Trestný čin prekrúcania (ohýbania) práva

 

                                    Trestný čin prekrúcania (ohýbania) práva

Programové vyhlásenie vlády SR, okrem iného, uvádza, že vláda zváži zavedenie trestného činu ohýbania práva do Trestného zákona a to podľa vzoru nemeckej právnej úpravy.

Nezaškodí preto, pozrieť sa aspoň v stručnosti na úpravu a výklad tohto trestného činu v Spolkovej republike Nemecko a zamyslieť sa nielen nad tým, aké sú možné úskalia definovania tohto trestného činu, respektíve jeho dokazovania, ale aj nad tým, či je zavedenie tohto trestného činu do Trestného zákona Slovenskej republiky nevyhnutné a či konania, ktoré má pokrývať, nie sú postihnuteľné už aj existujúcimi trestnými činmi.

Pokiaľ ide o názov tohto trestného činu tak možno hovoriť o prekrucovaní (prekrúcaní, prekrútení) práva, či ohýbaní práva, avšak v právnych podmienkach Slovenskej republiky by bol zrejme najvýstižnejším názvom trestný čin zneužitia práva alebo trestný čin zneužitia zákona.

Podľa § 339 trestného zákona Spolkovej republiky Nemecko sa trestného činu prekrúcania práva (Rechtsbeugung) dopustí sudca, iná úradná osoba alebo zmierovací sudca, ktorý sa pri pojednávaní alebo rozhodovaní v právnej veci (vo veci práva) dopustí prekrúcania (ohýbania) práva (zneužitia zákona) v prospech alebo na ujmu inej strany (zvýhodňuje alebo poškodzuje niekoho koho sa jeho konanie, či rozhodnutie dotýka) s tým, že trestná sadzba trestu odňatia slobody je vo výmere od jedného roku do päť rokov.

Objektom tohto trestného činu je ochrana výkonu spravodlivosti, či záujem na riadnom uplatňovaní (výklade) právnych noriem štátu a to nielen v súlade s ich jazykovým vyjadrením, ale aj v súlade s ich významom (obsahom), či účelom.

Subjekt trestného činu prekrúcania práva

Z definície trestného činu prekrúcania práva možno zistiť, že sa netýka iba konania a rozhodovania sudcov, ale týka sa fakticky rozhodovania verejných činiteľov (napríklad aj prokurátora), ako aj iných osôb, ktoré môžu vykonávať relevantnú rozhodovaciu činnosť v právnych veciach (napríklad rozhodcov rozhodujúcich v rozhodcovskom konaní). Pokiaľ sa teda ministerstvo spravodlivosti nechalo opakovane počuť, že by malo ísť o trestný čin, ktorý by mal výhradne dopadať na rozhodovanie sudcov, tak zostalo nevysvetliteľným prečo by to tak malo byť. V právnych veciach totiž rozhoduje celé spektrum verejných činiteľov, či aj iných osôb a preto, ak by mal byť tento trestný čin zavedený do nášho právneho poriadku, nie je odpostatneným zužovať subjekt tohto trestného činu iba na sudcov. Subjekt tohto trestného činu by mal byť vymedzený tak, že sa ho môže dopustiť akýkoľvek verejný činiteľ (napríklad sudca, prokurátor, policajt, notár, súdny exekútor, primátor, pracovník katastra nehnuteľností s rozhodovacou právomocou, minister, pracovník správcu dane s rozhodovacou právomocou, pomerne široké rozhodovacie právomoci má napríklad aj vyšší súdny úradník a podobne), prípadne aj iné osoby, ktoré nemusia mať nevyhnutne pri rozhodovaní postavenie verejného činiteľa, ale môžu rozhodovať o podstatných právnych otázkach (napríklad rozhodca v rozhodcovskom konaní, či správca konkurznej podstaty).

Páchateľom, či spolupáchateľom trestného činu prekrútenia práva môže byť iba špeciálny subjekt, avšak nie je vylúčené, aby iná osoba bola v postavení účatníka na tomto trestnom čine (napríklad advokát, ktorý úmyselne poskytne sudcovi návod na zjavne nesprávnu aplikáciu právnej normy v prospech jeho klienta, respektíve napríklad oznamovateľ, ktorý po dohode s policajtom uvedie úmyselne nepravdivé informácie o údajnej trestnej činnosti inej osoby, ktoré následne policajt úmyselne využije na vznesenie obvinenia, hoci vie, že trestné oznámenie je lživé, respektíve vie, že doposiaľ nemá žiadne dôkazy o trestnej činnsoti inej osoby).

