K problematike stíhania právnickej osoby ako jediného páchateľa trestného činu

 

JUDr. Ing. Ti­mo­tej Ba­ďo

pro­ku­rá­tor

K prob­le­ma­ti­ke stí­ha­nia práv­nic­kej oso­by ako je­di­né­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu

V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 4 zá­ko­na č. 91/2016 Z. z. o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej aj „ZTZPO“): Tres­tná zod­po­ved­nosť práv­nic­kej oso­by nie je pod­mie­ne­ná vy­vo­de­ním tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či fy­zic­kej oso­be a nie je pod­mie­ne­ná ani zis­te­ním, kto­rá kon­krét­na fy­zic­ká oso­ba ko­na­la spô­so­bom up­ra­ve­ným v tom­to zá­ko­ne.

Som však to­ho ná­zo­ru, že spra­vid­la nie je mož­né vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť vo­či práv­nic­kej oso­be bez sú­čas­né­ho zis­te­nia fy­zic­kej oso­by, kto­rá sa do­pus­ti­la ko­na­nia, kto­ré je (v po­do­be tres­tné­ho či­nu) pri­čí­ta­teľ­né práv­nic­kej oso­be. 

K uve­de­né­mu dô­vo­dím nas­le­dov­ne:

Spá­chanie tres­tné­ho či­nu mož­no práv­nic­kej oso­be pri­čí­tať iba v prí­pa­de, ak ide o ko­na­nie taxatív­ne vy­me­dze­né­ho ok­ru­hu sub­jek­tov, kto­rých vý­po­čet je uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 4 ods. 1 a 2 ZTZPO.

Zne­nie us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 4 ZTZPO však ne­mož­no inter­pre­to­vať tak, že pri vy­vo­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či práv­nic­kej oso­be v kaž­dom jed­nom prí­pa­de pos­ta­ču­je us­tá­liť iba to, či sa ko­na­nia, kto­ré má byť práv­nic­kej oso­be pri­čí­ta­né, s ur­či­tos­ťou do­pus­til niek­to­rý zo sub­jek­tov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 4 ods. 1 ale­bo 2 ZTZPO, av­šak už bez pot­re­by in­di­vi­dua­li­zo­va­nia kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by.

Prá­ve nao­pak, in­di­vi­dua­li­zá­cia kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by, kto­rá sa ma­la do­pus­tiť pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia, je pri vy­vo­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či práv­nic­kej oso­be spra­vid­la ne­vyh­nut­ná.

V pr­vom ra­de je pot­reb­né zdô­raz­niť, že tres­tné prá­vo je vy­bu­do­va­né na prin­cí­pe zod­po­ved­nos­ti za za­vi­ne­nie. Pre vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ne­pos­ta­ču­je nás­le­dok vý­znam­ný pre tres­tné prá­vo spô­so­biť, ale je ne­vyh­nut­né ho svo­jím proti­práv­nym ko­na­ním aj za­vi­niť.^[1]

Vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť mož­no vždy iba za za­vi­ne­né proti­práv­ne ko­na­nie.

Za­vi­ne­nie a proti­práv­nosť sú ob­li­ga­tór­ny­mi (poj­mo­vý­mi) znak­mi kaž­dé­ho tres­tné­ho či­nu.

Zá­kon o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb otáz­ku za­vi­ne­nia, až na jed­nu du­bioz­nú vý­nim­ku (k uve­de­né­mu viď niž­šie), neup­ra­vu­je. Z uve­de­né­ho dô­vo­du sa ap­li­ku­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, kde je prob­le­ma­ti­ka za­vi­ne­nia up­ra­ve­ná v us­ta­no­ve­niach § 15 až 18.

Tres­tné prá­vo na zá­kla­de exis­ten­cie a kva­li­ty zlo­žiek ve­do­mos­ti, vô­le a uz­ro­zu­me­nia di­fe­ren­cu­je ko­na­nie oso­by na:

-        úmy­sel­né za­vi­ne­né ko­na­nie,

-        ned­ban­li­vos­tné za­vi­ne­né ko­na­nie,

-        ko­na­nie ne­za­vi­ne­né.

