Skutočne nemôže generálny prokurátor zrušiť uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci podľa § 363 Tr. por.?

 

Sku­toč­ne ne­mô­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zru­šiť uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 363 Tr. por.?

Cie­ľom to­ho prís­pev­ku je za­po­jiť sa do za­ují­ma­vej dis­ku­sie, kto­rá sa tý­ka otáz­ky, či ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že v rám­ci svoj­ho op­ráv­ne­nia pod­ľa § 363 Tr. por. ru­šiť aj ne­zá­kon­né uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci vy­da­né pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. V tom­to sme­re sa to­tiž vy­sky­tu­jú ná­zo­ry, kto­ré vy­chá­dza­jú z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 363 a nasl. Tr. por., pod­ľa kto­rých umož­ňu­je to­to us­ta­no­ve­nie ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi ru­šiť iba ta­ké prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­ré bo­li vy­da­né v ko­na­ní, v kto­rom je už ob­vi­ne­ná kon­krét­na oso­ba s tým, že ak eš­te žiad­nej oso­be ob­vi­ne­nie vzne­se­né ne­bo­lo, ne­mô­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor svo­je op­ráv­ne­nie v zmys­le § 363 Tr. por. vô­bec vy­užiť.

Len pri­po­me­niem, že tá­to dis­ku­sia vznik­la na zá­kla­de vy­da­nia uz­ne­se­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra zo dňa 24.08.2021, kto­rým zru­šil uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci (uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa bo­lo vy­da­né pod­ľa § 199 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).

Pod­ľa ob­sa­hu zve­rej­ne­né­ho uz­ne­se­nia zru­šil ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci za pou­ži­tia via­ce­rých us­ta­no­ve­ní a to

1/ pod­ľa § 363 ods. 1 Tr. por.; to­to us­ta­no­ve­nie ho­vo­rí o tom, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že zru­šiť prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta, ak ta­kým­to roz­hod­nu­tím ale­bo v ko­na­ní, kto­ré­mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že zru­šo­vať nie­len ne­zá­kon­né prá­vop­lat­né uz­ne­se­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale aj iné roz­hod­nu­tia, nap­rík­lad rôz­ne prí­ka­zy (§ 181 Tr. por.). Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci je pri­tom ne­po­chyb­ne roz­hod­nu­tím or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní (všet­ky uz­ne­se­nia v zmys­le §  162 ods. 2 Tr. por. spa­da­jú pod po­jem „roz­hod­nu­tie“),

2/ pod­ľa § 364 ods. 3 Tr. por.; pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že zru­šiť roz­hod­nu­tia pod­ľa § 363 ods. 1 do šies­tich me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia; tá­to le­ho­ta bo­lo ne­po­chyb­ne v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de dodr­ža­ná, na­koľ­ko uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci bo­lo pod­ľa zru­šu­jú­ce­ho uz­ne­se­nia vy­da­né dňa 16.07.2021,

3/ pod­ľa § 366 ods. 1, ods. 2 Tr. por.; to­to us­ta­no­ve­nie up­ra­vu­je to, ako má vy­ze­rať vý­ro­ko­vá časť zru­šu­jú­ce­ho uz­ne­se­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, te­da, ak ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zis­tí, že zá­kon bol po­ru­še­ný, vy­slo­ví uz­ne­se­ním, že na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím ale­bo je­ho čas­ťou ale­bo v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. Prá­ve zo slov „v pros­pech ale­bo nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho“ uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 366 ods. 1 Tr. por. sa po­tom vy­vo­dzu­je, že us­ta­no­ve­nie § 363 ods. 1 Tr. por. mož­no vy­uží­vať iba v prí­pa­de, ak v tres­tnom stí­ha­ní už bo­la ob­vi­ne­ná kon­krét­na oso­ba. V to­to sme­re sa pre­to na­mie­ta, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de iš­lo o uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, t. j. žiad­na oso­ba ob­vi­ne­ná eš­te ne­bo­la a pre­to ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ani ne­mo­hol ta­ké­to uz­ne­se­nie zru­šiť, na­koľ­ko sa ne­dá v zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní uviesť, či bol zá­kon po­ru­še­ný v pros­pech ale­bo nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že ta­ký­to vý­rok o po­ru­še­ní zá­ko­na „v pros­pech ale­bo nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho“ ka­sač­né uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra neob­sa­hu­je.

