Negatívne trendy v rozhodovaní väzobných súdov (najmä v skupinových veciach) z pohľadu väzobne stíhaného advokáta

 

JUDr. Mar­tin Ri­bár – ad­vo­kát

Ne­ga­tív­ne tren­dy v roz­ho­do­va­ní vä­zob­ných sú­dov (naj­mä v sku­pi­no­vých ve­ciach) z poh­ľa­du vä­zob­ne stí­ha­né­ho ad­vo­ká­ta JUDr. Mar­ti­na Ri­bá­ra

Všet­ky v člán­ku uvá­dza­né sku­toč­nos­ti sa tý­ka­jú aj môj­ho vä­zob­né­ho roz­ho­do­va­nia. Neu­vá­dzam od­ka­zy na kon­krét­ne ci­tá­cie z roz­hod­nu­tí o väz­be v mo­jom prí­pa­de, a to z nas­le­dov­ných dô­vo­dov:

1.      Uve­de­né sku­toč­nos­ti sa vy­sky­tu­jú aj v iných vä­zob­ných ko­na­niach a roz­hod­nu­tiach.

2.      Ci­tá­ciou z kon­krét­nych roz­hod­nu­tí by doš­lo k enor­mné­mu roz­sa­hu člán­ku.

3.      Keď­že stá­le už 17-ty me­siac som vä­zob­ne stí­ha­ný, od­ka­zom na kon­krét­ne roz­hod­nu­tia nech­cem ov­plyv­ňo­vať roz­ho­do­va­nie v mo­jom vä­zob­nom ko­na­ní a chcem sa vy­hnúť aké­mu­koľ­vek aj zdan­li­vé­mu ov­plyv­ňo­va­niu ci­tá­ciou z roz­hod­nu­tí, kto­ré by moh­lo byť vy­hod­no­te­né v môj nep­ros­pech zo stra­ny OČTK.

4.      Po ukon­če­ní môj­ho vä­zob­né­ho stí­ha­nia uve­diem kon­krét­ne ci­tá­cie z kon­krét­nych roz­hod­nu­tí tý­ka­jú­ce sa mnou uvá­dza­ných ne­ga­tív­nych tren­dov vo vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní.

Vä­zob­né stí­ha­nie pred­sta­vu­je bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí naj­zá­važ­nej­ší zá­sah do práv ob­vi­ne­né­ho, ten­to zá­sah do osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho vy­ža­du­je po­čas ce­lé­ho tr­va­nia väz­by kon­tro­lu jej zá­kon­nos­ti a ús­tav­nej kom­pa­ti­bi­li­ty ( III. ÚS 26/01).

Všeo­bec­né sú­dy – te­da vrá­ta­ne Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du a Naj­vyš­šie­ho sú­du SR ako sťaž­nos­tné­ho sú­du v tých naj­váž­nej­ších prí­pa­doch – ma­jú po­vin­nosť s oso­bit­ným zre­te­ľom na pre­zum­ciu ne­vi­ny skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tiach o väz­be (roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Toth vs. Ra­kús­ko, sťaž­nosť č. 11894/85).

Ko­na­jú všeo­bec­né sú­dy v in­ten­ciách vy­ššie uve­de­né­ho?

Dom­nie­vam sa, že naj­mä v pos­led­nej do­be je mož­né vo zvý­še­nej mie­re iden­ti­fi­ko­vať špe­ci­fic­ké ne­ga­tív­ne tren­dy v roz­ho­do­va­ní všeo­bec­ných sú­dov o väz­be, kto­ré sú v prík­rom roz­po­re s vy­ššie uve­de­ný­mi po­vin­nos­ťa­mi.