Po­kiaľ je spl­ne­ná pod­mien­ka exis­ten­cie za­vi­ne­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia, sa to­to ko­na­nie v ďal­šom kro­ku po­su­dzu­je v in­ten­ciách kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Skú­ma sa, či skut­ko­vá pod­sta­ta vy­ža­du­je, aby jej zna­ky bo­li napl­ne­né úmy­sel­ným ko­na­ním, ale­bo pos­ta­ču­je aj ko­na­nie ned­ban­li­vos­tné.

V zmys­le § 17 Tres­tné­ho zá­ko­na sa pre tres­tnosť či­nu spá­cha­né­ho fy­zic­kou oso­bou vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie, ak Trest­ný zá­kon vý­slov­ne neus­ta­no­vu­je, že sta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti.

Tá­to pre­mi­sa však pla­tí vý­luč­ne vo vzťa­hu k fy­zic­kým oso­bám, z čo­ho vy­plý­va, že tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa fy­zic­ká oso­ba mô­že do­pus­tiť iba úmy­sel­ným ko­na­ním, sa práv­nic­ká oso­ba mô­že do­pus­tiť aj ko­na­ním ned­ban­li­vos­tným.

Uve­de­né sa, sa­moz­rej­me, ne­tý­ka tých skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, v kto­rých je úmy­sel­né za­vi­ne­nie vy­slo­ve­ne vy­jad­re­né, napr. trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do po­čí­ta­čo­vé­ho úda­ja pod­ľa § 247b Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré­ho skut­ko­vá pod­sta­ta za­čí­na gra­ma­tic­kou for­mu­lá­ciou: Kto úmy­sel­ne poš­ko­dí, vy­ma­že, poz­me­ní, pot­la­čí ale­bo znep­rís­tup­ní po­čí­ta­čo­vé úda­je ale­bo zhor­ší ich kva­li­tu v rám­ci po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu ale­bo je­ho čas­ti, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až tri ro­ky.

Práv­nic­ká oso­ba by moh­la byť za uve­de­ný trest­ný čin tres­tne zod­po­ved­ná iba vte­dy, ak by sa ho fy­zic­ká oso­ba do­pus­ti­la úmy­sel­ným ko­na­ním. V prí­pa­de iba ned­ban­li­vos­tné­ho ko­na­nia (za­vi­ne­nia) by ne­bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty, a tres­tná zod­po­ved­nosť fy­zic­kej aj práv­nic­kej oso­by by tým bo­la vy­lú­če­ná.

Práv­nic­kej oso­be mož­no pri­čí­tať iba ta­ké ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, kto­ré vo vzťa­hu k práv­nic­kej oso­be napĺňa všet­ky zna­ky niek­to­rej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

Od­liš­né po­žia­dav­ky kla­de­né na za­vi­ne­nie me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi a práv­nic­ký­mi oso­ba­mi mô­žu vy­tvo­riť aj si­tuáciu, keď pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie sa bu­de vo vzťa­hu k fy­zic­kej oso­be po­su­dzo­vať ako od­liš­ný trest­ný čin, než aký bu­de pri­čí­ta­ný práv­nic­kej oso­be. Nap­rík­lad, ur­či­té pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie mô­že byť vo vzťa­hu k fy­zic­kej oso­be vy­hod­no­te­né ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 238 Tres­tné­ho zá­ko­na (ned­ban­li­vos­tná for­ma), av­šak práv­nic­kej oso­be bu­de (z dô­vo­du sub­si­dia­ri­ty us­ta­no­ve­nia § 238 Tres­tné­ho zá­ko­na) pri­čí­ta­né ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tres­tné­ho zá­ko­na (úmy­sel­ná for­ma).

Pri vy­vo­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či práv­nic­kej oso­be jej mož­no ako trest­ný čin pri­čí­tať vý­luč­ne iba za­vi­ne­né proti­práv­ne ko­na­nie fy­zic­kej oso­by.