Trestný čin prekrútenia práva možno spáchať aj nepriamo, t. j. ako tzv. nepriamy páchateľ. Napríklad v senátnej veci predseda senátu úmyselne oklame prísediacich ohľadne podstatných právnych skutočností prejednávaného prípadu, čím ich fakticky ovplyvní tak, že hlasujú za určité rozhodnutie, ktoré sa prieči zákonu, avšak sám predseda senátu hlasuje proti nim, proti ich rozhodnutiu s výsledkom, že zostane prehlasovaný (na stranej jednej predseda senátu hlasoval za zrejmý výklad právnej normy, na strane druhej však nepriamo úmyselne spôsobil, že výsledok rozhodovacieho procesu bol v rozpore s obsahom právnej normy).

(Kolektívny páchateľ) Pokiaľ bude náš zákonodarca koncipovať skutkovú podstatu trestného činu prekrútenia práva, nemal by zabúdať aj na to, že pri verejných činiteľoch môže existovať aj kolektívne rozhodovanie. Typickým je to v prípadoch, keď súd rozhodnuje v senáte (napríklad na odvolacom, či dovolacom súde). Vzhľadom k tomu, že napríkald v trestnom konaní je porada senátu neverejná a o obsahu porady sú účastníci povinní zachovávať mlčanlivosť (ide o zákonom stanovenú povinnosť mlčanlivosti) nebude jednoduchým v trestnom konaní dokazovaním ustáliť kto zo senátu ako hlasoval. Som názoru, že neverejnú poradu senátu treba zachovať (inak zaujímavým problémom je aj to, či možno utajovaným spôsobom vyhotovovať obrazovozvukové nahrávky z porady senatu ako dokazovanie možnej trestnej činnosti členov senátu pri rozhodovaní, nakoľko by sa takýmto spôsobom obchádzala zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti).

Na strane druhej by však bolo vhodným, aby aj v trestnom konaní zákonodarca pristúpil k tomu, že umožní zverejnenie nesúhlasného stanoviska prehlasovaného člena senátu, ktoré by sa doručovalo spoločne s rozhodnutím väčšiny. Takáto zmena právnej úpravy by bola vhodná aj v prípade, ak sa trestný čin prekrútenia práva do našej právnej úpravy vôbec nezavedie (prehlasovaný člen senátu by mal mať právo na zverejnenie svojho disentu).

Objaktívna a subjektívna stránka trestného činu prekrúcania práva

Pokiaľ ide o objektívnu stránku trestného činu prekrúcania práva, tak nemecké znenie skutkovej podstaty tohto trestného činu hovorí, že špeciálny subjekt sa dopustí „prekrúcania (ohýbania) práva (zneužitia zákona). Nemecký Trestný zákon už ďalej nevysvetľuje (ani v náznakoch), čo sa rozumie pod „prekrúcaním práva“, t. j. o čo v skutočnosti ide. Zákonodarca teda použil značne vágny právny pojem, ktorý nie je v zákone bližšie definovaný a výklad tohto pojmu je ponechaný na rozhodovaciu činnosť súdov. Zrejme je zbytočné uvádzať, že výklad neurčitého pojmu „prekrútenia práva“ v zmysle tejto skutkovej podstaty trestného činu je v nemeckej aplikačnej praxi pomerne sporný a právna veda nezriedka napáda výklad tohto pojmu, či jeho zužovanie rozhodovacou činnosťou vrcholových súdov v Spolkovej republike Nemecko.

Vo všeobecnosti možno preto uviesť aspoň niektoré vodítka využívané pri stanovení hraníc výkladu pojmu „prekrútenie práva“.

Ohýbanie (prekrúcanie) práva v zmysle § 339 nemeckého trestného zákona je úmyselné nesprávne vyloženie (uplatnenie) práva verejným činiteľom alebo rozhodcom pri konaní alebo rozhodovaní prípadu (veci) v prospech alebo na úkor inej osoby (ide o tzv. zvrátenú spravodlivosť). 