Té­ma väz­by je čo­raz čas­tej­šou té­mou tak od­bor­nej ako i laic­kej ve­rej­nos­ti. Op­ráv­ne­ne. Ako ad­vo­kát, kto­ré­ho ťa­žis­kom vý­ko­nu ad­vo­ká­cie bo­la od po­čiat­ku ob­ha­jo­ba v tres­tných ko­na­niach, som po­čas praxe pri­šiel do kon­tak­tu s množ­stvom roz­hod­nu­tí o väz­be všet­kých stup­ňov sú­dov. Od za­čiat­ku môj­ho vä­zob­né­ho stí­ha­nia som sa mal mož­nosť oboz­ná­miť s množ­stvom roz­hod­nu­tí o väz­be nie­len v mo­jej ve­ci, ale aj s de­siat­ka­mi roz­hod­nu­tí o väz­be všeo­bec­ných sú­dov, a tak­tiež s oh­ľa­dom na množ­stvo ča­su vo väz­be aj s roz­sia­hlou ju­di­ka­tú­rou Ústav­né­ho sú­du SR, ESĽP tý­ka­jú­cou sa vä­zob­né­ho roz­ho­do­va­nia.

Am­bí­ciou toh­to môj­ho člán­ku je pou­ká­zať na ur­či­té ne­ga­tív­ne tren­dy v roz­ho­do­va­ní vä­zob­ných sú­dov všeo­bec­ne, ale naj­mä v sku­pi­no­vých ve­ciach.

Chcem vý­slov­ne zdô­raz­niť, že kaž­dý je­den mnou uvá­dza­ný ar­gu­ment o ne­ga­tív­nych tren­doch v roz­ho­do­va­ní vä­zob­ných sú­dov viem preu­ká­zať na kon­krét­nom prí­pa­de a pod­lo­žiť kon­krét­ny­mi roz­hod­nu­tia­mi sú­dov o väz­be, kon­krét­ny­mi návr­hmi na vza­tie do väz­by, zme­nu dô­vo­dov väz­by ( v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných), návr­hmi na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by  a sta­no­vis­ka­mi, vy­jad­re­nia­mi pro­ku­ra­tú­ry k po­da­niam ob­vi­ne­ných – k žia­dos­tiam o pre­pus­te­nie z väz­by, k návr­hom o náh­ra­du väz­by, k ich vy­jad­re­niam pro­ti predl­žo­va­niu le­ho­ty tr­va­nia väz­by, či k sťaž­nos­tiam ob­vi­ne­ných pro­ti roz­hod­nu­tiam o väz­be.

Pri roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov o väz­be do­chá­dza v zvý­še­nej mie­re v po­rov­na­ní s mi­nu­los­ťou:

-          K po­ru­šo­va­niu prá­va na riad­ne od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia.

-          K po­ru­šo­va­niu po­vin­nos­ti sú­dov vy­spo­ria­dať sa so všet­kou ar­gu­men­tá­ciou ob­vi­ne­né­ho pro­ti väz­be, s vý­nim­kou tej, kto­rá (i) nie je re­le­van­tná vo vzťa­hu k pred­me­tu roz­ho­do­va­nia, (ii) je ne­pod­stat­ná, bez mož­né­ho vply­vu na vý­sle­dok roz­hod­nu­tia, (iii) je opa­ko­va­ná a už sa ňou ko­na­jú­ce sú­dy re­le­van­tne vy­spo­ria­da­li.

-          K po­ru­šo­va­niu prá­va na riad­ny vý­kon ob­ha­jo­by tým, že sa sú­dy s kon­krét­nou ná­miet­kou pro­ti väz­be vô­bec ne­vys­po­ria­da­jú a to bez uve­de­nia z aké­ho dô­vo­du.

-          K opa­ko­va­né­mu ira­cio­nál­ne­mu nez­dô­vod­ne­niu mož­nos­tí  náh­rad väz­by.

-          K ak­cep­tá­cii  nad­kva­li­fi­ká­cie skut­kov u ob­vi­ne­ných a pre­hlia­da­nie, ne­vys­po­ria­da­nie sa s ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by v tom­to sme­re.

-          K od­ka­zo­va­niu na pred­chá­dza­jú­ce  roz­hod­nu­tia o väz­be , od­ka­zo­va­nie na od­ôvod­ne­nia po­da­ní pro­ku­rá­to­ra – pri­čom, ani v pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tiach o väz­be, ani v po­da­niach pro­ku­rá­to­ra sa ne­na­chá­dza re­le­van­tná od­po­veď, vy­spo­ria­da­nie sa s ná­miet­ka­mi pro­ti väz­be.

