Kde sa vytratili základné zásady trestného práva?

 

Mgr. Gá­bor Gál

autor je ad­vo­kát a bý­va­lý Mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti SR

                       Kde sa vy­tra­ti­li zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho prá­va?

Pri uda­los­tiach pos­led­ných dní som opäť spo­zor­nel a pri­vied­li ma opäť k to­mu, aby som spí­sal svo­je my­šlien­ky. Či už iš­lo o zve­rej­ne­nie ce­lé­ho vý­slu­chu JUDr. Mo­ni­ky Jan­kov­skej, tak­mer hneď po pod­pí­sa­ní zá­pis­ni­ce, čo ne­má na Slo­ven­sku, ale ani vo sve­te ob­do­bu. Po­tom aké­si tra­gi­ko­mic­ké tla­če­nie sa de­sia­tok kuk­lá­čov pred vý­ťa­hom v síd­le Pen­ty, ďa­lej nas­le­do­val list pro­ku­rá­tor­ky JUDr. Ku­čer­ko­vej o prak­ti­kách a po­doz­re­niach ne­zá­kon­ných prak­tík na ÚŠP a na zá­ver opa­ku­jú­ce sa sna­hy mé­dií ale aj OČTK o kri­mi­na­li­zá­ciu ad­vo­ká­tov za vý­kon ich pro­fe­sie.

Niek­to­rí sa sna­žia o náv­rat k práv­ne­mu štá­tu až tak, že sa­mi pri tom za­bud­li na dodr­žia­va­nie zá­ko­nov, a ke­by len za­bud­li... O dodr­žia­va­ní zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho prá­va ani ne­ho­vo­riac. Ide­me z ka­lu­že do bla­ta, a vý­sle­dok mô­že byť o pár ro­kov mož­no me­sia­cov fa­tál­ny.

Ak si člo­vek po­zor­ne pre­čí­ta tres­tnop­ráv­ne kó­dexy, od­bor­nú li­te­ra­tú­ru a k to­mu sa po­ve­nu­je troš­ku aj pe­no­ló­gii (ve­da o tres­te a tres­ta­ní), vša­de sa stret­ne s poj­mom pre­zum­pcia ne­vi­ny, ochra­na súk­ro­mia a dôs­toj­nos­ti ob­vi­ne­ných ale aj ob­ža­lo­va­ných, ba aj od­sú­de­ných osôb. Za­bú­da­me, že tres­tné ko­na­nie je ul­ti­ma ra­tio, má sa k ne­mu pris­tu­po­vať s mie­rou a maximál­ne zá­kon­ne. 

Sa­mot­ný §2 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý má nad­pis „Zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia“ v od­se­ku 1 us­ta­no­vu­je, že „Nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ako ob­vi­ne­ný inak než zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je ten­to zá­kon“, od­sek 2 pok­ra­ču­je v zá­klad­ných zá­sa­dách nas­le­dov­ne „Do zá­klad­ných práv a slo­bôd osôb v prí­pa­doch do­vo­le­ných zá­ko­nom mož­no za­sa­ho­vať len v mie­re ne­vyh­nut­nej na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať dôs­toj­nosť osôb a ich súk­ro­mie“ a ods. 4 uvá­dza zá­klad­nú zá­sa­du, kto­rou te­raz kaž­dý pohŕda (správ­ne je, že nie kaž­dý, ale časť OČTK, časť po­li­ti­kov a časť no­vi­ná­rov to­to roz­hod­ne ne­reš­pek­tu­je) a to, že „Kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu“.