Podstatným (zásadným) vodítkom tu je, že trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu nemôže byť len porušenie zákona (samé osobe – bez ďalšieho). Tento záver je logický aj v našich právnych podmienkach, nakoľko sám zákonodarca predpokladá, že rozhodovacia činnosť verejných činiteľov môže byť aj chybná, zaťažená nesprávnym postupom, respektíve mylná a preto zákonom upravil celý systém riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré slúžia na nápravu možných skutkových a právnych pochybení pri rozhodovaní. Pokiaľ teda zákonodarca počíta s možnými chybami orgánov aplikujúcich právo pri konaní ako aj pri rozhodovaní a stanovuje spôsob ich možnej nápravy, potom len obyčajné (normálne) porušenie zákona, chybný výklad právnej normy, nesprávne hodnotenie dôkazov, či nedotatočne vykonané dokazovanie, nemôžu, samé osobe, napĺňať znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu a to ani trestného činu prekrútenia práva. Zákonodarca totiž počíta s tým, že aj sudca, či iný verejný činiteľ môže byť osoba omylná, chybujúca a preto za obyčajné omyly, chyby, nesprávne výklady právnej normy nemôže byť vyvodzovaná trestnoprávna zosdovednosť (napríklad ak prokurátor zruší uznesenie policajta postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. ako nezákonné, neznamená to, že bude nutné policajta trestnoprávne stíhať za trestný čin prekrútenia práva, pretože iba porušenie zákona, bez ďalšieho, nie je trestným činom).

Čo je teda to ďalšie, čo by malo pristúpiť k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu zákona, aby už mohlo ísť o testnoprávnu problematiku. Aby mohla byť naplnená skutková podstata trestného činu prekrúcania práva musí ísť, v zmysle nemeckej právnej úpravy, o úmyselné vážne (podstatné) ignorovanie zmyslu (účelu) právnej normy, či jej úplné ignorovanie pri rozhodovaní. K porušeniu zákona, či výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí preto pristúpiť úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, teda vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia ako aj to, že ide o zásadné (podstatné) porušenie výkladu právnej normy, ktoré celkom určite môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa.

Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu prekrútenia práva nebude preto stačiť ani úmyselné nesprávne aplikovanie právnej normy, ak toto pochybenie nie je závažné (podstatné pre rozhodnutie), ale pôjde napríklad iba o úmyselne nesprávny výklad právnej normy v nepodstatnej čiastkovej otázke, ktorá nemala žiadny alebo len zanedbateľný vplyv na celkové rozhodnutie. Nemecká judikatúra uvádza, že o tom, či došlo k podstatnému (zásadnému) porušeniu zákona, sa musí rozhodnúť na podklade celkového posúdenia objektívnych a subjektívnych okolností.

Trestný postih by sa mal preto obmedzovať iba na závažné vedomé pochybenia (úmyselné rozhodovanie proti zmyslu zákona napríklad za využitia irelevantných úvah) motivované snahou zvýhodniť alebo poškodiť adresáta rozhodovania. Podľa nemeckej judikatúry, by mali byť trestnoprávne sankcionovaní len tí páchatelia, ktorí sa úmyselne a v podstatnom smere odvrátia od slov a zmyslu zákona.

Nemecká judikatúra zdôrazňuje, že nestačí napríklad iba absurdný výklad zákona, ale musí zároveň dôjsť aj k vedomému (úmyselnému) znužitiu práva (prekrúteniu práva), teda k zjavnému nesprávanmu uplatňovaniu zákona v tom smere, že neoprávnene zvýhodňuje alebo znevýhodňuje účastníka konania. Verejný činiteľ musí konať úmyselne, vedome nesprávne, musí teda prinajmenšom pripustiť možnosť, že jeho, v konkrétnom prípade, použitý právny názor je nekonzistentný (napríklad nie je rovnaký aký využil v obdobných prípadoch v predchádzajúcich svojich rozhodnutiach a svoju zmenu názoru žiadnym spôsobom neodôvodnil), pričom si zároveň musí byť vedomí zásadného významu prekrúteného výkladu práva. Hrubý nesprávny výklad právnej normy by mohol naznačovať úmyselné zavinenie, avšak nemusí to byť pravidlom (závažné  nesprávne porušenie výkladových pravidiel môže byť aj nedbanlivostné, spôsobené napríklad nevzdelanosťou, či neskúsenosťou verejného činiteľa).