-          K po­ru­šo­va­niu zá­sa­dy dvo­jin­štan­čnos­ti vä­zob­né­ho ko­na­nia, ke­dy až sťaž­nost­ný súd sa za­obe­rá ar­gu­men­tá­ciou pro­ti väz­be vzne­se­nou pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom, kto­rou sa pr­vos­tup­ňo­vý súd vô­bec ne­zao­be­ral

Uve­de­ný pos­tup je v roz­po­re s nor­ma­mi všeo­bec­né­ho prá­va – naj­mä ust. § 72 ods. 2 Tr. por., § 176 ods. 2 Tr. por., re­le­van­tných no­riem Ústa­vy SR – čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd – člán­ku 5 – čl. 5 ods. 1 písm. c), čl 5 ods. 4, člán­ku 6 – čl. 6 ods. 1,

Uve­de­ný pos­tup  je v roz­po­re s mi­mo­riad­ne roz­sia­hlou ju­di­ka­tú­rou ÚS SR a ESĽP ( len prík­lad­mo: III. ÚS 38/01, II. ÚS 116/2011, III. ÚS 220/04, III. ÚS 29/2015, III. ÚS 79/02, I. ÚS 157/07, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 149/09, III. ÚS 311/07, IV. ÚS 14/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 108/08, ESĽP – Suo­mi­nen vs. Fín­sko, Ta­tis­hvi­li vs. Rus­ko, Bo­chan vs. Uk­ra­ji­na, Pro­ni­na vs. Uk­ra­ji­na, Toth vs. Ra­kús­ko ...)

Tak­tiež je mož­né pri roz­ho­do­va­ní sú­dov  o väz­be v pos­led­nej do­be po­zo­ro­vať:

-          Pre­hlia­da­nie, ne­vys­po­ria­da­nie sa s ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by o roz­ho­do­va­ní vo vä­zob­nom ko­na­ní na zá­kla­de dô­ka­zov, kto­ré sú pod­ľa ná­zo­ru ob­ha­jo­by vy­ko­na­né v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, čas­to s od­ôvod­ne­ním, že sa jed­ná o vä­zob­né ko­na­nie. Uve­de­né ná­miet­ky oh­ľad­ne zá­kon­nos­ti či ne­zá­kon­nos­ti dô­ka­zov bu­dú pod­ľa sú­dov pred­me­tom hod­no­te­nia vo ve­ci sa­mej. Dom­nie­vam sa, že uve­de­ný pos­tup je nes­práv­ny, pre­to­že sú­dy by pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, pre­dov­šet­kým pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí/nev­za­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by pri skú­ma­ní dô­vod­nos­ti stí­ha­nia ako ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by ma­li skú­mať, či ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce vä­zob­né­mu roz­ho­do­va­niu bo­lo ve­de­né v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.

-          V sku­pi­no­vých ve­ciach – pri or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ne, naj­mä pri zlo­či­nec­kých sku­pi­nách – pri­čas­to do­chá­dza k po­ru­šo­va­niu prin­cí­pu prís­nej in­di­vi­dua­li­zá­cie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vo vzťa­hu k jed­not­li­vým ob­vi­ne­ným, uve­de­né je nah­rá­dza­né prin­cí­pom akej­si sku­pi­no­vej, ko­lek­tív­nej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti s pou­ka­zom na tres­tnú čin­nosť pá­cha­nú or­ga­ni­zo­va­nou, či zlo­či­nec­kou sku­pi­nou.

-          Ko­na­jú­ce vä­zob­né sú­dy ako­by sup­lo­va­li čin­nosť pro­ku­ra­tú­ry, v mno­hých prí­pa­doch ako­by ab­sen­to­va­la nes­tran­nosť sú­dov pri roz­ho­do­va­ní. Uve­de­né sa pre­ja­vu­je ok­rem iné­ho nek­ri­tic­kým pre­be­ra­ním ar­gu­men­tá­cie pro­ku­ra­tú­ry a nie­ke­dy tak­mer dos­lov­ným pre­pi­som ar­gu­men­tá­cie z po­da­ní pro­ku­ra­tú­ry v od­ôvod­ne­niach sú­dov o väz­be.