Zá­sa­da pri­me­ra­nos­ti a zdr­žan­li­vos­ti v tres­tnom ko­na­ní má byť up­lat­ňo­va­ná aj vo­či tre­tím oso­bám. „Dô­le­ži­té je chá­pať tú­to zá­sa­du v ce­lom roz­sa­hu, to zna­me­ná, že sa ne­tý­ka len oso­by, vo­či kto­rej sa ve­die tres­tné stí­ha­nie, ale všet­kých osôb, kto­rých sa tres­tné ko­na­nie akým­koľ­vek spô­so­bom do­tý­ka, či ide o sved­kov, poš­ko­de­ných, ale­bo napr. zú­čas­tne­nú oso­bu.“ V tých­to tres­tných ko­na­niach, kde sú za­bez­pe­če­né prá­va tre­tích osôb, keď sa všet­ko zve­rej­ňu­je, na dru­hej stra­ne sa nič nep­re­ve­ru­je, ako to pred­pi­su­je § 10 Tres­tné­ho po­riad­ku „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti... Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.“ No za ro­ky pô­so­be­nia v ad­vo­ká­cii som ne­vi­del ani je­den úkon, ob­jas­ne­nie okol­nos­ti od OČTK, kto­rý by bol v pros­pech tres­tne stí­ha­ných osôb. Eš­te aj to, čo by sa ma­lo pri­pí­sať v ich pros­pech je ob­rá­te­né pro­ti nim. Vy­hľa­dá­va­cia zá­sa­da tres­tné­ho prá­va sa zme­ni­la na in­kvi­zič­nú, či­že ob­vi­ne­ný má do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu, a to už nie je sran­da. Za žiad­nych okol­nos­tí sa ne­mô­že do­pus­tiť, aby pla­ti­lo pra­vid­lo, že naj­prv ob­vi­niť a uväz­niť a po­tom hľa­dať k to­mu aj dô­ka­zy.

To, akým sme­rom sa ube­rá štát, vždy zá­vi­sí od vr­chol­ných pred­sta­vi­te­ľov štát­nej mo­ci, tým ako sa oni sta­va­jú k zá­klad­ným prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu a po­vedz­me aj k zá­klad­ným zá­sa­dám tres­tné­ho prá­va. Ma­jú na tom svoj vý­znam­ný po­diel aj mé­diá, no tie čer­pa­jú prá­ve z vy­jad­re­ní naj­vyš­ších pred­sta­vi­te­ľov štá­tu, a nás­led­ne tí zho­ra do­vo­ľu­jú po­ru­šo­vať tie­to pra­vid­lá na niž­ších stup­ňoch, ba nie­ke­dy k to­mu mož­no aj pria­mo na­bá­da­jú.