Práv­nic­kej oso­be pre­to ne­bu­de mož­né pri­čí­tať, nap­rík­lad ak:

-        Šta­tu­tár­ny or­gán ob­chod­nej spo­loč­nos­ti uve­die inú oso­bu do omy­lu a obo­ha­tí sa na jej ško­du vo vý­ške 10 000 eur, av­šak sám ko­ná v omy­le, kto­rý nes­po­čí­va as­poň v ned­ban­li­vos­ti. Ta­ké­to ko­na­nie fy­zic­kej oso­by je ne­za­vi­ne­né, a pre­to ho ne­bu­de mož­né pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be.

-        Sú­dom us­ta­no­ve­ný agent ko­na­jú­ci ako šta­tu­tár­ny or­gán ob­chod­nej spo­loč­nos­ti napl­ní skut­ko­vú pod­sta­tu niek­to­ré­ho tres­tné­ho či­nu ko­rup­cie. Ko­na­nie fy­zic­kej oso­by za spl­ne­nia okol­nos­tí vy­lu­ču­jú­cich proti­práv­nosť nie je proti­práv­ne, a pre­to ho ne­bu­de mož­né pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be.

-        Šta­tu­tár­ny or­gán ob­chod­nej spo­loč­nos­ti po­dá da­ňo­vé priz­na­nie k DPH, v kto­rom dek­la­ru­je niž­šiu da­ňo­vú po­vin­nosť než sku­toč­nú, pri­čom tak ko­ná vý­luč­ne len z to­ho dô­vo­du, že bol k to­mu do­nú­te­ný inou oso­bou sto­ja­cou mi­mo pred­met­nej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti (tzv. ne­pria­me pá­cha­teľ­stvo). V prí­pa­doch ne­pria­me­ho pá­cha­teľ­stva, keď je ko­na­nie ži­vé­ho nás­tro­ja ne­za­vi­ne­né, ho ne­bu­de mož­né pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be.^[2]

          Pre úpl­nosť je ne­vyh­nut­né do­dať, že v práv­nych pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky nie je vy­lú­če­né, aby za práv­nic­kú oso­bu ko­na­la iná práv­nic­ká oso­ba. Nap­rík­lad čle­nom pred­sta­ven­stva ak­cio­vej spo­loč­nos­ti mô­že byť aj práv­nic­ká oso­ba. Práv­nic­ká oso­ba však sa­ma o se­be ako abstrakt­ný práv­ny konštrukt nik­dy ne­do­ká­že tvo­riť svo­ju vô­ľu ale­bo vy­ko­nať ko­na­nie, kto­ré ma od­raz v ma­te­riál­nom sve­te (napr. pred­lo­že­nie návr­hu k hla­so­va­niu na za­sad­nu­tí pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti, hla­so­va­nie o návr­hu a pod.).^[3] Práv­nic­ká oso­ba  reali­zu­je svo­ju vô­ľu vý­luč­ne pros­tred­níc­tvom fy­zic­kej oso­by, kto­rá je­di­ná má pred­pok­la­dy k us­ku­toč­ne­niu za­vi­ne­né­ho ko­na­nia. Pre­to, ak za práv­nic­kú oso­bu ko­ná iná práv­nic­ká oso­ba, je ne­vyh­nut­né us­tá­liť fy­zic­kú oso­bu, kto­rej vô­ľa sa po­va­žu­je za vô­ľu ko­na­jú­cej práv­nic­kej oso­by. Iba ta­ká­to vô­ľa mô­že byť pred­me­tom pries­ku­mu v otáz­ke za­vi­ne­nia.

Bez poz­na­nia to­ho, kto­rá kon­krét­na fy­zic­ká oso­ba ko­na­la, akým kon­krét­nym spô­so­bom a za akých kon­krét­nych pod­mie­nok, spra­vid­la nie je mož­né vy­hod­no­tiť, či exis­tu­je za­vi­ne­né proti­práv­ne ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, kto­ré je mož­né pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be.