Vo všeo­bec­nos­ti má súd­na moc pre­ja­vu­jú­ca sa roz­ho­do­va­cou praxou sú­dov pl­niť pre­dov­šet­kým nas­le­du­jú­ce fun­kcie:

-          za­bez­pe­čiť vy­mo­ži­teľ­nosť prá­va,

-          za­bez­pe­čo­vať rov­no­vá­hu, vy­vá­že­nosť jed­not­li­vých zlo­žiek mo­ci, byť ak­tív­nym pr­vkom v sys­té­me bŕzd a proti­váh me­dzi zá­ko­no­dar­nou, ale pre­dov­šet­kým vý­kon­nou mo­cou,

-          za­bez­pe­čiť ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb ga­ran­to­va­ných Ústa­vou SR a ra­ti­fi­ko­va­ný­mi me­dzi­ná­rod­nop­ráv­ny­mi do­ku­men­tmi a zmlu­va­mi.

Uve­de­né fun­kcie – pre­dov­šet­kým proti­vá­ha pro­ti vý­kon­nej mo­ci a ochra­na zá­klad­ných práv a slo­bôd ako­by sa v pos­led­nej do­be dos­tá­va­jú do úza­dia – ako­by sa súd­na moc (až na vý­nim­ky) chce­la  „za­pá­čiť“  mé­diám, ve­rej­nos­ti a po­li­ti­kom.  

Mé­dia a po­li­ti­ci sú tí, kto­rí for­mu­jú ve­rej­nú mien­ku, tí kto­rí „ur­ču­jú“  kto by mal byť stí­ha­ný, kto by mal  „dý­chať za­mre­žo­va­ný vzduch“ vo väz­be ale­bo vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a tak­to sa čas­to aj vy­jad­ru­jú na­vo­nok.

Sud­co­via, kto­rí roz­hod­nú v roz­po­re so spo­lo­čen­ským oča­ká­va­ním, v roz­po­re s pred­sta­va­mi niek­to­rých po­li­ti­kov a niek­to­rých mé­dií sú pra­nie­ro­va­ní, „me­diál­ne lyn­čo­va­ní“, je spo­chyb­ňo­va­ná ich ne­zá­vis­losť a od­bor­nosť ...

Mnou pre­zen­to­va­né vý­hra­dy sa sa­moz­rej­me ne­tý­ka­jú všet­kých roz­hod­nu­tí o väz­be, a už vô­bec nie roz­ho­do­va­nia všet­kých sú­dov. Ako uvá­dzam v úvo­de, mnou pre­zen­to­va­né vý­hra­dy sa ob­ja­vu­jú vo zvý­še­nej mie­re vo vä­zob­ných ko­na­niach v pos­led­nej do­be, a som pres­ved­če­ný, že je nut­né ich zre­teľ­ne po­me­no­vať  a ozna­čiť, aby moh­lo prísť k eli­mi­ná­cií tých­to ne­ga­tív­nych tren­dov vo vä­zob­ných ko­na­niach.

Taxatív­ne uvá­dzam naj­mar­kan­tnej­šie ne­ga­tív­ne tren­dy v roz­ho­do­va­cej praxi vä­zob­ných sú­dov v os­tat­nej do­be (s oh­ľa­dom na mno­hosť a roz­sia­hlosť tej­to prob­le­ma­ti­ky ur­či­te ne­do­ká­žem ob­siah­nuť všet­ky ne­ga­tív­ne tren­dy) :

-          Ar­bit­rár­nosť roz­hod­nu­tí, príl­iš­ná všeo­bec­nosť, ne­kon­krét­nosť  vä­zob­ných dô­vo­dov

-          Krát­kosť ča­su od pos­led­né­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be ako dô­vod za­mie­ta­nia žia­dos­tí o pre­pus­te­nie z väz­by, pri­čom ako ar­gu­ment sa uvá­dza, že pre krát­kosť ča­su od pos­led­né­ho roz­hod­nu­tia o väz­be (vza­tie do väz­by, predĺže­nie väz­by, nep­re­pus­te­nie z väz­by)  sa nič pod­stat­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho zme­niť ne­moh­lo – t.j. nie NEZ­ME­NI­LO, ale ZME­NIŤ NE­MOH­LO.