Veľ­mi váž­na hroz­ba pre de­mok­ra­ciu a práv­ny štát je aj sna­ha OČTK kri­mi­na­li­zo­vať ad­vo­ká­tov. To už je za hra­ni­cou všet­ké­ho. Ad­vo­kát ne­zod­po­ve­dá v žiad­nom prí­pa­de za skut­ky klien­ta. Tu už ide „o po­doz­re­nie z pot­lá­ča­nia zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu a riad­ne­ho vý­ko­nu ad­vo­ká­cie“, ako to skon­šta­to­va­la aj Slo­ven­ská ad­vo­kát­ska ko­mo­ra. Vý­zva ad­vo­ká­tov no­vé­mu ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia opä­tov­ne nas­to­lil  zá­kon­nosť pos­tu­pu OČTK tiež sved­čí o tom, že sa tres­tné ko­na­nia po­su­nu­li už mi­mo rám­ca práv­ne­ho po­riad­ku. Príp­rav­né ko­na­nie je zá­sad­ne ne­ve­rej­né, prá­ve aj z dô­vo­du, že sa na­rá­ba s po­doz­re­nia­mi vo­či oso­bám, na kto­ré sa vzťa­hu­je pre­zum­pcia ne­vi­ny, pre­to o ich súk­ro­mie a dôs­toj­nosť ma­jú dbať aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní. Te­raz je to prá­ve opač­ne, či­že sa­mi v tom­to sme­re ne­dodr­žia­va­jú zá­kon. Ak chce­me ope­ro­vať s poj­mom práv­ny štát, tak štát­na moc uka­zu­je/má uka­zo­vať svo­ju pra­vú tvár prá­ve pri tých, kto­rí zá­kon po­ru­ši­li, a to v ko­na­ní ve­de­ným pro­ti nim. Eš­te za mo­jich štu­dent­ských čias som mal mož­nosť vi­dieť film Ľud ver­sus Larry Flynt, kde je jed­na ve­ta/my­šlien­ka, kto­rá ma in­špi­ro­va­la v mo­jom pro­fe­sio­nál­nom ži­vo­te práv­ni­ka, ad­vo­ká­ta. Keď sa mé­diá pý­ta­li vy­da­va­te­ľa „ča­so­pi­sov pre dos­pe­lých“ Larry­ho Flyn­ta, kto­rý sa sám po­va­žo­val za od­pad­lí­ka spo­loč­nos­ti, pre­čo sa ob­rá­til so svo­jou ža­lo­bou až na Naj­vyš­ší súd, tak je­ho od­po­veď bo­la, voľ­ne ci­tu­júc: „ak Naj­vyš­ší súd ochrá­ni prá­va to­ho naj­hor­šie­ho v spo­loč­nos­ti ako som ja, tak prá­va tých čes­tných ochrá­ni o to viac.“ Tre­ba sa nad tým za­my­slieť, na­koľ­ko to má ve­ľa spo­loč­né­ho s tem­nou mi­nu­los­ťou ľud­stva, zá­ro­veň však aj so sú­čas­nos­ťou, kde nie je ťaž­ké skĺznuť do sfér, kde sa nech­ce­me ocit­núť. Je to aj prí­beh po­ma­ly sa ohrie­va­jú­cej vo­dy a ža­by v nej, ale ak by som troš­ku pre­há­ňal, mô­že to byť aj prí­beh z ob­do­bia nás­tu­pu fa­šiz­mu, keď naj­prv bra­li ko­mu­nis­tov a nik sa neoz­val, po­tom Ži­dov a nik sa neoz­val, po­tom kaž­dé­ho a nik sa neoz­val.... No naš­ťas­tie te­raz sa ozý­va­jú sud­co­via, ad­vo­ká­ti, ale stá­le je to asi má­lo.

Aby sme sa vy­hli omy­lom, ja ne­zas­tá­vam tých, kto­rí po­ru­ši­li zá­kon, nech­cem zľah­čo­vať ich zod­po­ved­nosť za skut­ky, kto­ré spra­vi­li, ale chcem, aby bo­la pre­sa­dzo­va­ná zá­kon­nosť a spra­vod­li­vos­ťaj v ich prí­pa­de. Ak pá­cha­te­lia tých­to či­nov, skut­kov po­ru­ši­li zá­kon, nez­na­me­ná to, že aj dru­há, tá „spra­vod­li­vá“ stra­na, to mô­že uro­biť. Spra­vod­li­vosť sa nes­mie nas­to­ľo­vať ne­zá­kon­ný­mi pros­tried­ka­mi. A tam pat­rí aj ochra­na súk­ro­mia, dôs­toj­nos­ti a pre­zum­pcia ne­vi­ny osôb po­doz­ri­vých zo spá­chania aj tých naj­ohav­nej­ších tres­tných či­nov. Spra­vod­li­vosť pris­lú­cha aj im. Trest­ný pria­dok v § 55 ods. 1 pred­pi­su­je nie pre nič, za nič, pre OČTK ok­rem už spo­me­nu­tých zá­sad aj zá­sa­du pri­me­ra­nos­ti a zdr­žan­li­vos­ti, keď us­ta­no­vu­je, že „Pri vy­ko­ná­va­ní úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, súd a oso­by prís­luš­né vy­ko­ná­vať úko­ny tres­tné­ho ko­na­nia za­ob­chá­dzať s oso­ba­mi zú­čas­tne­ný­mi na úko­ne tak, ako to vy­ža­du­je účel tres­tné­ho ko­na­nia; vždy sa mu­sí reš­pek­to­vať ich dôs­toj­nosť a ich ús­ta­vou za­ru­če­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy.“Ne­mô­že pla­tiť, že účel svä­tí pros­tried­ky. „Zá­ujem na zis­te­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci nes­mie byť nad­ra­de­ný zá­sa­de zá­kon­nos­ti, le­bo by to moh­lo viesť k sna­he zis­tiť prav­du za kaž­dú ce­nu, te­da aj za ce­nu po­ru­še­nia zá­ko­na.“ Jo­zef Čen­téš a ko­lek­tív: Tres­tné prá­vo pro­ces­né, Heu­ré­ka 2006, stra­na 42. Le­bo sa po­tom prá­vom pý­ta­me, aký je roz­diel me­dzi tým, kto je stí­ha­ný za po­ru­še­nie zá­ko­na a me­dzi tým, kto ho stí­ha a sám pri tom po­ru­šu­je zá­kon, po­vedz­me nát­la­kom a hroz­bou väz­by. V práv­nom štá­te by ma­li ko­nať ex of­fo or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní aj v tých­to prí­pa­doch za zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 TZ. No od to­ho sme eš­te na mí­le ďa­le­ko.

