Kde sa stratila etika povolania advokáta v podobe povinnosti mlčať?

 

Bc. Iva­na Mok­rá,

Práv­nic­ká fa­kul­ta TU Tr­na­va

   

              Kde sa stra­ti­la eti­ka po­vo­la­nia ad­vo­ká­ta v po­do­be po­vin­nos­ti ml­čať?

Úvod

Sľu­bu­jem na svo­je sve­do­mie a česť, že bu­dem dodr­žia­vať Ústa­vu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, zá­ko­ny a os­tat­né všeo­bec­né zá­väz­né práv­ne pred­pi­sy, pred­pi­sy Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry, eti­ku ad­vo­kát­ske­ho po­vo­la­nia a chrá­niť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, sve­do­mi­to pl­niť po­vin­nos­ti ad­vo­ká­ta a za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­viem v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svoj­ho po­vo­la­nia.“[1]

Vy­ššie uve­de­né ve­ty sú ob­siah­nu­té v ad­vo­kát­skom sľu­be, kto­rý po ús­peš­nom ab­sol­vo­va­ní ad­vo­kát­skych skú­šok skla­dá kaž­dý bu­dú­ci ad­vo­kát. Ide zá­ro­veň aj o zá­klad­ný de­fi­nič­ný znak vý­ko­nu toh­to po­vo­la­nia bez zlo­že­nia kto­ré­ho, nie je mož­né uve­de­né po­vo­la­nie vy­ko­ná­vať. Ob­sa­hom ad­vo­kát­ske­ho sľu­bu nie sú, len práz­dnom napl­ne­né ve­ty prok­la­mu­jú­ce zá­vä­zok ml­čať, ale ide o zá­kon­nom us­ta­no­ve­nú po­vin­nosť, kto­rá vy­chá­dza z etic­ké­ho prin­cí­pu a to dô­ve­ry me­dzi klien­tom a ad­vo­ká­tom v po­do­be hla­di­ny, po kto­rej sa mu­sí­me po­hy­bo­vať s veľ­kou oboz­ret­nos­ťou. Aj z toh­to dô­vo­du, si v nas­le­dov­ných ve­tách do­vo­lím prib­lí­žiť načr­tnu­tú prob­le­ma­ti­ku ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta.

1.      Ad­vo­kát­sky sľub

Tak ako aj iné od­vet­via aj ad­vo­ká­cia po­dlie­ha­la a neus­tá­le po­dlie­ha opa­ku­jú­cej sa mo­di­fi­ká­cii práv­nej úp­ra­vy z dô­vo­du me­nia­cich sa skut­ko­vých okol­nos­tí. Ako prík­lad mož­no uviesť do­te­raz us­ku­toč­ne­ných 18 no­ve­li­zá­cii zá­ko­na o ad­vo­ká­cii č.586/2003 Z. z. o ad­vo­ká­cií. Po­vo­la­nie ad­vo­ká­ta je po­mer­ne čas­to pred­me­tom dis­ku­sie v sú­vis­los­ti s eti­kou či bliž­šie uve­de­nou mo­rál­kou. Prav­dou však je, že to­to po­vo­la­nie so se­bou nie­ke­dy ne­sie aj si­tuácie, ke­dy sa mu­sí ad­vo­kát sprá­vať nee­tic­ky či do­kon­ca ne­mo­rál­ne či už vo vzťa­hu k os­tat­ným, klien­to­vi ale­bo v ne­pos­led­nom ra­de prá­ve k sa­mé­mu se­be. Aké si­tuácie to sú, ako a kde sa stra­til zla­tý etic­ký štan­dard toh­to po­vo­la­nia si uve­die­me v nas­le­dov­ných ve­tách.