-          Neak­cep­to­va­nie náh­rad väz­by bez re­le­van­tné­ho od­ôvod­ne­nia ta­ké­ho­to pos­tu­pu s od­ká­za­ním na všeo­bec­né for­mu­lá­cie, že náh­ra­dy väz­by navr­ho­va­né ob­vi­ne­ným nie sú spô­so­bi­lé, aby spl­ni­li a nah­ra­di­li účel väz­by.

-          Ab­so­lút­ne ne­zoh­ľad­ne­nie ply­nu­tia ča­su a dl­ho­do­bé­ho vý­ko­nu väz­by ako dô­vo­du na os­la­be­nie dô­vo­dov väz­by.

-          Po­ru­šo­va­nie dvo­jin­štan­čnos­ti vä­zob­né­ho ko­na­nia v prí­pa­de, ak sa vä­zob­ný­mi ná­miet­ka­mi ob­vi­ne­né­ho ako pr­vý vy­spo­ria­da­va sťaž­nost­ný súd, pre­to­že pr­vos­tup­ňo­vý súd sa ni­mi vô­bec ne­zao­be­ral.

-          Pou­ka­zo­va­nie sťaž­nos­tné­ho sú­du na od­ôvod­ne­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, s kto­rým sa sto­tož­ňu­je, pri­čom od­ôvod­ne­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du oh­ľa­dom vä­zob­ných ná­mie­tok de fac­to neexis­tu­je.

-          Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia o väz­be od­vo­lá­va­jú­ce sa na pre­doš­lé roz­hod­nu­tia pr­vos­tup­ňo­vých i sťaž­nos­tných sú­dov bez reál­ne­ho sa vy­spo­ria­da­nia s no­vý­mi, ak­tuál­ny­mi vä­zob­ný­mi ná­miet­ka­mi.

-          Šta­tis­tic­ky vý­raz­ný ná­rast vä­zob­ných stí­ha­ní – v po­rov­na­ní s mi­nu­los­ťou vý­raz­ný ná­rast roz­hod­nu­tí sú­dov v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných.

-          V od­ôvod­ne­niach vä­zob­ných roz­hod­nu­tí pou­ka­zo­va­nie na ob­sah kon­krét­nych dô­ka­zov (napr. ozna­če­nie vý­po­ve­dí kon­krét­nych osôb ) bez ci­tá­cie kon­krét­ne­ho ob­sa­hu dô­ka­zov, pri­čom ozna­če­né dô­ka­zy REÁLNE vô­bec neob­sa­hu­jú tie sku­toč­nos­ti, kto­ré sú pre­zen­to­va­né sú­dom – čas­to EXTRÉM­NY ne­sú­lad reál­ne­ho ob­sa­hu kon­krét­ne­ho dô­ka­zu tým, čo o ob­sa­hu dô­ka­zu uvá­dza súd (kon­krét­ny prí­pad: súd pou­ka­zu­je na vý­po­veď oso­by A, kto­rá má preu­ka­zo­vať tres­tnú čin­nosť ob­vi­ne­né­ho, je­ho ko­lúz­nu čin­nosť – av­šak v sku­toč­nos­ti oso­ba A vy­po­ve­dá, že ob­vi­ne­né­ho vô­bec ne­poz­ná a pre­to o je­ho tres­tnej čin­nos­ti ne­vie nič, a to ani z po­ču­tia).

-          Od­mie­ta­nie vä­zob­ných ná­mie­tok ob­vi­ne­né­ho, kto­rý spo­chyb­ňu­je dô­ka­zy pro­ti je­ho oso­be, pred­kla­dá dô­ka­zy vo vä­zob­nom ko­na­ní, spo­chyb­ňu­je zá­kon­nosť dô­ka­zov pro­ti ne­mu – s od­ôvod­ne­ním, že uve­de­né nep­ri­ná­le­ží sú­du vo vä­zob­nom ko­na­ní, pre­to­že to­to je pred­me­tom ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, ko­na­nia o vi­ne a tres­te – čo je po­pie­ra­ním zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti, kto­rá je aj vo vä­zob­nom ko­na­ní prí­tom­ná.