To, že po­li­ti­ci na se­ba nav­zá­jom po­dá­va­jú tres­tné ozná­me­nia, je už bo­hu­žiaľ sta­rý prí­beh. No dnes už po­sie­la­jú pria­mo po­li­tic­ké­ho opo­nen­ta do ba­sy. Keď to spra­vil Šte­fan Ha­ra­bin, vte­dy as­poň časť po­li­ti­kov, mé­dií a spo­loč­nos­ti sa oz­va­la. Dnes je to hlav­ná agen­da po­li­ti­kov, ba po­li­tic­kých strán. A keď sa te­raz v nie­kom oz­ve, že dnes ide o úpl­ne nie­čo iné, tak je na veľ­kom omy­le. Po­li­tik nik­dy ne­mô­že nas­to­ľo­vať spra­vod­li­vosť, jed­nak na to ne­má prá­vo­moc a po dru­hé, je ďa­le­ko od ob­jek­tív­nos­ti. Na to tu má­me or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, no tie mu­sia (ma­li by) ro­biť v apo­li­tic­kom a všeo­bec­ne v neut­rál­nom a v ob­jek­tív­nom pros­tre­dí. O akom neut­rál­nom pros­tre­dí, ob­jek­tív­nom vy­šet­ro­va­ní sa ba­ví­me, ak niek­to­rí po­li­ti­ci sa pa­su­jú do vy­šet­ro­va­te­ľov, pro­ku­rá­to­rov, sud­cov ale aj ka­tov v jed­nej oso­be? Aké od­ka­zy to dá­va oso­bám, kto­ré v tých­to ve­ciach vy­stu­pu­jú v ro­li vy­šet­ro­va­te­ľov, pro­ku­rá­to­rov ale­bo sud­cov? Je pri­naj­men­šom naiv­né si my­slieť, že ni­ja­ké. Po­čas môj­ho krát­ke­ho pô­so­be­nia vo fun­kcii mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti som to­ho so sud­ca­mi vi­del, po­čul a za­žil veľ­mi ve­ľa a mal som mož­nosť vi­dieť, ako na nich pô­so­bí po­li­tic­ký aj me­diál­ny pries­tor- česť od­váž­nym vý­nim­kám.