Na po­za­dí búrli­vých ro­kov prev­ra­tu, kto­ré vied­li až k sa­mos­tat­nos­ti na­šej re­pub­li­ky svet­lo sve­ta uz­rel zá­kon č.132/1990 Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy z 27.ap­rí­la 1990 o ad­vo­ká­cii. Me­no­va­ný práv­ny pred­pis pla­til až do ro­ku 2003, ke­dy bol nah­ra­de­ný už vy­ššie ci­to­va­ným zá­ko­nom. Zne­nie dov­te­dy plat­né­ho ad­vo­kát­ske­ho sľu­bu bo­lo nas­le­dov­né: „Sľu­bu­jem na svo­je sve­do­mie a ob­čian­sku česť, že bu­dem dodr­žia­vať Ústa­vu a os­tat­né zá­ko­ny, sve­do­mi­te pl­niť svo­je po­vin­nos­ti ad­vo­ká­ta a za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­viem v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svoj­ho po­vo­la­nia. Vždy bu­dem ko­nať v sú­la­de s etic­ký­mi prin­cíp­mi ad­vo­kát­ske­ho po­vo­la­nia.“[2]Ako si mož­no všim­núť, ob­sah sľu­bu po­dlie­hal aj po­vin­nos­ti ko­nať v sú­la­de s etic­ký­mi prin­cíp­mi. Na té­mu eti­ky ad­vo­kát­ske­ho po­vo­la­nia sa raz vy­jad­ril aj sud­ca naj­vyš­šie­ho sú­du v USA a to Pot­ter Stewart, kto­rý po­ve­dal nas­le­dov­né: “Et­hics is knowing the di­ffe­ren­ce between what you ha­ve the right to do and what is right to do.”Vo voľ­nom prek­la­de mož­no uviesť, že ide o schop­nosť od­lí­šiť čo má­te prá­vo uro­biť a čo je na stra­ne dru­hej správ­ne uro­biť. Prá­ve tá­to my­šlien­ka iden­tic­ky pou­ka­zu­je na sú­čas­né pos­ta­ve­nie, v kto­rom sa ad­vo­ká­ti ne­je­den­krát na­chá­dza­jú.

1.1.Ml­čan­li­vosť ako po­vin­nosť

Ak by sme si prib­lí­ži­li sku­toč­nú hod­no­tu slov, kto­ré sú ob­siah­nu­té vo vy­ššie uve­de­nom sľu­be dos­pe­li by sme k to­mu, že ad­vo­kát sľu­bu­je za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­vie v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svoj­ho po­vo­la­nia. Nej­de te­da o de­monštra­tív­ny vý­po­čet si­tuá­cií, ale o aké­koľ­vek úko­ny, via­žu­ce sa na je­ho po­vo­la­nie in abstrac­to.Tu ma­jú ad­vo­ká­ti expli­cit­ne de le­ge la­ta sta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čať a to aj v prí­pa­de, ak by sa ich klient do­pus­til tak zá­važ­né­ho skut­ku ako je trest­ný čin úk­lad­nej vraž­dy, av­šak na hlav­nom po­jed­ná­va­ní by súd vy­slo­vil roz­su­dok o je­ho ne­vi­ne. Mož­no ab­sur­dná pred­sta­va, ale nie ne­mož­ná. V tom­to prí­pa­de, má po­vin­nosť ml­čať pre ad­vo­ká­ta vy­ššiu ce­nu, než je ce­na spra­vod­li­vos­ti za siah­nu­tie na tak dô­le­ži­tú hod­no­tu, akou je ži­vot a zdra­vie člo­ve­ka. Po­kú­sim sa vy­ššie načr­tnu­tú prob­le­ma­ti­ku eš­te viac roz­viesť. Ve­rej­nosť a mé­dia svo­ju po­zor­nosť po­mer­ne čas­to upria­mu­jú naj­mä na tres­tné či­ny pro­ti ži­vo­tu a zdra­viu člo­ve­ka. Vi­dieť to mô­že­me aj v sú­čas­ne pre­bie­ha­jú­cich po­jed­ná­va­niach niek­to­rých osôb, kto­ré pa­tria k spo­loč­nos­ťou a mé­dia­mi naj­sle­do­va­nej­ším po­jed­ná­va­niam od do­by prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia Mi­ku­lá­ša Čer­ná­ka. Nie je pre­to prek­va­pe­ním, že spo­loč­nosť po­mer­ne os­tro rea­gu­je na roz­hod­nu­tia súd­nych auto­rít, kto­ré, spo­loč­nos­ťou už  dáv­nou od­sú­de­né­ho, pá­cha­te­ľa os­lo­bo­dia. Prá­ve oso­ba klien­ta a spo­loč­nos­ti mô­že ad­vo­ká­ta pos­ta­viť do po­mer­ne zlo­ži­tej mo­rál­nej si­tuácie a to, na jed­nej stra­ne ide o je­ho vzťah k ve­rej­nos­ti, je si ve­do­mý tla­ku, kto­rý je naň ho vy­ví­ja­ný z dô­vo­du os­lo­bo­de­nia po­ten­cio­nál­ne­ho pá­cha­te­ľa, uve­do­mu­júc si tiež, že od­sú­de­ný mal byť a na stra­ne dru­hej, je to mo­rál­na ťar­cha, kto­rú ne­sie vo vzťa­hu k priz­na­niu svoj­ho klien­ta ku skut­ku, vzhľa­dom na zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čať. Aj pre­to, sú ad­vo­ká­ti dosť čas­to ozna­čo­va­ní za egois­tic­kých. Nie je to však ich chy­ba. Po­kiaľ by sa tak nes­ta­lo a ml­čan­li­vosť by po­ru­ši­li, bo­li by vlas­tný­mi klien­tmi ozna­če­ní za nee­tic­kých a zá­ko­ny ne­dodr­žia­va­jú­cich je­din­cov, pa­ra­doxne prá­ve vo vzťa­hu k po­ten­cio­nál­nym pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu.V tom­to prí­pa­de je Trest­ný po­ria­dok ne­men­ný a tak­to za­do­vá­že­ný dô­kaz v po­do­be priz­na­nia klien­ta je ne­zá­kon­ný a stá­va sa ne­pou­ži­teľ­ným.