-          Ap­li­ko­va­nie zá­sa­dy v po­chyb­nos­tiach v pros­pech väz­by. Sku­toč­nos­ti, kto­ré nie sú zrej­mé, jed­noz­nač­né, o kto­rých sú po­chyb­nos­ti sú vy­hod­no­co­va­né v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho.

-          Ob­rov­ský roz­sah od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí o väz­be  po­zos­tá­va­jú­ci z kom­plet­né­ho pre­pi­su návr­hov pro­ku­rá­to­ra, sta­no­vísk pro­ku­rá­to­ra, žia­dos­tí či sta­no­vísk ob­vi­ne­né­ho, je­ho ob­haj­cu, pre­pis uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, prí­pad­ne aj re­ka­pi­tu­lá­cia mi­nu­lých roz­hod­nu­tí s uve­de­ním čas­tí ich ob­sa­hu,  vy­čer­pá­va­jú­cich zá­kon­ných ci­tá­cií, dos­lov­ných pre­pi­sov vý­slu­chov ob­vi­ne­né­ho pred sú­dom ... – av­šak de fac­to ab­sen­tu­je reál­ne od­ôvod­ne­nie, kto­ré je čas­to veľ­mi krát­ke a čas­to ob­sa­hu­jú­ce iba všeo­bec­né for­mu­lá­cie o vä­zob­ných dô­vo­doch, dô­vod­nos­ti stí­ha­nia av­šak bez kon­krét­nej ar­gu­men­tá­cie vo vzťa­hu k vä­zob­ným ná­miet­kam.

-           Ab­so­lút­ne ne­kon­kre­ti­zo­va­né dô­vo­dy väz­by ob­sa­hu­jú­ce len pou­kaz na po­va­hu tres­tnej čin­nos­ti, zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti, do­bu pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, v sku­pi­no­vých ve­ciach od­kaz na množ­stvo pá­cha­te­ľov, na roz­sia­hlosť pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti, množ­stvo skut­kov – a to všet­ko len vo všeo­bec­nej ro­vi­ne bez kon­kre­ti­zá­cie k jed­not­li­vým ob­vi­ne­ným.

-          Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tí nek­ri­tic­ky pre­be­ra­jú­ce tak­mer dos­lov­ne ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra z je­ho pí­som­ných po­da­ní – pri­čom tie­to neob­sa­hu­jú žiad­nu reak­ciu na ar­gu­men­tá­ciu pred­ne­se­nú ob­vi­ne­ným po­čas vý­slu­chu pred sú­dom, a kto­rá nie­ke­dy vô­bec ne­rea­gu­je na ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho pro­ti väz­be, stá­va sa, že ho­ci pou­ká­že ob­vi­ne­ný na zjav­né chy­by v pí­som­ných po­da­niach pro­ku­rá­to­ra (napr. pro­ku­rá­tor nes­práv­ne ozna­čí me­ná ob­vi­ne­ných, sved­kov, ča­sov, miest), súd v od­ôvod­ne­ní dos­lov­ne pre­be­rie aj tú­to zjav­ne nes­práv­nu ar­gu­men­tá­ciu.

-          Ne­zao­be­ra­nie sa na­mie­ta­nou zjav­nou nes­práv­nou nad­kva­li­fi­ká­ciou skut­kov, pri­čom prá­ve tá­to nad­kva­li­fi­ká­cia je ar­gu­men­tom o zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti a ar­gu­men­tom pro­ti náh­ra­dám väz­by (napr. nad­kva­li­fi­ká­cia skut­ku ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu op­ro­ti správ­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku ako zlo­či­nu je „dô­vo­dom“ ne­mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by a preu­ká­za­ním zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti) – je nut­né uviesť, že vä­zob­né sú­dy sú po­vin­né v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ÚS SR a ESĽP skú­mať mož­nú nad­kva­li­fi­ká­ciu skut­kov.