Pokiaľ bude výklad právnej normy sporný, nakoľko samotné znenie zákona bude nejasné, umožňujúce rôzny výklad, a nebude existovať k výkladu takejto spornej právnej normy žiadna ustálená judikatúra, potom chýbné rozhodnutie verejného činiteľa nebude môcť byť nikdy trestnoprávne postihnuteľné, pretože verejný činiteľ musí rozhodnúť aj v takýchto prípadoch, a nie je možné mu vytýkať, že nekoršie rozhodnutie, napríklad nadriadeného orgánu označilo takýto jeho výklad za nesprávny.

Verejný činiteľ teda fakticky úmyselne zneužije konkrétnu právnu normu tak, že použije taký výklad právnej normy, ktorý sa evidentne prieči účelu právnej normy a to s cieľom zvýhodniť alebo poškodiť toho, koho sa rozhodnutie verejného činiteľa môže dotýkať (napríklad sa takto zvýhodní konkrétna strana súdneho sporu alebo v prípravnom konaní osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, strana sporu v rozhodcovskom konaní, daňový subjekt v daňovom konaní a podobne). Nemecká odborná verejnosť pripomína, že samotná túžba alebo myšlienka verejného činiteľa konať spravodlivo alebo robiť správnu vec nevylučuje trestný postih za spáchanie trestného činu prekrútenia práva (to, že verejný činiteľ napríklad vznesie obvinenie konkrétnej osobe bez dôkazov, nakoľko je presvedčený, že spáchala trestný čin a „nemôže jej to prejsť“, teda nevylučuje spáchanie trestného činu prekrútenia práva).

Pokiaľ hovoríme o prekrútení práva (právom myslíme v naších právnych pomeroch publikované právne predpisy a na ne nadväzujúcu judikatúru), tak nemusí ísť iba o úmyselné zneužtie hmotného práva (napríklad úmyselné nesprávne uplatňovanie zákona, úmyselné využitie výkladu už zrušeného právneho predpisu, ktorý nie je celkom obsahovo totožný s novým právnym predpisom, prípadne úmyselné opomenutie konkrétneho právneho predpisu pri rozhodovaní), ale môže ísť aj o úmyselné znužitie procesného práva, ktoré má alebo reálne môže mať následne bezprostredný vplyv na rozhodnutie (napríklad úmyselné spôsobovanie prieťahov v konaní, úmyselné nezískanie, ignorovanie, či zatajovanie dôkazu, či už usvedčujúceho alebo vyviňujúceho).

            V zmysle nemeckého výkladu skutkovej podstaty trestného činu prekrútenia práva by bolo možné, v našich právnych pomeroch, považovať za spáchanie tohto trestného činu napríklad situáciu, ak by policajt po začatí trestného stíhania vedeného vo veci bol síce činný, avšak úmyselne by vykonával nezmyselné procesné úkony s cieľom aby sa podozrivá osoba vyhla obvineniu, t. j. procesné úkony, ktoré by nesmerovali k dôslednému objasneniu stíhaného trestného činu a jeho páchateľa a to s úmyslom, aby napokon došlo k premlčaniu trestného stíhania (policajt by síce formálne postupoval v intenciách slov zákona, vykonával by procesné úkony, avšak konal by zjavne proti zmyslu, účelu - duchu zákona, ktorého cieľom je riadne a pokiaľ možno rýchle odhalenie páchateľa a jeho následné trestné stíhanie a nie naťahovanie času s cieľom dosiahnuť premlčanie trestného stíhania). Obdobná situácia je možná aj v konaní pred súdom, keď niektorí sudcovia využívajú v senátnych veciach inštitút prísediaceho k tomu, aby prostredníctvom neho odročovali hlavné pojednávania z dôvodu neprítomnosti prísediaceho (napríklad prísediaci bol opakovane oboznámený predsedom senátu, že nemusí chodiť na hlavné pojednávania, nakoľko sa hlavné pojednávanie konať nebude, a procesným stranám zase predseda senátu na pojednávaní povedal, že prísediaci sa nedostavil, napríklad z dôvodu choroby, alebo aj bez ospravedlnenia a preto sa nemôže vo veci konať). Súd teda vo veci priebežne konal, napríklad vykonal šestnásť pojednávacích dní, avšak iba pri dvoch z nich sa aj skutočne konalo a dokazovalo. Takto postupne predseda senátu spôsobil prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nezávisle na konaní obžalovaného a jeho obhajcu a následne ich súd musel kompenzovať pri rozsudku a to znížením trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby (čo bolo napokon aj cieľom konajúceho predsedu senátu a znamenalo uloženie podmienečného trestu odňatia slobody namiesto nepodmienečného). Zjavne aj tu by sa dalo hovoriť o zneužívaní práva zo strany predsedu senátu, o prekrútení zmyslu zákona, keď sa pojednávania nemajú vykonávať iba preto, aby sa štatisticky vykazovala činnosť sudcu, ale majú sa vykonávať preto, aby sa na nich viedlo dokazovanie a vec bola rozhodnutá v primeranej lehote.