V opač­nom prí­pa­de (v prí­pa­de ne­zis­ťo­va­nia kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by) po­tom ne­mož­no vy­lú­čiť, že práv­nic­kej oso­be bu­de pri­čí­ta­né ta­ké ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, kto­ré je ne­za­vi­ne­né ale­bo do­kon­ca nie je ani len proti­práv­ne.

Kon­kre­ti­zo­va­nie za­vi­ne­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia má vý­znam aj pri za­cho­va­ní ob­ha­job­ných práv práv­nic­kej oso­by. Kaž­dý pá­cha­teľ má prá­vo spo­chyb­ňo­vať ako ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu, tak aj je­ho sub­jek­tív­nu strán­ku. Re­zig­no­va­ním na preu­ka­zo­va­nie za­vi­ne­nia by ob­ha­job­né prá­va práv­nic­kej oso­by bo­li znač­ne ob­me­dze­né.^[4]

Na dru­hú stra­nu ne­mož­no ne­do­dať, že exis­tu­jú aj prí­pa­dy, keď nie je pot­reb­né in­di­vi­dua­li­zo­vať kon­krét­nu fy­zic­kú oso­bu, nap­rík­lad:

-        Kaž­dá do úva­hy pri­chá­dza­jú­ca fy­zic­ká oso­ba s ur­či­tos­ťou ko­na­la proti­práv­ne a za­vi­ne­ne. Nap­rík­lad pôj­de o si­tuáciu, keď sa s ur­či­tos­ťou do­pus­til za­vi­ne­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia niek­to­rý z dvo­ji­ce ko­na­teľ – pro­kur­ista, av­šak bez mož­nos­ti jed­noz­nač­ne ur­čiť, kto­rá z tých­to dvoch osôb sa pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia do­pus­ti­la.

-        Sa pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia do­pus­til ko­lek­tív­ny or­gán práv­nic­kej oso­by, av­šak bez mož­nos­ti zis­tiť, ako hla­so­va­li je­ho jed­not­li­ví čle­no­via. V ta­kom prí­pa­de pos­ta­ču­je us­tá­liť, že sa za­vi­ne­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia do­pus­ti­lo as­poň toľ­ko čle­nov ko­lek­tív­ne­ho or­gá­nu, koľ­ko ich je pot­reb­ných na pri­ja­tie roz­hod­nu­tia. Nap­rík­lad, ak sa na pri­ja­tie roz­hod­nu­tia de­väť­člen­né­ho šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu vy­ža­du­je nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na všet­kých je­ho čle­nov, pos­ta­čí us­tá­liť, že as­poň u pia­tich čle­nov nie sú okol­nos­ti, kto­ré by vy­lu­čo­va­li ich za­vi­ne­nie a proti­práv­ne ko­na­nie. V opač­nom prí­pa­de, by ne­bo­lo mož­né vy­lú­čiť, že za pri­ja­tie roz­hod­nu­tia hla­so­va­li vý­luč­ne iba čle­no­via ko­lek­tív­ne­ho or­gá­nu, kto­rí ko­na­li ne­za­vi­ne­ne, resp. ne­ko­na­li proti­práv­ne.

Exis­ten­cia dru­hej ali­nei us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 4 ZTZPO je te­da pl­ne dô­vod­ná, av­šak k jej ap­li­ká­cii do­chá­dza iba za veľ­mi špe­ci­fic­kých pod­mie­nok, a te­da vý­ni­moč­ne.