Zá­klad­nou vý­ba­vou de­mok­ra­tic­ké­ho po­li­ti­ka by ma­la byť úc­ta k pre­zum­pcii ne­vi­ny, a pre­to by sa mal vy­hý­bať ko­men­to­va­niu tres­tných ko­na­ní anez­neu­ží­vať to v po­li­tic­kom bo­ji. Pos­toj a vy­jad­re­nie pre­zi­den­tky Zu­za­ny Ča­pu­to­vej je tá správ­na ces­ta. Aj v mi­nu­los­ti sa v obid­voch tá­bo­roch naš­li ľu­dia, kto­rí to ne­reš­pek­to­va­li, ale bo­li v men­ši­ne, bo­lo to oje­di­ne­lé. Te­raz to je pra­vý opak. Ne­pa­mä­tám si, že by vy­šet­ro­va­nie kau­zy nás­ten­ko­vé­ho ten­dra (a ani iné po­li­tic­ky cit­li­vé kau­zy, ako nap­rík­lad Osrblie) pre­bie­hal on­li­ne for­mou a po­doz­ri­vý bol vy­sta­ve­ný po­ni­žu­jú­ce­mu sprá­va­niu OČTK a mé­dií.

Ko­mu a čo­mu slú­žia tie teat­rál­ne úko­ny OČTK? Ako som už o tom pí­sal, po­li­caj­né ak­cie ty­pu na­sa­de­nia naj­ťaž­šie­ho čo má­me (Lynx com­man­da) vo­či oso­bám, kto­ré nie sú po­doz­ri­vé zo spá­chania ná­sil­né­ho tres­tné­ho či­nu, sú len pre ve­rej­nosť ale­bo skôr pre po­li­ti­kov a mé­diá, na­koľ­ko inak by sta­či­lo oby­čaj­né za­dr­ža­nie ci­vil­ný­mi vy­šet­ro­va­teľ­mi. Ale­bo za­tknu­tie bý­va­lé­ho špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pred bu­do­vou po­lí­cie a nie až v bu­do­ve (ná­ho­da?). Ja sa ho roz­hod­ne ne­zas­tá­vam, po­li­tic­ky som ho nie raz os­tro skri­ti­zo­val „ho­vo­ria za ne­ho“ je­ho vý­sled­ky, ale tu už ide o nie­čo iné ako o spra­vod­li­vosť. Lynč, poms­ta?  Ide o zá­klad­né prin­cí­py a zá­sa­dy tres­tné­ho prá­va, o kto­ré te­raz nik­to ned­bá, le­bo vlád­nym po­li­ti­kom to te­raz tak­to vy­ho­vu­je a pre mé­diá je to sa­moz­rej­me vďač­né sús­to. A tí, kto­rí sú v po­za­dí to­ho všet­ké­ho teat­rál­ne­ho, si od to­ho asi nie­čo sľu­bu­jú, pre nič za nič by to ne­ro­bi­li. Kde je tá hra­ni­ca, pri kto­rej už aj mé­diá po­ve­dia, že nie, že sta­či­lo? Ak už bu­dú po­doz­ri­vých fy­zic­ky tý­rať? Aj ten naj­pos­led­nej­ší po­dliak má mať za­cho­va­né svo­je zá­kon­né prá­va, aj v tom prí­pa­de, keď on sám sa tým­to ne­ria­dil, le­bo to ne­mô­že byť vý­ho­vor­ka pri nas­to­ľo­va­ní spra­vod­li­vos­ti. Ver­te mi, dá sa to ro­biť aj zá­kon­nou for­mou, pri dodr­ža­ní všet­kých zá­sad a prin­cí­pov tres­tné­ho prá­va a dr­vi­vá väč­ši­na po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov aj sud­cov to tak aj ro­bí, ale­bo sa sna­ží to tak ro­biť. Len by to pot­re­bo­va­lo zmie­niť sa o tom aj „ho­re“. 

O akú spra­vod­li­vosť nám po­tom vô­bec ide? O ta­kú, kto­rá sa bu­de pá­čiť ur­či­tej sku­pi­ne ľu­dí? Ta­ká spra­vod­li­vosť nie je, le­bo ta­ká sa­mu se­ba vy­lu­ču­je. Spra­vod­li­vosť ne­má byť kru­tá, ani zho­vie­va­vá, spra­vod­li­vosť má byť spra­vod­li­vá. Ne­má mať prí­dav­né me­no. A ces­ta k tej­to spra­vod­li­vos­ti mu­sí byť zá­kon­ná! Vo všet­kom!

