenie
Rozsudok vz. meritórne rozhodnutie OČTK
V predošlom polemickom-provokatívnom článku[1] autor otvoril tému pôsobnosti a zodpovednosti vyšetrovateľa v trestnom konaní. Na základe dopytovaných otázok sa autor rozhodol pre doplnenie svojej argumentácie. Keďže sa oblasť otázok obmedzila na oblasť kvality a rozsahu právnych odôvodnení rozhodnutí vyšetrovateľa, autor nadviaže práve na uvedenú oblasť.
Špecificky, pre oblasť právneho posúdenia vznesenia obvinenia zo strany vyšetrovateľa, už autor publikoval inde[2], preto bude pokračovať v prezentácií právneho obsahu pri iných rozhodnutiach vyšetrovateľa v trestnom konaní.
Ako už autor naznačil v predchádzajúcom článku, primárnym príspevkom vyšetrovateľa v trestnom konaní je riadne ozrejmenie veci. Rozsah tohto ozrejmenia je samozrejme veľmi rozdielny pri jednotlivých skutkoch, trestnej činnostia dokonca aj pri jednotlivých fázach trestného konania[3]. Tak ako je rozsah ozrejmovania rozdielny pri náročnej ekonomickej trestnej činnosti či jednoduchej majetkovej kriminalite, tak možno uviesť, že rozdiely možno badať aj v rozsahu preverovania jednotlivých trestných činov v rámci trestného konania, napr. pred začatím trestného stíhania, po začatí trestného stíhania, po vznesení obvinenia a pod.
V spomínanom článku[4] autor proti sebe postavil uznesenie o vznesení obvinenia a obžalobu a to aj z hľadiska obsahu a rozsahu právnej argumentácie. V nadväznosti na tento postup autor proti sebe postaví rozsudok a meritórne rozhodnutie OČTK, špecificky uznesenie o zastavení trestného stíhania zo strany vyšetrovateľa (teda pred vznesením obvinenia).
Aby autor neduplikoval svoju argumentáciu, a zároveň nadviazal na prezentované postoje, začneme hneď poukazom na ustanovenie, § 162 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého je rozhodovanie rozsudkom vyhradené výlučne do kompetencií súdu. Podľa § 168 Trestného poriadku:„rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“ Toto pomerne hutné zhrnutie je súborom požiadaviek na súdne odôvodnenie meritórnych rozhodnutí.
V trestnom konaní sú orgánmi činnými v trestnom konaní vydávané aj iné meritórne rozhodnutia proti ktorým, najmä právni zástupcovia využívajú zákonné prostriedky napr. § 185 ods. 2 Trestného poriadku (sťažnosti proti rozhodnutiu policajta). Autor uznáva kreatívny prístup advokátov, ktorí v trestnom konaní „lišiacky“ presvedčili alebo využili neznalosť orgánov činných v trestnom konaní o analógií medzi rozhodnutiami súdov a rozhodnutiami OČTK. Nie len advokácia požaduje aby sa vyšetrovatelia vo svojich odôvodneniach „do špiku kosti“ ozrejmovali všetky nejasnosti, rozdielnosti, vlastné postupy či podávali rozsiahle právne analýzy a to najmä pod ľúbivými heslami ako zákonnosť, preskúmateľnosť či odôvodnenosť rozhodnutia policajta[5].
Autor nadviaže na publikované postrehy a uvedie, že napr. v prípade zastavenia trestného konania, vyšetrovateľ vydáva uznesenie podľa § 215 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku, avšak napriek skutočnosti, že obsahovú osnovu uznesenia stanovil aj laikom zrozumiteľne zákonodarca ustanovením § 176 ods. 1 Trestného poriadku a z hľadiska autorovho výkladu aj pochopiteľne určil náležitosti odôvodnenia meritórneho rozhodnutia zo strany vyšetrovateľa ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré na vyšetrovateľa kladie nároky, teda že: „v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti“, v praxi permanentne dochádza k problematickému výkladu.
Čitateľ nemusí byť právnik, aby pochopil rozdiel medzi odôvodnením napr. spomínaného uznesenia o zastavení trestného konania a rozsudkom. Právnik by už ale mohol vedieť, že analogický výklad právnej normy je medzi striktnými právnyminormami vylúčený, nakoľko analógia dotvára len „hluché“ miesta právnej úpravy. Právnici taktiež vedia, že štandardnými výkladovými metódami nie je možné prenášať kompetencie, povinnosti či oprávnenia bez zákonného splnomocnenia z jedného orgánu (v tomto prípade nezávislého súdu) na iný orgán (OČTK).
Často sa tak stáva, že uznesenia vyšetrovateľov sú napádané či dokonca rušené z dôvodu, že vyšetrovateľ rozsahovo nedostatočne resp. vôbec neodôvodnil napr. ako sa vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazovatď..