          Poz­na­nie kon­krét­ne­ho ko­na­nia fy­zic­kej oso­by je ne­vyh­nut­né aj pri tých tres­tných či­noch, kto­ré ako zá­kon­ný znak skut­ko­vej pod­sta­ty ob­sa­hu­jú poh­nút­ku. Ak nie je mož­né ur­čiť kon­krét­ne ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, po­tom ani nie je mož­né us­tá­liť, z akých poh­nú­tok doš­lo k napl­ne­niu ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Ak uva­žu­je­me nad tým, že pre tres­tnosť či­nu spá­cha­né­ho práv­nic­kou oso­bou pos­ta­ču­je ned­ban­li­vos­tné za­vi­ne­nie, ten­to zá­ver nep­la­tí vo vzťa­hu k tým skut­ko­vým pod­sta­tám tres­tných či­nov, kto­ré ob­sa­hu­jú ako zá­kon­ný znak poh­nút­ku. Napl­niť „poh­nút­ku“ mož­no vždy iba úmy­sel­ným ko­na­ním fy­zic­kej oso­by, a pre­to pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be ned­ban­li­vos­tné ko­na­nie fy­zic­kej oso­by je v tých­to prí­pa­doch ab­so­lút­ne vy­lú­če­né.

Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či práv­nic­kej oso­be je otáz­ka exis­ten­cie pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia otáz­kou pred­bež­nou (§ 7 Tres­tné­ho po­riad­ku), kto­rú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd rie­šia sa­mos­tat­ne.

Dô­le­ži­té je však poz­na­me­nať, že v ro­vi­ne do­ka­zo­va­nia pos­ta­ču­je (v prí­pa­de ab­so­lút­nej väč­ši­ny tres­tných či­nov) v tres­tnom ko­na­ní preu­ká­zať, že sa pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia kon­krét­na fy­zic­ká oso­ba do­pus­ti­la z ned­ban­li­vos­ti (§ 16 Tres­tné­ho zá­ko­na). Te­da v kon­krét­nom prí­pa­de mô­že pos­ta­čo­vať, že fy­zic­ká oso­ba, nap­rík­lad v pos­ta­ve­ní šta­tu­tá­ra, ho­ci aj z ne­ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti za­ned­ba­la svo­je po­vin­nos­ti, a tým umož­ni­la vznik pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia.

Do­ka­zo­vať exis­ten­ciu pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia pre­to v praxi ne­mu­sí byť až ta­ké ná­roč­né.

Na­priek to­mu, že z poh­ľa­du pri­čí­ta­teľ­nos­ti je poz­na­nie kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by a jej kon­krét­ne­ho ko­na­nia spra­vid­la ne­vyh­nut­né, nie je tres­tné ko­na­nie vo­či práv­nic­kej oso­be pod­mie­ne­né vy­vo­de­ním tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či fy­zic­kej oso­be. 

           V niek­to­rých prí­pa­doch je vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či fy­zic­kej oso­be úpl­ne vy­lú­če­né, nap­rík­lad:

-        Pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia sa do­pus­tí fy­zic­ká oso­ba, kto­rá je vy­ňa­tá z prá­vo­mo­ci or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du.

-        Pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie nie je vo vzťa­hu k fy­zic­kej oso­be tres­tným či­nom z dô­vo­du zá­ko­nom vy­ža­do­va­nej for­my za­vi­ne­nia. Ta­ká­to si­tuácia mô­že nas­tať, ak fy­zic­ká oso­ba napl­ní všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty (pre ňu) úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu ned­ban­li­vos­tným ko­na­ním, av­šak ta­ká­to for­ma za­vi­ne­nia pos­ta­ču­je pre vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či práv­nic­kej oso­be.

-        Pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie nie je vo vzťa­hu k fy­zic­kej oso­be tres­tným či­nom z dô­vo­du, že znak, kto­rý sa vy­ža­du­je pre vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či fy­zic­kej oso­be ne­bol napl­ne­ný, av­šak bol napl­ne­ný vo vzťa­hu k práv­nic­kej oso­be. Nap­rík­lad, fy­zic­ká oso­ba sa do­pus­tí správ­ne­ho de­lik­tu, kto­rý je zá­kon­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­bu­do­va­né­ho na ča­so­vo ob­me­dze­nej re­ci­dí­ve správ­ne­ho de­lik­tu, pri­čom exis­ten­cia pred­chá­dza­jú­ce­ho pos­tih­nu­tia za správ­ny de­likt exis­tu­je len vo vzťa­hu k práv­nic­kej oso­be. Pôj­de nap­rík­lad o trest­ný čin ma­re­nia vý­ko­nu sprá­vy da­ní pod­ľa § 278a Tres­tné­ho zá­ko­na.