Ako je mož­né, že mé­diá ma­jú o po­li­caj­ných zá­sa­hoch aví­zo dop­re­du, že z tých­to úko­nov vy­sie­la­jú na­ži­vo? Ako je mož­né, že na dru­hý deň po vý­slu­choch, ale­bo eš­te v ten deň, je na inter­ne­te prís­tup­ná ce­lá zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho? 

Príp­rav­né ko­na­nie je a má byť ne­ve­rej­né aj z dô­vo­du, aby sa po­da­ri­lo ob­jas­niť tres­tné či­ny, pot­res­tať ich pá­cha­te­ľov. Mno­hí ob­vi­ne­ní sú vo väz­be kvô­li hroz­be, že bu­dú ov­plyv­ňo­vať sved­kov. No keď sve­dok a mož­no aj sám pá­cha­teľ sa do­čí­ta na inter­ne­te, kto čo po­ve­dal, tak je nám ce­lá ko­lúz­na väz­ba na­nič, pos­lú­ži už len čis­to ako mu­čia­ci pros­trie­dok v ru­kách štát­nej mo­ci. Po­dob­ným spô­so­bom sú sa­moz­rej­me ve­rej­nos­ti zná­me aj všet­ky roz­hod­nu­tia sú­dov v príp­rav­nom ko­na­ní, po kto­rom do is­tej mie­ry OČTK mu­sia hrať sčas­ti od­kry­tý­mi kar­ta­mi. Kam to ce­lé spe­je? Sved­kom (aj mož­ným pá­cha­te­ľom) poš­le­me dop­re­du mai­lom otáz­ky do­mov? Cez ka­júc­ni­kov, kto­rí ma­jú čo stra­tiť, poš­pi­ní­me všet­kých bez je­di­né­ho dô­ka­zu, bez pre­ve­re­nia ve­ci, le­bo to nie­ko­mu tak vy­ho­vu­je? 

Na dru­hej stra­ne, keď sa to už zve­rej­ňu­je, čí­ta to aj niek­to v šir­ších sú­vis­los­tiach? U via­ce­rých ob­vi­ne­ných som sa vô­bec ne­do­čí­tal, kde je tá ozaj­stná hroz­ba, pri naj­čas­tej­šom vä­zob­nom dô­vo­de, pri ko­lúz­nej väz­be, že bu­dú ov­plyv­ňo­vať sved­kov. Je to príl­iš všeo­bec­né, nič kon­krét­ne, až tak, že sa naz­dá­vam, že by to pot­re­bo­va­lo urý­chle­ne pre­ve­riť ús­tav­ným sú­dom. Tá hroz­ba je pri kaž­dom ob­vi­ne­nom, a pred­sa ne­dá­va­me, ne­navr­hu­je­me kaž­dé­ho (as­poň za­tiaľ) do vy­šet­ro­va­cej väz­by. Pre­to tá hroz­ba mu­sí byť reál­na, mu­sí vy­plý­vať z nie­čo­ho kon­krét­ne­ho, kto­ré vie pro­ku­rá­tor sú­du aj preu­ká­zať. Sí­ce sú tam roz­pí­sa­né ve­ci o dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia, ale o kon­krét­nych  dô­vo­doch a hroz­bách som sa ne­do­čí­tal.

K väz­be som sa už vy­jad­ril v mo­jom pred­chá­dza­jú­com­prís­pev­ku (https://ko­men­ta­re.sme.sk/c/2253­5770/vaz­ba-ne­mo­ze-byt-nat­la­ko­vym-pros­tried­kom-ale-ani-ob­chod­nym-ar­tik­lom.html) s tým, že väz­ba je už nie­koľ­ko ro­kov prob­lé­mom slo­ven­skej jus­tí­cie,no po tých­to no­vých prí­pa­doch už je vy­puk­lým, ba nez­ne­si­teľ­ným prob­lé­mom. Ce­lý svet sa hr­nie k res­to­ra­tív­nej jus­tí­cii, a tiež k mož­nos­tiam ulo­že­nia al­ter­na­tív­nych tres­tov, nah­ra­de­nia umies­tne­nia ob­vi­ne­né­ho do ús­ta­vu na vý­kon väz­by ob­me­dze­ním osob­nej slo­bo­dy elek­tro­nic­kým ná­ram­kom, na­priek to­mu, že ná­ram­ky aj pod­mien­ky na to má­me, my ide­me opač­ne, už nám len tie zá­va­žia chý­ba­jú na pu­tách väz­ne­ných osôb.