Autor taktiež v predošlom článku spomenul, že prokurátor je právnym garantom trestného konania a on je ten, kto do trestného konania vnáša skutočnú právnu úroveň. Táto úroveň by mala byť jasne badateľná v o ligu kvalitnejšom odvodňovaní, napr. zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 TP, teda v prípadoch, keď prokurátor zastavuje trestné stíhanie vo veci sám, teda v prípadoch, kde bolo v trestnej veci vznesené obvinenie. Možno dôvodiť, že ustanovením § 215 ods. 1 TP zákonodarca doslova požaduje, aby bola kvalita trestného konania pri zastavení trestného stíhania po vznesení obvinenia vyššia. V praxi však prokuratúra elegantnejšie zruší uznesenie o vznesení obvinenia z dôvodu napr. nezákonnosti či predčasnosti a následne vydá pokyn na zastavenie trestného stíhania, pričom kvalitu právnych úvah znovu nesie vyšetrovateľ teda osoba, ktorá v zásade nemá do trestného konania vnášať právny prvok ale „kriminalistickú úroveň“.
Na druhej strane sú sťažnosťami zo strany oprávnených napádané aj také skutočnosti, ako napr. jednotlivé nevysporiadanie sa so základnými zásadami trestného konania podľa § 2 Trestného poriadku, nedostatočné odôvodnenie § 119 Trestného poriadku či všetkých ustanovení § 201 Trestného poriadku, ako „samozrejmú“ súčasť odôvodnenia meritórneho rozhodnutia vyšetrovateľa. Autor samozrejme netvrdí, že uvedené ustanovenia sú z odôvodnenia anblock vylúčené, ale samé o sebe sú podstatnou náležitosťou trestného konania ako takého, avšak ani zákonodarca nepredpokladá ich rigidnú prítomnosť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia.
Autor vec vníma tak, že v prípade, ak na vyšetrovateľov kladieme nároky, ktoré kladie zákonodarca jedine na súd, automaticky dôjdeme k určitému stupňu klamania. Úloha vyšetrovateľa a jeho pôsobnosť v trestnom konaní sú totiž v porovnaní so súdom diametrálne odlišné, avšak v niektorýchčinnostiach sa čiastočne prekrývajú napr. v problematike vydávania či odôvodňovania meritórnych rozhodnutí,pričom pre správne pochopenie rozdielnostíje nevyhnutné posudzovať ich v rámci systematiky trestného práva, pôsobnosti, kompetencie a najmä úloh príslušného orgánu v trestnom konaní. Strata zreteľa z týchto požiadaviek vedie k zbytočným pocitom nespokojnosti či nedostatočnej kvality na strane PZ (čo však nie je vždy neodôvodnený pocit) a k nesprávnemu výkladu práva.
V súvislosti s „lišiackymi“ aktivitami advokácie, možnov krátkosti uviesť, aj ďalší prípad. Autor v inom článku poukázal na dobehnutie GP vydaním pokynu ohľadne tzv. biancostažností[6]. Aj v tejto súvislosti autor dá do pozornosti postup nie len advokácie, ktorým oprávnení podávajú proti príslušnému rozhodnutiu vyšetrovateľa sťažnosť, avšak jej odôvodnenie podmieňujú doručením spisového materiálu. De facto tak dochádza k umelému predlžovaniu zákonnej lehoty a to z pohľadu autora neodôvodnene. Ustanovenie § 185 Trestného poriadku týkajúce sa sťažností totiž podľa autora dostatočne zrozumiteľne určuje, že ( §185 ods. 1 TP) sťažnosť je opravným prostriedkom proti uzneseniu a nie proti spisu resp. vedeniu trestného konania ako takého. Dokonca aj ustanovenie § 189 TP hovorí pri dôvodoch sťažnosti najmä o nedostatkoch uznesenia a nie trestného konania či trestného spisu[7]. Z pohľadu autora je preto podmieňovania podania odôvodňovania sťažností až po doručení spisového materiálu bez právnej opory a sťažnosť je potrebné vyhodnotiť na škodu osoby, ktorá nesprávne uplatní svoje oprávnenia. Autor podotýka, že napr. obvinený, obhajca, poškodený atď. majú právo na nahliadnutie do spisu (§ 69 TP) avšak toto právo nemá nič spoločné s konaním o sťažnosti voči uzneseniu. Teoreticky by žiadosť o vyhotovenie kópie mohla slúžiť ako podklad k žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 TP avšak to nemá s konaním o podaní sťažnosti proti uzneseniu, taktiež nič spoločné.