            Pokiaľ bol v slovenskom denníku publikovaný prípad, v ktorom išlo o korupciu policajta s tým, že Špecializovaný trestný súd uznal policajta vinným a odvolací súd zrušil tento odsudzujúci rozsudok, nakoľko bol názoru, že „odpočúvanie“ bolo v rozpore so zákonom a práve toto zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu dával denník do súvisu s trestným činom prekrúcania práva, tak je nutné uviesť, že zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu možnej nezákonnosti niektorého zo získaných dôkazov by nemohlo naplniť skutkovú podstatu tohto trestného činu, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je, na podklade odvolania, preskúmať aj konanie ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, t. j. posúdiť aj zákonnosť získania dôkazov. Odvolací súd je preto oprávnený, ale aj povinný preskúmať spôsob nadobudnutia, či získania dôkazu a môže dospieť aj k záveru, že určitý dôkaz bol získaný nezákonne (a tento svoj záver vysvetliť vo svojom rozhodnutí). Skutočnosť, že súd prvého stupňa, politici, či novinári majú iný právny názor, neznamená, že zo strany odvolacieho súdu išlo o zneužitie práva, či o zjavné a podstatné porušenie (prekrútenie) zákona.

Pokiaľ bude do nášho právneho poriadku zavedený trestný čin prekrútenia práva, tak bude zrejme nutné neustále zdôrazňovať a vysvetlovať, že súd (a to dokonca ani Špecializovaný trestný súd) nie je určený na boj s kriminalitou (súd nie je orgán činný v trestnom konaní, nemá dôkazné bremeno ohľadne viny a nie je ani predĺženou rukou, či spolupracovníkom prokurátora, či polície) a súdne konanie nie je konaním, ktoré je určené na to, aby boli vyhlasované výhradne odsudzujúce rozsudky, respektíve aby bolo automaticky súdnym výrokom o vine „potvrdené“ všetko čo predloží polícia prokurátorovi a prokurátor súdu. Konanie pred súdom je priestor pre prokurátora, aby prezentoval dôkazy o vine obžalovaného, pričom pokiaľ dôkazné bremeno ohľadne viny neunesie, je spravodlivým rozhodnutím aj rozhodnutie oslobodzujúce. Zrušenie odsudzujúceho rozsudku, či rovno oslobodenie obžalovaného na podklade vlastného hodnotenia dôkazov a ich zákonnosti, ktoré sa môže odlišovať od názoru súdu prvého stupňa (či od názoru médií a politikov) nemožno preto nikdy, samé osobe, považovať za naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a to ani trestného činu prekrúcania práva (samozrejme, mýliť sa môže aj odvolací súd a preto zákonodarca na nápravu možných právnych omylov zaviedol inštitút dovolania, pri ktorom má minister spravodlivosti výrazné kompetencie na napadnutie právoplatného rozhodnutia súdu).