Ne­ču­duj­me sa po­tom, že z via­ce­rých úst už za­znie­va zno­va a zno­va, že ide o po­li­tic­ké pro­ce­sy. Ne­za­bú­daj­me, že vše­tok ten škod­li­vý ba­last oko­lo tých­to tres­tných ko­na­ní, vy­tvá­ra v od­bor­ných kru­hoch pres­ved­če­nie, že tu ide o akt po­li­tic­kej poms­ty. Vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov pod ťar­chou uva­le­nej väz­by ale­bo jej hroz­by ne­me­nia na tom­to sta­ve nič, le­bo tres­tné ko­na­nie sa sta­lo nás­tro­jom po­li­tic­ké­ho bo­ja a za­ťa­hu­jú sa do ne­ho, ne­raz cie­le­ne aj iné, po­li­tic­ky ak­tív­ne oso­by z ra­dov opo­zí­cie. Pre­to by bo­lo žia­du­ce, aby sa prá­ve v tých­to tres­tných ko­na­niach pos­tu­po­va­lo vzo­ro­vo zá­kon­ne, aby nev­znik­li žiad­ne po­chyb­nos­ti o ne­ja­kých ne­ka­lých po­li­tic­kých či ka­riér­nych poh­nút­kach osôb ko­na­jú­cich v ro­li OČTK. V mi­nu­los­ti sme bo­li nie raz sved­ka­mi to­ho, že po­li­cajt, pro­ku­rá­tor, sud­ca, ako aj prís­luš­ní­ci taj­ných slu­žieb si vďa­ka po­li­tic­kej an­ga­žo­va­nos­ti pek­ne pril­ep­ši­li. Ne­bo­lo to len v SMER-e, ale aj v OĽANO, či­že ces­tič­ky sú bo­hu­žiaľ vy­cho­de­né a re­cept prez­ra­de­ný.

Pre­ží­vam to asi viac ako laik, na­koľ­ko po­čas môj­ho ak­tív­ne­ho pro­fe­sij­né­ho ži­vo­ta som mal do­či­nia nie s jed­nou oso­bou, kto­rá si od­krú­ti­la dob­rých pár me­sia­cov, ba aj ro­kov vo vy­šet­ro­va­cej väz­be úpl­ne ne­vin­ne. Ne­čin­ne som sa mu­sel pri­ze­rať aj na to, ako zne­va­žu­jú, de­ho­nes­tu­jú a po­tu­pu­jú jed­né­ho dl­ho­roč­né­ho sud­cu pred dô­chod­kom, pri kto­rom sme ja, aj mo­ja pred­chod­ky­ňa Lu­cia Žit­ňan­ská, ani po na­ria­de­ní via­ce­rých mi­nis­ter­ských kon­trol, ne­naš­li po­chy­be­nia, a len vďa­ka nep­rav­di­vej vý­po­ve­di jed­né­ho za­uja­té­ho sved­ka bol ob­vi­ne­ný a po­ní­že­ný pred ce­lou spo­loč­nos­ťou s pu­ta­mi na ru­kách, do­kon­ca pro­ku­rá­tor­ka ÚŠP preň­ho navrh­la väz­bu, kto­rú ús­tav­ný súd neak­cep­to­val. (Me­dzi mno­hý­mi!!!! Pre­čo asi?)