-        Na pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie fy­zic­kej oso­by je dô­vod­né ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­ce­ho ma­te­riál­ny ko­rek­tív. Ap­li­ká­cia ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu vo vzťa­hu k fy­zic­kej oso­be ne­mu­sí vy­lu­čo­vať pri­čí­ta­teľ­nosť ta­ké­ho­to ko­na­nia práv­nic­kej oso­be.

-        Pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, kto­ré je tres­tným či­nom, je vo vzťa­hu k fy­zic­kej oso­be preml­ča­né. Preml­ča­nie tres­tné­ho či­nu spá­cha­né­ho práv­nic­kou oso­bou sa po­su­dzu­je bez oh­ľa­du na preml­ča­nie pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia (tres­tné­ho či­nu) fy­zic­kej oso­by.

-        Fy­zic­ká oso­ba zom­re­la.

Aj keď ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či práv­nic­kej oso­be a fy­zic­kej oso­be mô­že byť pro­ces­ne a ča­so­vo od­de­le­né, ako naj­vhod­nej­ším sa ja­ví prá­ve spo­loč­né ko­na­nie vo­či fy­zic­kej oso­be aj práv­nic­kej oso­be, keď mož­no naj­lep­šie po­sú­diť po­va­hu pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia.

Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho mož­no su­ma­ri­zo­vať, že: 

-          Pre vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo­či práv­nic­kej oso­be sa v ab­so­lút­nej väč­ši­ne prí­pa­dov, kto­ré sa v praxi vy­sky­tu­jú, vy­ža­du­je in­di­vi­dua­li­zo­va­nie kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by, kto­rá sa do­pus­ti­la pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia.

-          A zá­ro­veň sa v kaž­dom jed­nom prí­pa­de vy­ža­du­je preu­ká­za­nie za­vi­ne­nia a proti­práv­nos­ti pri­čí­ta­teľ­né­ho ko­na­nia.

V naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach mož­no spo­me­núť aj Uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho su­du sp. zn. 5T/2/2020 zo dňa 24.02.2020, kto­rým súd od­mie­tol návrh pro­ku­rá­to­ra na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te prá­ve z dô­vo­du ne­dos­ta­toč­ne preu­ká­za­né­ho za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k práv­nic­kej oso­be. 

Zá­ve­rom prís­pev­ku pou­ka­zu­jem aj na je­di­nú zá­kon­nú vý­nim­ky, keď ZTZPO expres­sis ver­bis po­va­žu­je za pri­čí­ta­teľ­né ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, kto­ré je, pod­ľa kri­té­rií tres­tné­ho prá­va ne­za­vi­ne­né. V zmys­le § 4 ods. 6 ZTZPO je mož­né práv­nic­kej oso­be pri­čí­tať aj ko­na­nie fy­zic­kej oso­by, kto­rá je tres­tne ne­zod­po­ved­ná.

O tres­tnú ne­zod­po­ved­nosť pôj­de, ak fy­zic­ká oso­ba nie je tres­tne zod­po­ved­ná pre ne­dos­ta­tok ve­ku ale­bo je ne­zod­po­ved­ná pre du­šev­nú po­ru­chu v ča­se spá­chania či­nu. Ide o okol­nos­ti, pre kto­ré sa ko­na­nie fy­zic­kej oso­by po­va­žu­je pre úče­ly tres­tné­ho prá­va za ne­za­vi­ne­né.

Zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 6 ZTZPO vy­plý­va, že tres­tná ne­zod­po­ved­nosť fy­zic­kej oso­by je re­le­van­tná iba v prí­pa­de, ak ide o ko­na­nie, kto­ré by inak (ne­byť tres­tnej ne­zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa) bo­lo vo vzťa­hu k nej tres­tným či­nom. Te­da uve­de­ná zá­kon­ná vý­nim­ka sa nev­zťa­hu­je na tie ko­na­nia tres­tne ne­zod­po­ved­nej fy­zic­kej oso­by, kto­ré vo vzťa­hu k nej nie sú tres­tný­mi čin­mi (ale moh­li by byť tres­tný­mi čin­mi vo vzťa­hu k práv­nic­kej oso­be).