            Aby sa dalo hovoriť o zneužití práva v takýchto prípadoch, muselo by ísť o evidentné (hrubé) popretie zákona, o taký výklad právnej normy, ktorý neznesie ani minimálne kritériá logického výkladu (je nezmyselný), respektíve o situáciu, kedy by rozhodnutie žiadny výklad právnej normy, či hodonotenie dôkazov ani neobsahovalo a bolo by tak zjavne svojvoľné. V takomto prípade by sa dalo hovoriť o možnom naplnení skutkovej podstaty trestného činu prekrútenia práva. To sa však netýka iba oslobodzujúcich rozsudkov, či rozhodnutí, ktoré zrušujú odsudzujúce rozsudky, ale aj opačnej situácie, t. j. rozsudkov o vine, či rozhodnutí, ktorými sa zrušujú oslobodzujúce rozhodnutia (či rozhodnutí o vzatí do väzby). Skutkovú podstatu trestného činu prekrúcania práva by v trestnom konaní mohli napĺňať napríklad aj bezdôvodné výroky o vine (ale napríklad aj nepodložené vzatie obvineného do väzby s vymyslenými, skreslenými dôvodmi väzby, respektíve s neuvedením žiadnych konkrétnych dôvodov a to napríklad aj zo strany sťažnostného súdu) motivované prehnanou snahou napríklad „zapáčiť“ sa médiám, či politickej „nálade“ a to bez ohľadu na produkované dôkazy. Tento záver platí hlavne na tzv. mediálne sledované prípady, v ktorých médiá často vynášajú odsudzujúci rozsudok bez ohľadu na zabezpečené dôkazy a ich kvalitu (vierohodnosť) a nezriedka už v začiatkoch vyšetrovania chcú mať skutočného, či domnelého páchateľa vo väzbe a fakticky „tlačia“ políciou, prokurátora a súd k rozhodnutiu, ktoré bude súladné s ich postojmi (a často sa stane, že orgány činné v trestnom konaní, či sudca tomuto tlaku podľahnú a rozhodnú nie podľa toho, čo je v spise, ale podľa toho, čo sa píše v novinách).

            Trestný čin prekrúcania práva a judikatúra

            Pokiaľ ide o rozhodovanie verejného činiteľa (napríklad sudcu, či prokurátora) a to síce v súlade s právnou normou, avšak v rozpore s judikatúrou, tak je nutné uviesť, že nič nebráni tomu, aby sa napríklad sudca odchýlil od judikatúry vrcholových súdov (judikatúrou tu mám na mysli riadne publikovanú ustálenú judikatúru, nie ojedinelé rozhodnutie), ak tento svoj odklon vo svojom rozhodnutí náležite a podrobne vysvetlí (práve takýmto spôsobom dochádza k zmenám v judikatúre, či k potrebnej „diskusii“ o práve medzi súdmi – k uvedenému pozri bližšie Bobek, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2 vydání. Praha: Auditorium, 2013).

Z hľadiska trestného činu prekrúcania práva by teda nemalo byť problematickým, ak verejný činiteľ rozhodne proti judikatúre. Problém by mohol nastať vtedy, ak by verejný činiteľ úmyselne ignoroval judikatúru (vedel by o nej, ale rozhodol by v rozpore s ňou, aby vyhovel konkrétnej procesnej strane), prípadne by ju úmyselne v rozhodnutí dezinterpretoval, respektíve by ju bez náležitého vysvetlenia odmietol použiť.

            Zaujímavou problematikou sú aj rôzne stanoviská, ktorými môže byť ten ktorý verejný činiteľ pri svojom rozhodovaní viazaný, a to za situácie pokiaľ rozhodne v rozpore s nimi. Napríklad stanoviská generálneho prokurátora sú záväzné pre všetkých prokurátorov a predpokladá sa, že sa nimi budú riadiť. Na strane druhej, môže existovať iný orgán verejnej moci, ktorý označí takéto stanovisko za právne nesprávne. Takýto prípad nastal napríklad pri stanovisku generálneho prokurátora, ktorý sa týkal výkladu znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu, ktoré označili súdy (a to vrátane nejvyššieho súdu) za nesprávny. Pokiaľ by prokurátor postupoval v rozpore so záväzným stanoviskom generálneho prokurátora, avšak v súlade s právnym názorom súdov na toto stanovisko, zrejme len ťažko by sa dalo dospieť k záveru, že zneužil právo v zmysle trestného činu prekrúcania práva, keď nevykladal trestný čin úverového podvodu aj naďalej v súlade so stanoviskom generálneho prokurátora.

            Trestný čin prekrútenia práva a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa

Rozdiel medzi trestným činom prekrútenia (ohýbania, či znužitia) práva (zákona) a trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa možno zrejme vidieť v tom, že pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa je nutné, aby verejný činiteľ vyslovene porušil zákon (vykonávanie právomoci spôsobom odporujúcim zákonu v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) alebo prekročil zákon (prekročil svoju zákonnú právomoc v zmysle § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.), kým pri trestnom čine prekrútenia (znužitia) práva nejde o „klasické“ porušenie zákona a ani o prekročenie právomoci, ale ide o vedomé zneužitie (využitie) výkladu právnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom s cieľom zvýhodniť alebo poškodiť adresáta rozhodnutia verejného činiteľa. Pri trestnom čine prekrútenia práva ide preto fakticky stále ešte o rozhodovanie v medziach zákona, avšak proti jeho zmyslu.