Na­priek to­mu, čo je uve­de­né pod bo­dom 3/ a gra­ma­tic­ké­mu vý­kla­du, som ná­zo­ru, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný zru­šo­vať aj ta­ké prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta, či pro­ku­rá­to­ra, kto­ré bo­li vy­da­né v tres­tnej ve­ci, v kto­rej eš­te nie je žiad­na oso­ba ob­vi­ne­ná. Pri vý­kla­de práv­nych no­riem si to­tiž iba s gra­ma­tic­kým vý­kla­dom čas­to ne­vys­ta­čí­me.

Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor tak mô­že uro­biť na pod­kla­de vy­uži­tia ana­ló­gie v prí­pa­doch, v kto­rých ide o vý­raz­né (vý­ni­moč­né), či pod­stat­né po­ru­še­nie zá­ko­na roz­hod­nu­tím or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, t. j. v prí­pa­doch, v kto­rých je ne­zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní tak zá­važ­ná, že po­ne­chanie ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia v plat­nos­ti by bo­lo pop­re­tím ele­men­tár­nej spra­vod­li­vos­ti a zá­kon­nos­ti a zna­me­na­lo by voľ­ný prie­chod nep­rí­pus­tné­mu svoj­voľ­né­mu roz­ho­do­va­niu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

V krát­kos­ti mož­no pri­po­me­núť, že ana­ló­giou sa ro­zu­mie pou­ži­tie tres­tnop­ráv­nej nor­my na prí­pad, na kto­rý sa tá­to nor­ma pria­mo nev­zťa­hu­je, ale kto­ré­mu sa naj­viac po­do­bá. Ana­ló­gia v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom je vo všeo­bec­nos­ti prí­pus­tná, pri­čom za jej po­mo­ci ap­li­kač­ná prax vy­pĺňa me­dze­ry zá­ko­na. Me­dzi vý­nim­ky zo všeo­bec­nej prí­pus­tnos­ti ana­ló­gie v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom však pat­rí pra­vid­lo, že pou­ži­tie ana­ló­gie je nep­rí­pus­tné vo všet­kých prí­pa­doch, keď do­chá­dza k zá­sa­hu do ús­tav­ne za­ru­če­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd a pre­to za po­mo­ci ana­ló­gie ne­mož­no roz­ši­ro­vať nap­rík­lad dô­vo­dy väz­by, pod­mien­ky osob­nej, či do­mo­vej pre­hliad­ky, pod­mien­ky na­sa­de­nia od­pos­lu­chu a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky a po­dob­ne (pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. I. ÚS 835/14 zo dňa 12.08.2014 ale­bo pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. IV. ÚS 414/2013 zo dňa 13.11.2014).

Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, sa­mé oso­be, či ko­na­nie kto­ré mu pred­chá­dza­lo, ne­za­sa­hu­je do ús­tav­ne za­ru­če­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd žiad­nej oso­by a pre­to neexis­tu­je žiad­ny dô­vod, pre­čo by ana­lo­gic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 363 Tr. por. aj na ta­ké­to roz­hod­nu­tie po­li­caj­ta ne­ma­lo byť prí­pus­tné, po­kiaľ je ta­ké­to roz­hod­nu­tie ne­zá­kon­né a ide o pod­stat­nú (vý­ni­moč­nú) ne­zá­kon­nosť, kto­rú nie je mož­né to­le­ro­vať, či nap­ra­viť.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že op­ráv­ne­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 Tr. por. nie je „kla­sic­kým“ mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom ako sú do­vo­la­nie, či ob­no­va ko­na­nia, pre­to­že je­ho vy­uži­tie sa ne­via­že len a vý­hrad­ne na návrh op­ráv­ne­nej oso­by. Ten­to zá­ver vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 364 ods. 2 Tr. por. pod­ľa kto­ré­ho ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že roz­hod­núť aj bez návr­hu a ak aj ne­ja­ký návrh po­da­ný bol, nie je ním via­za­ný.

Tá­to sku­toč­nosť je dô­le­ži­tá z to­ho dô­vo­du, že nú­ti ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra k to­mu, aby bol ak­tív­nym pri kon­tro­le dodr­žia­va­nia zá­kon­nos­ti or­gán­mi príp­rav­né­ho ko­na­nia, na­koľ­ko mô­že a prí­pad­ne mu­sí ko­nať aj ex of­fo, ak to po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né a ne­má iba pa­sív­ne vy­čká­vať na návr­hy op­ráv­ne­ných osôb. Ne­zá­kon­nos­ti a to aj pod­stat­né sa pri­tom mô­žu vy­skyt­núť aj v ko­na­ní pred­chá­dza­jú­com vzne­se­niu ob­vi­ne­nia a mô­žu byť tak zá­važ­né, že ich ig­no­ro­va­nie by sa zá­ko­ni­te mu­se­lo pre­niesť aj na nas­le­du­jú­ce ko­na­nie a ďal­šie nad­vä­zu­jú­ce roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad na uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a po­dob­ne).