Pre ve­rej­nosť len príz­vu­ku­jem, že po­dob­ný osud, ne­vin­ne si od­se­dieť pár me­sia­cov vo väz­be z dô­vo­du po­doz­re­nia z ko­rup­cie má za se­bou aj euro­ko­mi­sár­ka pre spra­vod­li­vosť Věra Jou­ro­vá. Tak­že ne­rob­me, ne­súď­me unáh­le­ne. Cti­me si pre­zum­pciu ne­vi­ny, akú by sme ju chce­li ctiť u sa­mých se­ba.

P.S. 1:  Niek­to mu­sí pod­pi­so­vať na­sa­de­nie prís­luš­ní­kov oso­bit­né­ho ur­če­nie vo­či oso­bám, kto­ré nie sú po­doz­ri­vé ani zo spá­chania ná­sil­ných tres­tných či­nov, a ani neh­ro­zí ich útek, ale­bo hroz­ba pre ko­na­jú­cich vy­šet­ro­va­te­ľov, bol by som pre­to zve­da­vý na to zdô­vod­ne­nie (nie for­mál­ne, le­bo to tam ur­či­te je, ale me­rit­né ), na­koľ­ko viem aj  z môj­ho pô­so­be­nia vo vlád­nej fun­kcii, že to na­sa­de­nie tých­to síl nie je len tak, v mi­nu­los­ti pre­voz nie jed­né­ho ne­bez­peč­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho na súd­ne ko­na­nie aj za po­mo­ci po­li­caj­ných kuk­lá­čov, si mu­sel ZVJS ale­bo mi­nis­ter­stvo dos­lov­ne vy­du­pať.

P.S.2: V ro­ku 2019 som bol jed­ným, kto­rý moh­li roz­hod­núť o ce­ne za naj­lep­ší ju­di­kát ro­ka. Hla­so­val som, ako nes­kôr vy­svit­lo, za ví­ťaz­ný ju­di­kát. Môj hlas zís­ka­lo roz­hod­nu­tie se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR v zlo­že­ní sud­cov Ju­raj Kli­ment, Pe­ter Ha­ta­la a Pe­ter Sza­bo. Oce­nil som uve­de­ný roz­su­dok z dô­vo­du, ako to bo­lo aj navr­hnu­té „pre vý­znam roz­hod­nu­tia pre ap­li­kač­nú prax z hľa­dis­ka napl­ne­nia zá­kon­ných zna­kov tres­tné­ho či­nu ma­chi­ná­cie pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be“ a nie kvô­li to­mu, že od­sú­di­li dvoch bý­va­lých mi­nis­trov, sa­mot­ná no­mi­ná­cia ani ne­bo­la kon­ci­po­va­ná v tom­to sme­re. Ne­ho­vo­rím, že som to­to roz­hod­nu­tie oba­no­val, a že by som to zme­nil, ale čo sa di­alo po­tom, je dô­vo­dom to­ho, pre­čo sa o tom zmie­ňu­jem. Z uve­de­ných sud­cov som ni­ko­ho osob­ne ne­poz­nal, s pred­se­dom se­ná­tu, s Ju­ra­jom Kli­men­tom som sa spoz­nal až na od­ov­zdá­va­ní cien, kde mal svoj prí­ho­vor. Ak chcem zos­tať stro­hý a di­plo­ma­tic­ký, tak len uve­diem, že to bol skôr po­li­tic­ký pre­jav kri­ti­ky na vte­daj­šiu vlá­du. Až vte­dy som po­cho­pil, že pán pred­se­da se­ná­tu po­cho­pil ude­le­nie ce­ny za ju­di­kát ro­ka nie za to, že na zá­kla­de nie­čo­ho ob­vi­ne­ných od­sú­di­li, ale za to, že ko­ho od­sú­di­li.  A až te­raz vi­dím do­pad toh­to ne­bez­peč­né­ho zmýš­ľa­nia. Nie je dô­le­ži­té že za čo, ale ko­ho.

 

Diskusia