1.2.Pre­lo­me­nie sľu­bu ml­čan­li­vos­ti klien­tom

Z kaž­dé­ho pra­vid­la však exis­tu­je vý­nim­ka. Nie je to­mu inak aj v na­šom prí­pa­de. Jej ty­pic­kým prík­la­dom je zba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta zo stra­ny klien­ta. Av­šak, aj v prí­pa­de ude­le­nia aké­ho­si do­vo­le­nia vy­stú­piť z kru­hov ti­cha, pla­tí, že po­kiaľ by to­to do­vo­le­nie, iš­lo na úkor klien­ta, mô­že si ad­vo­kát po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti po­ne­chať na­ďa­lej. Ide o je­ho vý­sos­tné prá­vo. Naj­vyš­ší súd SR  v roz­sud­ku sp. zn. 2 To 12/2013 z 24. 2. 2014 to kon­šta­to­val nas­le­dov­ne: „Okol­nosť, či poz­ba­ve­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti je v nep­ros­pech klien­ta, pred­pok­la­da­nú us­ta­no­ve­ním § 23 ods. 3 Zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, po­ne­chá­va ten­to zá­kon for­mu­lá­ciou „ak usú­di“ na úva­hu ad­vo­ká­ta, kto­rá nie je pres­kú­ma­teľ­ná or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom.“ Tá­to si­tuácia pred­sta­vu­je je­di­nú mož­nosť, ke­dy mô­že ad­vo­kát nak­la­dať so zá­ko­nom sta­no­ve­nou po­vin­nos­ťou ako s prá­vom. V os­tat­ných je to len na zá­kla­de zá­ko­na, ke­dy a v akom roz­sa­hu, mož­no ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta zba­viť.

1.3.Zá­kon č. 297/2008 Z. z o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov

Nie je to dáv­no, čo bo­la do vnút­roš­tát­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky tran­spo­no­va­ná európ­ska smer­ni­ca[3] o pred­chá­dza­ní pra­nia špi­na­vých pe­ňa­zí, kto­rá sa pre­ja­vi­la naj­mä pri­ja­tím zá­ko­na č. 297/2008 Z. z o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov. Zme­na, kto­rú pri­ja­tie zá­ko­na pri­nie­slo, sa vý­raz­ne dotk­la prá­ve ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­tov. Na úče­ly toh­to zá­ko­na sa po­vin­nou oso­bou ro­zu­mie, prá­ve ok­rem iných, aj ad­vo­kát, kto­rý je po­vin­ný nie­len oh­lá­siť neob­vyk­lú ob­chod­nú ope­rá­ciu,[4] ale do­kon­ca pred­lo­žiť aké­koľ­vek úda­je či dok­la­dy o dot­knu­tých ob­cho­doch a oso­bách, kto­rých sa tý­ka­jú.[5] Aby sa zá­ko­no­dar­ci vy­hli prí­pad­nej kri­ti­ke zo stra­ny ad­vo­ká­tov, veľ­mi ši­kov­ne vy­me­dzi­li si­tuácie, na kto­ré sa tá­to po­vin­nosť nev­zťa­hu­je, či už v prí­pa­de ak by in­for­má­cie sú­vi­se­li s ob­ha­jo­bou klien­ta v tres­tnom ko­na­ní, prí­pad­ne za­stu­po­va­ním klien­ta v ko­na­niach pred súd­mi a pod. Na­priek čr­ta­jú­ce­mu sa roz­ko­lu vo vzťa­hu k ad­vo­kát­ske­mu sľu­bu, kto­rý uvá­dza po­vin­nosť ml­čať o všet­kých sku­toč­nos­tiach sú­vi­sia­cich s vý­ko­nom ad­vo­ká­cie, Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va potvr­dil, že v uve­de­nom prí­pa­de nej­de o po­ru­še­nie čl. 8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach[6] a že, zá­sah sle­du­je le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý sa do­tý­ka ochra­ny fi­nan­čné­ho sys­té­mu.[7]

Zá­ver

Pri­ja­tie vy­ššie uve­de­né­ho zá­ko­na v spo­ji­tos­ti s ad­vo­ká­tom ako po­vin­nou oso­bou spo­lu s roz­hod­nu­tím ESĽP vý­raz­ne roz­ko­lí­sa­lo zá­kla­dy dov­te­dy po­mer­ne ne­dot­knu­teľ­nej po­vin­nos­ti ml­čať a tým, pos­ta­vi­lo ad­vo­ká­tov do pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, pod­stat­ne ne­priaz­ni­vej si­tuácie, prá­ve vo vzťa­hu k ich klien­tom a na­ru­ši­lo tak ten­ký ľad ich dô­ve­ry. Vý­sled­kom tých­to súd­nych a le­gis­la­tív­nych pro­ce­sov pri­ja­tia bo­lo nie­len vy­me­dzenie zá­kon­ných li­mi­tov ml­čan­li­vos­ti, ale vznik­li do­te­raz ne­zod­po­ve­da­né otáz­ky a to: po­kiaľ je po­vin­nosť ad­vo­ká­ta ml­čať pre­lo­me­ná pri tres­tných či­noch či už le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti ale­bo fi­nan­co­va­nia te­ro­riz­mu, pre­čo to tak nie je aj pri zá­važ­nej­ších tres­tných či­noch a to pro­ti ži­vo­tu a zdra­viu? Za­cho­val si ad­vo­kát­sky sľub ab­so­lút­nej ml­čan­li­vos­ti v očiach klien­tov eš­te váž­nosť s oh­ľa­dom na dot­knu­té li­mi­ty je­ho zá­ru­ky? V tej­to si­tuá­cii sto­jí ad­vo­kát na roz­me­dzí dvoch mož­nos­tí, buď dodr­ží zlo­že­ný sľub a za­cho­vá si mo­rál­ny kre­dit vo vzťa­hu ku klien­tom, ale po­ru­ší tak inú po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu mu zo zá­ko­na ale­bo ne­dodr­ží sľub, reš­pek­tu­júc inú zá­kon­nú po­vin­nosť. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ide o chy­bu práv­nej úp­ra­vy, kto­rá zne­mož­ňu­je ad­vo­ká­tom za­cho­vať si mo­rál­ny kre­dit vo vzťa­hu k ich klien­tom a k sa­mé­mu se­be. Tu nie je prob­lé­mom ad­vo­kát, ale niek­to, prí­pad­ne nie­čo, úpl­ne iné.

 

Diskusia