Ana­lo­gic­ké­mu vy­uži­tiu op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v zmys­le § 363 Tr. por. aj na prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré pred­chá­dza­jú vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v prí­pa­doch zis­te­né­ho pod­stat­né­ho (vý­ni­moč­né­ho) po­ru­še­nia zá­ko­na, pre­to nič neb­rá­ni. Prá­ve nao­pak, ide o spô­sob od­strá­ne­nia extrém­ne­ho for­ma­liz­mu pri vý­kla­de us­ta­no­ve­ní § 363 a nasl. Tr. por., na­koľ­ko od­miet­nu­tie pou­ži­tia ana­ló­gie pri zis­te­ných pod­stat­ných po­ru­še­niach zá­ko­na v roz­ho­do­va­ní or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní by tu zna­me­na­lo od­op­re­tie spra­vod­li­vos­ti, čo cel­kom ur­či­te ra­cio­nál­ny zá­ko­no­dar­ca pri tvor­be zá­kon­né­ho textu ne­za­mýš­ľal. Pre mož­nosť vy­uži­tia ana­ló­gie v tom­to prí­pa­de ho­vo­rí aj sku­toč­nosť, že us­ta­no­ve­nie § 363 a nasl. Tr. por. neob­sa­hu­je zá­ko­no­dar­com taxatív­ne vy­me­dze­né roz­hod­nu­tia, kto­ré by ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­to­ra mo­hol zru­šiť; na roz­diel od us­ta­no­ve­ní o do­vo­la­ní, či ob­no­ve ko­na­nia.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru tu ide o tzv. ot­vo­re­nú me­dze­ru v zá­ko­ne, pri­čom neexis­tu­je žiad­ny ro­zum­ný dô­vod pre­čo by pod­stat­ná ne­zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia vy­da­né­ho pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia a vy­da­né­ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ma­la byť, z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 363 Tr. por., po­su­dzo­va­ná roz­diel­ne, keď v obid­voch prí­pa­doch mô­že ta­ká­to ne­zá­kon­nosť mať vý­raz­ný vplyv na ďal­ší prie­beh tres­tné­ho stí­ha­nia. Nás­tro­jom na uzat­vo­re­nie ta­kej­to ot­vo­re­nej me­dze­ry v zá­ko­ne je prá­ve ana­ló­gia.

Po­kiaľ te­da ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zis­til pri pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, že ob­sa­hu­je iba dom­nien­ky, či do­kon­ca vy­mys­le­né sku­toč­nos­ti, kto­ré vy­šli „zá­zrač­ne“ naj­avo až v ča­se tes­ne pred vy­ko­ná­va­ním za­is­ťo­va­cích úko­nov zo stra­ny po­li­caj­nej in­špek­cie, po­tom ide o ta­ké hru­bé po­ru­še­nie zá­ko­na, kto­ré nie je mož­né to­le­ro­vať, na­koľ­ko ne­mož­no ko­nať tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci na pod­kla­de vy­mys­le­ných sku­toč­nos­tí, či rôz­nych ma­ni­pu­lá­cií práv­nych kva­li­fi­ká­cií, kto­ré ma­jú za­kla­dať do­zor kon­krét­nej pro­ku­ra­tú­ry. Ak te­da je prav­di­vé to, čo tvr­dí ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v od­ôvod­ne­ní zru­šu­jú­ce­ho uz­ne­se­nia, po­tom si sku­toč­ne ne­viem pred­sta­viť „väč­šiu“ ne­zá­kon­nosť, či svoj­voľ­nosť v roz­ho­do­va­ní or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ako je „ume­lé a úče­lo­vé fab­ri­ko­va­nie“ skut­kov a „ume­lé a úče­lo­vé“ vy­uží­va­nie práv­nych kva­li­fi­ká­cií. Po­kiaľ sa tak nao­zaj sta­lo, ide o ha­neb­ný pos­tup pri kto­rom je pou­ži­tie ana­ló­gie pl­ne na­mies­te a cel­kom ur­či­te tu nej­de o nep­rí­pus­tné roz­ši­ro­va­nie ob­sa­hu práv­nej nor­my.

 

 

 

 

 

Diskusia