      Mož­no mať však op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti o ap­li­ko­va­teľ­nos­ti pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia.^[5]Ak by bo­lo prí­pus­tné pri­čí­ta­nie ne­za­vi­ne­né­ho ko­na­nia fy­zic­kej oso­by práv­nic­kej oso­be, kon­šti­tuo­va­la by sa tým ob­jek­tív­na zod­po­ved­nosť práv­nic­kej oso­by. Exis­ten­cia ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti je v tres­tnom prá­ve vy­lú­če­ná.

           Tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio. Prá­ve exis­ten­ciou za­vi­ne­nia sa kon­šti­tuu­jú ne­vyh­nut­né pred­pok­la­dy na to, aby ur­či­tá okol­nosť moh­la byť (ako dos­ta­toč­ne zá­važ­ná) san­kcio­no­va­teľ­ná nor­ma­mi tres­tné­ho prá­va.

V opač­nom prí­pa­de by kon­krét­nu fy­zic­kú oso­bu ale­bo práv­nic­kú oso­bu bo­lo mož­né tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­vať nie len za či­ny, ale aj za ja­vy.

Zá­ver

Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho mám za to, že by bo­lo pop­re­tím úče­lu tres­tné­ho prá­va ako kraj­né­ho pros­tried­ku ochra­ny spo­lo­čen­ských hod­nôt, ak by sa na tres­tnú zod­po­ved­nosť akej­koľ­vek oso­by (vrá­ta­ne práv­nic­kej) na­ze­ra­lo cez priz­mu ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti. 

Z tých­to dô­vo­dov mož­no mať pre­to aj op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti o ús­tav­nej kon­for­mi­te us­ta­no­ve­nia, pod­ľa kto­ré­ho sa má ne­za­vi­ne­né ko­na­nie tres­tne ne­zod­po­ved­nej fy­zic­kej oso­by pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be v po­do­be tres­tné­ho či­nu.

POZNÁMKY POD ČIA­ROU:

 

1.      Pri­me­ra­ne viď Roz­su­dok NS SR zo 16. augus­ta 2012, sp. zn. 6 Tdo 62/2011.

 

2.      Ko­na­nie ži­vé­ho nás­tro­ja ne­mu­sí byť v kaž­dom jed­nom prí­pa­de ne­za­vi­ne­né. Aj ži­vý nás­troj mô­že v kon­krét­nom prí­pa­de po­dlie­hať tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, av­šak v kaž­dom jed­nom prí­pa­de pôj­de vždy o iný trest­ný čin, než za kto­rý bu­de tres­tne zod­po­ved­ný ne­pria­my pá­cha­teľ. Bo­roš, M. Prín­cíp nullum cri­men si­ne cul­pa pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na. Pra­ha: Le­ges, 2019. str. 183.

 

3.      Šam­ko, P.: Poz­nám­ky k zá­ko­nu o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb. Dos­tup­né na:˂http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a466-poz­nam­ky-k-za­ko­nu-o-tres­tnej-zod­po­ved­nos­ti-prav­nic­kych-osob˃

 

4.      No­vá­ko­vá, V. Pri­čí­ta­teľ­nosť v práv­nej úp­ra­ve zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb za da­ňo­vé tres­tné či­ny. In: Ve­rej­ná sprá­va a spo­loč­nosť. 2018. Fa­kul­ta ve­rej­nej sprá­vy UPJŠ v Ko­ši­ciach.

 

5.      Ob­dob­ný ná­zor viď Šam­ko, P.: Poz­nám­ky k zá­ko­nu o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb. Dos­tup­né na: ˂http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a466-poz­nam­ky-k-za­ko­nu-o-tres­tnej-zod­po­ved­nos­ti-prav­nic­kych-osob˃

 

 

 

Diskusia