Autor samozrejme uvedeným poznámkami nemá nič proti kreatívnemu postupu zo strany advokácie, ktorá v rámci zákonných možnosti len maximálne využíva právny priestor na prospech svojich klientov. Uvedený postup je ich právom a taktiež ich povinnosťou. Advokácia dbá na to, aby činnosť OČTK nevybočovala z hraníc práva na ujmu klientov. Jedným dychom však treba dodať, že OČTK sú v trestnom konaní jednak oprávnené ale aj povinné poskytnúť advokácií, len zákonný rámec.Zákonnosť trestného konania sa upevňuje dodržiavaním zákona a jeho vhodným výkladom a nie,(hoci) úprimnou snahou byť pápežskejší ako pápež.
Aby autor zhutnil predkladanú predstavu o rozsahu právnych úvah z pohľadu vyšetrovateľa je potrebné uviesť, že zákonná požiadavka je určená striktne a to tak, aby bolo z právnej úvahy vyšetrovateľa pri meritórnom rozhodnutí jasné, že boli splnené nároky vyplývajúce z ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku, a teda že vyšetrovateľ uvedie právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Toto „minimálne penzum“ možno regulárnymi požiadavkami s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho konania navyšovať aj extenzívnejšími výkladovými postupmi, avšak len za predpokladu, akceptácie úloh a činnosti vyšetrovateľa v trestnom konaní, druhom trestného činu v ktorom sa vedie trestné konanie, fázou trestného konania v ktorej sa dané rozhodnutie prijíma a teda odôvodňuje, aby tak editor udržal zákonnosť svojho rozhodnutia. Vyšetrovateľ a orgány činné v trestnom konaní nie sú z povahy veci ani oprávnené vychádzať v ústrety advokácií tam, kde im nevychádza v ústrety ani súd[8]. Z pohľadu autora, napr. odôvodňovanie rozhodnutia o odmietnutí trestného konania na úrovni vysporiadania sa s každým návrhom „obhajoby“, odôvodňovaním prípadného nevykonania návrhov či rozsiahlych právnych posúdení veci samotnej s odvolávaním na judikatúru a pod. jenajmä v jednoduchších prípadoch neodôvodnený nadkompetenčný počin a možno ho považovať za zbytočný nadštandard vyšetrovateľa, ktorý je v konečnom dôsledku terčom samotných sťažností[9]. Kvalita trestného konania sa jednoducho nemeria úspešnosťou opravných prostriedkov či „akademickou“ kvalitou právnych odôvodnení úplne „odfláknutého“ vyšetrovania.
[5] Autor len zdôrazňuje, že spomínané nároky sú imanentnou súčasťou každého zákonného rozhodnutia, avšak v právnom štáte musí mať každá obdobná požiadavka či nárok jasne vymedzený priestor a nemožno ho vykladať tak, že sa doň zmestí „vždy a všetko“.
[6]http://www.pravnelisty.sk/clanky/a697-par-poznamok-k-bianco-staznostiam-v-trestnom-konani ; http://www.pravnelisty.sk/clanky/a692-bianco-staznost-proti-uzneseniu-v-trestnom-konani ; http://www.pravnelisty.sk/clanky/a693-este-raz-k-bianco-staznosti-v-trestnom-konani
[7] Samozrejme, pri ustanovení § 189 ods. 1 písm. c) TP možno extenzívnym výkladom dôjsť k názoru, že sťažnosť smeruje aj voči konaniu ako takému a teda nie len voči samotnému uzneseniu. Pri aplikácií takto širokého výkladu by de facto vznikla povinnosť OČTK doručovať spolu s rozhodnutím aj kópiu spisu, aby tak OČTK netajil „porušovanie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo“, čo je samozrejme nezmysel. Ustanovenie § 189 ods. 1 písm. c) TP podľa názoru autora, bez relevantného zdôvodnenia (ktoré má obsahovať sťažnosť) nepredstavuje dôvod, dokonca ani zákon ho nepredpokladá, k predĺženiu lehoty resp. podmienenie plynutia lehoty či dôvodov sťažnosti. Z pohľadu autora, ustanovenie § 189 ods. 1 písm. c) TP je možné podať proti vadnému uzneseniu, avšak predmetom preskúmania má byť samotná vada a nie iniciácia preskúmavania spisového materiálu po vydaní daného uznesenia. Autor samozrejme netvrdí, že sťažovateľ nemá právo dožadovať sa preskúmavania záverov napádaného rozhodnutia ktorému predchádzali procesné chyby, ale len toľko, že samotné náležitosti sťažnosti nemožno podmieňovať doručením spisového materiálu.
[8]II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04 „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ...“
[9]Autor poukazuje na skutočnosť, že v niektorých meritórnych uzneseniach vyšetrovateľovsú náležitosti, ktoré tam de jure nepatria, avšak ich prítomnosť v odôvodnení si v rôznej forme presadzujú napr. oznamovatelia (napr. výsluchom) avšak podstatné náležitosti zákonného rozhodnutia chýbajú, sú nejednoznačné, nelogické, či vyslovene nevhodné.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.