-          Dĺžka roz­ho­do­va­nia vä­zob­ných ve­cí v roz­sa­hu pre­sa­hu­jú­com 60 dní cel­ko­vo, pre­sa­hu­júc 30 dní na sú­de jed­né­ho stup­ňa – čo je v roz­po­re s ús­tav­nop­ráv­nou ju­di­ka­tú­rou.

-          Opa­ko­va­né roz­ho­do­va­nie sú­dov v roz­po­re s § 72 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, ke­dy k roz­ho­do­va­niu nie je pril­ože­ný kom­plet­ný spi­so­vý ma­te­riál, ho­ci to ob­vi­ne­ný/ob­ha­jo­ba na­mie­ta – súd sa s uve­de­nou ná­miet­kou ni­ja­ko ne­zao­be­rá.

-          Sud­co­via pri vý­slu­choch ob­vi­ne­ných veľ­mi skrá­te­ne pro­to­ko­lu­jú ar­gu­men­tá­ciu ob­vi­ne­né­ho, ob­ha­jo­by – ho­ci tí­to ta­kú­to pro­to­ko­lá­ciu na­mie­ta­jú.

-          Po­ru­šo­va­nie prá­va na ob­ha­jo­bu – po­ru­šo­va­ním prá­va na na­hliad­nu­tie do spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu PRED roz­ho­do­va­ním o väz­be – pos­kyt­nu­tie veľ­mi krát­ke­ho ča­su pri roz­sia­hlych spi­soch, ne­mož­nosť vy­ho­to­ve­nia kó­pií, ba až neu­mož­ne­nie na­hliad­nu­tia do spi­su pred vý­slu­chom.

-          Pre­hlia­da­nie, úpl­ná ig­no­rá­cia dô­ka­zov pred­kla­da­ných ob­vi­ne­ným či ob­ha­jo­bou pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (napr. lis­tin­né dô­ka­zy ) – ako­by ob­ha­jo­ba žiad­ne dô­ka­zy ani nep­red­lo­ži­la.

-          Pre­hlia­da­nie dô­kaz­nej si­tuácie v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, kto­rá vy­plý­va pria­mo z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, kto­rá sa v je­ho pros­pech vy­ko­na­la v ča­se od pos­led­né­ho roz­ho­do­va­nia – pa­ra­doxne v roz­po­re s uve­de­ným sa roz­hod­nu­tie sú­du v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho od­ôvod­ňu­je tým, že NE­BOL pro­du­ko­va­ný ŽIA­DEN dô­kaz, kto­rý by os­la­bil dô­vod­nosť stí­ha­nia a tým aj väz­by.

-          Vä­zob­né sú­dy pre­hlia­da­jú po­ru­šo­va­nie po­vin­nos­tí OČTK ko­nať vo vä­zob­ných ve­ciach s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním ako jed­nu z ús­tav­ných pod­mie­nok pri dlh­šie tr­va­jú­cej väz­be, ba­ga­te­li­zu­jú ná­miet­ky ob­ha­jo­by v tom­to sme­re, do­kon­ca os­pra­vedl­ňu­jú ta­ký­to pos­tup „ tak­ti­kou“ vy­šet­ro­va­te­ľa.

-          Ab­so­lút­ne pre­hlia­da­jú po­ru­šo­va­nie ust. § 2 od­st. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku o ná­le­ži­tom us­tá­le­ní skut­ko­vé­ho sta­vu a po­vin­nos­ti z úrad­nej po­vin­nos­ti za­bez­pe­čo­vať dô­ka­zy aj v PROS­PECH ob­vi­ne­né­ho zo stra­ny OČTK. Stá­va sa, že OČTK aj dlh­šie ako ROK ne­vy­ko­na­li žiad­ne dô­ka­zy navr­ho­va­né ob­vi­ne­ným/ob­ha­jo­bou, ho­ci ta­ký­to pos­tup je v roz­po­re s ust. § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku a ust. § 201 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku.