Na strane druhej je možné pripustiť aj taký výklad, že žiadny rozdiel medzi týmito trestnými činmi v skutočnosti nie je, nakoľko v slovenských právnych podmienkach je možné skutkovú podstatu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vykladať aj tak, že zahŕňa nielen „tvrdé“ porušenie zákona (konanie proti slovám zákona), ale aj obchádzanie zákona, či jeho zneužitie, čo by sa dalo vyvodiť výkladom slov „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“. Zákonu totiž odporuje aj úmyselný nesprávny výklad zákona, ktorý je síce v jeho slovných hraniciach, ale priečí sa jeho zmyslu (obsahu, účelu).

Problematickým by mohol byť, v našich právnych pomeroch, aj vzájomný vzťah trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a nového trestného činu prekrúcania práva, nakoľko ich jednočinný súbeh by bol zrejme vylúčený z dôvodu špeciality alebo subsidiarity a to podľa toho, ako by bola zákonodarcom konkrétne naformulovaná skutková podstata nového trestného činu.

Dokazovanie a trestný čin prekrúcania práva

Pokiaľ ide o dokazovanie trestného činu prekrúcania práva, tak, ak bude tento trestný čin zavedený do Trestného zákona, bude zaujímavé sledovať postup pri dokazovaní znaku „prekrúcania (ohýbania) práva“. Ako už bolo uvedené, tento pojem zahŕňa hlavne znužitie práva, zneužitie konkrétnej právnej normy na rozhodnutie, ktoré obsah právnej normy nepredpokladá, či úplne popiera.

Policajt pri začatí trestného stíhania vo veci bude preto musieť formulovať skutok tak, aby z neho bolo zrejmé, že došlo k zneužitiu práva, t. j. skutok by mal obsahovať aspoň v hrubých rysoch aj správny výklad právnej normy, od ktorého sa mal verejný činiteľ (nemusí to byť iba sudca) úmyselne odkloniť. Nasledovať by malo dokazovanie, pričom bude niekedy problematickým určiť, akými dôkaznými prostriedkami by sa mal objasňovať znak „prekrútenie práva“. V totmo smere budú v konaniach predkladané rôzne odborné posudky, či odborné vyjadrenia a to od právnikov, vysokých škôl, záujmových organizácií a podobne, ktoré budú ozrejmovať výklad právnej normy zo svojho pohľadu a podľa toho, či ich do spisu zakladá obvinený, respektíve policajt sa budú spravidla líšiť aj ich závery (znalecké dokazovanie je nutné odmietnuť, nakoľko by sa fakticky znalecky dokazovali právne otázky, čo by bolo v rozpore s Trestným poriadkom). Do určitej miery pri tomto trestnom čine teda neplatí zásada, že súd (a v širšom zmysle aj orgán činný v trestnom konaní) pozná právo (a publikovanú judikatúru), nakoľko v takomto konaní by sa malo dokazovať čo právo v skutočnosti je a či nebolo verejným činiteľom pri rozhodovaní zneužité.

Navyše, zrejme nikto nepochybuje o tom, že zavedenie trestného činu prekrúcania práva by na našom území spustilo vlnu trestných oznámení (na takéto oznámenie by fakticky stačil len iný právny názor, než sa objavil v rozhodnutí), ktoré by podávali hlavne osoby, ktorým napríklad nebolo v súdnom či inom konaní vyhovené (t. j. verejný činiteľ nerozhodol podľa ich predstáv), respektíve by trestné oznámenia podávali aj iné osoby, ktorých sa napadnuté rozhodnutie verejného činiteľa síce vôbec netýkalo, avšak boli by s takýmto rozhodnutím nespokojní (napríklad politici, novinári, kverulanti a podobne), čim by mohlo dôjsť nielen k zahlteniu polície, ale hlavne by takéto konanie o trestnom oznámení slúžilo ako akési ďalšie opravné konanie, v ktorom by sa mimo klasické riadne a mimoriadne opravné prostriedky preskúmavala opätovne (dokazovaním) správnosť pôvodného právneho názoru, postupu a rozhodnutia verejného činiteľa.

Ako to asi vyzerá v nemeckej praxi (s množstvom na seba nadväzujúcich konaní) možo ilustrovať na nedávanom zaujímavom prípade z roku 2018, v ktorom bolo vedené trestné stíhanie (na podklade trestného oznámenia advokátov poškodeného XY) pre podozrenie zo spáchania trestného činu prekrúcania práva, ktorého sa mali dopustiť prokurátor a sudca z mesta Chemnitz a to na tom skutkovom základe, že prokurátor navrhol a sudca vydal príkaz na zatknutie osoby XY (ako podozrivého z násilného úroku voči inej osobe, pričom išlo o trestný čin, ktorý vyvolal značný ohlas verejnosti a spustil demonštrácie) a to napriek tomu, že na vydanie príkazu na zatknutie neboli splnené zákonné podmienky a voči predmetnej osobe ani neexistovali relevantné dôkazy, že by sa mohla dopustiť stíhanej trestnej činnosti. Vzniklo preto podozrenie, že prokurátor ako aj sudca takto postupovali na podklade politických a nie právnych dôvodov, nakoľko týmto zatknutím (a vzatím do väzby XY) mali predstierať úspešné konanie proti páchateľovi násilnej trestnej činnosti a to z dôvodu, aby upokojili verejnosť (ako aj médiá), ktorá bola rozrušená útokmi na cudzincov a aby sa tak oslabili pravicové nepokoje, ktoré v tom čase prebiehali v Sasku, najmä v meste Chemnitz. Obvinený XY bol následne prepustený po 23 dňoch väzby a vyšetrovanie proti nemu bolo napokon fakticky zastavené s tým, že neexistovalo podozrenie zo spáchania trestného činu. Trestné konanie vedené na podklade trestného oznámenia na prokurátora a sudcu bolo následne právoplatne zastavené prokurátorom, pričom poškodený (XY) podal ďalej na súd návrh na vynútené konanie, t. j. aby súd fakticky nariadil pokračovanie v trestnom stíhaní a podanie obžaloby (ide o konanie podľa § 172 nemeckého trestného poriadku, ktoré za určitých okolností umožňuje, aby bolo preskúmané právoplatné rozhodnutie prokurátora o nepokračovaní v trestnom stíhaní v osobitnom súdnom konaní s tým, že výsledkom tohto  konania môže byť aj nariadenie pokračovania v trestnom stíhaní a to aj proti vôli prokuratúry – len pripomeniem, že podanie obžaloby vo verejnom záujme proti vôli orgánov činných v trestnom konaní, či bez ich ingerencie, taktiež spomína programové vyhlásenie vlády SR).

Záver

Netvrdím, že nie je možné uvažovať o zavedení nového trestného činu prekúcania (obýbania, znužitia) práva do nášho Trestného zákona, avšak som názoru, že najskôr by mal zákonodarca pristúpiť k analýze toho, ako by mala vyzerať definícia tohto trestného činu, čo s neurčitými právnymi pojmami, ktoré by obsahovala, ako by prípadne takéto neurčité právne pojmy mohli byť v zákone definované (aspoň vo všeobecnosti, tak ako sú vykladané pojmy v ustanovení § 122 a nasledujúce Tr. zák.), kto by sa mohol tohto trestného činu dopustiť a hlavne je nevyhnutné zodpovedať otázku, či je skutočne potrebné zaviesť takýto trestný čin do nášho Trestného zákona, t. j., či už existujúce trestné činy nedokážu pokryť prípadné protiprávne konanie, ktoré by mal tento nový trestný čin postihovať. Rovnako tak, by mal zákonodarca uviesť presvedčivé dôvody, prečo je nevyhnutné vytvoriť takýto nový trestný čin (to, že médiá príležitostne nesúhlasia s niektorými oslobodzujúcimi rozhodnutiami súdov nie je postačujúcim dôvodom).

Nie je nutné sa ponáhľať s možnými legislatívnymi zmenami. To platí o to viac, keď napríklad trestné veci stíhané v Nemecku ako trestný čin prekrúcania práva by v našich právnych pomeroch mohli byť právne kvalifikované ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., respektíve ako trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák.

 

 

Diskusia