-          Veľ­mi špe­ci­fic­kým tren­dom v roz­ho­do­va­ní sú­dov o väz­be je NEK­RI­TICKÉ ak­cep­to­va­nie prav­di­vos­ti a hod­no­ver­nos­ti vý­po­ve­dí KAJÚCNI­KOV ako dô­vo­du roz­ho­do­va­nia v nep­ros­pech tých ob­vi­ne­ných, kto­rí po­pie­ra­jú tres­tnú čin­nosť a kto­rí po­pie­ra­jú tvr­de­nia KAJÚCNI­KOV – to všet­ko BEZ pre­ve­ro­va­nia prav­di­vos­ti a hod­no­ver­nos­ti vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov, a to do­kon­ca za si­tuácie, keď ob­ha­jo­ba pou­ka­zu­je na zá­važ­né roz­po­ry vo vý­po­ve­diach jed­not­li­vých ka­júc­ni­kov, či vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov nav­zá­jom, ba do­kon­ca aj vte­dy, keď exis­tu­jú dô­ka­zy o nep­rav­di­vos­ti tvr­de­ní ka­júc­ni­kov.

-          Ta­ké­to vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov tvo­ria POD­STA­TU od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí o vza­tí do väz­by, predl­žo­va­ní le­ho­ty tr­va­nia väz­by či za­mie­ta­ní žia­dos­tí o pre­pus­te­nie z väz­by.

-          Uve­de­né je čas­to je­di­ným dô­vo­dom na predl­žo­va­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by, na zotr­va­nie ob­vi­ne­ných vo väz­be aj pri dl­hotr­va­jú­cej väz­be, ho­ci z ju­di­ka­tú­ry ESĽP – kon­krét­ne roz­su­dok La­bi­ta vs. Ta­lian­sko, sťaž­nosť č. 26772/95 – vy­plý­va, že v prí­pa­doch predl­žo­va­nia väz­by mô­žu sí­ce na za­čiat­ku vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov pri­ja­teľ­ne od­ôvod­niť väz­bu, ale v prie­be­hu ča­su ne­vyh­nut­ne strá­ca­jú re­le­van­ciu, naj­mä ak pos­tup vo vy­šet­ro­va­ní neod­ha­lil ďal­ší dô­kaz.

-          Extrém­ne ne­ga­tív­nym fe­no­mé­nom pri roz­ho­do­va­niach o väz­be je dô­vod­né po­doz­re­nie, že návr­hy na vza­tie do väz­by pred­kla­da­jú OČTK kon­krét­nym sud­com, u kto­rých je reál­ny pred­pok­lad na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by vý­raz­ne vy­šší – a o väz­be roz­ho­du­jú aj na­ďa­lej ako sud­co­via pre príp­rav­né ko­na­nie. (me­dia­li­zo­va­né vy­jad­re­nia bý­va­lé­ho pred­se­du ŠTS  JUDr. M. Tru­ba­na).

-          Tak­tiež vý­raz­ne ne­ga­tív­nym fe­no­mé­nom je veľ­mi  „klad­ný“  vzťah niek­to­rých sud­cov s vy­bra­ný­mi mé­dia­mi. (me­dia­li­zo­va­né vy­jad­re­nia bý­va­lé­ho pred­se­du ŠTS  JUDr. M. Tru­ba­na)

S oh­ľa­dom na všet­ky ho­re uve­de­né sku­toč­nos­ti je zrej­mé, že aj práv­na úp­ra­va vä­zob­né­ho ko­na­nia pot­re­bu­je ZME­NU. Je nut­né pod­ro­bo­vať vä­zob­né ko­na­nia a vä­zob­né roz­hod­nu­tia väč­šej kon­tro­le, za úva­hu by stá­la aj po­vin­nosť ex of­fo pres­kú­ma­va­nia dô­vod­nos­ti väz­by v re­la­tív­ne krát­kych inter­va­loch – min. 2 x po­čas zá­klad­nej vý­me­ry väz­by, li­mi­to­va­nie do­by pri predl­žo­va­ní väz­by v tr­va­ní krat­šom ako je zá­klad­ná vý­me­ra väz­by, skrá­te­nie zá­klad­nej vý­me­ry väz­by, skrá­te­nie cel­ko­vej mož­nej dĺžky vý­me­ry väz­by, ča­so­vé ob­me­dzenie tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by atď.

 V Ban­skej Bys­tri­ci, dňa 23.2.2021

 

 

Diskusia